Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/142/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412212047
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:4412212047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Ľalíka a sudcov

JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu V., bývajúceho v Z.,
zastúpeného JUDr. Jánom Polákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Miletičova 64, IČO: 31 817
432 proti žalovaným 1/ A., bývajúcemu v Z., 2/ O., bývajúcej v Z., oboch zastúpených JUDr. Vlastou
Suchanovou, advokátkou so sídlom v Nových Zámkoch, Podzámska 32, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/136/2012, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. decembra 2018, sp. zn.
12Co/95/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 28. júna
2017, č. k. 13C/136/2012-329 zamietol žalobu. Žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že jeho rodičia ku dňu svojej smrti boli
bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a tvrdil, že je tomu

tak preto, že kúpna zmluva, ktorou vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo prevedené na T.a K., bola určená
súdom za neplatnú, preto aj zmluvy, ktorými nadobúdatelia vlastníctva ďalej vlastníctvo prevádzali na
Ing. F. a následne
na žalovaných, sú taktiež neplatné. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval za
nepochybne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam dobromyseľne a
v dobrej viere v tom, že predávajúci, ktorému vlastnícke právo svedčalo a bolo osvedčené i zápisom v
katastri, je platným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Neskoršia zmena v tom, že došlo k určeniu

prvej z kúpnych zmlúv za neplatnú, nemôže byť na ťarchu dobromyseľných nadobúdateľov vlastníctva.
Podotkol, že žalovaní 1/ a 2/ nemali žiadnu možnosť dozvedieť sa o spore o vlastníctvo kupovanej
nehnuteľnosti, ktorú nadobudli
na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 5. marca 1998. Navyše neboli účastníkmi konania
vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 5C/56/1997 o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy z 13. mája 1996 medzi právnymi predchodcami žalobcu ako predávajúcimi a T. a K. ako
kupujúcimi. Nemali o uvedenom konaní vedomosť, s právnymi predchodcami žalobcu, ani so žalobcom

sa nikdy nestretli.
Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka s tým, že
konštatoval, že žalobca sám nespochybnil dobromyseľnosť žalovanýchpri nadobúdaní ich vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. On sám im spornosť vlastníckeho
práva oznámil až následne. Zdôraznil, že súdy sú ochranu vlastníckeho práva povinné poskytovať aj
dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným

v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris). Poukázal na judikatúru
ústavného súdu, v zmysle ktorej
je povinnosťou súdu individuálne sa zaoberať najmä otázkou dobrej viery (dobromyseľnosti)

nadobúdateľa vlastníckeho práva, všeobecnými súvislosťami kolízie základných práv (vlastnícke právo
pôvodného vlastníka oproti vlastníckemu právu nadobúdateľa) a skutkovými okolnosťami v konkrétnej
veci (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016). Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho

práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho
práva. V tom smere musí dôjsť k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení
otázky ,,nemo plus iuris“ (rozhodnutie ústavného súdu,
sp. zn. I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby,
ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav,

navyše potvrdený príslušným orgánom verejnej moci. Žalobu žalobcu zamietol s konštatovaním, že
ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva (žalovaných) má prednosť pred ochranou
žalobcovho vlastníckeho práva.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len ,,C. s. p.“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) na základe podaného odvolania žalobcom rozsudkom
zo 4. decembra 2018, sp. zn. 12Co/95/2017 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaným 1/ a
2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v

odôvodnení sa úplne správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
s ktorým odôvodnením sa stotožnil. Zdôraznil, že v judikatúre týkajúcej sa problematiky nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka došlo k posunu. Princíp právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva
a práv nadobudnutých v dobrej viere vedie k tomu, že je obvykle poskytovaná ochrana nadobúdateľovi
vlastníckehopráva.Uviedol,ževtakýchtoprípadochbybolokrajnenespravodlivéneposkytovaťochranu

právam nadobudnutým v dobrej viere, ak ten kto vychádzal zo zápisu v katastri nehnuteľností a nevedel,
že stav zápisu nezodpovedá skutočnosti. Zdôraznil, že je potrebné prihliadať na zásadu legitímneho
očakávania vyplývajúcu z čl. 1 Dodatkového protokolu Dohody o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a preto právo pôvodného vlastníka vlastniť majetok nemá prednosť oproti vlastníckemu právu
tretieho nadobúdateľa.

