Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/170/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718200103
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718200103.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, vo veci žalobkyne: Mgr. U. Z., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom L. XXXX/X, XXX XX F., štátny občan SR, zastúpenej JUDr. Ladislavom Mejstríkom,
advokátom so sídlom E. B. Lukáča 2, 036 01 Martin, IČO: 50 412 272, proti žalovanému: D. Z., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX Z., štátny občan SR, zastúpenému JUDr. Máriou
Vevurkovou, advokátkou so sídlom Mieru 312/13, 029 01 Námestovo, IČO: 42 217 601, v konaní
o zaplatenie 7.051,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 7C/23/2018-79 zo dňa 29. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/23/2018-79 zo dňa 29. októbra 2018 potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7C/23/2018-79 zo dňa
29.10.2018 zamietol v celom rozsahu žalobu žalobkyne a súčasne uložil žalobkyni povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení vydanom po právoplatnosti
tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobkyňa proti žalovanému

domáhala vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť jej sumu 7.051,64
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 206,99 eur od 21.01.2015 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.03.2015 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.05.2015 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.07.2015 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.09.2015 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.11.2015 do zaplatenia,

zo sumy 206,99 eur od 21.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.01.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.03.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.05.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.07.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.08.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.09.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.11.2016 do zaplatenia,
zo sumy 206,99 eur od 21.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 206,99 eur od 21.01.2017 do zaplatenia,

zo sumy 13,98 eur od 21.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 209,66 eur od 21.04.2017 do zaplatenia, zo
sumy 209,66 eur od 21.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 209,66 eur od 21.06.2017 do zaplatenia, zo
sumy 209,66 eur od 21.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 209,66 eur od 21.08.2017 do zaplatenia, zo
sumy 209,66 eur od 21.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 209,66 eur od 21.10.2017 do zaplatenia, zosumy 209,66 eur od 21.11.2017 do zaplatenia a zo sumy 209,66 eur od 21.12.2017 do zaplatenia a
nahradiť jej trovy konania.
3. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 16.12.2014 uzavrela ako spolužiadateľka a jej manžel D. Z.

s V., a. s. zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „G.“, reg. č. 013570411121214, predmetom ktorej
bolo čerpanie bezúčelového úveru vo výške 15.000,- eur. K čerpaniu úveru došlo dňa 16.12.2014, keď
bola suma 15.000,- eur poukázaná na bankový účet jej manžela D. Z.. V rovnaký deň 16.12.2014 spolu s
manželom D. Z. na jednej strane ako veritelia uzatvorili so žalovaným (synom jej manžela) ako dlžníkom
ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej prenechali žalovanému sumu 15.000,- eur s tým, že žalovaný

začne pôžičku 15.000,- eur spolu s úrokom vo výške 10,90 % ročne splácať mesačnými splátkami vo
výške206,99eurkrukámjejmanželaaždojejúplnéhosplatenia.Termínjednotlivýchsplátokpôžičkybol
zhodný s termínom splátok bezúčelového úveru poskytnutého jej a je manželovi na základe spomenutej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Splatnosť prvej splátky bola tak dňa 20.01.2015 a následne ostatné
splátky boli splatné vždy do 20. dňa v tom ktorom mesiaci. Žalovaný potreboval finančné prostriedky
na účely spojené s podnikaním, s najväčšou pravdepodobnosťou na sprevádzkovanie Cocteil baru v

Námestove prevádzkovanej obchodnou spoločnosťou KOSNO s. r. o., ktorej je žalovaný spoločníkom
a konateľom. Ešte toho istého dňa 16.12.2014 tak titulom pôžičky jej manžel previedol sumu 15.000,-
eur žalovanému na jeho bankový účet. Pri uzavretí pôžičky ústnou formou dňa 16.12.2014 sa spolu
s manželom a žalovaným dohodli, že v lete roku 2015 žalovaný prevezme dlh zo spomenutej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uzavretej s V., a. s. na seba a bude sám ako dlžník voči V., a. s. tento úver

splácať a vráti im sumu pôžičky vo výške, ktorá by zodpovedala sume, ktorá mala byť do toho času
žalovaným zaplatená. Žalovaný však nezrealizoval to, čo mal, k prevzatiu dlhu nedošlo a žalovaný ani
svoj dlh na základe pôžičky nesplácal tak, ako bolo medzi nimi dohodnuté. V priebehu mesiaca marec
2017 vyzvala žalovaného, aby zaplatil splátky pôžičky, na čo následne žalovaný doniesol jej manželovi
400,- eur ako splátky pôžičky za mesiac február 2017 v plnej výške 206,99 eur a marec 2017 do výšky

