Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2016

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 15C/15/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312200919
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2016:2312200919.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

navrhovateľov: v 1./ rade F. V., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX X., P. XX, zast. AK MS s.r.o., so sídlom
811 06 Bratislava, Galandova 3, IČO: 47 237 767, v 2./ rade Y.. T. V., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX
X., P. XX, proti odporcovi: L.. P. W., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX Š., W.. Y. XX, zast. JUDr. Ivanom
Kotrbancom, advokátom so sídlom 814 99 Bratislava, Františkánske nám. 3, adresa pre doručovanie: u
L.. P. W., XXX XX Š., W.. Y. XX, o ochranu autorských práv, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný navrhovateľom zaplatiť sumu 4979,09 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, pričom plnením odporcu voči jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť odporcu plniť voči

druhému navrhovateľovi v rozsahu tohto plnenia

Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.

O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Právny predchodca navrhovateľov - H. V., nar. X. X. XXXX (manžel navrhovateľky 1/ a otec navrhovateľa
2/) sa svojím návrhom zo dňa 29. 3. 1996 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zdržať sa a akokoľvek
nakladať s 10 dielnym dokumentárnym filmom pod názvom AMERIKA, a to až do doby uzatvorenia

zmluvy a aby ďalej zaviazal odporcu na zaplatenie majetkovej (150 000, - Sk, t.j. 4979,09 eura) a
nemajetkovej ujmy (100 000, - Sk, t.j. 3319,39 eura), spolu vo výške 250 000, - Sk (8298,48 eura) a
náhrady trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že právny predchodca navrhovateľov, na základe Dohody o podmienkach
účasti na medzinárodných filmárskej expedícii Amerika 92 zo dňa 14. 4. 1992 uzavretej s odporcom,
vykonal kameramanské práce na 10 dielnom dokumentárnom filme natočenom v USA. Uvedená činnosť

je autorská činnosť a podlieha ochrane podľa zákona 35/1965 Zb. autorský zákon (ďalej len AZ). Právny
predchodca navrhovateľov prípisom z 1. 10. 1995 upozornil odporcu, že v záujme ochrany autorských
práv nemôže bez jeho súhlasu nakladať s dielom, ku ktorému má práva podľa § 6 AZ. Odporca na prípis
právneho predchodcu navrhovateľov odpovedal listom z 15. 11. 1995, v ktorom sa k ochrane autorských
práv nevyjadril a uvádzal len skutočnosti, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s ochranou autorských
práv k vytvorenému dielu. Právny predchodca navrhovateľov prípisom zo dňa 21. 11. 1995 reagoval
na invektívy odporcu uvádzané v jeho liste a keďže sa dozvedel, že odporca predal dokumentárny

film spoločnosti VTV cable tv s.r.o. Bratislava (ďalej len VTV), bez súhlasu STV Bratislava, ktorá na
základe Dohody z 13. 3. 1992 vykonáva autorské práva k filmovému dielu, navrhol stretnutie na deň
30. 11. 1995. Prípis prevzal odporca dňa 29. 11. 1995, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke. Na
stretnutie sa odporca nedostavil. Odporca napriek upozorneniam právneho predchodcu navrhovateľovna porušovanie jeho autorských práv konal bez jeho súhlasu a predal 10 dielny dokumentárny film
spoločnosti VTV na odvysielanie, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 23. 12. 1995 až 31. 12. 1995 na televíznej
stanici VTV, pod názvom Amerika. Odporca tak porušil ustanovenie § 6, § 12 ods. 1, 2, 3 a § 14 ods.

1 AZ tým, že neuzatvoril s navrhovateľom zmluvu, v ktorej by právny predchodca navrhovateľov dal
súhlas na použitie - nakladanie s dielom a bez toho, že by bola dohodnutá odmena za tvorivú prácu.
Tým, že odporca neoprávnene konal prisvojením si autorského práva k dielu, ku ktorému toto nemal
zmluvne zabezpečené, uviedol v záverečných titulkoch nepravdivý údaj, keď uviedol ako kameramana
právneho predchodcu navrhovateľov na 2. mieste a údaj © KENOVIA KESZELI 1995, porušil autorský

zákon ako aj zákon číslo 455/1991 Zb., keď od 21. 12. 1992 nebol vydaný odporcovi živnostenský list a
tým spôsobil právnemu predchodcovi navrhovateľov ujmu, ktorý si je povinný uplatňovať svoje práva a
to zákazom ďalšieho predaja 10 dielneho filmu tretím osobám a zaplatením nemajetkovej ujmy vo výške
100 000, - Sk a majetkovej ujmy 150 000, - Sk podľa § 12 ods. 1 písm. b), c) AZ.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním zo dňa 19. 1. 1997, v ktorom uviedol, že žalobný návrh je

postavený na fikcii právneho predchodcu navrhovateľov a žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť a
zastaviť konanie. V zmysle dohody medzi právnym predchodcom navrhovateľov a odporcom zo dňa
14. 4. 1992, článok IV, sú všetky výnosy z expedície Amerika 92, vrátane filmových, v plnom rozsahu
majetkom predkladateľa, t. j. odporcu. V zmysle článku VIII dohody, vyplatením dohodnutej odmeny
budú vyčerpané všetky finančné nároky právneho predchodcu navrhovateľov voči odporcovi. Odmena

za kameramanské práce, v rámci expedície Amerika 92, bola právnemu predchodcovi navrhovateľov
uhradená dňa 7. 5. 1992. Uvedenou dohodou navrhovateľ udelil odporcovi povolenie na časovo
ani inak neobmedzené použitie diela a to v zmysle § 6 zákona číslo 35/1965 Zb. V právnej teórii
aj v právnej praxi prevláda názor, že autorom filmového diela je režisér. Funkciu režiséra právny
predchodca navrhovateľov na expedícii Amerika 92 neplnil, a preto je žalobný návrh irelevantný.

Odporca ďalej argumentoval tým, že právny predchodca navrhovateľov, ako kameraman expedície,
si svoj záväzok splnil v minimálnom rozsahu a do hotového diela - cyklu desiatich filmov - sa z
jeho výkonov prenieslo iba nepatrné, a vzhľadom na časový odstup ťažko identifikovateľné množstvo.
Právny predchodca navrhovateľov expedíciu opustil, napriek protestom odporcu, predčasne už 13. 7.
1992 a nie až 30. 7. 1992 v zmysle uzatvorenej dohody. Odporca bol nútený zabezpečiť náhradu a

dielo vytvoriť po odchode právneho predchodcu navrhovateľov s iným tvorivým štábom. Pretože sa
právny predchodca navrhovateľov odmietol zapojiť aj do rozsiahlych dokončovacích prác, odporca bol
nútený tieto uskutočniť taktiež s iným tvorivým kolektívom. Vzhľadom na to, že právny predchodca
navrhovateľov sa zúčastnil iba neidentifikovateľného podielu na vytvorení jednej zo zložiek filmového
diela, je snaha o akúkoľvek úhradu ujmy šokujúca.

Dňa 24. 3. 2009 súd uznesením pod č. k. 7C/19/1996 - 476 pripustil zmenu petitu, na základe
čoho navrhovatelia (v konaní s nimi súd pokračoval po smrti ich právneho predchodcu - pôvodného
navrhovateľa) žiadali, aby súd zaviazal odporcu zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy s
navrhovateľmi akéhokoľvek nakladania s 10 dielnym dokumentárnym filmom s názvom Amerika

zachytenom na filmovom páse, ktorého obrazovo zvukovú zložku autorsky vytvoril H. V.Ú., zomrelý
dňa XX. X. XXXX, v rámci expedície Amerika 92 a ktorý odporca neoprávnene prepísal a použil na
spracovanie 10 dielneho dokumentárneho cyklu s názvom Amerika I až X odvysielanom televíznou
stanicou VTV cable tv s.r.o. Odporca je povinný navrhovateľom zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu
8298,48 eura, úrok z omeškania zo sumy 4979,09 eura vo výške 17,6 % ročne od 18. 1. 1997 do

zaplatenia a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 1/ náhradu trov konania k rukám jej právneho
zástupcu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 2. 4. 2009 a predmetom konania sa stal takto
zmenený návrh.

Odporca reagoval písomným vyjadrením zo dňa 7. 5. 2009 na zmenu petitu tak, že prvá časť petitu

nespĺňa požiadavku presnosti, určitosti a nezameniteľnosti. Odporca dôvodil, že navrhovatelia 1/ a 2/
nemajú aktívnu vecnú legitimáciu, pretože zákon číslo 35/1965 Zb. ju vcelku priznáva výrobcovi diela,
ktorý v sporoch s tretími osobami obhajuje vedno so svojimi originálnymi právami aj práva autorov
všetkých zložiek filmového diela (§ 6). Taktiež jedine výrobca je subjektom práv a povinností voči
všetkým tvorcom samotných zložiek filmového diela, pretože autorské práva k filmovému dielu ako

celku vykonáva výlučne on. Navrhovatelia netvrdia a nepreukazujú, že vystupujú menom výrobcu ako
jeho splnomocnenci. H. V. vo svojej žalobe, aj jeho právni nástupcovia, aj odporca opakovane, ako aj
STV v liste z 13. 1. 2000 v (č. l. 121 spisu) Okresnému súdu súhlasne potvrdili, že výrobcom diela
z roku 1992 bola STV. Niet pochybnosti o tom, že kým medzi odporcom a pôvodným navrhovateľombol dohodou zo 14. 4. 1992 založený rýdzo obchodnoprávny vzťah podľa Obchodného zákonníka,
medzi právnym predchodcom navrhovateľov a STV vznikol zmluvný vzťah podľa autorského zákona.
Existenciu autorsko - právnej zmluvy medzi H. V. a STV vo vzťahu k produkcii z leta 1992 možno okrem

jeho potvrdzujúceho vyjadrenia zo žaloby vyvodiť aj z nasledujúcich exaktných skutočností:

Zmluvu o vytvorenie diela podľa § 27 AZ bolo v rozhodujúcom čase možné uzatvoriť i konkludentným
konaním. Túto možnosť zachoval i platný autorský zákon 618/2003 Z.z. Alojz Hanúsek na výrobu diela
prevzal v STV výrobné prostriedky, najmä kompletnú súpravu snímacej techniky vrátane 16 milimetrovej

filmovejsuroviny.Jezaznamenané,ževrámciprípravycestydoUSAúzkospolupracovalsprodukčnými,
redakčnými i technickými útvarmi STV. To isté sa opakovalo aj po návrate z USA. Medzi H. V. a
STV ako výrobcom diela bola konkludentným konaním nespochybniteľne založená zmluva o vytvorení
diela. Podľa § 27 AZ sa autor zmluvou o vytvorenie diela zaväzuje vytvoriť za odmenu dielo a udeľuje
privolenie, aby objednávateľ dielo použil na účel vymedzený touto zmluvou. Je teda isté, že právny
predchodca navrhovateľov zmluvou o vytvorení diela odovzdal výkon svojich práv k dielu STV. Táto

zmluva zo zákona obsahovala okrem iného aj oprávnenie pre výrobcu držať dielo u seba i povinnosť
starať sa oň ako dobrý hospodár. Právo na to, aby zamedzil prípadnému neoprávnenému použitiu diela
akoukoľvek osobou teda svedčí výrobcovi.

H. V. mal v právnom vzťahu s STV nielen povinnosť vytvoriť jednu zo zložiek filmového diela, ale aj právo

dostať od STV odmenu za tvorivú činnosť a mať zabezpečenú i plnú ochranu ďalších svojich práv podľa
autorského zákona. Keďže právo disponovať s dielom (ius disponendi) H. V. musel podľa § 6 autorského
zákona previesť na STV, osobne ho nemal ani v čase svojej smrti. Znamená to, že dispozičné práva by
nijako nemohli zdediť ani jeho právni nástupcovia. V okolnostiach tejto veci by predmetom ich dedičstva
mohli byť jedine oprávnenia, ktoré autorský zákon priznáva autorovi jednej zo zložiek filmového diela

voči výrobcovi, no v nijakom prípade akékoľvek priame právo voči ďalším osobám, nakoľko voči nim
môže konať len výrobca.

Podľa názoru odporcu neoprávnený držiteľ nemá právo na uzatvorenie zmluvy o nakladaní s dielom.
Odporca argumentoval aj tým, že navrhovatelia počas sporu pred súdom prezentujú presvedčenie, že

odporca sa nezákonne zmocnil filmového diela, ktoré vyrobila a ku ktorému vykonáva autorské práva
STV. V súdom pripustenom novom petite expressis verbis uvádzajú, že odporca neoprávnene prepísal
a použil dielo. Neoprávnený držiteľ filmového diela by v nijakom prípade nemohol byť súdom zaviazaný
zdržať sa jeho používania až do uzatvorenia zmluvy o nakladaní s dielom, lebo neoprávnený držiteľ
nemá žiadne práva k dielu. Nemá teda ani právo na uzatváranie akýchkoľvek zmlúv k dielu. Všetky

práva a nakladanie s dielom patria výlučne jeho oprávnenému držiteľovi, čo je v danom prípade STV.
Neoprávneného držiteľa je vždy potrebné žalovať o vydanie protiprávne prisvojeného diela. Aktívne
legitimovaným na takúto žalobu by však nijako nemohol byť autor jednej zo zložiek filmového diela, ktorý
svoje dispozičné práva musel zo zákona odstúpiť výrobcovi diela, ale len samotný výrobca, ktorému
bolo neoprávneným prepísaním dielo odcudzené, čím boli porušené aj jeho originálne práva k dielu

(§ 45, § 46 autorského zákona). Uvedené platí samozrejme aj pre vymáhanie akýchkoľvek sankcií za
neoprávnené použitie diela, nemajetkovej ujmy, či autorských odmien. Keďže autorský zákon je v § 6
ovládaný zásadou koncentrovaného výkonu práv k filmovému dielu prostredníctvom výrobcu, potom iba
on môže žalovať o náhradu akejkoľvek ujmy, pretože len jemu patrí právo konať vo vlastnom mene
i v mene autorov jednotlivých zložiek filmového diela. V takejto žalobe by si potom výrobca uplatnil i

náhradu za ujmu vlastných práv, ktorému autorský zákon priznáva priamo.

Odporca ďalej porovnal pôvodný žalobný petit s novým (pripusteným) petitom a to tak, že z pôvodného
žalobného petitu vyplývalo, že navrhovatelia si uplatňujú sumu 150 000, - Sk podľa § 32 AZ ako
finančné zadosťučinenie za neoprávnené použitie diela a sumu 100 000, - Sk ako odmenu za výkony

kameramanských prác, ktorý titul autorský zákon nepozná. Po pripustení zmeny petitu si navrhovatelia
uplatňujú sumu 4979,09 eura (150 000, - Sk) ako odmenu za tvorivú činnosť, ktorú autorský zákon
upravuje v § 13 a sumu 3319,39 eura (100 000, - Sk) ako finančné zadosťučinenie za porušenie
autorského práva upravené v § 32 autorského zákona. Odporca uviedol, že navrhovatelia sa do
pripustenia zmeny petitu dožadovali niečoho iného, ako chcú v novej verzii návrhu, pričom svoje nároky

si uplatnili po sedemnástich rokoch po nimi ustálenej rozhodujúcej udalosti, z ktorej tieto pohľadávky
plynú a preto vzniesol námietku premlčania.Čo sa týka uplatnených úrokov z omeškania, odporca poukázal na § 121 občianskeho zákonníka,
ktoré sa ako príslušenstvo pohľadávky premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pričom
príslušenstvo si uplatnili až 13. 2. 2009 a dožadujú sa jeho zaplatenia od 18. 1. 1997, teda je zjavné, že

ignorujú princíp premlčania. Navrhovatelia si však úroky z omeškania ako príslušenstvo uplatnili v časti
novej pohľadávky súdom pripustenej 24. 3. 2009. Navyše ide o pohľadávku podľa § 13 AZ špecifikovanú
ako odmena za tvorivú činnosť. Autorský zákon ako samostatná právna norma upravoval daný predmet
práva komplexne a iba tam, kde si nevystačil s vlastnou dikciou, odkazoval na subsidiárne použitie
ustanovení občianskeho zákonníka. Tak tomu bolo, napríklad, pri náhrade škody podľa § 32 ods. 2 AZ.

Avšak ani pri titule primerané zadosťučinenie a ani pri odmene za tvorivú prácu v autorskom zákone
žiadny odkaz na subsidiárne použitie občianskeho zákonníka nie je. Z týchto príčin si navrhovatelia
úroky z omeškania uplatnili contra legem. Pre úplnosť odporca uviedol, že podľa § 1 ods. 3 občianskeho
zákonníka v znení v rozhodujúcom čase platilo: " právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej
činnosti upravujú osobitné zákony ". Úroky z omeškania si z uvedených príčin neuplatnil pôvodný
navrhovateľvpôvodnejžalobezroku1996. Zuvedenýchdôvodovodporcažiadalnávrhvcelomrozsahu

zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

Odporca svoje vyjadrenie k zmene petitu doplnil ešte podaním zo dňa 20. 6. 2009, v ktorom uviedol,
že novým petitom z 24. 3. 2009 si navrhovatelia uplatnili nárok vo výške 4979,09 eura, ktorý definovali
ako odmenu za tvorivú činnosť, čím teda požadujú autorskú odmenu. Podľa § 13 autorského zákona

pri každom použití diela patrí autorovi autorská odmena. Ako to z ustanovenia § 13 vyplýva, autorská
odmena nepatrí už za vytvorenie diela, ale až za jeho použitie, pretože je odmenou za autorov
spoločenský prínos. Navrhovatelia v žalobe argumentujú, že dielo bolo použité v prvej polovici minulého
desaťročia tak, že bolo uverejnené v televízii VTV bez toho, aby na to dal súhlas pôvodný navrhovateľ.
Na pojednávaní dňa 29. 1. 2009 v rámci výkladu obsahu petitu z roku 1996 navrhovatelia do zápisnice

uviedli, že jednoznačne neuplatňujú odmenu za uverejnenie diela. Uvedené vyhlásenie teda preukazuje,
že autorská odmena sa napokon stala súčasťou žalobnej pohľadávky navrhovateľom až súdom
pripusteným novým petitom zo dňa 24. 3. 2009. S ohľadom na tom, že k uverejneniu diela malo dôjsť
niekedy pred vyše trinástimi rokmi, nárok navrhovateľov na autorskú odmenu by bol dávno premlčaný,
aj keby bol založený na relevantnom základe. V novom petite si navrhovatelia taktiež uplatnili zaplatenie

sumy 3319,39 eura titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Tohto zadosťučinenia sa dožadujú
za nimi tvrdené porušenie oprávnení H. V. k obrazovej zložke, zvukovej zložka a kú scenárom k
filmovému dielu (strana 2 zápisnice z 29. 1. 2009). O tom, že nárok navrhovateľov na primerané finančné
zadosťučinenie nie je založený na relevantnom základe svedčia jednak samotné výpovede H. V. pred
súdom, ako aj odporcom predložené dôkazy, podľa ktorých H. V. k filmovému dielu nenapísal scenáre

a nebol ani realizátorom jeho zvukovej zložky. Preto je požadovaná čiastka neopodstatnená.

Právne je významné aj to, že H. V. ako pôvodný navrhovateľ si žalobou z roku 1996 neuplatnil autorskú
odmenu, čiže odplatu za uverejnenie diela. Znamená to, že hoci § 13 autorského zákona mu umožňoval
žiadať za každé, teda aj nezákonné použitie diela, autorskú odmenu, zásah do svojich domnelých práv

nepociťoval za natoľko závažný, aby autorskú odmenu žiadal. Súvislosť s § 32 ods. 1 autorského
zákona je v tom, že toto ustanovenie umožňuje priznávať zadosťučinenie v peňažnej sume len, ak išlo o
závažnú ujmu na práva oprávneného subjektu. Pri absencii závažného zásahom je nárok na akékoľvek
zadosťučinenie v peniazoch neakceptovateľný.

V novom petite z 24. 3. 2009 navrhovatelia žiadajú súdnu ochranu pre dielo s názvom Amerika. Hoci na
pojednávaní dňa 29. 1. 2009 im súd uložil, aby špecifikovali samotné dielo tak, aby bolo nezameniteľné
s inými dielami, či už toho istého autora alebo iných autorov, už samotný kľúčový dôkaz (kazeta VHS
a kotúče DVD), ktorý súdu ponúkajú, obsahuje dielo s odlišným názvom, než aký uvádzajú v petite.
Navyše, na navrhovateľmi predložených nosičoch VHS a DVD sú jednotlivé časti 10 dielneho produktu

osobitne individualizované vlastným názvom. Možno uzavrieť, že petit, v ktorom navrhovatelia vymedzili
dielo, ktorého ochrany sa dožadujú, je v striktnom rozpore s obsahom dôkazov.

Ustanovenie § 101 O.s.p. ukladá účastníkovi tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom
vynútiteľná. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady

kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania) účastníka konania na preukázanie svojich
tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo účastník v konaní preukáže a to
ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku
nie je možné prihliadať.S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10.
2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza údajným porušením zásady

kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.

