Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/159/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201572
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: plk. F.. D. V.,
nar. XX.XX.XXXX, ul. U. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o.,
Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-
PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I .
Priebeh administratívneho konania

1. plk. F.. D. V., nar. XX.XX.XXXX, ul. U. XXXX/XX, XXX XX F. (ďalej len ako „žalobca“), bol do
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len ako „PZ“) prijatý dňa 01.03.1983 a jeho
služobný pomer skončil dňa 15.10.2010.

2. Žalobca bol do služobného pomeru príslušníka PZ opätovne prijatý dňa 19.07.2012.
3. Žalobca bol personálnym rozkazom prezidenta Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „prezident PZ“) č. 139 zo dňa 21.07.2017, preradený na Úrad medzinárodnej
policajnej spolupráce prezídia PZ (ďalej len ako „UMPS PPZ“).
4.ŽalobcabolpersonálnymrozkazomMinisterstvavnútraSlovenskejrepublikyč.198zodňa02.08.2017
na základe návrhu priameho nadriadeného dňom 01.10.2017 podľa ustanovenia § 41 ods. 1 písm.
a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon
č.73/1998 Z. z.“) zaradený do činnej zálohy a zároveň podľa ustanovenia § 33 ods. 1 a ustanovenia §
41 ods. 2 zákona č.73/1998 ustanovený do funkcie policajný pridelenec s miestom výkonu služby na
Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti v Rumunsku (ďalej aj ako „policajný pridelenec
v Bukurešti“).
5. Vedúci oddelenia UMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa - plk. Mgr. A. A., spracoval
na predpísanom tlačive zo dňa 12.07.2018, návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru

príslušníka PZ č. PPZ-MPS7-2018/005761-009 podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z..
6. Dňa 12.07.2018 plk. D.. D. V. - riaditeľ ÚMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa - plk. F.. A. A.,
upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci skončenia jeho služobného pomeru príslušníka PZ podľa
ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z..7. Dňa 16.07.2018 žalobca predložil vyjadrenie k návrhu riaditeľa UMPS PPZ o začatí konania vo veci
skončenia jeho služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z. z. s tým, že s návrhom na prepustenie nesúhlasí.

8. Dňa 24.07.2018 Odborový zväz polície Slovenskej republiky zaujal k návrhu riaditeľa UMPS PPZ
na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru po jeho prerokovaní v zmysle čl. 2 ods. 5 Kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ, nesúhlasné stanovisko.
9. Dňa 27.07.2018 bol žalobca oboznámený s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru
príslušníka PZ (č. PPZ- MPS7-2018/005761-014) za prítomnosti vedúceho OPP a MM UMPS P PZ a

riaditeľa UMPS PPZ, čo potvrdil vlastnoručným podpisom a bola mu daná možnosť k návrhu sa vyjadriť
v termíne do 09.00 hod. dňa 30.07.2018.
10. Žalobca sa k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia
§ 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyjadril priamo do záznamu, ktorý bol spísaný po jeho oboznámení
sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ a v ktorom uviedol, že s návrhom
na prepustenie jednoznačne nesúhlasí.

11. Žalobca bol personálnym rozkazom č. 91 zo dňa 30.07.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“) vydaným prezidentom Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len ako „prvostupňový orgán“) prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa
ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého, policajt môže byť prepustený zo
služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu -

zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a dovŕšil vek 55 rokov, alebo
spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, alebo spĺňa podmienky
nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu - zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003 Z. z.“). Prvostupňový orgán v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že žalobca dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a teda podľa ustanovenia §
143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok. Ďalej poukázal na to, že
v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa na prepustenie policajta zo služobného
pomeru v štátnej službe príslušníka PZ nevyžaduje jeho súhlas, a teda jeho vyjadrenie, že nesúhlasí s

prepustením zo služobného pomeru, nemá žiaden vplyv na vydanie rozhodnutia. Zároveň uviedol, že
podľa ustanovenia § 194 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., sa skončí služobný pomer uplynutím dvoch
kalendárnych mesiacov, ak sa nadriadený a policajt nedohodnú inak a lehota pre skončenie služobného
pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia
o prepustení.

12. Personálny rozkaz č. 91 zo dňa 30.07.2018 bol žalobcovi doručený dňa 30.07.2018 v zmysle
ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z..
13. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 30.07.2018, ktoré bolo doručené
prvostupňovému orgánu dňa 31.07.2018, pričom svoju obranu odôvodňoval predovšetkým tým, že,
prvostupňové rozhodnutie je vo vzťahu k jeho osobe diskriminačné, a to z dôvodu veku, napriek

podmienke obsiahnutej v ustanovení § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., na ktoré sa viaže prepustenie
z dôvodu splnenia podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšenie
veku 55 rokov. Uviedol, že diskriminácia spočíva v tom, že kritérium veku, ako jedna z podmienok
aplikácie ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., je v rozpore so zákonom č. 365/2004
Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„antidiskriminačný zákon“) a zároveň v rozpore s ustanovením § 2a ods. 1 tohto zákona a v rozpore
s ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č.171/1993 Z. z.“) v nadväznosti na čl. 1,2, 7 a 11 nariadenia ministra vnútra č. 3/2002 o
etickom kódexe príslušníka PZ v znení neskorších predpisov, s Európskym etickým kódexom policajnej

etiky a aj s prijatým protokolom č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím,
4. november 2000).
14. Ďalej žalobca namietal, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ
nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ktorým je vedúci oddelenia policajných pridelencov a
mierových misií úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia PZ (ďalej len „OPP a MM UMPS

P PZ“), ale zástupkyňa riaditeľa UMPS P PZ, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením § 193
ods. 1 zákona o štátnej službe zákona č. 73/1998 Z. z.., a to konkrétne z dôvodu jeho spracovania
nekompetentnou osobou.15. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní poukázal na zaujatosť súčasného prezidenta PZ - gen. Mgr. F. E.
voči jeho osobe, v dôsledku ktorej bolo rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru iniciované
len z jeho pokynov.

