Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 24, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/185/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117226659
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117226659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobkyne:
W. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX H., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr.
Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou a členkou združenia Advokátska kancelária BEDNÁŘOVÁ &
HODOŇOVÁ,sosídlomMariánskenámestie31,01001Žilina,protižalovanému:MestoŽilina,sosídlom
Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, zastúpené JUDr. Teréziou Ďatkovou,
advokátkou, so sídlom B. XXX/XX, XXX XX H., o poskytnutí primeraného zadosťučinenia, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 41C/74/2017-358 zo dňa 28. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu žalobkyne (veta prvá
výroku) podanú na súde dňa 13.09.2017 v znení pripustenej zmeny (uznesením zo dňa 28.01.2019
vyhlásenom na pojednávaní, na č.l. 337 súdneho spisu), ktorou sa domáhala poskytnutia primeraného
zadosťučinenia od žalovaného, a to vo forme ospravedlnenia zverejneného v periodiku Radničné noviny
v znení uvedenom v žalobnom návrhu za uvedenie nepravdivých a zavádzajúcich informácii na jej

osobu v Radničných novinách Mesta Žiliny v mesiaci marec 2016 č. 13 na str. 6 v článku „Píše Žilinský
večerník pravdivo v súvislosti s osobou pani A.?“ a v reportáži pre televíziu Markíza, ktorá je dostupná
na internetovej stránke. Zároveň sa domáhala peňažnej satisfakcie od žalovaného vo výške 30.000,-
eur za zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal (veta druhá výroku).

2. Z jeho dôvodov vyplynulo, že súd prvej inštancie na skutkové závery z vykonaného dokazovania,

aplikoval ustanovenia § 11, § 12 ods. 1 až 3, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), čl.
10 ods. 1 až 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR, čl. 10 ods.
1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Spor medzi stranami spočíval v tom, či
žalobkyňa bola zo strany žalovaného „dôvodne“ označená za neplatičku, neprispôsobivého občana vo
vzťahu k ostatným vlastníkom a nájomcom predmetného bytového domu a či nevyužila druhú šancu v
súvislosti s možnosťou bývania v predmetnom byte. Spornou bola aj zverejnená informácia o konečnom
dátume vyplatenia dlhu žalobkyňou na nájomnom v spojení s užívaním predmetného bytu. Žalovaný

mal žalobkyňu opakovane bezdôvodne označiť za dlžníčku, a to v čase, keď tieto dlhy mala dávno
vyplatené, za osobu, ktorá nevyužila druhú šancu poskytnutú jej žalovaným v súvislosti s obývaním
predmetného bytu, za osobu neprispôsobivú a v konečnom dôsledku za klamárku, ktorá o svojej životnej
situácii zavádza verejnosť. Následkom takto tvrdených skutočností sa žalobkyňa stala objektom útokovna jej osobu a majetok. Denne čelila posmechom a vulgarizmom na jej osobu ako aj rodinu. Konaním
žalovaného tak bola znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti v značnej miere so zdôraznením,
že je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.

3. Primárne okresný súd skúmal, či zverejnenie článku v Radničných novinách v marci 2016 a
v ňom uverejnené informácie a vyjadrenie hovorcu žalovaného na adresu žalobkyne v predmetnej
reportážibolizásahomneoprávneným,spôsobilýmprivodiťžalobkyniujmunajejosobnostnýchprávach,
pričom sa zaoberal len podstatnými námietkami strán sporu, ktoré považoval z hľadiska skutkového

a právneho posúdenia veci za relevantné. Z predložených listinných dôkazov, najmä právoplatných
rozhodnutí súdov o vyprataní žalobkyne z predmetného bytu (rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.
27C/189/2012-251 zo dňa 16.04.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/317/2015 zo dňa 28.07.2015) mal preukázané, že žalobkyňa bola skutočne dlhodobo neplatičkou
a z dôvodu neplatenia nájomného a poplatkov za služby spojené s užívaním bytu došlo k zániku
nájmu predmetného bytu výpoveďou dňa 31.05.2011. Ďalej mal preukázané, že žalovaný napriek tomu

umožnil žalobkyni zmluvou na dobu určitú užívať byt do 31.05.2012, hoci už nebol povinný dať žalobkyni
takúto šancu. V súvislosti s nevyužitím šance žalobkyňou okresný súd poukázal na obsah samotného
článku, ako aj výsledky vykonaného dokazovania (právoplatné rozsudky, listinné dôkazy - sťažnosti a
žiadosti o vyriešenie situácie ohľadom susedského spolunažívania so žalobkyňou v bytovom dome), že
situácia ohľadne bývania žalobkyne mala dve roviny a to nielen ne/platenie žalobkyňou za tento byt,

