Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117010933
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117010933.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Janky Klčovej, v trestnej veci obžalovanej O. Q., nar. XX.XX.XXXX, pre
zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208
ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 15T/41/2017-690

zo dňa 13.09.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.06.2020 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej O. Q., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 15T/41/2017-690 zo dňa 13.09.2019 bola
obžalovaná O. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., prechodne bytom X. F. XX, K., uznaná vinnou zo
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k §

208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm.
j) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

od presne nezisteného obdobia, minimálne však počas jedného roka až do 15.03.2016 v rodinnom

dome v obci C. na ul. V. č. XXX/XX sa ako matka maloletých detí L.D., nar. XX.XX.XXXX, S.D., nar.
XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX, M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar.
XX.XX.XXXX, podieľala na protiprávnom konaní X. A., nar. XX.XX.XXXX, odsúdeného v samostatnom
konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 5Tk/1/2016, ktorý sa dopúšťal fyzického
násilia na týchto maloletých deťoch spočívajúceho najmä v tom, že

- ich bezdôvodne, opakovane takmer každý víkend, hlavne pod vplyvom alkoholu bil a kopal, čím im
takto spôsobil doposiaľ neustálené zranenia a v doposiaľ neustálenom rozsahu,
- pod rôznymi zámienkami im najmenej dvakrát do týždňa dával neprimerané fyzické tresty, spočívajúce
v celonočnom kľačaní na zemi s rukami vystretými pred sebou, pričom maloletí mali na nich položené
varechy a keď od únavy spustili ruky k zemi a varechy im padli na zem, tak ich s nimi bil po chrbtoch
rúk, čím im takto spôsobil rôzne zranenia ako napr. modriny a hrče po tvári, krvácajúce zranenia hlavy

a nosa a takto im bezdôvodne odopieral spánok,
- z dôvodu údajného zabránenia krádežiam v dome ich po každodennom príchode zo školy, resp.
predškolského zariadenia a niekedy aj cez víkendy zamykal v izbách, ktoré mohli opustiť len v prípade
osobnej hygieny, aj to len za predpokladu, že im matka na zaklopanie dvere odomkla, pričom v izbe
nebola toaleta, ale kýbel, do ktorého mali vykonávať potrebu,
- keď obžalovaná bola v práci alebo spala po nočnej zmene, napriek tomu, že v domácnosti potraviny

boli, bezdôvodne im neposkytol za celý deň žiadnu stravu a deti sa samé najesť nemohli, lebo mali
prístup do kuchyne zakázaný,- v noci z 5. na 6.2.2016 kedy bez akejkoľvek príčiny napadol mal. S.D., nar. XX.XX.XXXX, bil ho, hodil
ho o zariadenia izby a následne ho prehodil do kuchyne, čím mu spôsobil komplikovanú zlomeninu
ľavého predkolenia, ktorá musela byť riešená operačným zákrokom s dobou liečenia 10 týždňov, pri

obmedzení v obvyklom spôsobe života od 6.2.2016 do 8.7.2016 - zranenie ťažké, a tiež maloletým
deťom spôsoboval psychické utrpenie, vyvolávaním neustáleho strachu a stresu,

a to tým, že maloletých S.D., nar. XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX,
M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar. XX.XX.XXXX aj ona po ich každodennom príchode zo školy resp.

predškolského zariadenia a niekedy aj cez víkendy zamykala v izbách, ktoré mohli opustiť cez deň
len na klopanie a len v prípade osobnej hygieny, pričom maloleté deti v noci izbu opustiť nemohli a
potrebu museli vykonávať do vedra v izbe a tiež tým, že maloletým L.D., nar. XX.XX.XXXX, S.D., nar.
XX.XX.XXXX, V.S., nar. XX.XX.XXXX, R.S., nar. XX.XX.XXXX, M.S., nar. XX.XX.XXXX a L.S., nar.
XX.XX.XXXX bezdôvodne neposkytovala dostatok stravy.

Za tento skutok okresný súd obžalovanej uložil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 2
Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona okresný súd obžalovanú zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 690-706.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava podala
dňa 17.05.2017 na Okresný súd Trnava obžalobu sp. zn. 1 Pv 748/16/2207-17 zo dňa 12.05.2017
na obžalovanú na skutkovom a právnom základe uvedenom v predmetnej obžalobe. Z vykonaného

dokazovania v rozsahu dôkazov jednotlivo uvedených v napadnutom rozsudku (str. 3 rozsudku, druhý
odsek odôvodnenia) mal okresný súd za preukázané, že nielen odsúdený X. A., ale aj obžalovaná
svoje deti opakovane zamykala v izbe s tým, že deti mali vykonávať potrebu do vedra, prípadne boli
na zaklopanie pustené na toaletu a následne opäť zamknuté v izbe. Takto vypovedali nielen samotné
deti, ale aj svedkovia na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná deti zamykala vždy, keď prišli zo školy a

škôlky, a to aj vtedy, keď bol X. A. doma a aj cez víkendy, pričom zamykané boli cez deň i v noci.
Obžalovaná svojim deťom takto bezdôvodne odopierala nielen nevyhnutnú osobnú starostlivosť, ale
zároveň aj hygienu a výchovu, na ktorých poskytovanie bola povinná nielen podľa zákona o rodine,
ale aj podľa prirodzeného vzťahu, aký by mal existovať medzi matkou a dieťaťom. Obžalovaná tiež
deťom neposkytovala dostatok stravy, deti trpeli hladom, jesť si museli pýtať od spolužiakov v škole,

stavu pravidelne nedostávali, čo sa prejavovalo napr. tým, že si desiate pýtali od spolužiakov a v
prípade E. až krádežou tovaru v potravinách. Situácia dospela dokonca až tak ďaleko, že deťom museli
byť desiate kontrolované v škole, pretože obžalovaná im ich nerobila a ak aj áno, potom to deťom
zjavne postačovalo, pretože ich zjedli po ceste do školy. Obžalovanú v jej konaní nemotivoval prvok
prítomnosti X. A. či strachu z jeho osoby, ale konala tak s plným vedomím a s pasívnym postojom k jej

