Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2102899156
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2102899156.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci proti obžalovanému J. Q. a spol., pre
spolupáchateľstvom spáchaný pokračovací trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č.
140/1961 Zb. účinného do 01.01.2006 k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. a iné, o odvolaní obžalovaných J. Q., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom V. Y. XXXXX/

XX, P. P., Z. Q., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom Q. XXX/XX, P. P. - Q., T. Y., nar. XX.XX.XXXX v P.
P., trvale bytom T. XXX/XX, Y., a prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 07.09.2018, č. k. 5T/8/2002-7958, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.06.2020
v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 01.01.2006 sa odvolania obžalovaných J. Q., T. Y., Z. Q.
a prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 07.09.2018, č. k. 5T/8/2002-7958 bol obžalovaný J. Q. v
bode 1 a 2 rozsudku uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu vydierania spolupáchateľstvom
podľa§9ods.2k§235ods.1,ods.2písm.b),ods.3písm.b)Trestnéhozákonaúčinnéhodo01.01.2006
(ďalej len „Tr. zák."), obžalovaný O. P. bol uznaný za vinného v bode 1 a 2 rozsudku z pokračovacieho
trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods.

3 písm. b) Tr. zák., obžalovaný T. Y. bol uznaný za vinného v bode 3 a 4 rozsudku z pokračovacieho
trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák., v bode 5
rozsudku z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. v
štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. a obžalovaný Z. Q. bol uznaný za vinného v bode 3 a 4 rozsudku
z pokračovacieho trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) Tr.
zák., v bode 5 rozsudku z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm.

c) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že

v bode 1/
S. R. následne po tom ako sa dozvedel, že J. K. má u seba väčšie množstvo predmetov zo žltého kovu,
mu dňa 03.05.1997 v presne nezistený čas vo večerných hodinách zatelefonoval a žiadal od neho, aby
mu tieto predmety priniesol v ten večer do pohostinstva zv. „U nosáčov" vo Veľkej Lehôtke.

Keďže J. K. odmietol túto požiadavku obvineného S. R. splniť, dňa 04.05.1997 prišli po predchádzajúcej
dohode do Y. na ulicu L. k domu č. XX/X J. K. obžalovaný J. Q., obžalovaný O. P., S. R., Q. R., Q. T. a
Y. L., kde ho S. R. vyvolal pred dom a po tom čo J. K. vyšiel, ho obstali a slovne si vynucovali vydanie
predmetov zo žltého kovu. Nakoľko J. K. i naďalej odmietal požadované predmety vydať, S. R. uviedol,
že ak zlato nevydá, prídu za ním chlapci od R. z P. P., pričom obžalovaný J. Q. sa mu vyhrážal zlomením
ruky. J. K. z obavy o svoj život a zdravie pod uvedeným nátlakom dňa 04.05.1997 priniesol najmenej

5,3 kg predmetov zo žltého kovu a digitálnu váhu do pohostinstva v obci Veľká Lehôtka a odovzdal ho
obžalovanému J. Q., S. R., Q. R., Q. T. a Y. L..Týmto konaním vznikla poškodenému J. K. škoda najmenej 2.122.955,- Sk /70.469,20 eur/.

v bode 2/

obžalovaný J. Q., obžalovaný O. P., S. R., Q. R., Q. T. a Y. L. po predchádzajúcej vzájomnej dohode
prišli dňa 16.06.1997 v dopoludňajších hodinách do Y. na ulicu L. k domu č. XX/X, v ktorom býva J. K.
a potom ako tento vyšiel z domu, vystúpili z áut, prišli k nemu a S. R. mu uložil tzv. „pokutu" vo výške
2.000.000,- Sk, ktorú mu mal poškodený zaplatiť.
Nakoľko poškodený J. K. sa bránil takú vysokú sumu uhradiť, obžalovaný J. Q. a Q. T. na zdôraznenie

požiadavky ukázali J. K. zbrane, ktoré mali pri sebe a obžalovaný J. Q. sa mu opätovne vyhrážal
zlomením ruky, pričom Q. R. mu zduplikoval, aby spravil to, čo mu prikazujú.
Poškodený J. K. z obavy pred hrozbami týchto osôb v priebehu týždňa zabezpečil 900.000,- Sk, ktoré
následne v pohostinstve v obci Veľká Lehôtka, okres Prievidza odovzdal v presne nezistený deň v
mesiaci jún 1997 obžalovanému J. Q., obžalovanému O. P., S. R., Q. R., Q. T. a Y. L., čím mu konaním
týchto osôb vznikla škoda vo výške 900.000,- Sk /29.874,52 eur/.

v bode 3/
obžalovaný Z. Q., obžalovaný T. Y. a S. R. s ďalšou doteraz nezistenou osobou ako členovia
organizovanej skupiny po vzájomnej predchádzajúcej dohode a rozdelení si úloh pod hrozbou násilia a
fyzického útoku žiadali uhradiť sumu 250.000,- Sk od poškodeného J. H. a to nasledovne:

Obžalovaný Z. Q., obžalovaný T. Y. a doteraz nezistená osoba dňa 28.01.1997 v čase asi o 12.30 hodine
prišli do obce Dolné Vestenice na parkovisko firmy Vegum Dolné Vestenice, kde obžalovaný T. Y. začal
fyzicky napádať J. H. tak, že ho udieral rukami po celom tele, potom ho potkol a keď poškodený spadol
na zem, začal ho kopať, pričom spoločne s obžalovaným Z. Q. žiadali od neho sumu 250.000,- Sk, ktorú
mali zaplatiť za zadržané vozidlo zn. BMW, ktoré opravoval J. H., čo sa však nezakladalo na pravde.

Na zdôraznenie vyhrážok obžalovaný Z. Q. požiadal doteraz nezistenú osobu, aby mu podala pištoľ
nezistenej značky, ktorú namieril na poškodeného J. H. a žiadal do 10 minút zaplatiť vyššie uvedenú
čiastku.
Nakoľko poškodený J. H. túto sumu v hotovosti nemal, vzali si obžalovaní do zálohy osobné motorové
vozidlo zn. PEUGEOT 309 ŠPZ PDE 02-12 a osobné motorové vozidlo zn. PEUGEOT 309 ŠPZ PDD

99-58, ktoré mu sľúbili vrátiť potom, ako nimi požadovanú sumu zabezpečí a po jej zabezpečení sa
spojí s S. R..
Po zabezpečení sumy 250.000,- Sk poškodený J. H. dňa 30.01.1997 vo večerných hodinách prišiel za
S. R. do pohostinstva v obci Veľká Lehôtka a na jeho pokyn následne poškodený sumu 250.000,- Sk
dňa 01.02.1997 zaniesol do hotela Lux v Banskej Bystrici obžalovanému Z. Q. a obžalovanému T. Y.,

načo mu obžalovaný Z. Q. vrátil osobné motorové vozidlo Peugeot 309 ŠPZ PDE 02-12.
Týmto konaním bola poškodenému J. H. spôsobená škoda vo výške 250.000,- Sk /8.298,48 eur/.

