Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 29, 2019

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/123/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609010233
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus
ECLI: ECLI:SK:OSMA:2019:1609010233.3

Rozhodnutie

Okresný súd Malacky, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Erika Tomusa a prísediacich O. M. a Q. Z.,
v trestnej veci proti obžalovanému V. Z., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného
zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom na tunajšom súde dňa 29. mája 2019 v Malackách,
takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 166 Trestného poriadku sa

obžalovanému V. Z., narodenému XX. V. XXXX v W., trvale bydliskom O. I.. XXX/XX, XXX XX L., t.
č. vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci,

za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona v súbehu so zločinom vydierania
podľa § 189 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zo spáchania ktorých zločinov bol uznaný za

vinného rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 07. februára 2011, sp. zn. 1T/123/2009, v ktorom
rozsudku zostáva výrok o vine nedotknutý,

ukladá

podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 37 písm.
h) Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 2 Trestného zákona, súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa odsúdený na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia

Podľa § 42 ods. 2 prvá veta Trestného zákona súd ruší výrok o treste, ktorý bol obžalovanému uložený
v trestnom rozkaze Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009, sp. zn. 0T/1/2009, právoplatnom dňa
06. júla 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa ukladá trest prepadnutia veci - 1 ks rozkladací nôž s
hnedou rúčkou uloženého v depozite súdu pod č. 21/09.

Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva Slovenská republika.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenej

spoločnosti COOP Jednota Senica, spotrebné družstvo, Nám. oslobodenia 12
905 47 Senica , IČO: 00 168 891, škodu vo výške 516,83 eur.

o d ô v o d n e n i e :Rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 07. februára 2011, sp. zn. 1T/123/2009, súd uznal V. Z. za
vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona v súbehu so
zločinomvydieraniapodľa§189ods.1,ods.2písm.a)Trestnéhozákona,natomskutkovomzáklade,že

dňa 26.9.2008 v čase asi o 11.10 hod. vošiel do predajne Coop Jednota v L., ul. Na Z., urobil si v predajni
nákup do nákupného košíka, s ktorým prišiel k pokladni a potom, ako mu predavačka, poškodená W. W.,
nablokovala nákup, vytiahol z bundy nôž, ktorý priložil poškodenej ku krku so slovami „dávaj peniaze",
na čo poškodená uskočila z pokladne s krikom o pomoc, následne si otvoril pokladňu kľúčom zasunutým

v pokladni a z tejto odcudzil bankovky nominálnej hodnoty 1000,- Sk v počte 15 ks, rôzne bloky a šeky
a vybehol z predajne, na krik poškodenej W. W. vyšla z kancelárie vedúca predajne poškodená Y. W.,
ktorá vybehla na ulicu za páchateľom, tohto dobehla na ulici pri potoku, kde sa obvinený otočil proti nej a
s nožom v ruke sa jej vyhrážal so slovami, že ju zareže, poškodená z obavy o svoj život ustúpila dozadu,
čo obvinený využil a ušiel vedľa potoka do uličky smerujúcej do lesa, ktorým konaním spoločnosti Coop
Jednota s.d. so sídlom Nám. Oslobodenia č. 12, Senica spôsobil škodu vo výške 15 570,- Sk (516.83 €),

za čo mu bol uložený podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona,
§ 37 písm. f) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného
zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon
ktorého bol, v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zaradený do ústavu na

výkontrestuodňatiaslobodysminimálnymstupňomstráženia.Súčasnesúdpodľa§42ods.2Trestného
zákona zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009, sp. zn.
0T/1/2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného
zákonauložiltrestprepadnutiaveci-jednéhorozkladaciehonožashnedourúčkou,uloženéhovdepozite

súdu pod č. 21/09, pričom vlastníkom prepadnutej veci sa podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona stáva
Slovenská republika. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť
nahradiť poškodenému škodu vo výške 516,83 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11. apríla
2012.

