Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 19, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/225/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614208202
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614208202.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom.
Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. č. XX/XX, XXX XX V., právne zastúpenému JUDr. Erikou Mochnackou, advokátkou so sídlom AK
T. G. Masaryka č. 14/A, 984 01 Lučenec, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 555,20 eur a

príslušenstva,vykonávanejsúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým,PhD.sosídlomExekútorského
úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava pod spisovou značkou EX 8859/14, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 12Er/436/2014-54 zo dňa 20.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b), písm. c) O.s.p. z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1, písm. l) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“).

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 30.07.2014 bolo na základe návrhu oprávneného vydané pre
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. poverenie na vymoženie pohľadávky oprávneného,
ktorej suma predstavuje istinu 1 165,67 eur a príslušenstvo. Exekučným titulom v prebiehajúcej
exekúciijerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúdu,zriadenéhozriaďovateľomSlovenská
rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej
len „rozhodcovský súd“) pod spis. značkou SR 03198/12 zo dňa 11.09.2012, ktorý bol vydaný na

základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným
ako dlžníkom dňa 07.06.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“). Predmetným rozhodcovským rozsudkom
uložil rozhodcovský súd žalovanému (povinnému) zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1 167,67 eur
so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1 165,67 eur od 29.01.2012 do zaplatenia,
zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 1.165,67 eur od 21.03.2012 do zaplatenia a nahradiť
trovy rozhodcovského konania v sume 318,49 eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,- eur

splatnýchvždykposlednémudňuvmesiacipodnásledkomstratyvýhodysplátokvprípadenezaplatenia
čo i len jednej splátky riadne a včas.

Povinný podaním, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 20.10.2014, podal podľa právneho posúdenia
súdunávrhnazastavenieexekúcie,návrhnaodkladexekúcieanámietkyprotitrovámexekúcie.Podanie
odôvodnil tým, plnenie vymáhané v prospech oprávneného na podklade rozsudku rozhodcovského súdu

SR 03198/12 zo dňa 11.09.2012 vzniklo v dôsledku nesplnenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ktorú
uzavrel s oprávneným ako spotrebiteľ a ktorá ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neobsahovala zákonom upravenú náležitosť - údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov. Poukázal na to, že pokiaľ zmluva o úvere uvedený údaj neobsahovala,
spotrebiteľský úver sa podľa § 4 ods. 2, písm. g) cit. zákona považuje za bezúročný a bezpoplatkový. V

dôsledku uvedeného bol odvolateľ toho názoru, že oprávnený nemá v tomto konaní právo na poplatok za
poskytnutie úveru vo výške 364,- eur. Pokiaľ ide o zmenkový úrok, ktorého výška bola stanovená 0,25 %
denne, mal za to, že jeho výška je právom nedovolená a v rozpore s dobrými mravmi, ktorý názor dôvodil
niekoľkonásobným prevýšením zákonného úroku z omeškania, na ktorý by oprávnenému vznikol nárok
pri aplikácií právnej úpravy podľa Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti zdôraznil, že oprávnenému

uhradil sumu 236,- eur na istine a spoločnosti Prvá oddlžovacia, s.r.o. v prospech oprávneného sumu
565,47 eur, teda spolu 801,47 eur, ktorá suma presahuje výšku istiny zo zmluvy o úvere.

V návrhu poukázal zároveň na to, že dobrým mravom sa prieči aj samotná rozhodcovská doložka, ktorá
zakladala legitimitu pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Namietal, že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou v zmluve o úvere, ktorá nebola s povinným ako spotrebiteľom osobitne

vyjednaná a nútila ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Poukázal na to, že už z
povahy zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať právo voľby medzi rozhodcovským a
civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči povinnému v súvislosti s mierou
povinností dlžníka z úverového vzťahu zabezpečuje úplnú dominanciu veriteľa a minimalizuje dôvody
na podanie žaloby zo strany dlžníka. Uviedol, že rozhodcovská zmluva, od ktorej rozhodcovský súd

odvodil svoju právomoc, nebola uzavretá platne a v dôsledku nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu oprávneným predložený exekučný titul nenadobudol materiálnu vykonateľnosť.

