Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 6, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3618201557
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3618201557.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkýň 1/ D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., E. XXX/
X, 2/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. XXX/XX, obe zastúpené Prosman a Pavlovič advokátska
kancelária, s.r.o. so sídlom Trnava, Hlavná 31, proti žalovanej L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., I. XX, F.
spolková republika, zastúpená D.. E. P., bytom H., 1. E. XX/XX, o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 11.
októbra 2019, č.k. 5C/35/2018-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej v napadnutej časti vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania
p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyniam 1/ a 2/ v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil /výrok I./, žalobcom 1/ a 2/ vrátil spoločne
a nerozdielne súdny poplatok vo výške 3,80 eur cez Slovenskú poštu, a.s. správcu systému /výrok II./ a
o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania /výrok III./.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 145 ods. 1 a § 146 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobkyne 1/ a 2/ sa podanou žalobou
proti žalovanej domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v k.
ú. Veľké Bielice, pozemok parc. reg. "E" č. XXX/X o výmere 62 m2 orná pôda a pozemok parc. reg. "E"
č. XXX/X o výmere 47 m2 orná pôda a prikázania podielu žalovanej do podielového spoluvlastníctva
žalobkyne 1/ v podiele 5/6 k celku a žalobkyne 2/ v podiele 1/6 k celku. Žalobkyne 1/ a 2/ pred začatím
konania oznámili súdu, že berú žalobu späť a žiadajú konanie zastaviť v celom rozsahu z dôvodu, že

žalovaná do začatia súdneho konania a po podaní žaloby celú žalovanú sumu uhradila s tým, že si
uplatňujú trovy konania. Žalovaná so späťvzatím žaloby súhlasila a uviedla, že žiada nepriznať žiadnej
zo strán náhradu trov konania, lebo medzi stranami sporu došlo k mimosúdnej dohode a tiež žalovanej
nebol doručený žiadny návrh na mimosúdnu dohodu s uvedením navrhovanej ceny za vyporiadanie,
ktorú sú ochotné žalobkyne 1/ a 2/ žalovanej uhradiť. Žalovaná k vyjadreniu k žalobe uviedla, že žaloba
je predčasná a nie je pravda, že by nebola ochotná akceptovať prípadnú mimosúdnu dohodu zo strany

žalobkýň 1/ a 2/, tiež aj žalovanej vznikli trovy konania za spísanie vyjadrenia k žalobe, bolo treba
vycestovať do Trnavy do sídla advokátskej kancelárie. Keďže žalobkyne 1/ a 2/ vzali žalobu v celom
rozsahu späť pred prvým pojednávaním, súd konanie zastavil. Súd vrátil žalobkyniam 1/ a 2/ súdny
poplatok krátený o 6,70 eur podľa § 11 ods.4 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch cez
Slovenskúpoštua.s.správcusystémuvovýške10,50eur.Žalobkyne1/a2/zaplatilinasúdnompoplatku
sumu 10,50 eur a po odpočítaní krátenia 6,70 eur predstavuje suma 3,80 eur časť súdneho poplatku,

ktorú súd vracia žalobkyniam 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne, to znamená, že môže vrátiť ktorejkoľvek
zo žalobkýň celú sumu kráteného súdneho poplatku.3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 257 CSP tak, že žiadnej zo
strán náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že odpadol dôvod konania, nakoľko medzi účastníkmi

konania došlo k mimosúdnej dohode, čo vyplýva zo zápisu v katastri nehnuteľností, pričom na túto
skutočnosť upozornila súd práve žalovaná a súd až na základe tohto upozornenia vyzval žalobkyne 1/ a
2/ na späťvzatie žaloby. Žalobkyne 1/ a 2/ nepredložili súdu žiadnu výzvu na mimosúdne vysporiadanie
nároku. V súdnom spise sa nachádza len list zo dňa 17.04.2018, v ktorom žalobkyňa 1/ navrhovala riešiť
vec odkúpením, výmenou alebo dohodou, ale žiadnu cenu za vyporiadaný podiel žalovanej nenavrhla,

