Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/74/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206965
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8317206965.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcov: 1./ K. R., Y..
XX.XX.XXXX, E. G. J. XX, XXX XX G. J., 2./ S. R., Y.. XX.XX.XXXX, E. I. XXXX/X, XXX XX J.É., proti
žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a. s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava,
právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri, s. r. o., IČO: 36 863 017, so
sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - Staré Mesto, o zaplatenie 4.912,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 15Csp/171/2017-249 z 12. júla 2019 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom spoločne a

nerozdielne 876,53 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. augusta 2017 do zaplatenia v
lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Priznáva žalovanej proti žalobcom zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 64 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX sumu 4.912,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od

20. októbra 2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a nepriznal žalobcom
nárok na náhradu trov konania.

2. 2.1 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutočností, že medzi žalobcami ako dlžníkmi
a žalovanou ako veriteľkou bola 15. februára 2008 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 8.298,48 eur s úrokom vo
výške 11,75 % ročne, počtom splátok 119, výškou splátky 120,79 eur, s termínom splatnosti prvej splátky

20. marca 2008 a poslednej splátky 20. januára 2018. Spracovateľský poplatok predstavoval sumu
189,17 eur.
2.2 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že zmluva neobsahuje
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže v zmluve je uvedená iba výška
mesačnej splátky a počet splátok, ale aj to, že k zmluve nebol pripojený ani splátkový kalendár.
Žalobcovia uhradili za poskytnutý úver žalovanej v splátkach v roku 2008 sumu 1.207,93 eur, v roku
2009 sumu 1.449,18 eur, v roku 2010 sumu 1.462,62 eur, v období od 1. januára 2011 do 14. októbra

2011 sumu 1.106,62 eur, v období od 15. októbra 2011 do 31. decembra 2011 sumu 369,60 eur, v roku
2012 sumu 1.481,30 eur, v roku 2013 sumu 1.457,95 eur, v roku 2014 sumu 1.443,- eur, v roku 2015
sumu 1.443,- eur a v roku 2016 sumu 1.443,- eur. Poplatok za správu úveru predstavoval v roku 2008sumu 19,90 eur, v roku 2009 sumu 23,88 eur, v roku 2010 sumu 26,88 eur, v roku 2011 sumu 35,88 eur,
v roku 2012 sumu 35,88 eur a v roku 2013 sumu 14,95 eur.
2.3 Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie považoval zmluvu za platnú, avšak úver poskytnutý

na jej základe považoval za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobcom bol poskytnutý úver vo
výške 8.298,48 eur a žalobcovia za tento úver uhradili 13.210,74 eur, majú voči žalovanej nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.912,26 eur. Námietku premlčania vznesenú žalovanou
vyhodnotil súd ako nedôvodnú, pretože žalobcovia sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení z odpovede
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, teda k premlčaniu ich práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia nedošlo.
2.4 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 2, § 451
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 2 písm. a), § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon

o spotrebiteľských úveroch“).
2.5 Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 a s ohľadom
na skutočnosť, že úspešní žalobcovia si trovy konania nežiadali, nepriznal im nárok na náhradu trov
konania.

2.6 Súd prvej inštancie teda rozsudkom, č. k. 15Csp/171/2017-164 z 19. februára 2018, uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX sumu 4.912,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
20. októbra 2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a nepriznal žalobcom
nárok na náhradu trov konania.

2.7 Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Porušenie práva na spravodlivý proces odvolateľka
vzhliada v tom, že súd prvej inštancie nepopísal skutkový základ sporu, ani nepredniesol žiadne
právne posúdenie a v napadnutom rozsudku podľa nej prezentoval skutkové závery, ktoré v žiadnom
mysliteľnom ohľade nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ako nesprávne skutkové zistenie/a,
ku ktorým dospel súd prvej inštancie hodnotila skutočnosť, že súd prvej inštancie pri posudzovaní

výšky bezdôvodného obohatenia, na ktoré majú žalobcovia nárok, vychádzal zo súčtu všetkých platieb
uskutočnených v priebehu každého kalendárneho roka. Mala za to, že ak má byť táto suma sumárom
viacerých čiastkových plnení, mali byť tieto čiastkové plnenia riadne individualizované. Ohľadom
nesprávneho právneho posúdenia veci odvolateľka poukázala na vyporiadanie sa súdu prvej inštancie
s ňou vznesenou námietkou premlčania, kde súd na jednej strane aplikoval zásadu tzv. spotrebiteľsky

