Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/47/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4609204744
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4609204744.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému: I. Q., nar. XX. XX.
XXXX, bytom U., G. XXXX/XX, o vymoženie 766,76 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 27. 08. 2012 č. k. 11Er/296/2009-17, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 766,76 eura s príslušenstvom a exekúciu v danej veci
zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne v samostatnom uznesení. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 06. 08. 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62, vykonaním predmetnej exekúcie na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou
rozhodcovskou a. s. Bratislava zo dňa 26. 05. 2009 sp. zn. SR 01799/09. Poukázal na odôvodnenie
vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, podľa ktorého právny vzťah medzi účastníkmi vznikol
na základe zmluvy o úvere č. 4381582 zo dňa 23. 05. 2008. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi,

založený zmluvou o úvere posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. § 52, § 53 ods. 1-4, § 54 Občianskeho
zákonníka,akoiSmernicuRadyč.93/13/EHSz05.04.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách. Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko znemožňuje voľbu povinného
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený. Rozhodcovskú doložku si

povinný osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť,
alebo ovplyvniť jej obsah. Naviac vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania
oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať
a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Taktiež doložka je v
neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade
riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného, čo neplatí v

prípade rozhodcovského konania. Uzavrel, že rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu a ako taká sa prieči dobrým mravom. Svoj záver argumentačne podporil i
rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/05 Mostaza Claro. Za ďalšie neprijateľné
podmienky označil aj dohodu o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) z dlžnej
sumy. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Otrovách exekúcie rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 167 ods. 2 a § 151 ods. 7 OSP tak, že o nich rozhodne
samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne
skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný

súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s
právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty
nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov.

Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať
do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu
SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že

exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania
v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd
prvého stupňa porušil všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil

svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva,
t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal,
že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladomprerozhodnutieexekučnéhosúduojehoprávnompostaveníatiežovplyvniťprípravuobsahu
jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný

súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom
poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka. Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
aleibačasťtýchtonákladov,zktorých1/3jedohodnutýúroka2/3nákladynavypracovanieauzatvorenie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti
úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého

v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník
zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo
dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú
a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných

právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn.
3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol
predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil

poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Zároveň podal i návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Žiadal Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) má sa
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2)
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde“, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?, 3) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Skôr, ako odvolací súd pristúpil k posúdeniu a zhodnoteniu potreby predložiť prejudiciálne otázky

výkladu úniového práva Súdnemu dvoru EÚ, zaoberal sa prípustnosťou oprávneným požadovaného
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia
a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak
tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takýmto ustanovením je § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c) OSP, nakoľko v prípade prerušenia

exekučného konania uplatňuje vlastné pravidlo, a to vylúčenie tohto inštitútu, ako i navrátenie lehoty a
obnovy konania po skončení exekučného konania. Uvedené procesné právne predpisy tak zakladajú
neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania, z ktorého dôvodu odvolací
súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Naviac v prejednávanom
prípade neexistovala ani potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny

dvor EÚ, keďže podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, začatie konania o prejudiciálnej otázke
nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny

orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvorunávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnielen
na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti
musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, pričom prejudiciálna
otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 03.
07. 2009 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave,Záhradnícka 62, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 766,76 eura (23.099,41
Sk) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26. 05.
2009 sp. zn. SR 01799/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08. 06. 2009 a vykonateľnosť dňa 11. 06.

2009. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 05. 08. 2009 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Následne ho súd prvého stupňa dňa 06. 08. 2009 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súčasťou
spisu je i zmluva o úvere č. 4381582 uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 23. 05. 2008 a
všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže

urobiťnanávrhúčastníkakonania,akoajbeznávrhu(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku

a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,

bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh

a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnostiexekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené

zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana

vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej
úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet
totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4381582,
uzatvorená účastníkmi konania dňa 23. 05. 2008. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého

stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie
uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3

Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z
ust. § 45 ods. 1 ,2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného

konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
23. 05. 2008 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4381582, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci

dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej

republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnoupodmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy,

pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový
kvalifikovanýzáväzok.Tátopodmienkanebolasospotrebiteľomindividuálnedojednanáacelkomzjavne
spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy,
že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský
proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie

rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Významnou je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred
vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a
spotrebiteľom. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako
už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.