Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/134/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710218076
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6710218076.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.
Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Ing. E. P., narodeného XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom Q. R. XXXX/XX, XXX XX W., právne zastúpeného IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so
sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému News and Media Holding a.s.,
so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 47 256 281, právne zastúpenému Škubla & Partneri s.

r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy 50.000,- Eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 11C/186/2010-543 z 12. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec okresnému súdu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vlastné náklady v týždenníku PLUS
7 DNÍ a v denníku Plus JEDEN DEŇ ospravedlnenia v zneniach presne definovaných vo výrokovej časti
rozhodnutia (prvý a druhý výrok), ďalej uložil žalovanému povinnosť odstrániť článok pod názvom „KTO
HO CHRÁNI?“ z internetového portálu www.pluska.sk (tretí výrok) a tiež uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi čiastku 40.000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote 3 dní od

právoplatnosti rozsudku (štvrtý výrok). V časti, v ktorej sa žalobca domáhal v predmetných periodikách
uverejnenia ospravedlnenia v znení, že ho nikdy nevyšetrovala polícia, nikdy nebol v trestnom konaní
vypočúvaný ako svedok, nie to ako podozrivý z trestného činu, v živote voči nemu nebolo vznesené
obvinenie a už vôbec nebol za akýkoľvek trestný čin odsúdený, okresný súd žalobu zamietol a zamietol
ju aj ohľadne zvyšku žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy (piaty výrok). Rozhodnutie o
trovách konania vyhradil na samostatné rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej (šiesty výrok).

2. Na odvolanie oboch strán sporu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 13Co/833/2013-645
zo dňa 05. 08. 2014 rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Na podklade sťažnosti žalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III. ÚS

288/2017-32 zo dňa 05. 12. 2017 rozhodol, že základné právo obchodnej spoločnosti News and
Media Holding a.s. na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/833/2013-645 zo dňa 05.
08. 2014 porušené boli. Zároveň Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 13Co/833/2013-645 zo dňa 05. 08. 2014 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.4. V dôsledku uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR sa vec opätovne „vrátila“ do štádia
odvolacieho konania, ktorého predmetom bolo posúdenie dôvodnosti odvolania tak žalobcu ako aj
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11C/186/2010-543 zo dňa 12. 07. 2013.

Súčasne bol odvolací súd v rámci odvolacieho konania viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR
obsiahnutým v predmetnom náleze, a to v zmysle ust. § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov účinného v čase
vyhlásenia predmetného nálezu (v súčasnosti účinné ust. § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o
Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

5. V odvolaniami napadnutom rozsudku okresný súd v rámci odôvodnenia na stranách 4 až 24 rozsudku
popísal čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, uviedol stanovisko žalovanej strany, vyjadrenia
žalobcu na pojednávaniach, ďalej popísal výpovede vypočutých svedkov a obsah vykonaných listinných
dôkazov, potom na stranách 25 až 32 rozsudku doslovne zopakoval záverečnú reč právneho zástupcu
žalobcu a na stranách 32 až 50 rozsudku zasa záverečné slovo právneho zástupcu žalovanej strany a

v podstatnom zhrnul svoje závery (na stranách 50 až 55 rozsudku) nasledovne:

„Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa§13ods.1Občianskehozákonníka,fyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustilood
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Týmito zákonnými ustanoveniami poskytuje Občiansky zákonník ochranu proti neoprávneným zásahom
do osobnostných práv občanov. V ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka je uvedený ich
demonštratívny výpočet. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie alebo
obvinenie uvedené na adresu alebo v súvislosti s konkrétnou osobou bez ohľadu na to, že išlo o

preberanie a rozširovanie faktov, resp. informácií médiami, za účelom informovania verejnosti. Ani v
rámci plnenia úloh tlače informovať verejnosť o veciach verejného záujmu nemôže dôjsť k ohrozeniu,
prípadne k zásahu do práv iných. Sloboda prejavu nie je neobmedzená a má svoje hranice aj v prípade,
že sa tlač zaoberá otázkami verejného záujmu. Vo všeobecnosti výkon slobôd zahŕňa povinnosti a
zodpovednosť, čo sa vzťahuje aj na periodickú tlač, a to aj pri informovaní o otázkach verejného záujmu.

K otázke konkurencie práva na ochranu osobnosti s právom na informácie zaručeným článkom 26
ods.1 Ústavy SR je potrebné uviesť, že Slovenská republika bola 30.06.1993 prijatá do Rady Európy a
vyhlásila, že sa s účinnosťou od 1.1.2003 cíti viazaná, okrem iného, aj Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (ďalej Dohovor).

Podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Relevantná časť článku 10 Dohovoru znie:
1.Každýmáprávonasloboduprejavu.Totoprávozahŕňasloboduzastávaťnázoryaprijímaťarozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov...
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme... ochrany povesti a práv iných, ...alebo zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci.Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách podlieha výkladovým
pravidlám medzinárodného práva (článok 31 a 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23.
05. 1969). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ESĽP) týkajúcej

sa slobody prejavu vyplýva, že v prípade konfliktu základných práv, ktoré nemajú absolútnu povahu
a môžu byť preto obmedzené, súd v konaní vo veciach ochrany osobnosti musí dbať o to, aby
svojím rozhodnutím dosiahol spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si základnými právami, medzi
ktorými nemožno vyvodiť žiadnu prioritu, ale vzniknutý konflikt medzi nimi sa musí vyriešiť výlučne so
zreteľom na relatívnu závažnosť každého z týchto práv podľa konkrétnych okolností danej veci. Právo

na dobrú povesť sa v súčasnosti považuje za právo chránené Dohovorom ako súčasť súkromného
života. Treba preto zachovať spravodlivú rovnováhu medzi právom na rešpektovanie súkromného života
garantovaného článkom 8 a právom na slobodu vyjadrovania garantovaného článkom 10 Dohovoru. V
konaní vo veciach ochrany osobnosti musí súd preto pri posudzovaní primeranosti tvrdeného zásahu
zvažovať nielen tvrdenia a skutočnosti uvádzané navrhovateľom na preukázanie porušenia jeho práva
na ochranu osobnosti, ale aj skutočnosti, ktoré sa týkajú výkonu základného práva na slobodu prejavu

druhého účastníka sporu.

ESĽP vo svojich rozhodnutiach vychádza z toho, že štát a jeho orgány vrátane súdov, môžu zasiahnuť
do výkonu chráneného práva alebo slobody len za súčasného splnenia troch podmienok : 1. zásah
je ustanovený zákonom, 2. zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v Dohovore a

3. je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom.

Z judikatúry ESĽP je nepochybné, že sloboda tlače je jedným z najdôležitejších pilierov demokratickej

spoločnosti, na druhej strane však inštitúcie právneho štátu musia požívať ochranu pred neoprávnenou
a nepodloženou kritikou médií.

V tomto prípade článok „Kto ho chráni?“, ako aj článok „A nič...“ uverejnené v týždenníku PLUS 7 dní
a denníku PLUS 1 deň obsahujú viacero nepravdivých a zavádzajúcich údajov a navrhovateľovi nebol

daný ani priestor na vyjadrenie svojho stanoviska.

