Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 19, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Co/514/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213336
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412213336.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a
členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom,
č. k. 1C/163/2012-94 zo dňa 23.07.2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II/ Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania prvostupňový
súd uviedol, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd, súd rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné
vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s.
p., prerušenie konania nie je obligatórne, a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom pre
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však vždy musí byť tá skutočnosť, že prebieha
konanie v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka, pričom vylúčenie sudcu okresného
súdu nie je prejudiciálnou otázkou a o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo rozhodnuté
nadriadeným súdom, Krajským súdom v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 23NcC/252/2012 zo dňa
11.10.2012 tak, že zákonný sudca, ktorému vec bola pridelená v zmysle rozvrhu práce, nie je v tejto

veci vylúčený. Vedenie konania o ústavnej sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania. Konanie o
námietke je procesnou otázkou a nejde o otázku, ktorá by bola prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu
vo veci samej. Akceptovaním návrhu na prerušenie konania by došlo k prieťahom v konaní.
Vo veci samej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
keďže exekučný súd - Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnej veci týkajúcej sa povinného E.
V., nerozhodol o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Žiadal priznať skutočnú škodu vo výške 175 Eur titulom účelne vynaložených nákladov spojených s
činnosťou navrhovateľa uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti jeho pohľadávky a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 Eur, ktorú sumu vypočítal alikvotným pomerom 55,32 Eur za každýmesiac omeškania činnosti exekučného súdu. Uplatnený nárok súd posudzoval podľa ust. § 3 ods. 1
písm. d), § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 44 ods. 8

zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Okresný súd poukázal na to, že návrh na zmenu exekútora bol podaný 02.11.2009, o ktorom súd
rozhodol dňa 04.06.2010. Po podaní návrhu súd vyzval pôvodného exekútora na predloženie spisu
a vyčíslenie jeho trov, zároveň oprávneného vyzval predložiť úverovú zmluvu a všeobecné obchodné

podmienky, ktoré boli súdu predložené až 09.04.2010. Zastával názor, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora konal bez zbytočných prieťahov. Navyše, v
rozhodnom čase oprávnený zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní (v roku 2009 v agende
Er napadlo 6190 vecí a v roku 2010 napadlo 6360 vecí), vzhľadom k tomu musel počítať s určitým
technickoadministratívnym zdržaním. Konštatoval, že na strane súdu nevznikali žiadne prieťahy v
postupesúdu,ktorébybolomožnéposúdiťakonesprávnyúradnýpostup.PoukázalnanázorÚstavného

súdu SR zo dňa 07.05.2013, sp.zn. IV.ÚS 471/2012-75, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách. Tiež poukázal na Nálezy Ústavného súdu SR I.ÚS 86/02 a I.ÚS 70/02,
v ktorých Ústavný súd posudzoval pojem „zbytočné prieťahy“ vo vzťahu na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, keď odporca
mal vo veci plný úspech, avšak v spojení s konaním mu trovy nevznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Ako odvolacie dôvody uviedol ustanovenie

§ 205 ods. 2 písm. a, c, f O.s.p. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti:
Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a
vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa.

S poukazom na § 15 O.s.p. namietal, že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manežmentu na prejednanie a rozhodnutie, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak preto, že rozhodnutie krajského súdu

je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných
veciach. Poukázal na nesprávny názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou
praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu, ako aj na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je prípustné, aby konanie

pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné
(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom

strany musia mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k
nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s
písomnýmivyjadreniamižalovanéhovžalobe,anisosúdomajvykonanýmilistinnýmidôkazmiuloženými
v exekučnom spise. Súd tak porušil právo na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny

založené v exekučnom spise.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
V konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a

škodou. V tomto konaní preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom
navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Súd zamietol žalobu z dôvodu jej nedôvodnosti napriek tomu,
že sám zistil, že o návrhu na zmenu exekútora nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúcedôvody. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia
a vydáva ich za odôvodnenie svojho rozhodnutia.
Navrhovateľ podal odvolanie aj proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania namietajúc,

že súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť osobitne o návrhu na
prerušenie konania, ktorý bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal vec v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Navrhovateľ vo veci samej sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z. z. z dôvodu, že Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnej veci EX 753/2007 vedenej proti povinnému
E. V. v exekučnom súdnom konaní 11Er/921/2007 , nerozhodol v lehote 30 dní (podľa § 44 ods. 7
Exekučného poriadku platného od 01.09.2005, podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od
01.12.2006) o návrhu oprávneného na zmenu exekútora od doručenia návrhu.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania,
pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je

obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitéhodôvodu.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo konať pred
súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť
o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom
uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2
O.s.p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak

urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom

keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu), treba
posudzovaťvždyvzhľadomnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,pričomtrebamaťnazreteli,žezúčastniťsa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v každom
štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá.
Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu

prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 23.07.2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Navrhovateľovi bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 23.06.2014, právnemu zástupcovi
žalobcovi bolo doručené dňa 23.06.2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu oficiality.
Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania.
Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť.
V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov,
pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie

pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 18.07.2014 „návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ z dôvodu námietky

porušenia nestrannosti súdu, pretože podľa názoru navrhovateľa vo veci koná nie nestranný a
zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť nariadenie pojednávania až do konečného, ústavne konformného
rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci, pričom zároveň
poukázal na to, že podal na ústavný súd sťažnosť na porušovanie základného práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces a práva

na nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
ústavného súdu.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až 16 O.s.p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkovpodľapríslušnýchustanoveníObčianskehosúdnehoporiadku.Obsahomzákladnéhopráva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13.02.2013).