priaznivejšieho výkladu zmlúv pri voľbe medzi aplikáciou úpravy úmyselného a nedbanlivostného
bezdôvodného obohatenia, teda postup určený na odstraňovanie výkladových problémov v znení
právnych úkonov použil na absolútne nesúvisiacu okolnosť charakteru zavinenia povinného subjektu
a na druhej strane explicitne aplikovanú úpravu objektívnej premlčacej doby skutkovo spojil s údajnou
vedomosťou žalobcov o bezdôvodnom obohatení na základe odpovede Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, teda s okolnosťou relevantnou pri skúmaní (u)plynutia subjektívnej premlčacej
doby. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.8 O tomto odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 11Co/35/2018-193 z 13.
septembra 2018 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku
absentovalo odôvodnenie súvisiace s preukázaním splnenia podmienok zo strany žalobcov na vydanie
bezdôvodného obohatenia a odôvodnenie súvisiace s námietkou žalovanej, ktoré plnenia majú byť
žalobcom vrátené. Vzhľadom na túto skutočnosť považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie za prekvapivé a záver o dôvodnosti nároku žalobcov voči žalovanej za predčasný, nakoľko

nevyplýval z vykonaného dokazovania.
2.9 Súd prvej inštancie uskutočnil vo veci pojednávania 28. marca 2019, 21. mája 2019, 21. júna 2019
a 12. júla 2019 za účelom vyhlásenia rozsudku.2.10 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutočností, že zmluva neobsahuje obligatórnu
náležitosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. RPMN ním vypočítaná podľa
vzorca uverejneného na webovej stránke www.ekonomika.sk bola vo výške 13,62 % a RPMN uvedená

v zmluve bola vo výške 13,71 % a popritom ním vypočítaná výška celkových nákladov spojených s
úverom predstavovala 188.740,- Sk (výpočet (119 x 3.639,- Sk) - 250.000,- Sk) a celková výška nákladov
spojených s úverom uvedená v zmluve bola 189.853,50 Sk. Navyše v zmluve nebol uvedený ani vzorec
matematického výpočtu RPMN.
2.11 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcami

a žalovanou bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá obsahovala okrem iného aj ustanovenie
upravujúce spracovateľský poplatok vo výške 5.699,- Sk (189,17 eur), teda neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe tejto zmluvy bol
žalobcom poskytnutý úver vo výške 8.298,47 eur (250.000,- Sk) znížený o spracovateľský poplatok vo
výške 189,17 eur. Žalobcovia uhradili za poskytnutý úver žalovanej v mesačných splátkach v roku 2008
spolu 1.250,54 eur (v žalobe uviedli sumu 1.207,93 eur) a spracovateľský poplatok vo výške 189,17

eur, v roku 2009 v mesačných splátkach po 118,05 eur až 120,76 eur spolu 1.449,18 eur, v roku 2010 v
mesačných splátkach po 122,11 eur spolu 1.462,62 eur, v roku 2011 v mesačných splátkach po 123,20
eur v období od 1. januára 2011 do 14. októbra 2011 spolu 1.106,62 eur a v období od 15. októbra
2011 do 31. decembra 2011 spolu 369,60 eur, v roku 2012 v mesačných splátkach po 123,24 eur spolu
1.481,30 eur, v roku 2013 za obdobie od januára do júna v mesačných splátkach po 123,24 eur a za

obdobie od júla do decembra v mesačných splátkach po 120,25 eur spolu 1.457,95 eur, v rokoch 2014,
2015 a 2016 v mesačných splátkach po 120,25 eur za každý rok spolu 1.443,- eur. Poplatok za správu
úveru predstavoval v roku 2008 sumu 19,90 eur, v roku 2009 sumu 23,88 eur, v roku 2010 sumu 26,88
eur, v roku 2011 sumu 35,88 eur, v roku 2012 sumu 35,88, v roku 2013 sumu 14,95 eur.
2.12 Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.