životu necítiac potrebu niečo riešiť. Fyzické ataky X. A. na osobu obžalovanej preto podľa názoru súdu
neboli tým prvkom, ktorý by obžalovanú mal ospravedlňovať či vyviňovať z jej konania. Obžalovaná tak
podľa záverov vykonaného dokazovania svojim deťom bezpochyby spôsobovala fyzické a psychické
utrpenie a takýmto konaním naplnila skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d)

Trestného zákona účinného od 01.01.2016 s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona.
Okresný súd zároveň upravil skutkovú vetu obžaloby tak, že z nej vypustil príslušné pasáže, ktoré
obžalovanej kládli za vinu to, že tolerovala, akceptovala a nevykonala žiadne opatrenia, aby zabránila
protiprávnemu konaniu odsúdeného X. A. a tiež, že nepodala trestné oznámenie na odsúdeného X.
A., pretože ak by obžalovaná ako spolupáchateľka páchanie tohto zločinu mala prekaziť, potom by

tak mohla urobiť len sama tým, že by ona a tiež X. A. prestali týrať maloleté deti resp. tým, že by
páchanie trestnej činnosti musela oznámiť, čím by aj seba vystavila riziku trestného stíhania, čo platí aj
vo vzťahu k podaniu, resp. nepodaniu trestného oznámenia na odsúdeného X. A.. Pretože z vykonaného
dokazovania vyplynul taký záver, že deti zamykala aj obžalovaná a že táto zamykala maloletých Q.,
V., J., F. a E., okresný súd túto skutočnosť premietol do upravenej skutkovej vety. Pokiaľ ide o obdobie

protiprávneho konania, okresný súd mal za preukázané, že obdobie zamykania detí trvalo minimálne 1
rok a preto toto obdobie zamykania detí do skutkovej vety ohraničil spojením „od presne nezisteného
obdobia, minimálne však počas jedného roka až do 15.03.2016.“ , pričom takto súd postupoval aj v
prípade ohraničenia časového obdobia pokiaľ ide o odopieranie stravy deťom.Pokiaľ ide o ukladanie trestu obžalovanej, okresný súd u obžalovanej nezistil žiadne poľahčujúce ani
priťažujúce okolnosti. Zohľadňujúc spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a prihliadajúc

na osobu obžalovanej, jej pomery a možnosť jej nápravy okresný súd obžalovanej uložil trest odňatia
slobody na samej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere 7 (sedem) rokov.
Okresný súd prihliadol na tú skutočnosť, že obžalovaná sa na týraní svojich detí jej partnerom X. A.
len podieľala, pričom prevažnú časť týrania detí páchal práve druh obžalovanej, ktorá skutočnosť však
žiadnym spôsobom neznižuje závažnosť konania obžalovanej. Okresný súd tiež zohľadnil mentálnu

úroveň obžalovanej (preukázanú znaleckým posudkom) a tiež jej snahu v rámci svojich možností stýkať
sa s deťmi, ktorú súd vyhodnotil ako účelovú. Okresný súd zároveň nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu obžalovanej. Obžalovaná v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by jej bol uložený za úmyselný
trestný čin, preto súd rozhodol v zmysle § 48 ods. 1 písm. a) Trestného zákona tak, že obžalovanú
zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 13.07.2019 (č. l.
688 rub) odvolanie obžalovaná čo do výroku o vine ako aj treste, ktoré písomne odôvodnila na č. l. 713
a doplnením odvolacím dôvodov na č. l. 749.

Obžalovaná v odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Imricha Hrebíčka poukazuje na to,
že v zmysle obžaloby sa mala obžalovaná dopustiť spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm.
d) Trestného zákona účinného od 01.01.2016 s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného
zákona, pričom skutková veta sa viaže k úplne inej skutkovej podstate trestného činu, a to prečinu

neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 Trestného zákona a len okrajovo sa spomína účasť
obžalovanej na skutku. Vzhľadom k takto zmätočnej a nedostatočne odôvodnenej obžalobe mal súd
bez podnetu nariadiť predbežné prejednanie obžaloby, nakoľko je zjavne zrejmé, že skutok, ktorý je
predmetom obžaloby pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona a
zároveň bol podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dôvod na odmietnutie obžaloby a vrátenie

veci prokurátorovi z dôvodu závažných procesných pochybení. Vypustenie určitých pasáži okresným
súdom bolo procesne nesprávne. Z vykonaného dokazovanie nebolo preukázané, že by sa obžalovaná
dopúšťala fyzického alebo psychického násilia na svojich deťoch, práve naopak obžalovaná bola
obeťou domáceho násilia, z ktorého sa nemohla vymaniť. Skutočnosť, že obžalovaná nehľadala pomoc
na príslušných inštitúciách neznamená, že nerobila pre deti všetko, čo bolo v jej moci. Obžalovaná

poukazuje na svedeckú výpoveď svedkyne F. X., ktorá uviedla, že obžalovaná prosila inú osobu o pomoc
pri riešení krízovej situácie v rodine. Toto tvrdenie podporujú aj závery znaleckého posudku, podľa
ktorých bola obžalovaný v závislom vzťahu k odsúdenému X. A., uvedomovala si konfliktnosť situácie,
vzťah vnímala dlhodobo ako neuspokojivý, avšak nemala odvahu z tohto vzťahu odísť. Obžalovaná
chodila do práce, rozdeľovala všetkým svojim deťom rovnako bez ohľadu na to, kto bol ich otec. Jej

sociálne postavenie jej v tom čase neumožňovalo urobiť viac, svojim deťom nikdy vedome neubližovala.
Uzamykanie detí v izbe súdu ozrejmila, deti zamykala práve preto, aby ich ochránila pred X. A.. Táto
skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí. Deti sa nikdy nesťažovali na to, že by ich obžalovaná
zatvárala do izby s cieľom im ublížiť, nie je pravdou, že by sa ich obžalovaná snažila izolovať od
sveta. Práve naopak, deti mohli slobodne a samostatne navštevovať rodiny známych obžalovanej,

