Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/380/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7507203533
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7507203533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov: 1/ V. H., nar. X.X.XXXX, bytom E.
XXX/XX, XXX XX O. K. E. - S. I., zastúpeného JUDr. Rastislavom Lenártom, advokátom AK so sídlom
v Košiciach, Pollova 32, 2/ D. H., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. Š. Č.. X, XXX XX S., proti žalovaným: 1/
Mesto Košice, tr. SNP č. 48/A, Košice, 2/ Slovenská republika, v mene ktorej koná Slovenský pozemkový
fond, Búdkova 36, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcu a
žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 24. februára 2017 č.k.
15C/87/2007 - 323 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal, aby súd určil, že: a/ parcela č. XX/X, k.ú. H. J. E., o výmere 633
m2, trvalé trávne porasty, vytvorená geometrickým plánom č. 173/2007 zo dňa 17.7.2007 z pôvodných
parciel H.-D. Č.. XXX, XXX, XXX/X, XXX/X, XXX/X, zapísaných na LV č. XXXX H..Ú.. H. J. E., b/ parcela

č. XXXX/X o výmere 148 m2 - lesné pozemky, vytvorená geometrickým plánom č. 173/2007 zo dňa
17.7.2007, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX k.ú. H. J. E., patria do dedičstve po nebohej S. H., nar.
X.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX a nebohom P. H., nar. X.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX.
Zároveň rozhodol, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

2. Rozhodol tak potom, ako rozsudok súdu zo dňa 24.4.2013 Krajský súd v Košiciach uznesením zo
dňa 19.12.2014 č.k. 4Co/196/2013-275 zrušil a po vrátení veci v súlade s pokynom odvolacieho súdu

odstránil procesné nedostatky a uznesením zastavil konanie voči pôvodnej žalobkyni v 3. rade M. S., G.
Č.. XX, ktorá v priebehu sporu zomrela s tým, že dedičské konanie po poručiteľke, vedené na Okresnom
súde v Brezne pod sp. zn. 4D/308/2012, bolo zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľky a pripustil
zmenu žaloby.

3. V odôvodnení poukázal na tvrdenie žalobcu, že žalobca, resp. právny predchodca žalobcov označené
nehnuteľnosti vydržali, nakoľko „od 24.5.1961 dostal otec žalobcov povolenie na stavbu, na mieste, kde

stojí rodičovský dom, spodná časť parcely slúži práve na prístupovú cestu, ktorá je jedinou prístupovou
cestou k domu, tento nadobudli jeho rodičia od Y. J. a časť parcely, ktorá je nad pozemkom, obrátili
sa na lesnú správu a podľa jeho názoru dali všetky veci do poriadku. Na lesnom závode povedali
otcovi žalobcu, aby napísal zmluvu, keďže to užíva 21 rokov, to žalobcovi povedal jeho nebohý otec.Žalobca nevie, akým spôsobom má preukázať skutočnosti, o ktorých má vedomosti od svojho nebohého
otca a ani to, čo sa týka dobromyseľnosti držby. Má za to, že on a jeho rodičia nie desať, ale 53
rokov užívali predmetnú nehnuteľnosť, a preto si chce dať do poriadku tieto vlastnícke vzťahy.“ Dodal,

že žalobca predložil pokladničný doklad, ktorý bol pripojený k žiadosti o zriadenie práva osobného
užívania zo strany otca žalobcu, ktorú doručil Východoslovenským štátnym lesom, avšak uvedené
doklady Východoslovenské štátne lesy nemajú, žalobca žiadne ďalšie dôkazy nemá, ako i že vo svojej
výpovedi žalobca uviedol, že „predmetnú nehnuteľnosť už predal, avšak novému majiteľovi žalobca
sľúbil, že nehnuteľnosti vysporiada, keďže sa jednalo o vydržanie a on sám tieto nehnuteľnosti užíva 55

rokov, bez toho, aby si niekto niečo vyžadoval, resp. namietal užívanie“.

4. Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení rozsudku i na obranu žalovaných, ktorí žiadali žalobu
zamietnuťargumentujúc,žežalobcoviaaaniichprávnypredchodcovianeboliprivydržanídobromyseľní,
a teda nesplnili podmienky pre vydržanie označených nehnuteľností.

5. Pri rozhodovaní vychádzal súd zo zistenia, že rodičia žalobcu na základe kúpnej zmluvy zo dňa
28.4.1961, zapísanej pod J. XXX/XX, odkúpili od Z. H. nehnuteľnosti vo veľkosti jeho podielov v k.ú.
H. J. E., pzkv. č. XXX G. M., V. F., K. Č.. X3 pod G., XX ako stavebný pozemok. Predmetná parcela č.
XX bola používaná ako roľa. Na základe žiadosti P. H. vydal Odbor výstavby a vodného hospodárstva
ONV v Košiciach rozhodnutie, ktorým povolil stavbu v obci O. K. E., H..Ú.. H., na pozemku parcely

č. XXX, XXX, XXX, XXX M. XXX za účelom výstavby domu. Rozhodnutím ONV v Košiciach zo dňa
24.5.1961 č. KOV-24/5-1961 bola stavba povolená a následne bol postavený rodinný dom, v ktorom
sa narodil žalobca a jeho súrodenci. Z tvrdenia žalobcu súd tiež zistil, že pozemok - parcelu č. XX/X
(vytvorenú z parciel H.-D. Č.. XXX, XXX,XXX/X, XXX/X a XXX/X), pôvodne na mpč. XX v pzkv. č. XX,
mal odkúpiť otec žalobcov niekedy v roku 1968 ako roľu na S. o výmere 655 m2 od Y. J.. Na tomto

mieste súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca dôkazom ohľadom kúpy tejto parcely nedisponoval,
a preto doplnil dokazovanie dopytom v archíve Okresného súdu Košice - okolie i v štátnom archíve, na
zistenie existencie tvrdenej kúpnopredajnej zmluvy medzi účastníkmi zmluvy S. H., P. H. M. Y. J., na čo
bolo súdu oznámené, že zmluvy nie sú ani v štátnom archíve a ani v archíve súdu.