Na základe toho, že výkon práv a povinností z rozhodcovského rozsudku odporuje dobrým mravom a je
právne nedovolené, povinný navrhol, aby súd povolil odklad exekúcie vedenej JUDr. Rudolfom Krutým,

PhD. pod EX 8859/14 a následne exekúciu zastavil. S poukazom na uvedené skutočnosti namietal aj
výšku trov exekúcie.

Oprávnený vo svojom vyjadrení zo dňa 27.10.2014 k návrhu povinného uviedol, že uzavretie právneho
vzťahu na základe zmluvy o úvere nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy, ktorej obsahom

je dohoda zmluvných strán o riešení ich vzájomných sporov. Poukázal na možnosť voľby - pokiaľ
žiadateľ o úvere uzavrie rozhodcovskú zmluvu, má pri vzniku sporu každá zo strán možnosť voľby medzi
rozhodcovským a súdnym konaním. V prípade, ak rozhodcovskú zmluvu žiadateľ neuzavrie, eventuálny
spor zo zmluvy o úvere sa bude riešiť súdnou cestou. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že
rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne. Naviac, oprávnený považoval za logické, že pokiaľ

by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. zo strany dlžníka k protiprávnemu
konaniu, bude to veriteľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán,
a to na základe jeho voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním.

K posúdeniu zmenkového úroku oprávnený uviedol, že ako veriteľ uzavrel s povinným ako dlžníkom

zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl.. Obchodného zákonníka v platnom znení. Povinný pri
podpise zmluvy vystavil blankozmenku, ktorú vlastnoručne podpísal, pričom mal vedomosť o tom, že na
predmetnej zmenke je zmenkový úrok vo výške 0,25% denne a bol oboznámený aj s dohodou o vyplnení
zmenky. Keďže povinný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu riadne a včas,
t.j. nezaplatil oprávnenému svoj splatný záväzok, oprávnenému vzniklo právo na zaplatenie zmenkovej

sumy, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, ale aj zákonného úroku vo výške 6% ročne. Podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úroku 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
úver poskytol a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Dodal, že povinný mohol možnosť

platenia úrokov z omeškania odvrátiť riadnym a včasným splnením svojich povinností a pretože ich
porušil, mal by znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatvorení záväzkovoprávneho vzťahu
súhlasil.

Okresný súd posúdil právny vzťah medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom

ako spotrebiteľský, a to s poukazom na kauzu a povahu zmluvných strán, preto na daný právny
vzťah aplikoval normy spotrebiteľského práva. Konštatoval, že z hľadiska posúdenia právneho vzťahu
medzi oprávneným a povinným ako právneho vzťahu spotrebiteľského nemá vplyv forma, akou sa
spotrebiteľský úver poskytuje ani skutočnosť, že splnenie záväzku zo zmluvy bolo zabezpečenéblankozmenkou vystavenou dňa 07.06.2011, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ zmenky a
oprávnený ako remitent. Zmenkový vzťah je právnym vzťahom akcesorickým, zabezpečujúcim hlavný
záväzkovoprávny vzťah založený medzi jeho účastníkmi.

Súd preskúmal rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným dňa 07.06.2011 a dospel
k záveru o jej individuálnom dojednaní. Svoj právny záver dôvodil tým, uzatvorenie rozhodcovskej
zmluvy, v čl. II. bode 1 a 2 ktorej je obsiahnutá dohoda zmluvných strán o riešení ich vzájomných
sporov, nebola podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a v prípade podania žaloby o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu na všeobecnom súde by sa táto skutočnosť považovala za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej zmluvy. Podľa súdu povinný bol so zmluvou oboznámený, dňa 07.06.2011 ju podpísal,
a preto, aj keď bola uzatvorená na predtlačenom formulári, je potrebné ju považovať za individuálne
dojednanú.Nazákladeuvedenéhosúdtvrdeniapovinnéhoohľadomrozhodcovskejzmluvynepovažoval
za dôvodné.