193,01 eur. V apríli 2017 trvala na tom, aby žalovaný vec riešil a pôžičku splácal, pričom s manželom
súhlasili s tým, že žalovaný požiada X. B. Q., a. s. o poskytnutie úveru, z ktorého by im vrátil požičanú
sumu 15.000,- eur aj s príslušenstvom. Žalovaný začal úver v X. B. Q., a. s. vybavovať a na základe
tejto skutočnosti jej manžel dňa 15.05.2017 požiadal V., a. s. o predčasné splatenie úveru poskytnutého
na základe spomenutej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ako dôvod požadovanej zmeny zmluvných

podmienok, teda predčasného splatenia úveru bola uvedená mimoriadna hotovosť, t. j. suma, ktorú
mal poskytnúť žalovaný ako vrátený dlh z pôžičky a ktorou by následne s manželom mohli svoj úver
vyplatiť.Kpredčasnémusplateniuúverumalodôjsťkudňu24.05.2017.Nadruhýdeňpopodpisežiadosti
o zmenu zmluvných podmienok za účelom predčasného splatenia úveru, t. j. dňa XX.XX.XXXX, jej
manžel zomrel. V žiadosti o zmenu zmluvných podmienok/oznámenie výšky pohľadávky pri predčasnom

splateníúveruzodňa15.05.2017jevposlednomodsekuuvedené,ževprípade,ževdanomtermíne,t.j.
do 23.05.2017 nebude na účte dostatok finančných prostriedkov potrebných na realizáciu predčasného
splatenia spotrebného úveru bude banka považovať predmetnú žiadosť na predčasné splatenie úveru
za bezpredmetnú a úverový vzťah bude naďalej pokračovať v zmysle zmluvy. Žalovaný úver napriek
počiatočnej snahe nevybavil, dlžnú sumu z pôžičky neuhradil a ani nesplácal pôžičku podľa dohodnutých

podmienok. Žalovaného kontaktovala prostredníctvom SMS správy, v akom stave je vybavenie úveru,
odpísal jej, že ho vybavuje a na ďalšiu SMS správu už nereagoval. Po smrti jej manžela žalovaný s
ňou prestal komunikovať, hoci počas života jej manžela mali dobré vzťahy. Dedičské konanie po jej
manželovi bolo pre nemajetnosť poručiteľa zastavené.
4. Žalovaný v rámci obrany v spore poprel, že by od svojho otca prijal peňažnú sumu 15.000,- eur titulom

pôžičky na podklade zmluvy uzavretej s otcom a žalobkyňou, na podklade čoho by mu vznikol záväzok
predmet pôžičky s úrokmi vrátiť. Žalovaný tvrdil, že peňažnú sumu 15.000,- eur dostal od svojho otca
darom a jeho otec ho nikdy nepožiadal o vrátenie čo i len časti tejto peňažnej sumy.
5. Na odôvodnenie záverov rozsudku súd prvej inštancie citujúc ust. § 657, § 628 ods. 1, § 451 ods. 1
a 2, § 457, § 100 ods. 1 a 2 a § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ďalej uviedol, že žalobkyňa

v spore nepreukázala, že spolu so svojim manželom D. Z. uzavreli ako veritelia so žalovaným ako
dlžníkom zmluvu o pôžičke, na podklade ktorej jej mal žalovaný zaplatiť žalovanú sumu. Súčasne súd
prvej inštancie poukázal na to, že už len tvrdenia žalobkyne ohľadom tejto pôžičky, uvedené v žalobe,
boliprotichodné,keďženajednejstranežalobkyňatvrdila,žežalovanýmalpôžičkusplácaťvmesačných
splátkach vo výške 206,99 eur až do úplného splatenia pôžičky spolu s dojednaným úrokom a na