V článkoch je napríklad uvedené:
1./ E. P. je dôležitý úradník na ministerstve, rozhoduje o podkladoch pri nákupe zbraní. Najzaujímavejšie
na tomto pánovi je však drahé auto, na ktorom sa vozí. V skutočnosti je napísané na zamestnanca

zbrojárskej firmy, ktorá sa za posledné dva roky dostala k viacerým kšeftom v hodnote viac ako
30.miliónov Eur.
2./ Podľa policajného spisu, ktorý má Plus 7 dní k dispozícii, práve P. pripravoval podklady pre jednotlivé
súťaže tak, ako to vyhovovalo firmám, a dohadoval sa s nimi o tom ešte pred vyhlásením súťaže, čo
je v rozpore so zákonom.

3./ Podobných ovplyvňovaní na ministerstve bolo podľa viacerých záznamov viacero. P. s E. dokonca
menili už uzatvorenú zmluvu na dodávku vysielačiek Harris pre pluk špeciálneho určenia v Žiline.
4./ P. podľa policajných záznamov čulo komunikoval a prispôsoboval súťaže aj pre iné firmy, ako je
napríklad Pyra či Špeciálne systémy a software. Podľa pripraveného trestného oznámenia dokonca
prijímal od nich aj dary - napríklad pár náramkových hodiniek.

5./ P. už dlhšie používa modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z., zamestnanca zbrojárskej
spoločnosti S.M.S. P. má dokonca povolenie na vjazd s autom do objektov ministerstva obrany. Za
posledné dva roky pritom S.M.S. získala niekoľko zmlúv na lukratívne kšefty. Dodávala bezpilotné
lietadielka za dva milióny Eur a najmä získala kontrakt za 30 miliónov Eur na modernizáciu vrtuľníkov
Mi 17.

6./ Dokumenty nasvedčujúce trestnú činnosť vrátane odtajnených prepisov hovorov získaných
Vojenským obranným spravodajstvom má týždenník Plus 7 dní k dispozícii.
7./ Týždenník Plus 7 dní minulý týždeň zverejnil časť policajného spisu, podľa ktorého P. čulo
komunikoval so zástupcami zbrojárskych firiem a prispôsoboval podmienky tendrov, ako to vyhovovalo
firmám a nie ministerstvu, ktoré P. zastupoval.

8./ Úradníka P. už nové vedenie ministerstva disciplinárne riešilo pre požičané auto Kia Sorento od
zamestnanca zbrojárskej firmy S.M.S., ktorá získala napríklad 30. miliónovú zákazku na modernizáciu
vrtuľníkov Mi 17.Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ Ing. E. P. mal uzavretú Zmluvu o nájme motorového
vozidla Kia Sorento s E. Z., ktorý v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol živnostníkom - taxikárom.
Pán E. Z. od 2.3.2010 bol zamestnancom obchodnej spoločnosti Hermes Group, s.r.o. Dubnica nad

Váhom. Jednoznačne bolo preukázané, že E. Z. nebol nikdy zamestnancom obchodnej spoločnosti
S.M.S. s.r.o. Autor článku A. E. si túto skutočnosť ani riadne neoveroval, čo vyplynulo z jeho svedeckej
výpovede. Uspokojil sa z vyjadrením spolumajiteľa firiem Hermes Group, s.r.o. Dubnica nad Váhom,
S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom a Hermes, a.s. Dubnica nad Váhom, C. U., ktorý mu povedal, že E.
Z. je jeho zamestnancom. Právny zástupca odporcu vo svojich vyjadreniach aj vo svojej záverečnej

reči poukazoval na personálne prepojenie firiem Hermes Group, s.r.o., Hermes, a.s. a S.M.S. s.r.o., v
ktorých je spolumajiteľom C. U.. Odporca však ničím nepreukázal, že firma Hermes Group, s.r.o. má
právo obchodovať so zbraňami a s vojenským materiálom. Táto skutočnosť vyplýva aj z predloženého
výpisu z obchodného registra. Takéto oprávnenie však má obchodná spoločnosť S.M.S. s.r.o. Dubnica
nad Váhom, ako aj obchodná spoločnosť Hermes, a.s. Dubnica nad Váhom.

Z uverejnených článkov jednoznačne vyplýva tvrdenie autora článkov, že navrhovateľ si požičal a neskôr
kúpil motorové vozidlo Kia Sorento od zamestnanca firmy S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom, ktorá od
Ministerstva obrany SR získala niektoré aj miliónové zákazky.

Nie je podstatné, či autor článku to urobil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Jeho ničím nepodložené

tvrdenie o spojení navrhovateľa a obchodnej spoločnosti S.M.S. s.r.o. Dubnica nad Váhom v súvislosti
s požičaním auta od E. Z. malo vyvolať silnejší dojem o nejakých praktikách navrhovateľa. Ani v jednom
článku sa neuvádza nejaké personálne prepojenie viacerých firiem. Je tam jednoznačne uvedené
tvrdenie, že E. Z. bol pracovníkom firmy S.M.S. s.r.o., čo vôbec nie je pravdivé tvrdenie.

V konaní bolo preukázané, že voči navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie, ale uznesenia, ktorým boli
obvinenia vznesené boli zrušené. Nebolo preukázané, že proti navrhovateľovi by bola podaná obžaloba
a ani to, že by bol za nejaký trestný čin odsúdený. Právny zástupca odporcu poukazoval na policajný
spis, ktorý mal autor článku k dispozícii. Týmto sa právny zástupca odporcu snažil preukázať pravdivosť
uverejnených článkov.

Svedok A. E. predložil ako dôkazy o svojich tvrdeniach nekompletné fotokópie dokumentov z policajného
spisu PPZ-141-7/BPK-2008. Súd nemohol overiť pravdivosť a autenticitu predložených čiastočných
fotokópii úradných záznamov z tohto spisu, lebo spis PPZ-141-7/BPK-2008 už neexistuje. Ako vyplynulo
z oznámenia Prezídia Policajného zboru Úrad boja proti korupcii so sídlom v Bratislave zo dňa 27.9.2012

bol tento spis, ktorého súčasťou boli aj registratúrne záznamy PPZ-1000-1/BPK-2007, PPZ-1000-2/
BPK-2007 a PPZ-1000-3/BPK-2007, dňa 29.1.2008 preprotokolovaný a v protokole nového ročníka
mu bolo pridelené číslo PPZ-141/BPK-2008, ktorého obsah bol tvorený registratúrnymi záznamami č.
PPZ-141-9/BPK-2008 a č. PPZ-141-7/BPK-2008. Tento spis bol dňom 16.8.2010 označený ako zničený
na základe rozhodnutia o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 20.7.2010.

Na oboznámenie sa s obsahom spisu PPZ-V-11278/2007-ZPČ-Z-ITP nebol daný súhlas Vojenským
obranným spravodajstvom Ministerstva obrany SR z dôvodu utajovaných skutočností.