Tvrdenie povinného týkajúce sa absencie údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov ako náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy považoval súd za preukázané, ktorá skutočnosť odporuje ust. § 9 ods. 2, písm. j)
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere. Preto posúdil zmluvu
o úvere medzi oprávneným a povinným ako bezúročnú a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1, písm.
a) cit. zákona. V tejto súvislosti uviedol, že povinný predložením poštových poukážok a realizovaných

príkazov na úhradu preukázal, že úver v rozsahu istiny pohľadávky už splatil.

Pokiaľ povinný poukázal vo svojom podaní na to, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému v dôsledku
nesplnenia záväzku zo strany dlžníka - spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu, ktorou je zmenkový
úrok 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil, súd uviedol, že uvedené

zmluvné dojednanie je samo o sebe nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Rozhodcovský súd
neaplikoval príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, neskúmal
neprijateľné zmluvné podmienky upravené v zmluve o úvere a oprávnenému priznal zmenkový úrok
vo výške, ktorá je v príkrom rozpore s fundamentálnym hodnotovým poriadkom spoločnosti a má
za následok značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa.

Na základe uvedených skutočností sa súd stotožnil s názorom povinného, že pri rozhodovaní
rozhodcovského súdu boli porušené všeobecne záväzné predpisy prijaté na ochranu práv spotrebiteľa a
exekúciu vedenú na podklade uvedeného exekučného titulu podľa ust. § 57 ods. 1, písm. l/ Exekučného

poriadku zastavil.

Nakoľko súd návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyhovel, s poukazom na ust. § 56 ods. 2
Exekučného poriadku povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie, pretože v prejednávanej veci možno dôvodne na základe zákonom

vymedzených skutočností očakávať zastavenie exekúcie.

O námietkach povinného proti trovám exekúcie súd nerozhodoval, keďže povinný sa o trovách exekúcie
v ďalšom nezmienil a v obsahu svojho podania bližšie nekonkretizoval v čom vidí nesprávnosť výpočtu
predbežných trov určených súdnym exekútorom v upovedomení o začatí exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom
splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušilavecvrátilokresnémusúdunaďalšiekonanie.Akodôvodypodaniaodvolaniauviedolustanovenia

§ 205 ods. 2 písm. b), f), a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. e) O.s.p.).

V úvode odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, v
ktoromÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyjudikoval,žepostupvšeobecnýchsúdov,ktorépriposudzovaní

platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzali len z obsahu rozhodcovského rozsudku a pri rozhodovaní
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnýmipodmienkami,nebolsprávnyabolvrozporesozákladnýmiprocesnýmiprávamioprávneného.
Podľa názoru oprávneného uvedený Nález Ústavného súdu SR upravuje do značnej miery dokonalezhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej
paušalizácii ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných konaniach.

Uviedol, že okresnému súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom
exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd
založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 týkajúci sa výkladu komunitárneho práva, na
rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že
uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo
znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní,
všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné
porušenie práv, nakoľko oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný
súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods.
1 Smernice 93/13/EHS, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a

právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj
ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V
tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie.
Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských
krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako

pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v
následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na
takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal

ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej
únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.

Oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963Zb. Občianskeho

súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) prerušené a aby boli Súdnemu dvoru
Európskej únie predložené prejudiciálne otázky :

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej

neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

V súvislosti s opodstatnenosťou odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorý pre tieto dôvody rozhodnutie
okresného súdu zrušil. Vyslovil názor, že všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží.
Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti

v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(povinného)tam,kdeneexistujú,atopreto,žezvôlezákonodarcuexistujúnainommiesteavinomčase,
a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkutak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
(oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu

právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere,
aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia

rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac, žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to

ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby

všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a
nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného

súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na
návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť

súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon
a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom
konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou

Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie §
40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavnenesúladným spôsobom.Exekučnýsúdtedavydalrozhodnutiebezaplikácie relevantnejprávnej

normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok

zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými

dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle
okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť.
Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský
súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej
zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený

poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v
zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to,
že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo

forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie
o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o
úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z

omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo
zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky

úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499
Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v
bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú
upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom,ateda,čisaexekúciabudevykonávaťvcelomrozsahualebonie,užrazsúdposudzovalauž
raz o nej právoplatne rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného
a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Keďže od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť z zmene postoja súdu, vzhľadom na vyššie uvedené
považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.