Vo vzťahu k skutočnosti, že kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve uzavretej medzi žalovanými a Ing.
K. bola nižšia ako reálne vyplatená kúpna cena, odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno, lebo nebol účastníkom zmluvy, ani nebol prítomný pri jej uzatváraní
a vyplatení kúpnej ceny. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena ohľadne namietanej kúpnej ceny
uzavretej medzi žalovanými

a Ing. K., uplatnenú námietku považoval za irelevantnú, ktorá nespôsobuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, a preto ho ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255,
§ 262 ods. 1 C. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval
z ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p., pretože mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a tiež z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. c) C. s. p., keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Namietal nedostatky v odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý sa nezaoberal tvrdením žalovaných o rozdiele v kúpnej cene dohodnutej v písomnej
kúpnej zmluve uzavretej medzi nimi a Ing. K. a ceny skutočne zaplatenej, pričom táto časť výpovede
vylučovala dobromyseľnosť žalovaných.Súd sa nezmienil ani o jeho konzistentnej a dôraznej právnej argumentácii, ktorá na túto výpoveď
nadväzovala. Ďalej poukázal na to, že tieto nedostatky neodstránil ani odvolací súd, ktorý navyše bez
toho, aby vykonal alebo zopakoval dokazovanie výsluchom žalovaných, sám hodnotil dôkaz - výpoveď

žalovaných v otázke rozdielu kúpnej ceny. Zároveň mal odvolací súd nariadiť pojednávanie, čím zaťažil
konanie vadou podľa § 420 písm. f) C. s. p. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že súdy nesprávne aplikovali
procesné ustanovenia, keďže z § 186 ods. 2
C. s. p. im vyplývala povinnosť vychádzať zo skutkových tvrdení žalovaných o ich konaní
pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Nesprávnym postupom odvolacieho súdu bol žalobca zbavený práva

reagovať a uplatniť aj námietku nesprávnej aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku.
V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. namietal nesprávne
posúdenie právnej otázky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka
bez platného právneho titulu na základe dobrej viery nadobúdateľa, resp. na základe absolútnej
neplatnej kúpnej zmluvy súdmi nižších inštancií. Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie,
ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, je založené na riešení právnej otázky tak, že je

potrebné uprednostniť princíp dobrej viery nadobúdateľa na úkor pôvodného vlastníka, nerešpektujúc
zásadu ,,nemo plus iuris“. Rozdielnosť riešenia danej otázky dovolacím súdom vyvodzoval
predovšetkým z odlišnosti právnych záverov uvedených v rozhodnutiach najvyššieho súdu,
sp. zn. 6Cdo/71/2011 a sp. zn. 3Cdo/223/2016 (poukázal i na rozhodnutia, sp. zn.
2Cdo/311/2008, sp. zn. 6Cdo/107/2011, sp. zn. 4Obdo/24/2014). Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí, sp. zn. 6Cdo/71/2011 konštatoval,
že „ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou ,,nikto nemôže previesť viac práv,
než má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol“. Na druhej strane
žalobca poukázal na súdnu prax, ktorá vychádza zo zásady, podľa ktorej „nikto nemôže previesť na

iného viac práv, ako má sám“, pričom dobromyseľnosť pripúšťa
ako kritérium pre nadobudnutie vlastníctva len pri dodatočnom zrušení pôvodného nadobúdacieho titulu,
a to v čase po nadobudnutí vlastníctva veci tretím nadobúdateľom.
Ak je však prvotný úkon absolútne neplatný, prvý nadobúdateľ sa nikdy nestal vlastníkom a v prípade
ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť

odvodené od vlastníckeho práva prvého nadobúdateľa. V rozhodnutí,
sp. zn. 3Cdo/223/2016 dovolací súd uviedol, že „i keď v prípade neplatného právneho úkonu o
prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších
nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len
potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Dobrej viere ale súčasný

právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie
je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo.“
Konštatoval, že v spore súdy vec nesprávne právne posúdili, keď nerešpektovali zásadu ,,nemo plus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. V slovenskom právnom poriadku absentuje zákonná
úprava nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom od nevlastníka. Nesprávne

aplikovanie záverov rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 549/2015 narúša
jeden zo základných ústavnoprávnych princípov, a to absolútnu ochranu práva vlastniť majetok, pričom
existujú rozdiely medzi skutkovými okolnosťami danej veci a veci rozhodovanej pred ústavným súdom.
Navrhol zrušiť rozsudky súdov nižších inštancií a vo veci rozhodnúť, vyhovieť žalobe alebo vec vrátiť
na ďalšie konanie.

4. Žalovaní 1/ a 2/ sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadrili.ň

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný
na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote

(§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C. s. p.) a či sú splnené podmienky podľa
§ 429 C. s. p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v občianskoprávnom konaní zaručujelen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(napr. rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn.
1Cdo/113/2012, sp. zn. 2Cdo/132/2013, sp. zn. 3Cdo/18/2013, sp. zn. 4Cdo/280/2013, sp. zn.
5Cdo/275/2013, sp. zn. 6Cdo/107/2012 a sp. zn.7Cdo/92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (sp. zn. 1Cdo/6/2014, sp. zn. 3Cdo/209/2015, sp. zn.