Odporca tak ničím nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, že navrhovateľ sa mal dopustiť trestnej

činnosti tým, že mal ovplyvňovať, prispôsobovať a manipulovať verejné obstarávanie. Takisto
nepreukázal ani svoje tvrdenie, že v súvislosti s touto činnosťou mal prijímať nejaké dary, napríklad
hodinky.Takistonepreukázal,ženavrhovateľsavozilvautezamestnancazbrojárskejspoločnostiS.M.S.
s.r.o.

Súd preto podanému návrhu vyhovel a odporcovi uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenia v týždenníku
Plus 7 dní, v denníku Plus 1 deň, ako aj odstrániť uvedené články z internetového portálu www.pluska.sk
.

Súdvšakčiastočnezamietolpodanýnávrh,keďneuložilodporcovipovinnosťzverejniťajospravedlnenie

v znení „Pána E.a P. nikdy nevyšetrovala polícia, nikdy nebol v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok,
nie to ako podozrivý z trestného činu, v živote voči nemu nebolo vznesené obvinenie a už vôbec nebol
za akýkoľvek trestný čin odsúdený“. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľa polícia vyšetrovala,
bolo voči nemu niekoľkokrát vznesené obvinenie. Preto v tejto časti súd návrh navrhovateľa zamietol.Navrhovateľ podaným návrhom žiadal priznať aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
33.000 Eur, pričom v priebehu konania návrh upravil tak, že žiadal vyplatiť túto náhradu vo výške

50.000 Eur s odôvodnením, že v súvislosti so zverejnením uvedených článkov naďalej pretrvávajú
zásahy do osobnostných práv navrhovateľa. Poukázal na ďalšie vznesené obvinenie, na skutočnosť,
že tieto uznesenia boli ako nezákonné zrušené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa
23.3.2011 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava 3 zo dňa 5.5.2011. Z odôvodnenia predmetného
uznesenia vyplýva, že dňa 7.10.2010 bol odstúpený spisový materiál z Úradu boja proti korupcii

Prezídia Policajného zboru pod č.k. PPZ-261/BPK-B-2010, v ktorom sa nachádzali informácie
získané operatívnym spôsobom od novinára časopisu Plus 7 dní, týkajúce sa verejných obstarávaní
vyhlasovaných Ministerstvom obrany SR. Z tohto uznesenia výslovne vyplýva, že jediným pôvodcom
informácií, ktoré boli odporcom zverejnené a na základe ktorých bolo začaté predmetné trestné
stíhanie, je práve sám odporca - novinár, zamestnanec odporcu. Ďalším následkom zásahu odporcu
do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý plynule nadväzuje na predmetné trestné stíhanie, začaté

na základe odporcom uverejnených informácií predstavuje rozhodnutie Národného bezpečnostného
úradu č. SP-PB-892-16/2011-Ž-38346 zo dňa 27.1.2012, ktorým NBÚ zrušil navrhovateľovi platnosť
Osvedčenia vydaného pod č. PB-4115/2007-Ž zo dňa 23.10.2007. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že počas platnosti osvedčenia zistilo Vojenské spravodajstvo skutočnosti, ktoré by mohli byť
dôvodom na zrušenie platnosti Osvedčenia. Rozhodnutie NBÚ ďalej v odôvodnení odkazuje na trestné

stíhanie, keď uvádza: Z písomnosti Úradu boja proti korupcii Prezídia PZ zo dňa 18.11.2010 vyplýva, že
vyšetrovateľ odboru boja proti korupcii Prezídia PZ začal dňa 5.11.2010 pod ČVS: PPZ-BPK-B-261/2010
trestné stíhanie vo veci trestného činu podľa § 266 ods.1, ods.2 písm. c) a d) Zákona č. 300/2005 Z.z.
Trestnéhozákona.Jednýmzhlavnýchpodkladov prevydanierozhodnutiaNBÚbolipráveinformácie,na
základe ktorých bolo začaté aj predmetné trestné stíhanie, t.j. informácie - nepravdivé skutkové tvrdenia

zverejnené odporcom v médiách s celoslovenskou pôsobnosťou. Ďalším následkom bolo oznámenie
Úradu pre verejné obstarávanie o začatí správneho konania vo veci vyčiarknutia zo zoznamu odborne
spôsobilých osôb. Jediným východiskom Úradu pre verejné obstarávanie pre začatie správneho konania
vo veci vyčiarknutia navrhovateľa zo zoznamu, je vyšetrovateľom predložené uznesenie Úradu boja proti
korupcii PPZ zo dňa 28.10.2011, týkajúce sa trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-261/B/K-B-2010.

Právny zástupca navrhovateľa v tejto súvislosti poukázal aj na to, že uvedené články sa stále
nachádzajú na internetovom portáli www.pluska.sk , preto je nepochybné, že
by vzhľadom k intenzite, rozsahu a trvaniu vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorú musí navrhovateľ
v dôsledku nezákonného konania odporcu nepretržite znášať a ktorá bez akýchkoľvek pochybností

vedie k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti spoločnosti, túto nemajetkovú ujmu by pociťovala ako
závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a postavení navrhovateľa. Je pritom nesporné,
že takéto dlhodobé pôsobenie odporcom zverejnených nepravdivých, pravdu skresľujúcich tvrdení
a neoprávnených hodnotiacich úsudkov, ktoré priamo vyvolávajú ďalšie zásahy, na ktoré poukazuje
navrhovateľ v texte vyššie, neustále poškodzujú osobnostné práva navrhovateľa výrazným spôsobom

a v značnej miere.

Podľa názoru súdu je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 Eur primeraná intenzite a povahe
neoprávneného zásahu zo strany odporcu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Za rozhodujúce
skutočnosti, ktoré opodstatňujú a zdôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v tejto výške sú tie,

žeuverejnenýmivýrokmibolnavrhovateľobvinenýztrestnejčinnostivnajčítanejšomdenníkuavjednom
z najčítanejších týždenníkov a to bez možnosti reagovať. Takéto obvinenia navrhovateľa spôsobom,
ktorý mal širokú publicitu a bez možnosti navrhovateľa „brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s
takou istou širokou publicitou vedie súd k záveru, že len púhé uverejnenie ospravedlnenia odporcu
navrhovateľovi v tom istom týždenníku a denníku nie je z hľadiska existujúcich negatívnych následkov

na strane navrhovateľa postačujúce.

