Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/344/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610208244
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5610208244.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej v právnej veci žalobkyne: Z. S.,
nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v B. N. M., H. XXXX/X, právne zastúpenej Mgr. Tomášom Adamcom,
advokátom, so sídlom v B. N. M., R. X, proti žalovanému: COOP Jednota Liptovský Mikuláš, spotrebné
družstvo, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. 1. mája 54, IČO: 00 168 963, právne zastúpeného JUDr.
Annou Dávidekovou advokátkou, so sídlom v R. V., Y. XXX, v konaní o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti čiastočnému rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/219/2010-116, zo dňa 30. mája 2012, takto

r o z h o d o l :

Čiastočný rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým čiastočným rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala
neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 3.8.2010 v skúšobnej dobe a v časti určenia, že pracovný
pomer na základe pracovnej zmluvy žalobkyne so žalovaným z 28.6.2010 trvá, zamietol. O náhrade
mzdy a náhrade trov konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Z dôvodov rozsudku vyplýva, že v súdenej veci bolo účelným, aby sa o jednotlivých nárokoch
rozhodovalo postupne. Žalobkyňa si žalobou uplatnila viac samostatných nárokov, keď v časti nároku na

priznanie náhrady mzdy doposiaľ nedošlo k odstráneniu vád žaloby, na ktoré bola žalobkyňa vyzvaná.
Súd preto rozhodol o časti žalovaného nároku, a to o neplatnosti skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe a o netrvaní pracovného pomeru vychádzajúc z účelnosti a hospodárnosti konania.
Medzi účastníkmi konania nebol sporným platný vznik pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou uzatvorenou 28.6.2010 s dohodnutým dňom nástupu do práce 28.6.2010 na pracovnú pozíciu
pokladníka, v Spišskej Novej Vsi. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.1.2012 pri
dohodnutom týždennom pracovnom úväzku 40 hodín. Zmluvné strany sa dohodli na trvaní skúšobnej

doby tri mesiace (pokiaľ žalobkyňa uvádzala 2/3 mesiace, ako je uvedené vyššie, číslica 2/ je odkazom
na poznámku číslo 2 nachádzajúcu sa na záverečnej - tretej strane pracovnej zmluvy). Rovnako nebolo
sporným, že zamestnávateľ využil svoje oprávnenie ukončiť pracovný pomer so zamestnankyňou dňom
3.8.2010 v zmysle § 72 Zákonníka práce. Urobil tak počas plynutia skúšobnej doby dohodnutej v
trvaní troch mesiacov; skúšobná doba začala plynúť 28.6.2010 a jej koniec pripadol na deň 28.9.2010.
Kedykoľvek počas plynutia tejto lehoty mohol ktorýkoľvek účastník pracovnoprávneho vzťahu (nielen
žalovaný, ale aj žalobkyňa) pracovný pomer ukončiť, a to aj bez uvedenia dôvodu. Rozhodol sa tak

urobiť zamestnávateľ. Zákonník práce, ktorého ustanovenia sú kogentnej povahy, na rozdiel od iných
spôsobov skončenia pracovnoprávneho vzťahu v prípade jeho ukončenia v skúšobnej dobe nezakotvuje
povinnosť oznámiť druhej zmluvnej strane dôvod svojho postupu. Rovnako pre tento spôsob skončenia
pracovného vzťahu Zákonník práce nepredpisuje písomnú formou pod sankciou neplatnosti právnehoúkonu v prípade jej nedodržania. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je adresovaným
jednostranným právnym úkonom, ktorého účinky nastanú okamihom, keď sa dostane do dispozičnej
sféry jeho adresáta. Žalovaný vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe tejto

avizovalužskôr,ústnevsobotu31.07.2010prostredníctvomvedúcejpredajnep.W..Ajkeďjehotvrdenie
žalobkyňa poprela, jeho pravdivosť je preukázaná nielen svedeckou výpoveďou svedkyne W., ale aj
textovou správou, ktorú žalobkyňa 02.08.2010 ráno o 5.37 hod. zaslala práve tejto svedkyni s cieľom
ospravedlniť svoju neúčasť na stretnutí u svedkyne p. K.. Samotné skončenie pracovného pomeru bolo
žalobkyni ústne oznámené dňa 3.8.2010, čo táto popiera. Táto skutočnosť je potvrdená osobami priamo