teda žalovaná nevedela akú hodnotu za vyporiadanie by jej žalobkyne 1/ a 2/ vyplatili za jej podiel, teda
nešlo o kvalifikovaný návrh na mimosúdnu dohodu. Aj sama žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla,
že žaloba je predčasná a žiaden dôkaz, že k mimosúdnej dohode nedošlo z dôvodu jej neakceptácie,
konkrétne predloženého návrhu na mimosúdnu dohodu, lebo taký návrh žalovanej predložený nebol.
Súd preto vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré súd videl v tom, že žalovaná býva v
Nemeckej spolkovej republike, zo strany žalobkýň 1/ a 2/ jej nebola doručená výzva na mimosúdnu

dohodu s uvedením ceny podielu, ktorá má byť žalovanej v prípade vyporiadania zo strany žalobkýň
1/ a 2/ vyplatená. S poukazom na uvedené skutočnosti súd výrokom III. žiadnej zo strán náhradu trov
konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podali včas odvolanie žalobkyne 1/ a 2/, a to proti výroku III., ktorým

súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Žalobkyne 1/
a 2/ uviedli, že nesúhlasia v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím v tejto časti, považujú ho
za nesprávne a nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho
právneho posúdenia. Súd nedal žalobkyniam 1/ a 2/ možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovanej
ohľadom odpadnutia predmetu sporu. Žalobkyne 1/ a 2/ poukázali na skutočnosť, že z ich strany

došlo k vyhotoveniu a zaslaniu jednoznačného návrhu dohody predpokladanej ust. § 141 a 142 ods.
1 Občianskeho zákonníka, a to práve už v liste zo dňa 17.04.2018, v ktorom žalobkyňa 1/ požiadala
žalovanú o vyporiadanie spoluvlastníckych podielov na pozemkoch parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/
X spolu o výmere 18,18 m2, pričom súčasťou listu boli spôsoby vyporiadania v podobe odkúpenia,
zámeny alebo inou formou dohody. Je evidentné, že žalobkyňa 1/ v liste zo dňa 17.04.2018 ponúkla

žalovanej možnosť mimosúdne sa vyporiadať, pričom jej predložila viacero spôsobov s tým, že o
žalovanou zvolenom spôsobe sa dohodnú pri návšteve žalovanej v Slovenskej republike. Žalobkyne 1/
a 2/ ďalej uviedli, že zákon neurčuje, čo je to kvalifikovaný návrh na dohodu v zmysle § 141 Občianskeho
zákonníka, a čo vôbec by takýto návrh mal obsahovať. Žalovaná na návrh dohody reagovala listom
zo dňa 23.04.2018, v ktorom jednoznačne prejavila svoju vôľu nepristúpiť na zrušenie a vyporadanie

podielového spoluvlastníctva dohodou, keď okrem toho žalovaná uviedla, že s pozemkami nemá nič
spoločné. Žalovaná tak dostatočne presne vyjadrila, že predmetnú vec nemá záujem so žalobkyňami
1/ a 2/ riešiť, nakoľko podľa nej je to vyriešené. Žalobkyňa 1/ ďalším listom zo dňa 19.07.2018 ponúkla
žalovanej 3 možnosti, ktoré už boli konkretizované presne určenými sumami a pozemkami, ktoré
žalobkyne 1/ a 2/ boli ochotné so žalovanou zameniť. Tvrdenia žalovanej, ktorá vo svojom vyjadrení zo

dňa 18.02.2019 uviedla, že nedisponuje žiadnym listom, v ktorom by ju žalobkyne vyzývali na uzavretie
dohody ohľadom predmetných pozemkov, sú nepravdivé. Je však zjavné, že žalobkyňa 1/ zasielala
žalovanej druhý list zo dňa 19.07.2018 doporučene prostredníctvom poštového doručovateľa na adresu
žalovanej o čom svedčí aj podací lístok, ktorý je aj prílohou tohto odvolania. Žalobkyne 1/ a 2/ doposiaľ
nemali procesnú možnosť voči nesprávnym zisteniam súdu ohľadom dôvodov hodných osobitného