O trovách konania súd rozhodne podľa § 151 ods.3 O.s.p. samostatným rozhodnutím po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

6. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca napádajúc z obsahového hľadiska výrok
o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 40.000,- Eur. Žiadal v tejto časti rozsudok zmeniť a
priznať mu aj zvyšok uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Eur z celkovo požadovanej
sumy 50.000,- Eur.7. Podľa žalobcu je rozsudok okresného súdu ohľadne nemajetkovej ujmy založený na nesprávnom
právnom posúdení veci, keď síce okresný súd aplikoval na zistený skutkový stav správne ustanovenia

- § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), tieto ale obsahovo nesprávne interpretoval
a následne ich aj na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. V danom prípade boli podľa žalobcu v
plnej miere naplnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ a napriek tomu, že v rámci vykonaného dokazovania a na jeho základe
zisteného skutkového stavu mal okresný súd správne za preukázané splnenie všetkých kritérií pre

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, priznal tento žalovaný nárok len v sume 40.000,-
Eur. Voľná úvaha súdu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nesmie stať
nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu a tak výrok o náhrade nemajetkovej ujmy v priznanom rozsahu je
arbitrárnym, pretože súd nijak neodôvodnil, akými úvahami sa pri určení (resp. nepriznaní plnej výšky
žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy) riadil a teda aké okolnosti prípadu ho viedli len k čiastočnému
priznaniu tohto žalovaného nároku.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, ktorý napadol výroky ukladajúce mu
povinnosť zverejniť ospravedlnenia v oboch periodikách, výrok o povinnosti odstrániť dotknuté články z
internetového portálu a napokon aj výrok ukladajúci mu povinnosť zaplatenia čiastky 40.000,- Eur ako
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie alebo rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

9. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k niektorým nesprávnym skutkovým zisteniam, že napadnuté rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že jeho odôvodnenie nezodpovedá (v tom čase účinnému) ust. § 157 ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku.

10. V konkrétnostiach poukázal žalovaný nato, že nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu
vyplývajú zo znenia ospravedlnení:
a) zo znenia ospravedlnenia za článok „Kto ho chráni?“ (ďalej len: „Článok I.“) a článok „A nič“ (ďalej len:

„Článok II.“), vyplýva, že sa má ospravedlniť (ďalej len: „Ospravedlnenie I.“) za nasledovné nepravdivé
výroky o žalobcovi napr.:“...manipuloval viaceré verejné obstarávania, ...“ pričom taký výrok Článok
I. ani Článok II. neobsahuje, ďalej za výrok: „...pripravoval podklady pre jednotlivé verejné súťaže...“
tento výrok je pravdivý nakoľko to vyplývalo u funkcie a pracovného zaradenia žalobcu na Útvare pre
investície a akvizície Ministerstva obrany SR, ďalej výrok „...prispôsoboval ich podmienky tak, ako to

vyhovovalo firmám a nie ministerstvu...“ pričom taký výrok Článok I. ani Článok II. neobsahuje, a ďalej
výrok „...pričom zvýšil celkovú hodnotu zákazky na viac ako 1,7 Eur...“ pričom výrok o tom, že by žalobca
zvýšil hodnotu zákazky Článok I. ani Článok II. neobsahuje, ďalej výrok „..., za čo od týchto spoločností
prijímal vecné dary...“ pričom taký výrok Článok I. ani Článok II. neobsahuje, pričom v Článku I. je len
uvedená zmienka: „Podľa pripravovaného trestného oznámenia dokonca prijímal od nich dary...“ čo je

však úplne iný výrok, v ktorom nie je obsiahnuté tvrdenie autora, že žalobca prijímal dary, ale že takáto
informácia je obsiahnutá v pripravovanom trestnom oznámení. Článok I. ani Článok II. neobsahuje ani
výrok „...za čo môže používať luxusné motorové vozidlo KIA SORENTO,...“.
b) zo znenia ospravedlnenia za článok „Za odmenu“ (ďalej len: „Článok III.“) vyplýva, že sa má
ospravedlniť (ďalej len: Ospravedlnenie II.“) za nasledovné nepravdivé výroky o žalobcovi napr.

„...vyšetrovala ho polícia“ pričom sa jedná o pravdivú informáciu o žalobcovi, napokon aj súd samotný
konštatuje na strane 4 rozsudku zistenie, že do znenia ospravedlnenia nepojal ospravedlnenie týkajúce
sa tejto okolnosti, lebo ako sa uvádza na inom mieste odôvodnenia rozsudku (str. 54, 4. ods.) súd v
dokazovaní zistil, že vyšetrovanie prebiehalo a na základe toho bolo aj voči osobe žalobcu vznesené
obvinenie.

11.Ďalejnastrane52(3.odsek)okresnýsúduvádzazistenie:„...anavrhovateľovineboldanýanipriestor
na vyjadrenie svojho stanoviska.“ pričom z výsluchu svedka A.a E.a je zrejmé, že žalobca sa odmietol
vyjadriť a žalobca toto tvrdenie svedka ani nepoprel. V texte Článku I. (str. 41) autor článku uviedol, že
sa pokúšal so žalobcom telefonicky spojiť na účel vysvetlenia avšak neúspešne.

12. Okresný súd v ďalšom uložil žalovanému odstrániť z internetového portálu www.pluska.sk tri články.
V prvoinštančnom konaní však nebolo vôbec predmetom dokazovania, že tieto tri články sú na danominternetovom portáli zverejnené. Navyše nebol ani dokazovaný a skúmaný obsah týchto článkov, či
vôbec obsahujú nejaké neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

13. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že na základe napadnutého rozsudku
sa má ospravedlniť za tvrdenia „P. už dlhšie užíva modrú Kiu Sorento, ktorá je napísaná na E. Z.,
zamestnanca spoločnosti S.M.S.“. Žalobca však bol v rozhodujúcom čase úradníkom na ministerstve
obrany. V čase zverejnenia Článku I. sa vozil na vozidle KIA SORENTO, ako to vyplýva z nájomnej
zmluvy uzavretej dňa 07. 05. 2008 na dobu určitú do 31. 12. 2010. Podľa pracovnej zmluvy z 01. 03.

2010 bol pán E. Z. v čase zverejnenia Článku I. pracovníkom spoločnosti HERMES GROUP, s. r. o., so
sídlom Pionierska 423, 018 41 Dubnica nad Váhom. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť HERMES,
a. s., ktorá obchoduje so zbraňami, strelivom a muníciou a je personálne prepojená na spoločnosť
HERMES GROUP, s. r. o. Na rovnakej adrese má sídlo spoločnosť S.M.S., spol. s r. o., ktorá obchoduje
so zbraňami, strelivom a muníciou, ako aj vojenským materiálom a je tak isto personálne prepojená
so spoločnosťou HERMES GROUP, s. r. o. Personálne prepojenie, prepojenie predmetov činností a

spoločná adresa sídiel týchto spoločností spôsobuje stav, keď šofér pán E. Z. vykonáva prácu, vozí
osoby, ktoré pôsobia vo všetkých troch vyššie uvedených spoločnostiach. Ohľadne týchto skutočností
poukázal žalovaný na oboznámené výpisy z obchodného registra a výpoveď svedka Z.. Podľa tvrdenia
konateľa spoločnosti HERMES GRPOUP, s. r. o. C. U., nemožno túto považovať za zbrojársku firmu a
teda nerobila obchody s ministerstvom obrany, doručoval občas šofér Z. zásielky, obálky na ministerstvo

obrany za personálne prepojené spoločnosti HERMES, a. s., a S.M.S. spol. s r. o.