6. Ďalej súd konštatoval, že žalobný nárok v časti o určenie, že parcela č. XXX/X, k.ú. H., patrí do
dedičstva po jeho rodičoch, preukazoval žalobca žiadosťou právneho predchodcu o zriadenie práva
osobného užívania, adresovanou jeho právnym predchodcom dňa 21.6.1985 Východoslovenským
štátnym lesom a tvrdením, že právny predchodca žiadosťou požiadal o pridelenie označenej parcely do
osobného užívania s odôvodnením, že predmetnú parcelu užíva 21 rokov, avšak v žiadosti o zriadenie

práva osobného užívania (č.l. 25 súdneho spisu) je uvedené, že „svah je ako súčasť dvora a prístupová
cesta, a preto ju dňa 23.5.1964 odkúpil ako urbariát od JRD v Družstevnej pri Hornáde“ (pokladničný
doklad č. 702 648). V tomto smere súd zistil, že predmetná parcela č. XXX/X v pozemnoknižnej vložke
ako „urbariát družstva“ nikdy nebola evidovaná a toho času je táto parcela evidovaná na LV č. XXXX ako
parcela č. XXXX/X, k.ú. H. J. E., o celkovej výmere 55.898 m2, ktorú nadobudla žalovaná v 1. rade na

základe zákona o majetku obcí, kde odovzdávajúcim boli Štátne lesy SR, š.p.. Z výpovedí svedkov H.
V., S. H. M. S. E. prvoinštančný súd zistil, že rodičia žalobcu si pozemok ohradili a označené pozemky
užívali nepretržite, odkedy tam prišli žalobcovi rodičia bývať. Dodal, že žalobcovia síce v spore predložili
aj geometrický plán č. XXX-XXXX-XXXX/XX zo dňa 22.8.1984 za účelom rozdelenia parciel č. XXX/X
M. XX, a teda za účelom majetkoprávneho vysporiadania, ale tento geometrický plán nebol v katastri

nehnuteľností takýmto spôsobom zapísaný.

7. Citujúc znenie § 470 ods. 1 a čl. 8 CSP, súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 135a
ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb., v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1981 Zb. účinnej od
1.4.1983, podľa prechodného ustanovenia § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka k úpravám účinným

od 1.4.1983. Ako predbežnú otázku posudzoval splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva
k označeným nehnuteľnostiam, vrátane toho, či žalobcovia, resp. právni predchodcovia žalobcov boli
pri vstupe do držby dobromyseľní, a to so zreteľom na to, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj
k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo takéto právo vzniknúť, teda hlavne k právnemu dôvodu (titulu),
ktorý by mohol mať za následok vznik tvrdeného práva. Konštatoval, že pokiaľ v prejednávanej veci

takýmto titulom podľa žalobcov mala byť „kúpna zmluva, ktorá bola uzatvorená v roku 1984“, ktorej
existenciu žalobcovia ; dodatočným šetrením v Štátnom archíve Košice ako i na Okresnom súde
Košice - okolie nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali tvrdenia žalobcu o uzavretí tvrdenej
kúpnopredajnej zmluvy. Vychádzajúc zo zistenia, že Y. J. v pozemnoknižnej vložke, v ktorej je evidovanáparcela č. 75/2, nebola vedená ako vlastníčka, uviedol, že nikto nemôže preniesť na druhú osobu viac
práv, ako má on sám.

8. Ďalej dôvodil, že pokiaľ podľa tvrdenia žalobcov k parcele č. XXX/X, k.ú. H. J. E., t.č. parcela U.-
J. Č..XXXX/X o výmere 55898 m2, zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. H. J. E., titulom pre vstup do držby
právneho predchodcu žalobcov mala byť skutočnosť, že právny predchodca žalobcov sa obrátil svojou
žiadosťou o zriadenie práva osobného užívania, ktorú adresoval dňa 21.4.1985 Východoslovenským
štátnym lesom, pričom v žiadosti žiadal o pridelenie tejto parcely do osobného užívania z dôvodu, že

tentosvahjesúčasťdvoraaprístupovácestastým,žepredmetnúparceluužíva 21rokov,vtejtožiadosti
(č.l. 25 súdneho spisu) právny predchodca žalobcov len uviedol, že tento svah je ako súčasť dvora a
prístupová cesta, preto „ju 23.5.1964 odkúpil ako urbariát od JRD v O. K. E. (súčasť - pokladničný doklad
č. 702648)“, avšak súd zistil, že predmetná parcela nikdy nebola evidovaná v pozemnoknižnej vložke
ako urbariát družstva, dňa 1.4.1985 právny predchodca žalobcov podal žiadosť o zaevidovanie parcely
lesnému závodu a o overenie údajov na parcele č. XXX, XXX/X (č.l. 7 súdneho spisu) s odôvodnením,

