Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/304/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117216716
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117216716.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu Ing. F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., J. L. XXXX/
XX, zastúpeného JUDr. S. V., advokátkou, so sídlom Y., Z. 2, proti žalovaným 1/ Z. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y., Na I. XC, 2/ F.. L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., Na I. XC, 3/ E. Z., nar XX.XX.XXXX, bytom Y.,
I. XXXX/X, žalovaní 1/ - 3/ zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. O. G., s.r.o., so sídlom Y., K. XX, o

určenie neplatnosti zmluvy a určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 31. júla 2018 č. k. 6C/39/2017-104, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11C/41/2017 zamietol. Zároveň

žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/, 3/ majú voči žalobcovi
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že v prvom rade rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 11C/41/2017. Konštatoval, že v návrhu
žalobca uviedol, že v konaní sp. zn. 11C/41/2017 sa domáha vydania neodkladného opatrenia, ktoré
ak súd vydá, toto súdne konanie stratí význam a žalobu vezme späť. Ak v konaní sp. zn. 11C/41/2017

neodkladné opatrenie nevydá, tak na žalobe žalobca bude trvať aj naďalej. Uviedol, že do skončenia
konania o zaplatenie pohľadávky nemôže sa domáhať exekúcie predajom rodinného domu, a pokiaľ
by súd jeho žalobu v konaní sp.zn. 11C/41/2017 zamietol, tak toto súdne konanie stratí význam
a žalobu vezme späť. Poukázal na to, že po posúdení návrhu žalobcu však súd dospel k záveru,
že tento nie je dôvodný, a preto ho súd prvým výrokom zamietol. V konaní sp.zn. 11C/41/2017 sa
žalobca domáha zaplatenia pohľadávky ako ručiteľ, ktorý sa stal v dôsledku splnenia dlhu za dlžníka
novým veriteľom dlžníka. V tomto konaní sa však nerieši žiadna taká otázka, od vyriešenia ktorej by

bezprostredne záviselo rozhodnutie súdu v konaní sp.zn. 16C/39/2017. O podanej určovacej žalobe
súd môže rozhodnúť aj bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie o tam podanej žalobe na plnenie, bez
toho, aby čakal na výsledok konania. Tento výsledok totiž pre vyriešenie otázky, či napadnutá zmluva je
alebo nie je platná a pre rozhodnutie o tom, kto má byť vlastníkom rozostavanej stavby, nie je potrebný.
Otázka kto, koľko, prípadne či vôbec bude zaviazaný v konaní sp.zn. 11C/41/2017 žalobcovi uhradiť,
totiž pri posudzovaní samotnej platnosti či neplatnosti zmluvy a vyhodnotení, komu svedčí vlastnícke

právo, nie je relevantný. Pokiaľ žalobca odôvodňoval návrh na prerušenie konania tým, že podľa toho,
ako skončí konanie sp.zn. 11C/41/2017, bude na žalobe podanej v konaní sp.zn. 16C/39/2017 trvať,
prípadne ju vezme späť, podľa názoru súdu takáto argumentácia nie je sama osobe dôvodom preprerušenie konania. Civilný sporový poriadok totiž neumožňuje prerušiť konanie z dôvodu, aby strana
sporu podľa výsledku iného konania zvažovala svoj procesný postup, či procesnú stratégiu v inom
konaní. Takýto dôvod na prerušenie konania neobstojí. Dôvodom na prerušenie konania je jedine taký

prípad, keď prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, avšak, ako už bolo vyššie odôvodnené, žiadna otázka, ktorá by bola potrebná
pre posúdenie dôvodnosti predmetu konania tak, ako je tento vymedzený žalobou v konaní sp.zn.
16C/39/2017, sa v konaní sp.zn. 11C/41/2017 nerieši. Súd pritom nezistil ani žiaden dôvod na prerušenie
konania (obligatórne) podľa § 162 ods. 1 CSP, keďže nenastala ani jedna z tam predpokladaných

skutočností, podpísm.a/,tj.niejenutnézodpovedanieprejudiaciálnejotázky,ktorúsúdnemáprávosám
v prebiehajúcom konaní riešiť, teda nejde o determináciu určitej právnej otázky inou právnou otázkou,
od ktorej vyriešenia je závislý výrok vo veci samej v spore, ktorú si ale konajúci súd sám nemôže posúdiť.
Súčasne nedal súd návrh na začatie konanie uvedené pod písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, a teda
ani podľa tohto ustanovenia dôvod na prerušenie konania súd nevzhliadol. Vzhľadom na vyššie uvedené
súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia

ďalej uviedol, že žalobca sa v konaní (prvým petitom žaloby) domáhal určenia neplatnosti zmluvy o
postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia zo dňa 10.04.2013 z dôvodu, že táto zmluva
bola uzatvorená napriek vykonateľnému predbežnému (v súčasnosti už neodkladnému) opatreniu, ktoré
takýto úkon zakazovalo, a teda takýto úkon nie je dovolený. Takýto úkon považoval za neplatný pre
rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Možno konštatovať, že žalobca sa týmto prvým navrhovaným

petitom žaloby domáhal určenia právnej skutočnosti a nie určenia, či tu právo je, alebo nie je. Právny
úkon (v danom prípade zmluva, ako viacstranný právny úkon) je právnou skutočnosťou, s ktorou
objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik (rovnako aj zrušenie) práv a povinností. Z tohto vyplýva, že
pre účely cit. ust. § 137 CSP je potrebné vnímať žalobu o určenie platnosti / neplatnosti právneho úkonu
ako žalobu o určenie právnej skutočnosti. Vychádzajúc tak zo znenia cit. ust. § 137 písm. d) CSP je

možné vyvodiť, že CSP zásadne nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou
žalôb o určenie právnej skutočnosti za podmienky, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Právo
domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia preto,
že táto je v rozpore s nariadeným predbežným / neodkladným opatrením, pre rozpor s § 39 Občianskeho
zákonníka, zákon však neustanovuje. To znamená, že právo domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy z