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad
Hronom, pod č. 5C/163/2012 bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 23NcC/252/2012-9 z 11.10.2012 (po spojení vecí o námietkach na spoločné konanie, s tým, že
konanie o námietke v tejto konkrétnej veci začalo na krajskom súde pod sp. zn. 23NcC/293/2012)

tak, že z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.
zn. 5C/163/2012 vylúčil iba sudcu Mgr. H. O., ostatných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil.O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom a
fakultatívnom prerušení konania. Ustanovenie § 109 ods. 2 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie
konania, to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pokiaľ

zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá
povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že
Ústavný súd SR o obdobnej ústavnej sťažnosti navrhovateľa, z dôvodu podania ktorej navrhoval
prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol už uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13.02.2013, pričom

navrhovateľ nebol úspešný. Navrhovateľ tak mohol mať o tom vedomosť v čase podania návrhu na
prerušenie konania v tejto veci.

V uvedenom prípade nerešpektovanie požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Rovnako nie je možné prihliadnuť ani na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia.

Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril

svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom
Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O.s.p.) umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku
uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska
okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý
proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho konania. Prvostupňový

súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutých dôkazov navrhovateľom, a to spismi exekučného
súdu, kde navrhovateľ bol účastníkom tohto exekučného konania. Je teda zrejmé, že súd rozhodol
na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ a jeho právny zástupca boli včas na súdne
pojednávanie predvolaní, ktorého sa nezúčastnili nie z objektívnych ospravedlniteľných dôvodov, ale

preto, že v dôsledku subjektívneho názoru nepovažovali svoju účasť na pojednávaní za potrebnú,
predpokladajúc, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené, hoci vedeli, že v obdobnej veci už Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec vo svojej podstate správne právne posúdil, na

súdený prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní
dôkazu oboznámením sa s predmetným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bola žaloba podaná bezdôvodne. Aj keď
prvostupňový súd o zmene exekútora nerozhodol do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na jeho
zmenu,dĺžkaexekučnéhokonaniaodžiadostiozmenusúdnehoexekútoradorozhodnutiaotejtozmene

nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že nešlo o nesprávny úradný
postup spočívajúci podľa tvrdení navrhovateľa o existencii prieťahov v predmetnom exekučnom konaní
ako jedného z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Odvolací súd zdôrazňuje, že z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
Či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva podľa článku

48 ods. 2 ústavy zohľadňuje štyri základné kritériá, a to právna a faktická zložitosť veci, správanie
sa účastníkov súdneho konania, postup samotného súdu a význam veci pre účastníka. V danom
prípade je významná tá skutočnosť, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet
exekučných konaní ( ide o stovky až tisíce exekučných konaní). Aj keď zaťaženosť súdu, nadmernémnožstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, štát
zo zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť všeobecného

súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní navrhovateľa ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci
z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania navrhovateľa. V takýchto prípadoch je možné aj z ústavného
hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania konania. Povinnosť okresného súdu vysporiadať
sa so všetkými návrhmi navrhovateľa sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto
súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom

iných konaní, ktorý sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu (II. ÚS 64/97). Zároveň treba
poukázať na to, že zbytočné prieťahy v konaní je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom a na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu súdu. Jej nedodržanie
automaticky nevyvoláva porušenie základného práva upraveného v § 48 ods. 2 ústavy. Odvolací súd
vo vzťahu k namietaným lehotám prvostupňovým súdom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 245/2013 - 17, IV. ÚS 606/2112 - 20, keď Ústavný súd konštatoval, že

vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď je známe, že navrhovateľ zaťažil prvostupňový súd, či
súdy veľkým počtom podaní, musel počítať s určitým technicko- administratívnym zdržaním na strane
všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti či návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom, na čo správne poukázal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj prvostupňový súd.
Odvolací súd uvádza, že ohľadne navrhovateľom tvrdených prieťahov sa neviedlo žiadne disciplinárne

konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, ani nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky
či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení
účinnom od 01.01.2013 by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie navrhovateľom uplatnených
nárokov. V namietanej veci nešlo o neodôvodnenú nečinnosť všeobecného súdu, keď nedodržanie
zákonnej lehoty bolo priamo podmienené a spôsobené činnosťou navrhovateľa. Práve táto okolnosť je

tou, ktorá vyvracia záver navrhovateľa, že súd konal prieťahovo, nesústredene, nekoordinovane. Práve
naopak, súd musel konať koordinovane a sústredene aj vzhľadom na množstvo podaní navrhovateľa,
keď vo všetkých veciach vzniesol námietku zaujatosti sudcov okresného súdu, o ktorých musel
nadriadenýsúdrozhodnúťvzákonnejlehotedesiatichdní,pričomnámietkybolismerovanévočivšetkým
súdom v obvode Krajského súdu Banská Bystrica. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné

považovať za vecne správne.

Pokiaľ navrhovateľ v závere odvolania namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom
namietaných lehôt, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ namietal v odvolaní lehoty vo vzťahu k
rozhodnutiu o poverení, ktorá námietka je irelevantná, pretože v tejto veci sa domáhal odškodnenia v

súvislosti s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na §
142 ods. 1 O.s.p., odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko odporca návrh na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.