v bode 4/
obžalovaný Z. Q., obžalovaný T. Y. a S. R. spoločne s ďalšími doteraz nezistenými osobami ako členovia

organizovanej skupiny po vzájomnej predchádzajúcej dohode a rozdelení si úloh pod hrozbou násilia a
fyzického útoku žiadali pod vymyslenou zámienkou uhradiť od J. H. 250.000,- Sk a to tak, že
dňa 18.02.1997 približne o 13.00 hodine v meste Nováky na štátnej ceste č. I/50 na svetelnej križovatke
do osobného motorového vozidla k J. H. prisadli dve neznáme osoby, ktoré predtým na križovatke
vystúpili z osobného motorového vozidla zn. BMW bielej farby, riadeného obžalovaným T. Y., jedna z

tých osôb priložila ku hlave poškodeného J. H. pištoľ nezistenej značky, nútiac ho presadnúť na zadné
sedadlo jeho vozidla a odviezlo ho do pohostinstva vo Veľkej Lehôtke, kde sa v zadnej miestnosti
nachádzali obžalovaný Z. Q., obžalovaný T. Y., S. R. s ďalšími nezistenými osobami. Na pokyn S.
R. obžalovaný Z. Q. s doteraz nezistenými osobami bili poškodeného J. H. rukami po hlave, tvári a
obžalovaný Z. Q. zároveň na neho mieril s doteraz nezistenou strelnou zbraňou, pričom ako zámienku

svojho útoku uviedli tú skutočnosť, že poškodený J. H. udal S. R. na polícii a ako odškodnenie žiadali
vyplatiť sumu 250.000,- Sk alebo podpísať zmluvu o predaji motorového vozidla zn. Peugeot 309 ŠPZ
PDD 99-58, ktorú obžalovaný T. Y. diktoval neznámej žene do stroja, na čo poškodený z obavy pred
obžalovanými prisľúbil zabezpečiť sumu 250.000,- Sk.
Po zadovážení sumy 250.000,- Sk v presne nezistený deň v mesiaci február 1997 túto skutočnosť

oznámil telefonicky S. R. a následne sa sním stretol pri objekte stanice technickej kontroly v Bojniciach,
kde však S. R. sumu 250.000,- Sk neprevzal, ale odviezol poškodeného J. H. na parkovisko Hotela
Lux v Banskej Bystrici, kde sumu 250.000,- Sk prevzali obžalovaný Z. Q. a obžalovaný T. Y., pričom
obžalovanému Z. Q. poškodený zaplatil i sumu 10.000,- Sk za fingovanú opravu motorového vozidla zn.Peugeot 309 ŠPZ PDD 99-58, ktoré mu bolo následne vrátené. Týmto konaním bola poškodenému J.
H. spôsobená škoda vo výške 260.000,- Sk /8.630,42 eur/.

v bode 5/
obžalovaný T. Y., obžalovaný Z. Q., Y. L. spoločne s L. L., J. L., J. H., J. P. a J. L., ktorí sú trestne stíhaní
v samostatnom trestnom konaní ako členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode a rozdelení
si úloh za účelom získania finančných prostriedkov pod hrozbou fyzického násilia nútili poškodeného S.
P. platiť im finančné prostriedky, a to tak, že v mesiaci apríl 1997 v poludňajších hodinách ho L. L., J. L.

a J. H. vylákali do bývalej kancelárie Security 3 s. r. o. Banská Bystrica, ktorá sa nachádzala v starom
dome v časti Kostinianska v Banskej Bystrici, kde už boli prítomní obžalovaný Z. Q., obžalovaný T. Y., Y.
L., J. P. a J. L., pričom hneď po príchode ho napadol obžalovaný Z. Q., ktorý ho kopol do hlavy a povedal
mu, že kedy už začne plniť ich príkazy, riadne platiť a čo mu hovorí meno Z..
K fyzickému útoku na poškodeného S. P. sa pridali i ďalšie osoby s tým, že do piatka musí zložiť 1
milión Sk alebo odovzdať svoje motorové vozidlo zn. Felícia, s čím poškodený S. P. nesúhlasil a preto

ho opätovne napádali baseballovými palicami tak, že ho bili po celom tele a obžalovaný Z. Q. sa mu
vyhrážal prestrelením kolena držiac v ruke pištoľ a J. P. mu prikladal nôž ku krku, na základe čoho
poškodený z obavy o svoj život prisľúbil zabezpečiť sumu 1 milión Sk, čo však nevykonal, ale po tom
ako ho obvinení pustili, začal sa skrývať i so svojou rodinou.

Za to okresný súd uložil obžalovanému J. Q. podľa § 235 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák.
trestodňatiaslobodyvtrvaní1(jeden)rok.Podľa§58ods.1písm.a)Tr.zák.okresnýsúdobžalovanému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. mu bola určená skúšobná
doba v trvaní 1 (jeden) rok.

Obžalovanému O. P. okresný súd podľa § 37 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože
mal za to, že trest uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 02.03.2017, sp.
zn. 1Tk/1/2015 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 27.06.2017, sp. zn. 1To/59/2017,
právoplatný dňa 27.06.2017 v trvaní 15 rokov v III. nápravnovýchovnej skupine je pre obžalovaného

dostatočný.

Obžalovanému T. Y. okresný súd uložil podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1
Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. okresný
súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. mu

bola určená skúšobná doba v trvaní 1 (jeden) rok.

Obžalovanému Z. Q. okresný súd uložil podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1
Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. okresný
súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. mu

bola určená skúšobná doba v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 01.01.2006 (ďalej len „Tr. por.") okresný súd odkázal
poškodených S. P. a J. H. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Zároveň okresný súd obžalovaných J. Q. a Z. Q. podľa § 226 písm. c) Tr. por. spod obžaloby podanej
na nich prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 17.11.2000, sp. zn. 2Kv 5/99 - 1119 pre
trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. uvedený v bode
8 obžaloby na tom skutkovom základe, že
obžalovaný Z. Q., obžalovaný J. Q., Y. L., spoločne s R. Z., R. Y., J. P., J. L., ktorí sú trestne stíhaní v

samostatnom konaní ako členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode a rozdelení si úloh za
účelom získania finančných prostriedkov pod hrozbou fyzického násilia a likvidácie nútili poškodeného
S. P. platiť finančné prostriedky za tzv. „ochranu" a to nasledovne: V presne nezistený deň a mesiac
koncom roku 1996 obvinený R. Y. vyzval S. P., aby sa dostavil do hotela Lux v Banskej Bystrici, kde mu R.
Z. oznámil za prítomnosti obžalovaného J. Q. a R. Y., že za poskytnutie ochrany im bude platiť 15.000,-