16. Prezident PZ, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, podanému odvolaniu v rámci autoremedúry podľa
ustanovenia § 242 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. nevyhovel, pretože pre takýto postup nezistil dôvody, a
preto ho spolu so svojím stanoviskom a spisovým materiálom predložil odvolaciemu orgánu - ministrovi
vnútra Slovenskej republiky na rozhodnutie a súčasne navrhol odvolanie zamietnuť a personálny rozkaz
potvrdiť.

17. Ministerka vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ako „druhostupňový orgán“) ako odvolací orgán o
odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo
dňa 09.10.2018 v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. tak, že podané odvolanie
zamietla a personálny rozkaz potvrdila.
18. V odôvodnení rozhodnutia druhostupňový orgán uviedol, že žalobca bol do služobného pomeru
príslušníka PZ prijatý dňa 01.03.1983 a jeho služobný pomer skončil dňa 15.10.2010 a dňa 19.07.2012

bol do služobného pomeru príslušníka PZ znovu prijatý. Uviedol, že služobný pomer žalobcu do
01.05.2013 trval viac ako 15 rokov a dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a teda podľa ustanovenia §
143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. splnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok, čím splnil
kumulatívne obidve zákonné podmienky pre aplikovanie ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z. z..

19. Druhostupňový orgán zdôraznil, že ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa aplikuje
v rámci personálnej pôsobnosti nadriadených vo všetkých ozbrojených bezpečnostných zboroch a
ozbrojených zboroch, na ktoré sa zákon č. 73/1998 Z. z. vzťahuje (vrátane funkcie policajného
pridelenca) a dáva príslušným nadriadeným, v rámci ich diskrečnej právomoci oprávnenie, aby po
splnenízákonnýchpodmienokmohlirozhodnúťoprepustenípolicajtazoslužobnéhopomerupríslušníka

PZ, čo potvrdzuje aj právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn.
8Sžo/23/2011.
20. S námietkou žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie je vo vzťahu k jeho osobe diskriminačné,
sa druhostupňový orgán nestotožnil a poukázal na to, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
b) antidiskriminačného zákona tento zákon sa nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu

zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich
služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov,
Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru.
21. Zdôraznil, že z vyššie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že spôsob skončenia služobného pomeru
vyplývajúci z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona nemožno považovať za odporujúci legislatíve upravujúcej

oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky
zamestnanosti za podmienok stanovených v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo smernice Rady
2000/78/ES z 27. novembra 2000, ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie rovnakého
zaobchádzania s osobami v rámci Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené rozdiely
v zaobchádzaní z dôvodu veku, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a

primerane odôvodnené oprávneným cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a
nevyhnutné. Z uvedenej smernice vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno
za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti
od situácie v členských štátoch rôzne. Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených
síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu,

Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné
právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou
legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý
vo viacerých prípadoch (napr. C-159/10 a C160/10 Gerhard Fuchs, Peter Kohler proti spolkovej
republike Hesensko) konštatoval, že zákonné zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory

zamestnávania nových pracovníkov nie je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra
2000.
22. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že napadnuté rozhodnutie, založené na aplikácii inštitútu
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť a ani nie je vo vzťahu k
žalobcovi diskriminačné, ako to tvrdí. Takéto skončenie služobného pomeru príslušníka PZ nemá dopad

na možnosť zamestnať sa napríklad v súkromnom sektore.
23. Druhostupňový orgán sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že prezident PZ bol voči jeho osobe
zaujatý, k čomu popisuje ich nie práve priateľské stretnutia pred jeho ustanovením za policajného
pridelenca, ako aj po ňom, čo spája s vydaním prvostupňového rozhodnutia a uviedol, že dôvodomprepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a
súčasne existujúci nárok na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe.
Zdôraznil, že táto námietka je len subjektívnym pocitom a domnienkou žalobcu, ktoré vyplývajú z jeho

nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka
PZ a keďže žalobca splnil zákonné podmienky (vek 55 rokov a nárok na výsluhový dôchodok), bolo
vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ (na návrh nadriadeného) využiť svoje oprávnenie a v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi prepustiť ho zo služobného pomeru príslušníka PZ.
24. Ďalej druhostupňový orgán námietku žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného

pomeru nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, čo
je podľa neho v rozpore s ustanovením§ 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., považoval za
irelevantnú a uviedol, že spracovanie návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru výlučne
bezprostredne nadriadeným nie je obligatórnou podmienkou s tým, že návrh ako taký nemá vo
vzťahu ku skončeniu služobného pomeru žiadne právotvorné účinky, a preto na jeho formálno-právnu
úpravu zákon neustanovuje kogentnú normu a ak návrh nespracuje bezprostredne nadriadený, ale iný

nadriadenýpolicajta,nemožnohovoriťoneplatnostiprávnehoúkonu,pretožetakýtoúkonmoholvykonať
ktorýkoľvek nadriadený, do ktorého personálnej pôsobnosti žalobca patril, pretože to ustanovenie § 193
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. nevylučuje. Avšak samotné prepustenie policajta prislúcha v danom
prípade prezidentovi PZ, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
25.Popreskúmaníprvostupňovéhorozhodnutiadospel druhostupňovýorgánkzáveru,žeprvostupňové

rozhodnutie bolo vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci za súčasného
dodržania príslušných ustanovení zákona.