Obžalovaný V. Z. podal dňa 15. mája 2019 návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom
súde Malacky pod sp. zn. 1T/123/2009, pričom ako novú skutočnosť (dôkaz) súdu skôr neznámu uviedol
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Ďalej
uviedol, že v jeho prípade sa v pôvodnom konaní okresný súd riadil uvedenou neústavnou vetou.
Asperačnou zásadou mu vytýčili trest nad 11 rokov a za použitia § 39 Trestného zákona navrhli 7

rokov odňatia slobody + brali ohľad na poľahčujúce okolnosti. Keby bola súdu známa veta o asperačnej
zásade vyslovená ústavným súdom, súd by za pomoci mimoriadneho zníženia trestu a s prihliadnutím
na poľahčujúce okolnosti, rozhodol s výsledkom nižším ako 7 rokov, čo je spodná hranica bez použitia
protiústavnej vete o asperačnej zásade. Pri použití § 39 Trestného zákona súd pohybuje 1/3 pod
spodnou hranicou, pričom zavážia poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti. Navrhol, aby mu v novom

konaní bol uložený trest pod 7 rokov.

Uznesením Okresného súdu Malacky z 08. októbra 2018, sp. zn. 3Nt/18/2018, súd podľa § 394 ods.
1 Trestného poriadku s poukazom na § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov súd povolil obnovu konania

v prospech obžalovaného V. Z., v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn.
1T/123/2009. Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému
V. Z., rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 07. januára 2011, sp. zn. 1T/123/2009, ako aj výrok,
ktorým v uvedenom rozsudku súd zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Malacky z
26. júna 2009, sp. zn. 0T/1/2009. Zároveň súd zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Podľa § 404 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, ak bola právoplatne povolená obnova konania,
ktoré sa skončilo právoplatným uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania, podmienečnom
zastavení trestného stíhania alebo o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného, pokračuje sa v prípravnom konaní. V ostatných prípadoch pokračuje súd po právoplatnom
povolení obnovy konania v konaní na podklade pôvodnej obžaloby, ak sa nevyslovilo, že vec sa vracia
prokurátorovi do prípravného konania. Ak súd zrušil právoplatný rozsudok, ktorý bol vyhlásený na
základe konania o dohode o vine a treste, vždy vráti vec prokurátorovi do prípravného konania.PrávoplatnývýrokovinezrozsudkuOkresnéhosúduMalackyzo07.februára2011,sp.zn.1T/123/2009,
a rovnako ani právoplatný výrok o vine z trestného rozkazu Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009, sp.

zn. 0T/1/2009, ktorého výrok o treste bol zrušený rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 07. februára
2011, sp. zn. 1T/123/2009, neboli povolením obnovy konania dotknuté.

Vzhľadom na to, že obnova konania bola povolená len vo výroku o treste a vec nebola prokurátorovi
vrátená do prípravného konania, súd - s ohľadom na vyššie uvedené - pokračoval na podklade pôvodnej

obžaloby.

Na hlavnom pojednávaní konanom po povolení obnovy konania, obžalovaný V. Z. vypovedal, že ho mrzí,
čo sa stalo, on sa k spáchaniu skutku v prejednávanej trestnej veci priznal, aj to oľutoval. 7-ročný trest
za daný skutok sa mu zdá priveľký, následne v ďalšom trestnom konaní mu bol uložený ďalší 9-ročný
trest odňatia slobody, ktorý je obrovský. On sa pri výkone trestu správa dobre, má dobré výsledky, vonku

ho čaká rodina, ku ktorej by sa chcel vrátiť.

V ďalšom priebehu hlavného pojednávania súd vykonal dokazovanie súvisiace s výrokom o treste a
náhrade škody prečítaním listinných dôkazov, konkrétne vyčíslenia škody, potvrdenia o zaistení veci,
správy o priestupkoch, aktualizovaného odpisu registra trestov, centrálnej evidencie správnych deliktov

a priestupkov, oboznámením spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/1/2009, z neho najmä trestného
rozkazu z 26. júna 2009, spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0T/7/2009, z neho najmä trestného
rozkazu z 01. júna 2009, spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/2/2009, z neho najmä trestného
rozkazuz25.augusta2009,spisuOkresnéhosúduMalackysp.zn.3T/191/2011,znehonajmärozsudku
z 20. septembra 2012, spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 2T/56/2012, z neho najmä rozsudku z

24. februára 2014 a spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 3Nt/18/2018, z neho najmä uznesenia z
08. októbra 2018.