druhej strane tvrdila, že pri uzavretí zmluvy o pôžičke sa so žalovaným dohodli, že v lete roku 2015
žalovaný prevezme dlh zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na seba a bude sám ako dlžník tento úver
splácať a vráti im sumu pôžičky vo výške, ktorá by zodpovedala sume, ktorá mala byť do toho času
žalovaným zaplatená. K týmto tvrdeniam na pojednávaní doplnila, že so žalovaným bola tri krát v bankeinformovať sa na možnosť prevzatia úveru žalovaným. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že
žalobkyňa v žalobe uviedla, že dedičské konanie po jej manželovi - otcovi žalovaného bolo zastavené
pre nemajetnosť, avšak nič neuviedla k tomu, prečo v tomto dedičskom konaní nebola do dedičstva

zahrnutá ňou tvrdená pohľadávka jej manžela voči žalovanému, ani že by ju v rámci dedičského konania
vôbec uviedla ako aktívum dedičstva. V ďalšom pokiaľ by bola skutočne uzavretá zmluva o pôžičke,
ako tvrdila žalobkyňa a že žalovaný sa zaviazal splácať pôžičku počnúc dňom 20.01.2015, je otázne,
prečo by spolu s manželom otáľali s výzvou na zaplatenie splátok až do roku 2017. K nevykonaniu
žalobkyňou navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobkyňa na preukázanie

existencie zmluvy o pôžičke navrhla vypočuť pracovníčky banky, v ktorej sa mal žalovaný informovať na
možnosť prevzatia úveru za žalobkyňu a svojho otca, tieto návrhy zamietol jednak ako oneskorené, ale
aj ako nadbytočné. Žalobkyňa totiž tieto návrhy uskutočnila až na pojednávaní dňa 29.10.2018, hoci tak
mohla urobiť priamo v žalobe, minimálne však v rámci vyjadrenia k odporu žalovaného proti platobnému
rozkazu, pretože žalovaný v podanom odpore výslovne poprel, že by so žalobkyňou uzatvoril zmluvu
o pôžičke, ale naopak tvrdil, že zo strany jeho otca išlo o dar. Výsluchy navrhovaných svedkov by

zároveň boli aj nadbytočné, pretože žalobkyňa navrhla vypočuť svedkov na skutočnosť, že žalovaný
sa bol v banke informovať na možnosť prevzatia úveru za žalobkyňu a svojho otca, pričom takéto
odôvodneniežalobkynevyvraciajejtvrdenieozáväzkužalovanéhosplatiťpôžičkumesačnýmisplátkami
až do úplného zaplatenia a skôr potvrdzuje tvrdenie žalobkyne, že so žalovaným bola taká dohoda,
že pôžičku budú splácať žalobkyňa s manželom do leta 2015, kedy ju za nich preberie žalovaný. Úver

dospláca banke on a im zaplatí len doposiaľ zaplatené splátky. Súd prvej inštancie napokon uviedol, že
žalobkyňa v spore znášala jednak bremeno tvrdenia a jednak dôkazné bremeno, keďže však jej tvrdenia
ohľadne obsahu ústnej zmluvy o pôžičke boli nejednoznačné, bolo potom fakticky nereálne preukázať
ich dôkazmi. V ďalšom súd prvej inštancie na odôvodnenie napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ sa
žalobkyňa pre prípad, ak by súd nemal za preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, domáhala priznania

uplatneného práva titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to na tom skutkovom základe, že jej
manžel žalovanému poskytol sumu 15.000,- eur na podklade neplatnej darovacej zmluvy, keďže išlo o
nie bežnú záležitosť, na ktorú bol potrebný súhlas oboch manželov (t. j. žalobkyne a otca žalovaného)
a ona na takýto úkon súhlas neudelila, žalovaný namietol premlčanie tohto práva. Súd prvej inštancie
považoval túto námietku za dôvodnú, pretože pokiaľ otec žalovaného mu poskytol sumu 15.000,-

eur dňa 16.12.2014 a žalobkyňa si vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila dňa 29.10.2018, t. j.
po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, toto právo nemožno
priznať. Odhliadnuc od tohto však súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa nebola aktívne vecne
legitimovaná na uplatnenie bezdôvodného obohatenia. Absencia jej súhlasu ako manželky darcu - otca
žalovaného, by mohla spôsobiť len relatívnu neplatnosť darovacej zmluvy, pričom do 29.10.2019 sa