zreteľa namietať. V dôsledku konania žalovanej, ktorá však odmietala rokovania so žalobkyňami 1/ a 2/
nebolo možné v danom čase vec vyriešiť iným spôsobom ako žalobou na súd. Nemožno preto závery
súduprvejinštancievčastiodôvodneniavýrokuIII.napadnutéhouznesenia,vktoromsúdprvejinštancie
vytkol žalobkyniam 1/ a 2/, že neodoslali žalovanej výzvu na mimosúdne riešenie sporu, považovať
za správne. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyne 1/ a 2/ minuli všetky dostupné prostriedky na

mimosúdne vyriešenie sporu, a to zaslaním 2 listov žalovanej, ktorá však vyriešenie sporu zmarila.
Žalovaná až po podaní žaloby a doručení repliky k jej vyjadreniu súhlasila s uzatvorením mimosúdnej
dohody, čím spôsobila zánik predmetu sporu a zapríčinila procesne zastavenie konania. Žalobkyne 1/
a 2/ poukázali na aplikáciu ust. § 257 CSP, ktoré v danom prípade súd zjavne bezdôvodne aplikoval.
Uvedené ustanovenie možno považovať za výnimku z pravidla priznávania náhrady trov konania, pričom

ide o výnimku naviazanú na všeobecne vymedzené kritérium - hodné osobitného zreteľa. Názor, že
ide o výnimku z pravidla potvrdzuje aj komentár k CSP, v ktorom sa uvádza: „...normu nemožno
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania podľavýnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o
určitom druhu nárokov“. Žalobkyne 1/ a 2/ poukázali tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 21Co/239/2015 zo dňa 26.07.2016, podľa ktorého pri okolnostiach hodných osobitného zreteľa

je potrebné skúmať najmä majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán. Žalobkyne 1/ a 2/
uviedli, že v konaní neexistujú okolnosti ani dôkazy, ktoré by preukazovali naplnenie okolností hodných
osobitného zreteľa, a preto súd pochybil, nakoľko mal rozhodovať v zmysle § 256 ods. 1 CSP a priznať
náhradu trov konania žalobkyniam 1/ a 2/ v rozsahu 100 %, pretože k zastaveniu konania došlo z
dôvodu odpadnutia predmetu sporu, keďže žalovaná až v dôsledku podania žaloby a repliky pristúpila k

uzatvoreniu mimosúdnej dohody so žalobkyňami 1/ a 2/. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyne 1/ a
2/ navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti výroku III. zmenil tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyniam 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Alebo alternatívne, aby
odvolací súd vec zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyniam 1/ a 2/ priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná a uviedla, že bola niekoľkokrát na Slovensku a
snažila sa dohodnúť so žalobkyňami 1/ a 2/, ktoré buď neprišli niekoľkokrát na rokovanie, alebo odmietli
dohodnúť sa. Predložený list žalovanej nedokazuje, že by sa nechcela dohodnúť. Žalovaná od začiatku
predmetné pozemky nechcela a od začiatku deklarovala, že pozemky patria žalobkyniam 1/ a 2/ a čakala
na relevantnú dohodu. Z druhého listu, ktorý žalovanej poslali žalobkyne 1/ a 2/, nie je zrejmé akých

pozemkov sa týka a ani sa nedá zistiť o akú sumu sa jedná, nakoľko táto suma bola prepisovaná.
Uvedené skutočnosti nebolo možné považovať za relevantnú dohodu o konkrétnych pozemkoch a
konkrétnej cene. Zároveň nebol predložený žiaden dôkaz, z ktorého by bolo vidieť, že žalovaná tento
návrh odmietla alebo že by sa nechcela dohodnúť. Okrem toho, žalovaná nič nevie o druhom listom
žalobkýň1/a2/,ajlustráciouvregistrochpoštysaničpodpodacímčíslomnenachádzaanemádôkaz,že