Praha:C.H.Beck,2012,s.740).Kontradiktórnosťjeprenosdôkaznéhobremenazosúdunaúčastníkov
sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny
charakterajehorozsahsamôželíšiťnajmävzávislostinazvláštnostiachdanéhokonania.Nebránisúdu,
aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka
konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred
nimi.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - najmä Dohoda zo 14. 4.
1992, vyjadrenie STV Bratislava z 8. 5. 1995, potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov v hotovosti,
vyjadrenie Slovenského filmového zväzu z 27. 12. 1995, vyjadrenie Obvodného úradu Galanta zo 16. 7.
1993 pod zn. Dp-1071/93, vyjadrenie STV z 28. 5. 1997, list STV adresovaný odporcovi zo 7. 6. 1995,

odstúpenie odporcu od zmluvy z 27. 3. 1995, Dohoda medzi STV a odporcom z 13. 3. 1992, zmluva o
vytvorení autorského diela medzi VTV a odporcom z 2. 3. 1995, súd premietol na pojednávaní kazetu
VHS,vykonalodborné(znalecké)posúdeniekazetyVHSatoznalcomN..T.I.,ktorývypracovalznalecký
posudok pod číslom 29/2012 zo dňa 23. 1. 2013, znalecký posudok vypracovaný L.. J.. P. T., S.., ako aj
ďalším spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Navrhovateľ podal návrh tak, ako je vyššie popísaný a odôvodnený.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 23. 4. 1997 navrhovateľ p. H. V. uviedol, že 14. 4. 1992 uzavrel
dohodu s odporcom, predmetom ktorej bolo nasnímanie 10-dielneho dokumentárneho filmu o Amerike,

ktorá expedícia mala trvať od 11. 5. 1992 do 30. 7. 1992 a na tejto expedícii sa zúčastnili tri osoby,
konkrétne to bol právny predchodca navrhovateľov, odporca a tlmočník. Na expedícii bol použitý materiál
a kamery, ktoré boli dodané zo strany STV, zrejme na základe zmluvy medzi STV a odporcom. V
rámci expedície mali jednotliví členovia úlohy rozdelené tak, že odporca zabezpečoval pobyt a ďalšie
organizačné práce, dá sa povedať, že bol autorom realizácie tejto expedície, právny predchodca

navrhovateľov vystupoval ako kameraman. Pred odchodom na expedíciu mali určených 5 alebo 6 tém,
na ktoré mali nasnímať nový materiál, okrem toho snímali aj ďalšie snímky, ktoré po dohode s odporcom,
príp. ak nebol prítomný, tak určitú tematiku nasnímal navrhovateľ sám. Iniciatíva na expedíciu vyšla zo
strany odporcu, ktorý zabezpečil aj finančné krytie cestou sponzorov. Navrhovateľ namietal, že okrem
toho, že vykonával kameramanské práce, musel vykonávať aj asistenčné práce, pričom v prípade

potreby si aj sám svietil. V rámci expedície boli nasnímané aj také snímky, o ktorých sa vopred nedalo
predpokladať, že vzniknú, prípadne na ich nasnímanie boli motivovaní priamo až na mieste v závislosti
od konkrétnej situácie. Scenár týchto filmov mal vzniknúť až po návrate členov expedície na Slovensko.
Nakoľko 9. - 10. 7. 1992 sa im minul akýkoľvek materiál, teda filmová surovina, navrhovateľ sa vrátil
skôr, pričom odporca zostal v USA sám. Navrhovateľ považoval túto expedíciu jeho návratom domov za

ukončenú, keďže cieľ bol, podľa jeho názoru, splnený. Po návrate domov bol spracovávaný nakrútený
materiál STV s tým, že scenár napísal odporca a režisérom bol Ervín Očenáš. Navrhovateľ prehlásil, že
sám sa zúčastnil záverečného laboratórneho spracovania, konkrétnych farebných doladení a korekcií
tretieho diela pre STV a podľa jeho vedomostí ďalších 7 dielov bolo dokončených bez jeho účasti pre
STV. Potvrdil, že 15. 11. 1995 obdržal písomnú výzvu zo strany odporcu, aby sa zúčastnil dokončovacích

prác ďalšieho dielu dokumentu, ktoré sa mali uskutočniť koncom decembra 1995, príp. v prvom štvrťroku
1996. V tomto období však už tieto diely museli byť dokončené, nakoľko na VTV boli odvysielané
dňa 23. - 31. 12. 1995, o čom sa dozvedel z upútavok odvysielaných vo VTV a dočítal v časopise
TV Komplet v čase od 25. 11. do 1. 12. 1995, kde ako autor tohto dokumentárneho filmu vystupoval
odporca. Navrhovateľ ďalej prehlásil, že videl na VTV odvysielanie všetkých 10 dielov tohto filmu, kde

v záverečných titulkoch bol ako režisér uvedený Ervín Očenáš, ako prvý kameraman bol uvedený
Bohuš Ďurčák, ktorý v skutočnosti natočil iba minútový podklad na podtitulok, ako druhý kameraman
bol uvedený samotný navrhovateľ (právny predchodca navrhovateľov 1/ a 2/). Výrobcom bola podľa
všetkého Kenovia-Keszeli-© a rok výroby bol 1995. Poukázal na to, že v čase, keď podpisoval dohoduz roku 1992, vo vzťahu k navrhovateľovi vystupoval ako výrobca pripravovaného dokumentárneho filmu
odporca. Podľa dohody bola navrhovateľovi pred odchodom na expedíciu poskytnutá záloha vo výške
12 500, - Sk, išlo o finančnú motiváciu. Druhá časť tejto zálohy vo výške 13 500, - Sk bola zo strany

odporcu uhradená až na základe rozhodnutia súdu. Navrhovateľ poukázal na to, že zo strany odporcu
mu nebol vyplatený ani honorár, ktorý síce nemali vopred dohodnutý, avšak po návrate z expedície
o poskytnutie honoráru písomne požiadal. Prehlásil, že odporcovi ako výrobcovi filmu nikdy nedal ani
ústny, ani písomný súhlas na nakladanie a používanie diela. Z tohto dôvodu žiadal súd, aby návrhu
vyhovel a uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi majetkovú ujmu 150 000, - Sk z titulu neposkytnutého

honoráru a nemajetkovú ujmu 100 000, - Sk za porušenie autorských práv.

Odporca na pojednávaní súdu konanom dňa 14. 5. 1997 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach,
poukázal na to, že odplatu za kameramanské práce navrhovateľovi sa zaviazala vyplatiť STV a
nie on ako odporca, keďže celý dokument vznikol na základe koprodukčnej zmluvy medzi STV a
odporcom, v rámci ktorej si rozdelili rozsah činnosti, ktoré budú zabezpečené z jednotlivých strán, pričom

STV pripadlo plniť úhradu za kameramanské práce premlčané. Pokiaľ ide o samotné organizovanie
expedície, poukázal na to, že STV nemalo finančné prostriedky na zabezpečenie expedície, preto
uzatvoril s nimi koprodukčnú zmluvu, v ktorej bol vymedzený rozsah práv a povinností odporcu, ako
aj samotnej STV. Pred odchodom na expedíciu si sám odporca vybral navrhovateľa za kameramana
a z tohto dôvodu bola vyhotovená aj dohoda zo 14. 4. 1992. Poukázal na to, že nakoľko na expedícii

bol samotný odporca dramaturgom, scenáristom aj režisérom výlučne sám, mohol počas expedície
inštruovať kameramana v tom smere, čo je potrebné nafilmovať. Medzi ním a navrhovateľom počas
expedície vznikali nezhody, keďže navrhovateľovi vytýkal nekvalitu práce, jeho prístup k práci, keďže
nebral do úvahy jeho pokyny na filmovanie, príp. sa vyjadril, že kamera nefunguje, čo nebola v
skutočnosti pravda. Pred odchodom na expedíciu mali skoncipovaných 15 tém, aj keď v skutočnosti

vzhľadom na množstvo materiálu, ktorý mali k dispozícii, predpokladal odporca, že nebude možné
spracovať všetky témy. Súčasne sa nakrúcalo viac tém podľa okolností. Kameramanské práce a
samotné nakrúcanie prebiehalo tým spôsobom, že odporca vopred zabezpečil terén, upovedomil
kameramana o tom, čo bude nakrúcať, aby sa k tomu mohol prípadne vyjadriť a priamo pri nakrúcaní
na mieste samom dával navrhovateľovi pokyny, ktorý konkrétny záber má nasnímať. Poprel, že by

navrhovateľ niektoré zábery nasnímal iniciatívne sám, nakoľko počas celej doby nakrúcania odporca
bol prítomný a dával mu inštrukcie. Po odchode navrhovateľa z USA odporca zostal ako jediný člen
expedície v USA, vzhľadom k tomu, že veľká časť predpokladaného rozsahu filmu nebola nakrútená
a požiadal americkú produkčnú spoločnosť o pomoc, ktorá spoločnosť mu poskytla kameru, technické
vybavenie, ako aj kameramana, pričom z väčšej časti snímal niektoré zábery aj sám odporca. Odhadom

usúdil, že najmenej 70 % nakrúteného filmu zabezpečil a vytvoril odporca sám. Po návrate z expedície
po 3 až 5 týždňoch poveril p. Ervína Očenáša s prípravou materiálu, pričom p. Očenáš postupoval
presne podľa scenára odporcu. K tejto príprave materiálu navrhovateľ prizvaný nebol. Prizvaný bol až
na dokrútky k dvom častiam, na ktoré sa však neustanovil. V priebehu roku 1995 boli spracované ďalšie
časti,avšakužpreVTVztohodôvodu,ževSTVdošlokzmenevedenia,ktoréneprejavilozáujemotento

dokument. Z tohto dôvodu sa rozhodol dať tento film k dispozícii VTV. Odporca ďalej prehlásil, že okrem
navrhovateľa, ktorý sa na tvorbe tohto diela podieľal len minimálne, kameramansky sa na tvorbe diela
podieľal americký kameraman a sám odporca s p. Ďurčákom, ktorý nakrútil niekoľko kaziet o rozsahu
asi 30 minút, avšak už len na území Slovenska, pričom rozsah tohto jeho diela odhadol odporca na 25
%. Pokiaľ ide o súhlas navrhovateľa s disponovaním s dielom, odporca poukázal na to, že navrhovateľ

mu privolil k použitiu diela už podpísaním dohody zo dňa 14. 4. 1992, a to konkrétne v článku IV. dohody.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní, pokiaľ ide o nedostatok pasívnej legitimácie odporcu
namietal, že v zmysle uzatvorenej dohody zo 14. 4. 1992 bol ako navrhovateľ dohody uvedený Vojtech
Keszeli - Kenovia s uvedením identifikačného čísla, napriek tomu, že odporca začal podnikať na základe

živnostenského listu vydaného mu Obvodným úradom Galanta, pod obchodným menom Kenovia až
od 16. 3. 1993. Nakoľko však v zmysle článku IV. dohody odporca uviedol, že filmové ako aj ďalšie
výnosy z expedície sú majetkom Kenovie, z toho dôvodu navrhovateľ podal návrh práve voči odporcovi.
Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ a STV nepodpísali žiadnu dohodu, išlo výlučne o dohodu medzi
STV a odporcom. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, poukázal na to, že autorské práva z

filmového diela sa premlčujú po uplynutí 50-tich rokov, po prvom uverejnení diela, pričom toto dielo, ktoré
je predmetom tohto konania, bolo prvýkrát uvedené koncom roka 1995 (v decembri). Ďalej poukázal
na to, že navrhovateľ má právo na poplatok za kameramanské práce, a to bez ohľadu na rozsah jeho
práce, nakoľko v danom prípade nejde o spoluautorstvo, ale navrhovateľ je autorom jednotlivých nímnasnímaných častí, ktoré boli použité na vyhotovenie dokumentárneho filmu. Zároveň na preukázanie
svojich tvrdení ďalej predložil súdu vyjadrenie STV z 28. 5. 1997, list adresovaný navrhovateľovi zo 7.
6. 1995, odstúpenie od dohody z 27. 3. 1995, Dohodu medzi STV a Kenovia, Kapt. Jaroša 40, Šaľa

zo dňa 13. 3. 1992.

Na výzvu súdu spoločnosť VTV cable tv s.r.o.. Hronská 3, Žarnovica, prevádzka Prievozská 14/A,
Bratislava, zaslala súdu zmluvu o vytvorení autorského diela a jeho rozširovaní, uzatvorenú medzi VTV
cable tv s.r.o.. Panenská 34, Bratislava a odporcom zo dňa 2. 3. 1995.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 25. 6. 1997 navrhovateľ v podstate zotrval na svojich doterajších
vyjadreniach, poprel tvrdenie odporcu, že počas nakrúcania v Amerike sa riadil vopred napísaným
scenáromtak,akototvrdilodporca,opätovnezdôraznil,žesanakrúcalopodľasituáciestým,žescenáre
vznikli až po návrate z expedície, zrejme to bolo z toho dôvodu, že z expedície sa vrátil v júli 1992, pričom
scenár je zo septembra 1992. Obdobne vznikali aj scenáre ďalšej časti dokumentárneho filmu. Podľa

jeho názoru ide o spoluautorstvo, nakoľko v prípade, ak by točili podľa scenára vopred pripraveného
odporcom, odporca by bol autorom takto nakrúteného snímku, avšak v tomto prípade sa točilo bez
scenára, scenár bol vytvorený navrhovateľom nakrúcaných film. snímkou. Pokiaľ ide o scenáre, odporca
na pojednávaní potvrdil, že scenár jednotlivých častí dokumentárneho filmu bol skutočne vyhotovený v
septembri 1992 a neskôr, pričom však ide už o určitú ďalšiu verziu scenára, ktorá vzniká z toho, čo bolo

nakrúcané, ktorá vznikla z námetov a bodových scenárov. Navrhovateľ založil do spisu scenár, ktorý
verifikoval a ktorý je jeho duševným vlastníctvom.

V priebehu konania sa vyjadril ďalej odporca podaním doručeným súdu 30. 4. 1999, v ktorom poukázal
na to, že platný Autorský zákon č. 383/1997 , a to § 5 ods. 2 Zákona za spoluautorov audiovizuálneho

diela považuje hlavného režiséra, autora scenára, autora dialógov a autora hudby, ktorá bola vytvorená
osobitne pre toto dielo, pričom kameraman medzi spoluautormi aj audiovizuálneho diela nie je. Poukázal
na to, že v súčasnosti platný autorský zákon pri určení spoluautorov audiovizuálneho diela vychádzal z
dikcie zákona č. 35/1965 Zb. a precizoval v § 6, v ktorom za autora diela sa uvádza režisér. On stmeľuje
prácu tvorcov, ktorých činnosť je svojou povahou zásadne slobodná, nesúca verejno-právne znaky,

napr. živnostenského podnikania. Ďalej poukázal na to, že 1. 8. 1991 navrhovateľ získal podnikateľské
oprávnenie pod č. R4510/91/LE na kameramanské práce, pričom kameramanské práce patria do
kategórie ohlasovanej živnosti a z režimom podľa obchodného zákonníka a nie ako to tvrdí navrhovateľ
podľa autorského zákona, že v zmysle dohody zo 14. 4. 1992 navrhovateľ vystupuje ako súkromný
podnikateľ. Na základe tejto dohody od odporcu ako kameraman prevzal aj odmenu. Preto tieto vzťahy

podľa jeho názoru je potrebné posudzovať podľa obchodného a nie autorského zákona. Odporca ďalej
dôvodil,žekeďženavrhovateľ,akoživnostníkniesolzodpovednosťzavoľbuvhodnejfilmovacejtechniky,
pričom na odporcom objednanú zákazku zvolil klasickú ofsetovú filmovú technológiu, ktorú v tom
čase nepripúšťal zákon v súkromnom podnikaní, prekročil rozsah svojho živnostenského oprávnenia a
dopustil sa trestného činu nedovoleného podnikania, čo sa preukázalo aj šetrením Odboru ekonomickej

kriminality PZ Bratislava II. V tejto súvislosti namietal, že navrhovateľ sa dožaduje pred súdom plnenia
zo skutkov, ktoré nesú znaky trestného činu, že o filmy nakrútené navrhovateľom neprejavila záujem ani
STV a odporca ich pre nízku kvalitu taktiež odmietol. Pokiaľ ide o film odvysielaný vo VTV, odporca tvrdil,
že ide o iný cyklus, na ktorom navrhovateľ nemal žiadny kameramanský ani žiadny autorský podiel. Na
preukázanie svojich tvrdení predložil súdu rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava II., č. R4510/91LE

zo dňa 1. 8. 1991, faktúru č. 5/1992 zo dňa 14. 4. 1992 znejúcu na sumu 12.500,- Sk, expertízne
stanovisko k súkromnému podnikaniu v oblasti filmu vystavené Národným centrom pre audiovizuálne
umenie z 15.6.1998, Uznesenie OR PZ v Bratislave č. ČTS:ORP/76/99 z 30. 1. 1999. Súd vo veci pripojil
vyšetrovací spis OR PZ Bratislava II., č. ORP-76/99.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 14. 10. 1999 právny zástupca navrhovateľa spresnil žalobu, a to
v tom zmysle, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu uplatnenú v návrhu vo výške 100 000, - Sk, táto je
za doterajšie dielo p. V. za jeho filmografíu, kde p. V. bol na základe doterajších kameramanských
prác 27 krát ocenený aj mimo územia SR, preto zo strany odporcu došlo k zneváženiu jeho mena,
keď po odvysielaní filmu AMERIKA na VTV bol navrhovateľ uvedený ako druhý kameraman, napriek

tomu, že ako výlučný kameraman sa podieľal na vytvorení diela. Tým došlo k poškodeniu jeho dobrého
mena a k poškodeniu jeho odbornej spôsobilosti. Čo sa týka majetkovej ujmy vo výške 150 000,
- Sk, ide o autorskú odmenu za vyhotovenie 10 dielov filmu AMERIKA odvysielaného vo VTV, kde
vychádzali podľa predsedníctva Asociácie kameramanov z r. 1992 z honoráru 3200, - Sk denne a12 000, - Sk týždenne. Suma, ktorú si uplatňujú sa odvádza od tohto honoráru, pretože navrhovateľ
sa podieľal ako kameraman na vytvorení diela v Amerike, v ktorej pobudol 2,5 mesiaca, t.j. asi 70
dní s tým, že ak sa jednotlivé dni násobia denným honorárom 3000, - Sk, išlo by o odmenu 210

000, - Sk. Ide o východiskovú sumu s tým, že navrhovateľ si uplatňuje sumu 150 000, - Sk, nakoľko
počas pobytu v USA sa zúčastnil aj rôznych prípravných a záverečných prác, ktoré nebral do úvahy.
Navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu aj videokazetu, ktorá poľa jeho názoru bola
vo VTV odvysielaná 3-krát, pričom jemu z neznámeho dôvodu STV tento film neodvysielala, nakoľko
odporca z neznámeho dôvodu tento film z STV odniesol. Film bol odvysielaný vo VTV pod rovnakým

názvom ,,Expedícia Amerika“, išlo o to isté dielo. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že na vytvorení diela
sa podieľal aj americký kameraman, navrhovateľ na tomto pojednávaní poukázal na to, že odporca v
titulkoch nespomenul žiadneho amerického kameramana.

Odporca na tomto pojednávaní opätovne poukázal na to, že navrhovateľ si uplatňuje niečo, čo nemá
oporu v zákone, a to práve z dôvodu spáchania trestného činu. Ďalej uviedol, že film, ktorý mal byť

natočený pre STV je v archívoch STV a STV ho považuje za svoj majetok, čo bolo konštatované aj
samotnou Slovenskou televíziou dňa 7. 6. 1995. Pokiaľ ide o videokazetu predloženú navrhovateľom,
odporca poprel, že by mohlo byť na nej dielo odvysielané vo VTV. Ďalej poukázal na to, že
podľa autorského zákona kameraman by mal právo na autorskú odmenu, ak by dielo kameramana
objednávateľ uznal za tvorivú prácu, čo však by malo ísť o uznanie o vytvorení diela, pričom on samotný

ako objednávateľ pre nekvalitu práce navrhovateľa túto neohodnotil ako tvorivú prácu kameramana.
Pokiaľ ide o stanovisko asociácie kameramanov, toto považoval len za odporúčacie a nie ako záväzný
akt, keďže v tom čase platila zmluvná voľnosť. Pokiaľ ide o amerického kameramana, tento nebol v
titulkoch uvedený, keďže nemal o takúto publicitu záujem. Pokiaľ ide o uvedenie odporcu v titulkoch
diela ako kameramana v II. rade, odporca uviedol, že ak by to tak aj bolo, išlo by o omyl, pretože, ak

niekedy uznal jeho podiel na práci v 5 %, teraz neuznáva ani to.

Zástupca navrhovateľa opätovne na tomto pojednávaní poukázal na to, že tým, že navrhovateľ je
uvedený v titulkoch diela odvysielaného vo VTV ako kameraman v II. rade, došlo k poškodeniu dobrého
mena navrhovateľa, vzhľadom na jeho činnosť pri natáčaní tohto filmu ako jediného kameramana.

Zástupca navrhovateľa ďalej poukázal na to, že pokiaľ ide o namietanú trestnú činnosť navrhovateľa,
tieto skutočnosti nie sú pravdivé, nakoľko film, na ktorý sa točil záznam, bol 16 mm film a na tento sa
Benešov dekrét nevzťahoval. Benešové dekréty sa vzťahovali na 35 mm film.

Odporca v písomnom vyjadrení z 28. 10. 1999 opätovne namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľa

v konaní z dôvodu, že sa v konaní domáha plnenia z trestnej činnosti, ďalej poukázal na bod II.
koprodukčnej zmluvy medzi odporcom a STV z 13. 3. 1992, v zmysle ktorej sa v projekte AMERIKA 2
mala STV podieľať v rozsahu kompletnej finalizácie filmov formou dokončovacích prác, pričom žiadne
ustanovenie tejto dohody neurčuje pre STV záväzok podieľať sa na prvovýrobe, to znamená prispieť na
projekt AMERIKA 92, napr. filmovacou technikou alebo surovinou, takýto záväzok však na seba prevzal

práve navrhovateľ. Zmluvu uzatvorenú s navrhovateľom zo dňa 14. 4. 1992 považoval za zmiešanú
zmluvu, na ktorú sa v časti koprodukčnej vzťahuje obchodný zákonník a v časti článku V. veta posledná,
podľa ktorej mal byť navrhovateľ k dispozícii ako respondent, teda výkonný umelec, sa vzťahuje autorský
zákon. Odporca ďalej poukázal na to, že navrhovateľ v rozpore so svojim živnostenským oprávnením
prevzalnakomerčnomreferáteSTVvyše1000m16mmsuroviny,pričomišloorýdzokomerčnéúčelyna

podnikateľské úkony navrhovateľa voči STV. Ďalej namietal, že vychádzajúc z vyjadrenia Sekcie verenej
správy MV SR z 22. 6. 1998 sa štátny monopol vzťahoval na všetky osvetlené 8 mm, 16 mm a 35 mm
filmy, ako aj na vyjadrenie Ministerstva kultúry SR, ktoré listom z 30. 6. 1998 potvrdilo, že kameramanské
práce boli v r. 1992 voľnou ohlasovacou živnosťou, pričom súkromne podnikať do 1. 5. 1996 bolo možné
iba elektronickou telemagnetickou technológiou, ale v žiadnom prípade to nebolo prípustné osvetleným

filmom. Opätovne namietal, že autorský zákon, v čase uzatvorenia dohody medzi navrhovateľom
a odporcom, nekvalifikoval prácu kameramana za tvorivú autorskú činnosť, lebo kameraman nie je
samostatne tvorivo činný, ale je vždy riadený režisérom. V zmysle stanoviska spoločnosti LITA, ako
autorskej spoločnosti zo dňa 11. 5. 1995, však objednávateľ mohol, ale nemusel výnimočne uznať prácu
kameramana za tvorivú. V zmysle osnovy zákona však za tvorivú nemohla byť uznaná ešte nevykonaná

kameramanská práca, plánovaná až v budúcnosti, ale taká, ktorá už bola realizovaná a znaky tvorivosti
už skutočne naplnila. Vychádzajúc z praxe uplynulých desaťročí, podľa názoru odporcu možno povedať,
žetakátotvorivosťautorstvokameramanasavýnimočneudeľovalohlavnémukameramanoviprihraných
filmoch, kde sa mohol so súhlasom objednávateľa podieľať na príprave, stavbe a realizácii diela nadrámec štandardných povinností kameramana. Porovnateľná činnosť kameramana na publicistických
dielach, kde sa filmuje reálny život tak, ako beží, bez vopred pripravovaných scén je vylúčená. V prípade,
žebykameramanoviboloprihranomfilmeobjednávateľompriznanéspoluautorstvodiela,zasvojuprácu

by poberal autorskú odmenu v zmysle autorského zákona. Nemohol by súčasne poberať i odmenu za
kameramanskývýkonvzmysleobchodnéhozákonníka,očosaprávevtomtosporepokúšanavrhovateľ.
Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený do spisu odporúčací sadzobník odmien kameramanov vydaný
Asociáciou kameramanov, odporca poukázal na to, že akékoľvek stanovisko rýdzo profesijnej asociácie
kameramanov obhajujúcej záujmy úzkej skupiny ľudí, nie je ani normotvorné ani záväzné. Navyše,

autorská odmena pre profesie, ktoré znaky autorstva napĺňajú, sa v žiadnom prípade neurčuje akousi
dennou sadzbou, ale je vždy odvodzovaná od kvality diela bez ohľadu na to, či sa ono rýdzo rodilo
týždeň alebo rok, pričom tu platí zmluvná voľnosť a závisí od dohody strán, akú cenu diela si dohodou
určia. V tejto súvislosti poukázal na cenník, resp. sadzobník odmien STV, v zmysle ktorého odmena
kameramana za celé dielo mohla byť stanovená max. vo výške 2100, - Sk. Na preukázanie týchto tvrdení
navrhovateľ predložil súdu výdajku z STV zo dňa 7. 5. 1992, list MV SR Sekcia verejnej správy z 22.