týchto dôvodov z osobitného predpisu nevyplýva, a preto vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu tak
súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti žaloby žalobcu o určenie neplatnosti zmluvy, z ktorého
dôvodu súd žalobu v tejto časti zamietol. V ďalšej časti súd skúmal dôvodnosť žaloby v časti o určenie
vlastníckeho práva (druhý navrhovaný petit). Túto časť žalobu súd podradil pod ust. § 137 písm. c/
CSP, keďže ide o určenie , či tu právo je alebo nie je. Základným procesným predpokladom úspešnosti

určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP je však existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny
záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. žalobcu. Pokiaľ chce žalobca
osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti
prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie

je. V prejednávanej veci pritom nejde o prípad, kedy by právny záujem na požadovanom určení práva
vyplýval z právneho predpisu, keďže žiaden predpis neoprávňuje, resp. neukladá povinnosť niekomu
podať takú žalobu, akú podal žalobca. Preto v prejednávanej veci žalobca musí tvrdiť a preukázať,
že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení práva. Žalobca k naliehavému právnemu
záujmu počas konania dôvodil tým, že bez požadovaného určenia, bude jeho postavenie neisté, pričom

naliehavý právny záujem je podľa neho daný, nakoľko správanie žalovaných svedčí o ich úmysle porušiť
jeho právo na uspokojenie pohľadávky. Poukázal na to, že v dôsledku uzavretia zmluvy o postúpení práv
a povinností zo stavebného povolenia bude spôsobená nevymožiteľnosť jeho pohľadávky uplatnenej v
konaní sp.zn. 11C/41/2017 (aj voči žalovanému 1/), pričom sa javí, že práve exekučný predaj rodinného
domu postaveného žalovanými 1/ s 2/ bude jediná možnosť jej uspokojenia. Zmluvou bolo spôsobené,

že vlastníčkou stavby po kolaudácii by sa stala žalovaná 3/, žalovaní 1/ a 2/ sa tak chceli zbaviť
rozostavanej stavby a dosiahnuť, aby kolaudačné rozhodnutie bolo vydané na žalovanú 3/ ako na tretiu
osobu, na ktorú nebude mať žalobca žiaden dosah pri uspokojovaní svojej pohľadávky. Súd vyhodnotiac
všetky skutočnosti však dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
k rozostavanej stavbe v prospech žalovaných 1/ a 2/, nie je v prejednávanej veci daný. Žalobca sa

domáha určenia vlastníckeho práva žalovaných 1/ a 2/ k predmetnej rozostavanej stavbe rodinného
domu na tom skutkovom základe, že zmluva o postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia
zo žalovaných 1/ a 2/ na žalovanú 3/ je neplatným právnym úkonom, pretože bol učinený v dobe,
keď vykonateľným neodkladným opatrením bola uložená povinnosť zdržať sa dispozície s uvedenoustavbou. Otázka platnosti právneho úkonu vo vzťahu k požadovanému určeniu vlastníckeho práva
je tak otázkou predbežnou. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že judikatúra vyvodila absolútnu
neplatnosť právneho úkonu z dôvodu rozporu so zákonom v prípade, kedy predávajúci porušil zákaz

prevodu veci uložený mu vykonateľným predbežným opatrením súdu (napr. rozhodnutie publikované v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk - Česká republika, pod č. 59, ročník 2001, str. 537). Dokonca
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 1149/2003, zo dňa 23.2. 2006, toto rozhodnutie ešte
rozšíril a uviedol, že táto absolútna neplatnosť sa nezhojí ani tým, že súd predbežné opatrenie po
uzavretí zmluvy neskôr zruší. Otázka je, či sa takejto neplatnosti môže dovolať aj osoba, ktorá nebola

účastníkom dotknutej zmluvy, pričom táto otázka už bola v súdnej praxi nastolená a aj vyriešená. Súd
pri posúdení uvedenej skutkovej situácie vychádzal podporne z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
22 Cdo/ 1377/2001 z 11.12.2002, kde bolo uvedené, že žalobca môže mať naliehavý právny záujem
na určení, že vlastníkom určitej nehnuteľnosti je žalovaný ako povinný dlžník žalobcu, ktorý ju previedol
na inú osobu, hoci mu to zakazovalo vykonateľné predbežné (aktuálne neodkladné) opatrenie súdu,
ak týmto určením získa doklad potrebný pre nariadenie výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľností,

keďže odporovať je možné iba platnému právnemu úkonu. Najvyšší súd v rozsudku bližšie vysvetlil,
že pri daných právnych vzťahoch je to vtedy, keď si nejde dosť dobre predstaviť iný spôsob uplatnenia
práva žalobcu, ktorým by mohol docieliť uspokojenie práva (pohľadávky), ak dlžník žalobcu nemá
iný majetok, ktorý by mohol byť predmetom výkonu rozhodnutia a ktorým by mohli byť pohľadávky
žalobcu uspokojené, než len výkonom rozhodnutia predajom sporných nehnuteľností. Súd však v

prejednávanej veci splnenie tejto podmienky nezistil. V konaní totiž nebolo žalobcom preukázané, že
by jeho dlžník nevlastnil iný majetok (akýkoľvek hnuteľný či nehnuteľný), z ktorého by bolo možné jeho
pohľadávku prípadne uspokojiť. Treba pritom dodať, že práve žalobcu zaťažuje bremeno preukázania
tejto skutočnosti. Žalobca síce tvrdil, že žalovaní 1/ a 2/ majú viacero exekúcií, že sa javí, že nebude
môcť inak, ako len predajom rozostavanej stavby pohľadávku uspokojiť. Na preukázanie týchto tvrdení

však neprodukoval žiaden dôkaz, zo spisu nevyplynulo, že by aktuálne boli žalovaní 1/ a 2/ osoby
nemajetné, prípadne, že by mali viacero neuspokojených záväzkov. Pokiaľ v odôvodnení uznesenia,
ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, sa konštatuje, že boli osvedčené viaceré exekúcie na
tam uvedených žalovaných (Z. L. MBA, Ing. Z. L. a Y. L.), súd konštatuje, že táto skutočnosť nebola
žalobcom nepochybne preukázaná ku dňu rozhodovania súdu v prejednávanej veci. Nebolo teda

preukázané, že by požadované určenie vlastníckeho práva bolo skutočne nevyhnutné pre zlepšenie
postaveniažalobcu,tedapreuspokojeniepohľadávkyzdôvoduabsencieinéhopostihnuteľnéhomajetku
vo vlastníctve dlžníka. Ďalej konštatoval, že v tejto súvislosti však treba poukázať aj na inú okolnosť
potrebnú pre konštatovanie existencie naliehavého právneho záujmu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30 Cdo 1943/2004 zo dňa 31.08.2005, za stavu, keď veriteľ má voči dlžníkovi splatné, ale

ku dňu rozhodovania nevymáhateľné pohľadávky a dlžník učinil neplatný právny úkon, ktorým skrátil
uspokojenie týchto pohľadávok prevodom nehnuteľností, nemá veriteľ naliehavý právny záujem na
určení, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľností. Veriteľ by totiž nemohol viesť výkon rozhodnutia
predajom nehnuteľností, pretože nemá exekučný titul. Uvedené je možné použiť aj v prejednávanej
veci, pretože ku dňu rozhodnutiu súdu žalobca iba predpokladá, že v súbežne prebiehajúcom konaní

získa vykonateľný exekučný titul a že mu dlžníci, resp. niektorý z nich, keďže sa domáha uspokojenia
pohľadávky od viacerých dlžníkov, pohľadávku dobrovoľne nesplní. Nie je jasné, v akej výške táto
bude (ak bude) priznaná, a preto nemožno ani konštatovať, že vzhľadom na výšku takto priznanej
pohľadávky, nebude v možnostiach dlžníkov túto dobrovoľne uhradiť a bude nutné pristúpiť k exekúcii.
V kontexte toho, čo bolo uvedené v odseku 26, nie je možné následne ani predpokladať, že ak

by vôbec bolo následne k exekúcii nutné pristúpiť, či by skutočne rozostavaná stavba bola jediným
postihnuteľným majetkom dlžníka žalobcu. V neposlednom rade však treba uviesť to, že aj v prípade
pristúpenia k exekúcii, postihnúť uvedenú rozostavanú stavbu predajom v exekúcii by bolo možné len
ak by táto bola zapísaná v katastri nehnuteľností. Táto však, ako tvrdili žalovaní, ktoré tvrdenie žalobca
nerozporoval, do dnešného dňa nie je v katastri nehnuteľností zapísaná (ani ako rozostavaná stavba),

a preto by ani prípadným vyhovením žalobe žalobca nezískal podklad pre vykonanie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie zhrnúc uvedené uzavrel, že žalobca na požadovanom
určení vlastníckeho práva nemá podľa názoru súdu naliehavý právny záujem, a preto bez ďalšieho
prieskumu merita veci je nutné žalobu aj v časti o určenie vlastníckeho práva zamietnuť. I napriek
tomu, súd konštatuje, že aj keby predsa len pristúpil k posúdeniu zmluvy o postúpení práv a povinností

zo stavebného povolenia, musel by nevyhnutne dospieť k záveru, že tento úkon nemá charakter
scudzovací, a teda táto zmluva by i tak nebola spôsobilá privodiť následok spočívajúci v prevode
vlastníckeho práva k rodinnému domu z dlžníka na tretiu osobu tak, ako to nariadené neodkladné
opatrenie zakazovalo. Potom logicky nemožno hovoriť o takom právnom úkone, v dôsledku ktorého byčokoľvek ušlo z (prípadnou budúcou exekúciou) postihnuteľného majetku žalovaných 1/ a 2/ a dostalo sa
to do sféry vlastníctva žalovanej 3/, ktorá nie je v postavení dlžníka žalobcu a logicky by tak nemohlo ani
dôjsť k zhoršeniu postavenia žalobcu. Prevod vlastníckych práv k veci - rozostavanej stavbe -rodinnému

domu, ktorý bol zakázaný vykonateľným predbežným opatrením súdu zo dňa 25.01.2016, zo žalovaných
1/ a 2/ na žalovanú 3/ totiž napadnutou zmluvou o postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia
nebol uskutočnený. Táto zmluva totiž prevádzala iba práva a povinnosti zo stavebného povolenia ako
individuálneho správneho aktu, a to aj napriek tomu, že si zmluvné strany do zmluvy zahrnuli klauzulu,
podľa ktorej sa vlastníkom rozostavanej stavby (rodinného domu) stane žalovaná 3/. Stavba ako vec

vzniká okamihom, kedy je vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie
stavebné práce smerujú už len k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomuto v
prípade nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, keď už je jednoznačne a nezameniteľným
spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu všetky
ďalšie práce smerujú iba k dokončeniu veci, ktorá už vznikla, niekomu patrí a až od tohto okamihu je
stavba spôsobilým predmetom zmluvných dojednaní. V prejednávanej veci teda súd právne uzavrel,

že pokiaľ predmetný rozostavaný rodinný dom v čase uzatvorenia zmluvy o prevode práv a povinností
zo stavebného povolenia nebol ešte v tak pokročilom štádiu rozostavanosti ako je uvedené vyššie,
aby vôbec mohol byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, potom takáto stavba nebola absolútne
spôsobilým predmetom zmluvy, a teda nebolo vôbec možné vlastníctvo k stavbe v takomto počiatočnom
štádiu na nikoho účinne previesť. Pokiaľ sa potom aj v napadnutej zmluve uviedlo, že vlastníkom

rozostavanej stavby stane žalovaná 3/, takéto dojednanie by vzhľadom na toto odôvodnenie, nebolo
spôsobilé vyvolať prevod vlastníckeho práva. Pokiaľ v čase uzatvorenia uvedenej zmluvy už rodinný
dom bol v takom štádiu rozostavanosti, že táto stavba sa stala vecou v právnom zmysle slova, a
teda aj spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, potom zmena vlastníctva k nej môže byť
uskutočnená len na základe tých skutočností, ktoré Občiansky zákonník, ako základná právna norma

upravujúca spôsob zmeny vlastníctva k nehnuteľnostiam, pozná. To znamená, že zmenu vlastníctva by
bolo nutné urobiť iba zmluvou predpokladanou Občianskym zákonníkom, ktorým sa spravujú majetkové
vzťahy fyzických osôb, teda zmluvou, ktorá pre nadobudnutie vlastníctva (žalovanou 3/) by vyžadovala
všetky zákonné náležitosti, písomnú formu a predovšetkým následný vklad do katastra nehnuteľností.
Takýto charakter však celkom zrejme nemá zmluva o prevode práv a povinností zo stavebného

povolenia, a preto ňou ani v tomto prípade nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému
rozostavanému rodinnému domu. Za žiadnych okolností teda nedošlo k prevodu vlastníctva k rodinnému
domu.Keďženebolopreukázanéuzatvoreniescudzovaciehohmotnoprávnehoúkonumedzižalovanými
1/ a 2/ na strane jednej a žalovanou 3/ na strane druhej, a teda logicky nebol preukázaný taký úkon, ktorý
bysapriečilzákazuuloženémuvykonateľnýmpredbežnýmopatrenímaktorýbybolspôsobilýakokoľvek

negatívne ovplyvniť postavenie žalobcu a možnosť vymoženia jeho pohľadávky, ani v takomto prípade
by žalobe súd vyhovieť nemohol. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Právne vec ďalej odôvodnil ust. § 39, § 46, § 132 ods. 1, § 133
ods. 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods.
1 CSP. Nakoľko boli žalovaní 1/ až 3/ v konaní v celom rozsahu úspešní, keďže súd žalobu zamietol

v celom rozsahu, priznal im súd voči plne neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Z dôvodu, že na strane žalovaných ide o nerozlučné procesné spoločenstvo, súd
im priznal nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. O výške trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že rozsudok bol vynesený predčasne,
nakoľko súd prvej inštancie sa dopustil závažnej procesnej chyby, keď neprerušil dané konanie, ktorého
výsledok závisel od výsledku konania sp. zn. 11C/41/2017 a pred vynesením rozsudku nerozhodol o
jeho návrhu na prerušenie konania. Voči takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie podľa § 355 ods. 2

CSP, ktoré žalobcovi nebolo takýmto postupom súdu umožnené. V tomto smere poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014, z ktorého vyplýva, že pokiaľ okresný súd nerozhodol
osobitneonávrhunaprerušeniekonania,odňalžalobcovimožnosťkonaťpredsúdom.Ďalejpoukázalna
to, že na Okresnom súde Trenčín sú vedené dve konania, ktoré sú veľmi významne skutkovo prepojené.
V konaní sp. zn. 16C/39/2016 žalobca od žalovaných 1/, 2/, ktorí sú zároveň žalovanými 1/, 2/ v konaní

sp. zn. 11C/41/2017, vymáha pohľadávku 16.550,73 eur. No aj v ďalšom konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 23C/52/2015, bolo v odôvodnení rozhodnutia konštatované, že na žalovaných 1/, 2/
je vedených nemálo exekúcií, čo znižuje predpoklad, že by žalovaní 1/, 2/ mali dostatočný majetok
(okrem dotknutého rodinného domu), ktorý by mohol slúžiť na uspokojenie nároku žalobcu. Pokiaľby boli Zmluva o postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia č. 300/2012-003/ko zo dňa
10.04.2013 a jej Dodatok č. 1 zo dňa 15.04.2013 napadnutým rozsudkom súdu “zhojené”, žalovaní
1/, 2/ by mohli bez problémov tento doposiaľ neskolaudovaný rodinný dom previesť na tretiu osobu a

zbaviť sa tak ich jediného majetku, potrebného na následné uspokojenie pohľadávky žalobcu. Tento
úmysel žalovaných 1/, 2/ bol dostatočne preukázaný v citovaných konaniach, osobitne v konaní sp.
zn. 23C/52/2015-74. Dôvodnosť prerušenia konania bola daná aj tým, že právny zástupca žalovaných,
argumentáciu ktorého si osvojil aj súd v bode 27. rozsudku, poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn.
30Cdo/1943/2004 zo dňa 31.05.2005, podľa ktorého za stavu, keď veriteľ (žalobca) má voči dlžníkovi

(žalovaným 1/, 2/) splatné, ale ku dňu rozhodovania nevymáhateľné pohľadávky a dlžník (žalovaní 1/,
2/) učinil neplatný právny úkon, ktorým skrátil uspokojenie týchto pohľadávok prevodom nehnuteľností,
nemá veriteľ naliehavý právny záujem na určení, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľností. Veriteľ
by totiž nemohol viesť výkon rozhodnutia predajom nehnuteľnosti, pretože nemá exekučný titul. Podľa
názoru súdu uvedené je možné použiť aj v prejednávanej veci. Žalobca zastával názor, že po vydaní
exekučného titulu (rozsudku na zaplatenie), preukáže naliehavý právny záujem na určení, že dlžníci

(žalovaní 1/, 2/) sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. Preto aj súdne konania sp. zn. 11C/41/2017 a sp. zn.
16C/39/2017 sú tak skutkovo prepojené, že rozhodnutie v konaní sp. zn. 16C/39/2017 závisí od konania
sp. zn. 11C/41/2017. Toto konanie je preto nevyhnutné prerušiť. Neprerušenie konania by nevyhnutne
viedlo k zamietnutiu prípadnej odporovacej žaloby, a to pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
Takýto postup súdu by žalobcu nútil čakať s podaním žaloby, až kým nenastane stav zakladajúci jeho

aktívnu legitimáciu, teda kým mu nebude uplatnená pohľadávka právoplatne prisúdená. Tým by však
bol vystavený riziku uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na podanie odporovacej žaloby, vyplývajúcej
z ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zákonníka. To znamená, že skôr, ako by si mohol obstarať vykonateľnú
pohľadávku ako predpoklad svojej aktívnej legitimácie, mohlo by mu zaniknúť samotné právo na podanie
takejto žaloby (právo odporovať právnemu úkonu). Tento následok je neprijateľný a ako taký zjavne

odporujúci účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Takémuto nespravodlivému následku možno čeliť práve
prerušením konania až do jeho skončenia, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka. Ďalej
poukázal na účel odporovacej žaloby. Pokiaľ súd prvej inštancie v právnej veci o určenie neplatnosti
zmluvy a určenia vlastníckeho práva posúdil túto vec podľa § 137 CSP (v bode 23 rozsudku), s týmto

názorom súhlasí, avšak v kontexte s § 365 ods. 1 písm. h) CSP zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že vec mala byť posúdená
podľa lex specialis, ktorým je v tomto prípade stavebný zákon. Mal za to, že spornú zmluvu nemožno
posudzovaťpodľa §137CSP,nakoľkotátojeinštitútomverejnéhopráva.Stavebnépovolenieje
individuálnymsprávnymaktom(ISA).VerejnoprávneoprávneniavyplývajúcezISA,súvosvojejpodstate

neprevoditeľné, a to podľa rímskoprávnej zásady “Súkromnoprávnymi dohodami nemožno meniť právo
verejné.”Pretopodľanázoružalobcu,niejemožnépreviesťprávazISA(t.j.ajzostavebnéhopovolenia),
formou zmluvy, ergo kogentné ustanovenia právneho poriadku, je neprípustné meniť dispozitívnymi
(zmluvnými) ustanoveniami. Stavebné povolenie je naviac právnym aktom in rem. Práva a povinnosti,
ktoré z takéhoto rozhodnutia (stavebného povolenia) vyplývajú, sú “prenositeľné na inú osobu (len)

spolu s vecou (nehnuteľnosťou), na ktorú sa vzťahujú.” (Machajová J.: Všeobecné správne právo, Žilina,
Eurokódex 2007, str. 173). Zmluva, ktorej neplatnosť žaluje, ide nad rámec súkromného práva, a je teda
podľanázoružalobcuabsolútneneplatná,hociajtakétoaformoučiobsahompodobnézmluvy,stavebné
úrady často v praxi používajú, s poukázaním na § 70 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebného zákona), kedy stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení jeho

platnosti, je záväzné aj pre právnych nástupcov účastníkov konania. Stavebný úrad Obce N. konal
podobne, keď pripustil, resp. nenamietal existenciu zmluvy s takto závažnou právnou vadou, ktorá mu
naviac nebola do súdneho spisu oficiálne doručená, a teda ju má len vo fotokópii. No rovnako tak aj
súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tento závažný a neprípustný nedostatok
právnej formy. Ďalej bol toho názoru, že práve takáto zmluva by mala stavebný úrad viest k povinnosti,

vydať najprv rozhodnutie o zmene stavebníka a následne uviesť ako stavebníka žalovanú 3/, ktorá
by sa stala po zápise do katastra nehnuteľností, jej regulárnym vlastníkom. Keby však Stavebný úrad
Obce N. aj napriek týmto závažným nedostatkom túto Zmluvu a jej Dodatok č. 1 akceptoval, tak po
vydaní kolaudačného rozhodnutia by sa nový nadobúdateľ, t. j. žalovaná 3/ v postavení stavebníka a
následne kolaudátora, stala regulárnym vlastníkom predmetného rodinného domu, čím by bol žalobca

v konečnom dôsledku, úplne ukrátený o právo uspokojiť svoju pohľadávku. Ďalej namietal, že súd
prvej inštancie k posúdeniu majetnosti žalovaných 1/ a 2/, mal vypočuť samotných žalovaných, ktorí
ak by boli prítomní na pojednávaní, by sa zrejme nevyhli otázke, z akého majetku chcú uspokojiť
oprávnený nárok žalobcu. Právny zástupca žalovaných o tom samozrejme nemal vedomosť. Preto malsúd konanie odročiť a preskúmať iné majetkové pomery žalovaných 1/ a 2/, lebo toto môže vykonať
výlučne súd. Týmto zisťovaním iného majetku žalovaných, teda nemôže byť zaťažený žalobca, ktorý
nemá oprávnenie vykonávať dopyt na orgánoch štátnej/verejnej moci, za účelom zistenia majetkových

pomerov iných osôb. Konajúci súd však nevykonal z úradnej moci žiadny úkon, smerujúci k objasneniu
majetkových pomerov žalovaných 1/ a 2/. Uviedol, že má vedomosť o tom, že žalovaní 1/ a 2/ okrem
predmetného rodinného domu, žiadny iný majetok nemajú, no hodnoverne to preukázať nemôže. Mal
za to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Poukázal na to, že podal túto žalobu o neplatnosť právneho úkonu predovšetkým z dôvodnej obavy, že

účelom predmetnej Zmluvy a jej Dodatku č. 1, bolo zabrániť mu zo strany žalovaných 1/ a 2/, vymôcť
si oprávnenú pohľadávku 16.550,73 eur voči nim, ktorú mu dlhodobo, už niekoľko rokov, odmietali
uhradiť a dodnes ju neuhradili, a to ani čiastočne. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku
(bod 26) s poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/1377/2001 zo dňa 11.12.2002 uviedol, že
súd v prejednávanej veci nezistil, že by žalovaní 1/, 2/ nemali žiadny majetok. Takéto rozhodnutie je
nepreskúmateľné, keďže v spise nie je žiadny dôkaz smerujúci k zisteniu majetku žalovaných, ani nie je

jasné, na základe akých úvah súd dospel k názoru, že majetkové pomery žalovaných 1/, 2/ umožňujú
uspokojiť pohľadávku žalobcu iným spôsobom, než je predaj nehnuteľnosti. Mal za nepochybné a
preukázané, že uvedený stav privodili svojim konaním žalovaní 1/, 2/, 3/, pričom u žalobcu vyvolali
rozhodnutie chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, podaním žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Z
uvedeného je však zároveň zrejmé, že uzatvorením predmetnej zmluvy a jej dodatku, žalovaní 1/, 2/, 3/,

zapríčinili vznik tohto sporu a následného súdneho konania. Preto by bolo nesprávne a nespravodlivé,
aby trovy konania, znášal žalobca, a to aj napriek úspechu žalovaných 1/, 2/, 3/.

3. Žalovaní 1/, 2/, 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ sa týka zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedli,

že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, bolo zrejme vydané
za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy OSP, ktorá takýto postup súdu v tom čase umožňovala.
Aktuálna právna úprava už neumožňuje prerušiť konanie z dôvodu, aby strana podľa výsledku iného
konaniazvažovalasvojprocesnýpostup,čiprocesnústratégiuvinomkonaní.Vtomtosmeresastotožnili
s právnym záverom súdu prvej inštancie. Taktiež sa stotožnili s právnym záverom súdu prvej inštancie

o procesnej neprípustnosti žaloby o určenie neplatnosti spornej zmluvy a o nedostatku naliehavého
právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Mali za to, že žalobca
svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení žiadnym spôsobom nepreukázal a ani nenavrhol
žiadne dôkazy za účelom jeho preukázania. K namietanému nevypočutiu žalovaných 1/, 2/ uviedli, že
ich výsluch žiadna zo strán sporu nenavrhla. Poukázali na to, že skúmanie majetkových pomerov strán

sporuvnaznačenomsmerenemôževykonávaťsúdpodľaCSPzvlastnejiniciatívy.Podľa§185CSPsúd
môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom súd sám rozhodne, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli strany
sporu v danej veci sa však o takýto súdny spor nejedná. Rozhodnutie o náhrade trov konania považovali
taktiež za správne vzhľadom na ich úspech v konaní.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/, 3/ k prerušeniu konania uviedol, že
za konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v predmetnej
veci, považoval právoplatné skončenie veci na zaplatenie pohľadávky, ktorá prešla cessiou na neho.
Len právoplatné rozhodnutie zakladá aktívnu legitimáciu na jej vymáhanie a zabezpečenie majetku

tak, aby účelovými prevodmi nezmarili žalovaní účel súdneho konania. Za danej procesnej situácie
považoval prerušenie konania do právoplatného skončenia danej veci za jediné možné riešenie. Pokiaľ
sa týka zmluvy o prevode práv a povinností mal za to, že verejnoprávnymi oprávneniami nemožno
disponovať pomocou súkromnoprávnych prostriedkov. Ďalej poukázal na rozlišovanie správnych aktov
medzi správnymi aktami in personam a správnymi aktami in rem. Ďalej uviedol, že pri správnom akte

in rem (stavebné povolenie) samotné právne nástupníctvo sa nemôže udiať hocijakým spôsobom,
ale musí dôjsť k právnemu nástupníctvu vo vzťahu k veci ako predmetu správneho aktu. Poukázal
na to, že prevod oprávnení zo stavebného povolenia spôsobom stanoveným v spornej zmluve nie je
prípustný vzhľadom na verejnoprávnu povahu stavebného povolenia a vlastností stavebného povolenia
vyplývajúce z toho, že v prípade stavebného povolenia ide o individuálny správny akt „in rem“. Zmluva

o prevode práv a okolnosti s ňou súvisiace priamo nasvedčujú tomu, že úmyslom žalovaných 1/, 2/
bolo previesť právo na žalovanú 3/ v úmysle obchádzať zákon, a teda predmetom konania môže
byť len žaloba o neplatnosť právneho úkonu. Právnym následkom takého právneho úkonu však nie
je jeho odporovateľnosť, pretože ide o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, nastáva jehoneplatnosť. Ďalej poukázal na ust. § 42 a) ods. 1/, 2/, 3/ Občianskeho zákonníka s tým, že hodnoverným
spôsobom preukázal, že pohľadávka voči žalovaným je oprávnená (v konaní sp. zn. 16C/39/2017 musí
byť priznaná) a následne po právoplatnosti rozsudku aj vymáhateľná a aj to, že dlžníkove právne úkony

ukracujú jeho uspokojenie. Ďalej uviedol, že žalovaní 1/, 2/ mali v úmysle spornou zmluvou previesť
práva a povinnosti k predmetnému rozostavanému rodinnému domu na žalovanú 3/ tak, aby stavebný
úrad vydal najskôr rozhodnutie o zmene stavebníka a následne uviedol ako stavebníka žalovanú 3/,
ktorá by sa stala po zápise do katastra nehnuteľností vlastníkom tejto nehnuteľnosti. V takomto prípade
by už nemohol svoju pohľadávku z konania sp. zn. 11C/41/2017 vymáhať, nakoľko žalovaní 1/, 2/

preukázateľne iný exekvovateľný majetok, ako rozostavaný dom, nemajú. Ďalej mal za to, že v konaní
preukázal, že jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný tým, že bez takéhoto
určenia nedosiahne uspokojenie svojej pohľadávky, voči žalovaným 1/, 2/. Požadovaným určením
dosiahne zmenu jeho právneho postavenia vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ s tým, že ak súd určí, že
žalovaní 1/, 2/ sú vlastníkmi rozostavanej stavby, tak sporná zmluva bude neplatná a žalovaná 3/ sa
nestane vlastníčkou rozostavanej stavby a môže dôjsť k vymoženiu jeho pohľadávky.

5. Žalovaní 1/, 2/, 3/ v písomnej duplike k replike žalobcu v podstate zotrvali na svojom vyjadrení k
odvolaniu žalobcu. Mali za to, že žalobca navrhuje prerušenie konania len z dôvodu, aby čo najviac
poškodil žalovaných v kolaudačnom konaní, ktoré je, i keď nezákonne prerušené do právoplatného
skončenia tohto súdneho sporu. Žalovaní sa výrazne ohradili voči tvrdeniam žalobcu, že mali úmysel

podpisom takejto zmluvy obchádzať zákon. Pokiaľ žalobca uvádzal právnu teóriu vzťahujúcu sa
na odporovateľnosť právneho úkonu, ktorá však nemá žiadny súvis s prejednávanou vecou, keďže
predmetom žaloby nie je vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Tiež sa ohradili voči nepravdivým
skutkovým tvrdeniam žalobcu o tom, že by nemali mať iný majetok. Výrok o náhrade trov konania
považujú taktiež za správny.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v
spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa §

387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že právo domáhať sa určenia
neplatnosti zmluvy o postúpení práv a povinností zo stavebného povolenia zo dňa 10.04.2013 nevyplýva
z osobitného predpisu podľa § 137 písm. d) CSP z dôvodu ktorého súd dospel k záveru o procesnej

neprípustnosti žaloby v tejto časti. Zároveň mal súd za to, že v ďalšej časti žaloby o určenie vlastníckeho
práva podľa § 137 písm. d) CSP žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho

správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

9. Podľa 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak: a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu
spravodlivosti.

10. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

11. Z uvedeného vyplýva, že právna úprava rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením

konania. Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 CSP, ktoré vymedzuje
obligatórne dôvody pre prerušenie konania na základe rozhodnutia súdu. Fakultatívne prerušenie
konania je upravené v ustanovení § 164 CSP, v zmysle ktorého ako jediný fakultatívny dôvod
prerušenia konania normuje zákon dôvod, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa riešiotázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd samotný dal na takéto konanie
podnet. Fakultatívne prerušenie konania znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné
konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými

prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada
hospodárnosti konania, preto prerušenie konania bude predstavovať skôr reštriktívnu výnimku ako
pravidlo. Rozhodnutie súdu môže často závisieť od otázky, ktorá patrí do právomoci iného orgánu ako
súdu alebo v kontexte ktorej prebieha konanie na inom súde. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie
konania je potrebné uvažovať v intenciách vhodnosti, nakoľko prípadným prerušením konania, do

skončenia iného správneho alebo súdneho konania, môže prísť k predĺženiu konania na dlhú dobu.

12. Žalobca v odvolaní dôvodil, že súd sa dopustil závažnej procesnej chyby, keď neprerušil dané
konanie, ktorého výsledok závisel od výsledku konania sp. zn. 11C/41/2017 a pred vynesením rozsudku
nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania, pričom argumentoval aj tým, že voči takémuto
uzneseniu je prípustné odvolanie podľa § 355 ods. 2 CSP, ktoré žalobcovi nebolo takýmto postupom

súdu umožnené.

13. Návrh žalobcu na prerušenie konania bol návrhom, o ktorom sa rozhodovalo v intenciách
ustanovenia § 164 CSP, a teda súd posudzoval, či existuje fakultatívny dôvod prerušenia konania, a
teda, či prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu v danej veci. Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie len vtedy, ak súd uznesením
konanie podľa § 164 CSP (alebo podľa § 162 CSP) prerušil. Ak však súd takýto návrh na prerušenie
konania zamietne, nie je odvolanie procesne prípustné. Súd aj s poukazom na ustanovenie § 162 ods.
3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Z
tohto dôvodu, pokiaľ súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania až v rozhodnutí vo veci

samej, nešlo o procesné pochybenie súdu, ktoré by žalobcovi neumožňovali prístup k súdu, a teda
možnosť preskúmania rozhodnutia odvolacím súdom. V tomto smere bola preto odvolacia námietka
žalobcu nedôvodná.

14. Čo sa týka samotných dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania

žalobcu, odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožňuje a dopĺňa, že súd je vždy v konaní o určovacej
žalobe najskôr povinný preskúmať procesnú prípustnosť takejto žaloby v zmysle platného právneho
poriadku a až následne posudzovať vecnú stránku veci. Pokiaľ mal súd už po preskúmaní žaloby za
to, že tzv. určovacia žaloba žalobcu nie je prípustná, nebolo možné dospieť k záveru, že v inom konaní
môže byť riešená otázka, ktorá bude významná pre rozhodnutie v danej veci. Pre posúdenie určovacej

žaloby, tak ako sa určenia, či už podľa § 137 písm. c) alebo d) CSP domáhal žalobca, nemalo konanie
vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn. 11C/41/2017 relevantný význam, a teda ani prípadný zisk
exekučného titulu žalobcom v uvedenom konaní proti žalovaným nebol dôvodom na prerušenie konania
o určovacej žalobe, predmetom ktorej je posúdenie platnosti zmluvy o postúpení práv a povinností zo
stavebného povolenia, či určenie vlastníckeho práva žalovaných 1/, 2/.

15. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

17. Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 08.08.2017 v znení súdom pripustenej
zmeny domáhal okrem iného určenia že zmluva zo dňa 10.04.2013 o postúpení práv a povinností

zo stavebného povolenia č. 300/2012-003/Ko, zo stavebného povolenia č. 168/2012-004/Ko a z
rozhodnutia o umiestnení stavby č. 169/2012-003/Ko, ako aj dodatok č. 1 k tejto zmluve zo dňa
15.04.2013 (ďalej len „zmluva o postúpení práv a povinností“) sú neplatné. Súd prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu správne dospel k záveru o procesnej neprípustnosti žaloby v tejto časti, keď
z osobitného predpisu nevyplýva, že by žalobca mohol požadovať určenie tejto právnej skutočnosti.

Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ to nevyplýva z osobitného predpisu, nie je možné
domáhať sa určenia právnej skutočnosti. Vychádzajúc z toho, že k vzniku právneho vzťahu je potrebné,
aby nastala určitá skutočnosť a z toho, že za právnu skutočnosť možno považovať také okolnosti
a skutočnosti, ktoré spôsobujúc vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, teda okrem iného ajprávne úkony ako prejavy vôle smerujúce najmä k vzniku, zmene alebo zániku práv, alebo povinností,
ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, je potrebné konštatovať, že v súčasnosti platný
procesný predpis nepripúšťa podanie žaloby o neplatnosť právneho úkonu, ak to nepripúšťa osobitný

predpis. Ak takého predpisu niet, žalobcovia nemôžu žalovať neplatnosť právneho úkonu, ale musia
formulovať petit na určenie, či tu právo je, alebo nie je podľa § 137 písm. c) CSP. V predmetnej veci bola
takto naformulovaná len časť žaloby žalobcu, v ktorej sa domáhal určenia vlastníckeho práva tak, že
vlastníkmi predmetnej rozostavanej stavby sú stavebníci - žalovaní 1/ a 2/ a preto v časti určenia podľa
§ 137 písm. d) CSP bola žaloba neprípustná. Pokiaľ žalobca namietal samotnú povahu stavebného

povolenia ako individuálneho správneho aktu verejného práva, z ktorého práva a povinnosti nebolo
možné previesť súkromnoprávnym aktom, t. j. zmluvou o postúpení práv a povinností, z dôvodu ktorého
je takáto zmluva o postúpení práv a povinností podľa žalobcu neplatná, táto skutočnosť nemá vplyv na
posúdenie procesnej prípustnosti podanej určovacej žaloby ako je uvedené vyššie, ale táto mohla byť
posudzovaná v rámci predbežného posúdenia platnosti právneho úkonu pri skúmaní žaloby podľa § 137
písm. c) CSP o určenie, či tu právo je alebo nie je.

