Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/133/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111213848
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111213848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. - G.
Z., Z. XXXX/XX, zast. JUDr. Ingrid Škrabskou, advokátkou v Prešove, Hlavná 15 proti žalovaným 1/ B. A.
a 2/ Q. P., nar. XX.XX.XXXX, obaja toho času na neznámom mieste, v konaní zastúpení A. pozemkovým
fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, IČO: 17 335 345 o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C/76/2011-127 zo dňa 15.06.2012 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. Rozhodol, že o trovách konania bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Prvostupňový súd tak rozhodol o žalobe, kde sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
parcely reg. E parc. č. 883/131-orná pôda o výmere 2757 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. E., okres O.,
zapísanej na LV č. XXXX. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaní v 1/a 2/ rade pred tým, ako opustili
krajinu, mu nehnuteľnosť na základe ústnej darovacej zmluvy darovali a on nadobudol k tejto parcele
vlastnícke právo vydržaním k 01.01.1992.

Povykonanomdokazovaníprvostupňovýsúdzistil,ževsúčasnejdobežalovanív1/a2/radesúzapísaní
ako podieloví spoluvlastníci spornej parcely, každý v podiele 1/2. Ako správca vlastníctva parciel je
zapísaný Slovenský pozemkový fond. Žalovaným bol pozemok pridelený do vlastníctva na základe
prídelovej listiny dňa 30.04.1948 pod č. 2812/48 vyznačený ako parcela vo vložke č. 49, časť parcely č.
883/1, graf. označená 131 o výmere 0,2877 ha v kat. úz. C., podľa Výmeru o vlastníctve pôdy č. 112.
ŽalovaníjuzískaliakoprídelcoviaodbývaléhovlastníkaQ.Q.aspol.Žalobcatvrdil,žetútonehnuteľnosť

získal od žalovaných na základe ústnej darovacej zmluvy z roku 1975, keď sa žalobcovia po roku 1968
rozhodli emigrovať. Pozemok žalobca mal užívať od roku 1975 nepretržite a stal sa vlastníkom tohto
pozemku.

Prvostupňový súd zistil dôvodnosť žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p., keď skonštatoval, že žalobca
má na podanom určení naliehavý právny záujem, pretože v katastri nehnuteľností sú ako vlastníci
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, zapísaní žalovaní, pričom žalobca sa domnieva, že

vlastnícke právo svedčí jemu.

Ďalej prvostupňový súd poukázal na ust. § 120 ods. 1 O. s. p.Uviedol, že žalobca v žalobe tvrdil, že k darovaniu nehnuteľnosti zo strany žalovaných malo dôjsť v roku
1975. Vo svojej účastníckej výpovedi však uviedol, že nehnuteľnosť mu darovali žalovaní ako výslužku
v roku 1970. Najskôr túto nehnuteľnosť užívali rodičia žalobcu do roku 1975 a neskôr, až do roku 2005

alebo 2007, ju užíval žalobca.

Nadanýprávnyvzťahprvostupňovýsúdaplikovalust.§130ods.1,2OZ,§132OZa§134OZ.Aplikoval
aj ust. § 872 ods. 6 OZ a uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Žalobca nepreukázal, že
nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním.

Titulom, od ktorého sa mala odvíjať oprávnená držba žalobcu, bolo údajné darovanie nehnuteľnosti
žalovanými. Skutočnosti tvrdené žalobcom v žalobe a v ústnej výpovedi si protirečili, iné boli vyložene
nepravdivé. V žalobe žalobca totiž uvádzal, že nehnuteľnosť mu mala byť darovaná v roku 1975 a v
tento rok mali žalovaní aj emigrovať. Vo výpovedi žalobca uvádzal, že darovanie malo prebehnúť v
roku 1970, pričom k emigrácii žalovaných malo dôjsť v roku 1968 - 1970, čo prvostupňový súd posúdil

ako nepochopiteľné. Je málo pravdepodobné, že by žalovaní emigrovali a následne sa vrátili žalobcovi
darovať nehnuteľnosti.