14. Žalobca predložil súdu zmluvu o nájme motorového vozidla, podľa ktorej má zaplatiť za
užívanie vozidla nájomné. Týmto listinným dôkazom chcel legalizovať užívanie vozidla. Zo svedectva
prenajímateľa svedka E. Z. však vyplýva, že boli potichu („My sme mali nejakú tichú dohodu...“)

dohodnutí, že nájomné platiť nebude. Z výsluchu svedka Z., ktorý vozil ako šofér predstaviteľov
zbrojárskych firiem obchodujúcich s ministerstvom obrany, je teda preukázané, že poskytol žalobcovi
nenáležitúvýhodu,bezodplatnéužívaniemotorovéhovozidlaKIASORENTOpočastakmerdvochrokov.
Skutočnosť, že takúto nenáležitú výhodu poskytovala takmer dva roky žalobcovi ako pracovníkovi
ministerstva obrany osoba, ktorá vozila ako šofér predstaviteľov zbrojárskych firiem obchodujúcich s

ministerstvom obrany, nemožno považovať za náhodu a určite je legitímnym dôvodom na zverejnenie.

15. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozpory, podľa ktorých svedok Z. vo svojom výsluchu
tvrdil, že motorové vozidlo KIA SORENTO predal v roku 2009 za 800.000,- Sk. Z výsluchu žalobcu
ako aj z kúpnej zmluvy, ktorú žalobca predložil súdu však vyplynulo, že vozidlo kúpil v roku 2010 a že

kúpna cena bola stanovená dohodou v sume 6.000,- Eur. Svedok Z. kúpil tento automobil, ako vyplýva
z jeho výpovede za cca 900.000,- Sk a po dvoch rokoch bezodplatného užívania a po troch rokoch
od kúpy vozidla ho predal žalobcovi za 20 % nadobúdacej ceny. Nemožno to považovať za náhodu,
ale za ďalšiu neoprávnenú výhodu. Motívom tejto neoprávnenej výhody určite nebol priateľský vzťah
šoféra voziaceho šéfov zbrojárskych firiem a úradníka ministerstva obrany zaoberajúceho sa nákupom

zbrojného materiálu. Vyvoláva to podľa žalovaného dôvodné podozrenie, že dôvody poskytovania
takýchto neoprávnených výhod boli práve dobré vzťahy žalobcu s predstaviteľmi zbrojárskych firiem.

16. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, pretože v záverečnom zhrnutí predloženom v písomnej forme poukázal, že pre priznanie takéhoto

nároku nie sú splnené hmotnoprávne podmienky. Poukázal na judikát zverejnený pod č. 29/2001.

17. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nachádza rozsudok dôvody: „...uverejnenými výrokmi
bol navrhovateľ obvinený z trestnej činnosti...“, „...a to bez možnosti reagovať.“, „...bez možnosti
navrhovateľa „brániť sa“ tým istým spôsobom a formou, s takou istou širokou publicitou.“ Prvé

konštatovanie podľa žalovaného nezodpovedá skutočnosti a ohľadne ostatných dvoch mal žalobca
zákonné prostriedky na reakciu v zmysle § 7 a § 8 Tlačového zákona.

18. Žalovaný zdôraznil, že v dotknutých článkoch kritizoval činnosť žalobcu a uviedol, že táto činnosť je
predmetom vyšetrovania a tiež ako je činnosť žalobcu popisovaná vo vyšetrovacích spisoch. Tieto spisy

boli nakoniec skartované, avšak zo svedectva a z listinných dôkazov predložených autorom článkov je
zrejmý ich obsah. Z rozhodnutia NBÚ zo dňa 27. 01. 2012 je známy výrok o tom, že žalobcu nemožno
považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedla nepravdivé údaje pri bezpečnostnom
pohovore. Z tohto rozhodnutia sú zrejmé aj skutočnosti, že napr. vyšetrovateľ odboru boja proti korupciiPrezídia policajného zboru SR začal 05. 11. 2010 trestné stíhanie vo veci, že zo spisu Sekcie kontroly
- inšpekcie ministerstva obrany SR vyplývajú poznatky o správaní žalobcu, ktoré nebolo v súlade so
zákonom o verejnom obstarávaní, že Vojenské spravodajstvo vykonalo so žalobcom dňa 25. 11. 2010

bezpečnostný pohovor, počas ktorého zodpovedal 52 otázok a tiež z tohto rozhodnutia je zrejmé, že dňa
08. 12. 2010 sa malo konať psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré ale žalobca odmietol
tvrdiac, že trpí psychickými problémami. Tomuto sa žalobca nakoniec vyhol. Skutočnosť, že Výbor
Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ toto rozhodnutie NBÚ zrušil a prikázal mu v
ďalšom konaní doplniť dokazovanie nemení nič na tom, že sa jednalo o tak závažné pochybnosti o

konaní žalobcu, že NBÚ považoval tieto skutočnosti za dôvod pre ich skúmanie. Ak teda NBÚ dospel k
takým závažným záverom, bolo plne legitímne kritizovať počínanie žalobcu ako osoby verejného záujmu
v periodickej tlači. Odôvodnenie rozhodnutia NBÚ preukazuje aj existenciu spisov, na ktoré poukazoval
autor Článkov I. a II.

19. Napokon v závere odvolania žalovaný vytýkal rozsudku okresného súdu nedostatok odôvodnenia

poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27. 04. 2006, na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija versus Španielsko z 09. 12. 1994), ako aj
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 05. 2004 a na uznesenie NS SR sp. zn.
5Cdo/210/2009 s tým, že požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku sú zakotvené v ust. § 157 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a korektným a ústavne konformným výkladom

tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s v ňom uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné
s očakávaniami a predstavami účastníka konania, avšak vo všetkých svojich častiach musí zodpovedať

zákonným požiadavkám uvedeným v § 157 OSP. V prejednávanej veci sa podľa názoru žalovaného
súd neriadil zásadami § 157 OSP a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 OSP, pretože neobsahuje analýzu skutkového stavu a nemožno z neho zistiť akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov súd spravoval, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne a vo
vzájomných súvislostiach z hľadiska ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti.

Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy neobsahuje označenie do akej zložky práva na
ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté, aký druh ujmy na strane žalobcu bol v konaní zistený a
čím bol preukázaný. Neobsahuje ani popis príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti žalobcu a vznikom konkrétnej ujmy na strane žalobcu.

20. K odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že obe strany sa zhodujú v tom (i keď každý zo svojho
pohľadu), že napadnutý rozsudok nie je v časti náhrady nemajetkovej ujmy preskúmateľný, lebo
absentuje riadne odôvodnenie priznania resp. čiastočné nepriznanie náhrady.