II.

Žaloba

26. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj
ako „správny súd“) dňa 07.11.2018, doplnenou podaním zo dňa 23.01.2019, sa žalobca domáhal
voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa

09.10.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), doručené žalobcovi dňa 15.10.2018, ktorým zamietol
jeho odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu Prezidenta policajného zboru
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 91 zo dňa 30.07.2018, ktorým bol prepustený zo služobného
pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a ktoré
potvrdil, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a

vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
27. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 191
ods. 1 písm. c) SSP) a že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a že
napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej

(§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

28. V súvislosti s prepustením zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa ustanovenia
§ 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., žalobca vo vzťahu k svojej osobe namietal diskrimináciu a uviedol,
že na post policajného pridelenca v Bukurešti bol preradený na základe návrhu jeho nadriadeného, ktorý

jednoznačne vedel, že už v čase jeho vyslania, t. j. dňa 01.10.2017 mal len dva mesiace do dovŕšenia
veku55rokov,anapriektomubolojehovyslanierealizované.Zdôraznil,žeajvzmyslenariadeniaMVSR
č. 55/2003 zo dňa 24.11.2003 čl. 3 ods. 4, sa takéto vyslanie uskutočňuje spravidla na 3 roky a minister
vnútra Slovenskej republiky môže na základe návrhu riaditeľa UMPS PPZ a odporúčania prezidenta
PZ predĺžiť dobu vyslania, najviac však o jeden rok. Uviedol, že sa cíti byť podvedený rovnako aj jeho

manželka,ktorásahorozhodlanasledovaťvzahraničí,keďžeztohtodôvodurozviazalapracovnýpomer
so svojim zamestnávateľom, a keby vedela, že vyslanie bude trvať len takú krátku dobu, je zrejmé,
že by sa takto nerozhodla.

29. Žalobca v vzťahu k vyššie uvedenému poukázal na dôvodovú správu k čl. Ill k bodu 34 k vládnemu

návrhu zákona číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z., predložený
predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018, v ktorom sa navrhuje posunúť vek na možnosť
prepustenia zo štátnej služby po dosiahnutí nároku na výsluhový dôchodok z 55 rokov na 62 rokov,
pričom dôvodom je skutočnosť, že prepustenie zo služobného pomeru po dosiahnutí nároku navýsluhový dôchodok vo veku 55 rokov bez splnenia ďalších podmienok a teda, keď je policajt plne
schopný vykonávať štátnu službu, je vzhľadom aj na súčasný všeobecný vek nároku na dôchodok
neprimerane nízky, a môže diskriminovať policajtov, ktorý chcú naďalej vykonávať štátnu službu.

30. Zároveň poukázal na právnu úpravu skončenia služobného pomeru v Českej republike, z ktorej
vyplýva,žeslužobnýpomerskončídňom31.decembrakalendárnehoroku,vktoromštátnyzamestnanec
dovŕšil vek 70 rokov, čiže v značne vyššom veku, ako aj na právnu úpravu v Maďarsku, kde rovnako
služobný pomer skončí dovŕšením 70-ich rokov veku.

31. V nadväznosti na vyššie uvedené, žalobca sa odvolával na Smernicu Rady 2000/78/ES z
27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a
povolaní (ďalej len „rámcová smernica“).

32. Ďalej sa odvolával na prípad Palacios C 411/05 Félix Palacios de la Villa proti Cortefiel Servicios

SA (2007), v ktorom sa zaoberal Súdny dvor EÚ zákazom diskriminácie na základe veku a v rozsudku
spresnil podmienky, za ktorých môžu členské štáty stanoviť odôvodnené rozdielne zaobchádzanie
na základe veku v zmysle rámcovej smernice, ktorá zakazuje akúkoľvek (priamu alebo nepriamu)
diskrimináciu v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva a viery, zdravotného postihnutia, veku
alebo sexuálnej orientácie. V súvislosti s vekom však za určitých okolností pripúšťa odôvodnené

rozdielne zaobchádzanie. Podľa čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice môžu členské štáty stanoviť, že „rozdiely
v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak [...] sú objektívne a primerane odôvodnené
oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a
ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“ Podľa španielskej právnej úpravy
upravujúcej skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí dosiahli vekovú hranicu na odchod do

dôchodku 65 rokov a splnenie všetkých ostatných kritérií nároku na poberanie starobného dôchodku
v zmysle právnej úpravy sociálneho zabezpečenia, prichádza do úvahy, avšak iba za podmienok, že
takéto opatrenie muselo byť spojené s cieľmi, ktoré sú v súlade s politikou zamestnanosti. Súdny dvor
EÚ v prípade Palacios v rozhodnutí konštatoval, že španielska vnútroštátna právna úprava ovplyvňuje
dĺžku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, ako aj výkon profesijnej činnosti zamestnanca/kyne,

keďže bráni jeho/jej budúcej účasti na aktívnom živote.

