Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/223/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217209292
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217209292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: X. N., J.. XX.XX.XXXX, G. O.
XX, G., Y..Č.. Ú.I. E., zastúpeného: JUDr. Daniel Mičiak, advokát so sídlom Vajnorská 100/B, Bratislava,
proti žalovanému: FPD Media, a.s., so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, IČO: 47 237 601, zastúpenému:
Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, o ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. júna
2019, č.k. 52C/29/2017-368, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť bližšie uvedené ospravedlnenie a
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3000 euro a žalovanému priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej
stránke posúdil podľa článku 19 ods. 1 a 2, článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1, §
11, § 12, § 13 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval,
že v prípade informovania verejnosti o prebiehajúcom trestnom konaní a skutkoch kladených podozrivej
osobe za vinu orgánmi činnými v trestnom konaní spravodajskými médiami dochádza nevyhnutne ku
stretu práva na slobodu tlače a práva širokej verejnosti na informácie o závažných spoločenských

témach na jednej strane a práva na prezumpciu neviny osoby podozrivej zo spáchania závažného
protispoločenskéhokonanianastranedruhej.Vyjadrilnázor,žeinformovanieverejnostioprebiehajúcom
trestnom konaní podlieha princípu proporcionality, nakoľko je nepochybné, že verejnosť má právo
od začiatku na informácie o tak závažnej a negatívnej skutočnosti, akou nepochybne je zistené
týranie maloletého dieťaťa. Konštatoval, že v danej veci boli publikované články v médiách žalovaného,
ktorých obsah nemožno označiť za neproporcionálny, nakoľko informácie a následné hodnotiace úsudky
novinárov vychádzali z informácií o skutočnostiach, ktoré boli predmetom konania orgánov

činných v trestnom konaní a ktoré tieto orgány, ako aj ďalšie osoby dotknuté konaním žalovaného,
ako rodičia maloletého dieťaťa, príbuzní a priatelia, poskytovali novinárov. S poukazom na závažnosť
konania, ktoré navyše smerovalo voči maloletému dieťaťu, považoval za zrejmé, že právo verejnosti
na informácie o takýchto závažných skutočnostiach a právo tlače informovať verejnosť o nich, ako aj o
osobách, ktoré sú z takéhoto konania podozrivé, výrazne prevažuje nad ochranou osobnostných práv
osôb dôvodne podozrivých zo spáchania takýchto protiprávnych činov. Zohľadnil skutočnosť, že žalobca

je od začatia trestného konania a vznesenia obvinenia v trestnom konaní pozbavený
osobnej slobode a preto dosah príslušných článkov na pracovnú, prípadne spoločenskú sféru žalobcu
je minimálny a absolútne neporovnateľný s mierou dosahu na tieto sféry životažalobcu,akúmásamotnéspáchanietrestnéhočinuanáslednévynesenieprávoplatnéhoodsudzujúceho
rozsudku. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia prezumpcii neviny uviedol, že s
výnimkou zlomeniny rebier maloletej sa výpočet všetkých zranení, ktoré jej v zmysle trestného rozsudku

spôsobil, zakladal na pravde a pochádza z relevantných zdrojov. S prihliadnutím na celkový charakter
skutku ako aj intenzitu ostatných zranení, ktoré žalobca mal spôsobiť, podľa jeho názoru je skutočnosť,
že tvrdenie o zlomených rebrách sa nezakladalo na podložených faktov, sama osebe nespôsobilá na
taký zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý by odôvodňoval úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti. Uviedol, že podanie satisfakčnej žaloby na tomto základe je v kontexte skutkov, za ktoré

bol žalobca právoplatne odsúdený a odpykáva si trest odňatia slobody, absolútne v rozpore s dobrými
mravmi a nemožno mu priznať súdnu ochranu. Mal za to, že jediný zásah do osobnostných
práv si spôsobil sám žalobca svojim protiprávnym a nemorálnym konaním a je samozrejme povinnosťou
médií aby informovali verejnosť o tak závažnom protispoločenskom konaní, pričom v tomto kontexte
má právo verejnosti na informácie prednosť pred osobnostnými právami žalobcu. Vo vzťahu k námietke
týkajúcej sa zverejnenia podobizne žalobcu mal za to, že vzhľadom na to, že označené články mali