3Cdo/308/2016, sp. zn. 5Cdo/255/2014).

8. Podľa § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,
sú vymenované v § 420 a § 421 C. s. p.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Podľa § 432 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11.Podľa§440C.s.p.dovolacísúdjedovolacímidôvodmiviazaný.Dovolacímdôvodomjenesprávnosť
vytýkaná v dovolaní. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p. rozhoduje dovolací
súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom

(§ 432 C. s. p). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 C. s. p, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle,
že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí
(konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom
označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dôvody prípustnosti

dovolania taxatívne uvedené v § 421 ods. 1 C. s. p. sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie
ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Zo zákonodarcom zvolenej
formulácie tohto ustanovenia vyplýva,
že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.

má určujúci význam vymedzenie „právnej“ otázky, ktorá je riešená dovolacím súdom rozdielne.

12. V preskúmavanej veci predmetom žalobného návrhu bol nárok žalobcu na určenie, že sporné
nehnuteľnosti, ktoré žalovaní nadobudli v poradí treťou kúpnou zmluvou uzavretou dňa 5. marca 1998,
patria do dedičstva po nebohých rodičoch, ktorý nižšie súdy zamietli.

13. Žalobca v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie otázky nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka, pričom poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a to najmä
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26. januára 2017. V podstatnom uviedol, že Slovenský právny poriadok nespája
s dobromyseľnosťou nadobúdateľa právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a v
tomto smere kritizoval aj právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. I. ÚS 549/2015, ktorými sa narúša jeden
zo základných ústavnoprávnych princípov, a to absolútna ochrana práva vlastniť majetok
a naviac išlo o podstatné, pričom existujú rozdiely medzi skutkovými okolnosťami v danej veci a veci
rozhodovanej pred ústavným súdom. Bol toho názoru, že dobrá viera žalovaných,
ako ďalších nadobúdateľov, je významná len potiaľ, že im možno priznať iba práva a povinnosti

oprávneného držiteľa. Dobrej viere pri nadobúdaní vlastníckeho práva súčasný právny poriadok iné
právne následky nepriznáva, a preto je nutné zotrvať na uplatnení zásady ,,nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“. Podotkol, že zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra
nehnuteľností vyjadrená tým, že ,,čo je zapísané v katastri nehnuteľnosti,
to sa považuje za správne“, zakladá iba právnu domnienku, ktorá síce chráni dôveru každého v
správnosť údajov katastra, avšak sa jedná o domnienku vyvrátiteľnú.

14. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016, (ale aj rozhodnutím, sp. zn. I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017), sa ústavný súd prihlásil
k ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Českej republiky a tiež za-
ujal zásadný postoj k riešenej otázke, že ,,aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobec-

ný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou nadobudnutia
od nepravého dediča (§ 486 Občianskeho zákonníka) a vydržania, nemožno bezvýnimočne
tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť

aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus
iuris“ (rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery
či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou
v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový a právny stav. Navyše, ak bol ešte potvrdený údaj-
mi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aproboval

aj príslušný orgán verejnej správy (kataster nehnuteľností). Princíp dobrej viery chrániaci
účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je podľa ústavného súdu jedným z kľúčových prejavov princípu
právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,
pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom,

čobybolovrozporespoňatímmateriálnehoprávnehoštátu(porovnajR14/2009).Ústavnýsúdzdôraznil,
že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho

nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp ,,nikto nemôže pre-
viesť na iného viac práv, než koľko sám má“). Pokiaľ však pri vzájomnom vyvažovaní nemožno zachovať
maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobec-
nej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako

aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník
s jeho povinnosťou vigilantibus iura scripta sunt, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento jednak
nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlas-
tníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní a jednak nedokáže „účinne a
včas tomu zabrániť“, lebo by nemal na to aktívnu legitimáciu.

15. Vzťahy medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, vrátane najvyššieho súdu, by mali byť
charakterizované vzájomným dialógom a nie jednosmerným diktátom. Preto aj v tomto prípade,
okrem iných (porovnaj napr. rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo/102/2017) najvyšší súd reflektoval precedenčnú
judikatúru ústavného súdu, čo znamenalo pre neho záväzok rozhodnúť v súlade s tam prezentovanými