33. Poukázal na to, že na základe Harmonogramu vnútrorezortnej predvýjazdovej prípravy ako
kandidáta na funkciu policajný pridelenec na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti č.
PPZ-MPS7-23- 054/2017, absolvoval predvýjazdovú prípravu a oboznámil sa s činnosťou útvaru - SKIS

MV SR a vzhľadom na to, že činnosti jednotlivých útvarov PZ po 36-tich rokoch služby v bezpečnostných
zložkách dobre pozná, jednalo sa skôr o formálnu záležitosť, avšak gen. Mgr. F. E. napriek tomu ako
jediný zo všetkých 27 zodpovedných za jednotlivé útvary, vo vyhodnotení kandidáta ho neodporučil pre
výkon funkcie policajného pridelenca, čo sa doposiaľ nikomu z predvýjazdovej prípravy ešte nestalo.

34. Na základe uvedených skutočností žalobca zastával názor, že rozhodnutie o jeho prepustení bolo
iniciované len z pokynov súčasného prezidenta PZ gen. Mgr. F. E. z dôvodu jeho averzie voči nemu, teda
len zo subjektívnych dôvodov, a preto vzhľadom k jeho dosahovaným služobným výkonom a záverom
služobného hodnotenia sa nejedná o primeranú požiadavku v zmysle Smernice Rady 2000/78/ES z 27.
novembra 2000.

35. V nadväznosti na uvedené, sa žalobca odvolával na ustanovenie § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ, v zmysle ktorého, práva policajtov pri vykonávaní štátnej služby musia byť zaručené
v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a ďalej na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, z ktorého vyplýva, že „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky
všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo
iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať,“

a podľa čl. 36 „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon
im zabezpečuje najmä...b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v
zamestnaní,“.36. Vzhľadom na to, že žalovaný napriek jeho námietke neaplikoval vyššie uvedené ustanovenie
zákona na túto situáciu, podľa názoru žalobcu došlo tak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia k
nezákonnosti rozhodnutia.

37. Žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s namietanou diskrimináciou vo vzťahu k jeho
osobe, keď bol prepustený zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.
z., a teda splnenie nároku na výsluhový dôchodok a dovŕšenie veku 55 rokov, pričom žalobca už v čase
vyslania do zahraničia bol dva mesiace pred dosiahnutím vekovej podmienky a taktiež sa nevysporiadal

s námietkou, že v rovnakom veku v súčasnosti zastávajú takéto posty viacerí policajní pridelenci, ktorí
taktiež spĺňajú zákonné podmienky na prepustenie z uvedeného dôvodu.

38. Ďalej vo vzťahu k vyššie uvedenému namietal, že žalovaný len zhrnul aktuálnu právnu úpravu
možnosti skončenia služobného pomeru a vyvodil, že v danom prípade na jeho prepustenie zo
služobného pomeru príslušníka PZ boli splnené kumulatívne obidve zákonné podmienky podľa

ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s uvedením, že toto ustanovenie dáva príslušným
nadriadeným v rámci ich diskrečnej právomoci oprávnenie, aby po splnení zákonných podmienok mohli
rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ, čo však ani nerozporoval.
Zdôraznil, že namietal, že kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok, síce boli v medziach
zákona, avšak v tomto prípade tzv. voľná úvaha nadriadeného vybočila zo zákonného rámca, pretože

bola vzhľadom k jeho osobe neprimeraná a čo aj bolo na základe predložených dôkazov preukázané.

39. Ďalej namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s podporným argumentom týkajúcim sa námietky
zaujatosti súčasného prezidenta PZ gen. Mgr. F. E. voči jeho osobe a ani sa touto námietkou vôbec
nezaoberal a v rozhodnutí len konštatoval zákonný dôvod prepustenia žalobcu.

40. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a to z
dôvodu, že vo svojich námietkach proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol viaceré argumenty, pre
ktoré nesúhlasil s prvostupňovým rozhodnutím a s ktorými sa žalovaný vôbec nevysporiadal a okrem
úplného stotožnenia sa s prvostupňovým rozhodnutím neuviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre

rozhodnutie, ani úvahy použité pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

41. Podľa názoru žalobcu, sa žalovaný rovnako nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa rozporu
spracovania návrhu s ustanovením § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a to, že návrh na jeho

prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ spracovala zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ a iba
konštatoval, že táto námietka je irelevantná a opäť len citoval zákonnú úpravu, a to, že takýto úkon
môževykonaťktorýkoľveknadriadený,doktoréhopersonálnejpôsobnostižalobcapatrí.Vtejtosúvislosti
žalobca namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nakoľko návrh na prepustenie zo služobného

pomeru príslušníka PZ spracováva spravidla nadriadený a nemôže to byť niekto, kto je od neho nižšie
postavený.

42. Žalobca navrhol konanie prerušiť podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh na
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynapreskúmaniesúladuustanovenia§192ods.2zákonač.73/1998Z.

z. s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko predmetné ustanovenie je podľa jeho názoru diskriminačné,
v rozpore s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z dôvodov uvedených žalobe.