prítomnými pri ukončovaní pracovného pomeru, a to štatutárnym zástupcom žalovaného Ing. Burocim a
zamestnankyňami svedkyňou Q. a svedkyňou K.. Pri hodnotení hodnovernosti svedkov súd zdôrazňuje,
že svedkyňa W. v súčasnosti zamestnankyňou žalovaného takmer dva roky nie je, nemožno preto
jej výpoveď hodnotiť ako ovplyvnenú práve existenciou pracovného pomeru so žalovaným. Vedomosť
žalobkyne o tom, že sa má dostaviť 2.8.2010 na ústredie svojho zamestnávateľa je potvrdená aj jej SMS
správou zaslanou práve svedkyni W.. Žalovaný chcel svoju vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou

potvrdiť aj písomne, avšak prevzatie písomnosti potvrdzujúcej skončenie pracovného pomeru žalobkyňa
odmietla, čo opäť v súdnom konaní poprela. V tomto smere súd nemal dôvod neveriť svedeckým
výpovediam svedkýň Q. a K., ktoré pri pokuse doručiť oznámenie o skončení pracovného pomeru
žalobkyni boli prítomné. Sú síce v pracovnom pomere so žalovaným, ale vzhľadom na niekoľko desiatok
rokov jeho trvania nemožno hodnotiť túto skutočnosť ako vplývajúcu na hodnovernosť ich výpovedí,

keďže k plneniu pracovných povinností patrí aj účasť na skončení pracovných pomerov. Svedkyne
nemajú žiaden negatívny vzťah k žalobkyni, ktorý by mohol ich výpovede ovplyvniť. Odmietnutie
prevzatia písomného skončenia pracovného pomeru je preto nutné u žalobkyne hodnotiť podľa § 38
ods. 4 Zák. práce, teda účinky doručenia tejto písomnosti nastali dňa 03.08.2010. Súd podotýka,
pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nie je zákonom predpísaná písomná forma.

Keďže žalobkyňa tvrdila, že žalovaný s ňou ukončil pracovný pomer v čase jej práceneschopnosti,
súd poukazuje na to, že v ochrannej dobe Zákonník práce výslovne zakotvuje zákaz ukončenia
pracovného pomeru výpoveďou, nie v skúšobnej dobe. Napriek tomu súd udáva, že žalobkyňa bola
práceneschopnou od nasledujúceho dňa, od 04.08.2010, čo je preukázané potvrdením o dočasnej
pracovnej neschopnosti, vystaveným 03.08.2010 jej ošetrujúcou lekárkou. Žalovaný skončil pracovný

pomer so žalobkyňou dňa 03.08.2010, čo jej aj v tento deň oznámil. Aj v tomto smere teda žalovaný
postupoval v súlade so zákonom. Keďže súd nezistil dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobkyňou v skúšobnej dobe, napriek tomu, že žaloba bola podaná v lehote podľa § 77
Zákonníka práce (deň 03.10.2010 pripadol na nedeľu, žaloba bola poštou tunajšiemu súdu doručená
04.10.2010), súd ju v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a určenia, že pracovný

pomer žalobkyne a žalovaného trvá, zamietol. Pracovný pomer žalobkyne so žalovaným bol skončený
platne, nemôže teda ďalej trvať. O nároku žalobkyne na náhradu mzdy a náhradu trov konania súd
rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Napadnutý rozsudok

považuje za nesprávny, neobjektívny a v rozpore s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Okresný súd svojim postupom spôsobil porušenie práv žalobkyne. Napadnutý rozsudok a
jeho odôvodnenie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý nekorešponduje so
skutočným a objektívnym stavom. Súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Poukazuje na článok 2 základných zásad Zákonníka práce. Aj keď zákonník práce, ani žiadny iný
pracovnoprávny predpis nedefinuje pojem dobré mravy, odvoláva sa na ne. V tejto súvislosti poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. decembra 2004 sp. zn. 5Tz/28/2004. Právny zástupca
žalobkyne má za to, že konanie žalovaného pri vypracovávaní a doručovaní oznámenia o skončení
pracovného pomeru adresovaného žalobkyni, bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi, pričom takéto

konanie citovaný článok výslovne zakazuje. Žalovaný dobromyseľné konanie žalobkyne v súvislosti
s jej pracovnou neschopnosťou a s tým súvisiacich okolností zneužil v neprospech a na škodu
žalobkyne. Dôvodom na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného bola
pracovná neschopnosť žalobkyne, pričom dôvodom vzniku tejto pracovnej neschopnosti bolo porušenie
právnych predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia a na úseku požiarnej ochrany zo strany