V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich
ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu

spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za
súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie
v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu

trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.

Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo
podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich

okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady
ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

Pri ukladaní trestu súd vychádzal primárne z ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona, ktoré stanovuje
súdu povinnosť ukladať súhrnný trest, pri zbiehajúcich sa trestných činoch, podľa toho zákonného

ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný, teda podľa zásad pre ukladanie
úhrnného trestu a to v danom prípade podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.

K povinnosti ukladať v danej veci súhrnný trest súd pripomína, že trestné činy sú spáchané v súbehu
(tzv. konkurencia trestných činov) vtedy, ak páchateľ spáchal dva alebo viacero trestných činov skôr, ako

bol pre niektorý z nich odsúdený, t. j. skôr ako bol za taký trestný čin vyhlásený odsudzujúci rozsudok
súdom prvého stupňa alebo skôr ako bol obvinenému doručený trestný rozkaz. Práve časový moment
spáchania trestného činu pred alebo po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa pre iný páchateľov
trestný čin odlišuje súbeh od recidívy a má aj výrazne odlišné účinky pri ukladaní trestu pri tzv. mnohosti
trestnej činnosti toho istého páchateľa.

Zo spisového materiálu Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/1/2009 súd zistil, že V. Z. bol odsúdený
trestným rozkazom Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009, sp. zn. 0T/1/2009, právoplatným dňa
06. júla 2009, za spáchanie prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, pričompredmetné skutky boli spáchané dňa 18. a 24. júna 2009. Trestný rozkaz bol obžalovanému doručený
26. júna 2009.

Z uvedeného je zrejmé, že v súbehu sú tie trestné činy spáchané obžalovaným, ktorých sa dopustil pred
dňom 26. júna 2009, teda pred dňom, kedy bol trestný rozkaz Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009,
sp. zn. 0T/1/2009, doručený obžalovanému (v zmysle § 353 ods. 8 druhá veta Trestného poriadku).
Vzhľadom na uvedené súd postupoval v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona.

Najprísnejším zo všetkých zbiehajúcich trestných činov, v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona, je zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a preto súd vychádzal pri ukladaní trestu
práve z trestnej sadzby tohto zločinu, pričom výška trestnej sadzby stanovená zákonom pri tomto zločine
(§ 188 ods. 2 Trestného zákona) je v rozpätí 7 rokov až 12 rokov.

Súd zistil u obžalovaného poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona, nakoľko pred

spáchaním trestnej činnosti viedol riadny život, a v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, nakoľko sa
k spáchaniu trestných činov priznal a trestné činy oľutoval. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak súd
zistil jednu - spáchanie viacerých trestných činov v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona. K použitiu
tejto priťažujúcej okolnosti došlo z dôvodu, že obžalovaný spáchal 2 trestné činy (zločin lúpeže i zločin
vydierania) jedným skutkom, to znamená, že v prípade týchto dvoch zločinov nešlo o viacčinný súbeh

trestným činov. Iná situácia by nastala a spáchanie druhého trestného činu, ako priťažujúcej okolnosti,
by sa nepoužilo, ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je
zločinom, aplikovať tzv. asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona; spáchanie ďalšieho
trestného činu popri zločine je totiž okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa
uvedeného ustanovenia. Platí, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť

takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (v jeho
príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2
Trestného zákona, resp. § 42 ods. 1 Trestného zákona). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému
použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona bráni zásada „ne bis in idem“
vyjadrená v § 38 ods. 1 Trestného zákona. Takáto situácia by nastala, ak by sa obžalovaný dopustil vo

viacčinnom súbehu spáchania len prečinu krádeže a zločinu lúpeže, príp. len prečinu krádeže a zločinu
vydierania.