43. S poukazom na vyššie uvedené žalobca žiadal, aby súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,
ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj

prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

44. Žalobca po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby, doplnil žalobu podaním zo dňa
23.01.2019, v ktorom opätovne poukázal na dôvodovú správu k čl. III k bodu 34 k vládnemu návrhu
zákona číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z., predložený predsedom

vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018 s tým, že medzirezortné pripomienkové konanie začalo už
dňa 12.04.2018 s dátumom ukončenia 03.05.2018 a predkladateľom predmetného materiálu bolo
práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový orgán, už
v čase odvolacieho konania musel mať vedomosť o diskriminácii žalobcu, keďže návrh uvedenéhozákona bol v tom čase na medzirezortnom pripomienkovom konaní a uvedené vyplývalo aj z dôvodovej
správy. Za podstatné považoval žalobca, že sám zákonodarca napokon posunul hranicu prepustenia
zo služobného pomeru z dôvodu vekového kritéria v porovnaní s doterajšou právnou úpravou o sedem

rokov, keď zákon č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou odo dňa 01.02.2019 zakotvuje v ustanovení § 192 ods.
2, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový
dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný
dôchodok podľa osobitného predpisu.

III.
Vyjadrenie žalovaného

45. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 07.02.2019, doručeným

správnemu súdu dňa 12.02.2019 zhodne s odôvodnením prvostupňového ako aj druhostupňového
orgánu a v nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu
zamietnuť.
46. Žalovaný argumentoval tým, že jediným dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru,
čo nespochybniteľne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, je skutočnosť, že žalobca dňa

06.12.2017dovŕšilvek55rokov,čímsplnilpodmienkupodľaustanovenia§192ods.2zákonač.73/1998
Z. z., a zároveň splnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok podľa ustanovenia § 143aa písm. a)
zákona č. 328/2002 Z. z., t.j. do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov, a teda, boli
naplnené obe podmienky podmieňujúce postup v zmysle uvedeného ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č.
73/1998Z.z.stým,žecitovanéustanoveniezákonač.73/1998Z.z.,dávaoprávnenémuorgánuverejnej

správy pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí policajta zo
služobného pomeru. Teda ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva
možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a v danom prípade tieto dôvody využil. Ďalej
žalovaný uviedol, že skutkové zistenia, že žalobca dosiahol vek 55 rokov a splnil podmienky na vznik
nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu v konaní neboli sporné, a taktiež, že po

vecnej aj formálnej stránke boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby mohol vo vzťahu k
žalobcovi nadriadený orgán verejnej správy v rámci svojej diskrečnej právomoci využiť svoje oprávnenie
a prepustiť ho zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ. Zastával názor, že je teda vecou
oprávnenéhoorgánuverejnejsprávy vrámcisvojejsprávnejúvahyrozhodnúťotom,čiponechážalobcu
vslužobnompomere,alebohoprepustíprisplnenízákonnýchpodmienok.Žalovanýmalzato,žedôvody

uvedené v napadnutom rozhodnutí, teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok sú v
medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočujú zo zákonného rámca.
47. Ďalej sa vyjadril k námietkam žalobcu, týkajúcich sa údajného diskriminovania jeho osoby a mal za
to, že sú neopodstatnené a nemajú vplyv na platnosť a celkovú správnosť napadnutého rozhodnutia.
48. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že k vydaniu napadnutého rozhodnutia došlo z dôvodu

jeho diskriminácie a údajnej averzie prezidenta PZ proti jeho osobe a uviedol, že ide výlučne o jeho
subjektívne pocity a domnienky, ktoré zrejme vyplývajú z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta
PZ prijať voči jeho osobe personálne opatrenie.
49. Ďalej k námietke žalobcu, že ohľadom spracovania jeho návrhu na prepustenie zo služobného
pomeru príslušníka PZ, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.,

návrh na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ spracováva spravidla jeho bezprostredne
nadriadený, a to na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie
opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení zo služobného pomeru príslušníka
PZ.
50. K žalobcom namietaným dôvodom vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka

PZ žalovaný uviedol, že sú len špekulatívne a bez podloženia relevantných skutočností a argumentov
a zdôraznil, že jediným dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa
ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bola tá skutočnosť, že dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55
rokov a súčasne splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., čo
jednoznačne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

51. Žalovaný zdôraznil, že bolo skutočne iba vecou prvostupňového orgánu v rámci svojej správnej
úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá žalobcu v služobnom pomere, alebo ho prepustí pri splnení
zákonných podmienok. V tejto súvislosti považuje žalovaný postup prvostupňového orgánu za súladný
s príslušnými ustanoveniami zákona (č. 73/1998 Z. z.).52. Poukázal na to, že pri posúdení veci prvostupňový orgán vychádzal aj z právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných konaniach, ktorý bol vyjadrený napr. v rozsudku
sp. zn. 8Sžo/23/2011 zo dňa 22.03.2012, alebo sp. zn. 6Sžo/100/2014 zo dňa 24.02.2016.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu plnom rozsahu
ako nedôvodnú zamietol.

IV.
Replika

54. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.01.2020 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné z dôvodov
uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore uvedenom v žalobe.
55. Ďalej žalobca uviedol rovnaké argumenty ako v žalobe.
56. Zdôraznil, že k samotnému ustanoveniu § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že rovnako ako

v doplnení žaloby zo dňa 23.01.2019, že už v čase konania o žalobcovom prepustení, tak prezident
PZ gen. Mgr. F. E., ako aj ministerka vnútra Slovenskej republiky jednoznačne vedeli, že je pripravený
návrh zákona, týkajúci sa i prepustenia policajta zo služobného pomeru z dôvodu veku 55 rokov a
že tento bude zmenený na vek 62 rokov, keďže Medzirezortné pripomienkové konanie začalo už dňa
12.04.2018. Toto tvrdenie preukazuje aj dôvodová správa k čl. Ill k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona

číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, predložený predsedom vlády
Slovenskej republiky dňa 26.09.2018, s ktorou sa stotožnila ministerka vnútra Slovenskej republiky
(dôvodovú správu potvrdila svojom podpisom), ešte pred žalobcovým prepustením a vedel o nej aj
prezident PZ, keďže k predmetnému návrhu dávali pripomienky.