čo potvrdzujú aj svedkyne X. a L.. Nie je pravdou ani záver súdu o tom, že obžalovaná svojim
deťom odopierala stravu. Z vyjadrenia ošetrujúcej lekárky detí vyplýva, že obžalovaná chodila s deťmi
na pravidelné prehliadky aj očkovania, na deťoch si nikdy nevšimla zranenia ani modriny. V rámci
dokazovania nebolo preukázané, že by obžalovaná deťom bezdôvodne odopierala osobnú starostlivosť,
hygienu a výchovu a tiež stravu. Svedkovia, ktorí boli vypočutí nekonštatovali potrebu vo vzťahu k

uvedenému potrebu podávať trestné oznámenie resp. podnet na odobratie detí. Správanie obžalovanej
bolo priamo úmerné jej sociálnemu postaveniu a v rámci dokazovania nebolo preukázané, že by pre
deti mohla urobiť viac. Obžalovaná poukazuje na správu Centra pre deti a rodiny Holíč, kde sú deti
aktuálne umiestnené a v súvislosti s tým na to, že nie je v záujme detí odtrhnúť ich od matky na
čas siedmych rokov. Skutok, za ktorý bola obžalovaná odsúdená nespáchala, skutková veta ako aj

celé konanie smerovalo k inej skutkovej podstate trestného činu, skutok nebol prokurátorom správne
právne kvalifikovaný. Vzhľadom na to, že sa obžalovaná skutku nedopustila sa ďalej nevyjadrila k výške
uloženéhotrestu.Obžalovanátiežpoukazujenanezákonnevykonanýdôkazorgánmičinnýmivtrestnom
konaní, a to výsluch maloletých detí, tieto výsluchy boli vykonané v rozpore so zákonom, svedkovianeboli adekvátne resp. vôbec poučení čo vyplýva z obrazového záznamu výsluchu maloletých. Maloletí
boli zo strany vyšetrovateľa manipulovaní a podrobovaní sugestívnym otázkam. Pokiaľ orgány činné v
trestnom konaní svedkov (maloletých) nepoučia zákonným spôsobom, potom takéto dôkazy nemôžu v

konaní pred súdom obstáť a sú nezákonné. Ak by vyšetrovateľ poučil maloleté deti o tom, že voči svojej
matke nemusia vypovedať, maloleté deti by tak neučinili. Obžalovaná má za to, že v prvostupňovom
konaní došlo k procesným pochybeniam, nesprávnemu posúdeniu skutkových okolností a nesprávnym
právnym záverom. Vo vzťahu k výroku o vine je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s poukazom na § 321 ods. 1 písm. a), písm.

b) Trestného poriadku zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal
a rozhodol. K odvolaniu obžalovaná pripojila správu Centra pre deti a rodiny Holíč, kde sú toho času
maloleté deti umiestnené.

Obžalovaná v doplnení odvolania podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Kupku okrem citovaní
rôznych ustanovení Trestného poriadku (bez bližšieho špecifikovania odvolacích dôvodov a vôbec

dôvodov, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezákonnosť procesného postupu okresného
súdu) poukazuje v bodoch na to, že 1) súd sa v napadnutom rozsudku odklonil od skutkovej vety
obžaloby v takej miere, že nebola v podstatnej miere zachovaná totožnosť skutku ani čo do konania ani
čo do následku, čím porušil obžalovaciu zásadu, 2) v obžalobe nebolo preukázané úmyselné zavinenie
obžalovanej, 3) ani v hypotetickej rovine nebolo vysvetlené, aký by bol motív obžalovanej k spáchaniu

skutku, 4) zo znaleckého dokazovania prostredníctvom znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej č. 26/2016
neboli zistené u maloletých V., F. a E. príznaky týraného dieťaťa, 5) súd nebral do úvahy fyzické útoky
odsúdeného X. A. na obžalovanú ani strach obžalovanej z neho, ktorá skutočnosť bola preukázané
viacerými svedeckými výpoveďami, 6) okresný prokurátor neuniesol dôkazné bremeno preukázania
opaku, a to že bolo v možnostiach obžalovanej a jej druha poskytnúť deťom viac, 7) z výsluchu svedka

Z. B. vyplýva, že k zamykaniu maloletých obžalovanou dochádzalo z dôvodu ochrany pred X. A., 8)
nesprávny bol aj záver okresného súdu o tom, že u obžalovanej nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti,
keď z odpisu Registra trestov na obžalovanú vyplýva, že táto bola len jedenkrát súdne trestaná, pričom
sa na ňu hľadí, akoby k odsúdeniu nedošlo, čo značí, že pred skutkom obžalobe viedla riadny život.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 Trestného

poriadku v zmysle zásady in dubio pro reo oslobodil, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok
podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava (ďalej len ako „ÚPSVaR

Trnava“), ktorý poukázal na to, že obžalovaná dlhodobo neprejavuje záujem o svoju maloletú dcéru
T. Q., ktorá je toho času zverená do náhradnej osobnej starostlivosti inej fyzickej osobe než rodiča.
S touto maloletou sa obžalovaná naposledy stretla vo februári 2020, o maloletej sa informuje len
sporadicky mailom, alebo sms správou. S maloletými X. a M. A. sa matka stretáva len počas prázdnin
prípadne sviatkov. Aj napriek tomu, že maloleté deti sú zverené do osobnej starostlivosti starej matke

(matke odsúdeného X. A.), obžalovaná s deťmi neudržiava intenzívnejší osobný kontakt, telefonicky sa
kontaktuje len so starou matkou za účelom dohodnutia stretnutia. Matka aktuálne prezentuje záujem o
maloleté deti, avšak tento záujem nebol prítomný od začiatku umiestnenia detí do Centra pre rodiny a
deti v Holíč, o čom svedčí aj to, že matka odmietla bývať spolu s deťmi v priestoroch centra za účelom
posilnenia rodičovských zručností. Deti síce navštevujú spoločnú domácnosť starej matky a matky,

avšak prítomnosť starej matky je vnímaná ako záruka toho, aby sa nezopakovala situácia, keď bolo
deťom ubližované. Matka si neplní vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom (ktorá jej bola stanovená v
minimálnejmiere),dlhnavýživnomkmaloletejT.Q.amaloletýmX.aM.A.predstavujesumu657,26eur.
Celkový dlh na výživnom obžalovanej ku všetkým maloletým deťom predstavuje spolu sumu 4.836,86
eur.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 30.06.2020 za prítomnosti prokurátora Krajskej
prokuratúry v Trnave, obhajcu obžalovanej Mgr. Petra Kupku, zástupkyne ÚPSVaR, na ktorom
oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovanej a podstatným obsahom
spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila obžalovaná, ktorá podaním zo dňa 29.06.2020 (č.l. 763)