Okolnosť, z ktorej možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci
a okrem iného je ním i nadobúdací titul. Okrem iného musí preukázať okolnosti, z ktorých možno

usudzovaťojehodobromyseľnosti,tedaokolnostisvedčiaceopoctivostiprávnehodôvodunadobudnutia
veci, resp. práva.

Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho
hľadiska ( osobného presvedčenia ) samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať

v úvahu, či držiteľ pri bežnej ( normálnej ) opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Žalobca nepreukázal, že existuje spôsobilý titul, od ktorého je možné dôvodne sa domnievať, že mu

vec patrí. Prvostupňový súd skonštatoval, že už samotné tvrdenie, kedy malo dôjsť k darovaniu, je
neurčité, rozporné a nevierohodné. Žalovaní neboli mladými manželmi, len o 10 až 15 rokov staršími
od žalobcu, pretože, ako to vyplýva z vyjadrenia obce E. a z notárskej zápisnice, žalovaná Q. P. sa
narodila XX.XX.XXXX a od žalobcu bola staršia o 50 rokov. Žalovaní neboli manželia napriek údajom vo
Výmere, pretože Q. P. bolo meno žalovanej za slobodna, ako to vyplýva z notárskej zápisnice. Notárska

zápisnica je napísaná 23.07.1970 a už v tom čase Q. Z., rod. P. žila v Čechách, teda neemigrovala.

Ani svedecké výpovede vypočutých svedkýň nepotvrdili tvrdenia žalobcu. Svedkyne potvrdili žalobcovi
len to, že mal údajne predmetné nehnuteľnosti obhospodarovať. To, že mu mali byť darované, mali
svedkyne vedieť len z informácií od samotného žalobcu. Len svedkyňa M. P. uviedla, že mala byť

prítomná priamo pri darovaní a tvrdila, že darcovia ( žalovaní ) boli mladí manželia vo veku 30 alebo
35 rokov.

Prvostupňový súd výpoveď tejto svedkyne vyhodnotil tak, že svedkyňa nevypovedala pravdivo, pretože
je to zrejmé z dátumu narodenia žalovanej. Svedkyňa P. mala v roku 1973 vek 15 rokov a Q. P. by

musela mať 68 rokov.

Okrem takto nepresvedčivých svedeckých výpovedí žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom,
že by mal byť vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Preto v dôsledku neunesenia dôkazného bremena
súd žalobu zamietol.

Prvostupňový súd sa zaoberal pri svojom rozhodovaní aj skutočnosťou, že zástupca žalovaných
spochybnil samotné vlastníctvo žalovaných k spornej nehnuteľnosti, ktorá mala byť predmetom daru.
Skonštatoval, že žalovaní mali nadobudnúť vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy.
Podmienkou však bolo, že prídelca bude na pôde riadne hospodáriť, čo sa v prípade Alžbety P. nestalo,

pretože zrejme, ako to vyplýva z listu zo dňa 24.01.1950 Pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu v
Prešove, bol Q. P. pridelený majetok odňatý. V tom čase Q. P. žila v Y., ako to vyplýva z pokynu prezídia
Povereníctva zo 17.02.1950, ktorý dal zisťovať jej adresu v Čechách. Prvostupňový súd skonštatoval, že
pokiaľ by táto skutočnosť bola preukázaná, znamenala by rovnaký záver, ako urobil prvostupňový súdaj v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva žalobcom, keď žalobca by nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo od žalovaných ako nevlastníkov.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie sám žalobca. Namietal rozhodnutie
súdu prvého stupňa. Tvrdil, že Q. Z. rod. P. mu nehnuteľnosť darovala v roku 1975 len na základe
ústnej dohody s tým, že túto nehnuteľnosť začal užívať. V tom čase nebolo možné zabezpečiť súhlas
príslušných orgánov k prevodu takéhoto majetku - ornej pôdy v tak veľkej výmere. Uviedol, že má za
to, že bol dobromyseľným užívateľom pôdy a že nehnuteľnosť mu patrí titulom vydržania, pretože ju

užíva veľmi dlhú dobu. Námietka Slovenského pozemkového fondu, že Q. Z., rod. P. nebola oprávneným
vlastníkom tejto pôdy je nesprávna, pretože Q. Z., rod. P. nehnuteľnosť nadobudla s prvým manželom na
základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2812/48 po vlastníkovi Q. Q. ako konfiškát. Uvedená nehnuteľnosť
bola riadne vyplatená. Namietal účasť Slovenského pozemkového fondu v prejednávanej veci, keď
žalovaným mal byť ustanovený kolízny opatrovník.