57. K vyjadreniam žalovaného o neopodstatnenosti diskriminovania osoby žalobcu uviedol, že
zákonodarca napokon posunul hranicu prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu vekového kritéria
v porovnaní s doterajšou právnou úpravou o sedem rokov, keď zákon č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou
odo dňa 01.02.2019 ustanovuje v ustanovení § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že policajt môže
byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa

osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa
osobitného predpisu a to práve z dôvodu, že vek 55 rokov bol, ako vek nároku na dôchodok neprimerane
nízky, a mohol diskriminovať policajtov, ktorí chceli naďalej vykonávať štátnu službu.

V.

Právne posúdenie veci

58. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.
1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v
rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

59. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137
ods. 4 SSP dňa 11.06.2020, nakoľko žalobca v podaní doručenom krajskému súdu dňa 02.06.2020
vyjadril, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a žalovaný vo vyjadrení nežiadal
nariadiť pojednávanie.
60. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím - personálnym rozkazom prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30.07.2018.
61. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky).
62. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy,
sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

63.Pripreskúmavanízákonnostirozhodnutiasúdskúma,čižalobounapadnutérozhodnutiejevsúlades
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v
zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonujeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj
povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré

má zákonom predpísané náležitosti.
64. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu
verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje
takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.
65. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
66.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
67. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
68. Podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., policajt môže byt' prepustený zo služobného pomeru,

ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov
alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu.
69. Podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., návrh na prepustenie policajta zo služobného
pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho
bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o

prepustení policajta zo služobného pomeru.
70.Podľa§143aapísm.a)zákonač.328/2002Z.z.,policajtaleboprofesionálnyvojak,ktoréhoslužobný
pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak
jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013.
71. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. 1) bod 2. nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 174/2010

o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe príslušníkov PZ
(personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov, prezident prepúšťa podľa § 192 ods. 1 písm. a)
až d) a f) a g) a odseku 2 zákona zo služobného pomeru (okrem policajtov v hodnosti generála) policajtov
vo svojej ustanovovacej pôsobnosti, zaradených v útvaroch v rozsahu jeho pôsobnosti okrem policajtov
v rozsahu pôsobnosti I. viceprezidenta a viceprezidenta.

72. Podľa čl. 12 ods. 2 písm. b) bod 3 nariadenia PPZ č. 53/2015 o organizačnom poriadku PPZ v znení
neskorších predpisov, prezident priamo riadi riaditeľa UMPS P PZ.
73. Podľa čl. 2 ods. 4 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 55/2003 o policajných
pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch v znení neskorších predpisov, policajt je po dobu
výkonu funkcie pridelenca alebo styčného dôstojníka v personálnej a materiálnej starostlivosti UMPS

PPZ.
74. Podľa § 241 ods.1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi,
musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V
písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a
označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie

toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania
vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto
rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa
v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
75. Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením

ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na
plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.

76. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a

pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
77. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či v danom prípade nastali na strane
žalobcu také právne skutočnosti, v dôsledku ktorých mohol byť prepustený zo služobného pomeru
príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., t.j., či v rozhodnom časedošlo ku kumulatívnemu naplneniu súčasne dvoch zákonných podmienok podľa tohto ustanovenia,
a to dovŕšenia veku 55 rokov a vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu -
ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. a teda, či vznikol zákonný dôvod na prepustenie

žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa citovaného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z.,
ako aj, či boli vo vzťahu k žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky po vecnej aj formálnej stránke na
to, aby mohol nadriadený služobný orgán t.j. prezident PZ, využiť v rámci svojej diskrečnej právomoci
oprávnenie prepustiť žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ.
78. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu

verejnej správy, zároveň posudzoval, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie, si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi a či je pravdivé tvrdenie
žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach z dôvodov
uvedených v správnej žalobe.

79. Žalobca v žalobe uviedol, že nesúhlasí s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ a
uviedol, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím považuje za nezákonné,
nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a napadnutým rozhodnutím
došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať

za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g)
SSP). Žalobca namietal, že pri aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. pri jeho
prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ voľná úvaha nadriadeného vybočila z rámca správnej
úvahy a zároveň vo vzťahu k svojej osobe namietal diskrimináciu orgánom verejnej správy a zaujatosť
prezidentaPZgen.Mgr.F.E..Zuvedenýchdôvodovžalobcanavrhoval,abykrajskýsúdzrušilnapadnuté

rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie.
80. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že skutočnosť, ktorá zakladala dôvod prepustenia žalobcu
zoslužobnéhopomerupríslušníkaPZpodľaustanovenia§192ods.2zákonač.73/1998Z.z.,bolatá,že
žalobca dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a podľa ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002
Z.z.,splnilpodmienkynárokunavýsluhovýdôchodok.Vdanomprípade,žalobcavzmyslepredmetného

zákonného ustanovenia splnil tak podmienku dosiahnutia fyzického veku 55 rokov, ako aj podmienku
nároku na výsluhový dôchodok, preto sa prvostupňový orgán (prezident PZ) rozhodol voči nemu toto
zákonné ustanovenie aplikovať, čo realizoval formou vydania napadnutého rozhodnutia. Ďalej sa vyjadril
k námietke týkajúcej sa údajnej diskriminácie žalobcu a mal za to, že je neopodstatnená a nemá vplyv na
platnosť a celkovú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že k vydaniu napadnutého

rozhodnutia nedošlo z dôvodu diskriminácie žalobcu a údajnej averzie prezidenta PZ proti žalobcovi,
ako sa tento mylne domnieva s tým, že ide výlučne o jeho subjektívne pocity a domnienky, ktoré zrejme
vyplývajú z jeho nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ. Preto žalovaný považoval žalobcove
námietky za špekulatívne a bez podloženia relevantných skutočností a argumentov a zdôraznil, že
jediným dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods.