žalobkyňa tejto relatívnej neplatnosti nedovolala. Žalobkyňa však účastníkom darovacej zmluvy nebola,
a preto ani na strane žalovaného nemohlo na jej úkor vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Podľa ust. §
457 Občianskeho zákonníka je totiž v prípade neplatnosti zmluvy každý z jej účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal. Vrátenia by sa tak mohol domáhať len účastník zmluvy, teda jej
manžel, resp. vzhľadom k tomu, že tento zomrel, osoba, na ktorú v rámci dedičského konania prešla

jeho pohľadávka voči žalovanému. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s
odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že ho priznal žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa, ktorým žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil, prípadne zmenil tak, že žalobe
by v celom jej rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu. Na odôvodnenie podaného odvolania žalobkyňa uviedla, že nemôže súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetné
poskytnutie finančných prostriedkov nebola pôžička ale dar. Je jej zrejmé, že nebola vyhotovená
písomná zmluva o pôžičke týchto finančných prostriedkov, čo bolo však z dôvodu toho, že žalovaný
bol synom jej nebohého manžela. V čase poskytnutia peňažných prostriedkov boli medzi ňou a jej

manželom na jednej strane a žalovaným na strane druhej vzájomne dobré vzťahy. Uvedomuje si, že
je v dôkaznej núdzi a nie je priamy dôkaz o tom, že finančné prostriedky boli pôžičkou a nie darom v
prospech žalovaného. V konaní však poukazovala na skutočnosti, ktoré vyvracali tvrdenia žalovaného o
tom, že získané finančné prostriedky nadobudol darom. Je nepochybné, že jej manžel nemal v úmysle
darovať finančné prostriedky, lebo ich sám nemal. Naopak, na požiadanie žalovaného, ktorý mal v

úmysle podnikať, avšak nespĺňal podmienky pre poskytnutie úveru, spolu s ňou o takýto úver požiadal
banku a následne tieto finančné prostriedky poskytnuté bankou zapožičal žalovanému. Vzhľadom k
tomu, že sa jednalo o blízkeho príbuzného, situácia sa stále riešila odkladaním, avšak na naliehanie jej
nebohého manžela sa žalovaný rozhodol vrátiť pôžičku takou formou, že si vybaví úver a tieto finančnéprostriedky budú vrátené jej a jej nebohému manželovi a budú použité na splatenie im poskytnutého
úveru. Nepochybne na podklade tejto dohody aj požiadal jej manžel o predčasné splatenie úveru.
Skutočnosť, že nemali spolu s manželom iné finančné prostriedky, poukazuje na to, že úver mal byť

jednoznačne splatený z vrátených finančných prostriedkov od žalovaného. Toto tvrdenie mala preukázať
aj SMS správa, ktorú mal súd k dispozícii a súčasne ďalší navrhovaný dôkaz, a to výsluch pracovníkov
banky. Tento dôkaz však súd prvej inštancie odmietol vykonať. Ak by nebolo pravdivé jej tvrdenie, že sa
jednalo o pôžičku, nie je zrejmé, prečo by jej žalovaný oznamoval SMS správou, že si už vybavuje úver a
tiež, prečo by jej nebohý manžel požiadal o predčasné splatenie úveru. Žalobkyňa napokon uviedla, že

ani žalovaný nijako nepreukázal, že by bola uzavretá darovacia zmluva na finančné prostriedky v objeme
15.000,- eur. Naopak z ňou tvrdených skutočností a navrhovaných dôkazov vyplýva, že sa jednalo o
pôžičku.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril podaním doručeným súdu prvej
inštancie dňa 18.01.2019, ktorým žiadal odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať mu proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaný mal

za to, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol správne, v dostatočnej miere vykonal
dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj z právneho hľadiska. Odvolanie
žalobkyne pokladal za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno na preukázanie svojich skutkových tvrdení ohľadom poskytnutia pôžičky žalovanému.
Žalobkyňa súdu nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by jej tvrdenia podporili. Plne sa tak