ústavnými princípmi ohľadne záveru, že podľa súčasnej právnej úpravy je možné nadobudnúť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery
nadobúdateľa v úkony prevodcua v zápis do katastra nehnuteľností, ako právny dôsledok aplikácie princípu právnej istoty, dôvery v akty
štátu a ochrany nadobudnutých práv a majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Pokiaľ žalobca v dovolaní poukazoval na diametrálne odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu
evidované pod sp. zn. 3Cdo/223/2016, evokujúce zahájiť aspoň procedúru zjednotenia judikatúry
ústavného a najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 22 zákona
č. 757/2004 Z. z. a § 48 C. s. p., tak dovolací súd dodáva, že ústavný súd je aj vo vzťahu k veľkému

senátu„nadradenýsúd“,pretojehojudikatúrapredstavujeprevšetkyrozhodovacieformácienajvyššieho
súdu záväzné výkladové usmernenie pri rozhodovaní skutkovo i právne obdobných vecí, teda aj pri
posudzovaní možnosti nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Najvyšší súd je
preto povinný bez ďalšieho procesného postupu precedenčné rozhodnutie ústavného súdu nasledovať,
prípadne predniesť seriózne argumenty, ktoré vedú k záveru, že vzhľadom na relevantné skutkové
rozdiely, nie je vhodné aplikovať

už vyslovený ústavný princíp na prejednávanú vec alebo v celkom výnimočných prípadoch
sa môže od ratio decidenti nálezu ústavného súdu odchýliť a predložiť pre tento postup konkurujúce
úvahy.

17. V danej veci však také prípady nenastali, preto dovolací súd je toho názoru,

že nižšími súdmi posúdenie dobrej viery žalovaných pri nadobudnutí nehnuteľností
od nevlastníka, bolo posúdené s ohľadom na individuálne okolnosti danej veci, po zohľadnení kolízie
princípu ochrany práva pôvodného vlastníka (právnych predchodcov žalobcu),
ako aj princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľov v treťom kroku proporcionality v ich prospech,
správne. Žalovaní neboli účastníkmi kúpnej zmluvy uzavretej 13. mája 1996,

preto nemali vedomosť o súdnom spore vedenom na Okresnom súde Nová Zámky pod sp. zn.
5C/56/1997, ani o tom, že došlo k určeniu neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudli
vlastnícke právo T., ktorí potom previedli predmetné nehnuteľnosti na Ing. K. kúpnou zmluvou z 13.
decembra 1996, od ktorého následne žalovaní nadobudli nehnuteľnosť kúpnou zmluvou z 5. marca
1998. Podľa názoru dovolacieho súdu, žalovaní ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti nemohli mať, ani

nemali dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti ich právnemu predchodcovi, ktorý bol ako nositeľ
vlastníckeho práva zapísaný v katastri nehnuteľností (bez poznámky), takéto právo nesvedčilo.

18. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva, ktorého judikatúra je pre všeobecné súdy tiež právne zá-
väzná, poskytuje súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva aj pred pôvod-

ným vlastníkom v prípade porušenia práva pokojného užívania majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nadobudnutého na základe dobrej
viery od nevlastníka, napr. vo veci Gladysheva
v. Ruská federácia zo 6. decembra 2011 (sťažnosť č. 7097/10), Beyeler v. Taliansko, rozsudok veľkého
senátu z 28. mája 2002 (sťažnosť č. 33202/96), Moskal v. Poľsko, rozsudok

z 15. septembra 2009 (sťažnosť č. 10373/05), Öneryildiz v. Turecko, rozsudok z 30. novembra 2009
(sťažnosť č. 48939/99), Žáková v. Česká republika, rozsudok z 3. októbra 2013 (sťažnosť č. 2000/09).

19. K druhému uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) C. s. p. dovolací súd uvádza,
že v rámci dovolacieho prieskumu nezistil porušenie procesných práv žalujúcej strany v spore, ktoré by

malo za následok porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Námietka týkajúca sa nevysporiadania sa s dojednanou kúpnou
cenou v kúpnej zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaných 1/ a 2/ a žalovanými je
nedôvodná, lebo odvolací súd sa s touto opakovanou námietkou žalobcu uplatnenou už v odvolacom
konaní náležite vysporiadal v bode 29 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a keďže sa odvolací

súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením,
nemusel v zmysle § 385 C. s. p. nariaďovať ani odvolacie pojednávanie, takže aj táto námietka žalobcu
nebola opodstatnená.

20. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že táto síce

nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak iba však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12,§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd v tejto súvislosti vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva

naspravodlivýprocesjeprávoúčastníkakonanianatakéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,ktoréjasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia
ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn.
III. ÚS 119/03-30). Nie je preto porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných

dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor dovolateľa než súdu na dôvodnosť
uplatneného nároku.

21. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol v zmysle § 448 C. s. p.

22. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle

§ v zmysle § 453 ods.1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.1 C.s.p. tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ v
dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 C. s. p.) v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán
v súlade so zásadou procesnej ekonómie (článok 4 ods. 2 v spojení s článku 17 Základných princípov
C. s. p.). náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,
že im v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani im nevyplývajú z obsahu spisu.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.