6. 1998, stanovisko Ministerstva kultúry SR z 30. 6. 1998, list od spoločnosti LITA ochranná autorská
spoločnosť zo dňa 11. 5. 1999, Dohodu o tlmočníckych prekladateľských službách uzatvorenú medzi
odporcomaMáriomZváčomz8.4.1992alistadresovanýMárioviZváčovizodňa25.6.1992,sadzobník
odmien pre externých spolupracovníkov STV.

Odporca podaním doručeným súdu 7. 6. 2000 opätovne namietal, že kameraman nie je autorom filmu,
a preto mu neprislúcha autorské právo, že zmluva zo dňa 14. 4. 1992 obsahovo formálne nevyhovuje
kogentným ustanoveniam § 22 ods. 3 AZ, a preto je neplatná, ako aj skutočnosť, že dielo, ktoré malo
vzniknúť na základe tejto zmluvy dodnes nie je zo strany navrhovateľa ukončené a riadne odovzdané.
Jeho doterajšia práca vykazuje znaky veľmi nízkej kvality, a preto nárok navrhovateľa na akékoľvek

autorskéodmenyjevzhľadomnaznenie§27ods.2AZpredčasný,akoajskutočnosť,žekameramanské
práce odporca navrhovateľovi už zaplatil, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Galanta pod sp.
zn. 9Cb/118/1996, 7C/19/1996, a preto uplatnené právo na ďalšiu odmenu navrhovateľovi nie je možné
priznať pre res iudicatae - prekážku rozhodnutej veci. Ďalej poukázal na to, že samotné dielo údajne
vytvorené navrhovateľom neexistuje, nakoľko sa stratilo v STV, ktorá skutočnosť vyplýva aj z listu z

13. 1. 2000 vystaveného STV, ktorá sama tvrdí, že dielo im bolo odcudzené. Odporca ďalej poukázal
na to, že nakoľko navrhovateľ 31. 3. 2000 zomrel a dielo do svojej smrti neukončil, zanikol aj právny
vzťah zo zmluvy o vytvorení a šírení diela, pretože povinnosť na vytvorenie diela je vzhľadom na osnovu
autorského zákona rýdzo osobnou povinnosťou a tento záväzok je neprevoditeľný, táto povinnosť
neprechádza ani na dedičov. Smrť navrhovateľa je preto v tejto veci definitívnou a neprekonateľnou

prekážkou. Na preukázanie tvrdení ďalej predložil správu od STV Bratislava z 24. 3. 1993.

Súd vo veci obstaral od notárky JUDr. Soni Böhmovej, notára ako súdneho komisára osvedčenie o
dedičstve č. D 555/2000 Dnot 95/2000 zo dňa 20. 12. 2000.

Na základe vykonaného dokazovania súd vo veci rozhodol Rozsudkom č. k. 7C/19/96 - 168 zo dňa 16. 6.
2003, a to tak, že návrh navrhovateľov v plnom rozsahu zamietol a uložil im povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania v sume 450, - Sk do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne poukázal na
ust. § 6, § 12 ods. 1 Zákona č. 35/1965 Zb. AZ, ako aj ust. § 460 Občianskeho zákonníka a dospel k
záveru, že na základe pripojeného osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 555/2000 Dnot 95/2000 z 20. 12.

2000 v dedičskej veci po nebohom H. V., zomr. XX.X.XXXX zistil, že tieto práva v dedičskom konaní
neboli prejednané, nakoľko neboli ani uplatnené. V samotnom dedičskom konaní by sa neskúmala
existencia tejto pohľadávky, stačilo, aby táto pohľadávka bola uplatnená a prejednaná, kde by súd
určil, prípadne aj dedičskou dohodou, v akom pomere dedičia túto pohľadávku nadobudli. Len v tomto
pomere, kde by súd už konkrétne mal zistené dedičské podiely, mohli si dedičia v prípade sporu uplatniť

túto pohľadávku nadobudnutú dedením v dedičsko-právnom konaní podľa výšky dedičských podielov.
Keďže dedičia spoločne a nerozdielne vystupujú len do okamihu skončenia dedičského konania, kde v
prípadeukončeniadedičskéhokonania,napr.dedičskoudohodou,potvrdenímoosvedčenomdedičstve,
táto dohoda pôsobí spätne ex tunc ku dňu smrti poručiteľa, ale v rozsahu svojho dedičského podielu
určeného dohodou, príp. rozhodnutím. Na základe týchto skutočností súd nemohol vo veci rozhodnúť

inak, ako návrh zamietnuť, nakoľko petit nebol dedičmi upravený, ani nemohol byť, nakoľko dedičia
tým, že si v dedičskom konaní neprejednali dedičstvo aj v tejto časti, nevedeli určiť z uplatneného
práva svoje podiely. Súd nemohol potom ukladať povinnosti odporcovi zdržať sa nakladania s dielom
do doby uzatvorenia zmluvy s navrhovateľom, nakoľko navrhovateľ zomrel, čím stratil spôsobilosť maťpráva a povinností. Z tých istých dôvodov nemohol súd zaviazať odporcu zaplatiť navrhovateľovi v
čase rozhodnutia už zomretému majetkovú a nemajetkovú ujmu. Dedičia spoločne a nerozdielne by
vystupovali len do okamihu skončenia dedičského konania, kde však v čase rozhodnutia už dedičské

konanie bolo ukončené, avšak podiely dedičov k uplatnenej pohľadávke poručiteľa v nej neboli určené,
pretožesamotnápohľadávkadedičskomkonanínebolauplatnenáatýmajprejednaná.Vdanomprípade
sa dedičia o uplatnenej pohľadávke v tomto súdnom konaní dozvedeli a mohli vzhľadom na svoje
dispozičné právo požiadať súd o prerušenie konania, kde by preukázali, že pohľadávku si uplatnili v
dedičskom konaní, až potom by bolo možné upraviť samotný návrh a uplatniť si, čo ktorý z dedičov

nadobudol v dedičskom konaní. Tento prístup zo strany dedičov dodržaný nebol, a preto súd musel
návrh v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko plniť naďalej žiadala aj v čase rozhodnutia osoba, ktorá už v
tom čase nebola nositeľom práv a povinností a dedičia nepreukázali, ako na nich toto právo prešlo.

Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie navrhovatelia a žiadali rozhodnutie súdu I. stupňa zrušiť a
rozsudok vrátiť súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní namietali, že zmenou na strane účastníkov

konania je spojená aj zmena samotného petitu v časti označenia oprávnených osôb. Keďže smrťou
pôvodného navrhovateľa vznikla skutočnosť, ktorou zákon zmenu účastníkov, teda aj nositeľov aktívnej
legitimácie spája, je zrejmé, že naplnením tejto právnej skutočnosti dochádza aj k zmene označení osôb
v petite žalobného návrhu. Obdobne sa táto zmena týka aj majetkových práv uplatnených v konaní, ako
autorskej odmeny a nemajetkovej ujmy, ktorú dedičia nadobudli smrťou poručiteľa.

Krajský súd v Trnave Uznesením č. k. l0Co/300/2003 - 200 zo dňa zo dňa 8. 9. 2004 pripustil zmenu
žaloby v časti majetkovej a nemajetkovej ujmy tak, že odporca je povinný zaplatiť obom navrhovateľom
spoločne a nerozdielne 250 000, - Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu I. stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že dospel k záveru, že nie je prekážkou uplatnenia nároku

žalovaného v konaní v danej veci, vychádzajúceho z autorského práva, že nárok nebol ešte predmetom
dedičského konania, keď nepochybne z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že obaja navrhovatelia
vystupujúci v konaní v danej veci nadobudli dedičstvo po pôvodnom navrhovateľovi, keďže nárok
nebol medzi nimi právoplatne vyporiadaný ani potvrdený súdom, sú obaja navrhovatelia vo vzťahu k
uvedenému právu uplatnenému návrhom oprávnení spoločne a nerozdielne.

Na pojednávaní prvostupňového súdu konanom dňa 18. 4. 2006 bol vypočutý svedok L. T., ktorý uviedol,
že nevie uviesť presný deň a hodinu vysielania relácie odvysielanej vo VTV pred 12-timi rokmi, k relácii
vedel uviesť len toľko, že bola o tejto relácii podpísaná riadna zmluva na strane VTV ako televíznou
spoločnosťou a na druhej strane s odporcom ako scenáristom a režisérom diela, pričom aká odmena

bola dohodnutá v tejto zmluve za odvysielanie relácie si nepamätal. Svedok potvrdil, že licenciu na
vysielanie satelitného typu televízia dostala v r. 1993. Prvé autorské zmluvy začala uzatvárať začiatkom
roka 1994. Svedok nevedel uviesť, čo bolo dramaturgickým zámerom diela, pričom on samotný pôsobil
ako riaditeľ VTV a jeho úlohou nebolo čítať scenáre. Relácia, ktorá sa vysielala vo VTV, podľa jeho
názoru, vznikla na základe materiálov, ktoré boli voľne šíriteľné prostredníctvom satelitu americkými

spoločnosťami. Svedok potvrdil, že ako riaditeľ televízie VTV pôsobil od jej založenia, od r. 1992 do
r. 1999 práve vo funkcii riaditeľa. Nevedel sa vyjadriť k akému vyrovnaniu ohľadne autorských práv
odvysielanej relácie došlo medzi VTV a STV, pričom medzi televíziou VTV a odporcom bola uzavretá
štandardná autorská zmluva, výrobcom relácie bola spoločnosť VTV. Svedok potvrdil, že v tom čase
bolo technicky nemožné, aby na výrobu predmetnej relácie odvysielanej vo VTV boli použité celuloidové

filmové pásy. Z toho dôvodu relácia určite nebola vytvorená z celuloidových pásov, ktoré by televízii VTV
odovzdal odporca. Svedok ďalej potvrdil, že VTV bola nositeľom práv, ktoré boli delegované zo strany
tvorcu na televíziu. Prepis celuloidových filmových pásov na digitálny záznam bol v podstate nemožný
v podmienkach VTV, avšak všeobecne technologicky takýto prepis možný je. Na otázku, ako si svedok
vysvetľuje, že relácia bola vo VTV odvysielaná pod copyrightom Kenovia - Keszeli, svedok uviedol, že

zmluva na konkrétnu vec vždy upresňovala podmienky, za ktorých bude dielo použité, teda odvysielané.
Nositeľom výkonu práv bez ohľadu na jej označenie Copyright, je vždy televízna spoločnosť, ktorá
vysiela a nesie zodpovednosť za odvysielaný materiál.

Zástupca navrhovateľov k výpovedi svedka uviedol, že je ju potrebné považovať za nevierohodnú,

keďže svedok si ani nepamätal na presný rok, v ktorom došlo k odvysielaniu relácie. Neskôr však vedel
odpovedať, že to bolo vr. 1995. Poprel tvrdenia svedka, že sa nezakladajú na pravde. Odvysielané
dielo bolo opatrené copyrightom Kenovia-Keszeli, v dôsledku čoho, keďže odporca podnikal ako fyzická
osoba s prídavkom Kenovia, je ho potrebné považovať za osobu pasívne legitimovanú v tomto konaní.Odporca na tomto pojednávaní poukázal na to, že v tomto konaní sa podľa jeho názoru spájajú dve
rozdielne veci, pričom prvou je jeho tvorba pre STV a druhou tvorba pre VTV. Ďalej opätovne prehlásil, že

surovinu a materiál, ktorý vznikol pre STV nikdy nemal k dispozícii, nemohol sa k nemu dostať, nakoľko
sa nachádzal v STV, odkiaľ bol odcudzený. Poprel, že by v relácii odvysielanej vo VTV bol uvedený
Copyright Kenovia - Keszeli. Poukázal na to, že v samotnom návrhu navrhovatelia uvádzali, že autorské
práva k materiálu a k dielu, ktoré vzniklo v rámci predmetnej expedície, vykonáva STV. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nakoľko autorské práva k dielu vznikli v zmysle § 6 AZ, vykonáva výrobca, nebol

teda navrhovateľ oprávnený podať návrh na žiadne konania, nakoľko nositeľom autorských práv v čase
podanianávrhuprávnypredchodcanavrhovateľovnebol.Ďalejpoukázalnato,žeodporcaniejepasívne
legitimovaný v tomto konaní, nakoľko výrobcom aj vykonávateľom autorských práv v relácii odvysielanej
VTV je práve spoločnosť VTV a nie odporca, pričom odporca je len autorom scenára a režisérom, čiže
iba jedným zo spoluautorov diela, ktorého bola spoločnosť VTV.

Právny zástupca navrhovateľov na tomto pojednávaní poukázal na samotnú zmluvu zo 14. 4. 1992
uzatvorenú medzi právnym predchodcom navrhovateľov a odporcom a konkrétne na článok I. a II. tejto
zmluvy, podľa ktorého právny predchodca navrhovateľov figuroval v rámci prípravy expedície, pričom zo
zmluvy vyplýva, že v priebehu expedície sa pred každým nakrúcaním konala porada, kde sa konkrétne
uviedlo, čo a akým spôsobom sa bude snímať, na čo treba upriamiť pri filmovaní pozornosť. Týmto

spôsobom došlo k modifikácii pôvodne pripraveného scenára. Navrhovateľ 2/ na tomto pojednávaní
poukázal na to, že k dokumentárnemu filmu natočenému v USA ich právnym predchodcom nebol
doposiaľ žiaden scenár predložený, nakoľko ani neexistoval. Existovali len tézy a námety, ktoré sa
scenáristicky dotvárali pri samotnej tvorbe diela. Na tomto sa podieľal aj ich právny predchodca.

V tejto súvislosti odporca na pojednávaní poprel tieto tvrdenia navrhovateľov a ich právneho
zástupcu a poukázal na to, že v zmysle uzatvorenej zmluvy sa u právneho predchodcu navrhovateľa
nepredpokladali žiadne scenáristické výkony. Opätovne poukázal na to, že y konaní viackrát poprel,
že by dielo vytvorené v rámci expedície v USA vytvorené pre STV a jeho tvorba pre VTV boli totožné,
poukázal na to, že navrhovatelia k takýmto svojím tvrdeniam nedoložili žiadne dôkazy.

Právny zástupca navrhovateľov na tomto pojednávaní ďalej uviedol, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu
150 000, - Sk, malo ísť v podstate o odmenu právneho predchodcu navrhovateľa, ktorá sa odvíja
od zmluvy uzatvorenej medzi odporcom a STV. Ide v podstate o sumu, ktorú by právny predchodca
navrhovateľov dostal, ak by došlo k dokončeniu diela v STV. Zároveň si uplatňuje navrhovateľ

aj nemajetkovú ujmu 100 000, - Sk, nakoľko došlo k zásahu do autorských práv tým, že právny
predchodca navrhovateľov bol dokonca v záverečných titulkoch označený ako kameraman v II. rade.
Mal za preukázané, že materiály, ktoré boli vytvorené ich právnym predchodcom navrhovateľov ako
kameramanom, boli spracované do podoby 10-dielneho dokumentárneho seriálu odvysielaného v
televízii VTV.

Na základe týchto skutočností a dôkazov, súd opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7C/19/1996
- 259 zo dňa 20. 4. 2006, kde odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne sumu 250 000, - Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením odporcu voči
jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť odporcu plniť voči druhému v rozsahu tohto plnenia. Zároveň

odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ trovy konania v sume 72 140,50 Sk k rukám jej
právneho zástupcu. Súd navrhovateľovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov H. V. sa zúčastnil na základe zmluvy
uzatvorenej s odporcom zo 14. 4. 1992 expedície nazvanej AMERIKA 92, kde pôsobil ako kameraman
pri vyhotovovaní materiálu, ktorý mal byť neskôr finalizovaný do podoby 10-dielneho dokumentárneho

filmu. Skutočnosť, že v priebehu expedície právny predchodca navrhovateľov vykonával kameramanské
práce, nebola v priebehu konania odporcom spochybnená, odporca spochybňoval iba rozsah, v
akom sa právny predchodca navrhovateľov mal podieľať na vyhotovovaní filmového materiálu, avšak
skutočný rozsah, v akom sa právny predchodca navrhovateľov na vyhotovovaní materiálu podieľal,
odporca v priebehu konania nepreukázal. Súd mal ďalej za preukázané, že spoločnosť VTV cable tv

s.r.o., Bratislava sa na základe zmluvy s odporcom dohodla, že zabezpečí kompletnú post produkciu
dokumentárneho cyklu od prepisu zo 16 mm filmu na video. K odvysielaniu dokumentárneho cyklu na
základe uvedenej zmluvy došlo 23. - 31. 12. 1995 na televíznej stanici VTV pod názvom AMERIKA
s tým, že v záverečných titulkoch, ktoré nasledovali po odvysielaní každej časti 10-dielneho cyklu,bol právny predchodca navrhovateľov uvedený ako kameraman na 2. mieste a záverečné titulky boli
opatrené copyrightom Kenovia - Keszeli 1995. Po odvysielaní I. časti uvedeného cyklu bola spoločnosti
VTV zaslaná predsedom Asociácie slovenských kameramanov Dodom Šimončičom na hlavičkovom

papieri Slovenského filmového zväzu výzva so žiadosťou, aby uvedená televízna spoločnosť uviedla na
pravú mieru okolnosti spojené s odvysielaným autorstvom k uvedenému dokumentárnemu cyklu. V tejto
výzve sa jednoznačne konštatuje, že výrobca dokumentárneho cyklu uvedený v záverečných titulkoch
ako Kenovia - Keszeli 1995 nemá vyporiadané autorské práva s právnym predchodcom navrhovateľov,
ktorému nebola za predmetný program vyplatená autorská odmena. Týmto mal súd za preukázané, že

Asociáciouslovenskýchkameramanovbolojednoznačneidentifikovanéautorstvoprávnehopredchodcu
navrhovateľov odvysielaním dokumentárnym záberom. Týmito skutočnosťami mal súd za preukázané,
že autorom filmových záberov, ktoré boli finalizované do podoby 10-dielneho dokumentárneho seriálu
uvedeného televíznou stanicou VTV, bol právny predchodca navrhovateľov, nakoľko identitu záberov
nakrútených v USA so zábermi použitými na finalizáciu 10-dielneho dokumentárneho seriálu pre VTV
nebolo možné preukázať fyzickou projekciou a porovnaním, nakoľko z oznámenia STV bolo zrejmé, že

filmový materiál nakrútený v rámci expedície AMERIKA 92, ktorého autorom ako kameraman mal byť
právny predchodca navrhovateľov, sa v archívoch STV nenachádza a pravdepodobne bol odcudzený.
Ďalšou skutočnosťou potvrdzujúcou autorstvo právneho predchodcu navrhovateľov k záberom použitým
na finalizáciu 10-dielneho dokumentárneho seriálu uvedeného televíznou stanicou VTV bola aj podľa
názoru súdu tá skutočnosť, že podľa zmluvy o vytvorení autorského diela a jeho rozširovaniu uzavretej

medzi spoločnosťou VTV a odporcom, sa spoločnosť VTV zaviazala, že uskutoční finalizáciu 10-
dielneho dokumentárneho filmu, vrátane prepisu zo 16 mm filmu na video. Použitá filmová technológia
16 mm filmu je pritom totožná s technológiou používanou právnym predchodcom navrhovateľov na
vyhotovenie záberov v rámci expedície AMERIKA 92. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že ak
by na výrobu 10-dielneho dokumentárneho cyklu odvysielaného televíznou stanicou VTV boli použité

zábery voľne prístupné zo satelitného vysielania, nebolo by potrebné dojednávať prepis tohto filmového
materiálu na video. Právne poukázal súd na ust. § 6, 12 ods. 1, § 13 ods. 1, § 14 ods. 1, § 32 ods. 1
zák. č. 35/1965 Zb. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy 100 000, - Sk, súd bol toho názoru, že
uvedením právneho predchodcu navrhovateľov ako kameramanom v II. rade v záverečných titulkoch
dokumentárneho seriálu odvysielaného na VTV, došlo k zneváženiu mena právneho predchodcu

navrhovateľov, ako kameramana vzhľadom na jeho bohatú filmografiu, ako aj vzhľadom na to, že bol
niekoľkokrát ocenený mimo územia SR. Vzhľadom na charakter a intenzitu porušenia autorského práva
odporcom a vzhľadom na vážnosť mena právneho predchodcu navrhovateľov, v odborných kruhoch
sa súdu zadosťučinenia nemajetkovej ujmy v sume 100 000, - Sk javilo ako dostačujúce. Zároveň
priznal navrhovateľom aj majetkovú ujmu, poukazujúc na sadzobník prijatý Asociáciou slovenských

kameramanov, v zmysle ktorého považoval za primeraný honorár za denné nasadenie kameramana
3000, - Sk a za týždenné nasadenie 12 000, - Sk, pričom právny predchodca navrhovateľov pôsobil
v USA asi 70 dní, čo pri vynásobení denným honorárom predstavovalo sumu 210 000, - Sk. Keďže
navrhovateľ si uplatnil len sumu 150 000, - Sk, súd mu takúto sumu priznal, keďže pristúpil k priznaniu
takejto sumy z dôvodu, že právny predchodca navrhovateľov počas pôsobenia v USA sa podieľal aj na

iných úkonoch. Súd pre výpočet odmeny vychádzal z cenníka Asociácie slovenských kameramanov z
toho dôvodu, že právny predchodca navrhovateľov bol členom tejto asociácie a hoci má tento sadzobník
len odporúčací charakter, bola táto odmena v uvedenom období bežná a obvyklá.

Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie odporca a žiadal súd, aby rozsudok I. stupňa zrušil a vec vrátil

sudu na ďalšie konanie. V podanom odvolaní odporca uviedol všetky námietky, ktoré doposiaľ v konaní
vzniesol,atonámietku,ženavrhovateliasadomáhajúplneniaztrestnéhočinuichprávnehopredchodcu,
ako aj námietku prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Odporca ďalej namietal, že súd vydal odvolaním
napadnutý rozsudok na základe tzv. nepriamych dôkazov, ktoré nepreukazovali navrhovateľmi tvrdené
skutočnosti. Poukázal na to, že navrhovatelia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, súdu nepredložili

nimi označené diela na posúdenie ich totožnosti, cykly filmov nepredložili na výzvu súdu ani televízie
STV alebo VTV. Súd v stave dôkaznej núdze preto namietané rozhodnutie založil len na fotokópiách
súkromných listín, ktoré zadovážil pôvodný navrhovateľ a ktorých pravosť a pravdivosť bola odporcom
popretá. Namietal, že súd s navrhovateľmi predložených listín vyvodil nesprávne závery.

Navrhovatelia k odvolaniu odporcu sa vyjadrili podaním doručeným súdu 16. 8. 2006, kde žiadali
rozhodnutie súdu I. stupňa ako vecne správne potvrdiť.Nakoľko súd I. stupňa nerozhodol o návrhu navrhovateľov, ktorým sa domáhali uloženia odporcovi
povinnosti zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy s navrhovateľmi 1/ a 2/, akéhokoľvek nakladania s
10-dielnym dokumentárnym filmom s názvom AMERIKA, na nakrútenie ktorého pôsobil ako kameraman

H. V., zomrelý dňa 31. 3. 2000, súd doplňujúcim rozsudkom zo dňa 9. 10. 2007 č. k. 7C/19/1996 - 309 zo
dňa 9. 10. 2007 uložil odporcovi povinnosť zdržať sa až do doby uzatvorenia zmluvy s navrhovateľmi v
1/ a 2/ akéhokoľvek nakladania s 10-dielnym dokumentárnym filmom AMERIKA, na nakrútenie ktorého
pôsobil ako kameraman H. V., zomrelý dňa XX.X.XXXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
ust. § 14 ods. 1 a § 32 ods. 1 Zákona č. 35/1965 Zb. AZ tým, že z vykonaného dokazovania súdu vyplynul

jednoznačne záver, že k porušeniu práv na ochranu autorstva u právneho predchodcu navrhovateľov
jednoznačne došlo, pričom všetky podstatné skutočnosti súd uviedol už v uvedení svojho rozsudku č.
k 7C/19/1996 - 259 zo dňa 20. 4. 2006.

Aj voči tomuto doplňujúcemu rozsudku odporca, cestou svojho právneho zástupcu, podal odvolanie
podaním doručeným sudu z 10. 3. 2008, kde žiadal súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu I. stupňa

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní odporca najmä namietal, že
súd vydal namietané rozhodnutie bez toho, aby dodržal procesný postup, predpokladaný príslušným
procesným kódexom, a to občianskym súdnym poriadkom, kde poukázal na to, že doplňovací rozsudok
sa musí prijať na pojednávaní po vykonaní dokazovania a potom, čo účastníci boli súdom poučení podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., doplňujúci rozsudok sa musí verejne vyhlásiť a riadne doručiť, ktorý postup súd I.

stupňa nedodržal. Odporca namietal, že súd nevykonal na žiadnom pojednávaní žiadne dokazovanie.
Po vrátení spisu z odvolacieho súdu z dôvodu jeho predčasného predloženia pre nevyčerpanie celého
návrhu, okresný súd už nevytýčil žiadne pojednávanie, na ktorom by sa vykonávalo dokazovanie. Ďalej
namietal, že súd I. stupňa pochybil i vtedy, keď na vyhlásenie doplňovacieho rozsudku účastníkov riadne
nepredvolal. K písomnému odvolaniu sa odporcu voči doplňujúcemu rozsudku sa vyjadril aj zástupca

navrhovateľov podaním doručeným súdu 28. 4. 2008, ktorý žiadal rozsudok súdu I. stupňa ako vecne
správne potvrdiť.

Krajský súd v Trnave svojím Uznesením č. k. 23C/110/2008 - 343 zo dňa 31. 7. 2008 rozsudok súdu
I. stupňa a doplňujúci rozsudok zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie, a to z dôvodu,

že prvostupňový súd nedôsledne postupoval pri vydaní doplňujúceho rozhodnutia, ako mu to uložil
odvolací súd pri vrátení veci na doplnenie rozsudku v zmysle ust. § 166 ods. 1 OSP, kedy vôbec
nenariadil pojednávanie s tým, že by na pojednávanie o vyhlásení doplňujúceho rozsudku predvolal
účastníkov konania. Rozsudok vyhlásil tak, že termín pojednávania oznámil len na vývesnej tabuli a ani
navrhovatelia 1/ a 2/ ani odporca sa o termíne pojednávania nedozvedeli, pretože ho nemali doručený,

čím porušil ust. § 115 ods. 1 OSP. Odvolací súd ďalej v tejto súvislosti poukázal na to, že takýmto
postupom súdu bola odňatá možnosť predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Odporca ďalej na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu list adresovaný mu Slovenským filmových

zväzom zo dňa 19. 9. 2006. Na pojednávaní súdu konanom dňa 30. 9. 2008 odporca poukázal na to, že
z listu Slovenského filmového zväzu zo dňa 22. 9. 2006 je zrejmé, že jeden z listinných dôkazov, o ktorý
oprel súd svoje rozhodnutie, a to list z 20. 12. 1995 bol vypracovaný na odcudzenom tlačive Slovenského
filmového zväzu, bol napísaný na hlavičkovom papieri Slovenského filmového zväzu. Právny zástupca
navrhovateľa tieto jeho tvrdenia na tomto pojednávaní poprel. Poukázal na to, že z tohto listinného

dôkazu nevyplývajú skutočnosti, ktoré tvrdí odporca. Z pohľadu navrhovateľa je podstatný obsah listu,
kde p. Šimkovič ako oprávnená osoba predseda asociácie konal za toto oprávnenie. Odporca na
pojednávaní ďalej dôvodil, že Asociácia slovenských kameramanov je účelovým združením osôb a
podľa jeho názoru jej žiadny legislatívny predpis nepriznáva právo žiadnym spôsobom stanovovať výšku
odmeny. O tom, že v prípade tejto asociácie ide o účelové nátlakové združenie predložil do spisu

aj výtlačok z internetovej siete, kde sa sama asociácia definuje ako združenie založené za účelom
zastupovania spoločných záujmov členov asociácie voči orgánom a organizáciám v oblasti filmovej,
televíznej a inej audiovizuálnej formy.

Následne navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu čestné vyhlásenie p. Stanislava

Filka zo dňa 1. 12. 2008.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 29. 1. 2009 na otázku sudcu, čo konkrétne navrhovatelia považujú
za dielo, ktorého autorom mal byť ich právny predchodca, teda, aby vymedzili a špecifikovali predmetdiela, právny zástupca navrhovateľov uviedol, že dielom je obrazová zložka vytvorená kameramanom
10-dielneho seriálu AMERIKA, ktoré natočil právny predchodca navrhovateľov v rámci expedície
AMERIKA 92, a ktoré bolo spracované odporcom a odvysielané vo VTV ako 10-dielny seriál AMERICA

- AMERIKA. Na otázku sudcu, či sa jedná o dielo obrazové, zvukovoobrazové, prípadne iné, právny
zástupca navrhovateľov uviedol, že dielo je zvukovoobrazové. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to,
že právny predchodca navrhovateľov bol aj spoluautorom scenáru k tomuto dielu. Na otázku sudcu,
či navrhovatelia považujú svojho právneho predchodcu za spoluautora diela AMERICA - AMERIKA
odvysielaného vo VTV, právny zástupca uviedol, že nepovažujú ho za spoluautora tohto diela. Na

otázku sudcu, akú hodnotu má dielo právneho predchodcu navrhovateľa a aký význam má dielo pre
spoločnosť, zástupca navrhovateľov uviedol, že túto hodnotu diela už vyčíslili, pričom vychádzali z
autorských honorárov pri kameramanskej činnosti. Navrhovateľ v 2/ rade na tomto pojednávaní uviedol,
že jeho nebohý otec je autorom obrazového diela, ktoré bolo jednoznačne použité a odvysielané vo
VTV v seriály nazvanom AMERICA AMERIKA, ako dielo označil kameramanské a obrazové zábery na
DVD , ktoré boli použité v televíznom seriály AMERICA - AMERIKA vo VTV. Na otázku sudcu, kto bol

výrobcom diela a či dielo, ktorého ochrany sa domáhajú navrhovatelia, bolo dielom spoluautorským,
v kladnom prípade, kto je autorom, právny zástupca navrhovateľov uviedol, že výrobcom diela na 35
mm filmovom páse bola STV. Autorom diela zvukovoobrazového je právny predchodca navrhovateľov.
Z hľadiska kameramanskej zložky diela spoluautorom nebol nikto. Na otázku sudcu aká bola vôľa
právneho predchodcu navrhovateľov pri vytváraní diela, ktoré je predmetom sporu, právny zástupca

navrhovateľov uviedol, že vôľou právneho predchodcu navrhovateľov bolo vytvoriť spoluautorské dielo
pod názvom Expedícia AMERIKA, ktoré malo odvysielať STV, pričom STV bola koproducentom tohto
diela.

Odporca na pojednávaní opätovne namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľov, keďže práva, ktorých sa

domáhajú v tomto spore neboli predmetom dedičského konania po ich nebohom právnom predchodcovi
a neboli teda medzi dedičmi vysporiadané, nie je zrejmé na koho tieto práva prešli. Zároveň namietal, že
právny predchodca navrhovateľov nemal vôľu na expedícii v Amerike pôsobiť autorsko-právne, ale len
vôľu živnostenský pôsobiť. Kameramanské práce, ktoré vykonal mal uhradené, všetky ostatné nároky
mala hradiť STV. Odporca ďalej namietal, že navrhovatelia nepredložili dôkazy preukazujúce existenciu

diela, ktorého ochrany sa domáhajú, nevymedzili jeho rozsah, opätovne vzniesol námietku premlčania
uplatnených nárokov, príp. práv uplatnený v r. 2000, ktoré nie sú totožné s právami, ktoré boli uplatnené
návrhom na začatie konania, lebo samotný návrh vychádzal z obchodnej zmluvy a z výkonov z tejto
zmluvy.

Podaním právneho zástupcu navrhovateľov, doručeným súdu 13. 2. 2009, navrhovatelia spresnili petit
tak, ako je uvedené v úvode tohto odôvodenia. Právny zástupca navrhovateľov ďalej, pokiaľ ide o
špecifikáciu diela v tomto podaní uviedol, že navrhovatelia sa domáhajú ochrany autorského práva
pôvodného navrhovateľa H. V., zomr. XX. X. XXXX, k autorskému dielu: obrazovo-zvukovej zložke 10-
dielneho dokumentárneho filmu s názvom AMERIKA zachytenom na filmovom páse, ktoré pôvodný

navrhovateľ autorsky vytvoril v rámci expedície AMERIKA 92, a ktoré odporca neoprávnene prepísal
a použil na spracovanie 10-dielneho dokumentárneho cyklu s názvom AMERIKA I-X odvysielaného
televíziou VTV. Pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov vzhľadom na
nezahnutie tohto práva do dedičského konania, zástupca navrhovateľov poukázal na to, že nie je
potrebné prejednanie nároku dedičmi v konaní, aby bolo možné zistiť výšku podielov jednotlivých

navrhovateľov na nároku. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 460 Občianskeho zákonníka, že dedičstvo
sa nadobúda smrťou poručiteľa, ako aj na osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 555/2000 zo dňa 20. 12.
2000, z ktorého vyplýva, že dedičmi pôvodného navrhovateľa H. V. sú navrhovatelia 1/ a 2/. Pokiaľ ide
o námietku odporcu, že navrhovatelia si uplatňujú ochranu práv nadobudnutých trestnou činnosťou,
poukázal na to, že právny predchodca navrhovateľov nebol nikdy právoplatne odsúdený za trestný čin,

ktorý uvádza odporca, pričom uznesenie o začatí trestného stíhania ani ďalšie čiastkové rozhodnutia v
trestnom konaní nepreukazujú, že došlo k spáchaniu trestného činu konkrétnou osobou. Navrhovatelia
ďalej, na preukázanie svojich tvrdení, predložili súdu rôzne výstrižky z novín, a to najmä zo SME,
Slovenskej televízie, Nového Času a podobne.

Obdobne odporca sa v prejednávanej veci vyjadril písomným podaním doručeným súdu zo 16. 2. 2009,
kde v podstate opakovane uviedol všetky svoje námietky, ktoré doposiaľ v konaní vzniesol. Opätovne
poukázal na trestnú činnosť právneho predchodcu navrhovateľa, nezahnutie práv uplatňovaných
v tomto konaní do dedičského konania, nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov domáhaťsa autorských práv, ktoré sú predmetom tohto sporu, keďže autorské práva k filmovému dielu,
od ktorého odvodzujú svoje nároky navrhovatelia vykonáva STV ako výrobca, námietku prekážky
právoplatne rozhodnutej veci, pokiaľ ide o uplatnenú odmenu za výkon kameramanských prác právnym

predchodcom navrhovateľa, ďalej poukázal na rozpornosť tvrdení samotných navrhovateľov, pokiaľ ide
o špecifikovanie diela, ktorého ochrany sa v tomto konaní domáhajú, kedy navrhovatelia striedavo dielo
označujú buď ako obrazové, alebo ako zvukovo-obrazové dielo, zachytené ich právnym predchodcom
na 35 mm filmovom páse. V tejto súvislosti poukázal na to, že ich právny predchodca navrhovateľov
na cestu do USA v r. 1992 prevzal filmovú surovinu FUJI v 16 mm formáte, ktorej presný rozpis

snímacej techniky z kamerového oddelenia STV je uvedená na liste č. HS fot 3770 zo dňa 4. 5. 1992,
v ktorom je podrobne uvedená snímacia technika použitá na nakrúcaní v USA právnym predchodcom
navrhovateľov. V tejto súvislosti poukázal na to, že ani filmovú kameru typu ATTON nebolo možné
použiť na spracovanie 35 mm substrátu, keďže táto kamera nemá zabudované ani zvukové snímacie
zariadenie. Kameraman, ktorý ju používal, vôbec nemohol zaznamenávať zvukovú zložku budúceho
diela. Zvukový záznam preto bolo možné vytvoriť len samotným záznamovým zariadením, ktoré by

musela obsluhovať odlišná osoba od kameramana. Na preukázanie týchto tvrdení predložil fotokópiu
internej objednávky STV č. XXXXXXXXXXX zo dňa 23. 4. 1992 a fotokópiu výdajky č. 30403 s rozpisom
skutočne prevzatej zvukovej techniky odporcom na základe internej objednávky č. XXXXXXXXXXX zo
dňa 6. 5. 1992. Fotokópiu dohody o hmotnej zodpovednosti odporcu zo dňa 6. 5. 1992, podľa ktorých
na pracovnej ceste práve odporca na svoje meno a vlastnú zodpovednosť ako interný zamestnanec

STV prevzal a prevádzkoval v čase od 8. 5. 1992 do 31. 7. 1992 zvukovú aparatúru SONY. Poukázal
aj na závery orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní trestného činu právneho predchodcu
navrhovateľov, a to najmä Uznesenie vyšetrovacieho orgánu zo dňa 30. 9. 1999. Z týchto listinných
dôkazov mal odporca nepochybne za preukázané, že zvukovo-obrazové dielo, ktoré bolo zaznamená
pôvodným navrhovateľom na 35 mm hmotný substrát, a ktorého ochrana je uplatnená v tomto spore,

vôbec neexistuje a nemôže byť totožné s rýdzo obrazovým produktom, ktorý snímal právny predchodca
navrhovateľov na 16 mm substrát v r. 1992 v USA. Taktiež poukázal na rozpornosť tvrdení navrhovateľov
v súvislosti so špecifikáciou samotného diela, kedy v samotnej žalobe pôvodný navrhovateľ sa domáhal
ochrany diela s názvom AMERIKA, pričom však nijaké dôkazy o existencii diela s týmto názvom
súdu nepredložil, pričom následne navrhovatelia predmet ochrany vymedzili pod názvom Expedícia

AMERIKA, a to na pojednávaní dňa 14. 10. 1999, neskôr predmet ochrany vymedzili názvom AMERICA
- AMERIKA. Odporca ďalej namietal, že navrhovatelia nepredložili súdu žiadny dôkaz, ktorým by
preukazovali, že dielo AMERIKA existuje, že jeho originál, či záznam diela na nosičoch, ktoré sú
technicky spôsobilé na použitie a šírenie, napr. televízneho vysielania, má odporca, nepredložili súdu ani
dôkaz o tom, že odporca má hocičo, čo i len rozmnoženinu záznamu takéhoto diela v akejkoľvek kvalite.

Uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 7C/19/1996 - 476 zo dňa 24. 3. 2009 súd pripustil zmenu
žalobného návrhu navrhovateľov tak, ako to navrhli samotní navrhovatelia, a to s poukazom na § 95
ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Navrhovatelia následne predložili súdi u na preukázanie svojich tvrdení Posudok k 10-dielnemu
cyklu AMERICA - AMERIKA (1995) spracovaný L.. J.. P.S. T., S.., vedúcim katedry dejín umenia,
filmová a televízna fakulta VŠMU Bratislava zo dňa 23. 2. 2009, Odborné vyjadrenie k niektorých
technickým aspektom 10-dielneho dokumentárneho filmu s názvom AMERIKA zachytenú na filmovom
páse spracované Mgr. Štefanom Komorným, artd., zo dňa 7. 5. 2009.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 26. 6. 2009 boli prehraté VHS kazety predložené navrhovateľmi v
rámci dokazovania, zároveň bolo vykonané dokazovanie prehraním DVD nosiča s označením na lícnej
strane DVD nasledovne: „Kenovia-Keszeli Amerika - AMERIKA 1995, rozhovor o programe AMERICA -
AMERIKA s Vojtechom Keszelim v programe TOUR CLUB, ako aj prehraním DVD nosiča označeného

na lícnej strane „Kenovia-Keszeli Amerika - AMERIKA 1995 II. časť cyklu: Slovenská rapsódia 1, III.
časť cyklu: Slovenská rapsódia 2, IV. časť cyklu School - Škola“. Odporca po vzhliadnutí týchto dôkazov
uviedol, že dielo nie je totožné s tým, ktoré je obsahom žaloby, má iný názov, z obsahuje je ďalej zrejmé,
že v diele bol samotný odporca uvedený ako scenárista, zvukár, hoci navrhovatelia tvrdili niečo iné. Ďalej
prehlásil, že to čo bolo prehrané na pojednávaní súdu, nie je totožné s tým, čo vyrábal v minulosti v

súčinnosti s právnym predchodcom navrhovateľov v USA v r. 1991. Navyše z torza prehraného materiálu
toto ani nie je možné zistiť, z nahrávok nevyplýva, kedy boli tieto nahrávky nahraté, kým boli vysielané,
pričom logo televízie VTV na obrazovke nič neznamená, keďže také kľučovanie sa dá kedykoľvek
urobiť v obývačke, poukázal na to, že v USA bol aspoň 12 - krát z toho len v New Yorku vyrábalcykly 4-krát na samostatných cestách. Ďalej namietal, že obraz, ktorý je kombinovaný z rozhovoru
bol špekulatívne vyrobený, vystrihaný, nevyplýva z neho, kto bol kameramanom ukážok, ktoré boli
zostrihané a už vôbec nevyplýva, že by to mali byť ukážky, ktoré mali byť nahrané v r. 1991 alebo 1992.

V tejto súvislosti namietal, že hľadanie súvislosti medzi tou reláciou a cyklom filmov, ktoré sú podľa
navrhovateľov predmetom tohto sporu, je výslovne špekulatívne. Špekulatívnosť vyplýva aj z toho, že
úvod je hneď odstrihnutý, chýbajú aj záverečné titulky, kým bola vyrobená relácia, kedy bola zaradená
do vysielania, či vôbec bola. Premietané produkty charakterizoval ako neidentifikovateľné, z ktorých nie
je možné zistiť odkiaľ pochádzajú, nie sú osvedčené žiadnou relevantnou informáciou, že v tejto podobe

boliniekedyvysielané.Niejemožnézistiťzakéhoroku,zakéhoobdobiasú.Nakoľkotitulkysúnesúrodé,
sú dodatočne dorábané a sú zjavne len obývačkovým produktom navrhovateľov. V tejto súvislosti právny
zástupca navrhovateľov namietal tvrdenia odporcu, že záznam je neautentický, urobený v nejakej izbe,
čo vylučuje forma v záverečných titulkoch v 24. minúte, kde logo vysielanej televízie VTV prekrýva text
ukončenej práce, v spolupráci s VTV a presne prekrýva časť začiatok slova ukončovacie.