2 zákona č. 73/1998 Z. z. bola tá skutočnosť, že dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a súčasne splnil
podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., čo jednoznačne vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a že uvedené bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta
PZ využiť svoje oprávnenie a podľa uvedeného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. ho prepustiť zo
služobného pomeru príslušníka PZ. Uviedol, že z hľadiska vecnej aj formálnej stránky boli splnené

zákonné podmienky na postup v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., a preto
navrhol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.
81. Správny súd mal zistené z administratívneho spisu, že žalobca bol do služobného pomeru
príslušníka PZ prijatý dňa 01.03.1983 a jeho služobný pomer skončil dňa 15.10.2010 a že bol opätovne
prijatý do služobného pomeru PZ dňa 19.07.2012, ďalej, že bol personálnym rozkazom prezidenta

PZ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 139 zo dňa 21.07.2017 preradený na UMPS PPZ a bol
zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii policajný pridelenec v činnej zálohe (2060) s výkonom funkcie
na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti a to personálnym rozkazom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02.08.2017 na základe návrhu priameho nadriadeného, a to
dňom 01.10.2017 podľa ustanovenia § 41 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z..

82. Zároveň mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že vedúci oddelenia policajných
pridelencov a mierových misií ÚMPS PPZ, spracoval na predpísanom tlačive návrh na prepustenie
žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z. z. a že riaditeľ ÚMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa, plk. Mgr. A. A. upovedomilžalobcu dňa 12.07.2018 o začatí konania vo veci jeho skončenia služobného pomeru PZ č. PPZ-
MPS7-2018/005761-009 podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., ďalej, že dňa
16.07.2018 žalobca predložil vyjadrenie k návrhu riaditeľa ÚMPS PPZ o začatí konania vo veci jeho

skončenia služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.
z. s tým, že s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ nesúhlasí, že podaním
zo dňa 12.07.2018 bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho prepustenia zo služobného
pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že žalobca sa vyjadril k
začatiu konania orgánu verejnej správy vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ

vyjadrením zo 16.07.2018 tak, že nesúhlasil s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ, že
návrh na prepustenie zo služobného pomeru žalobcu prerokoval v zmysle čl. 2 ods. 5 Kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ, Odborový zväz polície Slovenskej republiky, ktorý k nemu zaujal
nesúhlasné stanovisko, že dňa 27.07.2018 bol žalobca oboznámený s návrhom na jeho prepustenie zo
služobného pomeru príslušníka PZ (č. PPZ- MPS7-2018/005761-014) za prítomnosti vedúceho OPP a
MM UMPS P PZ a riaditeľa UMPS P PZ, čo potvrdil vlastnoručným podpisom a bola mu daná možnosť

k návrhu sa vyjadriť v termíne do 09.00 hod. dňa 30.07.2018, že žalobca sa k návrhu na prepustenie
zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyjadril
priamo do záznamu, ktorý bol spísaný o jeho oboznámení sa s návrhom na prepustenie zo služobného
pomeru príslušníka PZ a v ktorom uviedol, že s návrhom na prepustenie jednoznačne nesúhlasí.
83. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, nakoľko z ustanovenia §

192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. platného a účinného v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru
vyplýva, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak dovŕšil vek 55 rokov a ak spĺňa
podmienky nároku na výsluhový dôchodok, alebo ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok
podľa osobitného predpisu t.j. ustanovenia § 143a písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., v zmysle ktorého,
policajt, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok

na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013 a podľa
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003
Z. z.“).
84. V konaní nebolo sporné, že do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov a že v
čase jeho prepustenia zo služobného pomeru dovŕšil vek 55 rokov.

85. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z. z. je zrejmé, že spôsob skončenia služobného pomeru príslušníka PZ vo vzťahu k žalobcovi,
nemožno považovať za odporujúci legislatíve upravujúcej oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia
minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených
v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000,

ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania s osobami v rámci
Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku,
ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným
cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Z uvedenej smernice
vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a

preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne.
Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov,
ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského
a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do
služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje

aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých prípadoch (napr. C-159/10 a
C160/10 Gerhard Fuchs, Peter Kohler proti spolkovej republike Hesensko) konštatoval, že zákonné
zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory zamestnávania nových pracovníkov nie je v
rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000.
86. Správny súd poukazuje na to, že aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným

právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje
vydávanímaktovaplikáciepráva-individuálnychprávnychaktov,ktorésavzťahujúnakonkrétneprípady
a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty.

87. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej

štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom
smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať
len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže
dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určenýrozsahprávomoci,ktorýnemôžeprekročiť,takžemôžekonaťlento,čomuústava,alebozákondovoľuje.
Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať,
vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V

dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie
a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah
zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu
je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy.
Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného

rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto
konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).