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a to aj v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie riadne
odôvodnil, prečo nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy - výsluch svedkýň - pracovníčok banky.
Žalobkyni nič nebránilo tento dôkaz navrhnúť už v rámci prvotných úkonov (v návrhu, vyjadrení a pod.)
Žalovaný bol taktiež toho názoru, že samotné vykonanie navrhovaného dôkazu by nič nezmenilo na
zistenom skutkovom stave, pretože žalobkyňa nežiadala vypočuť zamestnankyňu banky z dôvodu, že

táto mala byť prítomná pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, ale len uviedla, že pracovníčka banky by
mohla súdu potvrdiť, že žalovaný sa zaujímal o istý bankový produkt. Vykonanie tohto dôkazu súd prvej
inštancie preto správne posúdil ako nadbytočné, pretože podľa vyjadrenia žalobkyne by sa ním nemalo
preukázať, že žalovaný so žalobkyňou a jej už nebohým manželom mali uzavrieť zmluvu o pôžičke.
Navyše podotkol, že je ťažké predpokladať, že by si pracovníčka banky spomenula na podrobnosti

stretnutia, nakoľko je nepochybné, že zamestnanci banky denne prichádzajú do kontaktu s množstvom
klientov, ktorí sa zaujímajú o bankové produkty, a podľa tvrdení žalobkyne ani ňou uvádzané okolnosti
stretnutia neboli natoľko výnimočné, aby si pracovníčka banky mala dôvod priebeh stretnutia pamätať.
Žalovaný ďalej uviedol, že navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou
koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného

princípu civilného sporu uvedeného v ust. čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého
súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený
účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky
procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP)
včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť

už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky,
ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci
náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky. Súd prvej inštancie pri zamietavom
stanovisku ohľadne vykonania dôkazu navrhovaného žalobkyňou na pojednávaní dňa 29.10.2018

postupoval v zmysle ust. § 153 CSP. Žalobkyni bol názor žalovaného k jej uplatnenému nároku známy
(minimálne z podaného odporu proti platobnému rozkazu), avšak ani po doručenom odpore nenavrhla
súdu vykonanie dôkazov - výsluchom pracovníčok banky. Tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení na svoju obranu, nemá pre meritórne rozhodnutie význam,
pretože dôkazné bremeno znášala primárne žalobkyňa. Z hľadiska skutkového stavu sú jeho tvrdenia

prostriedkom procesnej obrany, avšak skutkové okolnosti, ktoré boli v rámci konania preukázané,
vypovedajú, že poskytnutá finančná suma, od už nebohého manžela žalobkyne a jeho otca, bola
darom. Finančné prostriedky mu daroval jeho otec a aj z dôvodu, že išlo o dar, ho nikdy nežiadal o ich
vrátenie. Uvedenému nasvedčuje aj tá skutočnosť, že napriek tvrdeniu žalobkyne, že splatnosť údajnej
pôžičky resp. splatnosť jej prvej splátky nastala už v januári roku 2015, mu nebola na platenie splátok

zo strany jeho otca, od ktorého dar získal, adresovaná žiadna výzva, pričom sa tak nedialo práve z
dôvodu, že finančné prostriedky mu ako svojmu synovi daroval. Výzva zo strany žalobkyne prišla až
potom, čo jeho otec a zároveň manžel žalobkyne zomrel. V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz,
ktorý by, okrem ničím nepodložených tvrdení žalobkyne, vyvracal, že poskytnuté finančné prostriedkyneboli darom, ale pôžičkou. Za podstatné v tejto veci žalovaný považoval aj to, že v rámci dedičského
konania po nebohom manželovi žalobkyne nebola do dedičstva zahrnutá pohľadávka voči nemu, ktorú
v tomto konaní žalobkyňa uplatňuje. Naproti tvrdeniam žalobkyne, jeho tvrdenia sú v kontexte zisteného

skutkového stavu logické a presvedčivé. Jeho otec a manžel žalobkyne mu finančné prostriedky daroval
a medzi nimi nedošlo k žiadnej dohode o tom, že by mal tieto prostriedky vrátiť. Ako to už uvádzal, medzi
ním a jeho nebohým otcom bol dobrý vzťah, s otcom sa rozprával, otca navštevoval (aj v nemocnici
pred smrťou), pričom jeho otec ho nikdy nežiadal žiadne finančné prostriedky vrátiť. Medzi ním a
žalobkyňou k žiadnej dohode o vrátení poskytnutých finančných prostriedkoch nedošlo, od žalobkyne