by takýto list bol spísaný. Na základe vyššie uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Žalobkyne sa písomne vyjadrili k vyjadreniu žalovanej. Uviedli, že v odvolaní poukázali na jednotlivé
rozhodujúce skutočnosti, pričom snahu žalobkýň 1/ a 2/ o mimosúdne rokovanie a vyriešenie sporu

predloženými listinami aj preukázali, a to listom zo dňa 17.04.2018, v ktorom boli konkretizované
jednotlivé pozemky, ktoré mali žalobkyne 1/ a 2/ v úmysle vyporiadať ako aj možné spôsoby
vyporiadania. Žalobkyne 1/ a 2/ teda zaslali žalovanej dostatočne určitý návrh (ktorý bol zároveň
konkretizovaný druhým listom zo dňa 19.07.2018). Žalovaná na to reagovala listom zo dňa 23.04.2018, v
ktorom uviedla, že predmetné pozemky, ktoré žiadali žalobkyne 1/ a 2/ vyporiadať zdedili práve oni, a že

žalovaná nemá s predmetnými pozemkami nič spoločné. Žalovaná v liste zo dňa 23.04.2018 neuviedla,
že by mala záujem stretnúť sa so žalobkyňami 1/ a 2/ a uzatvoriť mimosúdnu dohodu. Žalobkyne 1/
a 2/ dostatočným spôsobom špecifikovali jednotlivé pozemky ako aj spôsoby ich vyporiadania, pričom
žalovanejmuselobyťzrejméoktorépozemkyide,čovyplývaajzjejvyjadreniavlistezodňa23.04.2018.
O tom, že list zo dňa 19.07.2018 bol žalobkyňami 1/ a 2/ odoslaný žalovanej svedčí práve už súdu

predložený podací lístok, na ktorom je vyznačené podacie číslo, dátum, ako aj podpis zamestnanca
pošty, ktorý list prevzal. Je teda zjavné, že žalobkyne 1/ a 2/ v tomto prípade uniesli dôkazné bremeno
svojho tvrdenia. Žalovaná najskôr absolútne neurčito reagovala na ponuku žalobkýň 1/ a 2/, neuviedla
žiadne navrhované riešenie, ani nestanovila dátum možného mimosúdneho rokovania o vyporiadaní
pozemkov. Na druhý list už žalovaná nereagovala. Žalovaná prejavila skutočný záujem o mimosúdnu

dohodu až po podaní repliky žalobkyňami 1/ a 2/, pričom ani samotná žaloba nestačila k tomu, aby
bola žalovaná ochotná uzatvoriť so žalobkyňami mimosúdnu dohodu. Žalovaná teda tým, že uzatvorila
so žalobkyňami mimosúdnu dohodu zapríčinila, že predmet sporu odpadol, a tým fakticky procesne
zavinila zastavenie konania. Ustanovenie § 257 CSP na predmetný prípad nie je možné aplikovať,
nakoľko žalovaná nepreukázala žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa. Nepredložila súdu žiadne

dôkazy, ktoré by nejakým spôsobom preukazovali jej zlú finančnú, či sociálnu situáciu. Rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/239/2015 zo dňa 26.07.2016 malo len poukázať na výnimočnosť
používania ust. § 257 CSP, pričom práve v tomto rozhodnutí krajský súd konkretizoval jednotlivé
podmienky, ktoré je potrebné skúmať, pri aplikácii tohto ustanovenia. Žalovaná v rámci tohto konania
nepreukázala existenciu žiadnej podmienky uvedenej v predmetnom rozhodnutí, ktorá by umožňovala

výnimočne aplikovať ust. 257 CSP na tento prípad. S poukazom na vyššie uvedené žiadame odvolací
súd, aby vyhovel odvolaniu v celom rozsahu a priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania.7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenie
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ nie
je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o nároku na náhradu trov

konania je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

8.Vprvomradejenutnékonštatovať,žeuzneseniesúduprvejinštancievovýrokuI.,ktorýmbolokonanie
zastavenéavovýrokuII.,ktorýmsúdprvejinštancievrátilžalobkyniam1/a2/súdnypoplatok,odvolaním
napadnuté nebolo, a preto v tejto časti je uznesenie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním

odvolacieho súdu nedotknuté.

