Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 16, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/74/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710211595
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sakálová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1710211595.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ P., bývajúcej v M. a 2/ Z., bývajúcej v C.,
zastúpených JUDr. Igorom Kovačikom, advokátom v Bratislave, Panenská 7, proti žalovaným 1/ T.,
bývajúcemu v A., 2/ J., bývajúcej v A., 3/ Q., bývajúcemu v F., 4/ K., bývajúcej v F., zastúpenými Mgr.
Andrejom Maarom, advokátom v Bratislave, Dunajská 6, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9 C 284/2010, o dovolaní žalovaných proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2015 sp. zn. 6 Co 509/2015, 6 Co 510/2015, 5 Co 513/2015,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyne majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok v poradí druhým rozsudkom z 20. mája 2015 č. k. 9 C 284/2010-323 určil, že
žalobkyne 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1/4 nehnuteľnosti zapísanej na LV pre kat.
úz. S.. XXXX ako parc. č. XXX - orná pôda o výmere 10 086 m2. Žalovaným 1/ až 4/ súd prvej inštancie
uložil povinnosť nahradiť žalobkyniam 1/, 2/ na účet ich právneho zástupcu trovy konania 99,50 eur a
trovy právneho zastúpenia 1 393,10 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil§80písm.c/O.s.p.majúczato,žežalobkynemajúnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanom

určení, keďže vyhovujúci rozsudok v prejednávanej veci by bol podkladom pre zápis vlastníckeho
práva žalobkýň do katastra nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou
z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria, za účelom posúdenia duševného zdravia
žalobkýň, t. j. či ich (ne) vylučoval so schopnosti uzavrieť kúpnu zmluvu z 12. septembra 2007 (§ 38 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Zo záverov znaleckého dokazovania mal za preukázané, že žalobkyne sú
neschopné robiť právne úkony a neboli schopné v čase podpisu predmetnej zmluvy rozpoznať následky

svojho konania. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne
neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 O.s.p., keď absentuje jasný, zrozumiteľný, slobodný a
vážny prejav vôle na strane žalobkýň. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. a priznal ich náhradu úspešným žalobkyniam.

2. Súd prvej inštancie uznesením z 8. júla 2015 č. k. 9 C 284/2010-387 uložil žalovanému 1/ povinnosť

zaplatiť poplatok za odvolanie 99,50 eur v lehote 10 dní od doručenia uznesenia.

3. Súd prvej inštancie uznesením z 8. júla 2015 č. k. 9 C 284/2010-389 uložil žalovaným 2/ až 4/
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 99,50 eur.

4. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných rozsudkom zo 7. decembra 2015 sp. zn. 6 Co

509/2015, 6 Co 510/2015, 6 Co 513/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Uznesenie súdu prvej
inštancie z 8. júla 2015 č. k. 9 C 284/2010-387 potvrdil. Odvolanie žalovaných 2/ až 4/ proti uzneseniu z8. júla 2015 č. k. 9 C 284/2010-389 odmietol. Žalovaným 1/ až 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť žalobkyniam 1/, 2/ k rukám advokáta JUDr. Igora Kovačika trovy odvolacieho konania 72,91 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď mal za to, že odvolanie žalovaných nie je

dôvodné. Poukázal na svoje uznesenie z 30. augusta 2012 sp. zn. 6 Co 291/2012, ktorým zrušil v poradí
prvý rozsudok prvej inštancie z 18. mája 2012 č. k. 9 C 284/2010-122, v ktorom vyslovil, že v prípade ak
by sa v konaní zistilo, že pri uzavretí kúpnej zmluvy žalobkyne neboli schopné posúdiť následky svojho
konania (rozumová - intelektuálna schopnosť) alebo svoje konanie ovládnuť (určovacia schopnosť)
prípadne oboje, predmetná kúpna zmluva by bola absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 38