Sk mesačne, čím sa vyrovná jeho dlh voči Z.. Nakoľko poškodený S. P. odmietol platiť za tzv. ochranu
jeho predajne potravín, ktorú mal zriadenú vo svojom rodinnom dome, obžalovaný Z. Q., Y. L., R. Y.,
J. P., J. L., ktorých vec bola vylúčená na samostatné konanie spolu s ďalšími doteraz nestotožnenými
osobami v presne nezistenom čase koncom decembra 1996 až začiatkom januára 1997 v meste T. vpredajni potravín v rodinnom dome S. P. na ul. Ľ. L. č. XX porozbíjali zariadenie a fľaše, vyhrážali sa
poškodenému zničením jeho motorového vozidla, čím ho nútili platiť tzv. „výpalné", ktoré mu bolo určené
R. Z. vo výške 15.000,- Sk mesačne. Pod hrozbou vyhrážok poškodený S. P. 2-krát v tomto období

zaplatil tzv. „výpalné" v požadovanej výške. V presne nezistený deň v mesiaci február - marec 1997 sa
poškodený S. P. stretol v hoteli Lux v Banskej Bystrici s R. Z. a obžalovaným J. Q., ktorým oznámil, že už
nebude platiť. Obaja ako R. Z. tak i obžalovaný J. Q. mu povedali, že v prípade neuhrádzania poplatkov
za tzv. „ochranu" sa mu v budúcnosti môže niečo stať, môže sa pošmyknúť, alebo sa môže niečo prihodiť
jeho dcére. Poškodený S. P. i napriek týmto vyhrážkam neplatil požadované poplatky. V mesiaci marec

1997, keďže poškodený S. P. neplatil požadovanú čiastku, bol na neho vykonávaný nátlak a to tak, že
Y. L. v prítomnosti ďalšej nezistenej osoby po príchode k domu S. P. na T. na ulici Ľ. L. č. XX v presne
nezistený deň v mesiaci marec 1997 6 krát vystrelili z doteraz nezistenej strelnej zbrane na rodinný dom
poškodeného, pričom k zraneniu žiadnej osoby nedošlo, oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok
spáchali obžalovaný J. Q. a obžalovaný Z. Q..

Podľa § 229 ods. 3 Tr. por. okresný súd odkázal poškodeného S. P. s nárokom na náhradu škody na
civilný proces.

Ku skutku č. 1 a 2 okresný súd uviedol, že účasť obžalovaných J. Q. a O. P. na stíhaných skutkoch
je daná tým, že sa ako spolupáchatelia zúčastnili na vydieraní poškodeného J. K., pričom skutková

podstata trestného činu vydierania bola u obžalovaných naplnená pri oboch skutkov už vyslovením
hrozby násilia voči poškodenému J. K. S. R., Q. R., obžalovaným J. Q. a ukázaním zbraní poškodenému
J. K. obžalovaným J. Q. a Q. T., ak nesplní ich požiadavky. Prítomnosť väčšieho množstva osôb, vrátane
obžalovaného J. Q. a obžalovaného O. P. bola nevyhnutná na prezentáciu sily skupiny pôsobiacej okolo
S. R., pričom na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že obžalovaný J. Q. v

rámci spolupáchateľov zastával vyššie postavenie ako obžalovaný O. P., keď priamo komunikoval s
poškodeným J. K., vyhrážal sa mu zlomením ruky a ukázal mu zbraň, ktorú mal pri sebe, ak nesplní
požiadavky prednesené S. R. na vydanie predmetov zo žltého kovu a zaplatenie pokuty vo výške
2.000.000,- Sk.

Okresný súd konštatoval, že účasť jednotlivých osôb s výnimkou S. R., Q. R. a Q. T. (pri skutku zo
dňa 16.06.1997) síce vyplýva výlučne z výpovede poškodeného J. K., avšak keďže tieto osoby poznal
alebo následne opoznal a všetky relevantné skutočnosti, ktoré poškodený J. K. uvádzal, boli potvrdené
v podstatných bodoch aj ďalšími svedeckými výpoveďami, okresný súd vyhodnotil jeho výpoveď ako
vierohodnú aj v časti účasti obžalovaného J. Q. a obžalovaného O. P. na jeho vydieraní. Rovnako z

výpovede svedkyne J. K. a svedka J. L. mal okresný súd za preukázané, že k zoznámeniu poškodeného
J. K. a S. R. a Q. R. prišlo skôr ako v lete roku 1997, nakoľko svedkyňa J. K. potvrdila, že so svedkom D.
R. sa zoznámili v roku 1996 a ten následne zoznámil jej manžela s bratmi S. R. a Q. R., pričom svedkyňa
J. K. dňa 04.05.1997 a svedok J. L. dňa 16.06.1997 tieto osoby videli komunikovať s poškodeným J.
K.. Z výpovedí ďalších vo veci vypočutých svedkov okresný súd dospel k záveru, že koncom roka 1998

až do začiatku roka 1999 možno hodnotiť vzťah S. R. a poškodeného J. K. vnímaním tretích osôb ako
kamarátsky, keď spoločne trávili Silvester roku 1998 a v januári 1999 spoločne nakupovali v Rakúsku a
rovnako nemožno vylúčiť ich spoločné „obchodné" aktivity, keď podnikateľská činnosť poškodeného J.
K. preukázateľne zahŕňala aj požičiavanie si peňazí od tretích osôb, avšak ani tieto skutočnosti podľa
názoru okresného súdu nespochybňujú, že v roku 1997 prišlo k vydieraniu poškodeného J. K..

S poukazom na spôsob a čas spáchania jednotlivých skutkov, ich právnu kvalifikáciu, osobu
poškodeného dospel okresný súd k záveru, že oba skutky spája jednotiaci zámer obžalovaných,
v dôsledku čoho oba skutky tvoria jeden pokračovací trestný čin vydierania spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. k § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., keď

v skutku č. 2/ mal okresný súd za preukázané spáchanie tohto skutku so zbraňou, pričom výška škody
spôsobená týmto trestným činom dosahuje škodu veľkého rozsahu.

Ku skutku č. 3 a 4 okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodený J. H.
osoby S. R. a obžalovaných Z. Q. a T. Y. poznal, čo eliminuje možnosť zámeny týchto osôb. S S. R.

v minulosti dovážali motorové vozidlá zo zahraničia, pričom poškodený J. H. sa venoval ich oprave a
predaju. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z výpovedí obžalovaného Z. Q. a svedka J. K.. Výpoveď
poškodeného J. H. je v podstatných bodoch potvrdená výpoveďou svedkyne F. H., ktorá ako priamy
svedok videla, že poškodený J. H. bol dvakrát zbitý, čo dokumentovali jeho zranenia, pričom prvýkrátmal byť zbitý v Dolných Vesteniciach a druhýkrát v Prievidzi. Svedkyňa F. H. dokonca poškodeného J.
H. viezla do hotela Lux v Banskej Bystrici, kde mal odovzdať sumu vo výške 250.000,- Sk a pred týmto
hotelomvidelapohybovaťsaobžalovanéhoT.Y.,ktorýsapredtýmpohybovalajokoloichdomuspoločne

s S. R.. Svedkyňa taktiež potvrdila, že po odovzdaní finančných prostriedkov vo výške 250.000 Sk im
bolo jedno motorové vozidlo zn. Peugeot ešte v ten večer vrátené. Druhého odovzdania finančných
prostriedkov sa už nezúčastnila, pretože s poškodeným J. H. išiel ich syn H. H. a jej švagor Y. H..