súhlasila aby sa verejné zasadnutie konalo a vo veci rozhodlo v jej neprítomnosti a tiež a tiež obhajca
JUDr.ImrichHrebíček,ktorýsvojuneúčasťpodanímzodňa29.06.2020(č.l.761)ospravedlnilpoukazom
na účasť obhajcu Mgr. Kupku a kolíziu s jeho prítomnosťou na úkonoch trestného konania v inej trestnej
veci, na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie savykoná v neprítomnosti obžalovanej a menovaného obhajcu. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave
navrhol odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť majúc za
to, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie a vina obžalovanej bola jednoznačne preukázaná

a uložený trest spravodlivý a primeraný. Obhajca obžalovanej doplnil odvolanie o skutočnosť, že
ani v prípade mal. E. neboli zistené príznaky týraného dieťaťa. Zástupkyne ÚPSVaR poukázali na
dlh obžalovanej na výživnom, ktorý činí sumu 5.873,30 eur. Ďalej uviedla, že je pravdou, že matka
svoje deti v Centre pre rodiny a deti Holíč navštevuje, posledná návšteva sa uskutočnila 28.06.2020.
Obžalovaná má dlh na výživnom aj voči maloletým deťom, ktoré boli zverené do náhradnej osobnej

starostlivosti starej matke. Obžalovaná o najmladšie dieťa mal. T. neprejavuje dlhodobo záujem, osobne
sa s maloletou stretla naposledy vo februári 2020 a dňa 18.06.2019. V prípade mal. X., M. sa s týmito
deťmi stretla naposledy v apríli 2020.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom

pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh
skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v
danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych
dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver o tom, že obžalovaná spáchala skutok tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, k čomu uvádza nasledovné:

Primárne je potrebné vysporiadať sa s námietkou obžalovanej o tom, že skutková veta obžaloby sa
viaže k inej skutkovej podstate trestného činu (prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1
Trestného zákona), čím nebola zachovaná totožnosť skutku a úprava skutkovej vety okresným súdom
nebola zákonná.

Právna teória a prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovou vetou, resp.
skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí
zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám
skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je

zachovaná jeho podstata. Podstatu skutku pritom tvorí, konanie páchateľa, ktorým sa rozumejú prejavy
vôlepáchateľavovonkajšomsvete,pokiaľsúzahrnutézavinenímanásledoktýmtokonanímspôsobený,
ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození
hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. S poukazom na
vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej

zhode konania aj vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za
predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6 Tdo/18/2012 zo dňa 11.04.2012, tiež judikát R 9/1997)

V tomto smere odvolací súd bezpodmienečne súhlasí s úpravou skutkovej vety okresným súdom tak, že

pojmy „tolerovala, akceptovala a nevykonala žiadne opatrenia, aby zabránila protiprávnemu konaniu X.
A.“, nahradil pojmom „podieľala sa na protiprávnom konaní X. A.“, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje
s úpravou skutkovej vety tak, ako podrobne opísal a vysvetlil vo svojom rozhodnutí okresný súd.
Okresný súd sa takýmto postupom nedopustil žiadneho pochybenia, pretože v základných skutkových
okolnostiach nedošlo k žiadnej zmene, totožnosť protiprávneho konania obžalovanej vyplývajúca

práve zo spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona zostala zachovaná,
tiež ostal nemenný následok protiprávneho konania ako aj samotné zavinenie. Z opisu skutku na
podklade obžaloby jednoznačne vyplýva akého trestného činu sa obžalovaná dopustila a aký následokbol spoločným konaním medzičasom odsúdeného X. A. a obžalovanej spôsobený, pričom úpravou
skutkovej vety sa právna kvalifikácia ani podstatné okolnosti spáchaného skutku nijako nezmenili.

Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (pre účely tohto konania je potrebné hovoriť
o syndróme týraného a zanedbávaného dieťaťa, pozn. odvolacieho súdu) je medzinárodne označovaný
ako CAN syndrom (The Child and Neglect), ktorý v sebe zahŕňa nielen aktívne, ale tiež pasívne či už
fyzické alebo psychické formy ubližovania. Doktrinálny výklad tohto syndrómu hovorí o nenáhodnom,
vedomom (prípadne i nevedomom) konaní rodiča alebo inej osoby voči dieťaťu, ktoré je v danej

spoločnosti neprijateľné alebo odmietané a ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj
dieťaťa, prípadne spôsobí i jeho smrť. (DUNOVSKÝ, J. a kol.: Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě,
Grada, Praha, 1995)

In medias res (k samej podstate veci), pokiaľ ide o zamykanie maloletých detí v izbe, nielen druh
obžalovanej ale aj obžalovaná maloleté deti zamykala v izbe, a to hneď po príchode zo škôlky či školy,

pričom tomu tak bolo aj v noci, deti teda boli v podstate celý čas, po ktorý trávili doma izolované a
zamknuté v izbe. Z izby mohli vyjsť len na zaklopanie, keď boli hladné či smädné, pričom jedlo a pitie
im bolo odopreté. Obžalovaná deťom umožnila ísť na toaletu a po vykonaní potreby ich znova zamkla
v izbe. Maloletá V. aj J. uviedli, že ich zamykala aj matka (obžalovaná), túto skutočnosť tvrdil tiež X.
A. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní. O zamykaní detí matkou svedči aj výpoveď svedka U., ktorý

uviedol, že deti naň klopali cez okno s tým, že sú zamknuté a potrebujú vedro na toaletu. Obžalovaná na
dotaz svedkyne L., prečo deti nepustí vonku odpovedala, že si to musia zaslúžiť. Táto svedkyňa zároveň
uviedla, že zatiaľ čo obžalovaná s X. A. sedeli v krčme, deti boli doma samé bez dozoru a zamknuté v
izbe. Obžalovaná spolu s X. A. počas dňa v uzamknutej izbe zaťahovali deťom rolety, v noci zas za trest
odšrobovali žiarovky. V noci mali deti v izbe vedro na vykonanie potreby (pretože boli trestané za to, že