9. Predmetom prieskumu potom bol len výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodoval o
náhradetrovkonaniapredsúdomprvejinštancie,vrámciktoréhovyslovil,žežiadnazostránsporunemá
nárok na náhradu trov konania. S týmto konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

10. Odvolací súd v prejednávanej veci zdôrazňuje, že výrok o náhrade trov konania musí byť v súlade
s priebehom konania, úkonmi účastníkov, resp. s obsahom príslušného súdneho spisu. Konanie o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je potrebné vnímať s perspektívou základného
práva na ochranu vlastníctva s tým, že vlastnícke právo zahŕňa tiež právo prestať byť vlastníkom.

V prípade podielového spoluvlastníctva sa tak špecificky uplatňuje zásada, že nikto nemôže byť
spravodlivo nútený zotrvávať v spoluvlastníctve. Pre prípad, že sa potom samotný spoluvlastníci
nedohodnú na rozdelení spoluvlastníctva, zrušení a vyporiadaní celého spoluvlastníctva, má každý z
nich právo obrátiť sa na súd s návrhom o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Z tejto
zásady, že nikto nemôže byť nútený v spoluvlastníctve zotrvať a teda účasť spoluvlastníka nemožno

vynucovať proti jeho vôli, rovnako vyplýva to, že žiadny zo spoluvlastníkov nemôže byť sankcionovaný
pre svoj návrh na vylúčenie sa zo spoluvlastníctva, či na zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva okrem
prípadov šikanózneho charakteru takéhoto návrhu v prípade zneužitia práva.

11. Zároveň je nutné konštatovať, že z procesného hľadiska predstavuje konanie o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tzv. iudicium duplex. Konanie môže byť začaté na
návrh ktoréhokoľvek zo spoluvlastníkov, pričom všetci spoluvlastníci, teda obe procesné strany
majú v konaní postavenie žalobcu aj žalovaného nehľadiac na to, kto žalobu podal. Súd vydáva
konštitutívne rozhodnutie, nie je viazaný návrhmi účastníkov a môže rozhodnúť iným spôsobom ako
je navrhované. Vzhľadom k tomuto účastníci vo svojich návrhoch ani nemusia nutne uviesť konkrétny

spôsob vyporiadania, ktorého sa pri zrušení spoluvlastníctva domáhajú. Voľba konkrétneho spôsobu
vyporiadania je teda v konečnom dôsledku výlučne na súde, ktorý vo veci rozhodne. Ten je pritom
viazaný zákonným poradím jednotlivých spôsobom vyporiadania, v rámci ktorých sa však uplatní vlastná
úvaha súdu. Zmienené špecifiká v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je
nutné mať na pamäti aj pri rozhodovaní o trovách takéhoto konania. Nikto zásadne nemôže byť nútený

zotrvať v spoluvlastníctve, žiadneho zo spoluvlastníkov nemožno bez ďalšieho sankcionovať za to, že
spoluvlastníctvo má byť zrušené a vyporiadané, resp. za to, že bol na súde podaný príslušný návrh
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Takto začatie a vedenie konania pred súdom
nemožno bez ďalšieho klásť na ťarchu ani tomu spoluvlastníkovi, ktorý ho inicioval, ani tomu, ktorý
sa formálne ocitol na strane žalovanej. Súčasne treba zohľadniť, že spoluvlastníci sami nemôžu plne

ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o spôsobe vyporiadania. Súd ich návrhmi v tomto rozsahu nie je
viazaný a sám rozhodne podľa zákonnej postupnosti jednotlivých spôsobov vyporiadania v ich rámci
potom podľa svojho vlastného uváženia. Za týchto okolností, kedy spoluvlastníci dopredu nemôžu
presnepredvídaťkonkrétnerozhodnutiesúduanaopakkaždýzodlišnýchnávrhovspoluvlastníkovmôže
mať rozumne presvedčivý základ, kedy všetci spoluvlastníci majú v konaní zhodne procesné postavenie

žalobcu aj žalovaných a kedy sa v konaní jedná o rovnom vlastníckom práve všetkých účastníkov
sa spravidla ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania bude javiť, aby každý zo
spoluvlastníkov sám niesol svoje náklady konania a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka,
ibaže by preto boli dané zvláštne dôvody.