ale aj medziľudské vzťahy v bytovom dome. Poukázal, že žalobkyňa mala a naďalej má preukázateľne
dlhodobo vyhrotené vzťahy so susedmi v predmetnom bytovom dome. Priamo v právoplatnom rozsudku
okresného súdu (o vypratanie) je žalobkyňa vyhodnotená ako osoba so zjavne nevhodným spôsobom
správania ako užívateľka predmetného bytu. Súd tak uzatvoril, že informácie v predmetnom článku
ohľadne žalobkyne ako neplatičky a neprispôsobivej osobe, nie sú nepravdivé, článok nevychádza z

neoverených údajov, ale z právoplatných súdnych rozhodnutí. V článku je korektným spôsobom vecne
nie jednostranne vykreslená situácia žalobkyne. Konajúci súd kládol dôraz na kontext celého článku.
Dodal, že žalobkyňa bola za neplatičku označovaná aj v iných článkoch zverejnených v Žilinskom
večerníku a predložených žalovaným v tomto konaní, pričom o zverejnenie svojej nepriaznivej životnej
a finančnej situácie sa zaslúžila vo veľkej miere žalobkyňa a jej rodina (tieto vyšli v rokoch 2015 a

2016 v Žilinskom večerníku s názvami „Musia sa vysťahovať, hoci všetko zaplatili, Dajme im šancu,
Náhradné bývanie za trojnásobok dôchodku, Vysťahuje exekútor A. na ulicu?“). Z obsahu a kontextu
sporného článku je zrejmé, že tento je najmä reakciou na informácie poskytnuté v inom periodiku Žilinský
večerník a v tomto článku boli čitatelia objektívne, vecne informovaní o celej kauze žalobkyne. Pokiaľ
ide o tvrdenie, že žalobkyňa poskytnutú šancu nevyužila, konajúci súd v súvislostiach danej kauzy toto

tvrdenie považoval za hodnotiaci úsudok, prípadne kritiku k nevhodnému správaniu sa žalobkyne, ktoré
bolo naviac preukázané, preto tento názor autora považoval za akceptovateľný. Z hľadiska kontextu
predmetného článku ako celku, aj keď v ňom nebolo výslovne uvedené, že žalobkyňa už dlhy vyplatila,
takéto informovanie verejnosti nemohlo predstavovať zásah do osobnostných práv žalobkyne. Článok
prezentoval, že žalobkyňa za byt neplatila, nie že za byt neplatí. Naviac čitatelia článku boli objektívne

informovaní o dvoch rovinách danej kauzy, a to nielen rovine dlhov, ale aj rovine spolunažívania v
bytovom dome. Podľa názoru konajúceho súdu, celý článok tak, ako bol koncipovaný napĺňal primárny
účel spravodajstva, t.j. prezentáciu udalostí týkajúcich sa žalobkyne z pohľadu verejnosti a otázok
spoločenského života. Vzhľadom na zvolený spôsob podania informácie v predmetnom článku, tento
nebol spôsobilý vyvolať žalobkyni žiadnu ujmu resp. vzbudiť verejné pohoršenie nad žalobkyňou tak,

ako sa žalobkyňa snažila pred súdom prezentovať vytrhnutím jednotlivých pasáži článku z jeho kontextu.
Z článku alebo z predmetnej reportáže nevyplýva prezentovanie žalobkyne zo strany žalovaného ako
klamárky, javí sa to len ako subjektívny, ničím nepodložený pocit žalobkyne.
4. Súd zdôraznil, že negatívne reakcie, na ktoré poukázala žalobkyňa (z komentárov, či diskusií k
článkom) neboli reakciami širokej verejnosti, ale bezprostredných susedov. Široká verejnosť prejavila

žalobkyni podporu a odsúdila konanie žalovaného. Prípadné negatívne vyjadrenia bezprostredných
susedov v tomto smere na adresu žalobkyne pramenili z ich reálnych skúsenosti. Súčasne bolo
preukázané, že tvrdené negatívne reakcie voči žalobkyni existovali už dávno pred zverejnením
predmetného článku, teda článok nebol spúšťačom negatívnych reakcií vo vzťahu k žalobkyni. Okresný
súd tak nevzhliadol ani príčinnú súvislosť medzi predmetným článkom a žalobkyňou tvrdenou ujmou.