sa pýtali v noci na toaletu), ktorú skutočnosť potvrdili nielen všetky deti, ale aj obžalovaná. Svedkyňa X.
navyše vypovedala tak, že po príchode do domácnosti obžalovanej ráno videla mal. Q. ako vynáša z
izby vedro s močom a vylieva ho. Odvolací súd rovnako ako aj okresný súd neprijal obranu obžalovanej
o tom, že svoje deti zamykala do izby (čím sa de facto k spáchaniu skutku priznala) z dôvodu ochrany
detí pred X. A.. Obžalovaná spočiatku tvrdila, že deti zamykala nanajvýš na 30 min, a to vo večerných

hodinách, aby s mohla venovať svojmu druhovi, neskôr už hovorí o zamykaní počas dňa. Táto obhajoba
postráda logiku, pretože z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že deti boli v izbe zamknuté aj v čase,
kedy druh obžalovanej nebol doma ale v práci, prípadne v pohostinstve. Uvedené navyše neobstojí,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo tiež to, že keď sa obžalovaný vrátil pod vplyvom alkoholu a
zmyslel si, že niektoré z detí potrestá, zamknutie detí v izbe mu v tom nijako nezabránilo. Z vykonaného

dokazovania tiež vyplýva, že obžalovaná svoje deti fyzicky trestala, a to tak, že ich dávala kľačať s
vystretými rukami držiac varechu, bila ich varechou, pričom tak robila aj priamo pred svedkyňami L. a X..

Pokiaľ ide odopieranie stravy, aj v tomto smere boli nad akékoľvek pochybnosti preukázané, že maloleté
deti L. a Q. objektívne trpeli hladom. Samé deti potvrdili, že pokiaľ boli doma zamknuté boli hladné,

prístup do kuchyne mali zakázaný, jedlo doma nedostávali, a to aj napriek tomu, že jedla v domácnosti
bolo vzhľadom na sociálnu situáciu dostatok. Z výpovede svedkov vyplynulo, že jedlo, ošatenie a hračky
rodine nosila takmer celá dedina, svedkyňa B. uviedla, že vždy keď prišli po E. doniesli deťom stravu
aj hračky, správca farnosti svedok H. vypovedal, že farnosť obce C. rodine obžalovanej opakovane
priniesli jedlo, tiež stará matka (matka obžalovanej) potvrdila, že jedla bolo dosť. Deti chodili do školy

hladné, čo si všimli aj pedagógovia, preto pristúpili ku každodennej kontrole desiaty detí, obžalovaná
teda až na intervenciu školy začala deťom pripravovať desiatu. Učiteľky v škôlke uviedli, že mal. E. a F. v
škôlke jedávali „dupľu“, mal. V. v škole vzala spolužiakovi desiatu, v obchode ukradla potraviny. V. sa tiež
vyjadrila, že desiata, ktorú v škole mala jej jej posledné jedlo a viac jesť nedostane. Svedkyňa L. uviedla,
že mal. V. sa jej zdôverila, že je stále hladná a nedostáva desiatu do školy. Mal. E. uviedla svedkyni B.,

že doma nedostávajú jesť, občas dostanú jeden rožok, ktorí si podelia viacerí. E. napriek svojmu veku ( 6
rokov) vždy po príchode do domácnosti svedkyne B. zjedla dve porcie jedla určeného pre dospelého, čo
len svedčí o vyhladovaní detí. Zo svedeckých výpovedi tiež vyplynulo to, že deti A. (mal. M. a X.) boli už
na prvý pohľad lepšie živené, pričom deti L. a Q., ktoré neboli biologickými deťmi X. A. boli útle a malé.
Nemôže obstáť námietka, ktorou obhajoba poukazuje na to, že súd nevykonal dokazovanie vo vzťahu

k tomu, či bolo v možnostiach obžalovanej dať svojim deťom viac a s tým spojená námietka obhajoby
o tom, že správanie obžalovanej bolo úmerné jej sociálnemu postaveniu, keď navyše detí bolo veľa a
nebolo možné sa im venovať. V prvom rade je nutné poznamenať, že práve obžalovaná sa rozhodla
počať a mať deti, pričom každý priemerne vybavená jedinec je uzrozumený s tým, že so starostlivosťouo deti sú spojené záväzky a povinnosti spočívajúce nielen v hmotnom zabezpečení potrieb detí ale aj v
starostlivosti o ne. Nemôže potom eventuálnu nemožnosť zabezpečenia základných životných potrieb
pre svoje deti prenášať na spoločnosť, keď rozhodnutie mať deti učinila zo svojej vlastnej vôle práve

obžalovaná. Starostlivosť o deti nespočíva len v hmotnom (majúc na mysli finančnom) zabezpečení, ale
je predovšetkým o láske, prístupe, komunikácií, ktorým sa týmto deťom zo strany matky nedostávalo,
a ktoré nie sú merateľné. Pokiaľ ide o samé hmotné zabezpečenie detí, v tomto smere odvolací súd
odkazuje na odôvodnenie vyššie (potravín bolo v domácnosti v takom množstve, aby dostali stravu aj
ostatné deti, potraviny boli nosené aj obyvateľmi dediny, svedkyňou B., starou matkou detí etc...)

Z vykonaného dokazovanie bolo preukázané aj to, že obžalovaná ako matka nielenže deťom
neposkytovala stravu, ale zanedbávala aj starostlivosť o hygienu detí. Svedkyne L. a B. uviedli, že deti
boli zavšivavené, špinavé, zapáchali, pričom nedostatočná hygiena bola riešená aj v základnej škole
kvôli výskytu vší práve od detí obžalovanej. Samé deti uviedli, že v škole sa im spolužiaci posmievajú,
pretože smrdia. Z úradného záznamu zo dňa 15.03.2016 o priebehu odobratia detí vyplýva, že deti mali

vši, boli špinavé. Takýmto konaním sa matka dopustila pasívnej formy fyzického týrania detí.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že obžalovaná o deti nejavila záujem ani v čase, keď žili v
spoločnej domácnosti, o čom svedčí nielenže to, že sa sama dopúšťala rôznych foriem týrania
svojich detí, nezabránila odsúdenému X. A. v protiprávnom konaní páchanom na deťom, obžalovaná

nespolupracovalasoškolskýmanipredškolskýmzariadením,nezúčastňovalasarodičovskýchzdružení,
neriešila problémy detí v škole, ku krízovej situácií sa stavala pasívne zanedbávajúc pritom základné
potreby detí.