88. Vyššie citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v
tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej
úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným

spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá
taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného
rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.

89. Súd v nadväznosti na vyššie uvedené uvádza, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle

ustanovenia § 27 ods. 2 SSP, predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez
toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu
mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť
orgánu verejnej správy vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom
spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých orgán verejnej správy môže alebo

nemôže - je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených
možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré
pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho
uváženia premietnutý do rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj
z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko.

90. Podstatou ustanovenia § 27 ods. 2 SSP je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej
úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán
verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané,

správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa
možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím
prostriedkomorgánuverejnejsprávyprirealizáciiexekutívnejmocivštáte.Jetotižvýlučnýmoprávnením
orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených

mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž
právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s
jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu
nejdevtedy,akpôjdeouplatnenéprávofakultatívnejpovahy,keďúčastníkadministratívnehokonaniaani
pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.“ (Fečík M. Správny

súdny poriadok C. H. Beck ISBN 978-80-7400-678-4 str. 212).

91. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd dodáva, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci
orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok
(v danom prípade prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona

č. 73/1998 Z. z.), t. j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, správnemu súdu
neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu
verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci.
92. Správny súd má za to, že prvostupňový orgán (prezident PZ) aplikoval voči žalobcovi zákonné
ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v súlade so zákonom, ktoré mu dáva ako oprávnenému

orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí policajta
zo služobného pomeru. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva
možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí,či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky, rozhodne o jeho prepustení zo služobného
pomeru v štátnej službe.
93. Na základe vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že právne závery vyslovené v

obidvochrozhodnutiach,bolitakprvostupňovýmakoajdruhostupňovýmorgánomverejnejsprávyriadne
odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov,
spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach.
94. Námietky žalobcu týkajúce sa jeho diskriminácie s poukazom na antidiskriminačný zákon, a to, že
bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov, pričom

sa odvolával jednak na zmenu právnej úpravy t.j. zvýšenie vekovej hranice na 62 rokov pri prepustení
zo služobného pomeru príslušníka PZ a jednak s poukazom na európsku judikatúru, súd považuje za
nedôvodné, nemajúce vplyv na platnosť a celkovú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia,
nakoľko v čase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru boli splnené všetky zákonné podmienky na
jehoprepusteniezoslužobnéhopomerupríslušníkaPZ.Súdvovzťahukuvedenémuzároveňpoukazuje
na to, že ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) antidiskriminačného zákona sa nevzťahuje na rozdielne

zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných
predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných
zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a
Hasičského a záchranného zboru. Preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie založené
na aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. týkajúce sa prepustenia žalobcu zo

služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné.
95. Taktiež námietku žalobcu, že prezident PZ gen. Mgr. F. E. bol voči jeho osobe zaujatý pri prepustení
zo služobného pomeru príslušníka PZ, k čomu popisuje ich nie práve priateľské stretnutia pred jeho
ustanovením za policajného pridelenca, ako aj po ňom, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a v
konaní nepreukázanú žiadnym dôkazom. Súd konštatuje, že druhostupňový orgán sa s touto námietkou

žalobcuvnapadnutomrozhodnutípodrobnezaoberalaktorýzdôraznil,žedôvodomprepusteniažalobcu
zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a súčasne existujúci nárok
na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe a túto jeho námietku
považoval len za jeho subjektívny pocit vyplývajúci z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o
jeho prepustení zo služobného pomeru s tým, že bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ na

návrh nadriadeného, využiť svoje oprávnenie a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
žalobcu prepustiť zo služobného pomeru.
96. Súd k námietke žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ
nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, a preto je to v
rozpore s ustanovením § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., uvádza, že ju považuje za nedôvodnú,

nakoľko z citovaného ustanovenia vyplýva, že návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru
spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený, čo znamená, že spracovanie tohto návrhu zákon
explicitne neukladá nadriadenému, ale dáva možnosť ho spracovať iným povereným osobám. Súd mal
preukázanézadministratívnehospisu,ževdanomprípade návrhnaprepusteniežalobcuzoslužobného
pomeru príslušníka PZ podpísala zástupkyňa nadriadeného žalobcu - Mgr. A. A., ktorá konala, ako

vyplýva z označenia pred jej podpisom, v zastúpení nadriadeného žalobcu. Na základe uvedeného,
správny súd zastáva názor, že uvedený postup nadriadeného žalobcu ako orgánu verejnej správy
nemožno považovať za nezákonný.
97. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym
spisom, dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách

považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a
vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd
v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil
porušenie žiadneho z ustanovení zákonov a že správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky
náležitosti v zmysle ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a že v odôvodnení uviedli skutočnosti, ktoré

boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s
návrhmi a námietkami žalobcu a s jej vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
98. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997).
99. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim
prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov vsprávnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného
postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť)
v administratívnom konaní.

100. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale
len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy
(právny názor napr. ÚS SR č. k. II ÚS 127/07-21, NS SR napr. č.k. 6 Sžo 84/2007, č.k. 6 Sžo 98/2008,
č.k. 1 Sžo 33/2008, č.k. 2 Sžo 5/2009, č.k. 8 Sžo 547/2009).

101. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy s náležitou
zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných
práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo
vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na
jeho zrušenie.

102. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom
súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so zákonom a
v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením.

103. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.
104. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému
žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.

105. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia,
na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu

od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo

člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.