Súd teda, na rozdiel od pôvodného výroku o treste, pridal jednu poľahčujúcu okolnosť - podľa § 36 písm.
j) Trestného zákona, nakoľko súd nezistil žiadne protiprávne konanie obžalovaného predchádzajúce

spáchaniu trestnej činnosti v prejednávanej trestnej veci (čo sa v podstate napokon konštatuje v
samotnom rozsudku). Súd nezistil ani pôvodnú priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. f) Trestného
zákona (spáchanie trestného činu verejne), pretože platí, že trestný čin je spáchaný verejne, ak je
spáchaný a) obsahom tlačoviny alebo rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, použitím
počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom, alebo b) pred viac ako dvoma súčasne

prítomnýmiosobami(§122ods.2Trestnéhozákona).Knaplneniuznaku„predviacakodvomaosobami“
dôjde, ak a) sú pri páchaní trestného činu súčasne prítomné najmenej 3 osoby, b) ide o osoby odlišné od
páchateľa, c) tieto osoby sú spôsobilé konanie páchateľa postrehnúť a rozumieť mu. Zo znenia skutkovej
vety rozsudku nevyplýva spáchanie trestnej činnosti ani jednou z citovaných foriem; v rámci skutku bola
prítomná poškodená W. W. a poškodená Y. W., čiže okrem páchateľa išlo len o 2 osoby, pričom navyše

sporné je aj naplnenie znaku „súčasne prítomné“.

Základná trestná sadzba odňatia slobody za najprísnejší zločin lúpeže podľa § 188 ods. 2 Trestného
zákona je 7 rokov až 12 rokov. Keďže obžalovanému bolo potrebné ukladať súhrnný trest za 2 zločiny
a 1 prečin, bolo potrebné podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona upraviť trestnú sadzbu aplikáciou tzv.

asperačnej zásady.

V tejto súvislosti je však potrebné pritom uviesť, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
publikovaným v Zbierke zákonov pod č. 428/2012 z 28. novembra 2012 bolo vyslovené, že v § 41 ods.
2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 41 ods. 2 slová v texte za bodkočiarkou
„súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ Trestného
zákona dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. AkNárodná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej
republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky platnosť.

Z vyššie citovaného výroku nálezu ústavného súdu vyplýva, že citovaná časť ustanovenia § 41 ods. 2
veta za bodkočiarkou Trestného zákona je nielen v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky, ale taktiež
dňom publikácie nálezu v Zbierke zákonov stratila účinnosť.

Vzhľadom na to vyššie citované zákonné ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona „súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ už nie je platné
ustanovenie.

Nakoľko pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je u obžalovaného v pomere 2:1 v prospech
poľahčujúcich okolností, dochádza k úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona,

avšak zároveň je v zmysle vyššie uvedeného potrebné vykonať úpravu trestnej sadzby aj podľa § 41
ods. 2 Trestného zákona. S poukazom na rozhodnutie R 32/2009, ale aj napr. rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo 07. decembra 2016, sp. zn. 1To/122/2016, sa konkrétne rozpätie trestnej sadzby v danom
prípade určuje tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa § 38 Trestného zákona a až následne
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Naznačeným postupom došlo najskôr znížením hornej hranice

zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu k rozpätiu trestnej sadzby od 7 rokov až do 10
rokov a 4 mesiace (12 rokov - 7 rokov = 5 rokov; 1/3 z 5 rokov je 1 rok a 8 mesiacov; 12 rokov - 1
rok a 8 mesiacov = 10 rokov a 4 mesiace). Na to došlo k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby v
rámci asperačnej zásady, pričom v tomto prípade sa (základná, neupravená) horná hranica trestnej
sadzby uvedená v osobitnej časti Trestného zákona zvyšuje o jednu tretinu bez ohľadu na dolnú hranicu