Rovnako bolo preukázané, že k poškodeniu majetku žalobkyne došlo pred zverejnením predmetného
článku (oznámenie o poškodení poštovej schránky a sklenenej tabule na okne predmetného bytu zo
dňa 02.06.2011 a 02.03.2013).5. Ďalej súd dospel k záveru, že dovolená intenzita nebola presiahnutá ani informovaním o situácii
žalobkyne hovorcom žalovaného v predmetnej reportáži. Hovorca objektívne informoval o genéze
prípadu žalobkyne, že bola neplatička, následne si dlhy vyplatila a momentálne žiadne dlhy v súvislosti s

predmetným bytom nemá. V úplnom kontexte poskytnutých informácií v priebehu celej reportáže jediná
nepravdivá informácia, že žalobkyňa nemala dlhy vyplatené do 31.05.2012 (namiesto do 31.05.2011)
sama o sebe žalobkyni nemohla spôsobiť ňou tvrdenú ujmu. Naviac nebolo preukázané, že sa jednalo
vyslovene o účelové konanie hovorcu žalovaného s cieľom zdiskreditovať žalobkyňu.
6. Súd dospel k záveru, že článok tak ako bol napísaný a bežnému čitateľovi ponúknutý a predmetná

reportáž v celkovom kontexte nezasiahli do práv žalobkyne na ochranu osobnosti v zmysle § 11 OZ, do
jej práva na ochranu cti, dôstojnosti či vážnosti. Zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobkyne, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať u žalobkyne nemajetkovú
ujmu a teda neboli splnené základné predpoklady občiansko-právnych sankcií uvedených v § 13 OZ.
Preto žalobkyni nepriznal morálne odškodnenie vo forme navrhnutého ospravedlnenia a už vôbec nie
vo forme finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na vyslovené závery zamietol okresný súd návrhy na

vykonanie dokazovania výsluchom svedka O. A. (na preukázanie ujmy spôsobenej žalobkyni v súvislosti
so zverejnením nepravdivých informácií) z dôvodu jeho nadbytočnosti ako aj dôkaz listinou o hlásení
úrazu (regresu) z dôvodu nesúvisu s danou vecou. Zdôraznil, že zdravotný stav žalobkyne nepovažoval
za okolnosť zabezpečujúcu žalobkyni vyššiu mieru ochrany v súlade s § 13 OZ. Zároveň nebolo
preukázané, že informácie zverejnené žalovaným negatívne zasiahli do zdravotného stavu žalobkyne,

resp. že by tento zdravotný stav zapríčinili. Vzhľadom na stret dvoch ústavných práv, a to práva na
ochranu osobnosti a slobody prejavu a potrebu zohľadniť určitú proporcionalitu a rovnováhu medzi nimi,
v danom prípade bolo podľa súdu žiaduce poskytnúť ochranu právu na slobodu prejavu žalovaného,
keďže išlo o verejne prospešné informácie. Právo na slobodu prejavu žalovaného nijako neoprávnene
nezasiahlo do práva žalobkyne na ochranu osobnosti.

7. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 257 a § 262 ods. 1 CSP a
žalovanému hoci mal v spore úspech v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
nepriaznivý zdravotného stav a nepriaznivú životnú situáciu žalobkyne považoval za dôvody hodné
osobitného zreteľa.

8. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu, v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa
z dôvodov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP) a

navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že vyjadrenie žalovaného v článku v Radničných novinách
nemožno vyhodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, resp. ako nepravdivú
informáciu. Žalobkyňa v marci roku 2016 nebola neplatičkou, túto skutočnosť preukázala listinnými
dôkazmi - fotokópiami príjmových pokladničných dokladov a potvrdením Žilbyt, s.r.o. zo dňa 27. februára

2017. Ďalej trvala na tom , že svoju druhú šancu využila, nájomnú zmluvu na dobu určitú podpísala a
rovnako ako aj obdobie predtým aj potom riadne realizovala úhrady súvisiace s užívaním tohto bytu.
Z listinných dôkazov spadajúcich do obdobia druhej nájomnej zmluvy (zo sťažností z 27. marca a 29.
mája 2012) nevyplýva, že by sa mala dopustiť akéhokoľvek nekorektného konania voči svojim susedom.
Sťažnosti odkazujú na listy, ktoré nie sú súčasťou súdneho spisu. Podstatou druhej sťažnosti sú podnety,