Vo výpovedi obžalovanej možno badať účelové a tendenčné tvrdenia, pretože spočiatku svojou

výpoveďou popierala spáchanie skutku obžalovaným X. A., neskôr pod ťarchou dôkazov, uvedomujúc
si možné odsúdenie už zvolila inú rétoriku, a to takú, že sa sama bála svojho druha. O účelovosti
tvrdení obžalovanej svedčia aj závery znaleckého posudku znalkyne PhDr. Zity Michlerovej, ktorá
nielenževierohodnosťobžalovanejoznačilaakozníženú,alekonštatovalatiež,žemožnéuloženietrestu
predstavuje u obžalovanej významný motivačný faktor k prispôsobovaniu jej výpovedí v snahe vyhnúť

sa potrestaniu. Znalkyňa navyše uviedla, že u obžalovanej nebol zistení syndróm týranej osoby. Pokiaľ
ide o výpovede maloletých detí, znalkyňa konštatovala, že tieto sú schopné správne vnímať prežité
udalosti,neboliunichzistenéznakyfabulácie,pretoajodvolacísúdnemaldôvodneuveriťskutočnostiam
uvádzaným vo výpovedí jednotlivých detí, ktoré boli v súlade s ďalšími svedeckými výpoveďami.

Obžalovaná ako matka maloletých detí mala byť pre svoje deti vzorom a oporou, všetky svoje deti
všemožnechrániťanevystavovaťichtakémuzaobchádzaniuakémutietobolipodlhúdobuvystavované.
Je pochopiteľné a odvolací súd nespochybňuje, že obžalovaná eventuálne mohla mať z agresívneho
partnera strach, táto skutočnosť však nemôže za žiadnych okolností ospravedlniť jednak to, že svojou
pasivitou a ľahostajnosťou dopustila, aby maloleté deti odsúdený X. A. týral a tiež to, že sa na

takomto konaní aj sama aktívne podieľala. Všetky deti už od ranného veku žili v takom konfliktnom a
disharmonickom prostredí, v ktorom zároveň nemali akúkoľvek spätnú odozvu od matky, čo sa napokon
prejavilo negatívne na ich vývoji, čo vyplýva zo znaleckého posudku. Obžalovaná spolu s X. A. deti
doviedli do takého štádia, keď tieto stratili akúkoľvek nádej, že im niekto v tak žalostnej situácií môže
pomôcť, a takémuto konaniu sa nakoniec podvolili a v tichosti takého kruté zaobchádzanie zo strany

vlastnej matky znášali. Odvolací súd dáva obžalovanej do pozornosti, že sú to práve rodičia, ktorí dávajú
svojim deťom vzorce správania sa a od útleho veku formujú ich osobnosť, pričom starostlivosť rodičov o
svoje deti je v zmysle § 28 ods. 1 až ods. 3 Zákona o rodine základnou a prvoradou povinnosťou každého
rodiča. Obdobný záver vyplýva aj z čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého „každé dieťa má
právo na starostlivosť svojich rodičov“ ako aj čl. 18 ods. 1 „rodičia alebo zákonní zástupcovia majú

prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa“. Tu je nutné poukázať na to, že akákoľvek deformácia
vzťahu rodič - dieťa je v budúcnosti len ťažko napraviteľná. Odvolací súd si neodpustí spomenúť a toto
konanie obžalovanej označiť ako prinajmenšom zavrhnutiahodné to, že ponúkla svoje vlastné dieťa na
predaj za sumu 5.000 eur, neskôr už aj za sumu 3.000 eur.

Z vykonaného dokazovania teda nepochybne vyplynulo, že konanie obžalovanej ako aj X. A. tieto deti
pociťovali pre jeho intenzitu, hrubosť, bezohľadnosť ako ťažké príkorie, ktoré napĺňalo skutkovú podstatu
zločinu na podklade obžaloby.S poukazom na vyššie uvedené potom niet žiadnej polemiky o tom, že obžalovaná konala v priamom
úmysle (dolus directus) v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, keď po dobu najmenej jedného roka
vedome a cielene svojim maloletým deťom spôsobovala utrpenie fyzickým trestaním, bezdôvodným

zamykaním v izbe, ktorú mohli počas dňa opustiť len so súhlasom obžalovanej a len v prípade osobnej
hygieny, kdežto v noci museli potrebu vykonávať do vopred pripraveného vedra, a tiež bezdôvodným
odopieraním stravy, hoci jej bolo v domácnosti obžalovanej a X. A. dostatok. Z takéhoto konania je
zrejmé, že obžalovaná chcela spôsobom uvedeným v § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného
zákona porušiť záujem chránený Trestným zákonom v tomto prípade je záujem spoločnosti na ochrane

normálnych a usporiadaných vzťahov v rodine v širšom význame.

Pokiaľ sa obžalovaná dovoláva beztrestnosti poukazom na to, že u mal. detí F., E., V. a E. nebol zistený
syndróm týraného dieťaťa, v dôsledku čoho sa potom voči týmto deťom nemohla dopustiť spáchania
skutku, tento záver nie je správnym. „Týraním“ osoby v zmysle uvedeného ustanovenia Trestného
zákona je zlé zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti,

vyznačujúce sa určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti, pričom sa však nevyžaduje, aby
blízkej osobe vznikla ujma na zdraví. Musí však ísť o konanie, ktoré blízka osoba pre jeho intenzitu,
hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Znamená to teda, že nie je možné
urobiť záver, že pokiaľ by nebol diagnostikovaný tzv. syndróm týranej osoby, nemohol sa páchateľ voči
tomu ktorému poškodenému trestného činu týrania zverenej a blízkej osoby dopustiť. Skutočnosť, že

u poškodených absentuje syndróm týranej osoby neznamená, že sa páchateľ konania podľa § 208
Trestného zákona nedopustil, pretože tento následok (zistenie syndrómu týranej osoby) pre naplnenie
skutkovej podstaty podľa § 208 Trestného zákona nemusí nastať. (porovnaj judikát R 20/1984-I.). U
všetkých maloletých detí (Q., J., V., E., E. a F., t.j. detí L. a Q.) okrem detí X. a M. A. bol zistený
syndróm zanedbávaného dieťaťa, pričom zanedbávaním treba rozumieť absenciu osobnej starostlivosti,

nedostatok hygieny, ošatenia, výchovy, vzdelávania. Už len samotné zanedbávanie dieťaťa tak ako tomu
bolo v tomto prípade napĺňa objektívnu stránku tohto zločinu podľa § 208 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona. Sama znalkyňa PhDr. Zuzana Bieliková PhDr. vo výpovedi na pojednávaní uviedla, že týraním
je už to, že sa matka o svoje detí nestará a zanedbáva starostlivosť o ne. Navyše, obžalovaná a jej druh
svojim konaním spôsobili to, že u všetkých maloletých detí bola zistená znížená mentálna vyspelosť (o

2-3 roky) oproti ich fyzickému veku. Za zmienku stojí tiež záver znalkyne, ktorá uviedla, že bolo len
otázkou času, kedy by aj u týchto detí bol zistený syndróm týraného dieťaťa.

