Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010201
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5819010201.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 21. mája 2020 v senáte zloženom z predsedu
senátu Mgr. Miroslava Mazúcha a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Adriany Gallovej prejednal
odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/9/2019 zo 14.11.2019
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného L. V. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo uznal za vinného obžalovaného L. V. z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Tr. zák.
a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie
§ 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 149 ods. 2, § 41 ods. 1, § 36 písm. j), l), § 37 písm.
h), § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a)
Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorových

vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 7 rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodených V. J., Bc. A. J., mal. Q. J., mal. F. J., Slovenskú správu
ciest, Investičná výstavba a správa ciest, Žilina a Dôveru, zdravotnú poisťovňu, a.s. Nitra, s nárokmi na
náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to do výroku o treste ihneď po jeho vyhlásení. V
písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že uložený trest je neprimeraný. Neprimeranosť trestu nevidel
v samotnej dĺžke odňatia slobody, ktorá mu bola uložená a v dĺžke zákazu činnosti, ale v skutočnosti,
že mu výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený. Obžalovaný poukázal na to, že sa
k trestnej činnosti priznal a úprimne ju oľutoval. V dôsledku jeho konania došlo k úmrtiu maloletého
chlapca a nie je spôsob, ktorým by dokázal odčiniť to, čo svojim konaním spôsobil. Tragická udalosť a

myšlienka, že pripravil o život maloleté dieťa ho budú sprevádzať po celý zvyšok jeho života. Požiadal,
aby súd prihliadol na jeho doposiaľ riadny život, doterajšiu netrestanosť, spoluprácu pri objasňovaní
spáchaných trestných činov i úprimnú ľútosť. Trestný čin, ktorý spáchal bol len ojedinelým vybočením
z inak riadneho spôsobu života. V jeho prípade už samotná tragická udalosť a trestné konanie malo z
hľadiska individuálnej a generálnej prevencie účinky, ktoré má inak len výkon uloženého trestu odňatia
slobody. Mal za to, že v jeho prípade boli naplnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1

Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 1 Tr. zák., teda podmienky na podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia
slobodysprobačnýmdohľadom.V tomtosmerepoukázalajnarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Tost/41/2012 a 6To/7/2016. Podľa týchto rozhodnutí inštitút podmienečného odsúdenia na trest odňatia
slobody vychádza z predpokladu, že už samotné odhalenie trestného činu, trestné stíhanie páchateľa,
negatívne zhodnotenie jeho osoby a jeho konania odsudzujúcim rozsudkom, či hrozba eventuálneho

budúceho výkonu trestu odňatia slobody by mali mať samy osebe tak z hľadiska individuálnej, ako
aj generálnej prevencie rovnaké účinky, ktoré by mal inak výkon nepodmienečného trestu odňatia
slobody. Pri ukladaní trestu podľa obžalovaného treba vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti
dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu. Trest musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu), úmernosť trestu okrem iného

určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Osobu páchateľa pritom treba hodnotiť vo
všetkých súvislostiach, pričom nemožno opomenúť možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy
si súd má vytvoriť z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného
činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu
vo všetkých zásadných súvislostiach. Význam má celkový spôsob jeho života, jeho správanie pred
spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu. Obžalovaný ďalej uviedol, že

okresný súd mu nesprávne pričítal aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., t.j. že spáchal
viac trestných činov, pretože mu ukladal úhrnný trest odňatia slobody podľa ustanovenia § 41 ods. 1
Tr. zák., keďže bol uznaný vinným z dvoch trestných činov. Pojem viac trestných činov uvedený v § 37
písm. h) Tr. zák. nemožno stotožňovať so spáchaním už dvoch trestných činov. Ustanovenie § 41 ods.
1 Tr. zák. expressis verbis hovorí o dvoch alebo viac trestných činov, čím je vyjadrené, že pod pojem

viac trestných činov nie sú zahrnuté už dva trestné činy. Trestný zákon aj na iných miestach používa
pojem viac tak, že má na mysli najmenej tri. Obžalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 34 ods. 1
Tr. zák., ktoré zakotvuje základné zásady ukladania trestov, podľa ktorých má trest zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných

činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest ako právny následok
trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu) tak,
aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie
účelu Trestného zákona. Tým je určená jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na
ochranu spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie

(zabránenie trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu - rehabilitácia)
a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Ochranaspoločnosti
sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy (prevencia).
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti

pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenieostatnýchpotencionálnychpáchateľovodspáchaniatrestnýchčinov,alemáviesťikutvrdeniu
pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Trestný zákon vychádza z jednoty
individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú.

Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému
pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako aj na ostatných členov spoločnosti. Obžalovaný
poukázalajnaustanovenie§34ods.4Tr.zák.,podľaktoréhopriurčovanídruhutrestuajehovýmerysúd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, na jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa

rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych
modalít alebo obsahu trestov, napríklad určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku,
ktorý prepadá štátu, určenie podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom
odsúdení a pod. Práve rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určených trestoch umožňuje a
zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Obžalovaný sa nestotožnil so záverom

okresnéhosúdu,žesprihliadnutímnavýznamchránenéhozáujmu,sprihliadnutímnaspôsobvykonania
činu a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, spolu s poukazom na nenapraviteľný tragický následok,
je dosiahnutie účelu zákonom sledovaného trestu spojené iba s uložením nepodmienečného trestu
odňatia slobody. V týchto súvislostiach bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom zľahčoval svoje konanie
alebo tragický následok, poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/117/2013 zo

4.12.2013, v ktorom krajský súd uviedol, že vo všeobecnosti je potrebné konštatovať, že pri ukladaní
trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného
činu určil sám zákonodarca rozpätím trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej
trestnej sadzby a formy zavinenia zaradil medzi prečiny, zločiny a obzvlášť závažné zločiny. Tomutozaradeniu zodpovedá aj možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, prípadne povinnosť súdu uložiť
trest odňatia slobody. Pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. stanovil zákonodarca
trestnú sadzbu v rozpätí od 2 do 5 rokov. Stanovením uvedenej trestnej sadzby zaradil zákonodarca

tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie
nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.). Z uvedeného potom vyplýva,
že pre prečin usmrtenia, ktorý nie je tak typovo závažný, nie je nevyhnutné ukladať len nepodmienečný
trest odňatia slobody. Krajský súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo potrebné obžalovanému za
spáchanie skutku uložiť, vychádzal okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že

nepodmienečný trest je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy,
ak iné druhy trestov, prípadne iné formy trestu odňatia slobody nemôžu celkom zjavne viesť k náprave
obžalovaného. Napokon nepodmienečný trest odňatia slobody možno ukladať len za situácie, ak tomu
nebránia závažné okolnosti prípadu, či osoba obžalovaného. V súvislosti s uvedeným obžalovaný
konštatoval, že svojim neospravedlniteľným konaním spôsobil nenapraviteľný následok, a to usmrtenie
maloletého dieťaťa a ublíženie na zdraví celej rodiny. Práve táto tragická udalosť ho však prinútila

vo väčšej miere sa zamyslieť nad hodnotou ľudského života a zdravia. Bolesť poškodenej rodiny je
neopísateľná a on súcitil s ich obrovskou stratou. Každý jeden deň ľutoval svoje bezohľadné konanie.
Celý život bude pracovať na tom, aby následky odčinil, a to nielen úhradou škody, ale aj svojim konaním
tým, že bude pomáhať ľuďom, ktorí ho potrebujú, charitatívnou činnosťou a nezištnou pomocou, ako
aj prácou na sebe samom. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku

o treste zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, alebo aby odvolací súd sám vo
veci rozhodol.

Krajský súd preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku, proti ktorému obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu

predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že
odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou, ale nie je dôvodné.

Preskúmaním trestného spisu krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval

a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom 14.11.2019 vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku
uvedeného v obžalobe. Na následne položené otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por.
odpovedal áno. Súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr. por. vyhlásenie obžalovaného prijal a podľa §

257 ods. 8 Tr. por. vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku
nevykoná a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Vyhlásenie obžalovaného,
že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním.

Pri ukladaní trestu okresný súd správne vychádzal zo všetkých základných zásad pre ukladanie trestu

uvedených najmä v ustanovení § 34 Tr. zák. Prihliadol najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
nápravy. K výhradám obžalovaného voči uloženiu nepodmienečného trestu je potrebné k okolnostiam
prípadu uviesť, že obžalovaný motorové vozidlo Audi S5 viedol v meste Trstená, kde bola dovolená
najvyššia rýchlosť 50 km/hod., rýchlosťou minimálne 115 km/hod. Vozidlo viedol takouto rýchlosťou

prekračujúcou dovolenú rýchlosť o 65 km/hod. aj napriek tomu, že vozovka bola mokrá. Pri takejto
vysokej rýchlosti a stave vozovky sa odhodlal k predbiehajúcemu manévru v pravotočivej zákrute pred
ním jazdiaceho vozidla, pričom dostal šmyk a čelne narazil do protiidúceho motorového vozidla VW Golf.
K výhradám obžalovaného voči uloženiu nepodmienečného trestu je potrebné k takýmto okolnostiam
prípadu uviesť, že trestnej činnosti sa obžalovaný nedopustil po náhodnej technickej chybe pri vedení

motorového vozidla, resp. v dôsledku nedostatočnej skúsenosti s jeho vedením. Naopak, obžalovaný už
pred nehodou jazdil nebezpečne, riskantne a arogantne. Obžalovaný takýmto svojim konaním porušil
až dve dôležité povinnosti uložené mu v ustanovení § 15 ods. 5 písm. a), c) a § 16 ods. 1, 4 zák.
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Obžalovaný porušil ustanovenie § 15 ods. 5 písm. a), c), ktoré
zakazuje vodičovi predchádzať, ak nemá pred sebou rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná

na bezpečné predchádzanie a ak by ohrozil alebo obmedzil vodiča jazdiaceho v protismere alebo
ohrozil iného účastníka cestnej premávky. Obžalovaný ďalej porušil aj ustanovenie § 16 ods. 1, ods. 4,
ktoré ukladá povinnosť vodičovi prispôsobovať rýchlosť jazdy najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam
vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stave a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktorémožno predvídať. Vodič je pritom povinný jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť
vozidlonavzdialenosť,naktorúmározhľad.Nesmieprekročiťnajvyššiudovolenúrýchlosťjazdyvozidiel.
Porušenie takýchto dôležitých povinností má spravidla vo väčšine prípadov za následok usmrtenie

alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, k čomu v prejednávanom prípade v príčinnej súvislosti s
konaním obžalovaného aj došlo. Následky bezohľadnej, arogantnej a riskantnej jazdy obžalovaného
boli veľmi závažné, a to voči rodine poškodených J.. Poškodený T. J., nar. XX.X.XXXX utrpel zranenia
bezprostredne vedúce k jeho smrti. Jeho brat F. J., nar. X.X.XXXX a sestra Q. J., nar. XX.X.XXXX
utrpeli závažné zranenia vyžadujúce si liečbu 40 dní, resp. 2 mesiace. Poškodený V. J., otec detí a

poškodená Bc. A. J., ich matka, utrpeli zranenia s dobou liečenia minimálne 10 týždňov. Odvolací súd z
týchto dôvodov považoval napadnutý výrok o treste odňatia slobody vo výmere 3 roky nepodmienečne
za zákonný a dôvodný a odvolacie námietky obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. Uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody naopak v plnej miere zodpovedá okolnostiam prípadu s
poukazom najmä na výrazné prekročenie dovolenej rýchlosti, bezohľadnú, riskantnú a arogantnú jazdu
a predbiehanie, čelný náraz do protiidúceho vozidla a na závažnosť spôsobených následkov. Z týchto

dôvodov nebolisplnené podmienky na podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49
ods. 1 Tr. zák., a to ani s prihliadnutím na ponúknutú záruku jeho matky, keďže ani jej doterajšia výchova
nezabránila tomu, aby sa obžalovaný nedopustil stíhaných prečinov s tak závažnými následkami.

Okresný súd pri výmere trestu obžalovanému správne pripočítal dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36

písm. j), l) Tr. zák. (riadny život pred spáchaním trestného činu, priznanie sa k spáchaniu trestného činu
a jeho úprimne oľutovanie), ale aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák. (spáchanie viacerých
trestných činov). Výhrady obžalovaného voči aplikácii ustanovenia § 37 písm. h) Tr. zák. sú nedôvodné.
Priťažujúca okolnosť v podobe spáchania viacerých trestných činov sa totiž vzťahuje na súbeh trestných
činov, a to jednočinný aj viacčinný, rovnorodý i nerovnorodý. Použitie všeobecnej priťažujúcej okolnosti

„spáchal viac trestných činov“ neprichádza do úvahy len v prípade, ak páchateľ spáchal dva alebo viac
úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, dvoma alebo viacerými skutkami. V
tomto prípade sa totiž ukladá úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (teda nie ako v prejednávanej veci
podľa § 41 ods. 1 Tr. zák.) v trestnej sadzbe, v ktorej sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia
slobody trestného činu z nich najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu. Formulácia „dva alebo viac

trestných činov“ uvedená v § 41 ods. 1 Tr. zák. potom neznamená, že ustanovenie § 37 písm. h) Tr. zák.
„spáchal viac trestných činov“ sa aplikuje iba v prípade, ak páchateľ spáchal najmenej tri trestné činy.

Okresný súd obžalovanému správne uložil nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky,
teda v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby (od 2 rokov do 5 rokov), keď práve pri

výmere trestu zohľadnil prevahu dvoch poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), l) Tr. zák. (riadny
život, priznanie a oľutovanie). Takto uložený trest odňatia slobody, v kombinácii s trestom
zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 7 rokov, je spravodlivým a objektívnym obrazom
potrieb individuálnej a generálnej prevencie, ako aj represívnej stránky trestu a výrazom individualizácie
trestu v posudzovanej veci. Uložené tresty v plnej miere odzrkadľujú závažnosť spáchaných prečinov,

arogantnú, bezohľadnú a riskantnú jazdu obžalovaného, porušenie dôležitých povinností na úseku
cestnej premávky, nenapraviteľný následok spočívajúci v usmrtení maloletého dieťaťa, ďalšie závažné
následky, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného a dostatočne vyjadrujú morálne odsúdenie
obžalovaného spoločnosťou.

Okresný súd nepochybil, keď obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil podľa §
48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, lebo v posledných
10 - tich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený za úmyselný trestný čin.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže okresný súd v konaní postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku a rozsudok vo výroku o treste krajský súd považoval za správny a
zákonný rozhodol tak, že odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietol, pretože nie je
dôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.