trestnej sadzby, teda v danom prípade o 4 roky (12 rokov : 3 = 4 roky). V tejto súvislosti platí, že úprava
trestnej sadzby podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona je možná len pri zvyšovaní alebo znižovaní trestnej
sadzby podľa § 38 Trestného zákona t. j. len v prípade zistenia prevažujúceho pomeru poľahčujúcich
alebo priťažujúcich okolností; ustanovenie § 38 ods. 8 Trestného zákona je špeciálnym ustanovením
a nemožno ho (ani analogicky) použiť pri postupe podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (R 19/2011).

Uvedeným postupom došlo k úprave hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody na 14 rokov
a 4 mesiace.

Vyššie uvedeným postupom súd prihliadol aj na predchádzajúce vedenie riadneho života, postoj
obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, no na druhej strane musel zohľadniť okolnosti spáchaných

skutkov, ktorými došlo k spáchaniu - okrem jedného prečinu - dvoch značne závažných zločinov, a
to násilného charakteru, namierených aj proti majetku iného, ďalej bolo nutné prihliadnuť aj na zištné
pohnútky páchateľa, následok trestnej činnosti a súčasne aj možnosti nápravy páchateľa. Preto súd
považuje uložený nepodmienečný súhrnný 7-ročný trest odňatia slobody za primeraný a dostatočný na
prevýchovu o nápravu obžalovaného; s poukazom na skôr uložený trest ide súčasne o trest zákonný

a spravodlivý. Neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by boli dôvodom na to, aby trest bol ukladaný v
polovici, či pri hornej hranici upravenej trestnej sadzby

Súd sa zaoberal aj možnosťou mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobodu pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 39 ods. 1 Trestného zákona) u obžalovaného, avšak nezistil

také pomery u páchateľa a už vôbec nie ani okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup umožňovali.

V tejto súvislosti súd pripomína, že za pomery páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho
osoby, nesúvisia so spáchaným trestným činom, avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste. V podstate
ide o rodinné a osobné pomery, ktoré existujú nie v čase spáchania skutku, ale v čase rozhodovania

o treste. Žiadne takéto, prípadne iné výrazné okolnosti, ktoré by umožňovali postup podľa § 39
ods. 1 Trestného zákona však neboli zistené ani počas prípravného konania a ani na hlavnom
pojednávaní (ide napr. o majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny,
starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo potenciálnej družky a pod.). Rovnako neboli zistené ani
žiadne okolnosti prípadu (všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a

závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa) odôvodňujúce mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody. Navyše, ani samotná prísnosť zákonom stanovenej trestnej sadzby nemôže byť
samaosebeokolnosťou,ktorábyodôvodňovalauloženietrestupoddolnúhranicuzákonomustanovenej
trestnej sadzby (R 24/1966 - III).Posledná veta predchádzajúceho odseku dáva odpoveď aj na návrh obhajoby, ktorá sa domáhala
nižšieho ako 7-ročného trestu odňatia slobody z dôvodu, že daný trest za daný skutok sa obžalovanému

zdá priveľký (okrem toho súd konštatuje, že diskutabilná je v danom prípade samotná prísnosť trestnej
sadzby za spáchané zločiny a prečin). Nedôvodným je aj poukazovanie na to, že k spáchaniu skutku
došlo v roku 2008; plynutie času v danom prípade nemôže byť okolnosťou, ktorá by mala za následok
ukladanie miernejšieho trestu, pretože v takých prípadoch by sa každý odsúdený po uložení viacročného
trestu (hoci aj na dolnej hranici trestnej sadzby) mohol po vykonaní niekoľkých rokov domáhať rôznymi