charakter tlačového spravodajstva, nebol súhlas žalobcu na ich zverejnenie potrebný a žalovaný teda
postupoval zákonne konformným spôsobom. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods.1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci
súd prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. S poukazom na obsah článkov považoval za zrejmé, že po ich prečítaní musí
nezainteresovaná osoba nadobudnúť dojem, že zranenia boli maloletej skutočne spôsobené a že tieto
bez ďalších pochybností spôsobil práve on. Zotrval na tom, že obsahom článkov došlo k porušeniu,
resp. k nerešpektovaniu prezumpcie neviny, autori príslušných článkov ho označili jednoznačne ako

páchateľa popísaných skutkov a to výraznom "Tyran", a to napriek absencii akéhokoľvek právoplatného
odsudzujúceho rozsudku. Zotrval na námietke, že bez jeho súhlasu neprimeraným spôsobom boli
uverejnené údaje o jeho osobe a aj jeho podobizeň. Vyjadril presvedčenie, že v konaní bola preukázaná
dôvodnosť všetkých žalobou uplatňovaných nárokov. Závery súdu prvej inštancie o nadriadenosti
slobody prejavu, práva tlače informovať a práv verejnosti na informácie nad právo na ochranu

osobnosti považoval za protiústavné a právne neudržateľné. Opakovane zdôrazňoval
princíp prezumpcie neviny v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako páchateľovi
trestnéhočinuprípustnéinformovaťverejnosťažpoprávoplatnomodsudzujúcomrozsudku.Prezumpcia
neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje
ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou. Inkriminované články ho

neprezentovali ako osobu podozrivú zo spáchania uvedených činov, ale ho jednoznačne v rozpore
so zásadou prezumpcie neviny označovali ako páchateľa takej činnosti a preto treba tieto články
považovať za neprípustný zásah do jeho osobnostných práv. Zverejnené informácie mali byť objektívne,
presné, korektné a pravdivé. Takéto konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a bolo
napriek absencii právoplatného odsudzujúceho rozsudku s ním zaobchádzané ako s páchateľom, je

v rozpore s právom na ochranu osobnosti, čo vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. V
zmysle konštantnej rozhodovacej praxe súdov je zverejnenie nepravdivých informácií o fyzickej osobe
v zásade vždy považované za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Zdôraznil, že nepravdivé
tvrdenia boli zásadného charakteru a vzhľadom na vysokú čítanosť denníka, resp. vysokú návštevnosť
jeho internetového portálu, neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv značne hrubým spôsobom.

Zotrval na svojom presvedčení, že zverejnenie podobizní spôsobom zvoleným žalovaným ako detailné
fotografie jeho tváre bez grafickej úpravy, bolo v príkrom rozpore s jeho záujmami a to najmä v
prípade článkov obsahujúcich nepravdivé informácie závažného charakteru a tiež článkov, ktoré svojím
obsahom porušovali princíp prezumpcie neviny v jeho neprospech. Uvedená neprimeranosť použitia
jeho podobizní vzhľadom na nepravdivý obsah ako aj princíp prezumpcie neviny porušujúci spôsob

podávania informácií žalovaným nemožno ospravedlniť ani právom verejnosti na informácie o závažnej
trestnej činnosti. Mal za to, že v danom prípade zverejnením jeho fotografií došlo k neoprávnenému
zásahu do jeho osobnostných práv a to práva na podobu a práva na podobizeň. Vytýkal súdu, že sa
nezaoberal neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, ktoré spočívali v tom, že vo všetkých
článkoch boli bez jeho súhlasu obsiahnuté podrobné údaje týkajúce sa jeho osoby. Mal za to, že v konaní

bolo preukázané, že medializované nepravdivé informácie boli spôsobilé negatívnym spôsobom vplývať
na správanie sa priateľov a známych k jeho osobe. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nezasiahol
do práva na ochranu osobnosti nemal podľa neho oporu vo vykonanom dokazovaní a ako nesprávny apredčasný označil aj jeho záver, že v časti uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy mu nárok
nevznikol vzhľadom na neexistenciu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietal, že by došlo uverejnením sporných

