Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/147/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710218076
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6710218076.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu Ing. E.
P., bývajúceho vo W., zastúpeného advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Šoltésovej 2, proti žalovanej News and Media Holding a.s., so sídlom v Bratislave,
Einsteinova 25, IČO: 47 256 281, zastúpenej advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Podbrezovská 40, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50
000 €, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 11 C 186/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. augusta 2014 sp.zn. 13Co/833/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. júla
2013, č.k. 11C/186/2010-543 uložil žalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenia žalobcovi v znení
a za podmienok bližšie špecifikovaných vo výroku tohto rozsudku, na vlastné náklady odstrániť z
internetového portálu články označené vo výroku rozhodnutia a zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 40 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bol preukázaný neoprávnený zásah
žalovanej do práva na ochranu osobnosti žalobcu (§ 11 Občianskeho zákonníka). V článkoch
uverejnených žalovanou pod názvom ,,Kto ho chráni?“ a ,,A nič...“, boli uvedené viaceré nepravdivé
a zavádzajúce údaje. Tvrdenie autora článku, že žalobca si požičal a neskôr kúpil motorové vozidlo
Kia Sorento od zamestnanca firmy S.M.S., s.r.o., neboli pravdivé a rovnako nebola preukázaná ani

pravdivosť informácie o tom, že voči žalobcovi bola podaná obžaloba a ani že bol za nejaký trestný
čin odsúdený. Súd čiastočne zamietol žalobu v časti ospravedlnenia v znení týkajúcom sa vznesenia
obvinenia voči žalobcovi, pretože v konaní bolo zistené, že žalobcu polícia vyšetrovala a bolo voči
nemu niekoľkokrát vznesené obvinenie. Nemajetkovú ujmu priznal súd žalobcovi v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka majúc za to, že neoprávnený zásah žalovanej do práva na ochranu osobnosti
žalobcu bol z hľadiska jeho povahy a pretrvávajúcich dôsledkov takej intenzity, že len ospravedlnenie

sa javilo ako nepostačujúce. Poukázal na širokú publicitu denníka, v ktorom boli články uverejnené, tiež
na charakter uverejnenej informácie o obvinení žalobcu z trestnej činnosti, a to bez možnosti žalobcu
reagovaťnaobsahtýchtočlánkov.Negatívnydopadspočívalpodľasúduvtom,ževočižalobcovibololen
na základe informácií autora článku vznesené obvinenie, neskôr zrušené pre nezákonnosť a rovnako na
podklade týchto informácií bolo vydané aj rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu, ktorým bola
žalobcovizrušenáplatnosťosvedčeniavydanéhopodč.H..Tietoinformácieviedliajkzačatiusprávneho

konania Úradom pre verejné obstarávanie vo veci vyčiarknutia žalobcu zo zoznamu. Sporné články
sa navyše stále nachádzajú na internetovom portáli www.pluska.sk , je tedanesporné, že takéto dlhodobé pôsobenie žalovanou zverejnených nepravdivých, pravdu skresľujúcich
tvrdení a neoprávnených hodnotiacich úsudkov vyvolávajúcich ďalšie zásahy, neustále poškodzuje
osobnostné práva žalobcu výrazným spôsobom a v značnej miere. Proti tomuto rozhodnutiu podali

odvolanie žalobca aj žalovaná.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 5. augusta 2014 sp.zn. 13Co/833/2013, napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením, na ktoré v
podrobnostiach odkázal. K odvolacím námietkam uviedol, že odvolacie konanie je ovládané zásadou

neúplnej apelácie prejavujúcou sa v tom, že uvádzať nové skutočnosti alebo ďalšie dôkazy v rámci
odvolacieho konania je možné len v zákonom stanovených prípadoch. Keďže stranám sporu bolo v
konanípredsúdomprvejinštanciedanépoučenievzmysle§120ods.4O.s.p.,boloichpovinnosťou,aby
svojevyjadreniakvecisamej,akoajnámietkytýkajúcesadrobnýchoprávanesprávnostívovzájomných
tvrdeniach, predniesli v tomto momente. Pokiaľ teda žalovaná argumentuje v odvolaní tým, že pred
súdom prvej inštancie neboli predmetom dokazovania tri články uverejnené na internetovom portáli,

nesplnila si povinnosť tvrdenia a z toho vyplývajúcu dôkaznú povinnosť. Žalovaná mala k dispozícii
žalobu, z ktorej bol zrejmý žalobný petit aj vo vzťahu k článkom uverejneným na internetovom portáli,
preto bolo jej povinnosťou namietať nesúlad textu ospravedlnenia s obsahom článkov. Zdôraznil, že v
kontradiktórnom procese nie je potrebné vykonať dokazovanie na tvrdenia strany, ktorým protistrana
neoponuje a platí o nich, že sú nesporné. K námietkam žalovanej týkajúcim sa právneho posúdenia

veci súdom uviedol, že k preskúmaniu rozhodnutia z tohto dôvodu nepostačuje len tvrdenie strany
sporu o nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom, ale je potrebné, aby ho strana zdôvodnila a
preukázala konkrétnymi skutočnosťami. Odvolací súd totiž nemôže pristúpiť k reparácii alebo zrušeniu
rozhodnutia súdu prvej inštancie len na základe tvrdenia odvolateľa bez ďalšieho. Konštatoval, že
žalovaná v odvolaní nenavrhuje vykonať alebo zopakovať dokazovanie vykonané pred súdom prvej

inštancie a nenavrhuje ani použitie iného právneho predpisu na posúdenie veci. K odvolacím námietkam
o nedostatkoch v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že ak má rozhodnutie súdu
viac výrokov nie je potrebné, aby tie isté skutkové zistenia a právne závery boli prezentované ohľadom
každého z nich. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé a dávalo jednoznačnú odpoveď na
všetky vytýkané dôvody nepreskúmateľnosti s platnosťou pre všetky výroky tohto rozhodnutia. Odvolací

súd sa stotožnil len s námietkou, že odôvodnenie v časti priznanej nemajetkovej ujmy neobsahuje
žiadne porovnávateľné parametre. V tomto smere poukázal na svoj konštantný názor, že odôvodnenie
takéhoto výroku nie je možné žiadnymi hmatateľnými dôvodmi a v podrobnostiach odkázal na svoje
rozhodnutie vo veci sp.zn. 16CoPr/11/2012. Mal za to, že výška priznanej náhrady bola štandardná.
Uzavrel,žeostatnévýrokynapadnutéhorozhodnutiaboliriadneodôvodnenépoukazomnanepravdivosť

a difamujúci charakter informácií zverejnených žalovanou v sporných článkoch.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“).
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods.1 písm.
f/ a g/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, vo veci rozhodoval

vylúčený sudca), ako dovolací dôvod uviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie). K odňatiu možnosti konať pred
súdomdošlopodľanázorudovolateľkytým,žeodôvodnenienapadnutéhorozhodnutiaodvolaciehosúdu
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vytýkala odvolaciemu súdu jeho záver, že si nesplnila
povinnosť tvrdenia, keď dôkazné bremeno preukázania existencie neoprávneného zásahu je výlučne

na žalobcovi a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa neviaže na tie dôkazy, ktoré vykonané neboli.
Keďže žiadala zamietnuť žalobu ohľadom celého žalobného petitu, je nezrozumiteľný záver odvolacieho
súdu o nespornosti tvrdení. Za arbitrárny označila aj záver odvolacieho súdu týkajúci sa jej odvolacích
námietok voči odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti nemajetkovej ujmy. Namietala, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje označenie do akej zložky práva na ochranu osobnosti bolo

neoprávnené zasiahnuté, aký druh ujmy žalobcu bol zistený a čím bol preukázaný rozsah ujmy. Odvolací
súd nereagoval ani na jej ďalšie podstatné odvolacie námietky, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie
nemajú vecný základ vo vykonanom dokazovaní a právne posúdenie veci nemá podklad v zistenom
skutkovom stave. Žalovaná ďalej vzniesla námietku zaujatosti voči JUDr. M. W., predsedovi senátu
odvolacieho súdu, ktorý podľa jej názoru bol vylúčený z prejednania a rozhodovania vo veci pre jeho

zaujatosť k žalovanej. Námietku zdôvodnila tým, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci sa dozvedela
o skutočnosti, že v týždenníku PLUS 7 dní zo 17. novembra 2003 bol uverejnený článok s názvom ,,Na
zdravie, pán sudca“, v ktorom bol predseda senátu kritizovaný za sklony k alkoholizmu a porušovaniu
povinnostíprivýkonečinnostisudcu,zaktoréhopredsedakrajskéhosúdužiadalvdisciplinárnomkonaníodvolať z funkcie. Preto bola presvedčená, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti predsedu odvolacieho
súdu pri rozhodovaní o jej odvolaní v prejednávanej veci, pre ktoré mal byť z rozhodovania vylúčený.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a podané dovolanie za procesne
neprípustné. Pokiaľ žalovaná chcela spochybňovať dokazovanie existencie či zverejnenia článkov na
svojom webovom sídle, mala tak urobiť počas konania na súde prvej inštancie. Uvedené platí aj vo
vzťahu k námietke nevykonania dokazovania ohľadom týchto článkov s poukazom na koncentračnú

zásadu dokazovania v sporoch na ochranu osobnosti. Odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov
boli podľa jeho názoru dostatočné, a to aj v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj
vysporiadania sa odvolacieho súdu s odvolacími námietkami žalovanej. K tvrdenej námietke zaujatosti
predsedu senátu odvolacieho súdu uviedol, že článok, na ktorý žalovaná poukazuje bol zverejnený pred
viac ako jedenástimi rokmi pred vyhlásením rozsudku odvolacieho súdu a meno sudcu je v ňom uvedené
iba ako sudca JUDr. M. Z., z čoho nie je možné jednoznačne identifikovať, že ide práve o predsedu

senátu odvolacieho súdu. Námietku žalovanej označil za špekulatívnu, neopodstatnenú a nepodloženú
žiadnymi relevantnými dôkazmi. Žiadal, aby dovolací súd dovolanie ako procesne neprípustné odmietol,
prípadne ako nedôvodné zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť

dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
7. Žalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 a 2, 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným

v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ O.s.p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná
žalovanou (§ 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p.).