že „z geometrického plánu sa dozvedel, že aj tzv. urbariát prináleží lesnému závodu“. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti doplnil dokazovanie, obrátil na Lesy SR, š.p. Košice a na Štátny archív Košice a zistil, že
takáto žiadosť, resp. odpoveď štátneho podniku sa nenachádza s tým, že je možné, že tieto registratúrne
záznamy bez trvalej dokumentárnej hodnoty boli vyradené po uplynutí lehoty ich uloženia. Z uvedeného
súd prvej inštancie uzavrel, že v spore sa nepodarilo zistiť, či, a ani čo, právny predchodca žalobcov

odkúpil od JRD v Družstevnej pri Hornáde. Dodal, že pokladničný blok mohol byť len podkladom, ktorým
právny predchodca žalobcov zaplatil poplatok za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Poznamenal, že v
prípade, ak by lesný závod zriadil k predmetnej parcele č. XXX/X právo osobného užívania, toto právo
by bolo zaevidované na liste vlastníctva i v prípade, ak by takáto dohoda o osobnom užívaní uzavretá
nebola. Doplnil, že právny predchodca žalobcu sa nemohol stať vlastníkom predmetnej parcely, pretože

nemohol vydržať pozemky, ktoré boli vo vlastníctve štátu, navyše samotná skutočnosť, že právny
predchodca žalobcov sa ešte v roku 1985 obrátil na Štátne lesy, š.p. s touto žiadosťou, vyvracia tvrdenie
žalobcov o dobromyseľnosti držby predmetnej parcely a žiaden iný titul vstupu do držby a iný dôkaz
ohľadom vydržania právneho predchodcu žalobcov tejto časti zo strany žalobcov predložený nebol.

9. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že právny predchodca žalobcov a ani žalobcovia nemohli
nadobudnúť psychické presvedčenie o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria, lebo ich dobromyseľné
presvedčenie v danom prípade bolo vylúčené, pretože neexistuje žiaden titul, ktorý by osvedčoval
dôvodnosť vstupu žalobcov, resp. ich právneho predchodcu, do držby a samotné faktické nerušené
užívanie sporných nehnuteľností tak, ako to tvrdili žalobcovia, bez splnenia aj kumulatívnej podmienky

dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti
vydržaním. Dodal, že právny predchodca žalobcov i žalobcovia, pri obvyklej opatrnosti, ktorú možno
očakávať od každého, museli si byť vedomí, že v spore predložené listinné dôkazy nie sú kúpnou
zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodom vlastníctva nehnuteľností a uzavretie inej kúpnej
zmluvyzvykonanéhodokazovanianevyplynulo.Zároveňsúdpoukázalnaskutočnosť,žežalobcovia,ani

ich právny predchodca nemohol nadobudnúť sporné pozemky ani do osobného vlastníctva, nakoľko v
tomto období Občiansky zákonník nepoznal inštitút vydržania a Občiansky zákonník č. 40/1964 v znení
účinnom od 1.4.1964 do 31.3.1983 neumožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva k veciam vydržaním,
pretože takýto nárok založila až novela uskutočnená zákonom č. 131/1985 Zb.. Majúc tak za to, že
nebola splnená podmienka dobromyseľnosti vstupu do držby žalobcov, resp. ich právneho predchodcu,

a teda nemohlo týmto spôsobom dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam
vydržaním, súd žalobu zamietol.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s odôvodnením, že aplikoval ustanovenie § 255 ods.
2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca v 1. rade z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že napadnutý rozsudok súd prvej inštancie vydal predčasne,
pretože konanie má vadu spočívajúcu v tom, že v záhlaví rozsudku súd označil žalobcov neúplne, lebo

opomenul uviesť identifikačný údaj o dátume ich narodenia. Poukazom na znenie § 129, § 130, § 134
Občianskeho zákonníka, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/260/2008,
sp. zn. 2Cdo/119/2007, žalobca namietol tiež správnosť záveru súdu, že právni predchodcovia
žalobcov neboli vo svojej držbe dobromyseľní. Zopakoval, že dňa 24.5.1961 bola rozhodnutím ONV vKošiciach povolená stavba rodinného domu právneho predchodcu žalobcu, v roku 1968 uzatvorili právni
predchodcoviažalobcovN.Y.J.kúpnuzmluvunaodpredajparcelyč.XX/XnaS.vovýmere655m2,otec
žalobcov adresoval žiadosť zo dňa 1.4.1985 Východoslovenským štátnym lesom žiadosť „o pridelenie

parcely č. EH 706/2 do OSV z dôvodu, že tento svah je súčasťou dvora, preto ho 23.5.1964 odkúpil ako
urbariát od JRD v Družstevnej pri Hornáde /viď pokladničný doklad č. 702648/, kde ku kúpe bol hnaný
skutočnosťou, že v spomínanom svahu bol porast trnkových a divých šípok a samozrejme aj s patričnou
háveďou“ , ako i tým, že „ uvedenú parcelu užíva už 21 rokov, záujmová plocha není vedená v LHP ako
lesný pôdny fond“, ďalej, že rodičia žalobcov oplotili v roku 1970 celý pozemok aj s parcelami, o ktorých

sa vedie konanie, pretože v dobrej viere ich považovali za ich vlastníctvo a v tejto viere ich nerušene
užíval aj žalobca, ktorý v roku 2007 rodičovský dom, ku ktorému viedla cez parcelu 706/2 prístupová
cesta, odpredal z dôvodu, že už nedokázal hradiť náklady na jeho chod a údržbu, čo potvrdili podľa
žalobcu aj výpovede svedkov H. V., F.. S. H. M. S. E.. Žalobca takisto zopakoval, že rodičia žalobcov
stále ubezpečovali, že celý pozemok bol riadne odkúpený a vyplatený jednak pani J. ako aj JRD v
Družstevnej pri Hornáde, pričom doba, po ktorú žalobcovia spolu s rodičmi užívali aj sporné pozemky

