Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818200445
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3818200445.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: S.. N. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpeného: S.. K. G., K. 4, XXX XX G. - N. S. proti žalovanému:
VODNÝ SVET, s.r.o., so sídlom Vašinova 61, 949 01 Nitra,
IČO: 36 344 567, právne zastúpenému: LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02

Bratislava, IČO: 35 846 909, o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia,
oodvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresnéhosúduPrievidzač.k.18Cb/1/2018-218zodňa19.februára
2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil s
poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 262 ods. 1, § 251, § 256 ods. 1,
§ 257, § 262 CSP. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia

neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.01.2020
zobral žalobca žalobu v celom rozsahu späť, z dôvodu,
že stratil právny záujem na rozhodnutí o žalobnom návrhu. Žalovaný smeruje k zániku, bol na neho
vyhlásený konkurz, a preto by výsledok prebiehajúceho konania bol pre žalobcu prakticky bezcenný.
Z uvedeného dôvodu žalobca súdu prvej inštancie navrhol, aby súd konanie zastavil a v zmysle §
257 CSP rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania z dôvodu hodného

osobitného zreteľa. Odkázal na rozhodnutia iných súdov (uznesenie OS KE I zo dňa 07.10.2019, sp.
zn. 31Cb/33/2019, uznesenie KS BA zo dňa 26.09.2019, sp. zn. 2Cob/124/2019, uznesenie OS BA V
zo dňa 02.10.2019, sp. zn. 21Cb/47/1997, uznesenie OS ZA zo dňa 30.8.2018, sp. zn. 11Cb/77/2011,
uznesenie OS BN zo dňa 21.03.2018, sp. zn. 2Cb/76/2017 a uznesenie OS TV zo dňa 19.07.2016, sp.
zn. 15Cb/7/2016). K späťvzatiu žaloby sa vyjadril žalovaný. Žalovaný so zastavením konania súhlasil,
nesúhlasilvšaksargumentácioužalobcuvsúvislostisnepriznanímnáhradytrovkonaniastranámsporu.

Mal zato, že procesné zavinenie na zastavení konania mal žalobca
a voči žalobcovi si uplatnil náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný poukázal na to, že akákoľvek
zmena hospodárskych pomerov žalovaného nemôže mať vplyv na zodpovednosť za zavinenie vzniku
trov konania. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca sú na daný prípad neaplikovateľné, nakoľko v
prejednávanej veci sa jedná o konanie, ktorého predmetom je určenie právnej skutočnosti, nejedná
sa o uplatnenie peňažného nároku, ktorý tvorí majetkovú podstatu žalovaného a nejde o právo, ktoré

sa v konkurze uplatňuje prihláškou. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca účinne zobral späť
žalobu v celom rozsahu, preto konanie vo veci zastavil. Trovy konania odôvodnil ust. § 256 ods. 1 CSP.Argumentoval tým, že súd zaviaže na náhradu trov konania protistrany tú stranu, ktorá procesne zavinila
zastavenie konania. Ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne,
je žalovaný povinný nahradiť trovy konania. Ak však žalobca vzal žalobu späť, pričom nešlo o reakciu

na správanie žalovaného, súd prizná nárok na náhradu trov konania žalobcu. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter
konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde,
postoj strán
v konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých

strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba
zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Treba zvažovať
okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane
strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu
inak patriaci nárok nie je priznaný, teda či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania
znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech (rozhodnutie KS NR zo dňa 29.06.2017,

sp. zn. 9Co/138/2017). Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania
tým, že po začatí konania vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom nešlo o reakciu na procesné
správanie žalovaného. Dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu späťvzatia žaloby považoval v danom
prípade za irelevantné. Predmetom prebiehajúceho konania bolo určenie neplatnosti uznesení valného
zhromaždenia, ktoré konanie nemá majetkový charakter,

a preto v prejednávanej veci nie je významné vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného. Skutočnosti,
na ktoré poukázal žalobca prvoinštančný súd nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré by mal nepriznať náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Preto priznal náhradu trov konania
žalovanému v plnom rozsahu.

2. Proti výroku II. uznesenia podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), d) a h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol, aby v zmysle § 388 CSP napadnutý výrok II. uznesenia
zmenil a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Mal za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil vec. Žalobca pre vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, ktorý smeruje
k zániku stratil záujem na vedení sporu. Naďalej pokračovať v konaní považoval za nehospodárne.