9. Žalovaná predovšetkým namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré

považovala za neodôvodnené a arbitrárne. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na stanovisko,
ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna
veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

10. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná
dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá

síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo
166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu prípustné (§ 238, 239, § 237 O.s.p.), čo však nie je prejednávaný prípad.

11. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenienapadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných

vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci
išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

12. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a
obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací
súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovanej. Odpovede odvolacieho
súdu na jednotlivé odvolacie argumenty žalovanej sú zreteľné, odvolací súd vysvetlil, že je vecou strany

sporu, aby zvolila účelné prostriedky útoku a obrany, predostrela svoje protiargumenty a podložila ich
dôkaznými prostriedkami, keďže tak neurobila pred súdom prvého stupňa, v odvolacom konaní jej takéto
právo neprislúcha (viď str. 45, 47 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) a tým je vylúčené aj
vecné prejednanie námietok žalovanej v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
veľmi konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom prezentoval dôvody, ktoré viedli k prijatiu záveru, že zo

strany žalovanej došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu intenzity zakladajúcej nárok na
odčinenie týchto dôsledkov peňažnou formou (str. 54-55 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).
Z takéhoto vymedzenia následkov zásahu bolo celkom zrejmé, v ktorej sfére života žalobcu sa prejavili.
Skutočnosť, že žalovanej chýbalo v odôvodnení výslovné označenie, ktoré stránky osobnosti žalobcu
boli dotknuté, aký druh ujmy bol zistený a čím bol preukázaný, je vzhľadom na obsah odôvodnenia

celkom bez významu.

13. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

14. Dovolateľka vo svojom dovolaní tiež naznačovala, že rozhodnutia súdov v prejednávanej veci

nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní, pretože skutkový stav nebol zistený úplne a riadne. Napriek
tomu, že túto námietku prezentovala ako vadu zmätočnosti konania, neúplnosť skutkových zistení alebo
nesprávnosť skutkových záverov nie sú v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho
súdu sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a

mnohé ďalšie). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť podaného dovolania sa dovolací súd námietkami
žalovanej týkajúcimi sa dokazovania a neúplne zisteného skutkového stavu nemohol vecne zaoberať.

15. Napokon dovolateľka tvrdila, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, predseda senátu odvolacieho
súdu. Dovolací súd sa preto pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania zaoberal aj touto námietkou

(R 59/97), pričom dospel k záveru, že nie je dôvodná. Žalovaná tvrdila, že predseda senátu odvolacieho
súdu bol vo veci zaujatý z dôvodu uverejnenia článku v týždenníku PLUS 7 dní zo 17. novembra
2003 pod názvom ,,Na zdravie, pán sudca“, v ktorom bol kritizovaný za svoje sklony k alkoholizmu
a porušovaniu povinností pri výkone činnosti sudcu, za ktoré ho predseda krajského súdu žiadal v
disciplinárnom konaní odvolať z funkcie. Keďže článok, na ktorý žalovaná poukazuje, bol vydaný s

odstupom viac ako desiatich rokov pred vyhlásením rozsudku odvolacieho súdu, z hľadiska vzniku
akýchkoľvek pochybností o zaujatosti predsedu senátu odvolacieho súdu je žalovanou označená
okolnosť absolútne irelevantná. Tak dlhá doba pôsobenia akýchkoľvek emócií (pokiaľ tam vôbec nastali)
je vylúčená. Napokon o prípadnej zaujatosti predsedu senátu nesvedčí žiadna iná okolnosť vyplývajúca
zo spisu. Pre záver o zaujatosti sudcu nie je postačujúce len presvedčenie strany sporu, že sudca je

nestranný, pokiaľ sa neopiera o žiadne konkrétne skutočnosti nasvedčujúce pravdivosti tohto tvrdenia.
Všeobecne sa u sudcu predpokladá a tiež vyžaduje taký stupeň tolerancie a nadhľadu, ktorý je vyšší
než v bežných spoločenských vzťahoch alebo situáciách. Sudcovia, ako verejní činitelia, si musia byť
vedomítoho,žeichprácaakoajosobnýživot,môžubyťsledovanéatiežkritizovanérôznymiinštitúciami,médiami,tlačounevynímajúc.Musiabyťpretopripravenírozhodovaťnezaujatoanestranneajvtedy,keď
sa (napríklad v novinovom článku) stanú predmetom záujmu médií alebo prípadne aj ich kritiky. Dovolací
súd uzatvára, že okolnosť tvrdená žalovanou ani obsah spisu nedáva podklad pre záver, že uvedený

všeobecný predpoklad vysokého stupňa tolerancie a nadhľadu sudcu nebol v prípade namietaného
sudcu daný.

16. Tzv. iná vada konania namietaná žalovanou v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou
najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993 a niektoré

ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo
149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Dovolací súd mohol
pristúpiť k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu len v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je
prípad prejednávanej veci.

17. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,

ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP
ako procesne neprípustné.

18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.