Okresný súd konštatoval, že účasť obžalovaného Z. Q. síce vyplýva výlučne z výpovede poškodeného

J. H., avšak keďže poškodený obžalovaného Z. Q. poznal, je vylúčená jeho zámena s inou osobou,
pričom vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žiadna motivácia poškodeného J. H. krivo obviniť
obžalovaného Z. Q. zo spáchania stíhaných skutkov. Ani ošetrenie obžalovaného Z. Q. dňa 12.02.1997
v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, z dôvodu zlomeniny pravej ruky, nevylučuje, že sa v dňoch
28.01.1997 a 18.02.1997 zúčastnil na vydieraní poškodeného J. H.. Rovnako v prípade obžalovaného
T. Y. poskytnutá dochádzka od svedka R. O. nepreukazuje, že by sa obžalovaný nemohol dopustiť

stíhaných skutkov.

S poukazom na spôsob a čas spáchania jednotlivých skutkov, ich právnu kvalifikáciu,
osobu poškodeného, dospel okresný súd k záveru, že oba skutky spája jednotiaci zámer obžalovaných,
v dôsledku čoho oba skutky tvoria jeden pokračovací trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2

písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák.

Ku skutku č. 5 a 6 okresný súd uviedol, že výpoveď poškodeného S. P. je v podstatných bodoch
potvrdená výpoveďou svedkyne O. P., ktorá ako priamy svedok videla, že po poškodeného J. H. prišli

v rozhodnom čase na motorovom vozidle bratia L., s ktorými mal ísť podľa vlastného udania na pivo.
Domov ho následne doviezla dodávka, pričom poškodený S. P. bol dobitý, čoho svedkami boli aj rodičia
poškodeného svedok J. P. a svedkyňa B. P.. Manželke o dva dni uviedol, že ho L. L. vlákal do pasce,
kde ho dobili z dôvodu, že odmietal platiť výpalné.

Okresný súd konštatoval, že účasť obžalovaného Z. Q. a obžalovaného T. Y. síce vyplýva výlučne
z výpovede poškodeného S. P., avšak poškodený obžalovaných opoznal, pričom vykonaným
dokazovaním nebola preukázaná žiadna motivácia poškodeného S. P. krivo obviniť obžalovaného Z. Q.
a obžalovaného T. Y. zo spáchania stíhaného skutku. Ani ošetrenie obžalovaného Z. Q. dňa 12.02.1997
v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, z dôvodu zlomeniny pravej ruky, nevylučuje, že sa v apríli

roku 1997 zúčastnil na vydieraní poškodeného S. P.. Rovnako v prípade obžalovaného T. Y. poskytnutá
dochádzka od svedka R. O. nepreukazuje, že by sa obžalovaný nemohol dopustiť stíhaných skutkov.

Predmetný skutok podľa názoru okresného súdu nie je čiastkovým útokom pokračovacieho trestného
činu, ktorý tvoria skutky č. 3 a č. 4, pretože u obžalovaného Z. Q. a obžalovaného T. Y. absentuje tzv.

jednotiaci zámer, nakoľko z vykonaného dokazovania okresný súd nemal za preukázané, že už v čase
vydierania poškodeného J. H. v mesiacoch január a február 1997 plánovali v apríli roku 1997 vydierať
poškodeného S. P..

Výpoveď poškodeného S. P. podľa názoru okresného súdu nesie znaky vierohodnosti aj z dôvodu, že

sa vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vyjadril, že obžalovaný J. Q. a obžalovaný Z. Q. sa
nezúčastnili na rozbíjaní jeho obchodu v januári roku 1997, hoci ich ako osoby páchateľov označil vo
svojej výpovedi v prípravnom konaní. Napriek skutočnosti, že si bol vedomý zámeny týchto osôb pri
skutku v januári roku 1997 zotrval poškodený S. P. na hlavnom pojednávaní na svojom vyjadrení o účasti
obžalovaného Z. Q. a obžalovaného T. Y. na skutku z apríla roku 1997.

K výroku o oslobodení obžalovaných J. Q. a Z. Q. zo skutku č. 6 okresný súd dodal, že z výpovedí
poškodeného S. P., svedkyne O. P. a svedka J. P. mal za preukázané, že presne neidentifikovanými
osobami prišlo v januári 1997 k rozbitiu obchodu poškodeného S. P. v meste T. v rodinnom dome na ul.
Ľ. L. č. XX pre neplatenie výpalného, avšak z dôvodu, že žiadny svedok neidentifikoval obžalovaných Z.

Q. a J. Q. ako páchateľov predmetného skutku a poškodený S. P. rovnako poprel ich účasť na stíhanom
skutku, dospel okresný súd k záveru, že nebolo preukázané, že tento skutok spáchali obžalovaný Z.
Q. a obžalovaný J. Q., a preto ich súd spod obžaloby pre tento skutok oslobodil s poukazom na § 226
písm. c) Tr. por.Okresný súd nemal preukázaný jednotiaci zámer obžalovaného Q. spáchať pokračovací trestný čin
vydierania,ktorýjepredmetomtohtokonaniaužvseptembriažoktóbri1996,pretoževtomtočasenemal

vedomosťotom,žepoškodenýJ.K.zakúpilvTureckupredmetyzožltéhokovuatietodomaprechováva.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ako prvý z páchateľov sa o dispozícii poškodeného J. K. s
predmetmi zo žltého kovu dozvedel S. R. a to až v roku 1997. Okresný súd nemal preukázanú ani
časovú súvislosť jednotlivých trestných činov, pretože medzi ich spáchaním bol časový odstup viac ako
5 mesiacov. A tak okresný súd nevyhovel návrhu obžalovaného J. Q. na zastavenie jeho trestného

stíhania s poukazom na prekážku rozhodnutej veci.

V prípade obžalovaného Z. Q. okresný súd dospel k záveru, že skutky uvedené v bode 4/ rozsudku
Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T/42/2004 sú totožné so skutkom uvedeným v bode 5/ tohto rozsudku.
Okresný súd však s poukazom na obsah spisového materiálu dospel k inému záveru, ktorý konštatuje
Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení rozsudku zo dňa 24.04.2012, sp. zn. 5To/236/2009. Z

obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že prokurátor podal obžalobu v znení v akom ju okresný súd
následne prevzal do svojho rozhodnutia, a v bode 4/ bol ako obvinený uvedený aj Z. Q., avšak z právnej
vety obžaloby ako aj rozsudku a jej právnej kvalifikácie bolo zrejmé, že obžalovaný Z. Q. bol v tomto
konaní uznaný za vinného len z trestného činu podvodu v bode 5/, podľa ktorého mu bol uložený trest.
Pochybenie okresného súdu spočívalo len v tom, že v prípade obžalovaného Z. Q. neuviedol, že je za

skutok 4/ stíhaný v samostatnom konaní, t. j. v tomto konaní, ako to učinil u obžalovaného T. Y.. Okresný
súd uzavrel, že podľa súdnej praxe uvedenie páchateľa/spolupáchateľa v skutku, v prípade ak je pre
tento skutok stíhaný v samostatnom konaní, nezakladá prekážku rozhodnutej veci a nie je ani porušením
zásady prezumpcie neviny, a preto okresný súd nevyhovel návrhu obžalovaného Z. Q. na zastavenie
jeho trestného stíhania s poukazom na prekážku rozhodnutej veci. Zároveň okresný súd zdôraznil, že

v prípravnom konaní spisového materiálu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/42/2004 bol namietaný
skutok uznesením zo dňa 31.08.2000, ČVS: KUV-17/10-98 vo vzťahu k obvinenému Z. Q. vylúčený na
samostatné konanie.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery sa okresný súd riadil zásadami uvedenými v § 23 ods. 1 a