Právny zástupca navrhovateľov na tomto pojednávaní ďalej uviedol, že pokiaľ ide o samotné dôkazy,
ktoré súdu predložili, a to DVD nosiče, ako aj VHS kazetu, tieto právny predchodca navrhovateľov nahral
z televízneho vysielania doma, pôvodne na VHS kazetu, z ktorej VHS kazety následne urobili prepis
relácie na DVD nosiče. Teda nimi predložené dôkazy nie sú ustálené priamo od výrobcu programu, za
ktorého považujú odporcu, ako vyplýva z titulkov, ani od spoločnosti VTV ako distribútora, ktorý tento

program vysielal.

K vykonanému dokazovaniu odporca podaním zo 16. 7. 2009 namietal, že navrhovateľmi predložené
DVD nosiče a VHS kazeta sú dôkazy, ktoré nie je možné použiť ako dôkazný prostriedok v súdnom
konaní, poukazujúc na to, že rozmnoženie filmového diela možno použiť ako dôkazný prostriedok

v konaní len, ak je preukázané, že rozmnoženina bola zhotovená zákonnou cestou k dielu, ktoré
zobrazuje, že sú zhotoviteľom rozmnoženiny vysporiadané všetky práva na použitie a rozširovanie, že
je relevantným spôsobom osvedčené, že rozmnoženina, príp. jej ďalšie kópie, reprodukujú dielo pravé,
to znamená, že dielo z rozmnoženiny je zhodné s originálom.

Na pojednávaní súdu konanom dňa 10. 9. 2009 z výpovede svedka Iva Gogála, súd zistil, že svedok
nahrával s odporcom v minulosti komentáre pre VTV k relácii AMERICA - AMERIKA, pričom si pamätá,
že takéto dielo bolo aj odvysielané. Svedok ďalej uviedol, že navrhovateľmi mu, pred jeho účasťou na
pojednávanie, boli doručené kazety a DVD nosiče, ktoré si prehliadol. Zároveň svedok potvrdil, že s
odporcom spolupracoval len na tomto cykle AMERICA - AMERIKA.

Okresný súd Galanta opätovne rozhodol rozsudkom pod č. k. 7C/19/1996 - 585 zo dňa 22. 10. 2009,
ktorým návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Vo svojom zdôvodnení poukázal na to, že
navrhovateľmi predložené VHS a DVD nosiče obsahujúce údajne dielo odporcu vytvorené pre VTV súd
považoval za nepreukazné, pričom sa stotožnil s námietkami odporcu, že z nahrávok nie je možné zistiť,

či sú autentickou a hodnovernou kópiou jeho diela vytvoreného pre VTV, kedy boli nahraté, odkiaľ tieto
nahrávky pochádzajú, či v tejto podobe boli vôbec vytvorené, kým boli vytvorené, či boli v tejto podobe
niekedy odvysielané a tak ich obsah bol pre súd nepresvedčivý (navrhovatelia sa týmto spôsobom
pokúšali dvojnásobne nepriamym dôkazom preukázať existenciu diela ich právneho predchodcu). Pre
ich neautentickosť a nepreukaznosť súd na ich obsah pri rozhodovaní vo veci neprihliadal. Nakoľko aj

navrhovateľmi predložené posudky vystavené pánom L.. J.. P. T., S.. a p. Mgr. Štefanom Komorným,
ArtD. vychádzali z takýchto rozmnožením dvojnásobne nepriamych nepresvedčivých dôkazov, súd ani
na takéto dôkazy neprihliadol. Súd sa stotožnil aj s námietkou odporcu, že navrhovatelia nepreukázali v
konaní, že by odporca predal alebo odvysielal akékoľvek dielo, v ktorom by mal ich právny predchodca
autorský podiel, prípadne, v ktorom by boli použité výsledky jeho tvorivej činnosti požívajúce autorsko-

právnu ochranu.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave pod č. k. 23Co/29/2010 - 684 zo dňa 19. 9. 2010 súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli samostatnými dovolaniami
obaja navrhovatelia. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, Uznesením zo dňa 14. 4. 2011

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 9. 2010 sp. zn. 23Co/29/2010 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšiekonanie.Dovolacísúduzatvoril,ževpreskúmavanejvecidošlopostupomodvolaciehosúdu,ktorý
sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., k odňatiu možnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Následne Uznesením Krajského súdu v Trnave pod č. k. 23Co/150/2011 - 765 zo dňa 14. 12. 2011
súd Rozsudok Okresného súdu Galanta pod č. k. 7C/19/1996 - 585 zo dňa 22. 10. 2009 zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd dôvodil, že súd I. stupňa je povinný po ukončení dokazovania

v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím
sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z
navrhnutých dôkazov (ne) treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať
rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.

Po vykonanom dokazovaní mal súd z dohody uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľov
H. V. a odporcom zo dňa 14. 4. 1992 za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov a
odporcauzatvorilidohoduopodmienkachúčastiprávnehopredchodcunavrhovateľovnamedzinárodnej
filmárskej expedícii AMERICA 92, v zmysle ktorých podľa článku I. dohody právny predchodca
navrhovateľov sa ako kameraman expedície počas trvania pobytu v USA zaviazal riadiť pokynmi
odporcu, prichádzať z iniciatívnymi návrhmi stvárnenia tém, využívať vysokú profesionalitu na brilantné

spracovanie dokumentárnych filmov, ktoré tvorivá skupina počas pobytu v USA vyrobí. Právny
predchodca navrhovateľov sa ďalej zaviazal do prípravy expedície zapájať sa už pred odchodom do
USA pri zabezpečovaní filmovej techniky, špecifikácii techniky, aby jej súbeh maximálne vyhovoval
filmárskychzáberomtvorivéhokolektívu.Prizabezpečovanítechnikyhomalaviesťsnahapomaximálnej
racionalite pri zachovaní vysokej profesionality. Právny predchodca navrhovateľov sa ďalej zaviazal, že

v prípade potreby bude k dispozícii aj k možným dokrútkam k zvučke expedičných filmov aj po návrate
z USA. Zároveň sa zaviazal úzko spolupracovať s odporcom a ním povereným režisérom a v.v.š. až
do realizácie prác.

V zmysle článku IV. predmetnej zmluvy právny predchodca navrhovateľa prehlásil, že berie na vedomie,

že všetky filmové, fotografické a ďalšie, v čase podpisu tejto dohody bližšie nešpecifikované výnosy
z expedície, sú v plnom rozsahu majetkom odporcu, pričom bez súhlasu odporcu je ich využívanie
v akejkoľvek podobe komerčnej realizácie vylúčené, pričom uzatvorená dohoda nemôže byť na úkor
autorských práv prijímateľa ako kameramana. Na základe tejto dohody, odporca sa zaviazal zaplatiť
právnemu predchodcovi navrhovateľov poplatky za poistenie, vízum, stravu, ubytovanie, cestovné a

ďalšie výdavky, ktoré úzko súvisia s poslaním expedície, ako napr. vstupenky na akcie a podobne.

Z potvrdenia vystaveného právnym predchodcom navrhovateľov zo dňa 7. 5. 1992 o prevzatí finančných
prostriedkov mal súd za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov dňa 7. 5. 1992 prevzal
od odporcu sumu 12 500, - Kčs za kameramanské práce v rámci expedície AMERICA 92. Z listu

Slovenského filmového zväzu, adresovaného Bohuslavovi Gőtzimu - prezidentovi VTV Cable TV, s.r.o.,
zo dňa 27. 12. 1995, mal súd za preukázané, že Slovenský filmový zväz prezidenta spoločnosti VTV,
cable tv s.r.o., aby tento preveril, či odporca ako výrobca prvej časti dokumentárneho seriálu o USA
odvysielaného televíziou VTV cable tv, s.r.o. dňa 23. 12. 1995 o 15.30 hod. má vysporiadané k tomuto
programu autorské práva s právnym predchodcom navrhovateľov, a to najmä, či za tento program bola

vyplatená právnemu predchodcovi navrhovateľov autorská odmena, ako aj skutočnosť, či v záverečných
titulkoch programu nie je nesprávnosť spočívajúca v tom, že právny predchodca navrhovateľov je
uvedený ako druhý kameraman, keďže mal byť jediným autorom použitých záberov z USA. Zároveň
bol vyzvaný p. Bohuslav Gőtzi - prezident VTV cable tv, s.r.o., aby vo vysielaní VTV tieto skutočnosti
uviedol na pravú mieru, zverejnením týchto skutočností formou zahlásenia pred prípadne po odvysielaní

ďalších častí seriálu.

Zo správy o činnosti predsedníctva ASK od poslednej schôdze asociácie bez uvedenia dátumu
vyhotovenia tejto správy, súd zistil, že predsedníctvo Asociácie slovenských kameramanov odporučilo
svojím členom rešpektovať v r. 1992 honorárové minimá pri nehranom filme za denné nasadenie 3000,

- Kčs, za týždenné nasadenie 12 000, - Kčs, pričom honorár sa má vypočítať z dennej paušálnej sadzby,
zvýšené o 40 % za prípravné a záverečné práce a násobené počtom plánovacích filmovacích dní.

Zo správy od Obvodného úradu Galanta, živnostenské oddelenie zo dňa 28. 2. 1996 mal súd za
preukázané, že odporcovi bolo rozhodnutím Obvodného úradu - živnostenské oddelenie v Galante

vydané živnostenské oprávnenie pod č. j. RSP-9657/1991 zo dňa 27. 12. 1991 s predmetom podnikania
nakrúcanieapredajfilmovejavideoprodukcie,reklamného,publicistickéhoaspravodajskéhocharakteru
a nadväznej produkcie, prekladateľská a tlmočnícka činnosť s obchodným názvom KENOVIA.ZosprávyodSlovenskejtelevízie,Mlynskádolina,Bratislava,zodňa28.5.1997malsúdzapreukázané,
že STV odporcovi na jeho požiadavku zo dňa 27. 3. 1995 na vyplatenie autorských odmien, za
vytvorenie, použitie a šírenie scenárov a réžie desiatich 26 min. dokumentárnych filmov z USA považuje

za neopodstatnenú. Spoločnosť nemá vedomosť o tom, že by mala s odporcom uzatvorenú zmluvu,
predmetom ktorej by boli takéto scenáre. Z listu je ďalej zrejmé, že pokiaľ ide o réžiu z STV, s odporcom
uzatvorila len zmluvu ako spolu režisérom na réžiu druhej časti projektu „AMERIKA DNES“, za celkový
honorár 333 000, - Sk. Zo správy je ďalej zrejmé, že pokiaľ ide o požiadavku odporcu na vydanie filmovej
suroviny, túto STV považovala za právne neopodstatnenú, nakoľko majiteľom filmovej suroviny je STV.

Z dohody uzatvorenej medzi STV Bratislava a odporcom zo dňa 13. 3. 1992 mal súd za preukázané,
že na základe tejto dohody sa odporca počas trvania expedície AMERIKA 92 zaviazal nakrútiť desať 26
minútových dokumentov s najatraktívnejších prostredí osláv objaviteľskej cesty Krištofa Kolumba a 500-
teho výročia objavenia Ameriky. V protihodnote za jedno premiérové a jedno reprízové odvysielanie,
ktoré bude nasledovať 72 hodín po odvysielaní premiéry, redakcia publicistiky alebo právne nadväzný

redakčný útvar STV, sa zaviazal umožniť vo svojich kapacitách kompletnú finalizáciu filmov formou
dokončovacích prác. Redakcia publicistiky sa zaviazala vysporiadať všetky autorsko-právne nároky
tvorcov, ktorí sa na príprave filmov podieľali. V zmysle článku IV. dohody cyklus filmov expedície
AMERIKA 92 zostáva trvale majetkom KENOVIE a STV v takom pomere, aká bude vzájomná finančná
účasť na realizácii akcie. Ku konečnému určeniu pomerov vlastníctva dôjde až po záverečnom

vyúčtovaní.

Zo zmluvy o vytvorení autorského diela a jeho rozširovaní uzatvorenej medzi VTV a odporcom zo dňa 2.
3. 1995 mal súd za preukázané, že odporca sa v zmysle tejto zmluvy zaviazal vytvoriť pre objednávateľa
spoločnosť VTV Cable tv s.r.o. dielo, a to desať 26 minútových dokumentárnych filmov z USA ako cyklus

predstavujúci život súčasnej Ameriky v rôznych podobách. Spoločnosť VTV sa zaviazala zabezpečiť
kompletnú produkciu cyklu od prepisu 16 mm filmu na video až po úplnú finalizáciu 10-tich dielov cyklu.

Z rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava II. č. j. R 4510/91/Le zo dňa 1. 8. 1991 mal súd za
preukázané, že právny predchodca navrhovateľov zaregistroval právneho predchodcu navrhovateľov p.

H. V. ako podnikateľa v odbore výroby audiovizuálnej tvorby a kameramanských prác (okrem činností
vyhradených štátu), v oblasti agentúrnej činnosti a nákupu a predaja hnuteľných vecí mimo vecí
vyžadujúcich osobitné povolenie, a to pod obchodným názvom „AHA“.

Z faktúry vystavenej právnym predchodcom navrhovateľa č. 571992 zo dňa 14. 4. 1992 mal súd

za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov fakturoval odporcovi druhú časť splátky za
kameramanské práce podľa dohody zo dňa 14. 4. 1992 v sume 13 500, - Kčs.

Zo správy Národného centra pre audiovizuálne umenie v Bratislave zo dňa 15. 6. 1998 mal súd za
preukázané, že podľa expertízneho stanoviska k súkromnému podnikaniu v oblasti filmu tohto centra

v r. 1992 nemohol občan súkromne podnikajúci na základe rozhodnutia príslušného obvodného úradu
v zmysle ust. § 6 Zákona č. 105/1990 Zb. s registráciou v rozsahu výroba audiovizuálnej tvorby a
kameramanské práce (okrem činnosti vyhradených štátu) vyrábať ako profesionálny kameraman, príp.
ako asistent kamery, resp. v iných profesiách úzko súvisiacich s výrobou filmov dokumentárne filmy
záberovou technológiou na 16 mm negatívnu surovinu a konečným cieľom použitia filmov bolo televízne

vysielanie, a to v súlade s ust. § 1 dekrétu prezidenta republiky z 11. 8. 1945.

Z rozhodnutia OR PZ Bratislava II. ČTS: ORP 76/99 zo dňa 30. 1. 1999 mal súd za preukázané, že
policajný orgán PZ na OO PZ Ružinov - západ, Bratislava II. odložil podľa ust. § 159 ods. 2 Trestného
poriadku s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku vec vyšetrovania trestného činu

neoprávneného podnikania, ktorého skutku sa mal dopustiť právny predchodca navrhovateľov H. V.
v priebehu mesiacov máj až jún 1992 počas vykonávania činnosti kameramana v rozpore so svojim
živnostenským oprávnením pre firmu Kenovia, Šaľa, v súvislosti s expedíciou AMERIKA 92, pri ktorej
činnosti zvolil klasickú filmovaciu techniku na osvetlený 16 mm filmový materiál, pričom touto technikou
nakrútil 10 ks 25 minútových dokumentárnych filmov, a to z dôvodu premlčania trestného stíhania.

Z výdajky STV Bratislava zo dňa 7. 5. 1992 č. výdajky 18, mal súd za preukázané, že právny predchodca
navrhovateľov p. V. dňa 7. 5. 1992 prevzal od STV 16 mm film FUJI 25 x 122 m.Zo správy od Ministerstva vnútra SR sekcie verejnej správy z 22. 6. 1998 vystavenej pod číslom
98/013461 mal súd za preukázané, že štátny monopol sa v zmysle ust. § 1 Dekrétu prezidenta republiky
č. 50/1945 Zb. o opatreniach v oblasti filmu účinného na území SR do 5. 1. 1996 vzťahoval na všetky

osvetlené 8 mm, 16 mm a 35 mm filmy, a teda, že za týchto okolností sa filmová výhrada v rozhodnom
období vzťahovala i na výrobu dokumentárnych filmov.

Zo správy od Ministerstva kultúry SR č. MK-1732/1998-330 z 30. 6. 1998 mal súd za preukázané,
že oprávnenie na podnikanie v oblasti filmu v zmysle ust, § 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 50 zo

17. 8. 1945 prešlo výhradne na štát. V tejto súvislosti preto nebolo možné, aby iné právnické osoby
alebo fyzické osoby vykonávali podnikateľskú činnosť v oblasti filmu, aj keď v r. 1990 zákonom č.
105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov, bol umožnený v širšej miere rozvoj podnikateľskej
činnosti, neposkytoval sa však právny priestor, ani výnimočne, pre podnikanie v oblasti filmu.

Zo správy od spoločnosti LITA ochranná autorská spoločnosť zo dňa 11. 5. 1999 súd zistil, že podľa

názoru tejto ochrannej autorskej spoločnosti, autorskú zmluvu pri vytváraní filmového diela bolo možné
uzatvoriť s kameramanom, ak objednávateľ uznal prácu kameramana ako tvorivú, čím naplnil znak
autorského diela.

Z listu od STV Bratislava z 24. 3. 1993 nazvaného ako právne posúdenie koprodukčnej zmluvy STV a

KENOVIA mal súd za preukázané, že zmluvu za STV podpísal dňa 13. 3. 1992 šéfredaktor redakcie
publicistiky a dokumentaristiky JUDr. P. Varga, pričom na tento právny úkon ako šéfredaktor nebol
oprávnený, keďže od 15. 2. 1992 platilo URP č. 7/72, ktoré v článku 15, ods. 1 určovalo uzatvárať v
mene STV koprodukčné zmluvy prostredníctvom útvaru DELEXIM, upravovalo aj postupy pri rokovaní
a uzatváraní zmluvy a vzájomné vnútorné vzťahy medzi útvarmi STV. Šéfredaktor nebol oprávnený na

uzavretie koprodukčnej zmluvy ani podľa predchádzajúcej úpravy - podpisového poriadku (URP č. 25/91
platného od 15. 5. 1991), pričom koprodukčné zmluvy podpisuje riaditeľ TŠB. Z listu je ďalej zrejmé, že
odporca, ako dlhoročný pracovník STV, mal možnosť vedieť, že STV má vnútropodnikovými normami
upravené pôsobnosti pri schvaľovaní hospodárskych operácií, vo svojej funkcii redaktora bol dokonca
neraz povinný podľa nich postupovať. Mohol sa oboznámiť s obsahom predpisov celkom neformálnych

spôsobom priamo na sekretariáte redakcie, v ktorej pracoval. Z tohto dôvodu STV podľa § 38 ods. 2
Občianskeho zákonníka považovala predmetnú zmluvu, pre nedostatok spôsobilosti na právne úkony
osoby konajúcej v mene STV, s prihliadnutím na § 40a Občianskeho zákonníka, za neplatnú.

Z osvedčenia o dedičstve JUDr. Soni Böhmovej, notárky zo sídlom Bratislava, D 555/2000, Dnot

95/2000, zo dňa 20. 12. 2000, mal súd za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov H. V. zomrel
dňa XX. X. XXXX, pričom dedičmi po zomrelom boli F. V., bytom X. XX, X. ako manželka a Y.. T. V.,
bytom X. XX, X. ako syn.

Z Uznesenia PO PZ na OO PZ Ružinov - západ, Bratislava II., č. ORP-76/99 zo dňa 11. 9. 2000 mal súd

za preukázané, že policajný orgán vo veci trestného činu neoprávneného podnikania, ktorého skutku
sa dopustil H. V. - právny predchodca navrhovateľov, ktorých v priebehu mesiacov máj až jún 1992
vykonával činnosť kameramana v rozpore so svojim živnostenským oprávnením pre firmu KENOVIA
Šaľa, v súvislosti s expedíciou AMERIKA 92, kde na území USA vykonával natáčanie filmových záberov.
V rámci medzinárodnej filmárskej expedície už spomínanej AMERIKA 92, kde pri tejto činnosti si zvolil

klasickú filmovaciu techniku pre osvetlený 16 mm filmový materiál, odložilo pre neprípustnosť trestného
stíhania, pretože p. H. V. dňa XX. X. XXXX zomrel.

Z Rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 9Cb/118/06-42 zo dňa 17. 5. 1996 spojený s Rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, č. k. Z-2-30 Cob/333/96 - 63 zo dňa 29. 4. 1998 mal súd za preukázané, že

odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 13 500, - Sk s 18 % úrokom z omeškania počítaným
od 30. 11. 1992 do zaplatenia ako motivačný príplatok dohodnutý účastníkmi zmluvy v dohode zo 14. 4.
1992 v článku VIII. Dohody. Z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave je zrejmé, že podľa § 1 Dekrétu
prezidenta republiky zo dňa 11. 8. 1945 sa výhradné oprávnenie štátu týka iba prevádzky filmových
ateliérov, výroby osvetlených filmov kinematografických, laparatórneho spracovania filmov, požičiavania

filmov, ako aj ich verejného premietania, pričom práce dohodnuté medzi právnym predchodcom
navrhovateľov a odporcom v článku II. zmluvy - dohody zo dňa 14. 4. 1992 nemajú takýto charakter, lebo
ide o činnosti len pomocné, ako zabezpečovanie techniky, filmového materiálu a podobne, na výkonktorých právneho predchodcu navrhovateľov oprávňovalo rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava II.
z 1. 8. 1991 č. j. R 4510/91/Le.

Z listu Slovenského filmového zväzu zo dňa 22. 9. 2006 adresovaného odporcovi mal súd za
preukázané, že Slovenský filmový zväz zastúpený Mgr. Štefanom Vraštiakom predsedom SFZ potvrdil,
že p. Šimončič ako predseda Asociácie slovenských kameramanov, nemal právo ani poverenie
vystupovať menom Slovenského filmového zväzu, a to ani pri písaní listu z 27. 12. 1995, ktorý je síce
napísaný na hlavičkovom papieri Slovenského filmového zväzu, avšak chýba pečiatka SFZ. Z tohto

je možné usúdiť, že p. Šimončič použijúc hlavičkový papier SFZ vystupoval za Asociáciu slovenských
kameramanov vo svojom mene nie v mene SFZ.

Zo zmluvy o vytvorení umeleckého výkonu a jeho použití uzatvoreného medzi VTV cable tv, s.r.o. a
Ivom Gogálom zo dňa 10. 12. 1995 mal súd za preukázané, že p. Ivo Gogál sa na základe tejto zmluvy
zaviazal načítať komentáre k upútavkám v rozsahu 9 x 30 minút pre reláciu AMERIKA - dokument, a

to v termíne 10. 12. 1995.