V písomnom odvolaní žalobcu, ktoré podal prostredníctvom právnej zástupkyne žalobca tvrdil, že mal
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Namietal, že
Slovenský pozemkový fond nemá právnu subjektivitu a všetky tvrdenia Slovenského pozemkového
fondu považuje za irelevantné. To, že Q. P. sa mala zdržiavať v roku 1950 na území Českej republiky
nevylučuje, že žalovaní nemohli darovať nehnuteľnosť žalobcovi tak, ako to preukázali vypočutí

svedkovia a že žalobca túto nehnuteľnosť užíval. Poukázal na výsluch svedkov. To, že Q. P., rod.
Z. odpredala nehnuteľnosť manželom A. nesúvisí s predmetom sporu, pretože sa nejedná o totožnú
parcelu, aká je predmetom tohto konania. Taktiež žalobca nezdieľa názor, že by Prídelová listina v
prospech žalovaných nebola perfektným právnym úkonom. Nehnuteľnosť nebola vnesená do JRD, bola
darovaná v 70-tych rokoch žalobcovi. Žalobca túto nehnuteľnosť užíval až do roku 1992 výlučne, čím

splnil podmienky, ktoré vyžaduje zákon na vydržanie, teda spôsobilú držbu darovaním nehnuteľnosti od
právnych predchodcov a nepretržitosť držby v trvaní 10 rokov.

K odvolaniu sa písomne vyjadril zástupca žalovaných. Uviedol, že žiada rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť ako správne a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Uviedol, že žalobca nepreukázal dobrú vieru držiteľa, pretože nepostačuje len tvrdenie, že mu vec
patrí, ale toto tvrdenie je potrebné konkrétnymi okolnosťami preukázať. Tvrdenie je potrebné vyhodnotiť
vždy objektívne, nie zo subjektívneho hľadiska presvedčenia žalobcu. Žalobca nepreukázal žiadnymi
objektívnymi skutočnosťami pravdivosť svojich tvrdení, naopak, jeho tvrdenia boli protirečivé a opierajú

sa o úsudky a domnienky.

Vypočuté svedkyne informovali, že informácie ohľadom celej veci mali od žalobcu a ich hodnovernosť
bola spochybnená.

Zástupca žalovaných ďalej uviedol, že Q. Z., rod. P. v roku 1970 žila v Čechách, bola vydatá Z., teda
logicky nemohla spolu s manželom B. A. darovať spornú parcelu v roku 1970 žalobcovi. V roku 1970
uzavrela kúpnu zmluvu s manželmi A. a nie je dôvod, prečo by tak neurobila aj v prípade žalobcu, pokiaľ
ide o rovnaké časové obdobie.

Žalobca susednú parcelu KN - E 883/30 nenadobudol vydržaním, ale kúpnou zmluvou.

K darovaniu spornej parcely nikdy nedošlo, žalobca nepreukázal, že vstúpil do držby a užívania spornej
parcely.

Sporný pozemok užíva v súčasnej dobe družstvo na základe nájomnej zmluvy so Slovenským
pozemkovým fondom.

Pokiaľ žalobca namietal vecnú legitimáciu zástupcu žalovaných, Slovenský pozemkový fond koná pred
súdmi za „nezistených vlastníkov“, čo vyplýva z § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. v spojení so

zákonomč.229/1991Zb.oúpravevlastníckychvzťahovkpôdeainémupoľnohospodárskemumajetkua
v spojení so zákonom č. 180/1991 Zb. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov. Slovenský pozemkový fond zastupuje nezistených vlastníkov ex lege,
preto nebolo potrebné žalovaným ustanovovať opatrovníka.Odvolacísúdvrámcikompetenciívyplývajúcichzust.§10ods.1O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.

s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p., vo veci bolo
nariadené verejné vyhlásenie rozsudku, ktoré na úradnej tabuli odvolacieho súdu bolo zverejnené dňa
11.02.2013, na základe čoho odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
aj právne správny.