§ 31 ods. 1 Tr. zák., a to požiadavkou splnenia účelu trestu tak, aby tento ochránil spoločnosť pred
páchateľom trestnej činnosti a súčasne bol nástrojom všeobecnej a individuálnej prevencie. Zohľadnil
pritom spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti
a osoby obžalovaných, ich pomery a možnosť ich nápravy. Rovnako súd prihliadol aj na dĺžku súdneho
konania v trvaní cca 18 rokov, ktorá aj s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a

základných slobodách podľa názoru súdu predstavuje dôvod na mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody u všetkých obžalovaných.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. okresný súd považoval za výnimočnú okolnosť u všetkých obžalovaných
dĺžku súdneho konania, kedy od spáchania stíhaných skutkov do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia

uplynulo už 21 rokov. Pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody bol súd limitovaný minimálnym
trestom odňatia slobody v trvaní 1 roka podľa § 40 ods. 3 písm. c) Tr. zák. Okresný súd dospel k záveru,
že na dosiahnutie účelu trestu, ktorý sleduje Trestný zákon, postačuje v prípade obžalovaných J. Q., Z.
Q. a T. Y. uloženie trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka, ktorého výkon okresný súd podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka (v prípade obžalovaných Z. Q. a T. Y. sa jednalo o

trest úhrnný) a v prípade obžalovaného O. P. súd upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na
jeho odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 02.03.2017, sp. zn. 1Tk/1/2015 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.06.2017, sp. zn. 1To/59/2017, ktorým bol odsúdený podľa
§ 219 ods. 2 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov v III. NVS.

Okresný súd poškodených J. H. a S. P., ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody, odkázal s uplatnenými
nárokmi na náhradu škody na civilný proces. V prípade poškodeného J. H. podľa názoru okresného súdu
nebolo možné vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania ustáliť podiel jednotlivých obžalovaných
a ďalších páchateľov na odovzdanej finančnej hotovosti a ďalšie dokazovanie o uplatnenom nároku
poškodeného na náhradu škody by trestné konanie neprimerane predĺžilo. V prípade poškodeného S.

P. boli obžalovaní Z. Q. a T. Y. uznaní za vinných len pri skutku č. 5, pri ktorom nebola poškodenému S.
P. spôsobená škoda a za skutok č. 6 boli obžalovaní J. Q. a Z. Q. spod obžaloby oslobodení.Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali obžalovaní Q., Q., Y. a prokurátor Okresnej prokuratúry
Trnava odvolanie.

Prokurátor argumentoval nasledovne:

„S rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T 8/2002 sa nestotožňujem v časti výroku o treste vo
vzťahu k obžalovaným J. Q., T. Y. a Z. Q. za trestnú činnosť uvedenú pod bodom 1,2,3,4,5 rozsudku.

Čo sa týka rozsudku Okresného súdu Trnava 5T 8/2002 zo dňa 07.09.2018 vo vzťahu k trestom
uloženým za žalovanú trestnú činnosť obžalovaným J. Q., T. Y. a Z. Q. za trestnú činnosť vedenú v
bodoch 1,2,3,4,5 - pokračovacie trestné činy vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b)m ods.3 písm.
b) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 1 Tr. zák. a tiež pokračovací trestný čin vydierania
podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), b), c) Tr. zák., kde v prvom prípade je trestná sadzba
trestu odňatia slobody 5 až 12 rokov a v druhom prípade dva až osem rokov, považujem uložené tresty

za neprimerane nízke s ohľadom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti a výšku spôsobnej škody.

Použitie ust. § 40 ods.1 Tr. zák. na rozdiel od súdu nepovažujem za výnimočnú okolnosť dĺžku súdneho
konania, najmä vzhľadom na okolnosti a brutálny spôsob, akým bola žalovaná trestná činnosť spáchaná.

Preto navrhujem, aby Krajský súd v Trnave podľa § 258 ods. 1 písm. e) Tr. por. v tejto odvolaním
napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a podľa § 259 od. 3 Tr. por. uložil obžalovaným
T. Y. a Z. Q. prísnejšie podmienečné tresty s dlhšou skúšobnou dobou a u obžalovaného J. Q. podľa §
235 ods. 3 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody na dolej hranici trestnej sadzby so zaradením
pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny."

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný J. Q. prostredníctvom svojho obhajcu a žiadal, aby jeho
odvolaniu bolo vyhovené a odvolanie prokurátora zamietnuté ako nedôvodné. Vyjadril sa i obžalovaný
Z. Q. sám a uviedol, že sa s ním absolútne nestotožňuje, ako i obžalovaný T. Y., ktorý uviedol, že sa
nemôže stotožniť s odvolaním prokurátora a toto navrhuje zamietnuť.

Obžalovaný J. Q. prostredníctvom svojho obhajcu v odvolaní uviedol, že spáchanie skutkov popiera.
Z výpovede spoluobžalovaných a svedkov nevyplývajú žiadne relevantné okolnosti v jeho neprospech.
Existuje len jediná výpoveď poškodeného J. K., ktorá je spochybniteľná. Jeho výpoveď považuje za
nepresvedčivú. Svedkovia, ktorých výpovede boli prečítané, mimo iného uviedli, že poškodený J. K. sa v

kritickomobdobí,keďmalodôjsťkspáchaniuskutkov,priatelilsrodinouS.aQ.R..Jenepochopiteľné,že
v máji resp. júni 1997, keď ho mali obžalovaní vydierať, pričom tvrdil, že mal z nich veľký strach, napriek
tomu nemal zábranu sa s nimi v krátkom časovom odstupe stretávať. Ak teda existuje jediný dôkaz,
tento musí byť nespochybniteľný a jednoznačný, čo v danom prípade určite nie je. Výsledky dokazovania
podľa neho nevyznievajú jednoznačne a nie je tu ucelená reťaz tak priamych ako aj nepriamych

dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný záver, že skutok spáchal on. A preto žiadal, aby
napadnutý rozsudok bol zrušený a vec vrátená okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie s
právnym názorom, že nebolo dokázané, že skutok spáchal a teda, aby bol spod obžaloby oslobodený.
Ďalej obžalovaný namietal, že skutky, pre ktoré bol neprávoplatne odsúdený v tejto veci, sú len ďalšími
čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu, o ktorom už Krajský súd v Banskej Bystrici v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu SR rozhodol odsudzujúcim právoplatným rozsudkom. Názor súdu, že tu
nie je preukázaný jednotiaci zámer obžalovaného, je nesprávny. Súd vykladá tento pojem reštriktívne, čo
by znamenalo, že len výnimočne bolo možné, aby jednotlivé čiastkové útoky naplnili znaky pokračovania
v jednom a tom istom trestnom čine, aj keď všetky okolnosti boli naplnené. Argumentoval, že čas,
miesto a spôsob spáchania jednotlivých činov páchateľom napĺňajúcich znaky toho istého trestného

