Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 8, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223288
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117223288.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: G. U., nar. XX.XX.XXXX, XXX
XX A. XXX, o zaplatenie 135,70 Eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 13csp/265/2017 - 40 zo dňa 29.11.2019 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu
135,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52,19 aura od 24.06.2017 do
zaplateniaataktiežsadomáhalnáhradytrovkonania.Žalobabolaodôvodnenáskutočnosťou,žedošlok
postúpeniu pohľadávky dňa 23.06.2017 medzi postupcom a žalobcom. Postupca uzatvoril so žalovanou
dňa 09.02.2015 zmluvu, pričom na základe zmluvy poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky
čerpania peňažných prostriedkov a podmienky splácania peňažných prostriedkov, ako aj podmienky pri
neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti žalobca uviedol, že sú upravené v samotnej zmluve

a vo všeobecných obchodných podmienkach.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:

„Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 297, § 132 ods. 1, § 204, § 132 ods. 1, § 186 ods.
2, § 215 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 5, § 149, § 153 ods. 1, § 140 ods. 2, § 186 ods. 2, §
205 Civilného sporového poriadku, § 497 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010, §
11 ods. 1 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo odôvodnil tým, že dňa 9.2.2015 uzatvoril právny
predchodca žalobcu so žalovanou písomnú zmluvu, podľa predložených príloh sa však jednalo o zmluvu
o osobnom účte, na základe ktorej mal pre žalovanú viesť účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, a nie ozmluvuoúverealeboinúzmluvu,nazákladektorejsamotnejbymalibyťžalovanejposkytnutéakékoľvek
konkrétne peňažné prostriedky (zmluva o povolenom prečerpaní v konaní nijako konkrétne tvrdená a
ani predložená nebola). Na základe čoho, kedy a akým konkrétnym spôsobom mal teda vzniknúť dlh

žalovanej voči žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) uplatnený v tomto konaní, resp. na základe
čoho by mala platiť splátky v (akýchkoľvek) „stanovených“ termínoch, v konaní zistené nebolo.

5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil tak, že žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil
voči žalovanej ako spotrebiteľovi v súvislosti s jej vzťahom s jeho právnym predchodcom (ako s bankou

- dodávateľom) zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením o uzavretí nešpecifikovanej
zmluvy a o poskytnutí nešpecifikovaných peňažných prostriedkov bližšie nešpecifikovaným spôsobom
(bez toho aby bolo zrejmé kedy, akým spôsobom a v akej výške žalovaná peňažné prostriedky vo svoj
prospech reálne dostala), t.j. bez presnej špecifikácie vzniku dlhu s poukazom na pripojené listiny (z
ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ ale procesne netvrdil a
nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods.

1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo
do základu a výšky, a umožnili ho preskúmať, a preto považoval súd prvej inštancie podanú žalobu za
nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania mal pritom súd za to, že žaloba má po formálnej
stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj
uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností. Posúdenie žaloby, ako aj posúdenie

(ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou vyhodnotenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v
opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Ďalšie
dopĺňanie rozhodujúcich skutočností neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294
v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa záverov súdu

prvej inštancie celá žaloba má skôr len všeobecná rámcovú a formulárovú podobu s požadovanou
úhradou údajného dlhu, bez uvedenia všetkých nevyhnutných a rozhodujúcich skutočností tak, aby
bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť. Z predloženej žaloby nemožno objektívne
zistiť (nedokáže to súd, a nieto ešte priemerný spotrebiteľ), určite a zrozumiteľne identifikovať všetky
také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky

i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bez konkretizácie uplatnených povinností a
vymedzeniaokolnostíichvznikudôvodomdlhunieje).Akišloovráteniepeňažnýchprostriedkovzúveru,
žalobca neuviedol kedy a akým spôsobom žalovaná peňažné prostriedky reálne dostala (čerpala), teda
kedy a akým spôsobom dlh vznikol, a kedy ho, resp. jeho jednotlivé položky mala žalovaná splácať,
resp. na základe čoho má požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate

založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne
skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Vo vzťahu k požadovanej
sume žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie
jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v
minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v

znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu
(zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti
účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez
osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno

nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne
vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky
(z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku
žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná

a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich
správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých
verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon). Podľa § 205 CSP iba listiny vydané
orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené
zaverejné,potvrdzujúpravdivosťtoho,čosavnichosvedčujealebopotvrdzuje,akniejedokázanýopak.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo
2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím
doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny.
Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činíz provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející
účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení
- zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“ V prejednávanej veci mal žalobca bremeno

tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so
záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné
prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne
nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich

výpočet),kedy(vsúvislostisúrokmizomeškaniaipremlčaním)boltentodlhresp.jehojednotlivépoložky
splatný,ažezmluvaobsahujevšetkyobligatórneobsahovénáležitosti.Zust.§132a§294CSPjepritom
zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a
to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej
doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade
so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne

vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich
sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne
skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä
či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť) v konaní riadne ani netvrdil.
Hoci má žaloba po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením

o údajnom dlhu, bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali. Žalobca neuviedol
konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho
tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods.
1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí,
priznať jej podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal
súdnyúradník).Keďževšakžalovanejstranevdoterajšomkonanípodľaobsahusúdnehospisudoposiaľ

žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá
právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

7. Proti rozsudku padal včas odvolanie žalobca, ktorý v podanom odvolaní uviedol, že proti uvedenému

rozhodnutiu podáva v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
právanaspravodlivýproces.Žalobcazastávanázor,žeust.§297písm.b)Civilnéhosporovéhoporiadku
je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu
sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. § 297 písm.

b) CSP žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné,
resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie
v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, teda bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je
podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Je zrejmé, že súd
nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba rešpektovať zákonné

ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť bez toho, aby súd nenariadil vo
veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu. V tomto
žalobca poukázal na ust. § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého
bol súd povinný taktiež uviesť predbežné právane posúdenie veci. Žalobca mal za to, že v danom
konaní súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu

skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho súd
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože tento nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní
akejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti zo strany súdu ako skutočnosti spornej, resp. nepreukázanej, a
preto žalobca nemal dôvod na označenie ďalších dôkazov v tomto smere a z uvedeného dôvodu
považujezaabsurdné,abysúdbeznariadeniapojednávaniazamietolžalobupreneuneseniedôkazného

bremena. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/124/2018 zo dňa
04.12.2018, v ktorom sa uvádza: „Ak totiž ustanovenie § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku
upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby
súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodnýchtvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1
Civilného sporového poriadku), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami
alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými, resp.

nespornýmitvrdeniamistránanimipredloženýmilistinamináležitepreukázané,ažetedapodkladompre
rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného
bremena (tak ako je to v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť
tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne), alebo povinnosť dôkaznú
(nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne

posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa ust. § 297 písm. b)
Civilného sporového poriadku, ako to bolo v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 297 veta
prvá Civilného sporového poriadku), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle ust. § 181
ods. 2 Civilného sporového poriadku a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a
dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.“ Podľa názoru žalobcu, v prípade, ak by
súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by stranám sporu prezentoval, ktoré skutočnosti považuje

za nesporné a ktoré za sporné, resp. nepreukázané, žalobca by uplatnil ďalšie prostriedky procesného
útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Vzhľadom na to žalobca zastáva názor, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak bez nariadenia
pojednávania zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené

žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tomto napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. §
388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalovaná sa k žalobcom podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu poukazuje
na ust. § 387 ods. 2 CSP.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacej námietke žalobcu, odvolací súd
uvádza nasledovné.

12. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018, na ktoré žalobca poukazuje, pričom už zo samotného rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave je zrejmé, že toto rozhodnutie, aj keď sa týka verejného vyhlásenia rozhodnutia
v zmysle ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, sa pri tomto procesnom ustanovení však
zaoberá skutočnosťou neunesenia dôkazného bremena, nie skutočnosťou nesplnenia si povinnosti
tvrdenia. Vo veci, v ktorej rozhoduje tunajší odvolací súd, bola žaloba zamietnutá nie pre neunesenie
dôkazného bremena, ale pre nesplnenie si povinnosti tvrdenia, teda uvedenia všetkých rozhodujúcich

skutočností, ktoré odôvodňujú podanie samotnej žaloby. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/124/2018 zohľadniť.

13. Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
11.06.2019 sp. zn. I. ÚS/246/2019, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Pasivita žalovaného v konaní

nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať
akýkoľvekuplatnenýnárok.Všeobecnýsúdnemôževyvodzovaťprávneúčinkyzozanedbaniaprocesnej
povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia.Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov
civilného procesu.“

14. Ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku je potrebné vykladať v priamej súvislosti s
ust. § 140 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a ust. § 294 Civilného sporového poriadku.
Povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom
je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Taktiež je zrejmé, že tvrdenia strany sporu, ktoré

možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, vágne alebo paušálne, nie sú pre súd spôsobilé byť
predmetom dokazovania a neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie. Primárne by jednoznačne mali byť
všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súdu
v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán. Ust. § 297 písm. b) CSP je formulované prostredníctvom troch spoločných znakov, a
to jednoduchého právneho posúdenia veci, nespornosti skutkových tvrdení strán a výškou zákonného

cenzusu. Vec sama kritérium bagateľného cenzusu spĺňala, rovnako spĺňala kritérium jednoduchého
právneho posúdenia veci, keďže nárok uplatňovaný žalobcom mal označený hmotnoprávny základ.
Čo sa týka tretieho kritéria, a to nespornosti skutkových tvrdení strán, aj toto kritérium bolo naplnené,
keďže samotná žalovaná skutkové tvrdenia zo strany žalobcu nerozporovala. Uvedené tretie kritérium
v zásade nekonštatuje, či nesporné skutkové tvrdenia strán, majú byť aj substancované, resp. do

akej miery má dôjsť k ich konkretizovaniu. Cieľom týchto znakov ust. § 297 písm. b) CSP je, aby
pojednávanienebolopotrebnénariaďovaťvzásadevtakýchsporoch,kdeniejenevyhnutnéprejednávať
argumenty strán týkajúce sa posúdenia samotného sporu. V danom prípade tvrdenia žalobcu uvedené
v žalobe boli natoľko všeobecné a vágne, či paušálne, že neumožňovali súdu prvej inštancie ich
vecné preskúmanie a podľa názoru odvolacieho súdu ani neboli spôsobilé byť predmetom riadneho

dokazovania. Aj z tohto pohľadu, podľa názoru odvolacieho súdu, bola naplnená formulácia § 297
písm. b) CSP a súd prvej inštancie vo veci nemusel nariadiť pojednávanie. V zmysle ust. § 140 ods.
2 CSP, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe. Teda možno konštatovať, že aj samotné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe je potrebné považovať za zmenu žaloby. Kritérium je, či tieto skutočnosti, ktoré sa majú

dopĺňať, sú rozhodujúce alebo nie. Zároveň podľa ust. § 294 Civilného sporového poriadku, zmena
žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom na formuláciu
samotnej žaloby s nasledovným textom cit.: „Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 09.02.2015
Zmluvu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky
postupcu v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovanému

peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných
prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a
vo VOP. Žalobca zastáva názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti
zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej

rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, resp. zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
„zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky“

je zrejmé, že pokiaľ by samotný žalobca k takto všeobecným, vágnym a paušálnym tvrdeniam chcel
vysubstancovať svoje tvrdenia, jednoznačne by muselo dôjsť k doplneniu rozhodujúcich skutočností.
Nejednalo by sa v tomto prípade o ďalšie relevantné skutočnosti, a to z dôvodu, že žalobca vo svojej
žalobe v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by dostatočne
konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok. Ak je teda žalovaným spotrebiteľ, zmena

žaloby je vylúčená ex lege a súdu nezostával žiaden priestor na úvahu o pripustení, resp. nepripustení
zmeny žaloby v podobe podstatnej zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností . Tu odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MbDo V 19/2007, v ktorom sa okrem iného
uvádza: „Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké
plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe“.

15. V závere je potrebné konštatovať, že pokiaľ všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu v
samotnej žalobe neboli spôsobilé byť predmetom dokazovania (zmena žaloby - podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa), nemohlo dôjsťk porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie v spore s ochranou slabšej strany
postupoval podľa ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku a následne žalobu zamietol. Pokiaľ
žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, vyššie uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie

nedošlo k neprípustnému odchýleniu sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti pri prejednaní veci.

16. Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalobcu a keďže
súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O trovách konania sporových strán bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov
konania a žalovanej v odvolacom konaní žiadne trov nevznikli.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).