Zozhodnýchvýpovedíúčastníkovkonaniasúdmalzapreukázané,žeprávnypredchodcanavrhovateľov
na základe zmluvy uzatvorenej s odporcom zo dňa 14. 4. 1992 sa zúčastnil ako kameraman filmárskej
expedície v USA, v rámci ktorej sa kameramansky podieľal na natočení podkladov pre dokumentárny

film.Nespornémedziúčastníkmikonaniabolo,ževýsledkomjehočinnostibolibližšieneurčenéobrazové
zložky určené pre budúci dokumentárny film.

Pokiaľ ide o odporcom namietaný nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľov vystupovať v tomto
konaní je potrebné uviesť, že súd sa pri svojom rozhodovaní touto otázkou už opätovne nezaoberal,

nakoľko sa v tejto veci riadil právne záväzným názorom Krajského súdu Trnava, z ktorého jednoznačne
vyplynulo, že neprejednanie nárokov uplatnených navrhovateľmi v tomto konaní v dedičskom konaní
vedenom po zomrelom právnom predchodcovi navrhovateľov p. V., nemá za následok nedostatok
aktívnej legitimácie navrhovateľov na vedenie tohto sporu.

Pokiaľ ide o opakované námietky odporcu, že práva navrhovateľov uplatnené v tomto konaní sú
výsledkom trestnej činnosti ich právneho predchodcu je potrebné uviesť, že na takúto námietku súd pri
svojom rozhodovaní neprihliadol, pričom trestné stíhanie právneho predchodcu navrhovateľov v tejto
veci bolo orgánmi činnými v trestnom konaní zastavené. V právnom štáte platí zásada prezumpcie
neviny, a teda pokiaľ nie je niekto právoplatne odsúdený pre spáchanie trestného činu, hľadí sa naňho

ako na nevinného.

Pokiaľ ide o uplatnenú nemajetkovú ujmu je potrebné uviesť, že z výsledkov dokazovania súd nemal za
preukázané, že odporca znevážil meno právneho predchodcu navrhovateľov., keď ho údajne vo svojom
diele vytvorenom pre VTV Cable tv s.r.o. uviedol ako druhého kameramana.

Tu súd poukazuje na to, že navrhovatelia viackrát počas konania žiadali odporcu, aby sa im ospravedlnil,
pričom oni vezmú návrh v celom rozsahu späť, čo odporca rázne odmietol, prioritou zamietnutia návrhu
v časti nemajetkovej ujmy (3319,39 eura - 100 000,- Sk) však bolo to, že navrhovatelia nijakým
spôsobom nepreukázali, k akej závažnej nemajetkovej ujme ich právneho predchodcu došlo (napr. či

v značnej miere bola znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, v osobnej či
pracovnej sfére, znehodnotenie diela, ktoré má za následok zníženie autorskej vážnosti autora, prípadne
o deformovanie jeho umeleckej orientácie a pod.). Právne neobstojí ani tvrdenie právneho zástupcu
navrhovateľky 1/ na pojednávaní dňa 27. 10. 2015 keď uviedol, že morálna satisfakcia v tomto prípade
nie je dostačujúca, nakoľko je tu aj písomné stavisko v spise, kde asociácia sa vyjadrila, že veľmi bola

znevážená práca p. V., že je určený ako II. kameraman, nakoľko bolo preukázané, že 86 % diela vytvoril
on, čiže keby sme zobrali obrazovú stránku, je to takmer 99 % dielom autora, čiže poškodenie spočíva
v tom, že bol určovaný ako II. kameraman a nie hlavný kameraman a odporca prisudzoval hlavnú časť
práce niekomu, kto toto dielo nevytvoril. Negatívny vplyv to malo v pracovnej oblasti v tom, že p. V.
trošku (teda nie závažne!) stratil kredit kameramana a navyše, odporca viedol resp. dal podnet na trestné

stíhanie voči p. V. z hľadiska zákona o monopole použitia záznamu na 16 mm film a popritom sám
odporca ten materiál vybral z STV, niesol ho do USA a na tento filmový pás nakrúcali v USA a keď si
pán V. uplatňoval svoje práva, odporca podal na neho trestné oznámenie, že porušil filmový monopol, t.
j., že kvôli odporcovi znášal aj trestné konanie, a prepísal ich zo 16 mm pásu na to video, napriek tomu,že použil dielo p. V. v týchto filmoch, ako sa to preukázalo v tomto konaní, čiže toto je to poškodenie,
ktoré nastalo v jeho pracovnej a osobnej sfére.

Svoje rozhodnutie súd opiera aj o nasledovné: Poskytnutie primeraného zadosťučinenia v peňažnej
forme v zmysle § 32 ods. 1 Autorského zákona je podmienené závažnou ujmou nemajetkovej povahy,
ktorá musí byť v konaní preukázaná. (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Co 23/97. Pre úspešné uplatnenie
takéhoto nároku musia byť splnené zákonné predpoklady stanovené v § 32 ods. 1 Autorského zákona,
najmä existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením

autorského práva a tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade by priznanie iného zadosťučinenia nebolo
postačujúce.

Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 77/2007, citované ustanovenie
§ 32 ods. l AZ upravuje právne prostriedky ochrany autorského práva, kde okrem zákazu rušenia a
právanaodstránenienásledkovjehoporušeniajeajprávonaprimeranézadosťučinenie(nasatisfakciu),

ktoré autorovi patrí iba za predpokladu, že mu porušením autorského práva (t.j. neoprávneným zásahom
do autorského práva) vznikla ujma nemajetkovej povahy. To je všeobecný hmotnoprávny predpoklad,
pretože nároky satisfakčné nie sú považované v našom práve za nárok vyplývajúci zo spôsobenej
hmotnej škody (napr. § 13 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ochrane všeobecných osobnostných
práv). Ak by však autorovi vznikla iba ujma majetková, nebolo by možné sa satisfakčného nároku

dovolať s hmotnoprávnou oporou v autorskom zákone (§ 32 ods. 1 autorského zákona). Pre úspešné
uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie musia byť splnené zákonné predpoklady stanovené
v § 32 ods. 1 autorského zákona, najmä existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy vzniknutej
v príčinnej súvislosti s porušením autorského práva a tiež skutočnosť, že v konkrétnom prípade
by priznanie iného zadosťučinenia nebolo postačujúce. Poskytnutie primeraného zadosťučinenia v

peňažnej forme je podmienené, ako už bolo vyššie uvedené, závažnou ujmou nemajetkovej povahy,
v súvislosti s porušením autorského práva, ktorá musí byť v konaní preukázaná. Ak v posudzovanej
veci sa navrhovatelia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 32 ods. l autorského
zákona, bolo nevyhnutné náležite zvážiť, či sú splnené vyššie uvedené predpoklady rozhodujúce pre
priznanie požadovaného peňažného zadosťučinenia. Išlo teda najmä o to, aby bolo predovšetkým

zistené, či spôsobom opísaným v žalobe došlo k závažnej ujme nemajetkovej povahy na strane
právneho predchodcu navrhovateľov, ďalej či by sa priznanie prípadného iného zadosťučinenia nejavilo
postačujúcim. Ak by sa prípadne rozhodovalo o výške peňažného zadosťučinenia, bolo by nevyhnuté
vziať do úvahy rozsah vzniknutej ujmy, rovnako tiež všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu autorského
práva došlo, keďže túto otázku primeranosti zadosťučinenia (či už peňažného alebo nepeňažného)

autorský zákon nerieši.

Existencia závažnej ujmy nemajetkovej povahy v súvislosti s porušením autorského práva nebola v
konaní preukázaná, preto súd musel žalobný návrh v tejto časti zamietnuť.

Pokiaľ sa navrhovatelia domáhali v tomto konaní uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa nakladania
s 10-dielnym dokumentárnym filmom s názvom AMERIKA zachytenom na filmovom páse, tak súd
konštatuje,ževkonanízozhodnoteniavykonanýchdôkazovnebolomožnédospieťkzáveru,žeodporca
s takýmto filmom v akejkoľvek jeho podobe disponuje, prípadne je v jeho, či už oprávnenej alebo
neoprávnenej, držbe. Vzhľadom k tomu súd musel návrh zamietnuť aj v tejto časti.

Posledným predmetom konania je priznanie autorskej odmeny podľa § 32 AZ vo výške 4979,09 eura
(150 000, - Sk).

Súd vo veci vykonal znalecké dokazovanie a to znalcom N.. T. I., ktorý vypracoval znalecký posudok

pod číslom 29/2012 zo dňa 23. 1. 2013, zo záverov ktorého vyplývajú nasledovné skutočnosti:

Záznam na VHS kazete, priloženej k spisu, pozostáva z krátkych, vybraných častí záznamov
dokumentárneho cyklu, nachádzajúceho sa na DVD nosičoch. Ide teda o neautentický záznam útržkov,
vyhotovený zrejme za účelom skráteného podania informácie, preto bol tento záznam z ďalšieho

skúmania vylúčený. Nosič, označený v rámci časti posudok ako DVD l, obsahuje obrazovo zvukový
záznam rozhovoru redaktorky s osobou, ktorá je označená pomocou tituliek ako P. W.. (Obr. Č.40: DVD
l nosič, pozícia 0:05 a Obr. Č.41: DVD l nosič, pozícia 0:15.). Vyhodnotením obsahu nosiča, kvality
záznamu a ostatných atribútov záznamu, ako napríklad znak VTV televízie v ľavom hornom rohu obrazu,témy záznamu, synchronizácie reči s otváraním úst a podobne, v spojitosti s informáciami o programe s
názvom Tourclub, je možné konštatovať, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o autentický záznam.
Nosič, označený v rámci časti posudok ako DVD 2 a DVD 3, obsahuje 1., 2., 3., 4., 5., 6., 8., 9. a l0.

časť cyklu s názvom „America - Amerika“ (chýba 7. časť). Vzhľadom na to, že sa nejedná o celistvý
záznam, ale o záznam upravovaný v štúdiu televízie, je skúmanie dodatočnej manipulácie a odlíšenie
plánovanej manipulácie v štúdiu od dodatočnej, veľmi sťažené. Analyzovaním zobrazených tituliek bolo
zistené, že kompozične sú umiestňované na vhodnom mieste, bez stôp po narušení zvukovej časti s
výberom rovnakého, respektíve podobného motívu pozadia. Stopy po manipulácii v rámci časti titulkov

neboli zistené. Komentár, alebo hlasový sprievod komentátora je umiestnený tak, aby zodpovedal
prebiehajúcej obrazovej časti. Analýzou kvality, zvlášť obrazovej a zvlášť zvukovej časti. Neboli zistené,
v rámci tohto typu skúmania autentickosti, body nekontinuality. Pri vzatí zistených skutočností do
úvahy, neboli analýzou záznamu zistené stopy po dodatočnej manipulácii. Pri posudzovaní podmienok
nahrávania, celkovej situácie, prostredia nahrávania vkľúčovania znaku VTV a záverečných titulkov
možno detailne analyzované body skúmania (podozrivé body), ktoré bolo treba preveriť z hľadiska

posudzovania možnej manipulácie, vyhodnotiť ako miesta, ktorých charakter bol zapríčinený technickou
chybou zariadenia a teda záznam dokumentárneho cyklu na nosičoch označených ako DVD l a DVD 3,
je s najväčšou pravdepodobnosťou autentický Na základe vykonaného skúmania je možné s najväčšou
pravdepodobnosťou vylúčiť, že so záznamami na nosičoch, označenými v rámci časti posudok ako DVD
l, DVD 2 a DVD 3, ako aj s fyzickými médiami, bolo dodatočne manipulované.

Z uvedeného znaleckého posudku mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovatelia
nemanipulovali s nahrávkou, túto neupravovali a jednalo sa o nahranie dokumentu odvysielaného VTV.

Zo znaleckého posudku vypracovaného prof. J.. P. T., S.. (č. l. 1046 spisu) vyplynuli tieto závery:

Obrazovo zvukový záznam na kazetách Amerika 92 - 6 - l0. časť, America - Amerika 95, 2 - 5 časť. VTV -
Keszely Tour club má znaky kameramanského diela viacerých autorov. V prípade kazety VTV - Keszely
Tour Club je nasnímaný dialóg moderátorky s Vojtechom Keszelim kameramanom televízie VTV, ktorého
meno znalec nepozná a ktorý nebol ani uvedený na konci relácie. V prípade kaziet Amerika 92, 6 - l0.

časť, America - Amerika 95, 2 - 5. časť a v prípade úryvkov z jednotlivých dielov cyklu v rámci tretej
kazety - VTV - Keszely Tour Club každá z lieh nesie obrazovo zvukový záznam znaky dvoch autorov -
jedného, ktorý nakrúcal v USA v lete 1992 a druhého, ktorý realizoval dokrútky v Bratislave. V prípade
štvrtej kazety Upútavky ani na jednom výňatku z propagovaných televíznych programov VTV znalec
nenašiel doklady o autorstve H. V.. Vzhľadom na to, že ide o desiatky programov televízie, ich autormi

je niekoľko desiatok kameramanov.

K základným pravidlám historickej práce patrí overovanie faktov z troch vzájomne nezávislých zdrojov,
abysapredišlopreberaniufalošnýchtvrdení.Ztohtohľadiskapristúpilznaleckurčeniuautorstvakamery
v jednotlivých častiach cyklu America - Amerika. Tri nezávisle zdroje, ktoré pripisujú autorstvo kamery

H. V. sú:

1/ osobné svedectvo Aurela Hrabušického, kurátora Slovenskej národnej galérie v Bratislave, ktorý bol v
apríli1992vyslanýMinisterstvomkultúrySR,abydohliadalnaodvozdielStanislavaFilkazNewYorkuna
Slovensko. Aurel Hrabušický potvrdil, že bol osobne pri nakrúcaní epizódy cyklu venovanej Stanislavovi

Filkovi, vrátane časti, v ktorej sa diela nakladajú do prepravného kamiónu. Aurel Hrabušický potvrdil, že
túto časť filmu nakrúcal H. V. a že bol prítomný pri nakrúcaní aj P. W.. Podrobné skúmanie exteriérových
záberov potvrdzuje, že sa nakrúcanie skutočne udialo len v jednom ročnom období (nie sú tam zábery
opadaných jesenných stromov, ani zasnežených ulíc či parkov), všetky diely poskytujú doklady o tom,
že sa nakrúcalo od jari do začiatku leta - obdobie apríl - júl 1992,

2/ titulky deviatich dielov, ktoré dostal znalec na posúdenie. Každý diel cyklu, nahraný z televízneho
vysielania VTV v roku 1995, končí titulkami, v ktorých sa uvádzajú ako kameramani H. V., Bohuslav
Ďurčák. Titulky schvaľuje výrobca - v tomto prípade firma Kenovia-Keszeli. To, že titulky sú korektné,
potvrdzujeajfakt,ževuvedenomrozhovoreP.W.oznámil,žehudobnúčasťzvučkypreseriálurobilVašo
Patejdl a tento autor je aj takto uvedený v titulkoch. A tiež samotný W., ktorý v rozhovore s moderátorkou

vystupuje ako režisér cyklu, je takto aj uvedený,
3/formálnaanalýzadiela,ktorádokazuje,žedrvivúčasťdeviatichposudzovanýchdielovkameramanský
realizoval H. V.. Detailná transkripcia V. štýlu obnažuje princípy jeho metódy, ktorá vychádza z
maximálnej variability snímania scény. Kameraman dbá o to, aby podnecoval divákovu zvedavosť.Súčasne ponúka vždy pohľad z viacerých strán, vedie diváka k tomu, aby prostredie vnímal aj z
podhľadu, aj z nadhľadu, chce, aby divák, bol čo najviac účastný prostredia, nechce, aby sme sa na
dianie pozerali akoby „kľúčovou dierkou“, aby sme boli „neviditeľní“. Naopak, neskrýva, že obraz vznikol

vďaka tomu, že tam niekto s kamerou nakrúcal, chce, aby divák bol účastný diania. Preto často používa
ručnú kameru, ktorá svojou rozhýbanosťou pripomína, že „niekto to sníma“, je maximálne subjektívna a
v ostrom protiklade neosobnosti tzv. objektívneho rozprávania. Nebojí sa zobrať kameru medzi turistov,
ktorý sa prepadajú do strmých zákrut horskej dráhy (v desiatom diele - Relax po americky), diváka
„posadí“ k tým, ktorí prežívajú napätie zo strmého pádu „do priepasti“ a vzápätí prudkého stúpania. V.

dbá o to, aby zábery, najmä celky a veľké celky, tvorilo viacero plánov. Nie je to, prirodzene, možné v
každom zábere, v prípade polodetailov, či detailov by to bolo kontraproduktívne, ale inak je pre jeho štýl
príznačné, že vedie dialóg medzi popredím a pozadím, necháva vstúpiť do hry aj situácie „mimo záber“,
ktoré najprv len fragmentárne tušíme, aby sme ich vzápätí mohli skúmať priamo v centre záberu. Túto
charakteristiku V. kameramanského štýlu/rukopisu našiel znalec v každom z deviatich vzhliadnutých
dielov cyklu America - Amerika. Je to tretí nezávislý argument, ktorý potvrdzuje jeho kameramanské

autorstvo cyklu.

Ďalej v znaleckom posudku znalec presne po minúte rozpísal autorstvo V., každý diel zvlášť a dospel
k týmto záverom (presnú minutáž pre jej obsiahlosť súd neprepisuje priamo do rozsudku, uvádza len
závery):

1. Diel cyklu America - Amerika (1995) Indiáni verzus Kolumbus - trvanie - 25min39s celkového trvania
prvého dielu 25min39s je V. autorom 22minl6s, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie je autorom
2min38s
2. Diel cyklu America - Amerika (1995) Slovenská rapsódia 1 - trvanie - 26min25s z celkového trvania

druhého dielu 26min25s je V. autorom I9min24s, čiastočne je spoluautorom 2min00s a vôbec nie je
autorom 5min01s
3. Diel cyklu America - Amerika (1995) slovenská rapsódia II - trvanie 26min25s z celkového trvania
tretieho dielu 26min25s je V. autorom 20min50s, čiastočne je spoluautorom 2min00s a vôbec nie je
autorom 3min35s.

4. Diel cyklu America - Amerika (1995) School - čiže škola - celkové trvanie je 25min32s, z celkového
trvania štvrtého dielu 25min32s je V. autorom 23min0ls, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie je
autorom lmin47s.
5. Diel seriálu America - Amerika (1995) Invázie z Ázie - celkové trvanie je 26minl 7s z celkového trvania
piateho dielu 26minl 7s je V. autorom 22minl2s, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie je autorom

3min20s.
Upútavka na projekciu vo VTV 6. Diel cyklu America - Amerika (1995) Ikarov sen zaznamenaná na prvej
kazete - celkové trvanie i e lmin46s z celkového trvania upútavky na 6. Diel lmin46s je V. autorom 32s
a nie je autorom 73s.
6. Diel cyklu America - Amerika (1995) Ikarov sen - celkové trvanie je 25min52s, z celkového trvania a

šiesteho dielu 25min52s je V. autorom 22min24s, čiastočne je spoluautorom 43s a vôbec nie je autorom
2min43s.
Upútavka na projekciu vo VTV 7. diel cyklu America - Amerika (1995) Cena pohodlia - celkové trvanie
je 37s celkového trvania upútavky na 7. diel cyklu 37s je V. autorom 37s.
8. Diel cyklu America - Amerika (1995) Vitajte vo Washingtone! - celkové trvanie 26min02s, z celkového

trvania ôsmeho dielu 26min02s je V. autorom 23min56s, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie je
autorom lmin21s.
Upútavka na 9. diel cyklu America - Amerika Pocta Johnovi Lennonovi- celkové trvanie 43s, z celkového
trvania upútavky na 9. diel cyklu 43s je V. autorom 36s a nie je autorom 7s.
9.DielseriáluAmerica-Amerika(1995)PoctaJohnoviLennonovi-celkovétrvanie26minl3szcelkového

trvania deviateho dielu 26minl3s je V. autorom, 24min4s, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie je
autorom lmin24s.
Upútavka na 10. diel cyklu America - Amerika (1995) Relax po americky - celkové trvanie 41 s z
celkového trvania upútavky na 10. diel cyklu 41 s je V.Ú. autorom 41 s.
10. Diel cyklu America - Amerika (1995) Relax po americky - celkové trvanie je 26min06s, z celkového

trvania desiateho dielu 26min06s je V. autorom 24min01s, čiastočne je spoluautorom 45s a vôbec nie
je autorom lmin20s.Znalec na posúdenie dostal jednotlivé diely cyklu America - Amerika v celkovej dĺžke 234 min 31s a
upútavky pred jednotlivými dielmi v dĺžke 3 min 47 s, spolu 238 min l8 s, z tohto rozsahu je 205 min 55
s kameramanským dielom H. V., t.j. 86 % celkovej dĺžky cyklu.

Znalec sa ďalej zaoberal tvorivou hodnotou a spoločenskou hodnotou posudzovaného
kameramanského diela.

Tvorivá hodnota posudzovaného kameramanského diela Alojza Hanúska v rozhodnom období

1992-1995:
V čase nakrúcania predmetného cyklu v USA -jar/leto 1992 - kameramanská slovenská obec ponúkala
rozmanité stratégie na vyjadrenie autorského posolstva. K špičkovým patrili osobnosti ako Vincent
Rosinec, Ján Duríš, Dodo Simončič, H. V.. Špecifiká tvorivého prínosu, hodnoty, ktorou V. aj v cykle
významne obohatil slovenské kamermanskú školu spočíval vo vystihnutí atmosféry situácie, schopnosti
okamžitej adaptácie na prostredie, ktoré nemohol sústavne skúmať. Na jeho zobrazenie mal len krátko

vymedzený čas. Suverenita jeho obrazovej správy, ktorá zostáva dodnes jedinou stopou po ľuďoch,
situáciách, prostrediach, dokumentuje, že vedel citlivo vystihnúť esenciálne hodnoty zobrazovaných
okamihov. Tvorivú hodnotu jeho práce v cykle America - Amerika podtrhuje aj skutočnosť, že svoje
kameramanské majstrovstvo nezneužíval, že sa nepredvádzal tým, čo všetko s kamerou dokáže, ale
v rozmanitých situáciách, či už v rozhovoroch s osobnosťami, alebo v situáciách vedel dať priestor

tým, o ktorých ide. V. mal vždy po ruke riešenie, ktoré posolstvo ponúka vizuálne príťažlivo. Jeho
empatiaakameramanskávirtuozitasúpodmienkami,ktoréhorobiavýnimočnýmvosvetekameramanov
dokumentárnych - kde nie je čas na dlhé pripravovanie záberu, na spoluprácu s osvetľovačmi, režisérom
a kameraman je tak kľúčovou osobnosťou podávajúcou informáciu pre diváka. V. tvorivá kameramanská
hodnota je mimoriadna, patrí k špičkovej tvorbe prvej polovice 90-tych rokov. Jej význam s odstupom

rokov ešte rastie, k jej hodnote dobovej sa ešte pridáva historický rozmer. Je to podobne ako s dielom už
spomínaného Martina Benku. Ak jeho dielo v 30tých rokoch malo istú tvorivú hodnotu, tak jej potvrdenie
z odstupu rokov znamená, že tvorivá hodnota ďalej rastie, lebo sa potvrdzuje jej nadčasový význam.
Táto tvorivá hodnota V. práce je príčinou, pre ktorú ho radíme do dejín slovenskej kameramanskej práce
ako k jednej z najvýraznejších osobností.