článkov k porušeniu zásady prezumpcia neviny. Poukázal na to že použitie výrazu "Tyran" nie je
skutkovým tvrdením, ale hodnotiacim úsudkom, keďže týmto pojmom sa nezvykne označoval len osoba,
ktorá sa dopustila trestného činu. Ide o zveličený zaužívaný pojem označujúci akéhokoľvek násilníka
či utláčateľa. K tomuto hodnotiacemu úsudku mal dostatočný skutkový základ na to, aby ho mohol
vyjadriť. V tomto smere poukázal na list žalobcu, kde okrem iného uviedol, že I. v rámci výchovy

dostala fyzický trest, následkom, ktorého sa jej urobili modriny. Hodnotiaci úsudok bol primeraný
vzhľadom na obdržaný skutkový základ a nesúhlasil preto s názorom žalobcu, že týmto označením bolo
zasiahnuté neoprávnene do jeho osobnostných práv. Namietal, že by bol žalobca spornými článkami
priamo obvinený zo spáchania trestnej činnosti. Zdôraznil, že povinnosť média dodatočne, aj oficiálne
informácie overovať, by predstavovala neprimeranú záťaž, neúčelnosť, ale najmä by spomalila proces
informovania verejnosti o správach, na základe ktorých by mohli identifikovať páchateľa trestnej činnosti

či vyvarovať sa kontaktu s ním. Poukázal na to, že uverejnil aktuálne známe skutočnosti a nebolo
možné od neho spravodlivo požadovať, aby tieto informácie preveril v celom rozsahu; čo v konečnom
dôsledku ani reálne možné nebolo. K námietke týkajúcej sa nepravdivého tvrdenia o
polámaných rebrách sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie. Dodal, že publikované články
neobsahovali presvedčenie novinárov o skutočnostiach, ktoré boli uvádzané, jednalo sa o informácie,

ktoré im boli poskytnuté zo zdrojov, ktoré sa im javili objektívne ako hodnoverné, konali teda v dobrej
viere a v presvedčení o potrebe informovať verejnosť o takejto závažnej téme. Poukázal na to,
že dôvodom zverejnenia článkov bol najmä záujem verejnosti, aby bola uzrozumená, že pri podobných
indíciách správania sa by mala konať, pretože môže dôjsť k nenapraviteľným dôsledkom, ktoré sa môžu
prejaviť ujmou na živote a zdraví. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva na podporu

svojej argumentácie. K námietke týkajúcej sa neoprávneného zverejnenia podobizne žalobcu poukázal
na to, že všetky podmienky pre uplatnenie boli splnené, a preto prvoinštančný súd správne považoval
aplikáciu spravodajskej licencie za zákonnú. Z uvedených dôvodov považoval odvolanie žalobcu za
nedôvodné a navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.
5. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu

prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods.2).

6. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú
úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv
na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou,

prinášaťprimeranéaspoľahlivéinformácieamyšlienkykvšetkýmotázkamverejnéhozáujmu;sfunkciou
tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať.
Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané
kladne, priaznivo či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré
zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda

zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom
vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Článok 10 Dohovoru chráni nielen
podstatuvyjadrenýchideíainformácií,aleajichformu,vktorejsúsprostredkované.Článok10Dohovoru
tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu
ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v

súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu
necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o
záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ, bez
toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach vnej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné
problémy, nežiaduce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je
legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať

verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.
7. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá).
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).
8. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené
tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na
ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní,

teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.
9. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.
10. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.
11. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom.
12. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému
bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri

rešpektovaníurčitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej
bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej
ponižovaním.
13. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú
požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá

ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
14. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby.
Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo
fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať.

Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej
ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie
pôvodcu neoprávneného zásahu.
15. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých
údajovdotýkajúcichsadobréhomena,cti,vážnosti,dôstojnostiosoby,ďalejuverejnenímsícepravdivých

skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne a vyvolávajú
znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale
sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej
verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc
vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu,

a ako také je možné ich (dajú sa) overiť ( dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú
vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša.

16. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné
poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového

tvrdenia,akoajatribúthodnotovéhosúdu;potomideotzv.hybridnévýroky;anavyšeposudzovanývýrok
musíbyťvyhodnotenývširšomkontexte,atedarozhodujúcebudecelkovévyzneniedotknutéhoprejavu.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu
ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový
základ.

17. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby;
ktorou sa žalobca domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv
sériou článkov uverejnených žalovaným v tlači a na internetovom portály; z hľadiska všetkých
relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žalobya prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, správne
zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností pre posúdenie zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu,

jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu
spisu vyplynuli najavo, a zo správnych skutkových záverov vyvodil aj správne právne závery, keď na vec
aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 3 ods. 1, § 11, § 12 a § 13), ktoré aj
správne vyložil v súlade ustálenou súdnou praxou a svoje závery, pre ktoré žalobe nevyhovel; z dôvodu

nepreukázania právneho základu žalobcom uplatňovaných nárokov; aj náležite v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dostatočne vysvetlil, a
to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale
tiež s poukazom na prijaté právne závery, v potrebnom rozsahu sa vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a

skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie
je; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p.) a ich obsahového
vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní neboli
žalobcom uplatnenénovoty(§366C.s.p.;novérozhodujúceskutkovétvrdeniaadôkazyakoprostriedky
procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej

inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie.
18. V danej veci bolo nepochybné, že snahou žalovaného bolo v sporných článkoch upriamiť pozornosť
verejnosti (čitateľa) na prípad domáceho násilia, ktorého obeťou sa stalo maloleté dieťa, a to v záujme
upútať pozornosť verejnosti na takéto prípady a tým vzbudiť u nej väčšiu všímavosť k prostrediu,

v ktorom sa v ich okolí vychovávajú deti, v snahe zamedziť do budúcna podobným prípadom a s cieľom
prispieť k verejnej diskusii o tejto otázke a vyvolať požiadavku na jej riešenie kompetentnými orgánmi.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sporné články nepochybne sledovali legitímny zámer
- informovať verejnosť o záležitostiach verejného záujmu. Informovanie vo veciach verejného záujmu
požívazvýšenúochranu,apretosaposudzujúskutkovétvrdeniaahodnotiaceúsudkyvtýchtoprípadoch

priaznivejšie v prospech pôvodcov výrokov. V rámci diskusie o veciach verejných je potom treba priznať
ochranu aj takým výrazom, ktoré sú expresívne, zveličujúce, hlavne ak sú použité v záujme rozpútať
verejnú diskusiu či pritiahnuť záujem verejnosti. V danom prípade bolo potrebné mieru expresivity
použitých výrazov hodnotiť aj s ohľadom na charakter denníka Nový čas, ktorý je širokou verejnosťou
vnímaný ako periodikum, ktorého informačná hodnota je nižšia, a preto v jeho prípade možno tolerovať

vo zvýšenej miere určité zjednodušenia a skreslenia pri podávaní informácií.
19. V konaní nebolo sporné, že informácia o "polámaní rebier" nebola pravdivou. Rovnako bolo
nepochybné, že u maloletej došlo zo strany žalobcu k mnohopočetným pomliaždeninám a podliatinám,
a teda k fyzickému ubližovaniu, k telesným bolestiam a útrapám. Skutočnosť, že došlo aj
k ujme na zdraví maloletej, bola zrejmá už v čase uverejnenia článkov, a následne bola preukázaná

aj v trestnom konaní. Informáciou o "polámaní rebier" malo byť podľa názoru
odvolacieho súdu vyjadrené, resp. zdôraznené, že došlo (až) k poškodeniu telesného zdravia maloletej.
Tátoinformáciatotižmalapredovšetkýmupozorniť nahrozivosťnásledkovnatelesnomzdravímaloletej,
a je potom zanedbateľné, či tieto následky mali spočívať v tom, že mala rebrá polámané alebo či mala
"len" pomliaždenia trupu a chrbta v oblasti lopatiek a oboch ramien... a pod. Žalobca tak nedôvodne

namieta, že v tomto smere išlo o uverejnenie nepravdivej informácie zásadného charakteru.
20. Prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach, ktoré môžu
opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však určité medze, ak ide
o spôsob, akým má k takémuto prejavu dôjsť. Sloboda prejavu nemá viesť k tomu,
aby bol ktokoľvek v očiach širokej verejnosti fakticky videný vinným bez možnosti sa efektívne brániť

proti obvineniam voči sebe. Informácia verejnosti o trestnom konaní, ako i na ňu nadväzujúca verejná
diskusia nesmú byť vedené v tom zmysle, že otázka viny je vopred rozhodnutá podľa priania politika či
redaktora (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014 z 9. novembra 2016.
21. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v trestnom konaní o obvinenom zverejnené
v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré vyjadrujú stav
podozrenia zo spáchania trestného činu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS
83/01 z 24. januára 2002.)22. Žalovaný pri informovaní o priebehu trestného stíhania žalobcu plne rešpektoval princíp prezumpcie
neviny, nevyslovoval na adresu žalobcu žiadne názory o jeho vine či nevine, nijako nepolemizoval s
výsledkami trestného konania a ani neoznačil žalobcu za páchateľa trestného činu. Pokiaľ ho označil