činu, sú z hľadiska posudzovania objektívnych súvislosti dôležité pre záver, či ide o pokračovanie v
tom istom trestnom čine, alebo o jeho opakovanie. Z týchto objektívnych okolností možno usudzovať
aj to, či páchateľ mal aj zjednocujúci zámer pokračovať v páchaní toho istého trestného činu. V danom
prípade všetky tieto okolnosti naplnené boli, pričom jednotiaci zámer podľa platnej judikatúry nemusí
zahŕňať úplne poznanie prípadného ďalšieho útoku, ale plne postačuje ak páchateľ zamýšľa ďalšie útoky

len v najhrubších črtách, čo sa v predmetnom prípade aj stalo. Podľa ustálenej judikatúry je tiež plne
akceptovateľné, ak medzi jednotlivými čiastkovými útokmi je časový odstup do 6 mesiacov. V danom
prípade medzi skutkom č. 2 odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (december
1996 ) a skutkom č. 1 v tejto veci (máj 1997) táto časová súvislosť je zachovaná. Vzhľadom na tietoskutočnosti žiadal, aby odvolací súd vyhovel tomuto návrhu odvolania a aby trestné stíhanie proti J. Q.
zastavil podľa § 223 ods.1 s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por.

Obžalovaný T. Y. prostredníctvom svojho obhajcu v odvolaní uviedol, že skutky v bode 3, 4, 5 rozsudku
nespáchal. V dobe kedy sa mali skutky stať, vypomáhal v pohostinstve svojho švagra R. O.. Toto jeho
tvrdenie je preukázané i R. O., ktorý vypovedal, že mu v kritickom čase pomáhal v pohostinstve, kde
sa v tom čase striedali počas zmien. Táto jeho obhajoba nebola nijako vyvrátená a zostali minimálne
pochybnostiotom,čitietoskutkyspáchal.Pretopodľajehonázoruhomalsúdoslobodiťvzmyslezásady

v pochybnostiach v prospech obvineného. Poukázal na skutočnosť, že skutky sa stali takmer pred
22 rokmi a obžalovaný je tak vystavený negatívnym dôsledkom spojených s trestným stíhaním. Dĺžku
konania nemožno podľa neho v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi okolnosťami prípadu. Túto dĺžku
považuje za neodôvodnenú a neprimeranú, keďže nebola spôsobená zložitosťou veci, ani prieťahmi z
jeho strany. Vzhľadom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva dĺžku trvania trestného
konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných

dôvodov pre prekročenie tejto hranice, nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Podľa
názoru obžalovaného, došlo v tomto prejednávanom prípade postupom orgánov činných v trestnom
konaní k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 1 - právo
na spravodlivé súdne konanie zabezpečujúce prerokovanie veci v primeranej lehote) a tiež k porušeniu
jednej zo základných zásad trestného konania upravenej v ustanovení § 2 ods. 7 Tr. por. Postavenie

obžalovaného je stresujúce, napriek formálnej deklarácii rešpektovania prezumpcie neviny spoločnosť
obvinené osoby prakticky stotožňuje s osobami odsúdenými a negatívne ovplyvňuje život obvineného
prinajmenšom tým, že aktuálna hrozba trestu komplikuje obžalovanému možnosť viesť a plánovať ďalší
osobný život. Plynutím času sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne potreba
jednakindividuálnejprevencieatiežpotrebagenerálnejprevencie.Vzhľadomnauvedené,jepodľaneho

možné tvrdiť, že on sa stal obeťou trestného konania a v súčasnosti nie je možné na ňom vyvodzovať
žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a podľa §
226 písm. c) Tr. por. oslobodiť ho spod obžaloby.

Obžalovaný Z. Q. prostredníctvom svojho obhajcu v odvolaní uviedol, že sa domáha preskúmania

zákonnosti a odôvodnenosti celého konania, ako aj konania, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby s
tým, že vzhľadom na platnosť prechádzajúcich trestných kódexov sa domáha v konečnom dôsledku
oslobodenia spod obžaloby podľa § 226 písm. c) Tr. por. Ďalej uviedol, že základnou námietkou ostáva
naďalej námietka vyplývajúca z rozhodovania Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T 42/04, či tam popísané
skutky sa neprekrývajú so skutkami v obžalobe podanej na Okresný súd Trnava a teda či vo vzťahu

k predmetu tohto konania sa nejedná o pokračovací trestný čin podľa § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného
do 31.12.2005. Vo veci sa jedná o skutky, vo vzťahu ku ktorým od ich tvrdenej existencie uplynulo
viac ako 22 rokov. Ide o neprimeranú dobu aj z pohľadu trvania celého trestného konania, nakoľko
pôvodne podaná obžaloba na Okresný súd Prievidza bola podaná 24.11.2000, takže aj konanie pred
súdom trvalo neprimerane dlho. Tento stav sa odrážal potom aj pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní,

kedy vypočutí svedkovia si nepamätali, k čomu sa vyjadrovali ešte v prípravnom konaní. Vzhľadom
na veľký odstup času už nie je možné podľa neho verifikovať pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní
dôkazy nazhromaždené v prípravnom konaní. Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní pri porovnaní
s dôkazmi z prípravného konania v dôsledku takto vzniknutej situácie trpia rozpornosťou, ktorú veľakrát
nebolo možné odstrániť. Argumentoval, že uznanie viny a následne trestu je prakticky bez ohľadu na

rozsiahle a právne odôvodnenie napadnutého rozsudku tak či tak neprimerané vo vzťahu ku skutočnosti,
že on sa v dôsledku dĺžky celého konania stal obeťou tohto konania, keď po dobu viac ako 22 rokov žil
v právnej neistote. Trvanie celého konania nezapríčinil.
Obžalovaný Z. Q. odvolanie aj sám odôvodnil a uviedol, že sa necíti byť vinný a domáha sa zastavenia
trestného stíhania podľa § 231 ods. 1 Tr. por., pretože trestné stíhanie je podľa § 11 ods. 1 písm. h)