Povinný vo vyjadrení k podanému odvolaniu považoval námietky oprávneného za právne bezvýznamné
a stotožnil sa s právnymi závermi súdu o zastavení exekúcie a jej odklade do právoplatného rozhodnutia
o návrhu povinného na zastavenie exekúcie. V posúdení existencie nekalej povahy oprávneným
predložených zmluvných podmienok, vrátane rozhodcovskej zmluvy, zotrval na svojom stanovisku

vyjadrenom v podaní zo dňa 16.10.2014. K námietke oprávneného o prekročení právomoci exekučného
súdu bližšie uviedol, že súd je oprávnený vykonateľnosť exekučného titulu posudzovať v každom štádiu
konania, a to nielen na námietky povinného proti exekúcii a v prípad zistenia, že nie sú splnené
podmienky vykonateľnosti, môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť. V tejto súvislosti poukázal existenciu
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej

republiky.Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p.,
postupom podľa ust. § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) a c) O.s.p. nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Aj keď okresný súd otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, spočívajúcu vo
výkone práv a povinností z rozhodcovského rozsudku v rozpore s verejným poriadkom dôvodil na
základe dostatočne ozrejmených skutkových zistení, jeho argumentáciou týkajúcou sa subsumovania
skutkových zistení pod uvedenú právnu normu sa odvolací súd nezaoberal, pretože vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia potvrdil z iných dôvodov a žiadna z námietok uplatnených oprávneným v

odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Odvolací súd za fundamentálny dôvod pre potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia
považoval tú zásadnú skutočnosť a k uvedenému ponúka zodpovedajúcu argumentáciu, že medzi
účastníkmi záväzkovoprávneho vzťahu založeného zmluvou o úvere zo dňa 07.06.2011 nebola

toho istého dňa individuálne dojednaná rozhodcovská zmluva ohľadom vecne vymedzeného okruhu
prípadných vzájomných sporov. Zároveň, nakoľko obsahom odvolania je opakovane podrobne
vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie, odvolací súd považuje za
potrebné pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a zákonný postup okresného súdu pri
jej zastavení, vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré neboli prejednané a

doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c)
O.s.p. odvolací súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.

Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.

Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie o predložení
návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len
(predkladajúcemu) súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej
republiky je v predmetnej veci potrebné. V predmetnom prípade odvolací súd nedospel k záveru o

rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, preto konanie na Ústavnom súde
Slovenskejrepublikyneinicioval.Otázkou,čisúdrozhodujúcivrámciexekučnéhokonaniamalprávomoc
skúmaťrelevantnosťexekučnéhotituluatedaajvýkladom§44ods.2Exekučnéhoporiadku,saodvolací
súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky).

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd uvádza, že úlohou
Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Európskej únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový

stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať
o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vyplýva, že rozhodnutie
o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre
vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade úniového práva. Odvolací súd uvádza, že

tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aj v tomto prípade
„pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)
súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s úniovým právom konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie
je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť

prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka
je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte
éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa
nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným
predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je

daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 malo význam
len to, že okresný súd v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej

podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale aplikoval vnútroštátne právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa a rozhodcovskú zmluvu medzi oprávneným a povinným posúdil v
prospech odvolateľa ako individuálne dojednanú, ktorú skutočnosť oprávnený prehliadol.

Nakoľko odvolací súd sa od právneho posúdenia okresného súdu v zodpovedajúcej časti napadnutého

rozhodnutia odchýlil, dopĺňa, že odkaz na Smernicu 93/13/EHS s tým, že zmyslom a cieľom tejto
Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie,
minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná Smernica, bol zo strany okresného súdu
prípustný.

Naviac, výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmý, že nie je potrebné predložiť
prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrhy na prerušenie konania z dôvodov

podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamietol.