bola od roku 1961 do 2007, kedy bola podaná na súde žaloba. Ďalej upozornil, že rímsko-katolícka
cirkev, Farnosť Kostoľany nebola účastníkom konania a ani súd nevypočul k predmetnej veci žiadneho
zástupcu rímsko-katolíckej cirkvi, žalobca preto označil za nedôvodné, že súd v odôvodnení rozsudku
uvádza skutočnosti, ktoré „podľa nášho názoru, keďže štát s rímsko-katolíckou cirkvou neuzatvoril
žiadnu dohodu o vydaní nehnuteľnosti pre pôvodného vlastníka, táto otázka nemala byť skúmaná z

dôvodu, ako sme uviedli, že rímsko-katolícka cirkev nebola účastníkom konania“. Podčiarkol tiež, že
právni predchodcovia žalobcov platili od roku 1961 do 2007 aj za predmet konania riadne dane z
nehnuteľností, o čom svedčí potvrdenie od starostu obce Družstevná pri Hornáde zo dňa 2.5.2013.
Žalobca takisto namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy (ohliadka na mieste), že
vykonané dôkazy nesprávne právne posúdil, a preto porušil procesné práva žalobcov a zásadu rovnosti

strán sporu, čo súčasne žalobca považuje „za možný príklad prieťahov v konaní, ale aj možný príklad
akejsi zaujatosti súdu“. Majúc za to, že jednoznačne bola v spore preukázaná dobromyseľnosť držby
právnych predchodcov žalobcov, za absurdný, nepreskúmateľný a v rozpore s právnym a aj faktickým
stavom označil žalobca záver prvoinštančného súdu, že žalobcovia a ani ich právny predchodca nemohli
nadobudnúť psychické presvedčenie o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria.

12. Proti výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný v 2. rade z odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP s tým, že výrok rozsudku o zamietnutí žaloby označil žalovaný v 2. rade za
vecne správny a jediný možný. Odvolaním napadnutý výrok o trovách konania ale označil za zmätočný,
založený na nesprávnom právnom posúdení a vyhodnotení dôkazov. V tejto súvislosti žalovaný v 2. rade

podčiarkol, že na pojednávaní dňa 26.1.2017 uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu trov konania
a súčasne súdu odovzdal písomné vyčíslenie trov konania zo dňa 5.10.2016, ktoré je zožurnalizované
v súdnom spise na č.l. 318 a namietol, že nerozumie, prečo mu súd náhradu trov konania nepriznal,
lebo svoje rozhodnutie odôvodnil v bode 28 rozsudku len tak, že tak učinil podľa § 255 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, a to napriek tomu, že v spore
mal plný úspech, a teda bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z dôvodov, že rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku o trovách konania zmätočný tak vo výroku, ako aj vo vzťahu k jeho odôvodneniu,
navrhol zrušiť rozsudok v tomto jeho výroku a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13.Žalovanýv2.radevpísomnomvyjadreníkodvolaniužalobcunavrholrozsudokvzamietavomvýroku
potvrdiť ako vecne správny, majúc za to, že súd správne vyhodnotil, že v merite veci neboli splnené
podmienky pre vydržanie. Poukázal pritom na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej tvrdenie držiteľa o
okolnostiach, že mu vec patrí, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť,

že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991), na závery vyslovené
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009,
5Cdo/30/2010, 6MCdo/5/2010, ako i sp. zn. 4Cdo/24/2009, 3Cdo/131/1999, 1Cdo/189/2009, R 49/82,
R 65/2003, 3Cdo/222/2010, 1Cdo/183/2009 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 260/2011, v otázke okruhu sporových strán v spore o určenie, že nehnuteľnosti patria do

dedičstva. Zopakoval, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali požadovaného určenia vo vzťahu k parcele
č. XX/X vytvorenej z parciel reg. „E“ č. XXX, XXX,XXX/X, XXX/X M. XXX/X, ktoré predtým tvorili PK
parcelu č. XX zapísanú do pkv. č. XX, a to na základe kúpnej zmluvy, ktorú údajne uzatvoril otec žalobcov
v roku 1968 s Y. J., svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázali. Upozornili, že navyše parcela č.XX zapísaná v pkv. č. XX bola až do právoplatného rozhodnutia - Výmeru JNV v Košiciach zo dňa
30.12.1949 č. zn. 611-30/12-1949-IX/1, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.7.1960, vo vlastníctve
Rímskokatolíckej cirkvi (č.d. 1864) a od uvedeného dátumu bola vo vlastníctve Československého štátu.

Y. J. nikdy nebola vlastníkom, ani podielovým spoluvlastníkom citovanej parcely, navyše žalobcovia
žiadnu kúpnu zmluvu nepredložili.

14. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na
dôvodoch svojho odvolania. Argumenty a námietky žalovaného v 2. rade označil žalobca za nejasné,

pričom niektoré z nich (nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie) žalovaný v 2. rade predniesol
až vo vyjadrení v odvolacom konaní.

15. Žalovaný v 1. rade vo odvolacom konaní nevyužil svoje právo vyjadriť sa k podaným odvolaniam.

16. Krajský súd v Košiciach (§ 34 zák. č. 160/20015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)

prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v
posudzovanom spore naplnené. Neboli zistené ani iné vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP,

ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, ku ktorým odvolací súd je povinný prihliadať
z úradnej povinnosti.

17. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

18. Žalobca vo svojom odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v priebehu
konanianasúdeprvejinštancie,sktorýmisasúdnáležiteasprávnevysporiadalprirozhodovanívdanom
spore a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku
rozsudku o zamietnutí žaloby. K zmene skutkového stavu ani právneho stavu počas odvolanie konania

nedošlo. Odvolací súd preto poukazuje na skutkové zistenia a právny normy, ktoré použil súd prvej
inštancie, ako i na dôvody rozsudku vo veci samej, s ktorými sa stotožňuje, a preto len na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd zamietol žalobu žalobcov,
odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Odvolací súd ako nedôvodnú hodnotí odvolaciu námietku žalobcu nepreskúmateľnosti, resp.
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu
napadnutého rozsudku z hľadiska ostatných relevantných odvolacích námietok žalobcu vo vzťahu
k zamietavému výroku rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie v tejto jeho napadnutej časti totiž
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky
procesnej obrany použil, súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

20. Po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd zamietol
žalobu žalobcov, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutému rozsudku v tejto časti nemožno

vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie

na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil, ak súd zamietol žalobu žalobcov o určenie, že označené nehnuteľnosti
patria do dedičstva po neb. nebohej S. H., nar. X.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX a nebohom P. H.,
nar. X.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v jehozávere, že žalobcovia splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam
nepreukázali, pričom v danom spore žalobcovia v prvom rade nepreukázali právny titul vstupu do držby
označených nehnuteľností a jej dobromyseľnosť.

21. Odvolací súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené,resp.ústavnenekonformné,pretožesúdsaprivýkladeaaplikáciizákonnýchustanovení
neodchýlil od ich znenia, nepoprel ich účel a význam, ak svoj záver o zamietnutí žaloby a vyhodnotenie
prostriedkov procesného útoku žalobcov ako neopodstatnenej, založil na úsudku, že žalobcovia

neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie o tom, že ich právni predchodcovia nadobudli sporné
nehnuteľnosti ich vydržaním.

22. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho
rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 188/06). Do práva

na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp. zn. II.ÚS
251/03).

23. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tento
odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v
tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre súdne rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení

môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným
skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti,
dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

24. Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne plynie, že súd prvej inštancie
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo
svedeckých výpovedí, alebo ktoré vyšli najavo inak, ak súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobcovia
v danom spore neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že ich právni predchodcovia nadobudli
sporné nehnuteľnosti vydržaním, a preto patria do dedičstva po nich.

25. Ako opodstatnené nemožno vyhodnotiť ani námietky žalobcu smerujúce k nesprávnemu hodnoteniu
listinných dôkazov i svedeckých výpovedí vo vzťahu k skutkovým zisteniam a záverom súdu prvej
inštancie. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 2 CSP).

26. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu
žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súdmal uveriť inému svedkovi, alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, alebo že z
vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne (por. napr. m.m. rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 18.2.2004 sp.zn. 29Odo/936/2003). Podľa čl. 15 Základných princípov

CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu totiž hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

27. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne
pochybenie vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre
rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo žiadneho
z vykonaných dôkazov, jednotlivo a ani v ich vzájomnej súvislosti, nemožno učiniť iný záver ako ho učinil
súd prvej inštancie.

28. Žalobca vo svojom odvolaní neopodstatnene namieta i to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
veci samej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP.

29. Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci prvoinštančným súdom
treba považovať za správne.

31. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacie
žaloby), sú po procesnej stránke skutočnosti, že strany sporu majú vecnú legitimáciu a že na určení
je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je
či nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Naliehavý
právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohoto určenia jeho právne postavenie

stalo neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu. Ak žalobca navrhuje určenie
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak
má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto
spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným)v
katastri nehnuteľností. Rovnako je daný naliehavý právny záujem i na určení, že vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi.

32. Súd prvej inštancie považoval naliehavý právny záujem za daný, a nespochybňovali ho ani žalovaní.
Existencia naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v prejednávanej veci nebola
spornou. Žalovaní spochybňovali nárok žalobcov na určenie, že označené nehnuteľnosti patria do

dedičstva po ich právnych predchodcoch tvrdením, že žalobcovia nepreukázali splnenie podmienok pre
vydržanie vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam ich právnymi predchodcami.

33. Z odôvodnenia rozsudku plynie, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na závere o
neunesení dôkazného bremena žalobcami na tvrdenie, že ich právni predchodcovia nadobudli sporné

nehnuteľnosti vydržaním. Tento záver prvoinštančný súd vyvodil v súlade s ustálenou judikatúrou
najvyššieho súdu, podľa ktorej dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu
za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech.

34. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku sporu,
povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v odlišnom smere. Každá
zo strán musí, v závislosti na hypotéze právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových
strán, tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech(bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé
právne dôsledky. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojho tvrdenia,

nesie tak prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať na
skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i
tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyznelo v záver, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.
Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy

určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola buď pre nečinnosť
strany sporu v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP alebo vôbec
(objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Rovnako
v týchto prípadoch (v tzv. dôkaznej núdzi) musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v ktorého
záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

35. V zásade teda platí, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu,
ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Ani v tomto smere
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pochybenie súdu prvej inštancie vytknúť nemožno.

36. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca
po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá,
že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku

všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno prisvedčiť námietke žalobcu v jeho odvolaní, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie
nesprávne posúdil splnenia jednej z kumulatívnych podmienok držby, ktorou je dobromyseľnosť
právnych predchodcov žalobcov pri nastúpení do držby označených nehnuteľností. V okolnostiach
prejednávaného prípadu súd prvej inštancie vyvodil správny záver o neunesení dôkazného bremena

žalobcami v tomto smere.