Spoločenská hodnota posudzovaného kameramanského diela H. V. v rozhodnom období 1992-1995:
Spoločenská hodnota súvisí s tvorivou hodnotu V. diela. Ak by bolo tvorivá hodnota nízka, tak by bolo
aj spoločenské hodnotenie nízke, ak je vysoké, tak aj spoločenská hodnota je vysoká.. Určiť výšku
tejto hodnoty je možné rovnakým spôsobom, ako je tomu pri iných prácach buď v textoch o diele,

alebo ekonomicky, t.j. peniazmi. Výšku jeho odmeny/hodnoty je možné určiť podľa toho, či by sa našiel
za jej výšku druhý človek, ktorý by dokázal odviesť rovnako kvalitnú prácu. V prípade určenia výšky
spoločenskejhodnotyje možnésaopieraťotietoargumenty.VprípadekameramanskejtvorbyH.V.bolo
prvým krokom spoločenského ohodnotenia už voľba producenta/režiséra, ktorý si ho vybral spomedzi
desiatok iných ako najvhodnejšieho adepta na nakrúcanie. Už táto voľba so sebou nesie jasné vysoko

pozitívne spoločenské hodnotenie. Ďalším je fakt, že cyklus America - Amerika, ktorého základnou
súčasťou je V. dielo, si vybrala televízia VTV k projekcii počas desiatich dní, teda nie jednorázovo,
ale dlhodobo. Uvedené je druhým dôkazom praktického spoločenského hodnotenia. Tieto argumenty
súvisia s vysokou tvorivou hodnotou V. práce a predstavujú aj jej pozitívne spoločenské ohodnotenie. Je
potrebné si totiž uvedomiť, že režisér mohol nakrúcať s iným kameramanom, alebo mohol nakrúcať sám,

ale pre náročnosť úlohy ani sám nenakrúcal, ani si neobjednal iného, ale práve špičkového kameramana
H. V. (ani v prípade skladby si W. partitúru nenapísal sám, ale požiadal o ňu hudobníka Vaša Patejdla,
obrátil sa na majstra, ktorý mu vytvoril to, čo potreboval a čo sám nedokázal). To isté platí s televíziou
VTV,ktorádoprogramovejštruktúrymohlazaradiťajinýcyklus,inéprogramy,alevoľboucykluAmerica-
Amerika potvrdila vysoký spoločenský význam cyklu, ktorí stojí na V. tvorivej práci. Výška spoločenského

ohodnotenia tak musí zohľadňovať aj výnimočnosť V. tvorby, aj fakt, že ju pozitívne ocenil producent, aj
televízia VTV. Na základe týchto argumentov je adekvátne spoločenské ohodnotenie vyjadriteľné sumou
15.000,- Sk za jeden diel, za desať dielov je to 150 000, - Sk (po prepočte konverzným kurzom 30,126
Sk/euro 4979,09 eura).

Na posúdenie dostal znalec určiť mieru zhody medzi upútavkami na kazete VTV Keszeli Tour Club a
jednotlivými dielmi z kaziet obsahujúcich diely cyklu America - Amerika. Výsledok analýzy je, že ide o
100% zhodu.Na pojednávaní konanom dňa 27. 10. 2015 znalec L.. P. T., S.. zhrnul závery znaleckého dokazovania
a ďalej uviedol: Práca V., ktorá vznikla v teréne, je pri práci v teréne práca kameramana absolútne
kľúčová. Pri analýze niektorých sekvencií zistil, že nemohol za V. ktorý mal kameru na pleciach, stáť

odporca, aby mu hovoril, „zoomuj, panorámuj, švenkuj“, jedná sa o to, že uvedené sa musel rozhodnúť
a urobiť natočiť priamo sám kameraman. To je rozdiel pri práci v ateliéri, kde sa vykonávajú kamerové
skúšky a režisér dáva pokyny kedy a čo a ako točiť. V teréne sa musí rozhodovať priamo kameraman.

Odporca k znaleckému posudku uviedol, že kvalita znaleckého posudku je mimoriadne nekvalifikovaná,

jednak to vyplýva zo zaujatosti znalca, pretože to má svoju históriu, ktorý znalec bol menovaný za znalca
z núdze, pretože už niekoľkokrát bol zaregistrovaný v registri znalcom, aj keď nemá certifikát, už pred
mnohými rokmi ho pretláčala protistrana za znalca, dala si uňho vypracovať elaborát s podstrčenými
dôkazmi, o ktorých súd ani nevedel, že toto protistrana podniká, čiže je evidentné, že protistrana
udržiava so znalcom veľmi úzky osobný kontakt v tejto veci. Mimoriadne nízka kvalita ZP vyplýva aj z
nedostatočne zváženého súdneho poverenia, obsah sa výslovne prieči autorskému zákonu a vychádza

zo zásad, ktoré autorské právo ani nepozná a preto je výsledok taký nízky aký je. Znalec presviedčal súd
o nenahraditeľnosti kameramana pri práci v teréne, pričom účelovo opomenul, že aj autorský zákon za
autora filmového diela určuje režiséra a nie kameramana a že údajné dielo, ktorého porušenie sa rieši v
tomto spore, nie je spravodajskou reportážou, kde pohotovosť kameramana je nevyhnutná a kde však
pracuje bez režiséra, no údajné dielo, ktoré sa rieši v tomto prípade, je cestopisným a dokumentárnym

dielom, kde je prítomnosť režiséra absolútne nezastupiteľná. Každý záber cestopisno-dokumentárnych
filmov sa naskúšava, najskôr dáva režisér pokyny kameramanovi, akú dráhu s kamerou zaznamená v
rámci záberu.

Na uvedené tvrdenia odporcu znalec reagoval tak, že dielo p. V. pozná a takýto rukopis je zachytený

na jeho dielach s inými režisérmi, keby mu odporca predložil jeho diela a má možnosť preštudovať si
spôsob jeho práce, tak môže povedať, že sa pomýlil. Odporca však takéto dielo nepredložil. Znalec
uviedol, že sa v spore necíti byť zaujatý. Je profesorom v odbore „Dejiny filmu“.

Navrhovateľka 1/ uviedla, že expedícia AMERIKA 92, bola v tom čase výnimočná, vtedy sa bežne

netočili takéto dokumenty, jej manžel natočil 10000 m materiálu, čo bola podmienka, keď si manžel
robil sám asistenta, svietil si. Zároveň uviedla, že netvrdí, že je p. V. je výlučný autor tohto diela,
avšak je spoluautorom. Keď sa republika rozpadla a STV dostala nové vedenie, v tomto projekte sa
nepokračovalo, preto p. W. presunul projekt do VTV a VTV sa zaviazala, že urobí celú postprodukciu
tak, že filmovú surovinu prepíše na videozáznam a potom sa vytvorí 10 dielny seriál. Navrhovateľka

opätovne zopakovala, že nechce peniaze, len nech sa odporca postaví a povie „prepáčte, váš manžel
natočil tento film“.

Odporca opätovne zdôraznil, že v tomto konaní vystupuje aktívne vecne nelegitimovaný účastník proti
pasívne vecne nelegitimovanému účastníkovi. Svoje tvrdenie opieral o zákon č. 35/1965 Zb., podľa

ktorého práva k filmovému dielu ako k celku má výrobca. Z toho vyplýva, že autor filmového diela,
režisér aj autori diel filmovo použitých, zmluvou odovzdávajú svoje práva výrobcovi, ktorý ich vykonával
podľa vtedy platnej legislatívny 50 rokov po prvom uverejnení diela. Výrobcom filmového diela v roku
1992 mohol byť podľa zákona len štát, ktorého reprezentovala aj STV, pretože tam bol slovenský tím,
ktorý vyrábal v mene štátu. V tomto konaní bolo preukázané, že výrobcom cyklu filmov z USA, ktorý

je predmetom tohto konania, bola STV, tvrdil to sám navrhovateľ už v podaní v žalobe z 29. 3. 1996,
kde v bode 2 výslovne uvádza „Slovenská televízia vykonáva autorské práva k filmovému dielu“. Tento
monopol štátu byť výrobcom filmových diel, zanikol až v roku 1996 zákonom č. 1/1996 o audiovízii.
Odporca bol v tom čase zamestnancom STV ako redaktor, a aj keby bol uzavrel akúkoľvek zmluvy,
ktorá by mala povahu zmluvy o výrobe diela, táto zmluva by bola absolútne neplatná, lebo by sa priečila

zákonu. Takáto zmluva ani uzavretá nebola, pretože na výrobcovi sa strany zhodli, okrem navrhovateľa,
ktorý potvrdil už v žalobe, že výrobcom je STV, sa k výrobe tohto diela priznala STV písomne do tohto
spisu, kde uviedla, že tento film vyrobila a totožné tvrdenie je aj zo strany navrhovateľa. Inými slovami,
ak navrhovateľ v žalobe tvrdil, že všetky práva k filmovému dielu vykonáva STV, navrhovateľ potom
nedisponoval osobne žiadnymi právami iniciovať takýto spor, pretože na to mala právo jedine STV.

Oprávnenia navrhovateľa boli iba na žalobu voči STV ako držiteľa jeho práv v prípade, že by STV
neiniciovala konanie na ochranu navrhovateľových práv. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, tam je
situácia nasledovná: Navrhovateľ tvrdí, že porušenie svojich práv zistil koncom roka 1995 z vysielania
VTV. Vysielateľ - VTV bola podľa zákona v plnom rozsahu zodpovedná za obsah svojho vysielania.Ukladal mu to zákon platný v tom čase, ako aj výslovne licencia udelená štátom na vysielanie, ktorú
odporca založil aj do spisu. Autori jednotlivých zložiek vysielaného obsahu sa zodpovedali vysielateľovi,
pričom vysielateľ zodpovedal za vysielaný obsah tretím osobám Ak teda navrhovateľ zistil porušenie

práv vo vysielaní ktorejkoľvek TV a držal oprávnenia výrobcu, potom mohol, musel a mal žalovať jedine
vysielateľa a nie autora ktorejkoľvek zložky vysielaného obsahu.

Odporca opätovne poukázal na to, že nie je zrejmý petit žaloby, keď navrhovatelia ho počas konania
viackrát menili. Tu súd poukazuje na to, že súd pripustil poslednú zmenu petitu Uznesením zo dňa 24.

3. 2009 pod č. k. 7C/19/1996 - 476 a o tom predmete konania sa aj pojednávalo. O tomto svedčí aj tá
skutočnosť, že súd pripustil zmenu petitu v marci 2009 po tom, ako bolo vykonávané dokazovanie od
začatia konania (t. j. od 29. 3. 1996) až do marca 2009, teda doposiaľ vykonávané dokazovanie malo
oporu aj pre rozhodnutie o zmene petitu.

Na to reagoval právny zástupca navrhovateľky 1/ tak, že sa pridržiavajú poslednej zmeny petitu, ktorú

súd pripustil uznesením pod č. k. 7C/19/1996 - 476, právoplatným 4. 9. 1999, pričom úrok z omeškania
požadujú zaplatiť od 18. 1. 1997 z toho dôvodu, že v tento deň bol odporcovi doručený žalobný návrh.
Čo sa týka pasívnej legitimácie, poukázal na to, že odporca bol výrobcom dokumentárneho cyklu pre
VTV, v ktorom bolo použité podstatnou mierou (86 % a viac) audiovizuálne dielo p. V..

Navrhovateľka 1/ zdôraznila, že počas celého konania sa hovorí o jednom a tom istom diele, ktoré v roku
1992 natočil jej manžel v USA, toto dielo sa v STV nedokončilo z dôvodu rozpadu ČSFR, ale následne
toto dielo bolo o niekoľko rokoch neskôr použité vo VTV a odvysielané vo VTV, kde výrobcom je uvedený
Kenovia - Keszeli. Je jedno, či p. V.Ú. žiadal autorskú odmenu, honorár, môže sa to nazvať akokoľvek,
podstatou je, že odporca mu za ním vytvorené dielo nikdy nezaplatil.

V záverečných vyjadreniach účastníci konania poukázali na nasledovné:

Právny zástupca navrhovateľky 1/ poukázal na to, že prvostupňový súd postupoval dôsledne, v súlade
so záväznými názormi vyjadrenými v Uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/236/20l0 - 746 zo

dňa 14. 4. 2011 a Uznesení Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/150/2011 - 765 zo dňa 14. 12. 2011.
Prvostupňový súd v priebehu konania opakovane vykonal dokazovanie vždy spojené s predbežným
zhrnutím sporných a nesporných skutkových zistení a vždy spojené s predbežným náhľadom súdu na to,
ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať. Poukázal na svedeckú výpoveď p. Iva Gogála, ktorý potvrdil,
že je mu známe, že ako kameraman na expedícii AMERICA-AMERIKA, ku ktorej nahrával hovorené

slovo, sa zúčastnil H. V. (pôvodný navrhovateľ), p. Gogál zároveň potvrdil, že pri nahrávaní hovoreného
slova bol odporca, ktorý sa označoval ako autor. Navrhovatelia uplatňovaný nárok odôvodňujú použitím
záznamu - kameramanského audiovizuálneho záznamu (diela) právnym predchodcom navrhovateľov
kameramanom H. V.. Dôvodnosť uplatňovaného nároku vyplývajúceho z použitia diela H. V. odporcom
je preukázané Znaleckým posudkom prof. P. T., S.., v spojení s jeho svedeckou výpoveďou. Obrana

odporcu založená na neautentickosti dôkazov - záznamov na VHS a DVD nosičoch je vyvrátená
znaleckým posudkom znalca T. I., v spojení s jeho svedeckou výpoveďou. Odvysielanie diela v televízii
VTV potvrdil vo svojej výpovedi svedok L. P. (XX. XX. XXXX), ktorý v čase výroby a vysielania cyklu
America - Amerika bol výkonným riaditeľom televízie. Svedok L. P. uviedol, že pokiaľ bol on v riadiacich
štruktúrach VTV, táto neorganizovala žiadnu expedíciu do USA ani nevyslala odporcu na 3-mesačný

pobyt do USA. Svedok označil odporcu ako osobu, ktorá vystupovala v zázname relácie TOUR club,
čo potvrdzujú aj titulky. Rovnako potvrdil, že objednávateľom hovoreného slova p. Gogála bola VTV.
Odporcove námietky o nepreukázateľnosti a manipulácii so záznamom na DVD a CD nosičoch sú
vyvrátené znaleckým posudkom znalca T. I. a jeho svedeckou výpoveďou, ktorý potvrdil prepis z
filmového pásu (CD nosiče) televízneho obrazu (VHS), pričom vylúčil manipuláciu. Prepis z filmového

materiálu potvrdil aj znalec P. T. a v odbornom písomnom posudku aj T.. U. W..

Poukázal na to, že súd vykonal dokazovanie tak, ako mu to uložil odvolací Krajský súd.

Výsledky dokazovania, ale aj vyjadrenia samotného odporcu na pojednávaniach, v plnom rozsahu

vyvracajú obranu odporcu, ktorý na jednej strane priznáva, že dielo cyklus America - Amerika vytvoril, ale
vyvracia autenticitu predložených záznamov na VHS a CD nosičoch, kde je identifikovaný úvodnými a
záverečnými titulkami (s. 65-69 znaleckého posudku T.. I.) aj riaditeľom VTV p. Vargom (záznam z TOUR
Club, v ktorom sú ukážky diea č. 8, ktorý režíroval Igor Očenáš a nie odporca). Autenticitu záznamovpotvrdzujú nie len svedkovia a dva znalecké posudky, ale aj zmluvy (dve) medzi VTV Cable a Ivom
Gogálom, ktorý na jej objednávku poskytol dielo - nahovoril komentár k ukážkam v TOUR Club a 10
dielom cyklu America - Amerika. Odporca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva z O.s.p.

a nepreukázal, že nepoužil dielo - kameramanský výkon H. V. vo forme audiovizuálneho záznamu na
filmovom páse v 10. dielnom cykle America - Amerika vysielanom na VTV. Naopak, sám na pojednávaní
potvrdil, ze takéto dielo bolo H. V. vyhotovené, ale nepreukázal na akom právnom základe použil toto
dielo, a prečo neposkytol autorskú odmenu, neuzavrel zmluvu o dielo s H.. V..

Podľa názoru navrhovateľa 2/ v konaní bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľov takmer
sám vytvoril dielo, ktoré odporca nezákonne, bez súhlasu autora diela, použil spôsobom preukázaným
v konaní, preto nárokovať ospravedlnenie za takéto porušenie autorských práv je samozrejmým a
neodškriepiteľným oprávnením navrhovateľov. Vo vzťahu k návrhu, aby súd uložil odporcovi povinnosť
zdržať sa nakladania s predmetným dielom, je toho názoru, že uloženie tejto povinnosti, vzhľadom
na značný časový odstup, je už možno bezpredmetné, avšak je potrebné principiálne zotrvať na

predmetnom návrhu na uloženie tejto povinnosti. Čo sa týka výšky uplatnených finančných nárokov
z titulu majetkového a nemajetkového odškodnenia, toto v čase podania pôvodnej žaloby vychádzalo
z odhadovanej hodnoty diela v relevantnom čase (napr. údaje kameramanskej únie), jeho výška
bola vyhodnocovaná s najlepším úmyslom a nebola určená svojvoľne. Nakoniec, výšku uplatneného
majetkového odškodnenia potvrdil aj prof. T. vo svojom znaleckom posudku určením spoločenskej

hodnoty predmetného diela. Z uvedeného dôvodu preto navrhovateľ 2/ považuje aj tieto nároky za plne
oprávnené. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na odškodnenie zároveň poznamenal, že odškodnenie
ako také nie je primárnym motívom žaloby - počas konania navrhovateľ 2/ spolu s navrhovateľkou 1/
ponúkliodporcovimožnosťmimosúdnehozmieru,pričomtátoponukasodškodnenímnepočítala,jediné,
čo od odporcu požadovali bolo ospravedlnenie. Reakcia odporcu, zaprotokolovaná v zápisnici z jedného

zpojednávaní,všaknebolaakceptovateľná,atozdôvodu,žeodporcavýmenouzasvojeospravedlnenie
požadoval náhradu svojich trov konania.

Odporca opätovne aj v závere poukázal na nedostatok vecnej legitimácie. Súdne konanie iniciovala
žalobou z roku 1996 osoba (pôvodný navrhovateľ), ktorá nedisponovala aktívnou vecnou legitimáciou.

Terajší účastníci na strane navrhovateľa preto nemohli za žiadnych okolností nadobudnúť aktívnu
vecnú legitimáciu po zosnulom pôvodnom navrhovateľovi. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je
neodstrániteľným nedostatkom konania. Za odporcu bola v žalobe v roku 1996 označená osoba,
ktorá v konkrétnych okolnostiach tejto veci nijako nemôže byť nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.
Preskúmanievecnejlegitimácie,čiužaktívnejalebopasívnej,jeimanentnousúčasťoukaždéhosúdneho

konania,pričomsúdvecnúlegitimáciuskúmavždyajbeznávrhuaajvprípade,žejužiadenzúčastníkov
konania nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu /SR sp. zn. 2Cdo 205/2009 z 29.6.2010). Žiadal preto
súd, aby pre nedostatok vecnej legitimácie účastníkov konania žalobu zamietol.

Súd nepochybne musí konštatovať, že H. V. (nar. X. H. XXXX, X. - zomr. XX. T. XXXX, X.) bol slovenský

kameraman. Od roku 1957 pracoval ako asistent kamery v Štúdiu dokumentárnych filmov. V roku 1972
absolvoval štúdium filmovej a televíznej kamery na FAMU v Prahe. Od roku 1968 samostatne nasnímal
desiatky hraných, dokumentárnych a televíznych filmov, pracoval s mnohými slovenskými režisérmi.
Najvýznamnejšou je najmä jeho spolupráca s režisérom Dušanom Hanákom, kde prejavil citlivý prístup
svojho obrazového videnia. Bol členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, členom Slovenského

filmového zväzu (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alojz Han%C3%BAsek). Kameramanovi H. V. patrí
v slovenskej kinematografii čestné miesto.

H. V. mal osobitý kameramanský štýl, bol výraznou osobnosťou s tvorivým prístupom a potenciálom,
prejavoval svojrázny, citlivý prístup k téme. Svoju kariéru odštartoval celovečerným dokumentom v réžii

Dimitrija Plichtu Stroskotáme zajtra v roku 1968. Presvedčiť sa o jeho výnimočnom filmovom videní
mohli aj diváci filmov Dušana Hanáka Obrazy starého sveta, Ja milujem, ty miluješ či Papierové hlavy.
Okrem Hanáka spolupracoval aj s ďalšími režisérmi - Dušanom Trančíkom pri filmoch Iná láska, Víkend
za milión, Mikola a Mikolko alebo s Martinom Šulíkom na jeho študentských filmoch Rozhovor, Dvor a
Staccato. V. stál za kamerou pri mnohých významných slovenských dokumentoch, ako Psychodráma

(r. J. Zachar), Čierna minúta (r. J. Medveď) či Tryzna (r. P. Mihálik, V. Kubenko, D. Trančík). Jeho práca
s kamerou bola oceňovaná na slovenských aj zahraničných festivaloch.

LEGISLATÍVA AUTORSKÝCH PRÁVVzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením a použitím umeleckých a vedeckých diel, umeleckého
výkonu, s výrobou a použitím zvukového alebo zvukovo-obrazového záznamu, s vysielaním a použitím

rozhlasového a televízneho vysielania upravuje zákon 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (autorský zákon). Zákon ďalej upravuje výkon kolektívnej správy práv
tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového
záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa a
zhotoviteľa databázy.