že žalobkyňa otvára okná na schodisku, ktoré konanie nemožno hodnotiť ako nekorektné správanie
žalobkyne voči susedom. Z predloženej fotografie, na ktorej žalobkyňa otvára okná v bytovom dome
nevyplýva, že táto bola vyhotovená v období trvania nájomnej zmluvy a nemožno z nej vyvodiť ani záver,
že otvára okná neustále. Samotný žalovaný v liste zo dňa 24. júla 2014 uviedol, že dôvodom vypratania
žalobkyne nie sú sťažnosti ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome, čo celkom vylučuje žalovaným

deklarovaný dôvod „nevyužitia šance“ žalobkyňou. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že žalovaný v
predmetnom článku objektívne oboznamoval verejnosť s danou kauzou bez skreslených informácií. V
prípade hodnotiaceho úsudku mal žalovaný povinnosť preukázať pravdivosť skutočností a informácií,
z ktorých jeho hodnotiaci úsudok vychádzal, čo nepreukázal. Poukázala na závery rozhodnutia ESĽP
vo veci Faltek c/a Slovensko, v zmysle ktorých aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového

základu na jeho podporu môže byť prehnaný. V konaní nebolo preukázané nevhodné správanie sa
žalobkyne voči jej susedom. Predložené listiny dosvedčujú iba existenciu sťažností susedov žalobkyne,
ktoré sa obmedzujú na ničím nepreukázané tvrdenia. Ide o výlučne systematický záujem, aby žalobkyňa
spolu so svojou rodinou v byte nebývala. Naopak v konaní bol predložený listinný dôkaz, ktorý svedčío opaku, a to o nekorektnom správaní suseda voči žalobkyni (začaté trestné stíhanie voči Q. A.
ako obvinenému z prečinu nebezpečného vyhrážania voči žalobkyni); konanie iniciované susedmi
vedené na Okresnom úrade ako priestupok bolo zastavené, o čom žalobkyňa predložila aj rozhodnutie

vydané Okresným úradom Žilina, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkové zo dňa
15.02.2018. Namietala, že v konaní nebolo ani sporné ani preukázané, že žalobkyňa si negatívne
reakcie zapríčinila sama, keď sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi. Žalovaným predložené listiny
preukazujú len negatívny postoj susedov žalobkyne a nie konanie žalobkyne v rozpore s dobrými
mravmi. V súvislosti Absentuje zhodnotenie

Pri hodnotení správania žalobkyne ako aj hodnotenie konania žalovaného voči nej ako aj ujmy do jej
osobnostných práv absentuje zhodnotenie zdravotného stavu žalobkyne. Nezainteresovaný divák vo
vzťahu k poskytnutej kľúčovej informácií v reportáži, že dlh zaplatila 31. mája 2012 (namiesto 31. mája
2011) a v nadväznosti na výrok, že žalobkyňa nevyužila šancu, ktorú jej žalovaný dal, tak musel usúdiť,
že tomu tak bolo práve pre nezaplatenie dlhu na nájomnom do 31. mája 2012. Žalobkyňa v reportáži
vyznieva ako osoba, ktorá zavádza a klame, svoju situáciu tak zbytočne medializuje a šancu, ktorú jej

žalovaný dal nevyužila, pretože ani po tom svoj dlh nevyplatila. Hovorcom poskytnutá informácia tak nie
jebežnouzrejmounesprávnosťou,nakoľkopriinformovaníverejnostimalvychádzaťzpravdivýchúdajov
a nie údajov, ktoré sú neúplné alebo skresľujúce. Či bolo takéto konanie účelové alebo nie, je z pohľadu
zásahu do osobnostných práv žalobkyne bezpredmetné a v tomto smere ide o nesprávnu interpretáciu
právnej normy súdom. Zverejnenie nepravdivej informácie je samo o sebe neoprávneným zásahom do

osobnostných práv žalobkyne. Ak hovorca žalovaného nemal dokonalú znalosť problematiky nemohol
vynášať hodnotiace úsudky, ktoré vyzneli osočujúco pre žalobkyňu a dotýkali sa jej občianskej cti
a povesti. Žalovaný pred vynesením hodnotiaceho úsudku nebral do úvahy postavenie žalobkyne v
spoločnosti, že ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím (psychiatrickú pacientku) a nepravdivé
výroky sa jej dotýkajú významnejšie ako v prípade zdravej fyzickej osoby. Na podklade nepravdivých

informácií mohli tretie osoby žalobkyňu skreslene posudzovať, a samotná táto skutočnosť je postačujúca
na konštatovanie, že neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý narušiť a ohroziť práva žalobkyne
chránené v zmysle § 11 OZ. Ak negatívne reakcie susedov žalobkyne nachádzajúce sa v diskusii súviseli
so všeobecným negatívnym postojom k žalobkyni, tak informácie v článku ako aj v reportáži ich v tomto
postoji iba utvrdili. Ujmu na strane žalobkyne zvýrazňuje celkový priebeh prípadu, kedy hoci žalobkyňa