žiadnefinančnéprostriedkyneprevzalanavyšeonsožalobkyňouanineuzavrelžiadnyzáväzkovývzťah,
z ktorého by pre neho vyplývala akákoľvek povinnosť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď
nepreukázala uzatvorenie zmluvy o pôžičke, čomu okrem iného zodpovedá aj to, že z jeho strany nikdy
neboli uhrádzané splátky na jej splatenie.
8. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zásadne zopakovala argumentáciu už
uvedenú počas konania súdu prvej inštancie a v podanom odvolaní. Súčasne doplnila, že ak žalovaný

tvrdí, že mu jeho otec len tak bez dôvodu daroval sumu 15.000,- eur, nie je zrejmé, prečo takú istú
čiastkunedarovalzaživotaajsvojmudruhémusynoviG.Z..Kebysajejnebohýmanželrozhodoldarovať
finančné prostriedky svojim deťom, určite by daroval obom svojim synom tieto rovnako a najmä by
nevýhodne nezaťažil svoju domácnosť vysokým spotrebným úverom, a to v konečnom dôsledku len v
prospech žalovaného. Správanie žalovaného sa tak javí ako zneužívanie jej dôkaznej núdze, avšak ona

vyvracia tvrdenia o darovaní v prospech žalovaného aj týmto spôsobom. Žalobkyňa v ďalšom uviedla,
že navrhla výsluch svedkýň - pracovníčok banky vzhľadom na to, že tieto by si mohli pamätať, za akým
účelom tam chodila s manželom a žalovaným, a to za účelom, aby si žalovaný mohol požiadať o úver
sám a takto splatiť pôžičku. Preto po tom, čo banka uviedla, že žalovaný spĺňa podmienky na vybavenie
úveru, jej manžel požiadal o predčasné splatenie úveru, z ktorého požičali celú sumu žalovanému.

Peniaze žalovanému tak nikdy neboli darované, ale len požičané. Tieto finančné prostriedky neuviedla
v dedičskom konaní a neprihlásila pohľadávku do dedičstva po nebohom manželovi, pretože bola ako
spoludlžník na úverovej zmluve a úver automaticky bola nútená splácať. Ak by sa skutočne jednalo
o dar jednému zo synov svojho manžela, nikdy by nevynakladala nemalé náklady na trovy konania a
nežiadala by od žalovaného dlh vrátiť.

9. Žalovaný k podanému vyjadreniu žalobkyne, ktoré mu bolo prostredníctvom jeho právneho zástupcu
doručené, vyjadrenie nepodal.
10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal odvolaním žalobkyne napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi
podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s ust.

§ 378 a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo
veci samej (výrok I.), ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (výrok II.) ako vecne
správny potvrdil.
11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o
žalobe žalobkyne, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222
CSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj
odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobkyne
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
13. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie

Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia
Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa
17.12.2003). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.14. Z ust. čl. 6 až 8 CSP vyplýva, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú
je treba chápať tak, že je povinnosťou strán sporu tvrdiť rozhodné skutočnosti (§ 132 ods. 1, § 150
ods. 1 CSP) a navrhovať o nich dôkazy (čl. 8 CSP). Okrem povinnosti tvrdenia tak majú strany sporu

dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich vlastných tvrdení. Uvedené
povinnosti môže strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných
úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP).
Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva zaťažuje tú stranu sporu, v ktorej záujme je, aby určitá

skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva, stranou sporu tvrdená, bola v konaní i preukázaná v tom
zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí
tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Nesplnenie tejto
povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu sporu, ktorá
tzv. dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok
sporu, ktorý postihuje tú stranu, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej

núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali
pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Dôkazné bremeno síce postihuje strany sporu, ale obsah
tohto procesného bremena má aj ďalší význam. Tento význam sa spája s procesnou situáciou v spore,
v ktorom je isté, napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom, že skutkový stav zostane neobjasnený.
Nezistenie potrebného skutkového stavu nemôže viesť k tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci

samej. Inštitút dôkazného bremena dovoľuje a ukladá súdu meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade.
Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane
tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia

(niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
15. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ust. § 366 CSP). V civilnom procese sa
uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu súdu prvej inštancie len v
prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie
vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými
skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.
16. Zároveň súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že súd je pri rozhodovaní viazaný žalobným

návrhom (§ 216 ods. 1 CSP). Z tejto zásady vyplýva, že súd nemôže priznať žalobcovi viac,
ako požadoval v žalobnom návrhu, avšak nemôže mu priznať ani niečo iné, než požadoval (teda
žalovanému nemôže uložiť inú ako žalobcom navrhovanú povinnosť), alebo nemôže žalobcovi priznať
síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu, ako bol žalobcom vymedzený. Súd teda
nemá povinnosť (a opak by bol v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu v konaní) zo žalobcom

predloženýchaoznačenýchdôkazovodvodzovaťskutkovétvrdenia,ktoréneboližalobcomprodukované
a na základe týchto žalobcovi priznať síce uplatnený nárok, avšak uplatnený na základe iného žalobcom
tvrdeného skutkového stavu (dôvodu).
17. Možno konštatovať, že žalobkyňa si žalovaný nárok skutkovo uplatňovala ako nárok, ktorý jej mal
proti žalovanému vzniknúť na podklade zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka), ktorú mali

spolusosvojimmanželomD.Z.nastraneveriteľovsožalovanýmakodlžníkomuzavrieťdňa15.12.2014.
Žalovaný nárok tak žalobkyňa skutkovo vymedzila ako nárok na vrátenie peňažných prostriedkov
(peňažnej pôžičky) v sume 15.000,- eur spolu s dojednaným úrokom (§ 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) v rozsahu dojednaných a neuhradených splátok tohto peňažného záväzku žalovaného
splatných do dňa 21.12.2017 (t. j. do podania žaloby na súde). Pre zmluvu o pôžičke je charakteristické,

že veriteľ prenecháva dlžníkovi určité veci druhovo určené k voľnému nakladaniu, príp. spotrebovaniu
a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po určitej dobe veci rovnakého druhu. Pri tejto zmluve tak musí
ísť o prenechanie vecí, ktoré sú druhovo určené (pri peňažnej pôžičke určitá peňažná suma), teda nie
individuálne určenej veci. V ďalšom je pojmovým znakom tejto zmluvy jej dočasnosť, avšak nevyhnutnou
náležitosťou zmluvy nie je stanovenie doby vrátenia. Splatnosť pôžičky tak môže byť dohodnutá aj

neskôr. Ak nie je dohodnutá vôbec, je dlžník povinný pôžičku vrátiť na požiadanie veriteľa v zmysle ust. §
563Občianskehozákonníka.Prizmluveopôžičkeideoreálnykontrakt,zčohovyplýva,žekvznikutohto
záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom je potrebná nielen ich dohoda o podstatných
náležitostiach zmluvy, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi (pri peňažnej pôžičke ajbezhotovostným prevodom na účet dlžníka). V súdnom konaní o vrátenie pôžičky tak žalobcu zaťažuje
dôkazné bremeno o tom, že plnenie žalovanému poskytol, ale aj o tom, že plnenie bolo žalovanému
poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke uzavretej so žalovaným (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho

súdu ČR spis. zn. 25Cdo 98/2000 zo dňa 16.01.2002, ktorý je pre totožnosť relevantnej právnej úpravy
aplikovateľný aj na prejednávanú vec a s ktorým sa odvolací súd stotožňuje).
18. Podstatou odvolacích námietok bolo to, že súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhovaný
dôkaz výsluchom svedkýň O. F. a K. a následne na podklade ostatných vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým záverom. Zároveň žalobkyňa s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP

namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, ku
ktorému odvolaciemu dôvodu však bližšiu argumentáciu neprodukovala. [odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP].
19. Ako už bolo vedené v odseku č. 13 odôvodnenia tohto rozsudku posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§
185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu vyhodnotenia dokazovania

súdom prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol a ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie, pre
ktoré nevykonal (§ 185 ods. 1 CSP) žalobkyňou navrhovaný dôkaz výsluchom svedkov - spomenutých
zamestnankýň V., T. pracovisko v OC Tulip Martin. Na doplnenie považuje odvolací súd za potrebné

zdôrazniť, že žalobkyňa týmto dôkazom mienila preukazovať svoje skutkové tvrdenia o tom, že žalovaný
sa mal zaujímať o možnosť prevzatia úver, ktorý bol poskytnutý bankou žalobkyni a jej manželovi D.
Z., na čo mu malo byť pracovníčkami banky uvedené, že musí požiadať o úver on sám a po poskytnutí
tohto úveru môže byť tento použitý na splatenie úveru žalobkyne a jej manžela. Je potrebné súčasne
poukázať na to, že sa stranami sporu produkovanými a súdom prvej inštancie vykonanými dôkazmi