Prvostupňový súd zistil náležite skutkový stav a vyvodil správne právne závery. Na záveroch rozhodnutia
súdu prvého stupňa vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcom a splnenia podmienok
oprávnenej držby odvolací súd nemá čo meniť. Zistenia súdu prvého stupňa vychádzajú zo spisového
materiálu a dôkazov, ktoré boli vykonané. Inak ako ich vyhodnotil prvostupňový súd, ich nevyhodnocuje
ani odvolací súd. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne závery rozsudku súdu prvého
stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. tento rozsudok aj potvrdil.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu je potrebné konštatovať, že v priebehu konania nebolo
preukázané, že žalobca splnil podmienky vydržania. To, či žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti
je potrebné vyhodnotiť nielen vo vzťahu k faktickému ovládaniu veci, vo vzťahu k vôli nakladať s
vecou ako svojou, ale aj vo vzťahu k dobrej viere, že žalobcovi vec alebo právo patrí. Toto posúdenie

nemôže vychádzať len zo subjektívneho presvedčenia žalobcu ako držiteľa nehnuteľnosti, ale musí mať
objektívny charakter, teda judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu právo alebo
vec náleží jeho držbe.

Povinnosť tvrdiť tak, ako to uviedol súd prvého stupňa, a povinnosť aj preukázať tieto okolnosti, ktoré

majú objektívny charakter, je na strane žalobcu, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva práve z
tohto právneho dôvodu. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, správne rozhodol prvostupňový
súd, keď žalobu zamietol.

Nie je možné posúdiť ako objektívne existujúcu okolnosť vstupu do oprávnenej držby výpoveď svedkov,

pretože všetci svedkovia pred prvostupňovým súdom potvrdili, že informácie o nadobudnutí vlastníctva
k nehnuteľnosti nemajú z vlastných skúseností, ale na základe informácií žalobcu. Len svedkyňa M.
P. potvrdila, že bola prítomná pri darovaní záhrady žalobcovi. Neuviedla obsah zmluvy, okolnosti za
akých k tomuto úkonu došlo, ani akým spôsobom prejavili žalovaní vo vzťahu k žalobcovi vôľu. Dokonca
prvostupňový súd už vzhľadom na skutočnosti, ktoré popísal, považoval jej výpoveď za nevierohodnú

v súvislosti s jej vekom v čase darovania a v súvislosti s informáciami, ktoré uviedla vo vzťahu k Q. P.
a jej manželovi.

Keďže žalobca objektívne nepreukázal riadny vstup do držby nehnuteľnosti, nemohol splniť podmienky
vydržania, aj keď podľa jeho tvrdenia sa správal k tejto nehnuteľnosti ako vlastník a užíval ju vo svoj

prospech.

Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom zastúpení žalovaných Slovenským pozemkovým fondom
odvolací súd poukazuje na vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu a na skutočnosť, že s touto
otázkou sa vysporiadal už prvostupňový súd a skonštatoval, že v danom prípade, keďže ide o vlastníkov

nehnuteľnosti na neznámom mieste, ich práva a povinnosti sú chránené zo zákona. Zákon toto
oprávnenie zveruje fondu, preto bolo jeho povinnosťou vo veci žalovaných zastupovať. Ustanovenie
kolízneho opatrovníka alebo aj iného opatrovníka podľa O. s. p. neprichádzalo, vzhľadom na zákonné
riešenie zastúpenia žalovaných ako neznámych vlastníkov, vôbec do úvahy.

Všetky ostatné námietky žalobcu uvedené v oboch odvolaniach odvolací súd, vzhľadom na uvedené
okolnosti, považoval za právne bezvýznamné.

Preto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.