Tr. por. neprípustné. Od údajného spáchania skutku uplynulo 22 rokov, pričom on nezapríčinil takto
dlhotrvajúci stav súdneho konania. Ku skutku 3 a 4 napadnutého rozsudku uviedol, že týchto skutkov sa
nedopustil. Obvinenie jeho vyplýva len z výpovede poškodeného J. H., žiadny zo svedkov ho nepozná
a ani nespomína. Všetci svedkovia okrem J. K. sú rodinní príslušníci, ale nikto z nich nepotvrdil, že on
osobne mal spáchať skutok. J. K. má vraj poznatky len z počutia a nikdy pri žiadnom vydieraní nebol

a J. K. dodnes dlhuje sumu 550 000 Sk z obchodu, ktorý on pre neho sprostredkoval. Údajný skutok
mal spáchať za účasti mimo iných aj S. R., avšak sám K. vo svojej výpovedi uvádza, aké boli jeho
vzťahy s S. R., že ho chcel fyzicky odstrániť. Podľa jeho názoru keby poškodený J. H. hovoril pravdu,
tak by určite po jeho prepustení z väzby jeho brat Y. nechodil ku nemu do servisu a autobazáru. Dňa28.01.1997 v čase asi o 12.30 hod. nemohol byť spolu so T. Y. a ďalšou doposiaľ nezistenou osobou v
E. L., pretože bol v práci minimálne do 17 hod. Tiež nemohol byť účastný skutku 18.02.1997, pretože
bol už 6 dní PN, pričom mal bolestivú zlomeninu ruky, ktorú mal v sadre po predlaktie. Má za to, že

výpoveď H. nemožno považovať za dôveryhodnú, pretože si nič nepamätal a až po prečítaní výpovede
z prípravného konania povedal, že to, čo prečítal predseda senátu, je pravda. Podľa neho poškodený
ak uvádza určitú skutočnosť, mal by si ju pamätať aj po 15 rokoch. Ku skutku 5 uviedol, že tohto skutku
sa nedopustil, presne tak ako sa nedopustil skutku 6. Jeho obvinenie vyplýva len z výpovede údajného
poškodeného S. P., žiadny zo svedkov ho nepozná a ani nespomína. Svedkovia, ktorí k veci vypovedali,

sú rodinní príslušníci poškodeného P. a o veci sa dozvedeli len sprostredkovane. Poškodený uvádza,
len všeobecne „v mesiaci marec - apríl 1997" a keby bol napadnutý tak ako on, určite by si to pamätal
celý život. Od 12.02.1997, kedy sa mu stal pracovný úraz, de facto už nebol zamestnancom SECURITY
3 kvôli nezhodám s majiteľom firmy a niektorými zamestnancami a bol PN, potom čerpal dovolenku a
pracovný pomer ukončil 21.05.1997. Poškodený si ho jednoznačne mýli s inou osobou. Jeho výpoveď
nemožnopovažovaťzadôveryhodnú,pretožesiničnepamätalaažpoprečítanívýpovedezprípravného

konania povedal, že to, čo prečítal predseda senátu, je pravda. Obžalovaný ďalej uviedol, že u obidvoch
poškodených mohlo dôjsť k ich ublíženiu úplne iným spôsobom. H. je známy podvodník, konfident a
autičkár a P. je podvodník, gambler a dlhoval peniaze kade komu a pre pokoj v rodine sa vyhovorili
na vydieranie. Kladie si otázku „z akého dôvodu súd verí dvom podvodníkom a nie jemu?". Dal do
pozornosti, že bol rozsudkom Okresného súdu Zvolen, ktorý je v obžalobe pod bodom 9 v zmysle

rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici už uznaný vinným. A keďže už bol odsúdený, tak skutky
4, 5 a 8 sú pokračovacím trestným činom a nemožno mu uložiť ani spoločný trest. Preto mal súd jeho
trestné stíhanie podľa § 9 ods. 1 z dôvodov § 11 písm. e) Tr. por. zastaviť. Zdôraznil, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa bol vynesený po viac ako 19 rokoch od začatia trestného konania a
obžalovaný má právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa jeho názoru mal preto súd

dospieť k záveru, že sú dané dôvody na rozhodnutie o zastavení trestného stíhania (§ 11 ods. 1 písm.
h) Tr. por.). Článok 6 ods. 1 Dohovoru nevylučuje takú vnútroštátnu procesnoprávnu úpravu, ktorá za
existencie zákonom stanovených podmienok dovoľuje, prípadne aj prikazuje zastaviť súdne konanie. Ak
právna úprava explicitne nereflektuje na existenciu skutočností, pre ktorú nie je možné trestné konanie
vykonať a príslušný trestno-procesný právny predpis s ňou nespája možnosť zastavenia konania, mal

si súd prvého stupňa osvojiť názor a nevyhnutne vychádzať z úpravy obsiahnutej v čl. 6 ods. 1 veta
prvá Dohovoru a s odkazom naň konanie zastaviť. Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR zo
dňa 29.10.2008, sp. zn. 3Tost/13/2008 a zo dňa 16.05.2012, sp. zn. 1Tost/12/2012, nález Ústavného
súdu SR zo dňa 04.02.2015, sp. zn. I. ÚS 688/2014, nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 380/09.
Napokon uviedol, že ochrana práva na primeranú dĺžku konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp.

kompenzácie jeho porušenia, môže byť aj u nás dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému
právu v rámci právomoci všeobecných súdov, a nie finančnou kompenzáciou, na ktorú sa musia skladať
opäť len občania. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je
však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť
od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, správanie

osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo
výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi
lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 22 rokov od spáchania obžalobného skutku
môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti. K výške trestu uviedol, že túto namieta. Prvé
a závažné porušenie sa odohralo pri jeho rozhodovaní o väzbe, kedy bol pre sudcu predvedený až

po 36 hodinách. Ďalšie porušenie nastalo počas konfrontácie s P., kedy mu odmietol odpovedať na
položené otázky, vyšetrovateľ mu poradil ako má odpovedať. Na okresnom súde sa stratili jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu. Podstatná časť úkonov bola vykonaná ešte počas jeho zadržania a
doteraz mu nikto dôvody väzby nepreukázal. Za trestný čin, za ktorý bol odsúdený, je trestná sadzba
od 2 do 8 rokov, pričom on väzbou vykonal viac ako jeden rok (vo väzbe bol 36 mesiacov). Na záver

dodal, že zo strany okresného súdu bola jednoznačne opomenutá zásada platná v slovenskom trestnom
práve, že sa má vždy v pochybnostiach postupovať v prospech obžalovaného. A má za to, že zastavenie
trestného stíhania podľa § 231 ods. 1 Trestného poriadku je plne dôvodné.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie, ktoré sa konalo v neprítomnosti obžalovaného J. Q., ktorý

požiadal o konanie v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti poškodených. Prokurátor krajskej prokuratúry
navrhol na verejnom zasadnutí krajského súdu odvolaniu prokurátora vyhovieť. Obžalovaný Z. Q. zotrval
na dôvodoch odvolania a dodal, že trest uložený okresným súdom sa míňa účinku. Obžalovaný T. Y. kveci nemal čo uviesť. Prítomní obhajcovia obžalovaných zotrvali na písomných dôvodoch odvolania a
zároveň navrhli odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 254 ods.1 Tr. por. zákonnosť a
odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo a zistil, že odvolania obžalovaných Q., Q., Y. a prokurátora nie sú dôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavných

pojednávaniachvšetkydostupnéapotrebnédôkazynaobjasnenieskutkovéhostavuveciatietosprávne
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 5, 6 Tr. por. a
dospel ku správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením § 125 Tr.
por. podrobne a vecne správne odôvodnil v napadnutom rozsudku.

Aj podľa názoru krajského súdu boli obžalovaní zo spáchania žalovaných skutkov jednoznačne a bez

akýchkoľvek pochybností usvedčení.