dlh na nájomnom uhradila, bola jej na podpis žalovaným pripravená nájomná zmluva na dobu určitú -
tri mesiace. Žalovaný si tým výrazne zlepšil právne postavenie v konaní o vypratanie bytu. Záujem na
slobode prejavu na strane žalovaného tak nemôže prevážiť nad záujmom žalobkyne na ochrane jej práv
v zmysle § 11 OZ a to aj s ohľadom na ochranu v zmysle Dohovoru o právach osôb zo zdravotným
postihnutím. Súd nesprávne interpretoval ust. § 13 OZ, pretože v prípade žalobkyne boli naplnené ním

stanovené predpoklady, došlo k neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného, ktorý bol objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby,
jej fyzickej a morálnej integrity, a to bez ohľadu na vyvolané následky. Medzi neoprávneným zásahom
a ujmou na strane žalobkyne je daná aj príčinná súvislosť. S ohľadom na to je dôvodné vykonať aj
dôkaz výsluchom svedka - O. A. syna žalobkyne. Nevykonaním navrhnutých dôkazov dospel súd prvej

inštancie k nesprávnym skutkovým záverom.

9.Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť
plne sa stotožňujúc s jeho závermi a nepriznať mu trovy odvolacieho konania. Pri plnom rešpektovaní
práv žalobkyne prezentoval názor, že v situácii a čase, v ktorom boli z jeho strany uverejnené

predmetné informácie (predchádzajúca medializácia prípadu žalobkyňou), a spôsobom, akým ich
uverejnil (pravdivo a vecne) sa nedopustil neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne.
Predmetné informácie neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, preto
jej nemožno priznať zadosťučinenie podľa ust. § 13 OZ a s dôvodmi podaného odvolania nesúhlasil.
Tvrdenia prezentované odvolateľkou v odvolaní považoval len za jej subjektívne vnímanie, prežívanie

a hodnotenie informácií zverejnených žalovaným. V záujme poskytnutia informácie o veci verejného
záujmu uverejnil dôvody, pre ktoré súd rozhodol o povinnosti predmetný byt vypratať a pre ktoré
žalovaný so žalobkyňou nepredĺžil nájomnú zmluvu uzavretú na dobu určitú. Bolo vecou verejného
záujmu ozrejmiť dôvod, pre ktorý sa žalobkyňa ako užívateľka mestského bytu musí po 25 rokoch
z neho vysťahovať, i keď svoj záväzok s vynaložením veľkého úsilia celej rodiny vysporiadala.

Neplatenie nájomného potvrdila i žalobkyňa a skutočnosti ohľadom jej správania k susedom tvrdené
a preukazované žalovaným v konaní nepoprela, ba dokonca v podaní zo dňa 16.11.2017 uviedla, že
sú v danej veci irelevantné. Tvrdenia žalobkyne, že sa nedopustila akéhokoľvek nekorektného konania
k susedom v čase od marca do mája 2012, prvýkrát produkované až v odvolaní, vyvracia vykonanédokazovanie pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa v konaní urobila nespornou skutočnosť o jej
nekorektnomsprávanívočisusedom.Omylvdátume(dokedymalažalobkyňadlhnanájomnomzaplatiť)
nie je takou nepravdivou informáciou, ktorá by bola objektívne spôsobilá zasiahnuť do osobnostných

práv žalobkyne. Pre verejnosť bola podstatná informácia, že nájomné malo byť vysporiadané do
nejakého konkrétneho času, a keďže k tomu nedošlo, nájom bytu žalobkyni zanikol. Uvedené tak,
v kontexte celej reportáže neumožňovalo divákovi vnímať žalobkyňu skreslene, či ako klamárku, o
čom svedčia reakcie pod reportážou, vyjadrujúce žalobkyni podporu a ponuku o pomoc. Žalovaný
upozornil, že okresný súd do citácie z predmetného článku nesprávne zahrnul aj to, čo už predstavovalo

tvrdenie žalobkyne. Nestotožnil sa s interpretáciou „nevyužitia šance“ žalobkyňou. Z predmetného
článku je zrejmé, že vyslovený názor žalovaným súvisel s nekorektným správaním žalobkyne, pre
ktoré sa rozhodol jej nepredĺžiť nájomnú zmluvu. Tento názor nemožno nijako spájať s tým, že by
žalovaný tvrdil, že žalobkyňa voči nemu nevysporiadala svoj dlh. Žaloba na vypratanie bytu bola podaná
z dôvodu zániku nájomného vzťahu. Žalovaný nemal záujem na ďalšom pokračovaní nájomného vzťahu
po uplynutí nájmu na dobu určitú, čo v predmetnom článku vysvetlil práve nekorektným správaním