37. Podľa § 135a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1981 Zb.
účinnej od 1. apríla 1983 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane
občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.

Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu
(§ 132a ods. 2).

38. Podľa § 135 ods. 2 citovaného Občianskeho zákonníka, ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý
má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo

osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan
nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v §
200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného
plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku,
má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku

dohodou zriadi právo osobného užívania.

39. Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku
v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa
osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom

vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

40. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983 § 507a ods. 3 Občianskeho
zákonníka do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho
právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo

zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí
skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.41. Vychádzajúc zo žalobcami tvrdenej skutočnosti, že do držby nehnuteľnosti nastúpili ich právni
predchodcovia v roku 1968 (ohľadom parcely č. XX/X, k.ú. H. J. E.) a v roku 1964, event. v roku
1985 (ohľadom parcely č. XXX/X, k.ú. H.M. J. E.), bolo potrebným zaoberať sa prejednávanou vecou

z hľadiska právnej úpravy vydržania podľa novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom č.
131/1982 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 1983. Uvedený postup vyplýva zo skutočnosti, že
Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.) nepripúšťal vydržanie ako osobitný spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva. Možnosť vydržania k hnuteľným veciam a niektorým nehnuteľnostiam
bola zavedená do nášho právneho poriadku opätovne až novelou z roku 1982. Ustanovenie § 507a

ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení novely do vydržacej doby uvedenej v § 135a započítava aj
dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo
nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983.
Aktuálnym sa však stalo vydržanie vecí podľa novely až od 1. apríla 1984, pretože aj keď sa započítavajú
vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely, neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím
jedného roku od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (§ 507a ods. 3 druhá veta). Spätné pôsobenie

novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v
dobe od 1. apríla 1983. Preto možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu
od účinnosti Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1964 do účinnosti novely Občianskeho zákonníka,
t.j.od1.apríla1983.Zuvedenéhovyplýva,žepodľaObčianskehozákonníkavznenízákonač.131/1982
Zb. nastúpenie do držby spornej nehnuteľnosti bolo prípustné s tým, že predpokladané právne účinky

vydržania mali nastať po 1. apríli 1983.

42. Nastúpenie do oprávnenej držby však predpokladalo dobromyseľnosť právnych predchodcov
žalobcov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí.

43. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva,
ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného
práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa.

44. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej

viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku
všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom
požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu

vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je
vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať
na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť,
že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí
byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa

postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu
po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je
ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie
„so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným
omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za

nepochybné).

45. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery právnych
predchodcov žalobcov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, správne v súlade s uvedenými zásadami,
z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce

skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť o neoprávnenosti
ich držby. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné
právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Z
týchto okolností, ktoré prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol (odvolací
súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje), správne vyvodil, že žalobcovia

v spore nepreukázali, že ich právni predchodcovia nadobudli vnútorné psychické presvedčenie o
tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené
ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. Pri posudzovaní existencie presvedčenia žalobcov (ich
právnych predchodcov), že im vlastnícke právo k označeným pozemkom patrí, bolo totiž potrebnétak, ako to správne učinil súd prvej inštancie, prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých
malo prísť k uzavretiu kúpnej zmluvy s Y. J. vzhľadom k tomu, že práve táto bola žalobcami označená
(domnelým) nadobúdacím titulom vo vzťahu k parcele č. XX/X, k.ú. H. J. E., ako i - vo vzťahu k parcele

č. XXX/X, k.ú. H. J. E., k uzavretiu kúpnej zmluvy v roku 1964 s JRD v Družstevnej pri Hornáde, event.
k uzavretiu dohody o zriadení práva osobného užívania v roku 1985.

46. Z obsahu prehlásenia Y. J. v roku 1968, ktorým potvrdila, že právnemu predchodcovi žalobcu P.
H. N. S. odpredala parcelu č. XX/X (XX na S.) o výmere 655 m2 (č.l. 20 súdneho spisu), a za stavu,

ak žalobcovia kúpnu zmluvu nepredložili a jej existencia nebola preukázaná ani dodatočným šetrením
súdu prvej inštancie v Štátnom archíve Košice ako i na Okresnom súde Košice - okolie a súčasne ak
Y. J. v pozemnoknižnej vložke, v ktorej je evidovaná parcela č. XX/X, nebola vedená ako vlastníčka,
a uzavretie inej kúpnej zmluvy z vykonaného dokazovania nevyplynulo, súd prvej inštancie správne
usúdil, že nikto nemôže preniesť na druhú osobu viac práv, ako má on sám a vyvodil i správny záver
že právni predchodcovia žalobcov nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o vlastníctve

označených nehnuteľností, a to vzhľadom ku všetkým okolnostiam a pri normálnej obvyklej opatrnosti,
ktorú možno vyžadovať od každého. Vnútorné presvedčenie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do
vlastníctva, vyvodzované žalobcami z nimi predložených listinných dôkazov a svedeckých výpovedí
svedkov H. V., F.. S. H. M. S.Á. E., nezakladalo u nich (a ich právnych predchodcov) potrebnú
dobromyseľnosť tak, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Vnútorné

psychické presvedčenie žalobcov (a ich právnych predchodcov) o nadobudnutí vlastníctva pri vstupe do
držby bolo bez právneho významu, t.j. nemohlo spôsobiť dobromyseľnosť o tom, že im sporný pozemok
vlastnícky patrí, pretože všetky okolnosti prípadu svedčili o tom, že k čo aj len domnelému prevodu
vlastníctva nemohlo dôjsť.