Keďže žalobcovia za poskytnutý úver uhradili žalovanej 13.210,74 eur, čím preplatili úver o 5.101,44
eur (13.210,74 eur - 8.298,48 eur), súd priznal žalobcom spoločne a nerozdielne nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia proti žalovanej vo výške nimi uplatnenej žalobou, teda vo výške 4.912,26
eur. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil súd ako nedôvodnú, pretože žalobcovia sa
dozvedeli o bezdôvodnom obohatení z odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, teda

k premlčaniu ich práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo. Keďže žalobcovia začali úver
preplácať od 20. októbra 2012, v dôsledku čoho sa žalovaná týmto dňom dostala do omeškania, súd
priznal žalobcom spoločne a nerozdielne úrok z omeškania od tohto dňa vo výške uplatnenej žalobou.
2.13 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2 (v znení účinnom od 1.
apríla 2015), 4, § 53 ods. 5, § 54 ods. 2, § 101, § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 2 písm. a), b), c), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4.
Úrok z omeškania priznal žalobcom v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
ustanovením § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. januára 2013.
2.14 Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 a s ohľadom
na skutočnosť, že úspešní žalobcovia si trovy konania nežiadali, nepriznal im nárok na náhradu trov
konania.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.

Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že v aplikačnej praxi slovenských

justičných orgánov sa vždy uznávalo, že v prípade opakovaných plnení zakladá každé jednotlivé
uskutočnené plnenie samostatný právny vzťah (samostatný záväzok) z bezdôvodného obohatenia. Pre
každý takýto samostatný záväzok sa musí spoľahlivo zistiť, medzi ktorými subjektmi vznikol, kedy sa
tak stalo a čo je jeho obsahom. V súvislosti s tým konštatovala, že ani úroky a poplatky vo výške
4.912,26 eur, vrátenie ktorých žalobcovia v tomto konaní požadujú, neboli zaplatené naraz, z čoho

je zrejmé, že sa jedná o kumulatívne vyjadrenie viacerých samostatných záväzkov z bezdôvodného
obohatenia, avšak žalobcovia ich nijako nekonkretizovali. Mala za to, že ak žalobcovia neurčia,
ktoré platby (resp. časti platieb) požadujú vrátiť, nie je možné nijako preveriť, či ich vôbec reálne
uskutočnili, a teda či právny vzťah bezdôvodného obohatenia vôbec medzi stranami sporu vznikol.Rovnako nie je možné ustáliť čas (okamih) vzniku jednotlivých záväzkov z bezdôvodného obohatenia
a kvalifikovane sa proti ním brániť napr. námietkou premlčania. Podotkla, že súd sa odvolal výlučne
na výpisy z úveru, ktoré boli predložené spolu so žalobou a ktoré samé o sebe neumožňujú zistiť,

ktoré platby (resp. časti platieb) majú byť žalobcom vrátené. Ohľadom vyporiadania sa súdu prvej
inštanciesňouvznesenounámietkoupremlčaniažalobkyňavprvomradenamietalanepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku v tejto časti. Súd prvej inštancie podľa nej vôbec neustálil, kedy začala
subjektívna premlčacia doba plynúť a rovnako jej vôbec nie je zrejmé ako mohli žalobcovia z odpovede
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky získať vedomosť o údajne vadných náležitostiach

zmluvy, vyhodnotených súdom prvej inštancie ako nesprávne údaje o ročnej percentuálnej miere
nákladov a o celkových nákladoch spojených s úverom, keď v tomto liste nie sú tieto nedostatky
vôbec identifikované. Dokonca tieto nedostatky neboli žalobcami uplatnené ani v žalobe, ani v žiadnom
inom z ich procesných úkonov, ani v predchádzajúcom rozsudku vydanom súdom prvej inštancie
v prejednávanej veci, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie vykazuje všetky atribúty rozhodnutia
extrémne prekvapivého až svojvoľného. Čo sa týka výpočtu RPMN realizovaného súdom zdôraznila,

že táto náležitosť bola precízne reglementovaná zákonom (predovšetkým prílohou č. 1 k zákonu
o spotrebiteľských úveroch) a zároveň pripomenula, že zákonný vzorec sa v priebehu času menil
a v súčasnosti je úplne iný než v rozhodnom čase, teda v čase uzatvorenia zmluvy. Rovnocenné
výhrady odvolateľka vzniesla voči argumentácii týkajúcej sa zmluvného údaja o celkových nákladoch
spojených s úverom, v súvislosti s ktorou súd podľa nej odignoroval, že výpočet celkových nákladov

sa nerealizuje podľa ním použitého vzorca, pričom takáto interpretácia je v priamej kontradikcii k jasnej
zákonnej regulácii. Napokon poznamenala, že súd spojil sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
s absenciou zmluvnej náležitosti, ktorá ani nebola povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a priznáva žalovanej proti žalobcom právo na spoločnú

a nerozdielnu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom v rozsahu 100 %.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovanej v súdom určenej lehote nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 zák.