12. Z pohľadu ústavne zaručených práv sa javí ako problematické rozhodovať o náhrade trov konania
primeranelennazákladetoho,akosúdrozhodolootázke,ktorábolamedziúčastníkmispornáaktorému
z účastníkov v tejto otázke súd prisvedčil skôr. Rozhodovanie o trovách konania by nemalo byť len
mechanickým posudzovaním výsledku sporu bez komplexného rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutieo trovách konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého konania. V tomto zmysle má byť aj
rozhodnutie o trovách konania, konaním spravodlivým.

13. Rozhodnutie o trovách konania pri zrušení a vyporiadaní podielového vlastníctva sa nemôže odvíjať
len od úvahy súdu, čo bolo medzi účastníkmi sporné a aké riešenia v tomto ohľadu prijal súd. Naopak
v tomto konaní, v ktorom sa jedná o rovnom vlastníckom práve všetkých účastníkov, v ktorom všetci
účastníci spoluvlastníci majú v konaní rovnaké procesné postavenie žalobcu aj žalovaných a v ktorom
dopredu nemôžu presne predvídať konkrétne rozhodnutie súdu a naopak v každých odlišných názoroch

jednotlivých účastníkov môže byť rozumný a presvedčivý sa spravidla ako spravodlivé východisko pri
rozhodovaní o trovách konania bude javiť, aby každý z účastníkov sám niesol svoje trovy konania a
nebol povinný hradiť trovy konania iného spoluvlastníka, iba že by boli dané zvláštne okolnosti, čo však
nie je prejednávaný prípad.

14. Ani z tohto pohľadu potom neobstoja odvolacie námietky zo strany žalobkýň 1/ a 2/, že boli v zásade

v konaní úspešné, keď vzali žalobu späť, nakoľko medzi stranami sporu došlo v priebehu konania k
mimosúdnej dohode, o ktorú žalovaná prejavila skutočný záujem až po podaní žaloby a k podaniu
žaloby by nedošlo, ak by žalovaná akceptovala pôvodné návrhy na uzatvorenie mimosúdnej dohody.
Odvolací súd má za potrebné dodať, že žalobkyne 1/ a 2/ predložili súdu prvej inštancie len list zo
dňa 17.04.2018, pričom nešlo o žiadnu výzvu na mimosúdne riešenie sporu, keďže predmetný list

obsahoval len návrhy na rôzne spôsoby vyporiadania, ale neobsahoval žiadnu cenu za vyporiadaný
podiel žalovanej. Z uvedeného vyplýva, že žalovanej, ktorá býva v Nemeckej spolkovej republike, nebola
doručená výzva na uzatvorenie mimosúdne dohody, ktorá by obsahovala okrem spôsobu vyporiadania
podielového spoluvlastníctva i cenu podielu, ktorú by žalovanej vyplatili žalobkyne 1/ a 2/ v prípade
vyporiadania.

15. Odvolací súd však zotrváva na tom stanovisku, že s prihliadnutím na špecifiká podanej žaloby ako
aj špecifiká postavenia strán sporu v prejednávanej veci a zároveň s prihliadnutím na postoj strán sporu
v rámci prejednávanej veci je jediným spravodlivým východiskom v otázke rozhodovania o náhrade trov
konania výrok tak, ako ho uzavrel súd prvej inštancie a to taký, že žiadna zo strán nebude mať nárok na

náhradu trov konania, z čoho vyplýva, že každá zo strán si bude hradiť trovy, ktoré jej vznikli s podanou
žalobou sama.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku o nároku na náhradu trov konania ako vecne správne potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyniam 1/ a 2/ v rozsahu 100%.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).