za "Tyrana", zároveň dodal, že rozsudok, ktorým bol uznaný za vinného, nie je právoplatný, a preto
čitateľ nemohol mať dojem, že žalobca je páchateľom trestného činu a nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu
princípu prezumpcie neviny. Navyše použitím výrazu "Tyran" nemal žalovaný v úmysle vysloviť, že
žalobca spáchal trestný čin. Tento výraz bol hodnotiacim úsudkom a nebol použitý v jeho doslovnom
význame, ale ako expresívny výraz bol žalovaným použitý na vyjadrenie negatívneho postoja k osobe

žalobcu, resp. ku konaniu, ktoré sa mu kládlo za vinu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že informovaním o konaní žalobcu a priebehu jeho trestného stíhania neporušil žalovaný
princípprezumpcienevinyžalobcu,keďvychádzalzrelevantnýchúdajovpredovšetkýmorgánovčinných
v trestnom konaní a osôb dotknutých konaním žalobcu a spôsobom primeraným závažnosti konania
a naliehavosti nastolenej témy. Nebolo možné od žalovaného požadovať, aby do každých podrobností
preverovalpravdivosť informácií(konkrétnyrozsahzranení)naúkorich aktuálnehopodania.Žalobcasa

sám svojím protiprávnym konaním vystavil tomu, že sa jeho konanie a osoba stali predmetom verejného
záujmu a posudzovania, ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie. Žalobca preto nedôvodne
namieta, že boli uvedeného údaje o jeho osobe; navyše údaje z pojednávania pred súdom sú verejne
prístupné a žalovaný ich širšej verejnosti sprostredkoval.
23. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali zlému úmyslu žalovaného

žalobcu poškodiť. Obsah spisu tak nedáva podklad pre taký záver, že by žalovaný vedome zneužil
svoje práva, a že by sledoval výlučne motív žalobcu znevážiť a že by jeho prvoradým a jediným zámerom
bol komerčný cieľ- snaha o vyvolanie senzácie za účelom dosiahnutia zvýšenia odbytu na úkor
práv a oprávnených záujmov žalobcu. Čitateľovi nebol podsúvaný žiadny taký názor alebo tvrdenie,
že žalobca je bez pochyby páchateľom trestného činu. Autori sa vyvarovali akýchkoľvek komentárov

hodnotiacich súlad konania žalobcu so zákonom a neboli nimi vyslovené žiadne hodnotiace úsudky
o spáchaní trestnej činnosti žalobcom. Vyjadrenia autorov neboli prehnane expresívne, zveličujúce,
poburujúce či dokonca vulgárne.
24. Žalovaný informoval o aktuálnom celospoločensky závažnom dianí na základe informácii, ktoré
mal a reálne mohol mať v tom čase k dispozícii a odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že skutkové

tvrdenia a hodnotiace úsudky boli vo svojej podstate objektívne, primerané a autentické - vychádzajúce
z reálnych udalostí. Výrok týkajúci sa trestného stíhania možno v zásade posúdiť len z hľadiska daného
dňa, a nie neskoršieho vývoja trestného konania. Neskorší vývin veci sa však nemôže vnímať tým
spôsobom, že keď už mali všetci aktéri vedomosť o oslobodzujúcom rozsudku, tak je výrok automaticky
nepravdivý (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09 z 4. marca 2010). V nadväznosti na uvedené

odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že uverejnené informácie v konečnom dôsledku nemali úplne
svoj podklad v odsudzujúcom rozsudku, neznamená porušenie osobnostných práv žalobcu.
25. Odvolací súd tak v posudzovanej veci uzavrel, že autori článkov pri informovaní rešpektovali zásadu
prezumpcie neviny, keď iba objektívne informovali o podozreniach na spáchanie trestného činu, netvrdili,
že by sa žalobca dopustil trestnej činnosti, výsledky činnosti orgánov činných v trestnom konaní sa

nestali predmetom úvahy či polemiky novinárov, články neobsahovali žiadne hodnotiace úsudky vo
vzťahukobvineniučitrestnejzodpovednostižalobcu,autorisanesnažilijehoskutoknijakotrestnoprávne
kvalifikovať. S poukazom na uvedené bol vylúčený akýkoľvek vplyv publicity na prebiehajúce
trestné konanie.
26. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a

zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom
tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo.
Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
27. Z uvedenéhoustanoveniazákonavyplýva,že vyhotoviťalebopoužiťpodobizne aobrazové
snímky možno aj bez súhlasu oprávnenej osoby v rámci tzv. zákonnej spravodajskej licencie, teda

pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva. Pri každom použití podobizní
a obrazových snímok musia byť však súčasne splnené dve základné podmienky, použitie sa musí
uskutočniť primeraným spôsobom, ktorý zároveň nesmie byť v rozpore s oprávnenými (osobnými či
majetkovými) záujmami fyzickej osoby. Za primerané treba považovať také použitie , ktoré je čo do
formy, rozsahu a obsahu odôvodnené účelom zákonnej licencie, pre potreby ktorej boli podobizne či

obrazové snímky vyhotovené. Oprávnené záujmy fyzickej osoby môžu byť dotknuté najmä vtedy, ak
použitie obrazových snímok alebo podobizní poškodzuje jej česť, dôstojnosť, či vážnosť. A preto aj
použitie obrazových snímok alebo podobizní samo osobe prípustné môže vyústiť do neoprávneného
zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k ich vyhotoveniua použitiu, súvislostí, do ktorých boli situované, alebo vzhľadom na text, ktorý bol k nim pripojený.
Uvedené ustanovenie tak rieši vzťah dvoch ústavných práv, ktoré sa môžu za určitých okolností dostať
do vzájomného konfliktu, a to právo na slobodu prejavu a právo na informácie a na ich šírenie a na

druhej strane právo každého na to, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, ako aj
právo na ochranu súkromia. V každom konkrétnom prípade je preto vždy potrebné skúmať intenzitu
tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a
právom verejnosti na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.
28. V danom prípade nebol potrebný na uverejnenie fotografií súhlas žalobcu, nakoľko k ich

vyhotoveniu,resp.použitiu,došlovrámcitlačovéhospravodajstva,tedavsúladesozákonnou(tlačovou)
spravodajskou licenciou; fotografie priamo súviseli s obsahom článkov, objektívne informujúcich o
aktuálnej udalosti, pričom boli primerané podávanej informácii, ku ktorej mali bezprostredný vecný
vzťah. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
obrazové snímky žalobcu boli uverejnené v rámci spravodajskej licencie, kedy sa nevyžadoval jeho
súhlas, a neboli použité v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, ktorého nezobrazovali

difamujúcim spôsobom, a preto samé o sebe neboli spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv.

29. Súd prvej inštancie sa tak správne zaoberal otázkou kolízie práva na slobodu prejavu a práva
žalobcu na ochranu osobnosti, pričom dospel k správnemu záveru, že v danej veci je nevyhnutné
uprednostniť právo na slobodu prejavu na úkor osobnostných práv žalobcu. So zreteľom na konkrétne

okolnosti preskúmavanej veci možno konštatovať, že žalovanému prináležalo legitímne právo
primeraným spôsobom informovať verejnosť prostredníctvom tlače/internetu o osobe žalobcu ako
o informáciách verejného záujmu, a to vrátane uverejnenia fotografií bezprostredne súvisiacimi so
spornými článkami. Na druhej strane žalobca, ako osoba podozrivá zo spáchania závažnej trestnej
činnosti, musel v tomto obmedzenom rozsahu strpieť informovanie o svojej osobe.

30. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že žaloba nie
je dôvodná, keďže sporné články; v časti žalobcom namietajúcej; neobsahovali také údaje, ktoré by boli
objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť jeho česť, vážnosť a dôstojnosť alebo inak
neoprávnene zasiahnuť do jeho osobnostných práv a vyvolať tak negatívny dopad na jeho uplatnenie v
spoločnosti,apretonebolisplnenéanizákonnépredpokladyprepriznanie žalobcomuplatnenejnáhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 3000 euro.
31. Súd prvej inštancie tak na základe všetkých relevantných skutočností dôkladne zvážil, či
spornými článkami došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a dospel k správnemu záveru, že v
danom prípade legitímny záujem na zabezpečení ochrany osobnostných práv žalobcu neprevážil nad
žalovaným sledovaným legitímnym záujmom na informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu.

Odvolací súd tak rovnako zastáva názor, že spornými článkami nebol žalobca dotknutý na svojich
osobnostných právach.
32. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie
dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť
správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie,

a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho; odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého; výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).