ods.2Občianskehozákonníka.Inapriekuvedenémuprávnemunázoruazistenýskutkovýstavsúdprvej
inštancie zaujal názor, že predmetná kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu kúpna zmluva netrpí žiadnymi takými vadami,
ktoré by spôsobovali jej neplatnosť v zmysle tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie sa tak odchýlil od
právneho názoru odvolacieho súdu, čím postupoval v rozpore s § 226 O.s.p. Uviedol, že súd prvej
inštancie by sa mohol od tohto právneho názoru odvolacieho súdu odchýliť iba za predpokladu, že by

po zrušení v poradí prvého rozsudku vyšli najavo také nové skutočnosti, vedľa ktorých by právny názor
odvolacieho súdu nemohol obstáť. Žiadne také skutočnosti však v konaní nevyšli najavo. V dôvodoch
rozhodnutia odvolací súd zdôvodnil prečo pri rozhodovaní o náhrade trov konania neprichádzalo do
úvahy použitie § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia podrobne uviedol z

akých skutočností vychádzal pri potvrdení uznesenia prvej inštancie (uznesenie z 8. júla 2015 č. k. 9 C
284/2010-287), ktorým tento zaviazal žalovaného 1/ na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a tiež
dôvody odmietnutia odvolania žalovaných 2/ až 4/ proti uzneseniu z 8. júla 2015 č. k. 9 C 284/2010-389.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

5. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej podali dovolanie žalovaní,
ktorí odôvodnili odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. keď
rozhodnutia súdov nižších stupňov považovali za zmätočné a nepreskúmateľné. Zároveň odňatie
možnosti konať pred súdom vyvodzovali so skutočnosti, že odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vychádzal z odlišného právneho názoru, keď vychádzal z ustanovení právneho predpisu,

ktoré pri dovtedajšom rozhodovaní neboli použité. Povinnosťou odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods.
2 O.s.p. bolo vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu odlišného ustanovenia vyjadrili,
čo však nespravil a odňal tak dovolateľom možnosť konať pred súdom. Zároveň namietal nedostatočné
posúdenie duševného stavu žalobkýň. Podľa ich názoru znalecké dokazovanie nedalo odpoveď na tie
relevantné skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcimi. Vyčítali súdom, že neumožnili

znalkyni, aby konfrontovala výsledky svojho odborného vyšetrenia s ostatnými výsledkami dokazovania,
aby na základe tejto konfrontácie bezpečne usúdila do akej miery prejavu duševnej choroby vyžadujú
zbavenie, prípadne obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. K tomuto účelu je súd povinný zaistiť
úplné a spoľahlivé zistenia osobných pomeroch vyšetrovanej osoby, pričom nedostatok takýchto
skutkových zistení nemožno nehradiť posudkom znalca. Zároveň namietali nesprávne vyhodnotenie

spôsobilosti žalobkýň plnohodnotne robiť písomne právne úkony, potom nielen zmluva o prevode
vlastníckeho práva, ale aj splnomocnenia, na základe ktorých konali za ne tretie osoby boli absolútne
neplatné a teda návrh na začatie konania bol urobený osobou na to neoprávnenou. Nedostatok riadneho
zastúpenia na základe platnej plnej moci u žalobkýň spôsobuje vadu napadnutého rozhodnutia, aj
rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa § 237 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. Podľa názoru žalovaných sa

odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s návrhom žalovaných na postup
podľa § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolatelia navrhli rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

6. Žalobkyne považovali rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok(ďalejlen„C.s.p.“)],pozistení,žedovolaniepodalivčasžalovaní(ďalejajdovolatelia)zastúpení
v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec
a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.).

8. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 21. januára 2016, t. j. pred 1. júlom 2016, za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p.,na základe ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, §

237 a § 238 O.s.p v znení účinnom do 1. júla 2016.

9. Dovolanie žalovaných smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, boli uvedené v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobkyne nesmeruje proti rozsudku, ktorý

je uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

10. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám, ktoré boli
uvedené § 237 O.s.p. Žalovaní poukazovali vo svojom dovolaní, že konanie je zaťažené vadou, ktorá
bola uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a tiež pod písm. b/ a c/. Existencia týchto vád v dovolacom
konaní nevyšla najavo.