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie
podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).
Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné a rozhodnutie súdu prvej

inštancie je potrebné čiastočne zmeniť.

6. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a

b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8. Odvolací súd na základe uvedeného skutkového stavu ako aj citovaných zákonných ustanovení
právne uzatvára:

9. Žalovaná v odvolaní zotrvala na stanovisku, že pre každý samostatný záväzok sa musí spoľahlivo
zistiť, medzi ktorými subjektmi vznikol, kedy sa tak stalo a čo je jeho obsahom. Súd prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 4.912,26 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi celkovou výškou úhrad žalobcov a
výškou poskytnutého úveru (13.210,74 eur - 8.298,48 eur).

10. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalovaná ako veriteľka a žalobcovia a I. I. ako
dlžníci uzatvorili 15. februára 2008 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla

žalobcom spotrebiteľský bezúčelový úver vo výške 250.000,- Sk s premenlivou úrokovou sadzbou 11,75
% ročne. Pri uzatvorení zmluvy uhradili spracovateľský poplatok vo výške 5.699,- Sk a súčasne sa
zaviazali platiť poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk mesačne a uhradiť119 splátok úveru vo výške
3.639,- Sk mesačne, so splatnosťou k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky
bola určená na 20. marca 2008 a poslednej splátky na 20. januára 2018, splatnosť úrokov bola určená

na posledný deň kalendárneho mesiaca. RPMN bola dohodnutá vo výše 13,71 % a celkové náklady
spojené s úverom predstavovali 189.853,50 Sk. Žalobca uhradil v rokoch 2008 až 2016 žalovanej
splátky vo výške 13.210,74 eur a 21. júna 2017 podali žalobcovia žalobu, ktorou sa domáhali vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 4.912,26 eur s príslušenstvom.

11. Čo sa týka tvrdenia žalovanej, že z odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
nemohli žalobcovia získať vedomosť o údajne vadných náležitostiach zmluvy, vyhodnotených súdom
prvej inštancie ako nesprávne údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov a o celkových nákladoch
spojených s úverom, keď v tomto liste nie sú tieto nedostatky vôbec identifikované, odvolací súd sa s
jej názorom stotožňuje, napriek tomu však poukazuje na skutočnosť, že zmluva o splátkovom úvere

neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, a to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
zverejnenú podľa § 7a ods. 2, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje v zmysle § 4 ods. 3 tohto
zákona za bezúročný a bez poplatkov.

12. Odvolací súd sa opakovane nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel v
celom a priznal žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške určenej ako rozdiel medzi výškou žalobcom
uhradených splátok a výškou poskytnuté úveru a v súvislosti s tým, považuje aj námietku žalovanej, že
pre každý samostatný záväzok sa musí spoľahlivo zistiť, medzi ktorými subjektmi vznikol, kedy sa tak

stalo a čo je jeho obsahom za dôvodnú. Odvolací súd uvádza, že žalobcovia na preukázanie svojich
tvrdení ohľadom výšky uhradených platieb predložili po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie výpisy z
úveru za všetky roky jeho splácania, z ktorých je možné zistiť, dátum, výšku a účel každej žalobcom
uhradenej splátky. Súčasne však nemožno opomenúť ani námietku premlčania vznesenú žalovanou,
ktorú odvolací súd považuje za čiastočne dôvodnú.

13. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

14. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade
nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej

strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v ustanovenej
lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho
premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne
vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva.15. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe,
ako aj v objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na

vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených
lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia, t. j. kedy ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti
za bezdôvodné obohatenie. Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť najskôr od začiatku
objektívnej premlčacej doby. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy
alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania
bezdôvodného obohatenia. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná
objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec
nezavinil; zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Začiatok plynutia
subjektívnej a objektívnej lehoty je stanovený odlišne a na sebe nezávislý je aj priebeh plynutia ako aj

ich skončenie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa
oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť
skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Pre
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne došlo. V prípade absolútne neplatného právneho úkonu, bezdôvodné obohatenie

získané z tohto úkonu, vzniká od samého vzniku právneho úkonu.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že v prípade práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna
a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne s tým, že tieto dve premlčacie doby

začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná,
objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z
nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru odvolacieho
súdu v posudzovanom prípade je rozhodujúcou otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná
premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v

konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohatenia a kto
ho získa. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už
skôr. V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobcovia pri riadnej
starostlivosti museli alebo mohli dozvedieť, že na ich úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia,
ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedeli. V danom prípade tak pri posudzovaní

vedomosti žalobcov o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohatenie došlo,
treba z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobcovia
splatili žalovanému úver, z ktorého požadovali vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo
splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalobcovia skutočne vedeli o prípadnej
neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov a úrokov a o tom, že sa žalovaná bezdôvodne obohacuje.

17.Odvolacísúdvychádzajúczvyššieuvedenéhodospelkzáveru,žežalobcomzačalaplynúťdvojročná
subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka od času, ako uhradili
poslednú splátku žalovanej, teda od decembra 2016, pričom nepochybne už týmto okamihom boli
žalobcom známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného

obohatenia, t. j. komu plnili a v akej výške, pričom žalobcovia svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy
uplatnili na súde 21. júna 2017, teda počas plynutia premlčacej doby. Avšak vzhľadom na námietku
premlčania vznesenú v priebehu konania žalovanou, odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s takto
vznesenou námietkou premlčania, a dospel k záveru, že v danej veci nebolo možné žalobcom priznať
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.912,26 eur.

18. V súvislosti s tým odvolací súd opakovane poukazuje na skutočnosť, že žalobca uhrádzal splátky
pozostávajúce aj z poplatkov a úrokov postupne od 15. februára 2008 do 20. decembra 2016 a
žaloba bola doručená súdu 21. júna 2017. Zároveň však odvolací súd podotýka, že z výpisov z úverov
predložených žalobcami v priebehu konania súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že všetky splátky

poplatkov a niektoré splátky úrokov boli uhradené viac ako tri roky pred podaním žaloby, s výnimkou
splátok úrokov uhradených v období od 19. júla 2014 do 19. decembra 2016, a to splátok úrokov
uhradených od 19. júla 2014 do 31. decembra 2014 vo výške 238,44 eur, splátok úrokov uhradených od
1. januára 2015 do 31. decembra 2015 vo výške 385,06 eur a splátok úrokov uhradených od 1. januára2016 do 19. decembra 2016 vo výške 253,03 eur, ktoré vzhľadom na uvedené okolnosti premlčané nie
sú. Preto odvolací súd priznal žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 876,53
eur.

19. Ohľadom nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd tiež dodáva, že čas
splnenia dlhu nebol medzi stranami dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom a ani určený v
rozhodnutí, preto bola v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka žalovaná povinná splniť dlh, t. j. vydať
bezdôvodné obohatenie žalobcom prvý deň po tom, čo ju žalobcovia o plnenie požiadali. V spise sa však

nenachádza žiadna výzva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia adresovaná žalovanej, preto
súd považoval za doručenie výzvy žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia až doručenie žaloby
žalovanej. Keďže žaloba bola žalovanej doručená 7. augusta 2017, nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa stal splatným 8. augusta 2017 a žalovaná sa dostala do omeškania s plnením svojho
záväzku 9. augusta 2017, v dôsledku čoho odvolací súd priznal žalobcom od tohto dňa úrok z omeškania
v nimi požadovanej výške.

20.Nazákladeuvedenýchskutočnostípovažujeodvolacísúdodvolaniežalovanejzačiastočnedôvodné
a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 388 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zmenil.

21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto
rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zmenené a na základe
zmeňujúceho rozhodnutia bol úspech žalobcov s uplatneným nárokom v rozsahu 18 %. Preto súd priznal
žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcom zaviazaným spoločne a nerozdielne v rozsahu

64%.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnevzmysleustanovenia§262ods.2CSPsúdprvejinštancie
po právoplatnosti rozsudku.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).