Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 20, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/64/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809204227
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809204227.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: O., so sídlom K., O. XX, IČO: XX XXX XXX,
právne zastúpený Q., so sídlom K., W. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: K. K., bytom I., L. XXXX/
X, pre vymoženie 175,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Prievidza zo dňa 29. novembra 2011, č.k. 15Er/567/2009-32, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje
rozhodnutieodôvodnil§57ods.1písm.g)Exekučnéhoporiadkuspoukazomna§58ods.1Exekučného
poriadku, na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, na §
45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V
odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 15.03.2009 domáhal vykonania
exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12438/08 zo dňa 09.12.2008.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené B.. P. C. dňa 07.05.2009. Z predloženého exekučného
titulu, zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú jej neoddeliteľnou

súčasťou súd prvého stupňa zistil, že dňa 30.06.2008 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá
zmluva o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a že na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti
vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní

v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Preskúmaním článku 17 predmetných Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako neoddeliteľnej
časti zmluvy o úvere, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
Prvostupňový súd konštatoval, že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď
vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu

nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta/, posúdil
ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Súd prvého stupňa uviedol, že v danom
prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie

rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybneaj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k
uzatvoreniuzmluvy povinnývôbecpristúpil.Jednostrannosťanekalosťtohtozmluvnéhodojednaniasúd
prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej

zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Prvostupňový súd záverom dodal, že existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené

spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.
V závere rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že o trovách rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil podľa § 221 O.s.p. Čo sa týka aplikácie smernice Rady 93/13/
EHS uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť,

a teda pre jednotlivé členské štáty sú záväzné len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica
implementovaná do právneho systému platného na území Slovenskej republiky ešte v rámci tzv.
prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu
aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Dodal, že s povinným bola

uzatvorená zmluva o úvere obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho
konania. Zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Z
tohto dôvodu sa nemožno stotožniť s právnym názorom súdu prvého stupňa o výlučne danej právomoci
rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie súdu by pre dodávateľa znamenalo len úplné znemožnenie

využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne,
ale iba ho obmedziť. Je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS
sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide

teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V
danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky prebehlo plne v súlade a na
základe zákona č. 244/2002 Z.z. K uzavretiu zmluvy medzi oprávneným a povinným uviedol, že povinný
ako dlžník požiadal oprávneného o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver. Následne
bola uzatvorená zmluva o úvere a v rovnaký deň boli povinnému vyplatené aj peňažné prostriedky z

úveru, avšak až potom, ako došlo k osvedčeniu pravosti jeho podpisu na zmluve o úvere. V závere
odvolania oprávnený uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri
rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul
za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 03.09.2012, ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa
10.09.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil potrebou položiť
Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady
93/13/EHSz05.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách.Uviedol,žesmernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu
odvolávať. Podľa jeho názoru všeobecný súd nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie
úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziáchavziaťdoúvahyskutočnýúmyselzákonodarcuacieľsamotnéhopredpisu.Žiadal,abyodvolací
súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru Európskejúnie prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky,
ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť

členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že

vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica č. 93/13/EHS zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za
ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho
poriadku právnu silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranostijetupotrebnéchápaťtak,žepodnikateľakodruházmluvnástranaspotrebiteľskejzmluvy

nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať všeobecné kritériá používanénormotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu
týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností
konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej

veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade
kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný
(uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa
01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor Európskej únie tak nie je

oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu
Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C -291/03, bod
43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a
ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,

že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd vec preskúmal
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 12438/08
zo dňa 09.12.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky právoplatnosti mal nadobudnúť právoplatnosť
dňa 05.01.2009 a vykonateľnosť dňa 08.01.2009. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci
vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a
povinným dňa 30.06.2008.

V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom súd uznal
exekučný titul za súladný a preto udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie odvolací
súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.

Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskomkonaní.Keďžesúdjeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť

exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba

pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvorkonštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci

súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej
republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré
sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré

sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval
príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre

uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe

spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že povinný v zmluvnom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ. Odvolací súd preto zastáva právny názor,
že predmetná Zmluva o úvere zo dňa 30.06.2008, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi
konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril

dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy
povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä

nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa správne na vzťah účastníkov konania aplikoval
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ aj bod 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že
na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka,

táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti
odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom
zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z., preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods.

1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe
ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je
preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva

horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zospotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie
zneužívaťsvojesilnejšiepostavenie-danétým,žespotrebiteľniejefaktickyschopnýpresadiťakékoľvek

zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo
sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj
príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou

Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka
zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy
buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu,
resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto

rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má

podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v
nadväznostinajudikatúruSúdnehodvoraEÚ/ES(C-240/98ažC-244/98,C-40/08, C-473/00,C-243/08,

C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre

docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

K námietke oprávneného k aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci súd záverom
uvádza, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS bola

implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z. z
02.03.2004, a to konkrétne do ustanovení § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa teda
aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie nazáklade neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .