Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/140/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817205152
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8817205152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu V. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom V. XX, XXX XX Z. K. I., právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1.100,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou, č.k. 3Csp/177/2017- 45 zo dňa 22. mája 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.100,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré trovy je povinný zaplatiť

žalovaný a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 42, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

3. Vychádzal zo zistenia, že zo spisu súdu prvej inštancie sp. zn. 7Csr/1/2016 vyplýva, že v konaní

medzi žalovaným (v tomto konaní žalobca) a žalobcom (v tomto konaní ako žalovaný) bol rozsudkom
zo dňa 12.09.2016 žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 172,32 Eur s prísl. a to všetko do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 84%. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.11.2016 a stal sa
vykonateľným dňa 12.11.2016.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa cit. ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. žalobcovi

jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť
mu ujmu vo sfére jeho rodinného, súkromného a spoločenského života. Prisvedčil žalobcovi, že tento
znášal stav právnej neistoty, obával sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, keď si žalovaný voči
nemu uplatňoval nároky pozostávajúce zo súm na ktoré nemal nárok. Žalobca tak bol nedôvodnevystavený psychickému vypätiu zo strany žalovaného, najmä tým, že bolo voči nemu vedené konanie
ohľadne nároku, ktorý žalobcovi z dôvodu porušenia zákona ani nevznikol. Samotné súdne konanie
iniciované zo strany dodávateľa je náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného

zadosťučinenia. Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa zo strany
žalovaného, intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným,
dĺžky trvania závadného stavu a konania objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne
dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu považoval súd právny základ na finančné
zadosťučinenie za dôvodný, a preto mu priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.100,- Eur, ktoré je

vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý
musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý
ako dodávateľ finančnej služby konal závadne. V predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že
žalovanýporušilust.§4ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochúčinnéhovčaseuzavretiapredmetnej
úverovejzmluvy,keďformulárováúverovázmluvanemalavšetkynáležitostipodľatohtocit.ustanovenia.

5. Vo vzťahu k výške priznaného finančného zadosťučinenia uviedol, že táto závisí od úvahy súdu
a nemožno ju objektívne preukázať, čo však neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške
primeraného finančného zadosťučinenia. Z rozsudku 7Csr/1/2016-81 je zrejmé, že z úverového rámca
preukázateľne žalobca vyčerpal sumu 1.258,40 Eur a žalovanému uhradil sumu 1.086,08 Eur. Žalovaný
však žiadal od žalobcu vrátiť nezaplatenú istinu vo výške 2.221,84 Eur, avšak žalobca bol zaviazaný

uhradiť mu len to, čo neuhradil z poskytnutej istiny, teda sumu 172,32 Eur, vo zvyšku sumy 2.049,52 Eur
bola žaloba zamietnutá. V tejto časti sa teda žalovaný chcel na úkor žalobcu obohatiť. Strata 1.100,-
Eur môže pre žalovaného pôsobiť odradzujúco, nakoľko ide o hrozbu straty prevyšujúcej nad 50%
sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť v konaní o zaplatenie 2.221,84 Eur. Výška
finančného zadosťučinenia musí byť primeraná, a to v závislosti od ujmy, ktorá mohla byť žalobcovi

spôsobená porušením právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Priznaná suma zároveň dostatočne
plní aj sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia. Zdôraznil, že spotrebiteľ nie je povinný
preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné
zadosťučinenie nie je v prípade vzniku ujmy ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie
práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Uviedol, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je ani

paušalizovaným nárokom na náhradu škody, či vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobcovi ostal
zachovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému, ktorému v úverovom
vzťahu dlžnú sumu preplatil. Súd považoval za dôvodné primerané finančné zadosťučinenie v sume
1.100,- Eur, prevyšujúce 50% sumy o ktorú sa chcel žalovaný na úkor žalobcu obohatiť v konaní o
zaplatenie 2.221,84 Eur.

6. O trovách konania rozhodol tak, že považoval žalobcu za plne úspešného pokiaľ ide o základné
právo a samotný nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému
žalovanému plná náhrada trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, a to pokiaľ ide o výšku
priznaného nároku a tiež aj pokiaľ ide o základ priznaného nároku. V tejto súvislosti poukázal na ust. §

220 ods. 2 C.s.p. a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/16. Namietal, že napadnutý rozsudok
neobsahuje označenie jedinej skutočnosti vyplývajúcej z vykonaného dokazovania alebo z jeho úvahy,
ktoroubybolaodôvodnenásuma1.100,-Eur,atentonedostatokzásadnýmspôsobomodporujezákonu,
pričom nie je z neho zrejmé, v čom je daná napríklad primeranosť. Uviedol, že podanie žaloby na súd
nie je porušením žiadneho práva spotrebiteľa a rovnako ani zamietnutie žaloby nie je rozhodnutím o

úspešnom uplatnení práva. Poukázal a to, že z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že základnou podmienkou pre vznik nároku je úspešné uplatnenie
práva a nie je ním situácia zamietnutia žaloby voči spotrebiteľovi, pretože k zamietnutiu súd môže
pristúpiť aj ex offo, a to aj keď je spotrebiteľ pasívny alebo z iných dôvodov. Ak by chcel zákonodarca
priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie za každé porušenie spotrebiteľského

práva, zakotvil by to priamo a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ úspešne domáhal jeho ochrany
na súde. Poukázal na to, že medzi súdom uvádzanými dôvodmi a priznaným nárokom je nápadný a
zjavný nepomer. Namietal, že súd prvej inštancie nepresvedčivým spôsobom a v rozpore s požiadavkou
rovnostistránaobjektívnehoposúdeniavecneposudzovalkomplexne.Navrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudoktak,žežalobuzamietneažalovanémupriznáprávonanáhradu100%trovprávneho
zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie
konanie a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní, a to v plnom rozsahu.

8. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou nepreskúmateľnosťou, inou vadnou konania a nesprávnym právnym posúdením, teda to,
či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí

byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí

uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods.
1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie
odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p.. Z odôvodnenia rozhodnutia preto musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným
spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie.
Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej
strany, postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom

vyrovná. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozhodnutia rešpektuje kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

13. K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe

súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Takátoinávadavšakvposudzovanomsporeodvolacím
súdom zistená nebola.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka naplnená nebola.

15. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľamôže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú

len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

16. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods.
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety tohto ustanovenia, spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie

práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom.
Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak
k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

17. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné

zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj konanie,
v ktorom sa dodávateľ domáhal zaplatenia sumy spotrebiteľom nezaplatenej, avšak zo zmluvy,
ktorá nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, a z tohto
ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať

len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať
finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich z
porušenia jeho práv, resp. že primeraného finančného zadosťučinenia sa nemožno domáhať v súvislosti
s porušením práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka zameraných na ochranu spotrebiteľa. Za
daného stavu nie je možné považovať konanie žalobcu, ktorý po tom, ako súd prvej inštancie zamietal

žalobu žalovaného v prevyšujúcej časti za konanie v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, prípadne
za šikanózne uplatnenie práva.

18. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné
prihliadaťnaokolnostiprípadu,boltovšakžalovaný,ktopožadovalodžalobcuplneniezúveru,vprípade

ktorého neboli dodržané všetky zákonné náležitosti a ktorý bol tak postihnutý sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Je teda zrejmé, že žalovaný požadoval od žalobcu aj také plnenie z úveru na
ktoré žalovaný nemal nárok, pričom ak by žalobca toto plnenie z úveru žalovanému aj reálne plnil,
došlo by na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu. Takéto konanie žalovaného v pôvodnom konaní
bolo nepochybne spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu. S poukazom na vyššie uvedené

odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo
strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde, je priznanie finančného
zadosťučinenia plne dôvodné.

19. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené už len konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní

nevzniesol žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím
súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám
súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

20. Vo vzťahu k otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd poukazuje na to,
že v tomto smere bola odvolacia námietka žalovaného nedôvodná, pretože z obsahu napadnutého
rozsudku vyplýva odôvodnenie priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.100,- Eur.
Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti uvádza, že v pôvodnom konaní sa žalovaný domáhal
zaplatenia sumy 2.221,84 Eur z titulu nezaplatenej istiny, avšak s poukazom na vyslovený záver o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti uzatvorenej zmluvy bol žalobca povinný vrátiť len vyčerpanú sumu
úveru t.j. 1.258,40 Eur a keďže žalobca žalovanému z takto vyčerpanej istiny neuhradil sumu 172,32
Eur, bol na jej na zaplatenie v pôvodnom konaní zaviazaný a vo zvyšku (2.049,52 Eur) bola žaloba
žalovaného zamietnutá. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade, ak by v tejto veci nebolvyvolaný spor a žalobca ako spotrebiteľ by žalovanému ako dodávateľovi uhradil celú sumu 2.221,84
Eur, vzniklo by tak na jeho strane bezdôvodné obohatenie vo výške 2.049,52 Eur. Z uvedeného dôvodu
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.100,- Eur je primerané, pretože toto

predstavuje niečo málo viac ako polovicu z bezdôvodného obohatenia, ktoré mohol žalovaný získať v
prípade, ak by zo strany žalobcu boli zaslané všetky úhrady z poskytnutého úveru. Odvolací súd sa
preto v tomto smere stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo vzťahu aj k výške priznaného
finančného zadosťučinenia a túto považuje zodpovedajúcu povahe a charakteru ujmy, ktorá žalobcovi
vznikla konaním žalovaného.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa).

22. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok

o trovách konania.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p.,
stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1
C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol
úspešný žalobca, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nemohla byť priznaná náhrada trov

odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).