žalobkyne, preto dôvodne zhodnotil situáciu, že žalobkyňa svoju ďalšiu šancu nevyužila. K listine
predloženej odvolateľkou v odvolaní (rozhodnutie o zastavení priestupkového konania) uviedol, že
nevyvracia správne skutkové tvrdenia súdu prvej inštancie ohľadom existencie susedských nezhôd.
Súčasne namietal, že ju odvolateľka nenavrhla vykonať ako dôkaz v odvolacom konaní. Takýto návrh
by bol však v rozpore s ust. § 366 CSP. Poukázal, že okresný súd sa s argumentáciou žalobkyne

ohľadom jej zdravotného stavu v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysporiadal (bod 54.)
V tejto súvislosti doplnil, že čl. 22 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
nepriznáva takejto osobe žiadne osobitné práva na ochranu osobnosti, ale garantuje jej rovnosť v
právach, práve aby nedochádzalo k ich porušovaniu len preto, že je zdravotne postihnutá, a teda
k jej diskriminácii. Uzavretím nájomnej zmluvy na dobu určitú so žalobkyňou v žiadnom prípade

žalovanýnesledovalzlepšeniesvojhoprávnehopostavenia.Námietkuohľadomnesprávnejinterpretácie
príslušných právnych predpisov považoval za neopodstatnenú. Riadne odôvodnil, z akých dôvodov
nevykonal navrhované dôkazy. Podotkol, že odvolateľka ani neuviedla, aké skutočnosti by mali byť
výpoveďou svedka preukázané (ohľadom charakteru, rozsahu či intenzity nemajetkovej ujmy), preto
nebolo možné posúdiť dôvodnosť žalobkyňou uplatňovanej peňažnej satisfakcie.

10.V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala v celom rozsahu na svojej odvolacej argumentácií a
nesúhlasila s vyjadrením žalovaného k odvolaniu. Rozhodnutie predložené k odvolaniu priložila len
pre úplnosť, pretože ho považovala za podstatné v tomto konaní. Považovala opakovane za potrebné
poukázať na skutočnosť, že nie ona sa správa nekorektne k susedom, ale oni voči nej. Koncom apríla

2019 si v poštovej schránke našla fotomontáž fotografie zo staršieho článku zverejneného na stránke E..
S ohľadom na jej zdravotný stav považovala tieto posmešky zo strany jej susedov za krutý žart. Po prvý
raz sa žalobkyňa výraznejšie stretla s negatívnymi reakciami susedov, keď podala podnet na Okresné
riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Žiline, ktoré opakovane zistilo množstvo nedostatkov a
tieto neboli odstránené ani v roku 2017.

11. V odvolacej duplike žalovaný zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu a v podstate túto argumentáciu
zopakoval. K ďalším listinám predkladaným žalobkyňou poznamenal, že tieto neboli žalobkyňou
označené ako dôkaz a návrh na ich vykonanie by bol v rozpore s ust. § 366 CSP. Z predloženej
fotomotáže nevyplýva, že by ju zhotovili jej susedia, rovnako ani z ďalších listín nevyplýva, že by susedia

negatívne reagovali na žalobkyňu v dôsledku jej sťažností. Na záver uviedol, že žalobkyňa nedokáže
akceptovať situáciu, ktorá nastala po zániku jej nájomného vzťahu so žalovaným, preto je pochopiteľné,
že jej vnímanie žalovaným zverejnených informácií je také citlivé a vzťahovačné, nezakladá jej však
nároky uplatnené v tomto konaní.

12. Vyjadrenia strán sporu boli súdom prvej inštancie zasielane v súlade s ust. § 374 CSP a v priebehu
odvolacieho konania strany sporu nedoručili súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie
podania vo veci.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v
spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie v zamietajúcom výroku (veta
prvá výroku) ako i v závislom výroku o trovách konania (veta druhá výroku) v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne.14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v

zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(pozri napr. III. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

15. Za nevyhnutné považuje krajský súd zdôrazniť, že odvolací prieskum je striktne vymedzený
odvolacími dôvodmi formulovanými v podanom opravnom prostriedku a prípadne ďalšia argumentácia

vo vyjadreniach nie je pre rozhodovanie odvolacieho súdu relevantná (§ 365 ods. 3 CSP).