47. Uvedené platí aj vo vzťahu k parcele č. XXX/X, k.ú. H. J. E.ádom, pokiaľ titulom pre vstup do držby
právneho predchodcu žalobcov mala byť skutočnosť, že právny predchodca žalobcov sa obrátil svojou
žiadosťou o zriadenie práva osobného užívania, ktorú adresoval dňa 21.4.1985 Východoslovenským
štátnym lesom, pričom v žiadosti žiadal o pridelenie tejto parcely do osobného užívania z dôvodu, že
tento svah je súčasť dvora a prístupová cesta s tým, že predmetnú parcelu užíva 21 rokov, v tejto

žiadosti (č.l. 25 súdneho spisu) právny predchodca žalobcov len uviedol, že tento svah je ako súčasť
dvora a prístupová cesta, preto „ju 23.5.1964 odkúpil ako urbariát od JRD v Družstevnej pri Hornáde
(súčasť - pokladničný doklad č. 702648)“, avšak súd zistil, že predmetná parcela nikdy nebola evidovaná
v pozemnoknižnej vložke ako urbariát družstva, pričom dňa 1.4.1985 právny predchodca žalobcov
podal žiadosť o zaevidovanie parcely lesnému závodu a o overenie údajov na parcele č. XXX, XXX/

X (č.l. 7 súdneho spisu) s odôvodnením, že „z geometrického plánu sa dozvedel, že aj tzv. urbariát
prináleží lesnému závodu“. Uvedené skutočnosti negujú tvrdenia žalobcov o nadobudnutí presvedčenia
o vlastníctve spornej nehnuteľnosti, a to za stavu, ak žalobcovia dostatočne nepreukázali a ani súdu
sa nepodarilo vykonaným šetrením zistiť, či, a ani čo, právny predchodca žalobcov odkúpil od JRD v
Družstevnej pri Hornáde a žiaden iný titul vstupu do držby a iný dôkaz ohľadom vydržania právnymi

predchodcami žalobcov zo strany žalobcov predložený nebol. Žalobcovia v spore nepreukázali, že by
sa ich právni predchodcovia stali osobnými užívateľmi sporného pozemku a v spore netvrdili a ani
nepreukázali, že by si ich právni predchodcovia neskôr uplatnili právo na uzavretie kúpnej zmluvy
ohľadne tohto pozemku a že takáto zmluva bola uzavretá. Už aj z tohto dôvodu sa teda nemohli stať
vlastníkmi nimi identifikovaného pozemku, a to aj keby všetky ostatné predpoklady pre vydržanie boli

splnené. Správne v tomto smere súd prvej inštancie dôvodil, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.,
ktorý v tej podobe, akú mal v dobe od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983, neumožňoval nadobudnutie
vlastníckeho práva k veciam vydržaním, lebo takýto nárok založila až novela uskutočnená zákonom č.
131/1982 Zb., ktorý nadobudol síce účinnosť až dňom 1. apríla 1983, ale v prechodných ustanoveniach
stanovil, že do doby uvedenej v ustanovení § 135a a týkajúcej sa lehoty potrebnej k vydržaniu vlastníctva

k veci sa započíta aj doba, počas ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v
držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a
ods. 2) pred 1.4.1983. Táto doba však neskončila skôr, než uplynutím jedného roku od tohto dňa (§
507a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 131/1982 Zb.). Týmto prechodným ustanovením
zákon č. 131/1982 Zb. celkom výnimočne a ojedinele založil pravú spätnú účinnosť pri posudzovaní

nárokov vzniknutých z držby tak, ako držbu upravoval v § 132a. To v prejednávanej veci znamenalo,
že keby bola predmetom držby žalobcov (ich právnych predchodcov) iná vec než práve pozemok,
právni predchodcovia žalobcov by k nej mohli vydržať vlastnícke právo i napriek tomu, že to právna
úprava v dobe, kedy započali s držbou, ale ani právna úprava v ďalšom období, a to až do 31.3.1983,neumožňovala. Mohli by k nej vydržať vlastnícke právo, ale len vtedy, keby boli už od počiatku držby
splnené tie predpoklady, ktoré až neskôr stanovil zákon č. 131/1982 Zb. Vlastnícke právo k inej veci
než k pozemku by teda právni predchodcovia žalobcov mohli pre seba vydržať za predpokladu, že

vykonávali držbu oprávnenú (§ 132a zákona č. 131/1982 Zb.), nepretržitú, že ju vykonávali, ak išlo o
nehnuteľnosť, po dobu desať rokov a že ich držba trvala ešte ku dňu účinnosti zákona č. 131/1982
Zb., t.j. k 1.4.1983. Vyššie uvedený právny režim však nedopadal na pozemky. Zákon č. 131/1982 Zb.
totiž nezaložil pre občanov právo nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom vydržaním. Vychádzal z toho,
že pozemky sú vecou v súkromnom vlastníctve. Predpokladal teda, že pozemky nepatria k veciam

osobného vlastníctva (len tie boli spôsobilé byť predmetom vydržania) v súlade s ustanovením § 135a
ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. Výnimku stanovil len pre tie pozemky, ktoré by inak mohli byť predmetom
práva osobného užívania (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.). Išlo o pozemky v území, ktoré bolo
podľa územného plánu či rozhodnutia alebo územnej plánovacej dokumentácie (plány územných zón)
určené k výstavbe rodinných domov, chát alebo garáží alebo k zriaďovaniu záhradiek (§ 199 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení platnom pred 1. januárom 1992). Len tieto pozemky boli spôsobilé k