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol okresný súd.
Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno

č. 8, IČO 35 922 761 pod spis. značkou SR 03198/12 zo dňa 11.09.2012. Základný právny rámec
nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutia úveru dlžníkovi
na základe zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa
07.06.2011. Rozhodcovský súd odvodil právomoc vec prejednať a rozhodnúť od rozhodcovskej zmluvy,
ktorú oprávnený s povinným uzatvoril v ten istý deň ako zmluvu o úvere.

Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky pre exekučný súd
vyplýva priamo zo zákona a svedčí mu počas celého vedenia exekúcie, nielen pri rozhodovaní
o udelení poverenia exekútorovi, a to aj bez návrhu účastníka konania. V prípade neexistencie
alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, rozhodcovský súd nemôže prejednať a

rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný
titul. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal
rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde je irelevantná (rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp.
zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Z uvedených dôvodov preto neobstoja odvolacienámietky oprávneného, podľa ktorých exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, a že takýmto
postupom exekučný súd v istom zmysle nahrádza konanie o žalobách o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. predošlým posúdením súladnosti
exekučného titulu so zákonom v zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku založil prekážku res iudicata.

Po preskúmaní spisového materiálu sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že zmluva
o úvere, ako aj rozhodcovská zmluva uzavreté dňa 07.06.2011 medzi oprávneným ako veriteľom a

povinným ako dlžníkom sú spotrebiteľskými zmluvami podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je
podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v
rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka.

Okresný súd preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy
aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú zmluvu z hľadísk podľa §
53 ods. 1 O.s.p., či jej obsahom nie je taká dohoda zmluvných strán, resp. zmluvná podmienka,
ktorá vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v

neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu odvolací
súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým
za absolútne neplatnú, nakoľko je spôsobilá značnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatným z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy je podľa názoru odvolacieho súdu to, že núti spotrebiteľa neodvolateľne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, pričom so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná.
Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej

zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne
dohodnutáasvedčíovôlipovinnéhopristúpiťnatútoosobitnúzmluvnúpodmienku.Povahuformulárovej
zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predtlačené znenia rôznych variant
zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej
zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné

stranyuzavrelisamotnúzmluvuoúvere.Dojednaniezmluvnýchstránoprávomocirozhodcovskéhosúdu
by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí

byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Význam posudzovania kritérií, či sa jedná
o neprijateľnú podmienku je práve pri rozhodcovskej zmluve zvýraznený tým, že na jej základe sa
deleguje právomoc prejednať spor súkromnou osobou a spotrebiteľ sa ďalej nemôže domáhať ochrany
svojich práv pred všeobecným súdom. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že
spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp.

niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii,
skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil
výber predpokladaný v čl. II bode 1, písm. a) rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný
nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva

každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti
vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že
priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť.

Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi - povinnému odňaté právo slobodnej voľby
uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no
aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej
spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti,

naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným),
čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, od ktorých rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto

prípade sú neprijateľné a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere neplatné.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto odvolací súd vzhliadol dôvod
pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1, písm. a) Exekučného poriadku, keďže exekučný titul v
prejednávanej veci sa nestal vykonateľným.

V dôsledku právneho záveru o absencii právomoci rozhodcovského súdu spor so spotrebiteľskej

zmluvy prejednať a rozhodnúť o ňom, nevidel súd dôvod pre posudzovanie rozpornosti výkonu z neho
vyplývajúcich práv a povinností s verejným poriadkom, i keď nevylučuje, že by sa s argumentáciou
okresného súdu stotožnil. Navyše, pokiaľ oprávnený uplatnil v exekučnom konaní právo na základe
rozhodcovského rozsudku priznávajúceho nárok zo zmenky, v prejednávanej veci by v prípade ďalšieho
vedenia exekúcie bol dôvodný postup exekučného súdu v zmysle osobitnej ochrany spotrebiteľa v

znení zákona č. 438/2015 Z. z. účinného od 23.12.2015, ktorým bola vykonaná novelizácia Exekučného
poriadku, a to predovšetkým v tom zmysle, či nebol založený dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, písm. m) cit. zákona.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.