11. Dovolatelia mali za to, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom, keď súdy rozhodnutie dostatočne neodôvodnili, z
ktorého dôvodu ho treba považovať za nepreskúmateľné.

12. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že pre záver o existencii procesnej vady konania v
zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor strany, ktorá namieta, že sa súdy nižších
inštancií dopustili takej vady, rozhodujúcim je len záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4
Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).

13.Pododňatímmožnostipredsúdomkonaťtrebarozumieťtakýzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorým
sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a

povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo
na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie
vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

14. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí
v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán;
postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

15. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť
dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp.

zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

16.NarokovaníobčianskoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorésauskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolacísúd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu neposkytuje žiadny podklad
pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku
z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V
danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá

veta uvedeného stanoviska.

17. V preskúmavanej veci preto dovolatelia nedôvodne namietali, že im v dôsledku ich tvrdených
nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku bola odňatá možnosť pred súdom konať.

18. Žalovaní odňatie možnosti pred súdom konať spájali s porušením § 213 ods. 2 O.s.p., podľa

ktorého ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

19. Účelom citovaného ustanovenia je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Strany sporu

majú mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na
zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť
až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

20. V prejednávanej veci však procesná situácia predvídaná v § 213 ods. 2 O.s.p. nenastala. Odvolací

súd už vo svojom zrušujúcom uznesení z 30. augusta 2012 sp. zn. 6 Co 291/2012 vyslovil svoj
jednoznačný právny názor o aplikácii § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní platnosti
predmetnej kúpnej zmluvy a vylúčil možnosť právneho posúdenia veci podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie v intenciách zrušujúceho uznesenia vo veci konal a rozhodol rozsudkom
z 20. mája 2015 č. k. 9 C 284/2010-323, teda po takmer troch rokoch. Strany sporu tak mali dostatočný

priestor tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska tohto právneho názoru. Žalovaní túto možnosť aj využili
(viď zápisnice o pojednávaní). Preto ak odvolací súd prejednávanú vec právne posúdil podľa § 38 ods. 2
O.s.p.nemožnojehorozhodnutiepovažovaťzaprekvapivésprípadnýmprocesnýmdôsledkom,odňatím
možnosti konať pred súdom.

21. Žalovaní vzniesli námietku v súvislosti s vykonávaním znaleckého dokazovania a vyhodnotením
tohto dôkazu. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že ani nesprávne vyhodnotenie dôkazu nie
je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o
dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (porovnaj R 42/1993 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013,

6 Cdo 104/2010).

22. Pokiaľ žalovaní namietali, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre
rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových
zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní
dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.

23. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takejto
povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípade ale v danej
veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.

24. Dovolatelia tvrdia, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., t. j.,

že ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený. Dovolací súd zdôrazňuje, že z obsahu
spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že žalobkyne boli pozbavené
spôsobilosti na právne úkony, prípadne, že ich spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená (napr.voči súdom - podávanie žalôb, udeľovanie plnomocenstva a pod.). Žalobkyne spôsobilosť konať pred
súdom nestratili ani v priebehu konania v danej veci. Za určitých okolností, napr. ak je účastník konania
postihnutý duševnou poruchou alebo nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať môže súd rozhodnúť

o ustanovení mu opatrovníka (§ 29 ods. 2 O.s.p.). Procesný predpis súdu takúto povinnosť neukladá,
necháva na jeho úvahe, či takémuto účastníkovi opatrovníka ustanoví. Navyše v prejednávanej veci sú
žalobkyne zastúpené kvalifikovaným zástupcom - advokátom.

25. V prejednávanej veci tak dovolatelia nedôvodne namietali, že konanie je postihnuté vadou podľa §

237 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.

26. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danej veci prípustnosť dovolania žalovaných nemožno
vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
žalovaných podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.