16.Odôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanízároveňnemáodpovedaťnakaždúnámietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a druhej inštancie tvoria jednotu,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie, na ktoré týmto spôsobom v plnom rozsahu odkazuje.

17. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa v podanom opravnom prostriedku len
zopakovala argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie (výlučne namietala právne posúdenie uplatneného
nároku), tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu súdu
opakovane predkladala svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal súd prvej inštancie dospieť.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva

na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. Odvolací súd dospel k záveru o dostatočnom zistení skutkového stavu veci okresným súdom

nevyhnutného na rozhodnutie a pri svojom rozhodnutí z takto zisteného skutkového stavu veci
vychádzal. V súlade s prezentovaným právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
v danom prípade zverejnením sporného článku resp. odvysielaním spornej reportáže nedošlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne.

20. Na potvrdenie správnosti záverov rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne
odvolací súd uvádza nasledovné: Právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej
fyzickej osobe. V ust. § 11 OZ je demonštratívny výpočet jednotlivých zákonom chránených zložiek
osobnosti najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, tz. že ide len o typické príklady
a do jednotného práva na ochranu osobnosti možno zaradiť aj ďalšie v ňom výslovne neuvedené

práva. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 OZ prichádza do úvahy
len pri tých zásahoch do osobnosti osoby chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré možno
kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávnený zásah je taký zásah do osobnosti fyzickej
osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 OZ a je v rozpore

s povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Za neoprávnený zásah do práva
na ochranu osobnosti sa považuje konanie, ktoré smeruje proti osobnej a mravnej integrite fyzickej
osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. V niektorých prípadoch však pri konkrétnych zásahoch, hoci sa prípadnejavia ako odporujúce objektívnemu právu, takéto zásahy nemožno hodnotiť ako neoprávnené zásahy
do osobnosti fyzickej osoby. Podstatou je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu.
Okolnosti, ktoré majú tieto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu a

funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na jednej strane a
osobitných verejných záujmov na strane druhej, sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo
z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného v prípadoch,
keď pôvodca skutkových tvrdení zasahujúcich česť, resp. dôstojnosť fyzickej osoby preukáže, že tieto
tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Zásah tohto druhu totiž nie je neoprávneným zásahom do

všeobecnéhoosobnostnéhoprávafyzickejosoby,pretožeuvádzaniepravdivýchskutočnostíjevúplnom
súlade s verejným záujmom. Z tohto dôvodu nemožno proti takémuto zásahu s úspechom uplatniť
žalobu na občianskoprávnu ochranu osobnosti podľa § 11 OZ. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je
významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome.
Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie
alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Predpokladmi pre vznik občianskoprávnych

sankcií v zmysle ust. § 13 OZ je existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu
spočívajúcom buď v porušení, alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, vznik nemajetkovej ujmy
a príčinná súvislosť medzi nimi.

21. K porušeniu práva na česť a dôstojnosť dochádza spravidla skutkovými tvrdeniami, ktoré sú

nepravdivé, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené
takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu
skresľujúci, čím pôsobia difamačne (hanlivo). K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť
aj prezentovaním neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby. V preskumávanej veci aj podľa
názoru odvolacieho súdu informácie poskytnuté v spornom článku majú jednoznačne vecný reálny

skutkový základ vychádzajúci zo súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo súdom rozhodnuté o
vyprataní žalobkyne z nájomného mestského bytu. Kontext a zvolená forma poskytnutých informácií
žalovaným k dôvodom ukončenia nájmu preto nemohol byť spôsobilým k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobkyne. Hodnotiaci úsudok (kritika) autora článku v podobe, že žalobkyňa
nevyužila svoju druhu šancu vychádzal len z tých istých zverejnených informácií, preto ju nemožno

hodnotiť inak ako kritiku vecnú, primeranú čo do obsahu a formy nevybočujúcu z medzí stanovených na
dosiahnutie sledovaného účelu - informovať verejnosť o dôvodoch ukončenia nájmu mestského bytu,
resp. nepredĺženia tejto zmluvy ako reakcie na medializovanie prípadu. Pokiaľ aj došlo k zverejneniu
nesprávneho údaja ohľadom dátumu úhrady dlhu na nájomnom dlžníčkou (žalobkyňou), je potrebné túto
zverejnenú nesprávnosť vnímať v kontexte všetkých uvedených informácií a nie vytrhnutú z kontextu.