K námietke o nezákonnosti výsluchov maloletých detí odvolací súd v stručnosti odkazuje na
odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa bez výhrad stotožňuje a považuje ho za správne. Nad rámec

uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že Trestný poriadok ako jediná zákonná norma upravujúca
práva detí v trestných konaniach je nastavená takým spôsobom, že o dieťati sa neuvažuje ako subjekte
práv, ale ako objekte, ktorý môže byť využitý pre potreby dokazovania a v takom prípade je nutné s
ním zaobchádzať v záujme jeho ochrany špeciálnym spôsobom oproti dospelej osobe. Trestný poriadok
nepozná pojem obeť trestného činu, len pojem poškodený, ktorému priznáva niektoré procesné práva,

no v prípade dieťaťa tieto má uplatňovať zákonný zástupca dieťaťa alebo jeho opatrovník, a teda
špeciálny prístup alebo podmienky sa dieťaťu ako poškodenej osobe v postate nevytvárajú. Maloleté
dieťa ako obeť trestného činu je tou najzraniteľnejšou osobou, preto aj s poukazom na rozumovú
vyspelosť spojenú s vekom súdy a orgány činné v trestnom konaní pri realizácií úkonov (napr. aj
výsluchu) upúšťajú od prílišného formalizmu. Nemožno sa teda dovolávať striktného postupu v zmysle

§ 131 Trestného zákona, keď maloleté dieťa (u ktorého bola navyše zistená znížená mentálna úroveň
oproti skutočnému veku) nie je schopné niekoľkostranovému poučeniu porozumieť a vlastnoručným
podpisom potvrdiť jeho prečítanie.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie možno bez akýchkoľvek

pochybností konštatovať, že obžalovaná svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 208 ods.
1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona (v znení účinnom od 01.01.2016) s poukazom
na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody
v rámci trestnej sadzby 7 až 15 rokov.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo
závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca, a to
stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby aformy zavinenia, zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu
potomzodpovedábuďmožnosťsúduukladaťrôznedruhytrestov(napríkladalternatívnych,nespojených
s odňatím slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody. Zjednodušene povedané,

čím závažnejší čin a s ním spojená následok, tým vyšší trest pre páchateľa.

Ako bolo uvedené vyššie, trestná sadzba v danej veci predstavuje sadzbu 7-15 rokov, už na prvý
pohľad je teda zrejmé, že závažnosť spáchaného skutku je vysoká. Tento fakt je umocnený tým, že
obžalovaná sa trestnej činnosti dopustila na svojich vlastných deťoch, ktoré v tom čase mali od 6

do 11 rokov, k týraniu maloletých detí a zanedbávaní starostlivosti o ne dochádzalo po dlhší čas,
obžalovaná si nepriaznivú situáciu uvedomovala, no aj napriek tomu svoje deti neochránila, práve
naopak, sama sa aktívne podieľala na takomto konaní. Následok, ktorý obžalovaná svojim konaním
spôsobila možno definovať ako deštrukciu vzťahu rodič - dieťa a tiež závažné následky na psychike
maloletých detí (vyplýva zo znaleckého skúmania maloletých detí). Obžalovaná výchovu svojich detí
dlhodobo nezvládala (to odvolací súd nehovorí o hmotnom zabezpečení), k situácií sa stavala pasívne,

potreby svojich vlastných detí jej boli ľahostajné, o pomoc nepožiadala, hoci takúto možnosti mala.
Odvolací súd neprijal námietku o tom, že po dobu výkonu trestu v trvaní 7 rokov by došlo k odlúčeniu
matky od detí, ktorá skutočnosť by mala na deti nepriaznivý vplyv. Na tomto mieste odvolací súd
upriamuje pozornosť na účelovú zvýšenú starostlivosť matky o maloleté deti, zjavne za účelom zníženia
trestu, resp. absolútnej exulpácie (vyvinenia sa) zo spáchania skutku. Ako vyplýva z vyjadrenia ÚPSVaR

Trnava k odvolaniu (č.l. 723), matka aktuálne (rozumej v čase prebiehajúceho trestného konania, pozn.
odvolacieho súdu) prezentuje záujem o svoje deti, avšak tento záujem nebol prítomný od umiestnenia
detí do Centra pre deti a rodiny Holíč. Matka odmietla možnosť zostať bývať so svojimi deťmi v
tomto zariadení za účelom posilnenia jej vzťahu s deťmi, ktorú skutočnosť niesli deti ťažko. Toto
zariadenie zároveň prejavilo snahu pomôcť matke s hľadaním si vhodného zamestnania v meste Holíč,

za súčasného zotrvania matky s deťmi v zariadení, aj túto možnosť matka odmietla, pričom sa rozhodla
bývať v Trnave v garsónke s cudzími ľuďmi. Pokiaľ ide o maloleté deti X. a M. A., ktoré boli zverené do
náhradnej osobnej starostlivosti starej matky T. A. (matky odsúdeného X. A.), matka nejaví primeraný
záujem ani o tieto deti, hoci bývajú v tom istom meste ako obžalovaná. Matka sa kontaktuje len so
starou matkou T. A. za účelom dohodnutia si osobného stretnutia, aj to iba v čase prázdnin, kedy sú