Zdôraznil, že táto rozhodujúca skutočnosť (vyhlásenie konkurzu) nastala až viac ako rok po podaní
žaloby žalobcom. Žalobca na jej vzniku nemá akékoľvek pričinenie, t. j. nastala bez ohľadu na jeho vôľu,
takže mu za jej vznik nemožno pričítať zavinenie. Mal za to, že preto nastali dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP, tak ako poukázal v späťvzatí žaloby.
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení uznesenia s touto podstatnou argumentáciou

žalobcu. Žalobca pritom svoju argumentáciu opieral o konštantnú rozhodovaciu súdnu prax. Dôvodil,
že jednou zo základných ústavných požiadaviek na kvalitu súdnych rozhodnutí ako súčasti práva na
spravodlivý proces je, aby súdne rozhodnutia neboli svojvoľné (arbitrárne). Preto zákonodarca ustanovil
osobitné požiadavky na obsahové náležitosti odôvodnení súdnych rozhodnutí. Je povinnosťou súdu
vysporiadať sa so všetkými relevantnými tvrdeniami strán sporu a riadne odôvodniť, prečo sa s danou

argumentáciou stotožňuje alebo nestotožňuje. Ak takéto obsahové náležitosti odôvodnenia nie sú
dodržané, dané rozhodnutie trpí zásadnou vadou (rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 36/2010,
I. ÚS 242/2007 alebo I. ÚS 33/2012).

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Odvolaciemu súdu navrhol, aby

v napadnutej časti uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Uviedol, že žaloba podaná v tomto
konaní je od samotného počiatku absolútne nedôvodná, argumentačne neudržateľná, bez relevantnej
opory v dôkazoch a navyše ňou došlo k zneužitiu práv spoločníka šikanóznym spôsobom. Súd prvej
inštancie nemal akúkoľvek zákonnú povinnosť pre vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného konanie

prerušovať či zastavovať, keďže predmetom konania nie je právny nárok, ktorý by tvoril majetkovú
podstatu žalovaného. Zastavenie konania bolo zapríčinené výlučne procesným úkonom žalobcu -
späťvzatím, a to z jediného skutočného dôvodu, ktorým je údajná strata ekonomického záujmu a/alebo
hospodárskeho významu žalobcu na výsledku konania. Zdôraznil, že pokiaľ ide o právne posúdenie
otázky vplyvu konkurzného konania na podanú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, súd prvej

inštancie v súlade s § 47 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii správne právne posúdil vec tak,
že vedenie konkurzného konania nie je pre konanie významné. Poukázal na Uznesenie NS ČR sp. zn.
29Odo/694/2001z26.júna2002,ktorývobdobnejveci(t.j.vplyvukonkurznéhokonanianaprebiehajúce
konanie o podanej určovacej žalobe) rozhodol tak, že predmet takéhoto konania zjavne nespadá dookruhu majetkovej podstaty úpadcu - konkurzné konanie nie je významné pre vedenie takéhoto súdneho
konania. Ak žalobca vzal žalobu
v konaní v celom rozsahu späť, vykonal tak svojvoľne (nie ako reakciu na procesné správanie

žalovaného) a výlučne zo subjektívneho dôvodu, za čo nesie plnú procesnú zodpovednosť. Neexistoval
zákonný dôvod, pre ktorý by konanie malo byť prerušené či zastavené, t. j. mohlo pokračovať a viesť k
meritórnemu rozhodnutiu. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade
s právnymi predpismi, keď konštatoval, že konkurzné konanie nie je pre prebiehajúce konanie
významné. Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, musia mať povahu objektívnych skutočností

(t. j. nie svojvoľnosť). Takouto skutočnosťou preto nemôže byť subjektívny
a zjavne účelový obrat žalobcu v konaní. Preto záver súdu prvej inštancie
o irelevantnosti domnelého dôvodu na strane žalobcu je v tomto smere správny, dostačujúci
a vyplývajúci z kontextu uznesenia. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje, ani fakt, že strana nie solventná,
alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami na dosiahnutie

spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Nepriznanie
nároku na náhradu trov konania v prospech žalovaného by bolo krajne nespravodlivé s ohľadom na
skutočnosť, že dosiahol plný úspech
v konaní výlučne pre procesné správanie (zavinenie) žalobcu. Je nepochybné, že žalobca procesne
zavinil zastavenie konania podaním späťvzatia, v konaní neexistujú dôvody osobitného zreteľa, pre

ktoré by bolo možné rozhodnúť podľa § 257 CSP a žalobca sa neprijateľným spôsobom snaží zbaviť
zodpovednosti za trovy konania vyvolané na strane žalovaného.

4. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Odvolaciemu súdu navrhol, aby v zmysle § 388
CSP napadnutý výrok II. uznesenia zmenil a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Pridržiaval sa predchádzajúcej argumentácie týkajúcej sa potreby nepriznania náhrady trov konania
žiadnej zo strán. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania v
jeho prospech by bolo krajne nespravodlivé
s ohľadom na skutočnosť, že dosiahol plný úspech v konaní výlučne pre procesné správanie (zavinenie)
žalobcu. Upozornil, že prvoinštančný súd nerozhodol vo veci samej, nie je preto možné tvrdiť, že mal

žalovaný plný úspech v konaní. Preto nie je možné zavinenie za zastavenie konania pričítať žalobcovi.
Žalobcavzalžalobuspäťzobjektívnychanímnezavinenýchdôvodov(vyhláseniakonkurzužalovaného)
a to najmä z dôvodu hospodárnosti konania, pretože meritórny výsledok konania by z praktického
hľadiska nemal žiaden význam, nakoľko žalovaný smeruje k zániku. Poukázal pritom na uznesenie
Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 18.03.2020, č. k. 4Co/9/2020-64, tvrdiac, že rovnakú okolnosť (späťvzatie žaloby pre
vyhlásenie konkurzu žalovaného) prvoinštančný a odvolací súd posúdili úplne rozdielne, ako v odvolaní
napádanom rozhodnutí v tunajšom konaní. Takýto stav považoval za neprípustný, keď v jednom prípade
vyhlásenie konkurzu a následné späťvzatie žaloby posúdia súdy ako dôvod nepriznania náhrady trov
stranám a v druhom prípade (tunajšie konanie), prvoinštačný súd rovnakú okolnosť posúdi opačne.

Zdôraznil ústavnú požiadavku jednotnosti rozhodovacej praxe v obdobných veciach. Preto aj tunajší
odvolací súd by nemal podľa názoru žalobcu rozhodnúť inak, ako je navrhnuté v odvolaní, lebo by
postupoval
vrozporeselementárnouprávnouistotouanajmävrozporesvlastnourozhodovacoupraxouvobdobnej
veci. Pokiaľ sa žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu vyjadruje aj k dôvodnosti žaloby, tieto tvrdenia nemajú

relevanciu k predmetu odvolacieho konania (rozhodovanie
o trovách). Žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný konal pri zmene spoločenskej zmluvy v
rozpore s kogentným ustanovením § 141 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dôvodom späťvzatia žaloby v
celom rozsahu bola strata právneho záujmu žalobou na rozhodnutí
o žalobnom návrhu z príčin nezavinených žalobcom v dôsledku vyhláseného konkurzu na žalovaného.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.06.2020 v plnom rozsahu zotrval na predchádzajúcich
písomných podaniach. Podrobne právne zdôvodnil rozdiely medzi žalovanou vecou a rozhodnutiami
na ktoré sa vo svojich podaniach odvolával žalobca. Zdôraznil, že v súdenej veci ide o odlišný druh
súdneho konania (spor podľa § 137 písm. d) CSP) - určenie právnej skutočnosti, nejde o uplatňovanie

peňažného právneho nároku, ktorý by tvoril majetkovú podstatu žalovaného, v konaní je predmetom
právo, ktoré sa neuplatňuje prihláškou v konkurze, súd nemá povinnosť prerušiť alebo zastaviť konanie,
ani uskutočniť akýkoľvek iný relevantný procesný úkon a meritórnemu rozhodnutiu v tejto veci nebráni
prebiehajúce konkurzné konanie.6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej

časti vo výroku II. o trovách konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd
tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
vzmysleustanovenia§385CSP,keďvdanejvecinebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu
je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia súdom prvej inštancie.

8. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.
11. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza zo zásady procesného zavinenia. Pojem procesné
zavinenie, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada
zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcim skutočnosťami na
posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné

interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je
správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je
vznik trov protistrany. Ak dôjde
k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia, je povinnosťou súdu skúmať procesnú zodpovednosť
pri zastavení konania na oboch procesných stranách. Zásada zodpovednosti za zavinenie, bola

transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy konania je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Nejde o náhradu všetkých trov, ktoré
stranavkonanívynaložila,aleibatrovkonaniavymedzenýchvustanovení§251CSP,
a to znamená všetkých trov, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v
konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Je preukázané, že
v predmetnej veci žalobca vzal žalobu späť z dôvodu vyhlásenia konkurzu a tým procesne zavinil
zastavenie konania.

12. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256
ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej

strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani
exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu.
V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uznesenia NS SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn.

5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis,
ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide
o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257CSPpretoniejemožnévykladaťtak,žejenaňmožné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá
mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe
všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické
pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nálezy ÚS ČRsp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany
súdu (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku

zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1
CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo
výnimočnýchprípadoch.Zmyslompredmetnéhozákonnéhoustanoveniaje,žeaksúdzvolípostuppodľa
neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek
doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich

časti. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľamožnozhrnúťnasledovne:neprimeranátvrdosť,podielobochstránna
vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu a nízky príjem.

13. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd jeho tvrdenia, že boli splnené
podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené v
súlade s požiadavkami ust. § 220 ods. 2 CSP. Obe odvolacie tvrdenia žalobcu odvolací súd považoval
za nedôvodné.

14. V prejednávanej veci sa odvolací súd plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom smere,
že konanie o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia nie je konaním, ktoré sa v prípade
vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného prerušuje zo zákona v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákona o
konkurze a reštrukturalizácii. Nie je preto relevantná argumentácia žalobcu pri späťvzatí žaloby týkajúca
sa vyhlásenia konkurzu na žalovaného, rovnako ani skutočnosť, že žalovaný smeruje k zániku a preto

žalobca stratil záujem na vedení sporu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie správne aplikoval
ust. § 256 ods. 1 CSP a riadil sa pri rozhodovaní o trovách konania výlučne procesným zavinením
žalobcu na zastavenie konania. Pokiaľ žalobca v konaní predložil rozhodnutia súdov v obdobných
veciach, tieto sa týkali majetkových sporov. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutia sa týkali sporov o
zaplatenie, ktoré sa vyhlásením konkurzu zo zákona prerušujú, pretože nároky z nich uplatnené patria

do majetkovej podstaty úpadcu. Rovnako žaloba o vylúčenie veci z exekúcie je svojim charakterom
odlišná od žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia za situácie, že na stranu sporu
bol vyhlásený konkurz. Preto neobstojí argumentácia žalobcu týkajúca sa nejednotnosti rozhodovania
súdov v obdobných veciach.

15. K odvolaciemu tvrdeniu žalobcu, že napadnuté uznesenie nespĺňa požiadavky a náležitosti ust. §
220 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
v odôvodnení rozsudku/uznesenia súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké
dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku/uznesenia bolo presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je

umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý

proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
16. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého uznesenia uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Súdprvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách konania jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s
argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP a vysporiadal sa
s ust. § 257 CSP. Odvolací súd považuje odôvodnenie uznesenia za dostačujúce, spĺňajúce podmienky

ust. § 220 ods. 2 CSP.

17. Po preskúmaní veci odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne pričom
zhodne so závermi súdu prvej inštancie dospel k záveru, že, nie sú splnené podmienky na aplikáciu §
257 CSP a žalobca procesne zavinil zastavenie konania.

18. Pokiaľ sa žalobca pri rozhodovaní o náhrade trov konania domáhal aplikácie ust. § 257 CSP,
odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie pre jeho použitie nevzhliadol žiadne dôvody.
Použitie uvedeného ustanovenia si vyžaduje, aby išlo skutočne o výnimočné okolnosti a dôvody hodné
osobitného zreteľa. Nemôže zakladať voľnú možnosť jeho aplikácie v zmysle svojvôle, ale súd musí
skúmať existenciu zvláštnych a výnimočných okolností. Nie je naň možné prihliadať kedykoľvek bez

zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách, medzi ktoré patrí zásada úspechu vo veci a zásada
procesnéhozavineniazazastaveniekonania.Dôvodyžalobcu,ženažalovanéhobolvyhlásenýkonkurz,
smeruje k zániku a preto stratil hospodársky záujem na vedení sporu, ktoré boli dôvodom späťvzatia
žaloby, nepredstavujú takú výnimočnú okolnosť, ktorá by spĺňala podmienky pre nepriznanie náhrady
trov konania žalovanému.

19. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
vo výroku II. o nároku žalovaného na náhradu trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2
CSP, plne sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie a konštatuje spornosť jeho dôvodov.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP za
použitia ustanovení o trovách konania pred súdom prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný preto mu patrí nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).