Samozrejme platí (ako sa správne argumentuje v odvolacích námietkach), že na preukázanie viny
obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti

žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť
akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom
vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede

svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam
o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi
zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka
(poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným
je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v

inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného
(často hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde
najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a
obžalovaným alebo svedkom a poškodeným), ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou
súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, podľa vnútorného presvedčenia

napokon rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Rovnako tak platí, že v prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy
dôkaz,preukazujúcivinuobžalovaného,bezďalšíchpodpornýchdôkazov(odbornévyjadrenie,znalecký
posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,

zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca
vyvrátený.

Krajský súd uzatvára, že okresný súd sa dôsledne riadil vyššie uvedenými zásadami. Snahou
obžalovaných bolo poškodených, prípadne svedkov diskvalifikovať, avšak okresný súd sa so všetkými

námietkami, ktoré sú zhodné s námietkami odvolacími, riadne a správne vysporiadal. Výpovede
poškodených, ako i ďalších svedkov považoval odvolací súd za výpovede dôveryhodné. Aj keď
obžalovaní vinu popierali a predkladali dôkazy, ktoré mali svedčiť o nemožnosti ich účasti na jednotlivých
skutkoch, ich obranu treba vyhodnotiť ako účelovú s cieľom zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti
za svoje protiprávne konanie. Obžalovaným bola vina preukázaná a zároveň po vyhodnotení celého

dokazovania je možnosť akéhokoľvek iného záveru vylúčená.

Pokiaľ si poškodení nepamätali na presné detaily, nemožno bez ďalšieho týchto svedkov považovať za
nedôveryhodných. Sami obžalovaní namietajú dĺžku trestného konania a nie je možné, aby si svedkovia
s odstupom tak dlhého času pamätali všetky podrobnosti skutkového deja.

Odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o hodnovernosti dôkazov a správnosti skutkových zistení súdu
prvého stupňa. A tak dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež
dôvody a úvahy, ktorými tento súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia.Dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa vytvárajú totiž aj podľa zistenia odvolacieho súdu ucelenú
reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú aj obžalovaných Q., Q. a Y. zo spáchania

žalovaných skutkov (príp. čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu). Okresný súd vychádzajúc
z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil ani pri právnej kvalifikácii konania menovaných
obžalovaných.

K ostatnému postupu okresného súdu nemožno vytknúť nič. Aj krajský súd zastáva názor, že u

obžalovaného J. Q. nebol preukázaný jednotný zámer spáchať pokračovací trestný čin vydierania, ktorý
je predmetom tohto konania, pretože by od začiatku (september 1996) musel aspoň v hrubých rysoch
zamýšľať i ďalší útok. Rovnako tak možno súhlasiť s tvrdením okresného súdu, že nebola preukázaná
ani časová súvislosť jednotlivých trestných činov. Preto nie je potrebné sa bližšie zaoberať námietkou
res iudicata vo vzťahu k (prípadnému) čiastkovému útoku pokračovacieho trestného činu, avšak platí,
že pred rekodifikáciou slovenského trestného práva z roku 2005 bolo hmotnoprávne i procesnoprávne

chápanie pojmu „skutok" v súvislosti s pokračovacím trestným činom jednotné, čo znamená, že v
trestnom práve hmotnom, ako aj v trestnom práve procesnom sa pokračovací trestný čin považoval za
formálne jeden skutok, ktorý pozostával z viacerých čiastkových útokov. Praktickým dôsledkom tohto
jednotného chápania pojmu skutok v súvislosti s pokračovacím trestným činom bolo to, že v prípade, ak
orgány činné v trestnom konaní zistili ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý (za

ktorého iné čiastkové útoky) už bol predtým páchateľ právoplatne odsúdený, bolo možné toto odsúdenie
zmeniť len prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku (obnovy konania). V obnovenom
konaní bol potom páchateľovi uložený jeden trest zohľadňujúci už aj novo zistený ďalší čiastkový útok.

Pokiaľ ide o námietky Z. Q., treba znovu opakovať, že uvedenie páchateľa alebo spolupáchateľa v

skutku, v prípade ak je pre tento skutok stíhaný v samostatnom konaní, nezakladá prekážku rozhodnutej
veci a nie je ani porušením zásady prezumpcie neviny, pričom namietaný skutok bol uznesením vo
vzťahu k obvinenému Z. Q. vylúčený na samostatné konanie.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch o uložení podmienečného

trestu odňatia slobody, keď okresný súd aplikoval mimoriadne zmierňovacie zákonné opatrenie
vzhľadom k dĺžke času, ktorá od spáchania prejednávaného trestného činu uplynula. Uložený druh
trestu a jeho výmera zohľadňujú totiž všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň spoločenskej
nebezpečnosti spáchaného trestného činu, ako aj pomery obžalovaných tak, ako na ne poukázal v
napadnutomrozsudkuokresnýsúdaajtietodôvody,keďžesúsprávne,siodvolacísúdosvojilaodkazuje

na ne.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom obhajoby, že stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, hoci je
nesporný, je nepatrný a to vzhľadom na odstup času od jeho spáchania. Je pravdou, že uplynulo dosť
rokov od spáchania skutku (skutkov) a možno ustáliť, že spoločenská nebezpečnosť činu je nižšia ako

v čase spáchania skutku, avšak nie taká, aby súdy mohli ustáliť, že nejde o trestný čin.

Pokiaľ ide o samotnú požiadavku obhajoby na zastavenie trestného stíhania obžalovaných z dôvodu
neprimeranej dĺžky trestného konania, tak takémuto návrhu nemožno podľa odvolacieho súdu vyhovieť.
Na vydanie takéhoto uznesenia neexistuje totiž žiadny zákonný dôvod. V súdnej praxi existujú aj také

rozhodnutia, ktoré možnosť zastavenia trestného stíhania pre vznik prieťahov na strane štátu pripustili,
avšak ide o ojedinelé rozhodnutia, ktoré nemajú v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky oporu. Odvolací súd poukazuje na judikát R 10/2011 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 5To/14/2009 uverejnený v Zbierke č. 1/2011), z ktorého vyplýva,
že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu

a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje
dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní
trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.
2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej zákonom.

Zastavenietrestnéhostíhaniaobžalovanýchpretúskutočnosť,ževecnebolaprejednanáarozhodnutáv
primeranej lehote, nemá žiadne opodstatnenie. V dôsledku prieťahov zo strany štátu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia ako i nepeňažná náprava v podobe mimoriadneho zníženia trestu.So zreteľom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na základe
náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom a keďže pochybenie nezistil ani vo

výrokoch o náhrade škody, ktoré majú svoje opodstatnenie v ustanovení § 229 ods. 1 Tr. por., preto
odvolanie obžalovaných J. Q., Z. Q. a T. Y. ako nedôvodné podľa § 256 Tr. por. zamietol.

K odvolaniu prokuratúry sa krajskému súdu žiada uviesť, že neprimeraná dĺžka konania je takou
okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho

ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák.. V prejednávanom prípade by neaplikácia tohto ustanovenia
spôsobila uloženie nezákonných a nespravodlivých trestov obžalovaným. Prokurátor žiadny relevantný
dôvod vo svojom stručnom odôvodnení odvolania ani neuviedol. A preto odvolací súd aj odvolanie
prokurátora ako nedôvodné podľa § 256 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.