spôsobmi prehodnotenia výšky trestu z dôvodu uplynutia určitej doby; naopak, práve obžalovaným
podsúvané riešenie by bolo v rozpore s účelom trestu, so zásadami ukladania trestov a ich výkonom.
Rovnako irelevantným je tvrdenie obhajoby o ďalšom („obrovskom“) 9-ročnom treste odňatia slobody.
Platí, že pokiaľ trestné činy - v danom prípade závažné zločiny - páchané sú, nevyhnutne so sebou
nesú aj následky vyplynúce z nich pre toho - ktorého páchateľa. Uvedené konanie obžalovaného,
keď sa opakovane dopúšťal trestnej činnosti, v súhrne svedčí o tom, že predchádzajúce odsúdenia

na obžalovaného zjavne nemali výchovný vplyv. Uvedený 9-ročný trest bol obžalovanému uložený
za recidivujúce (teda nešlo o trestnú činnosť spáchanú v súbehu) spáchanie zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona. V nadväznosti na ďalšie tvrdenia obhajoby súd
uzatvára, že obžalovaný nemá na aplikáciu § 39 Trestného zákona automatický nárok, hoci v pôvodnom
konaní súd pri rozhodovaní o treste tento inštitút využil, avšak to neznamená, že k použitiu uvedeného

zmierňovacieho ustanovenia má dôjsť aj v konaní po povolení obnovy konania a trest má byť uložený aj
pod nezvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Inými slovami, súd v pôvodnom konaní i súd v obnovenom
konaní bol a je zhodne v oboch prípadoch toho názoru, že pre nápravu páchateľa a na zabezpečenie
ochrany spoločnosti je adekvátnym 7-ročný trest odňatia slobody.

Nad rámec uvedeného súd považuje za potrebné zdôrazniť, že k rozhodnutiu súdu o povolení obnovy
konania ani nemalo vôbec dôjsť, a to s poukazom na právnu vetu III. stanoviska Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. novembra 2013, sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorej ak bolo použité ustanovenie
podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom
znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa §

41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák.
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že účinky použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení
účinnompred21.decembrom2012,častiprvejvetyzabodkočiarkou,súnegovanépoužitímustanovenia
§ 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona. Sprísnená trestná sadzba
v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto
prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby
trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo
od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do
21. decembra 2012, častí prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod

asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť ešte aj nižší trest. V takom prípade sa ustanovenie §
41b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu z 28. no-
vembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, nepoužije, nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41
ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, na
dotknuté prípady nedopadli. Nakoľko v predmetnej trestnej veci obžalovaného V. Z. bol trest ukladaný

aplikáciou zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, platí vyššie uvedené a preto bolo
potrebné návrh na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnuť. Avšak,
ak už bola obnova konania právoplatne povolená, bolo nutné zvoliť ďalší procesný postup v intenciách
dotknutého uznesenia o povolení obnovy konania.

Na výkon trestu odňatia slobody súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože nebol v
posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu
bol uložený za úmyselný trestný čin.V súlade s § 42 ods. 2 Trestného zákona bolo potrebné súčasne zrušiť aj výrok o treste v trestnom
rozkaze Okresného súdu Malacky z 26. júna 2009, sp. zn. 0T/1/2009, právoplatnom dňa 06. júla 2009,

ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku
ktorej došlo zrušením, stratili podklad, pretože sa ukladal súhrnný trest.

Súd obžalovanému súčasne uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks rozkladací nôž s hnedou rúčkou
uloženého v depozite súdu pod č. 21/09, nakoľko ide o vec, ktorá bola použitá na spáchanie trestného

činu. Trest prepadnutia veci je inštitútom postihujúcim vlastnícke práva páchateľa trestného činu a
vo svojej podstate znamená, že páchateľ na základe rozhodnutia súdu stráca vlastnícke právo k
individuálne určenej veci alebo veciam, ktoré sú v priamom vzťahu k spáchanému trestnému činu.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej
spoločnosti COOP Jednota Senica, spotrebné družstvo, škodu vo výške 516,83 eur, nakoľko nárok na

náhradu škody boli poškodeným riadne a včas uplatnený, a napokon obžalovaný sa sám k spáchaniu
skutku (vrátane výšky škody) priznal a nenamietal ani výšku škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné

uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.