18. V časti podanej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je procesná prípustnosť žaloby viazaná na
preukázanienaliehavéhoprávnehozáujmu,kdealeniejevylúčené,abysúdpredbežneposúdilprípadne
ajotázkuplatnostiprávnehoúkonu. Naliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenípodľa§137písm.
c) CSP je základným procesným predpokladom každej takejto tzv. určovacej žaloby podľa uvedeného

ustanovenia, pričom bez jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené
znamená, že v konaní o tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto
otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú
podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho

záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby.

19. Žalobca by mal spravidla naliehavý právny záujem vtedy, ak by požadovaným určením súdu došlo
k určeniu vlastníckeho práva po predbežnom posúdení neplatnosti zmluvy, ktorou by došlo k prevodu
vlastníckeho práva na inú osobu a to tak, že žalovaní 1/, 2/ by boli aj naďalej vlastníci predmetnej

stavby, vo vzťahu ku ktorým je žalobca veriteľom a disponovaním predmetnej nehnuteľnosti by mohlo
dôjsť k ukráteniu pohľadávky žalobcu ako veriteľa, keď žalobca zároveň voči vlastníkom (žalovaným
1/, 2/) disponuje vykonateľným exekučným titulom. V predmetnej veci však nie je možné konštatovať,
že by došlo k zmene postavenia žalobcu tým, že žalovaní 1/, 2/ uzatvorili zmluvu o postúpení
práv a povinnosti zo stavebného povolenia. Zmluvou o postúpení práv a povinnosti zo stavebného

povolenia, či už by išlo o zmluvu (po predbežnom preskúmaní) platnú alebo nie (v zmysle zásady, že
súkromnoprávnymi dohodami nemožno meniť právo verejné), nedošlo k prevodu vlastníckeho práva (k
právnemu nástupníctvu) k stavbe a k zmene v osobe vlastníka. Pokiaľ by zmluva bola posúdená ako
platná, je zrejmé, rovnako ako aj súd prvej inštancie už konštatoval, že nejde o scudzovaciu zmluvu,
ktorá by mohla prípadne ohroziť uspokojenie práv akéhokoľvek veriteľa žalovaných 1/, 2/, ktorý voči

ním disponuje vykonateľným exekučným titulom. V prípade, že by nešlo o platnú zmluvu, k zmene v
osobe vlastníka by nedošlo. Určením, ktorého sa žalobca domáhal by preto nedošlo k zmene postavenia
žalobcu vo vzťahu k vymožiteľnosti jeho pohľadávky voči žalovaným. Žalobca preto aj z tohto dôvodu
nemôže mať na určení vlastníckeho práva tak, ako sa tohto určenia domáhal v žalobe, naliehavý právny
záujem, v dôsledku ktorého je žaloba aj v tejto časti procesne neprípustná.

20. Okrem uvedeného, ako je uvedené vyššie, naliehavý právny záujem by bolo možné žalobcom
osvedčiť len za stavu, že žalobca disponuje vykonateľným exekučným titulom voči žalovaným, kedy
by mohlo dôjsť k ohrozeniu vykonateľnosti tohto titulu právnymi úkonmi žalovaných 1/, 2/, predmetom
ktorých by bol prevod vlastníckeho práva k predmetnej stavbe. Žalobca však ešte vykonateľným

exekučným titulom nedisponuje, a teda ani nemôže viesť voči žalovaným 1/, 2/, exekúciu predajom
nehnuteľnosti za účelom uspokojenia svojej pohľadávky. Preto aj tento nedostatok je dôvodom na
konštatovanie, že žalobca nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

21. Bez ohľadu na to, že žaloba bola v tejto časti neprípustná z dôvodu absencie naliehavého právneho

záujmu žalobcu na požadovanom určení ako je uvedené vyššie, odvolací súd vzhľadom na námietky
žalobcu v odvolaní ďalej dopĺňa, že pokiaľ by aj žalobca takýmto vykonateľným exekučným titulom
disponoval a zo strany žalovaných 1/, 2/ by došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej stavbe
na tretiu osobu, ani táto skutočnosť samotná bez ďalšieho by neznamenala, že žalobca by mal naurčení vlastníckeho práva žalovaných 1/, 2/ k predmetnej stavbe naliehavý právny záujem, keďže
pohľadávka žalobcu by mohla byť uspokojená aj z iného majetku žalovaných 1/, 2/ než len z prípadného
predaja danej stavby. Bolo by na žalobcovi, aby tento uniesol dôkazné bremeno, a teda produkoval aj

v takomto prípade dôkaz o tom, že žalovaní 1/, 2/ takýmto ďalším majetkom nedisponujú a teda, že ich
právnym úkonom týkajúcom sa vlastníckeho práva k stavbe došlo k jeho ukráteniu. Súd by nemohol
suplovať za žalobcu dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdenia, a teda vlastnou činnosťou aj bez návrhu
vykonávať dôkazy o existencii ďalšieho majetku žalovaných, ktorý by mohol slúžiť na uspokojenie práv
žalobcu. Preto nebola dôvodná ani námietka žalobcu o tom, že súd bol povinný zistiť takýto iný majetok

žalovaných. V sporovom konaní má žalobca povinnosť tvrdenia a povinnosť na podporu svojich tvrdení
predložiť alebo označiť, t. j. navrhnúť dôkazy, ktoré by súd mohol v konaní vykonať. Pokiaľ súd vychádzal
z navrhnutých dôkazov, na základe ktorých zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, nebolo
možnékonštatovať,žebysúdprvejinštancienevykonaldokazovaniepotrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností ako namietal žalobca vo svojom odvolaní. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
a preto ani tu nebolo nemožno vzhliadnuť naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení

vlastníckeho práva žalovaných 1/, 2/ k predmetnej stavbe.

22. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1
a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/, 2/, 3/. Odvolací súd preto žalovaným
1/, 2/, 3/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).