Pri takýchto nedostatkoch (nesprávnosti jednotlivého zverejneného údaja) v komunikácií je dôležité
ako celkovo poskytnutá informácia vyznie. Dôležitým sa javí objektívne zhodnotiť, aký bude všeobecný
postoj čitateľov k článku ako celku (vrátane uvedenej nesprávnej informácie, ktorú žalobkyňa označila
za kľúčovú). Istú výpovednú hodnotu dávajú aj reakcie čitateľov alebo divákov, u ktorých všeobecne
prevažovala podpora žalobkyne. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu, zverejnenie

tohto nesprávneho údaja v kontexte ostatných - celej genézy ukončenia nájomného vzťahu žalovaného
so žalobkyňou - neumožňovalo žalobkyňu vnímať skresľujúco ako klamárku, alebo neplatičku, preto
ani zverejnením tohto nesprávneho údaja nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobkyne.

22. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa mala dlhodobo zlé susedské
vzťahy s obyvateľmi bytového domu. Touto stránkou veci sa zaoberal už súd v inom konaní (o
vypratanie bytu sp. zn. 27C/189/2012) a práve v záveroch svojho rozhodnutia (označené v bode 3.
tohto odôvodnenia) tejto inej veci poukázal, že žalobkyňa až šikanóznym a nevhodným spôsobom
uplatňovala svoje práva vo vzťahu k ostatným nájomcom a vlastníkom v bytovom dome, tieto nezhody

pretrvávali počas dlhej doby a už v tomto čase vyhodnotil správanie žalobkyne ako konanie, ktoré
nespĺňa charakter konania v súlade s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ. Pokiaľ aj súd prvej
inštancie v predmetnom konaní uviedol, že negatívne reakcie okolia, si žalobkyňa zapríčinila sama,
keď sa nesprávala (nespráva) v súlade s dobrými mravmi, uviedol tak na podklade už skôr vydaného
súdneho rozhodnutia, ktoré bolo v konaní oboznámené. Je prirodzené, že tieto konflikty, resp. sťažnosti

na správanie žalobkyne zo strany užívateľov a vlastníkov susedných bytov (zo dňa 27.03.2012 a
29.05.2012 adresované), ktoré pretrvávali aj v období druhej nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu
určitú žalovaný nehodnotil izolovane, ale v súvislosti so sťažnosťami z predchádzajúceho obdobia
a tieto boli rozhodujúce pre nepokračovanie v nájomnom vzťahu. Odvolací súd dáva odvolateľkedo pozornosti, že týmto sťažnostiam zo strany susedov neprikladala v predmetnom spore žiadny
význam, považovala ich za irelevantné, pri vykonávaní dokazovania k týmto listinám nevzniesla žiadne
námietky, obsah sťažností nerozporovala a v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Koncepcia

odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť
apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je
obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za
splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 366 CSP). Z týchto dôvodov odvolací súd neprihliadol na

odvolaciu argumentáciu, ktorou žalobkyňa rozporovala dôvody podaných sťažností na jej správanie v
bytovom dome, resp. listiny predkladané v odvolacom konaní. Pokiaľ odvolateľka konkretizovala útok
susedavočinej ktomuodvolacísúduvádza,žedlhodobokonfliktnásituáciavobytnomdomenevylučuje
aj takéto vyhrotené situácie z druhej strany. Uvedené však nič nemení na tom, že súd mal v tomto spore
preukázané nevhodné správanie žalobkyne voči svojim susedom. Vzhľadom na správny záver súdu
prvej inštancie, že spôsobom uvedeným v žalobe nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv žalobkyne, okresný súd nemal dôvod vykonať ďalšie navrhované dôkazy a tieto dôvodne zamietol.
Pre úplnosť treba dodať, že neboli preukázané ani ďalšie predpoklady pre vznik občianskoprávnych
sankcií. Podľa názoru odvolacieho súdu zlý zdravotný stav žalobkyne, na ktorý počas celého konania
apelovala by bol určujúci pre zohľadnenie výšky nemajetkovej ujmy za predpokladu, že by súd dospel k
opačnému záveru, t.j. k vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných

práv žalobkyne, čo sa v danom prípade nestalo.

23.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu

ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust § 220 až § 222 CSP
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

24. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej (veta prvá výroku) ako vecne správny potvrdil.

25. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá

procesnému úspechu strán v konaní a v ňom aplikovanému zákonnému ustanoveniu s dôrazom na
aplikáciu ust. § 257 CSP.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP s použitím ust. § 257 a § 262 ods. 1 CSP, keď zhoršený zdravotný stav a nepriaznivú

životnú situáciu žalobkyne vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa a žalovanému ako úspešnej
procesnej strane odvolacieho konania aj s poukazom na jeho návrh nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3

(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).