21. Žalobca vo svojom následnom vyjadrení označil odvolanie žalovaného za tendenčné a účelové,

založené iba na špekulatívnych záveroch, ktorými žalovaný skresľuje závery vykonaného dokazovania.
Žalovaný poukazuje na domnelé nesprávne zistenia okresného súdu, ktoré majú vyplývať zo znenia
ospravedlnenia. Časti výrokov, na ktoré žalovaný poukazuje sú však vytrhnuté z kontextu alebo sú v
skutočnosti priamo obsiahnuté v článkoch. Naviac, aj v prípade ak by články v konkrétnom slovnom
spojení alebo gramatickom tvare nepravdivé výroky ako celok explicitne neobsahovali alebo by ich časti

vytrhnuté z kontextu celého článku boli pravdivé, nemožno bez ďalšieho tak ako tvrdí žalovaný dospieť
k záveru, že tvrdenia resp. hodnotiace úsudky článku sú pravdivé. V takom prípade by uverejnením
množstva nepravdivých tvrdení a neoprávnených hodnotiacich úsudkov o osobe žalobcu žalovaným
došlo v článkoch k absolútne nepravdivému opísaniu celého skutkového deja. Z obsahu vyjadrenia
ďalej vyplýva, že ak aj v článkoch obsiahnuté tvrdenia boli miestami pravdivé, spôsobom podania boli

difamujúce a zakladajú nárok na ochranu osobnosti.

22. Odvolane žalobcu aj odvolanie žalovaného bolo podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený a nahradený Civilným sporovým poriadkom (ďalej len
„CSP“). Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016 ako nový procesnoprávny kódex v prechodnom

ust. § 470 ods. 1 určil, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Pretože toto odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo
potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ust. § 470 ods. 2veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú zachované právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti CSP.

23. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím prihliadajúc na obsah spisu okresného súdu a
vzhľadom na argumentáciu oboch sporových strán v rámci odvolacieho konania dospel odvolací
súd k záveru o plnej opodstatnenosti tak odvolania žalobcu ako aj žalovaného. Strany sporu vo
svojich odvolaniach presne vystihli všetky zásadné nedostatky napadnutého rozsudku a tie boli takého
charakteru, že ich nebolo možné napraviť žiadnym iným postupom odvolacieho súdu než zrušením
rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Primárne je preskúmavané

rozhodnutie postihnuté nedostatočným, zákonu nezodpovedajúcim odôvodnením a hoc aj dáva
parciálneodpovedenaniektoréotázkytohtosporu,sútoodpovede,ktorénemajúpodkladvovykonanom
dokazovaní, t. j. na základe vykonaných dôkazov dospel okresný súd k nesprávnym skutkovým
zisteniam a to sa zasa prejavilo v nesprávnej aplikácii (hoc) správne zvolených právnych noriem.

25. V prvom rade je tak potrebné uviesť, že k problematike odôvodňovania súdnych rozhodnutí (tak vo
vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré do 01.
07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia rozsudku, ako aj k aktuálne účinnému ust. § 220 ods. 2
CSP) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje na východiská definované Európskym súdom pre

ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Jej spoločným menovateľom je v zásade jednoduchá téza: strana sporu (resp. účastník) má v
rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie

NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).

26. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené
a nič iné vo svojej podstate nekonštatoval ani Ústavný súd SR v náleze, ktorým zrušil prvé rozhodnutie

odvolacieho súdu v tejto veci. Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy
veci, lebo je len logické, že každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa
musí prispôsobiť aj odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd preto zastáva názor, že právu na riadne
odôvodneniesúdnehorozhodnutiazodpovedátakérozhodnutiesúdu,ktorésnáďinamenšompriestore,
ale práve o to koncentrovanejšie ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov

strán a úvah súdu, ktoré viedli k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia.
Podľa odvolacieho súdu totiž nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita
(teda obsahová stránka) je rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany“.

27. V čase rozhodnutia okresného súdu platilo ust. § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Citované ustanovenie bolo v danom čase takisto procesnou garanciou práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Právo na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa (a zahŕňalo) aj právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v
konečnom dôsledku naplnené právo na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúcetoto právo možno pokladať potom iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozsudku aktuálne ust. § 220 ods. 2 CSP, resp. prv ust. § 157 ods. 2 OSP.

29. Odvolací súd je nútený konštatovať vzhľadom na obsahovú stránku odôvodnenia napadnutého
rozsudku, že prvoinštančný súd v súlade s uvedeným nepostupoval. Nenaplnil teda ani právo žalobcu
ani právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, pretože hoci je odôvodnenie naozaj rozsiahle (má
okolo 50 strán), to najpodstatnejšie čo by umožnilo stranám spoznať, prečo dosiahli úspech či neúspech
v spore zaberá jeho štyri posledné strany. Aj keď samozrejme rozsah odôvodnenia nemôže byť

smerodajnýpreposúdenieotázky,čisúdsplnilsvojuprocesnúpovinnosťriadnezdôvodniťprijatézávery,
gro napadnutého rozhodnutia tvorí doslovná reprodukcia procesných úkonov sporových strán, prepis
vykonaných dôkazov a tiež (vo svojej podstate správne) všeobecné právne východiská problematiky
práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa § 11 a nasl. OZ a jeho konkurencie s právom na
slobodu prejavu.

30. Odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje jasné a výstižné označenie preukázaných
skutočností a skutočností nepreukázaných vo vzťahu ku konkrétnym vykonaným dôkazom,
zodpovedajúce úvahy pri ich hodnotení a už vôbec nie vyrovnanie sa so zásadnými argumentmi
sporových strán, ktoré v prvoinštančnom konaní odzneli. Chýba adekvátne a presvedčivé vysvetlenie
jednotlivých čiastkových skutkových zistení, pretože buď neuvádza, ktoré dôkazy viedli k danému

skutkovému zisteniu alebo ich síce uvádza, ale zase ich nehodnotí v súlade s vtedy účinným ust. § 132
OSP aj vo väzbe na iné dôkazy nasvedčujúce skôr opaku. Podľa odvolacieho súdu v tomto ohľade stačí
ako jeden príklad za všetky uviesť, že podľa okresného súdu žalobcovi nebol daný priestor na vyjadrenie
svojho stanoviska k článkom prezentovaným skutočnostiam, ale na druhej nie je z rozhodnutia zrejmé,
ako bola posúdená výpoveď svedka A.a E.a, ktorý vypovedal, že žalobca mal priestor ale sa odmietol

vyjadriť, resp. v spise je založené stanovisko žalobcu na novinárske otázky z Plus 7 dní zo dňa 29. 09.
2010 a ani o tomto nie je v rámci hodnotenia dôkazov v rozsudku zmienka.