nepodarilo objasniť kauzálny dôvod odovzdania (prevodu) peňažných prostriedkov v sume 15.000,- eur
zo strany manžela žalobkyne žalovanému. Ohľadom tejto skutočnosti sa skutkové tvrdenia strán sporu
líšili, pričom možno konštatovať, že ani jedna strana neponúkla súdu dôkaz, ktorým by bezpochybne a
priamo preukázala ňou tvrdené okolnosti.
20. Žalobkyňou tvrdené skutkové okolnosti, ktoré mali byť preukázané výsluchom uvedených svedkov,

by aj v prípade ich preukázania žalobkyňou ponúknutým dôkazom však neboli spôsobilé bezpochybne
preukázať existenciu žalobkyňou tvrdenej zmluvy o pôžičke. Ak by sa aj žalovaný zaujímal v pobočke
V., a. s. o možnosť prevzatia dlhu žalobkyne a jej manžela voči tejto banke vyplývajúceho z predmetnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.12.2014, mohlo to byť aj z iného dôvodu (kauzy), ako to tvrdila
žalobkyňa. Rovnako ani z prípadného záujmu žalovaného o poskytnutie úveru bankou nemožno bez

pochybností vyvodzovať existenciu žalobkyňou tvrdenej zmluvy o pôžičke. V tomto kontexte odvolací
súd poukazuje na určité rozpory v skutkových tvrdeniach žalobkyne, pričom v podanej žalobe táto tvrdila,
že žalovaný si mal vybavovať úver v X. B. Q., a. s., zatiaľ čo v podaní zo dňa 24.02.2019 tvrdila,
že žalovaný sa zaujímal o možnosť získania úveru v V., a. s., o čom mal byť touto bankou kladne
informovaný a na podklade tohto manžel žalobkyne požiadal o predčasné splatenie úveru.

21. Ak žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že ponúkla súdu prvej inštancie skutkové tvrdenia,
ktoré súčasne preukázala, resp. boli medzi stranami sporu nesporné a z ktorých možno nepriamo
dovodiť existenciu spornej zmluvy o pôžičke (žiadosť jej manžela o predčasné splatenie úveru,
zastavenie dedičského konania po jej manželovi pre nemajetnosť, obsah SMS komunikácie medzi
ňou a žalovaným, k predloženej sms komunikácii odvolací súd len poznamenáva, že z nej vôbec

nemožno vyvodiť, že by sa jednalo o komunikáciu ohľadom vybavovania práve úveru žalovaným v
banke), odvolací súd mal za to, že ani hodnotením týchto skutkových okolností a dôkazov vo vzájomnej
súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP) nie je možné dospieť k iným skutkovým záverom, ako ku ktorým dospel
súd prvej inštancie. Žalobkyňa si napokon sama bola vedomá svojej dôkaznej núdze, Žalobkyňa sa
snažila svoje skutkové tvrdenia o existencii spornej zmluvy o pôžičke preukazovať nepriamo spájaním

rôznych skutkových okolností, ktoré však ani vo svojej vzájomnej súvislosti neboli spôsobilé odstrániť
určitú mieru pochybnosti o pravdivosti týchto skutkových tvrdení. Súd však nemôže žalobcovi priznať
žalované právo len na základe určitej miery pravdepodobnosti jeho tvrdení o skutkových okolnostiach,
z ktorých vyvodzuje vznik žalovaného práva.
22. Skutočnosť, či žalobca neunesie dôkazné bremeno, nachádza svoj odraz v rozhodnutí vo veci samej.

Žalobkyňa v tomto konaní nepreukázala, že jej vznikol žalovaný nárok na zaplatenie žalovanej sumy
s príslušenstvom od žalovaného. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalobu žalobkyne
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.23. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobkyňou, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli
dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada súd z
úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v napadnutej časti (výrok I.) rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil.
24. Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (výrok I.) zakladá správnosť aj odvolaním
napadnutého výroku o náhrade trov konania (výrok II.).
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na ich

náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný mal v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa ust. § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).