vydržaniu vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nim ale nevzniklo občanovi, ktorý držbu vykonával, ale
štátu. Občanovi, ktorý ho pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom
užívaní (§ 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb.). Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že ich právni predchodcovia
boli vlastníkmi (spoluvlastníkmi) sporných pozemkov, aj keby tieto pozemky boli pozemkami, ako malo
na mysli ustanovenie § 135a ods. 2 zákona č. 131/1982 Zb., a právni predchodcovia žalobcov by k

nemu vydržali vlastnícke právo v roku 1989, nevydržali by vlastnícke právo pre seba, ale pre štát. Sami
by sa vlastníkmi nimi podľa evidencie nehnuteľností identifikovaného pozemku nestali. Za účinnosti
právnej úpravy pred 1. januárom 1992 by právni predchodcovia žalobcov mohli uplatniť len právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní k vydržanému pozemku. Pokiaľ sa ale nestali najprv osobnými
užívateľmi označeného pozemku a pokiaľ ani následne po účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. neuplatnili

v jednoročnej prekluzívnej lehote od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. právo na uzavretie kúpnej zmluvy
k vydržanému pozemku, nemohli sa stať vlastníkmi predmetného pozemku ani postupom podľa §
872 ods. 4 a § 872 ods. 5 zákona č. 509/1991 Zb.. Žalobcovia v spore nepreukázali, že by sa ich
právni predchodcovia stali osobnými užívateľmi pozemku a v spore netvrdili a ani nepreukázali, že
by si ich právni predchodcovia neskôr neuplatnili právo na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne tohto

pozemku a takáto zmluva nebola uzavretá. Už aj z tohto dôvodu sa teda nemohli stať vlastníkmi nimi
identifikovaného pozemku, a to aj keby všetky ostatné predpoklady pre vydržanie boli splnené.

48. Samotné faktické nerušené užívanie sporných nehnuteľností bez splnenia aj kumulatívnej
podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k

nehnuteľnosti vydržaním.

49. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil
otázku dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby a vyvodil aj správny právny
záver o nenadobudnutí vlastníctva spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi vydržaním. Na správnosti tohto

záveru nemôže pritom nič zmeniť ani poukaz žalobcu na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/119/2007 a ani sp.zn. 5Cdo/260/2008, v ktorom dovolací súd
naopak poukázal aj na to, „že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením
prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp.
že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti

a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné
od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok
jeho vznik, overil.“ Vo veci sp. zn. 2Cdo/119/2007 bolo predmetom dovolacieho konania riešenie inej
otázky, a to otázky, či u žalobcov došlo k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že pred 1.1.1992

prestali byť dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a preto nemohli ani podľa novely
Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. po 1.1.1992 nadobudnúť vydržaním
spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Napokon ani žalobcom namietané pochybenie súdu
prvej inštancie, spočívajúce v neuvedení dátumu narodenia žalobcov v záhlaví rozsudku, nemá vplyv
na vecnú správnosť napadnutého výroku o zamietnutí žaloby a nie je takým pochybením, pre ktoré by

bolo nutné len z tohto dôvodu pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia.50. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť rozsudku vo veci samej, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok vo veci samej podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

51. Vo vzťahu k výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že nie sú dané dôvody ani pre
potvrdenie ani pre zmenu napadnutého rozsudku, ale rozsudok je potrebné vo výroku o trovách konania
zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie svojim nesprávnym postupom
znemožnil žalobcovi i žalovanému v 1. a 2. rade realizáciu procesných práv, priznaných stranám sporu

v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany práv, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces, ku ktorej vade je povinný prihliadať odvolací súd z úradnej povinnosti.
Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolanie žalovaného v 2. rade je
v tomto smere opodstatnené.

52. O vadu konania, ktorá je významná z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP ide najmä vtedy, ak

súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal sporovej strane procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva,
a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý
proces predovšetkým vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a
argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť

rozhodovanie, presvedčivo v odôvodnení vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS
12/07, IV. ÚS 163/08).

53. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide

konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/2012).

54. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel k záveru, že povinnosť

riadne odôvodniť rozhodnutie súdom prvej inštancie nebola náležite rešpektovaná vo vzťahu k
napadnutému výroku o trovách konania v situácii, ak súd prvej inštancie výrok o trovách konania
odôvodnil v bode 28 rozsudku len tak, že tak učinil podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo, a to napriek tomu, že v spore mal plný úspech, a teda bolo

potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci, a v situácii, ak nepochybne žalovaný v 2. rade na pojednávaní dňa
26.1.2017 uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a súčasne súdu odovzdal písomné
vyčíslenie trov konania zo dňa 5.10.2016, ktoré je zožurnalizované v súdnom spise na č.l. 318. Za tohto
stavujepotrebnéprisvedčiťžalovanémuv2.radevjehoodvolanívtom,žerozsudoksúduprvejinštancie

je vo výroku o trovách konania zmätočný tak vo výroku, ako aj vo vzťahu k jeho odôvodneniu.

55. Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok v jeho napadnutej časti
o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

56. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 3 CSP), vysporiadať sa súčasne dôsledne s námietkami
a argumentáciou žalobcu v priebehu odvolacieho konania a opätovne rozhodnúť o trovách konania a
rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí súd rozhodne o trovách

celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v
prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422
ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšejstrany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).