žalovaného, následkom čoho bol u žalobkyne vznik pracovného úrazu. Odkazuje na znalecký posudok
č. 03/2011 zo dňa 15. februára 2011 vypracovaný znalcom MUDr. F. J.. Žalovaný jednoznačne tieto
uvedené skutočnosti zneužil v rozpore s citovaným článkom a svojim postupom a konaním porušil
zamestnanecké práva a oprávnené záujmy žalobkyne. Žalobkyňa počas svojho výsluchu uviedla, žežalovaného upozorňovala na nevhodné podmienky, ktoré mala na pracovisku a žiadala vykonanie
nápravy. Adekvátnej a vhodnej reakcie sa však nedočkala. V čase po poslednom pojednávaní právny
zástupca oboznámil počas právnej porady žalobkyňu o všetkých skutočnostiach, ktoré sa udiali počas

predmetného pojednávania. Poukazuje na svoj záverečný návrh, na základe ktorého navrhoval vypočuť
ďalších svedkov dôležitých pre pravdivé a objektívne posúdenie skutočnosti, ktoré sú predmetom tohto
konania, ako aj trval na tom, aby žalobkyňa mala možnosť na ďalšom pojednávaní sa vyjadriť ku všetkým
svedeckým výpovediam, najmä tiež k obsahu listinného dôkazu, ktorý údajne preukazoval skutočnosť,
že žalobkyňa bola oboznámená s právnymi predpismi na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia a na

úseku požiarnej ochrany. Súd prvého stupňa mal tak urobiť najmä preto, že vo výpovedi žalobkyne a
vo výpovediach svedkov bol jednoznačný rozpor ohľadom tejto skutočnosti. Súd prvého stupňa svojim
postupom a konaním závažným spôsobom porušil práva a oprávnené záujmy žalobkyne, keď nevyhovel
záverečným návrhom jej právneho zástupcu. Žalobkyni sa týmto postupom odňala možnosť konať pred
súdom. Napadnutý rozsudok je v rozpore so 7. oddielom Ústavy Slovenskej republiky, ktorý občanom
SR garantuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobkyňa nesúhlasí s príslušným uznesením

súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd nepripustil zmenu žaloby zo dňa 30.9.2010, pričom túto
zmenu žaloby súd pripustiť mal, pretože skutočnosti - jednotlivé pracovnoprávne nároky žalobkyne
uvedené v tomto podaní súvisia s predmetom konania a mali byť súdom prvého stupňa prerokované
a rozpojednávané, zvlášť v súlade s procesnoprávnou zásadou hospodárnosti konania. Navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Zároveň zasiela krajskému súdu listiny preukazujúce skutočnosť, že žalobkyňa mala vážny dôvod, pre
ktorý sa nemohla zúčastniť pojednávania.

Žalovaný vo vyjadrení odmieta ako nepravdivé tvrdenie právneho zástupcu uvedené v odvolaní, že
konanie žalovaného pri vypracovávaní a doručovaní oznámenia o skončení pracovného pomeru bolo v

rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že sa žalovaný rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou
a urobil tak zákonným spôsobom, nemožno kvalifikovať ako porušenie dobrých mravov a poškodenie
subjektívnych práv žalobkyne len preto, že s týmto nesúhlasí. Skončenie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe je jednostranným právnym úkonom, ktorý nevyžaduje súhlas druhej strany. Žalovaný
postupoval pri svojom rozhodnutí v súlade s ust. § 72 Zákonníka práce, svoju vôľu skončiť pracovný

pomer v skúšobnej dobe avizoval žalobkyni už dňa 31.7.2010 prostredníctvom i jej nadriadenej.
Žalobkyňa o tejto skutočnosti vedela. V čase rozhodnutia žalovaného ako i v čase doručenia rozhodnutia
o skončení pracovného pomeru, práceneschopná nebola, hoci pracovná neschopnosť pri tejto forme
skončenia pracovného pomeru nespôsobuje jej neplatnosť. Poukazuje tiež na to, že žalobkyňa
žalovanému nikdy neohlásila žiadny pracovný ani iný úraz. Žiadajú rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil

v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Rozhodnutie
okresného súdu je vecne správne a krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
prvostupňovéhorozhodnutia.Vovzťahukodvolacímdôvodomžalobkyne,ktorépovažujezanedôvodné,

udáva:

