Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 17, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/203/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308203893
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2308203893.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava,IČO:35807598,zastúpenej:FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,Bratislava,IČO:
36 864 421, proti povinnému: E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. B. XXX/X, G., vykonávanej súdnym
exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 62, Bratislava, o vymoženie 1.246,76 eur s
príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k.

12Er/176/2008-35 zo dňa 25. februára 2013, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 735/08. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 41 ods. 2 písm.
d) a § 57 ods. 2, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 45
ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 25 ods. 1 a 2 z. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 1 a 2 z. č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 a

§ 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods.
1 a ods. 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd ex offo skúmal, či žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade
so zákonom. Exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., č. k. SR 6501/07 z 20.09.2007. Primárny právny vzťah

medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere zo dňa 24.04.2006, č. 4220704, ktorú povinný riadne
a včas neplnil. Súd dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský, pretože
oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinný bol fyzická
osoba - nepodnikateľ. Súčasťou zmluvy boli zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol,
pretože boli pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Na právny vzťah medzi účastníkmi bolo preto
nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách. Neoddeliteľnou súčasťou

zmluvyboliVšeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru,vktorýchbod17.obsahujerozhodcovskúdoložku,
v zmysle ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu
alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná aneplatná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka pritom nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Nakoľko výkon práv

a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom súd exekúciu zastavil.

Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V odvolaní
uviedol jednotlivé dôvody odvolania a v prvom rade navrhol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1.
Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Dôvod podania odvolania v

zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu
o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku,
ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci

uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú
oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný

súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní. Žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal

Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného
poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44

ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. e) OSP odvolateľ uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne
aplikoval § 45 ods. 2 tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45
ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov

v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou
prepojil význam § 45 ods. 2 ZoKR s významom § 40 ZoKR v spojení s § 43 citovaného zákona a vytvoril
tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne
postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. K odvolaciemu dôvodu, že súd
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom odvolateľ uviedol, že exekučný súdkonal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako
aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré
je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom
prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl.

1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý súdny
proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a
bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Oprávnená nebola
ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje

o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe
domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom
pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom. K poslednému
odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci odvolateľ uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila

právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v
rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací
súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r)
za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho

orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe
niejemožnédospieťkzáveru,žemožnosťvoľbymedzirozhodujúcimorgánomjelenfiktívna,resp.môže
patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby
medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm.

r) OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.

Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené

so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ
poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať

i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku
z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ani zo zákona ani z iných

právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho rozhodnutie
Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal
otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nieje možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri
uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere

zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K
poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež
zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnený
poukázal na to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom

rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo. V závere žiada odvolací súd, aby
rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu sa povinný nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 OSP a § 45 ods.

3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V zmysle § 219 ods. 2 OSP odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu prvého stupňa v jeho

rozhodnutí.

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávneného na prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP ÚS SR pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné

prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

§ 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako

by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 OSP a môže ho preskúmavať
z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu
dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm.
a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. § 45 ZoRK
potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že

rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK
neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie
je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do
funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom, ako je to v prípade

sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne
posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené
a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú
otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny
rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu

rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by bolo nelogické, aby
exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by
bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a
pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej strane, aj po udelení

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného
konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné
konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na
to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac, vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade

prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej vzmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti O. P., kde
uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez
návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych

procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši

kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

V tej súvislosti tiež odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde
ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec
správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul,
a to práve len z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt),

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného
súdu nebolo žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v
rámci správneho súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6
Cdo 143/11, R 74/2012 ( ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný

preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 <., v ktorých je
táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Zo zmluvy o úvere č. 4220704 z 24.04.2006 pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnená sa zaviazala,

že poskytne povinnému úver v sume 40.000 Sk a povinný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi 12 mesačných
splátok po 6.180 Sk. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory,
ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom
konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná

o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravenú a dopisovala do
nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným
spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej
zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa §

52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretie zmluvy, keďže ide o zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou

zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne
na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.Keďže oprávnená bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v

zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení
považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom
na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi

dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané,
že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č.
258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je

nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,

ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K tejto otázke súd prvého
stupňa zaujal rovnaké stanovisko.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.
1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú

zmluvu.Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady

neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej

podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam

rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa §53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich

výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ

vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov,neprijateľnosťpredmetnejzmluvnejpodmienkyodvolacísúdvyslovilspoužitím§53ods.1OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne
následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkonexekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008).
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/

ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v
zmysle § 44 ods.2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia
je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK,
§ 45 ods. 1 písm. b) v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky, resp. podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v
ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv
Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade
štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať

Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia OSP totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu

dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,
jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť
o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal,

či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe
uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou,spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov
v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou

praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné
posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou
odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje

uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje

indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a
gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku

Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza

medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,

že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto
aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž

nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veciPohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je

úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k

záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou

otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.