31. Z rozhodnutia ďalej nevyplýva, za ktoré konkrétne (nepravdivé) výroky sa má žalovaný vlastne
ospravedlniť,keďokresnýsúdvodôvodnenínastrane52rozsudkuuvádza„príkladmo“8bodov(zrejme)

„nepravdivých a zavádzajúcich“ tvrdení, avšak text ospravedlnenia vo výrokovej časti obsahuje ich
vlastnú reinterpretáciu zo strany žalobcu, pričom druhý výrok rozhodnutia okresného súdu ohľadne
ospravedlnenia označuje za nepravdivé aj to, že žalobcu vyšetrovala polícia, hoci v odôvodnení na
str. 54 je konštatované preukázanie opaku (že polícia žalobcu vyšetrovala). Rozhodnutie neuvádza,
ktoré konkrétne tvrdenia žalovaného o osobe žalobcu sú pravdivé a ktoré nie, resp. či ide o fakty alebo

o hodnotiace úsudky. Vôbec neberie ohľad a nevyjadruje sa k opakovane žalovaným spomínanému
faktu, že žalobca bol v danom čase pracovníkom Ministerstva obrany SR, mal v popise práce aj verejné
obstarávanie a teda nakladanie s verejnými prostriedkami, o čom informovanie je nepochybne vecou
verejného záujmu. Nezaoberá sa a neanalyzuje s pozitívnym či negatívnym výsledkom personálne
prepojenie „zbrojárskych“ firiem, z ktorých s jednou žalovaný v článkoch spájal žalobcu prostredníctvom

prenajatého a následne zakúpeného motorového vozidla od svedka Z. a ani rozdielnosťou menovaným
prezentovanej verzie v porovnaní s verziou žalobcu o tejto transakcii. V zásade ani nebolo okresným
súdom riadne vysvetlené, prečo by samotné spájanie žalobcu s dotknutými firmami malo mať na neho
negatívny dopad, ak ním bolo v konaní tvrdené, že si motorové vozidlo legálne prenajal a následne
legálne odkúpil od osoby, ktorá nemala mať nič spoločného s firmou majúcou kontrakty na Ministerstve

obrany SR. V tomto úplne nelogicky vyznieva záver okresného súdu, že autor článku A. E. sa uspokojil
s vyjadrením spolumajiteľa dotknutých firiem C. U. a že si ďalej neoveroval, či svedok Z. je alebo nie
je zamestnancom obchodnej spoločnosti S.M.S s.r.o. - od koho povolanejšieho ako od spolumajiteľa si
to ešte mal autor overovať okresný súd neuvádza. Okresný súd nelogicky tiež uzavrel otázku svedkom
A.om E.om predložených nekompletných kópií policajného spisu, ktorého predložený obsah považoval

súd vlastne za neexistujúci len z toho dôvodu, že sa ho nepodarilo iným spôsobom overiť (nie je vylúčené
v ďalšom konaní sa o to pokúsiť opätovným dotazom na príslušné inštitúcie). Už len záverom tejto časti
treba dodať, že nedostatočné odôvodnenie rozsudku sa vzťahuje nielen na samotný základ žalovaných
nárokov (t. j. či došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa ust.
§ 11 OZ), ale aj na žalobcovi priznanú náhradu nemajetkovej ujmy (vrátane toho, prečo súd priznal

čiastku 40.000,- Eur a nie celú požadovanú sumu 50.000,- Eur), ohľadne ktorej bolo v podstate na
vrub žalovanému bez bližšieho vysvetlenia pripísané to, že príslušné orgány (NBÚ, orgány činné v
trestnom konaní, Úrad pre verejné obstarávanie) postupovali v rámci výkonu svojich právomocí a za to
má niesť zodpovednosť žalovaný v miere pomerne zásadnej vzhľadom na výšku prisúdenej náhrady.Odôvodnenie rozsudku tu nie je súladné s ust. § 157 ods. 2 OSP nielen podľa žalobcu, žalovaného a
Ústavného súdu SR (odsek 64 predmetného nálezu), ale aj podľa odvolacieho súdu.

32. Toto všetko boli hľadiská podstatné pre správne rozhodnutie v spore, lebo práve tie sú dôležité aj pre
posúdenie celého prípadu cez prizmu testu proporcionality v širšom a užšom zmysle ako tento vykonal
ústavný súd v kasačnom náleze (odsek 23 a nasl. nálezu) a rovnakým smerom sa bude musieť v ďalšom
konaní uberať aj okresný súd, lebo bez toho nedokáže dôjsť k správnemu a spravodlivému záveru v
otázke, či sporné články (ich označené časti) boli takými zásahmi do práva na ochranu osobnosti (a

cezeň aj ústavného práva na súkromie) žalobcu, že je namieste mu poskytnúť ochranu na úkor práva
žalovaného na slobodu prejavu. Uloženie povinnosti ospravedlniť sa za sporné výroky (s tým súvisiace
stiahnutie článkov z internetového priestoru) a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy totiž nie je ničím
iným než vo svojich dôsledkoch obmedzenie práva na slobodu prejavu (v tomto prípade žalovaného)
a ako správne okresný súd uviedol v rámci svojich všeobecných teoretických úvah, takýto zásah nie je
možný bez naplnenia určitých podmienok. Treba ešte dodať, že bez toho, aby odvolací súd nastoľoval

správne riešenie, bude si musieť okresný súd (a aj žalobca) zodpovedať otázku, či je možné opätovné
uloženie povinnosti zverejniť ospravedlnenia za výroky, za ktoré sa už raz ospravedlnenie zverejnilo
(ako to vyplýva z obsahu dovolania podaného žalovaným v tejto veci ešte pred rozhodnutím ústavného
súdu) a takisto či je možné prisúdiť (v podstate opätovne) náhradu nemajetkovej ujmy v prípade, ak by
už bola za daný zásah pôvodcom zásahu uhradená dotknutej osobe.

33. V ďalšom konaní nasledujúcom po vrátení veci bude teda okresný súd postupovať naznačeným
smerom a zamieria sa na (vy)riešenie najmä doteraz uvedených aspektov prípadu, pričom neopomenie
zaoberať sa samozrejme aj inými skutočnosťami, ktoré prípadne vyplynú z konania vzhľadom na
dobu, ktorá ubehla od prvého rozhodnutia. Okresný súd sa sústredí aj na riadne a presvedčivé

odôvodnenie nového rozhodnutia, ktoré bude zodpovedať ust. § 220 ods. 2 CSP, v rámci čoho sa
vyvaruje nadbytočného prepisovania obsahu spisu bez kritického zhodnotenia skutočností z neho
vyplývajúcich, teda do odôvodnenia rozhodnutia pojme len také skutkové a právne okolnosti prípadu,
ktoré budú predstavovať už spomínané „jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Vykonané dôkazy samozrejme vyhodnotí v

súlade s ust. § 191 CSP a svoje úvahy s tým spojené jasne a stručne vysvetlí reagujúc aj na všetky
relevantné námietky strán z prvoinštančného, resp. z odvolacieho konania, aby tak bol z rozhodnutia
zrejmý skutkový stav veci. V rámci právneho posúdenia veci (ako súčasť testu proporcionality) tiež
rozlíši, že nakoľko k porušeniu práva žalobcu malo dôjsť slovnými výrokmi na jeho adresu, či sa
jedná v tom-ktorom výroku o fakt alebo o hodnotiaci úsudok, resp. o ich kombináciu. Skutkové

tvrdenia sa totiž opierajú o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania,
pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná a v zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje
do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný skresľujúco. Z hľadiska pravdivosti
skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Porušenie práva môže byť spôsobené len takými

skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti v očiach ostatných
fyzických a právnických osôb, a to treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa
celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na
rozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora k danému
faktu, zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe

vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je potrebné skúmať,
či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do
osobnostnýchprávjenevyhnutýmsprievodnýmjavomkritiky,toznamená,čiprimárnymcieľomkritikynie
je hanobenie či zneuctenie danej osoby, kde treba rozlišovať medzi kritikou prípustnou a medzi kritikou,
ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva fyzickej osoby. Ak má byť kritika prípustná,

musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby
kritika vychádzala z pravdivých skutočností, konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa
musí opierať o konkrétne skutočnosti a primeranosť kritiky znamená, či nevybočuje z medzí nutných
k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu. Práva na ochranu osobnosti sa
môžu domáhať samozrejme aj osoby tzv. verejného záujmu (verejne činné osoby), no kritériá posúdenia

skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov
týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vystupujúca na verejnej scéne musí počítať s tým,
že bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny, ako aj súkromný život a
súčasne ho hodnotí, zvlášť ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti.34. Pri zásahu do osobnostných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, súkromia a dobrej
povesti písomným alebo ústnym prejavom dochádza ku konfliktu s právom na slobodu prejavu, ktoré

zaručuje článok 26 Ústavy SR a článok 10 Dohovoru. Česká a Slovenská Federatívna Republika pri
ratifikácii Dohovoru uznala na základe vzájomnosti právomoc ESĽP podľa článku 46 Dohovoru, ktorého
právomoc podľa článku 32 Dohovoru zahŕňa všetky otázky, týkajúce sa výkladu a aplikácie Dohovoru
a jeho protokolov. ESĽP v rámci všeobecných princípov, obsiahnutých v článku 10 Dohovoru, ako ich
stanovuje judikatúra, zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

existencie demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj tejto spoločnosti i rozvoj
každého človeka. S výhradou článku 10 ods.2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na „informácie“, alebo
„myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neurážlivé alebo neutrálne, ale aj tie,
ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Také sú požiadavky plurality, tolerancie
a ducha otvorenosti, bez ktorých niet „demokratickej spoločnosti“. Táto sloboda podlieha obmedzeniam,
stanoveným v článku 10 ods.2, ktoré ale musia byť chápané striktne. Potreba akýchkoľvek obmedzení

musí byť presvedčivo zistená (napr. Nilsen a Johnsen proti Nórsku sťažnosť č.23118/93, Lingens proti
Rakúsku, rozsudok z 08.07.1986). Zásah do práva osoby na slobodu prejavu predstavuje porušenie
článku10,pokiaľnespadádojednejzvýnimiekstanovenýchvods.2tohtočlánku.Jepretonutnéskúmať,
či zásah bol „ustanovený zákonom“, či „sledoval jeden alebo viacero cieľov, ktoré sú podľa článku 10
ods.2 legitímne“ a či bol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ z pohľadu vyššie uvedených cieľov

(napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 26.04.1979). Prídavné meno „nevyhnutný“
v zmysle článku 10 ods.2 zahŕňa existenciu „naliehavej spoločenskej potreby“. Zmluvné štáty majú určitú
voľnosť v úvahe, či taká potreba existuje, avšak táto ide ruka v ruke s európskou kontrolou, týkajúcou sa
aj rozhodnutí, vydaných nezávislým súdom (napr. Janowski proti Poľsku sťažnosť č. 25716/94). ESĽP
zdôraznil, že sloboda tlače tiež zahŕňa podporu určitému stupňu nadsázky alebo dokonca provokácie

(napr. rozsudok vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26.04.1995, rozsudok vo veci Bladet
Tromso a Stensaas proti Nórsku sťažnosť č.21980/93). Právo na slobodu prejavu, vyjadrovania treba
využívať tak, aby nebolo porušené právo podľa článku 6 ods.2 Dohovoru, teda prezumpcia neviny
platí až do momentu zákonného uznania viny (napr. Du Roy a Malaurie proti Francúzsku sťažnosť
č.34000/96, Worm proti Rakúsku, rozsudok z 29.08.1997). ESĽP zdôrazňuje nutnosť rozlišovať medzi

vyhláseniami faktov a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu skutočnosti (faktu) možno dokázať, pravdivosť
hodnotiaceho úsudku nie. ESĽP opakovane uviedol (napr. rozsudok De Haes a Gijsels proti Belgicku
z 24.02.1997, vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku sťažnosť č.12697/01, rozsudok vo veci
Feldek proti Slovenskej republike z 12.07.2001), že klasifikácia vyhlásenia ako skutočnosti alebo ako
hodnotiaceho úsudku je záležitosťou, ktorá v prvom rade patrí do rámca voľnej úvahy vnútroštátnych

orgánov, najmä vnútroštátnych súdov. Avšak aj keď je vyhlásenie hodnotiacim úsudkom, musí existovať
dostatočný skutkový základ, ktorý takýto úsudok podporuje, inak bude tento úsudok neprimeraný. Aj keď
určité konštatovanie je hodnotiacim úsudkom, proporcionalita zásahu môže závisieť od toho, či existuje
dostatočný faktický základ pre namietané konštatovanie, keďže dokonca aj hodnotiaci úsudok bez
skutočností, ktoré ho podporujú (odôvodňujú) môže byť prehnaný (Jerusalem proti Rakúsku, rozsudok

z 27.02.2001). Vo veci Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku ESĽP okrem iného uviedol, že ak
sťažovatelia nenechali divákom otázky otvorené alebo aspoň nepoložili vhodnú otázku, ale divákom
posunuli záver o tom, že istá osoba sa dopustila závažného trestného činu, takéto obvinenie nemožno,
ani pri najliberálnejšej interpretácii, chápať ako hodnotiaci úsudok. Je pravdou, že hoci jednotlivec, ktorý
sa zúčastňuje verejnej diskusie o veci všeobecného záujmu, nesmie prekročiť určité hranice najmä

vo vzťahu k rešpektovaniu dobrého mena a práv iných, môže si pomôcť istou dávkou preháňania
alebo dokonca provokácie alebo inými slovami použiť trochu neprimerané vyhlásenie (napr. Mamere
proti Francúzsku, rozsudok zo 07.11.2006). ESĽP opakovane zdôraznil, že hranice prijateľnej kritiky
sú širšie vo vzťahu k politikom (v širšom zmysle k osobám verejného záujmu) ako takým, než vo
vzťahu k súkromnej osobe. Na rozdiel od súkromnej osoby verejne činná osoba, resp. osoba majúca

reprezentovať verejný záujem sa nevyhnutne a vedome vystavuje prísnej kontrole každého jeho slova a
skutku tak zo strany novinárov ako aj celej verejnosti a následne musí preukázať vyššiu mieru tolerancie
(obdobne napr. Lingens proti Rakúsku rozsudok z 08.07.1986 a ďalšie).

35. Tieto rozhodnutia vrátane niekoľkokrát spomínaného nálezu ústavného súdu a z nich vyplývajúce

závery bude mať na zreteli okresný súd pri opätovnom posudzovaní prejednávanej veci.36.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdzrušilrozsudokokresnéhosúduavecmuvrátilnaďalšiekonanie
anovérozhodnutie,vktoromkonaníbudeokresnýsúdpostupovaťopisovanýmspôsobom naznačenom
smere.

37. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí
rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).