u matky aj ostatné deti. Obdobné platí aj vo vzťahu k maloletej T., zverenej do náhradnej osobnej
starostlivosti inej osoby, s ktorou sa od jej narodenia (od 18.06.2017) podľa vyjadrenie Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Trnave stretla naposledy vo februári 2020, pričom celkom sa s maloletou
stretla len trikrát, a to vždy na podnet inej osoby. Podľa názoru súdu od odobratia maloletých detí zo
starostlivosti matky uplynula dostatočne dlhá doba na to, aby si matka usporiadala svoje osobné a

bytové pomery tak, aby sa deti vrátili k nej, neurobila tak, čo svedčí o jej účelovou záujme o deti práve
v čase prebiehajúceho trestného konania. Uvedené nespochybní ani správa Centra pre deti a rodiny
Holíč, ktorú predložila obžalovaná k odvolaniu. Z tejto správy síce vyplýva, že matka bola párkrát na
krátkodobých pobytoch v zariadení, avšak po pár dňoch vždy odišla, pričom išlo o pobyty ešte v roku
2017. Podľa vyjadrenia zariadenia sa deti na pobyt u matky tešia, po návrate od matky sú čisté, majú

opraté veci, zabalené sladkosti, matka podľa správy deti v zariadení nikdy neudrela. Tu treba podotknúť,
že pobyt detí u matky sa realizuje u ich starej matky, ktorá podľa tvrdení ÚPSVaR Trnava je zárukou
toho, že sa matka nedopustí voči deťom násilného konania. Pokiaľ ide o skutočnosť, že matka zakúpila
v zimných mesiacoch deťom ošatenie a obuv, mal. Q. prispela na lyžiarsky výcvik, tu odvolací súd
poukazuje na to, že je povinnosťou matky poskytovať svojim deťom vecné plnenia, ktoré sú postavené

na roveň vyživovacej povinnosti, a tento nákup nemožno preceňovať a odôvodňovať ním skutočný
záujem matky o deti. V tejto súvislosti sa žiada upriamiť pozornosť na to, že matka je od 17.03.2018
zamestnaná v spoločnosti P. F. Q., s.r.o., pričom jej mesačný vymeriavací základ je 1.200-1.400 eur,
v niektorých mesiacoch vo výške 2.000 eur. Aj napriek takémuto zárobku si matka neplní vyživovaciu
povinnosť voči žiadnemu z detí, pričom jej aktuálny dlh na výživnom pre maloleté deti L. a Q. umiestnené

v Centre pre deti a rodiny Holíč vo výške 5.873,30 eur a voči maloletým X. a M. A. dlh na výživnom vo
výške 1.175,48 eur. Nakoniec, správne okresný súd pri ukladaní trestu prihliadol aj na mentálnu úroveň
obžalovanej, ktorej osobnostný profil skúmala znalkyňa PhDr. Zita Michlerová Znaleckým posudkom
č. 10/2016 zo dňa 01.10.2016. Podľa záverov znalkyne, u obžalovanej bola (okrem iného) zistená
účelová prispôsobivosť (najmä s vedomím, že môže byť odsúdená), nedostatočná empatia k potrebám

svojich detí, a vierohodnosť jej tvrdení hodnotená ako znížená. Všetky deti sú od obžalovanej v podstate
odlúčené od odobratia dňa 15.03.2016, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že odoberanie detí
prebehlo bezproblémovo a deti odlúčenie od matky nepovažovali za tragédiu, čo len potvrdzuje to, žematka nemá s deťmi vytvorený taký citový vzťah a hlbšie väzby ako aktuálne prezentuje, a nariadený
výkon trestu nebude spôsobilý privodiť deťom stres.

Zároveň okresný súd správne u obžalovanej nevzhliadol žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti
a vychádzal z trestnej sadzby podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona. Obžalovaná v doplnení odvolania
namietala, že okresný súd jej mal priznať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona,
t. j. pred spáchaním trestného činu viedla riadny život, pretože pokiaľ ide o predošlé odsúdenie, toto
je zahladené. S touto námietkou odvolací súd nemôže súhlasiť, akcentujúc na závery rozhodovacej

činnosti Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej tzv. „fikciu neodsúdenia“ (ku ktorej dochádza zahladením
odsúdenia) nie je možné stotožňovať s tzv. „fikciou nespáchania trestného činu“. Právo rozlišuje tieto
dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a odlišné právne
následkyprepáchateľa.(porovnajuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2TdoV12/2013 zodňa21.11.
2013). Treba zdôrazniť, že aj zahladené odsúdenie poskytuje obraz o osobe obžalovanej, o spôsobe
jej života, o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť, pričom § 34 Trestného zákona oprávňuje súd pri

posudzovaní osobného profilu obžalovaného prihliadať aj na takéto odsúdenie. Ak teda právna fikcia, že
sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia,
neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Fikcia neodsúdenia nepôsobí spätne
tak, že likviduje fakt spáchania činu, ako sa nesprávne domnieva obžalovaná.

Za vedenie riadneho života pre účely priznania poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného
zákona treba považovať, že odsúdený dodržiaval právny poriadok a ďalšie normy občianskej
spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu, rodine i voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva
voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťal sa
priestupkov, iných deliktov a trestných činov. (Čentéš a kol., Veľký Komentár k Trestnému zákonu,

EUROKÓDEX, 2013, str. 235). Zo všetkých zistených skutočností nemožno vyvodiť záver, že by si tieto
povinnosti obžalovaná riadne plnila, a to už len samotným poukazom na zanedbávanie starostlivosti o
svoje deti ako primárnu a najzákladnejšiu povinnosť matky voči svojim deťom, požívanie alkoholu so
svojim druhom, zatiaľ čo maloleté deti ponechali bez akejkoľvek starostlivosti a dozoru zamknuté doma,
tiež pochybnosťami o mravnom živote obžalovanej.

In fine (záverom) odvolací súd uzatvára, že pokiaľ okresný súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
obžalovanej uložil trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, ktorý trest je mimochodom na samej spodnej
hranici trestnej sadzby, takýto trest aj odvolací súd považuje za zákonný, spravodlivý a primeraný.
Takto uložený trest obžalovanej je len miernou satisfakciou spôsobenému následku, a to fyzického a

psychickému týraniu detí obžalovanej.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu
nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom

rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. Takýto postup potom nezakladá žiadnu vadu
odôvodňujúcu podanie mimoriadneho opravného prostriedku. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018)

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/

Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok
G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.