Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619200805
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5619200805.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom T. XXX/X, XXX XX N. Q., prechodne bytom J. E. XXXX/X, XXX XX Y. - V., o zaplatenie sumy
768,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.

6Csp/14/2019-128 zo dňa 26.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Csp/14/2019-128 zo dňa 26.11.2019 vo výrokoch
II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I., zostáva rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.

6Csp/14/2019-128 zo dňa 26.11.2019 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 802,91
Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 768,31 Eur od 27.02.2019 do zaplatenia (výrok I.).
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol súd tak, že žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, o ktorej sume po právoplatnosti rozsudku rozhodne
samostatným uznesením poverený súdny úradník (výrok III.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.03.2019
domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 768,31 Eur, úroku vo výške 32,51 Eur, úrokov z
omeškania vo výške 0,72 Eur, úroku 11,9 % ročne z nezaplatenej istiny 768,31 Eur od 22.02.2019 do
zaplatenia, úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny 768,31 Eur od 22.02.2019 do zaplatenia,
úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov 32,51 Eur od 22.02.2019 do zaplatenia,
nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 1,37 Eur a náhrady trov konania.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzatvorili

na diaľku prostredníctvom Internet bankingu dňa 10.10.2017 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
0000000000448804, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi pôžičku -
spotrebiteľský úver vo výške 1.000,00 Eur pri úrokovej sadzbe 11,9 % p. a. ročne, s dohodnutým
počtom mesačných splátok 48, anuitnými splátkami vo výške 26,17 Eur mesačne splatnými v 16. deň
kalendárneho mesiaca počnúc prvou splátkou 16.10.2017 po konečnú splatnosť úveru 16.09.2021
inkasom z bankového účtu v banke/príkazom na úhradu v prospech Inkasného účtu.

Výška RPMN úveru bola v zmluve uvedená v rozsahu 16,03 %, priemerná RPMN 14,55 % a celková
čiastka, ktorú mal žalovaný za úver zaplatiť, bola stanovená sumou 1.306,16 Eur. V zmluve bol taktiež
dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 50,00 Eur s termínom splatnosti poplatku 09.11.2017,poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 0,64 Eur mesačne po dobu 48 mesiacov. Zmluva
obsahuje aj údaj o odplate vo výške 17,67 % bez bližšej špecifikácie tejto hodnoty, a ďalej
v nej boli dojedané rôzne poplatky a zmluvné pokuty - poplatky za zmenu podmienok vo výške 40,00

Eur, zmluvná pokuta za meškanie splátky vo výške 15,00 Eur, poplatok za výzvu na splatenie úveru
vo výške 30,00 Eur a iné. Vzhľadom na charakter a obsah uzatvorenej zmluvy ju súd posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe čoho pri prejednávaní sporu aplikoval
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zákona č. 206/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri

finančných službách na diaľku v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako
aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Z listiny označenej
ako „Prehľad splácania - do predčasného zosplatnenia" mal súd preukázané, že žalovaný splácal úver
dohodnutými mesačnými splátkami vo výške 26,81 Eur do septembra 2018, a v októbri 2018 poukázal
platbuvovýške26,72Eur.Celkomžalovanýuhradilžalobcovisumu348,44Eur,zčohožalobcazapočítal
na úrok sumu 108,52 Eur, na istinu 231,69 Eur a na poistné 8,23 Eur. Opakovaným

upozornením zo dňa 19.12.2018 žalobca vyzval žalovaného k úhrade omeškaných splátok v sume 83,83
Eur najneskôr do 24.12.2018 a súčasne ho upozornil, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy
uplatnísvojeprávovyplývajúcezustanovenia§565Občianskehozákonníkaapožiadaozaplateniecelej
svojej pohľadávky. Výzvou zo dňa 21.12.2012 žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej
splatnosti celého úveru ku dňu 21.02.2019 a zároveň ho vyzval na bezodkladnú úhradu celého dlhu vo

výške 862,91 Eur s príslušenstvom.
4. Keďže predložená spotrebiteľská úverová zmluvy obsahovala všetky obligatórne náležitosti v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a žalovaný poskytnuté úverové prostriedky nevrátil v zmysle zmluvne
dojednanýchpodmienok,súdprvejinštanciehozaviazalkpovinnostizaplatiťžalobcovisumu802,91Eur
tvorenú istinou vo výške 768,31 Eur, vyčísleným úrokom do zosplatnenia vo výške 32,51 Eur, vyčísleným