Žalobkyňa namieta, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to tým,
že súd nepripustil zmenu žaloby ako aj tým, že neodročil pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku, aby sa mohla vyjadriť k vykonaným svedeckým výpovediam a listinným dôkazom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkom konania
realizáciu procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a
ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Žalobkyňa v odvolacom konaní preukazuje dôvod, pre ktorý sa nezúčastnila prvostupňového
pojednávania, na ktorom došlo k dokazovaniu a vyhláseniu rozsudku dňa 30.5.2012, ktorým je úmrtiea pohreb jej matky. Nepochybne ide o dôležitý dôvod, ktorý by mohol byť dôvodom pre odročenie
pojednávania. V danom prípade však vec bola prejednaná z vôle odporkyne, ktorá prostredníctvom
svojho právneho zástupcu súdu oznámila, že z tohto dôvodu ospravedlňuje svoju neprítomnosť, zároveň

však súhlasí s prejednaním veci bez jej prítomnosti. Žalovaná pritom vedela, že na tomto pojednávaní
dôjde k výsluchu svedkov pani V. W. a P. K., ktoré boli na pojednávanie predvolané. Pokiaľ okresný súd
neodročil pojednávanie z vôle žalobkyne prezentovanej prostredníctvom jej právneho zástupcu, nemôže
takýto postup súdu spôsobiť odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.

Rovnako odňatie možnosti konať pred súdom nespôsobuje nepripustenie zmeny žaloby prvostupňovým
súdom. Účastník konania už raz podaný návrh môže meniť iba so súhlasom súdu. Keďže ide o
rozhodnutie prvostupňového súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, je iba na zvážení okresného
súdu, či zmenu žaloby pripustí alebo nepripustí prihliadajúc na výsledky dokazovania a zásadu
hospodárnosti konania. Tým, že okresný súd v danej veci rozšírenie žaloby o uplatnenie nárokov z
pracovného úrazu nepripustil, neodňal tým žalobkyni možnosť konať pred súdom, pretože tieto práva si

môže uplatniť novopodanou žalobou. Zároveň vzhľadom na predmet dokazovania v predmetnej veci sa
spojenie takéhoto nároku rovnako krajskému súdu nejaví vhodným.

Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe upravené v ustanoveniach § 72 ods. 1, 2 Zákonníka
práce je samostatným spôsobom skončenia pracovného pomeru, na základe jednostranného právneho

úkonu ktoréhokoľvek účastníka pracovného pomeru, či už zamestnávateľa ako aj zamestnanca.
Je prejavom zmluvnej voľnosti, ktorá je jednou zo základných zásad Zákonníka práce. Táto sa
prejavuje v slobode výberu zmluvného partnera, ako aj v možnosti zrušiť už uzatvorenú zmluvu na
základe slobodného rozhodnutia. Hoci v záujme ochrany zamestnanca Zákonník práce túto zmluvnú
slobodu zamestnávateľa čiastočne obmedzuje, nie je tak počas plynutia skúšobnej doby, kedy môže

zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia
dôvodu.

Akékoľvek indície žalobkyne o dôvode skončenia pracovného pomeru sú tak právne irelevantné.
Zamestnávateľovi - žalovanému patrilo právo počas skúšobnej doby skončiť pracovný pomer so

žalobkyňou bez uvedenia dôvodu. Využitie tohto oprávnenia zamestnávateľa nemožno pokladať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Predmetom dokazovania v danej veci, vychádzajúc z ust. § 72 ods. 1, 2 Zákonníka práce, je iba to,
či počas plynutia skúšobnej doby došlo k jednostrannému úkonu žalovaného ako zamestnávateľa vo

vzťahu k žalobkyni ako k zamestnancovi, z ktorého vyplynula jeho vôľa skončiť pracovný pomer so
žalobkyňou.

Zo zistení prvostupňového súdu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že dňa 3.8.2010
žalovaný ako zamestnávateľ oznámil žalobkyni ako zamestnancovi, že s ňou končí pracovný pomer v

skúšobnej dobe, hoci žalovaný chcel prítomnej žalobkyni tento svoj prejav doručiť v písomnej forme,
táto ho odmietla prevziať, čo jednak vyvolalo účinky doručenia (§ 38 ods. 4 Zákonníka práce), jednak
jednostranný právny úkon zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru môže by uskutočnený aj
v ústnej forme, keď zákon nedodržanie písomnej formy nesankcionuje neplatnosťou (§ 72 ods. 2
Zákonníka práce). K skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou tak došlo 3.8.2010,

ktorým dňom sa prejav vôle žalovaného dostal do sféry žalobkyne. Následné doručenie oznámenia o
skončení pracovného pomeru žalobkyni malo už iba deklaratórny význam.

Na základe vyššie uvedených skutočností, z hľadiska predmetu dokazovania, odvíjajúceho sa od
predmetu konania, nebolo potrebné dokazovať skutočnosti tvrdené žalobkyňou, či utrpela alebo

neutrpela pracovný úraz, či bola riadne poučená o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Z dôvodu, že ide o čiastočný rozsudok, okresný súd v ďalšom konaní rozhodne o ďalších uplatnených

nárokoch žalobkyne, ako aj o trovách konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný n i e j e .