Audiovizuálnedielo(literárnazložka,režisér,kameraman,architekt,kostýmový výtvarník)jevintenciách
autorského zákona dielom autorským.

Podľa § 1 zák. č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon), ďalej len
AZ, účinný k 14. 4. 1992, Účelom tohto zákona je upraviť vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením

a spoločenským uplatnením literárnych, vedeckých a umeleckých diel tak, aby boli chránené záujmy
autorov a aby boli zabezpečené priaznivé podmienky pre rozvoj literárnej, vedeckej a umeleckej tvorby.

Podľa § 2 ods. 1 AZ, Predmetom autorského práva sú literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré sú
výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä slovesné, divadelné, hudobné, výtvarné diela, vrátane diel

architektonického umenia a diel užitého umenia, filmové, fotografické a kartografické diela. Za predmet
ochrany sa považujú aj programy počítačov, pokiaľ spĺňajú pojmové znaky diel podľa tohto zákona.

Podľa § 6 AZ, Autori jednotlivých zložiek filmového diela alebo diela vyjadreného podobným spôsobom
udeľujú výrobcovi privolenie na použitie diela zmluvou. Autorské právo na dielo takto vytvorené ako

celok vykonáva výrobca.

Podľa § 7 AZ, Autorské právo na dielo, ktoré vzniklo tvorivou činnosťou niekoľkých autorov ako dielo
jediné, patrí všetkým spoluautorom spoločne a nedielne.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 AZ, (1) Autorské právo vzniká okamihom, keď je dielo vyjadrené slovom, písmom,
náčrtom, skicou alebo v akejkoľvek inej vnímateľnej podobe.
(2) Autorské právo na dielo sa vzťahuje tak na celok diela, ako aj na jeho jednotlivé časti.

Podľa § 10 ods. 1 AZ, Dielo je uverejnené v ten deň, keď bolo oprávnene prvý raz verejne vykonané

alebo vystavené, vydané alebo inak uvedené na verejnosť.

Podľa § 12 ods. 1 a 2 AZ, (1) Autor má právo
a) na ochranu svojho autorstva, najmä na nedotknuteľnosť svojho diela, a ak dielo používa iná osoba,
aby sa tak dialo spôsobom neznižujúcim hodnotu diela,

b) s dielom nakladať, najmä rozhodnúť o jeho uverejnení a udeľovať privolenie na jeho použitie,
c) na odmenu za tvorivú prácu (§ 13).
(2) Právo na ochranu autorstva je neprevoditeľné.

Podľa § 13 ods. 1 AZ, Pri každom použití diela patrí autorovi, s výnimkami uvedenými v § 15, autorská

odmena. Výška tejto odmeny sa spravuje podľa hodnoty diela a jeho významu pre spoločnosť.

Podľa § 14 ods. 1 AZ, Použiť dielo, pokiaľ to nie je dovolené priamo zákonom, možno len s privolením
autora. Privolenie na použitie diela udeľuje autor zmluvou.

Podľa § 27 ods. 1 AZ, (1) Zmluvou o vytvorenie diela autor sa zaväzuje vytvoriť pre objednávateľa za
odmenu literárne, vedecké alebo umelecké dielo a udeľuje privolenie, aby objednávateľ dielo použil na
účel vymedzený zmluvou.
(2) Autor je povinný vytvoriť dielo osobne v určenej lehote. Ak nie je dohodnuté inak, vznikne autorovi
nárok na dojednanú odmenu odovzdaním diela.

(3) Ak má dielo vady, ktoré bránia, aby sa mohlo dielo použiť na účel určený zmluvou, môže objednávateľ
od zmluvy odstúpiť. Ak sú vady odstrániteľné, môže objednávateľ od zmluvy odstúpiť len vtedy, ak autor
vady neodstráni v primeranej lehote, ktorú mu objednávateľ na ten účel poskytol.Podľa § 29 ods. 1 AZ, Autorské právo prechádza na dedičov. Ustanovenia tohto zákona o autorovi platia,
pokiaľ nevyplýva z ich povahy iné, i pre jeho dedičov.

Podľa § 30 AZ, Kto nadobudne originál diela alebo jeho rozmnoženinu, nenadobúda týmto prevodom
právo na použitie diela, ak nie je výslovne dojednané inak.

Podľa § 31 AZ, Autor, ktorý previedol za odplatu originál svojho diela, môže sa domáhať slušného
vyporiadania od každého nadobúdateľa, ktorý ďalším prevodom vlastníctva získal spoločensky

neodôvodnený majetkový prospech. Tohto práva sa nemožno vopred vzdať.

Podľa § 32 ods. 1 a 2 AZ, (1) Autor, právo ktorého bolo porušené, môže sa domáhať najmä toho,
aby rušenie jeho práva bolo zakázané, následky porušenia odstránené a poskytnuté mu primerané
zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na
zadosťučinenie v peňažnej sume, pokiaľ by sa priznanie iného zadosťučinenia nejavilo postačujúce;

výšku peňažného zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliadne najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
(2) Ak vznikla autorovi porušením jeho práv škoda, má právo na jej náhradu podľa Občianskeho
zákonníka.

Podľa § 33 ods. 1, 4, 7 AZ, (1) Autorské právo trvá, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak, po dobu autorovho
života a 50 rokov po jeho smrti, pri dielach spoluautorov a pri spojených dielach vytvorených na účely
používania v tomto spojení 50 rokov po smrti toho z nich, ktorý ostatných prežil.
(4) Autorské právo na filmové diela trvá 50 rokov po uverejnení diela.
(7) Právo na ochranu autorstva je však časovo neobmedzené.

Podľa § 34 AZ, Doba trvania autorského práva sa počíta vždy až od konca roka, v ktorom došlo k udalosti
rozhodujúcej pre jej počítanie.

Podľa § 50 ods. 1 veta prvá AZ, Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na diela autorov, ktorí sú

československými občanmi, nech vznikli alebo boli uverejnené kdekoľvek.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 AZ, (1) Pokiaľ z ustanovení tohto zákona alebo z predpisov na jeho vykonanie
nevyplýva niečo iné, spravuje sa právny vzťah autorov a výkonných umelcov, ktorý vznikol v súvislosti
s vytvorením a použitím ich diel a výkonov, všeobecnými predpismi.

(2) Spory o nárokoch vyplývajúcich z tohto zákona rozhodujú súdy.

Autorské dielo je predmetom autorského práva, ktoré sa zaoberá úpravou vzťahov vznikajúcich v
súvislosti s jeho vytvorením, použitím a šírením. Pričom nie každý duševný výtvor možno automaticky
považovať za chránený a chrániteľný autorským právom. Na to, aby sa mu mohla priznať ochrana

v zmysle autorského zákona, musí spĺňať všetky znaky autorského diela. Autorské dielo je súhrnné
označenie pre literárne diela, vedecké diela a umelecké diela. Pojem autorské dielo nie je v zákone
vymedzený legálnou definíciou. Nejestvuje ani jediné, všeobecne používané teoretické vymedzenie
tohto právneho pojmu.

V rovine autorskoprávnej teórie môžeme autorské dielo definovať ako jedinečný výsledok vlastnej
tvorivej literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti autora, vyjadrený v takej forme, ktorá umožňuje
jeho opakované zmyslové vnímanie.

Základné pojmové znaky autorského diela sú:

a) Literárna, vedecká alebo umelecká forma vyjadrenia diela - právna úprava v zásade generálne
vymedzuje len dve základné kategórie diel, a to diela umelecké a vedecké. Z kategórie umeleckých diel
osobitne vyzdvihuje literárne diela. Pre ochranu poskytovanú autorským zákonom nie je dôležitý obsah,
ale vonkajšia forma vyjadrenia tohto obsahu.
b) Tvorivá činnosť - základný znak autorského diela (autorské dielo je výsledkom vlastnej tvorivej

duševnej činnosti autora).
c) Objektívne vyjadrenie diela umožňujúce jeho opakované zmyslové vnímanie - dielo vnímané
zmyslami inými osobami, čiže dielo je objektívne vyjadrené (nestačí dielo vytvoriť iba vo svojej hlave).
Môže ísť aj o také autorské diela, ktoré nie sú len trvalé, ale aj okamihové. V tomto prípade je všaknutné umožniť ich opakované zmyslové vnímanie. Autorské právo na dielo vzniká okamihom, keď je
dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel alebo
formu jeho vyjadrenia.

d) Je jedinečné - autorský zákon chráni len jedinečné a neopakovateľné diela. Z povahy autorského
diela vyplýva, že každé dielo musí byť nové, keďže nemožno vytvoriť dve rovnaké diela bez toho, aby
jedno nebolo plagiátom druhého.
e) Nesmie byť vylúčené z ochrany - dôvodom vylúčenia môže byť buď nesplnenie základných
predpokladov na priznanie ochrany, napríklad ak pôjde len o myšlienky, objavy, informácie opísané v

diele, metódy, koncepty a iné výsledky činnosti alebo pôjde o tzv. úradné diela, ktoré z ochrany vylučuje
verejný záujem alebo úradný účel ich použitia.

Vzhľadom na to, že zákon na vznik autorského práva nevyžaduje splnenie žiadnych formálnych
náležitostí, okamih vonkajšieho vyjadrenia je zároveň aj okamihom vzniku autorského práva na dielo.
Podoba, obsah, kvalita, účel alebo forma vyjadrenia diela nie sú z hľadiska poskytnutia autorskoprávnej

ochrany dôležité. To, či určitý duševný výtvor spĺňa všetky zákonné predpoklady na priznanie ochrany,
a teda či je, alebo nie je autorským dielom, treba v prípade pochybností skúmať osobitne v každom
jednotlivom prípade. Rovnako sa treba zaoberať otázkou, či dielo nie je z autorskoprávnej ochrany
vylúčené.

Druhy autorských diel sú: slovné dielo a počítačový program, ústne podané, predvedené alebo inak
vykonané slovesné dielo, najmä prejav a prednáška, divadelné dielo, predovšetkým dramatické dielo,
hudobno-dramatické dielo, pantomimické dielo a choreografické dielo, ako aj iné dielo vytvorené na
zverejnenie, hudobné dielo s textom alebo bez textu, audiovizuálne dielo, predovšetkým filmové dielo,
maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia, fotografické dielo, architektonické

dielo, predovšetkým dielo stavebnej architektúry a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry
a dielo stavebného dizajnu, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo v analógovej alebo v inej forme.
Pre vysvetlenie súd uvádza nasledovné:

Audiovizuálnym dielom je dielo, ktoré pozostáva z radu zaznamenaných spolusúvisiacich obrazov, či už

sprevádzaných zvukom, alebo nie, vnímateľných zrakom, a ak sú sprevádzané zvukom, vnímateľných
aj sluchom, ak je dielo určené na použitie a šírenie pomocou technického zariadenia.

Autor má právo na ochranu svojho autorstva, najmä má právo m. i. aj na nedotknuteľnosť svojho
diela, najmä na ochranu pred akýmkoľvek zásahom do svojho diela alebo pred akýmkoľvek hanlivým

nakladaním s jeho dielom, ktoré by malo za následok narušenie jeho cti a dobrej povesti; rozhodnúť o
zverejnení svojho diela.

Autor diela má výhradné právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na rozmnožovanie diela,
preklad diela, adaptáciu, usporiadanie alebo iné spracovanie diela, použitie diela alebo jeho časti na

vytvorenie nového diela, prenos diela iným spôsobom.

Z doterajšej súdnej praxe súd poukazuje na tieto judikáty:

Vyjadrenie autorského diela v podobe, ktorá je vnímateľná zmyslami, je zákonným pojmovým znakom

diela [§ 9 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (Autorského
zákona)]. Samotná skutočnosť, že výsledok tvorivej činnosti už neexistuje v určitom vyjadrení, bez
ďalšieho neznamená, že nie je dielom v zmysle Autorského zákona a nepožíva ním poskytovanú
ochranu. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2007, sp. zn. 5 Co 3/2007).
Ak ide o spojenie dvoch samostatných autorských diel, nejde tu o spoluautorstvo (§ 7 Autorského

zákona), ale o spojenie diel (§ 5 Autorského zákona). Ochrana autora každého zo spojených diel spočíva
aj v práve na to, aby v každom vydaní spojeného diela bolo uvedené autorstvo autorov spojených diel
a v práce na vyplatenie odmeny za každé z týchto diel. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cz 54/89)

Nárok na úhradu odmien autorov, odmien výkonných umelcov, ako aj príspevkov pre kultúrne fondy,

je nárokom z autorského práva. Premlčanie tohto nároku treba tu posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka (NS SR sp. zn. 2 Cz 95/73). Odporca namietal premlčanie nárokov
navrhovateľov, nakoľko menili žalobný petit. Súd poukazuje na to, že navrhovatelia od pôvodného
podania žalobného návrhu si uplatňovali stále tie isté nároky (zákaz nakladať s dielom a zaplateniesumy 250 000, - Sk (8298,48 eura), pričom navrhovatelia nie sú povinní právne špecifikovať svoje
nároky a pokiaľ právnu argumentáciu a špecifikáciu upravia počas konania, nemá toto vplyv na plynutie
premlčacej doby. Vzhľadom k tomu vznesenie námietky premlčania je irelevantné.

Po vykonanom dokazovaní, najmä s poukazom na znalecký posudok L.. T. a N.. I., mal súd za
preukázané, že právny predchodca navrhovateľov vytvoril autorské dielo (audiovizuálne dielo, ktoré
pozostáva z radu zaznamenaných spolusúvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie,
vnímateľných zrakom, pričom Benešove dekréty sa na tento prípad nevzťahujú, pretože navrhovateľ

natáčal pre STV, bez zmluvy uzatvorenej s STV, teda táto nemohla byť výrobcom, pozri § 6 AZ, t. j. na
dielo takto vytvorené ako celok nevykonáva autorské právo STV), ktoré požíva autorskoprávnu ochranu,
a ktoré odporca ponúkol na odvysielanie spoločnosti VTV, čím porušil autorské právo p. V.. Súd preto
priznal navrhovateľom za takto použité dielo ich právneho predchodcu autorskú odmenu podľa § 12
ods. 1 písm. c/ a § 13 AZ vo výške, ako bola ustálená posudkom L.. T.. Pri svojej úvahe sa súd riadil aj
Radbruchovou formulou, ktorú uvádza na podporu svojho rozhodnutia.

IUS NATURALISMUS VERSUS IUS POSITIVISMUS
Jednou z nosných tém teórie sa od 19. storočia stala dilema medzi právnym pozitivizmom a prirodzeným
právom. Prirodzeno-právna teória práva nepokladá za jediný, posledný zdroj a kritérium práva len
zákony určitej spoločnosti, ale uznáva vyššie kritérium správnosti zákonov, ktoré rozhoduje o ich

legitimite a platnosti. Takýmito vyššími kritériami môžu byť kritéria spravodlivosti, či správnosti zákonov
v zmysle zásady „lex iniusta non sed lex, čiže nespravodlivý zákon nie je zákon“. Prirodzený zákon
tak nie je prísnym kódexom, ale skôr súbor pravidiel konania, predpísaný akousi autoritou, ktorá je
nadradená štátu. Je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka. Hlavným konkurentom prirodzeno-
právnej teórie sa od 19. storočia stáva tzv. právny pozitivizmus. V tomto prípade platí zásada „lex dura

sed lex, čiže tvrdý zákon, ale zákon“, čo v praxi znamená - musíme rešpektovať zákony, hoci sa nám
nepozdávajú, pretože právo zaväzuje všetkých. „Právnym pozitivizmom" možno označiť také poňatie
práva, ktoré považuje za jediný a zvrchovaný zdroj práva zákon, a preto poníma ako záväzný akýkoľvek
zákon bez ohľadu na jeho obsah. Obe pozície sú pritom späté s inštitúciou práva ako takou, no zatiaľ čo
právny pozitivizmus nadraďuje hodnotu právnej istoty hodnote spravodlivosti, prirodzeno-právna teória

nadraďuje hodnotu spravodlivosti hodnote právnej istoty. Negatívna stránka pozitivistického prístupu
k právu sa ukázala v období nacistického režimu, ktorý otvoril dvere tým najkrutejším nacistickým
právnym predpisom zbavujúcim vlastných občanov ich základných práv a slobôd. Nemecká právna veda
prikazovala občanom bezpodmienečne poslúchať štát, ktorý bol strážcom celého zákona a poriadku.
Prirodzený zákon tu nemal miesto. Hrôzy nemeckého zákonodarstva priviedlo mnoho právnikov celého

sveta k poznaniu, že právo nemôže byť hodnotovo neutrálne. A keďže prívrženci tohto učenia boli
nútení uznať každý, aj keď nespravodlivý zákon ako právo, je potrebné poukázať na múdrosť antiky,
kresťanského stredoveku a osvietenstva - že existuje vyššie právo ako zákon, prirodzené právo alebo
právo rozumu, ktoré stoji nad zákonmi, podľa ktorého bezprávie zostáva bezprávím, aj keď má formu
zákona. Právny filozof a právnik Gustav Radbruch sformuloval kritiku právneho pozitivizmu v tzv.

Radbruchovej formule úplne výstižne:
„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované
predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak
rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí
ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť."

Radbruch si kládol otázku: Je autoritatívne stanovené právo platným právom, ak jeho uplatnenie
vedie k nespravodlivým dôsledkom a je v rozpore s jeho účelom? A práve jeho odpoveď uviedol vo
vyššie uvedenej formule. Pokladá za nutné akceptovať platnosť pozitívneho práva a podľa jeho slov
aj vtedy, „ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné" . No v prípade, že „rozpor pozitívneho zákona
so spravodlivosťou dosiahol neznesiteľnú mieru" pripúšťa uprednostnenie prirodzeného práva pred

pozitívnym.T.j.tentorozporztakéhoprávačiníneprávoakritériumtohtostavujespravodlivosť,ktoráako
princíp prirodzeného práva tu má prednosť pred právom pozitívnym a stáva sa rozhodujúcim kritériom
jeho platnosti. V právnom štáte musí platiť určitý normativný systém, ktorý občania musia rešpektovať.
Je dôležitý pre zachovanie disciplíny a tých najpodstatnejších hodnôt v spoločnosti. Preto Radbruch
uznáva, že je vždy lepšie ako žiadny zákon, pretože prinajmenšom vytvára akúsi právnu istotu. Ale

právna istota nie je jediná a rozhodujúca hodnota, ktorú má právo realizovať. K právnej istote ešte
pristupujú ďalšie dve hodnoty: účelnosť a spravodlivosť. Pritom právna istota má slúžiť spravodlivosti.Radbruchova formula sa stala v právnom priestore fenoménom a zdá sa, že je vysoko oceňovaná najmä
kvôli jej morálnemu posolstvu, či kvôli úlohe pri riešení neľahkej právnej dilemy. Stala sa celosvetovo
akceptovaná a dodnes používaná.

Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, pričom vykladajú zákony a
rozhodujú podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne, podľa najlepšieho vedomia
a svedomia.

V prejednávanom prípade súd mal za to, že zák. č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých
dielach (autorský zákon), ďalej len AZ, účinný k 14. 4. 1992, nie jednoznačne určoval, či kameramanské
práce podliehajú ochrane podľa tohto zákona. Preto súd musel vo veci rozhodnúť jednak pomocou
rôznych odborných článkov o autorských dielach, úvahami vo vzájomných súvislostiach a najmä
s poukazom na uvedenú Radbruchovu formulu, v dôsledku čoho sa javí ako jediné spravodlivé
rozhodnutie také, že dielo právneho predchodcu spadá pod autorskoprávnu ochranu a odporca, ktorý

toto dielo použil bez súhlasu p. Hanúska, je povinný zaplatiť jeho právnym nástupcom odmenu vyššie
priznanú, ktorá sa javí ako primeraná a spravodlivá.

Aplikovaný postup súdu vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13. 3. 2013 pod
sp. zn. IV. ÚS 1241/12, ktorý okrem iného uviedol: „Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým

sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať
právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť

zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a
ústavných zásad.“

Ak odporca tvrdil, že dielo bolo vykonané s vadami, ničím svoje tvrdenie nepreukázal, najmä nie podľa
§ 27 ods. 3 AZ, čím neuniesol dôkazné bremeno.

Pre úplnosť súd dodáva, že v časti úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 18. 1. 1997 do
zaplatenia súd zamietol žalobný návrh, a to z dôvodu, že povinnosť zaplatiť priznanú sumu podľa výroku
I. tohto rozsudku vzniká až na základe tohto súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia
a dlžník (odporca) sa dostane do omeškania až uplynutím takto určenej lehoty splnenia (R 45/2000),

teda priznanie úroku z omeškania zatiaľ nemá oporu v inom súdnom rozhodnutí či v zákone a preto sa
odporca nemohol dostať do omeškania už 18. 1. 1997.

Súd v závere dodáva, že sa riadil aj právnym názorom Najvyššieho súdu SR, keď účastníkov konania,
pred skončením dokazovania, poučil a ďalej postupoval v zmysle § 118 O.s.p. V zmysle toho uviedol,

čo považuje za nesporné a sporné, pričom v závere dokazovania spornou zostala otázka vyriešiť, či
dielo odvysielané spoločnosťou VTV je dielom, ktoré natočil právny predchodca navrhovateľov, v akom
rozsahu ho natočil a ako by bolo možné ohodnotiť toto dielo. Všetky tieto sporné otázky napokon vyriešili
znalecké posudky N.. I. a L.. T..

Vzhľadom na skutkové a právne zistenia súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozsudku.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).O náhrade trov konania súd rozhodne, s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p., do 30 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku, nakoľko sa jedná, z časového aj právneho hľadiska, o zložitý prípad. Úspešný
účastník konania je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v danej lehote trovy nevyčísli, súd
mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p., V zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z citovaného ustanovenia vyplýva len demonštratívny výpočet prípadov, kedy súd môže o náhrade trov
konania rozhodnúť až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej. Vzhľadom na priebeh celého konania,
od podania návrhu až po rozhodnutie vo veci, je súd toho názoru, že sa jedná o zložitý prípad nielen z
časového hľadiska, ale najmä z hľadiska právneho posúdenia. Preto sa javí hospodárnejšie a účelnejšie
rozhodnúť o náhrade trov konania až po právoplatnom skončení celej veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice. Z písomne
podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a
čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.