úrokom z omeškania vo výške 0,72 Eur a vyčíslenými poplatkami vo výške 1,37 Eur. Súčasne súd priznal
žalobcovi v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. zákonný úrok z omeškania v rozsahu 5 % ročne z priznanej sumy 768,31 Eur od 27.02.2019 do
zaplatenia.
5. Súd však zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia úrokov

z omeškania 5 % ročne zo sumy 768,31 Eur od 22.02.2019 do 26.02.2019. Uviedol, že pre vznik
omeškania nie je určujúci dátum zosplatnenia úveru, ale skutočnosť, kedy veriteľ vyzval dlžníka na
zaplatenie konkrétnej dlžnej sumy. Žalobca zosplatnil úver ku dňu 21.02.2019, pričom výzva na
predčasné splatenie úveru, ktorá obsahovala vyčíslenú dlžnú sumu, bola žalovanému doručená fikciou
dňa 25.02.2019. Ako nedôvodnú súd zamietol žalobu aj v časti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z

úveru 11,9 % ročne nezaplatenej istiny 768,31 Eur od 22.02.2019 do zaplatenia. Žalobcovi prislúchali
zmluvne dojednané úroky z úveru 11,9 % len do zosplatnenia úveru, t. j. do 21.02.2019. Po zosplatnení
úveru nastal stav, keď žalovaný, ako dlžník, už nemal právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, takže veriteľ nemôže inkasovať úroky, pretože tieto by mu patrili iba za stavu oprávnenej
držby prostriedkov dlžníkom. Rovnako súd zamietol žalobu v časti uplatneného nároku žalobcu na

úhradu úrokov z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov úveru 32,51 Eur od 22.02.2019 do
zaplatenia, keď uviedol, že úroky z omeškania, aj úroky z úveru, sú príslušenstvom pohľadávky, a
preto oneskoreným zaplatením zmluvných úrokov nevzniká veriteľovi právo na úroky z omeškania a
Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo
(úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením iného príslušenstva pohľadávky (úrokov z úveru).

6. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko bol
neúspech žalobcu v konaní len v nepatrnej časti príslušenstva, s tým, že o konkrétnej výške trov
rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník prvoinštančného súdu samostatným uznesením.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny vo výroku II., v ktorom súd žalobu v časti zamietol tak, že odvolací súd žalobe i v tejto časti
vyhovie a uloží žalovanému zaplatiť žalobcovi uloženú povinnosť v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň si uplatnil voči žalovanému aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Odvolateľ nesúhlasil s právnym záverom, na podklade ktorého mu okresný súd nepriznal voči

žalovanému uplatnený úrok po zosplatnení úveru až do vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov.
Poukázal pritom na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, ako aj na ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nichúrokyvdojednanejvýške.Obsahomzáväzkudlžníkaniejevrátiťlenposkytnutépeňažnéprostriedky,ale
aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných
prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia

až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je
nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových
sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Na podporu svojich
tvrdení žalobca poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 106/2014 Z.z., komentovaných
znení ustanovení Obchodného zákonníka ako aj na viacero rozhodnutí súdov SR, napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.07.2019, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 14Co/22/2018 zo dňa 29.01.2019, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43Co/23/2017 zo dňa 29.11.2017, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/12/2017 zo dňa
31.01.2017 a iné. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu smeroval aj proti právnemu záveru okresného
súduonepriznaníúrokovzomeškaniazkapitalizovanýchúrokov,pričompoukázalnačasťrozhodovacej
praxe všeobecných súdov SR podporujúcej jeho právny záver o dôvodnosti ním uplatneného nároku i v

tejto časti. Zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa
zosplatnenia a tento sa ďalej (t.j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Práve z tohto dôvodu nejde
podľa žalobcu o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá ma zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu
nárokov veriteľov.

9. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 30.12.2019, procesne nereagoval.

10. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené/doručené neboli.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo
zvyšnej časti a v závislom výroku III. o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
potvrdil.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj

krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

13. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku
sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami

okresného súdu. Zároveň je nutné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie

dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

14. Zo obsahu opravného prostriedku žalobcu vyplýva, že odvolateľ sa nestotožnil so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku,
týkajúcimi sa nepriznania úrokov z úveru (zmluvne dojednaných) po vyhlásení predčasnej
splatnosti, ako aj nepriznania úrokov z omeškania z úrokov, ako ich žalobca špecifikoval vo svojom
žalobnom návrhu.

15. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).

16. K odvolacej námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru krajský súd uvádza, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania
úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, už
zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval, že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť

úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Obo 143/1998). V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky popri úrokoch
z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/182/2011).
17. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá

sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej
príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok
na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti).

Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože
tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,

ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého
by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby
ku zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd uvedené v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi,

a to navyše za situácie, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bližšie pozri rozsudok Krajského súdu
v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

18. Neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu súvisiaca s nepriznaním úrokov z omeškania
z úrokov. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že tento nárok žalobcu nie
je dôvodný, pretože Občiansky zákonník neumožňuje príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z
omeškania z úrokov. Problematikou zákonného príslušenstva z príslušenstva pohľadávky sa zaoberal
Veľký senát Obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR vo svojom rozhodnutí 35Obo/101/2002 zo dňa

24.03.2014. Keďže právna úprava, z ktorej vychádzal, je obsahovo zhodná so slovenskou úpravou,
odvolací súd pri posudzovaní prejednávanej veci vychádzal z jeho právnych záverov: „Pohľadávkou
sa rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu.
Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Zároveň je nutné dodať, že podľa štandardného výkladu podaného súdnou

praxou definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Úrokový záväzkový vzťah je teda vzťahom akcesorickým,
ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku
(alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len
povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa

do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo
požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom
veriteľ nemá preto, že ani Občiansky zákonník, a ani Obchodný zákonník mu túto možnosť
nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie
pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle

úpravy obsiahnutej v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného
záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť aj z dikcie ust. § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Názor, že možno priznať úroky z omeškania z príslušenstva pohľadávky,
odôvodnený len úpravou obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka by totiž bez väzby na ust.§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie
je príslušenstvom pohľadávky, ale novo vzniknutou samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym

záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením
hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny." Najvyšší súd ČR mal tiež za to, že dikcia § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka, čo do slovného spojenia „peňažný záväzok" oporou pre iný výklad
riešeného problému nie je. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo svojich dôvodoch cituje diela, ktoré sa
taktiež prikláňajú k názoru, že dojednané úroky sa nestávajú súčasťou istiny, a preto sa ďalej neúročia."

19. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na viacero rozhodnutí všeobecných
súdov SR, odvolací súd dodáva, že z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri
rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy
prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v
čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

20. Ani žalobcom označené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019 neriešilo právny problém, ktorý je predmetom tohto odvolacieho
konania. Z jeho obsahu je totiž zrejmé, že dovolací súd v ňom posudzoval otázku, či poskytnutý
spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov
z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. k)

zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase jej uzavretia, pretože neobsahuje údaj o výške, počte
a termínoch splátok v rozdelení na istinu, úroky a iné poplatky. Argumentácia a právne úvahy v bode
16. rozhodnutia dovolacieho súdu je preto záväzná len pre odvolací súd, ktorého rozhodnutie bolo v
dovolacom konaní zrušené (Krajský súd v Bratislave), ale nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, ktorou by bol odvolací súd viazaný aj pri rozhodovaní v tomto spore. Žiada sa

dodať, že „výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach
je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na
precedensoch ako prameňoch práva" (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 51/2014).

21. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .

22. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania (výrok III.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.

23. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním, t.j. vo výroku I., zostal rozsudok okresného súdu

nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu.

25. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a
bránením práva ako trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý
súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen
o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom

rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách
konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods.
1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii

takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či
ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názorvyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo
dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).