Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217215533
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2217215533.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o.,
Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján
Šoltés,Mýtna48,Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,protižalovanému:Z.H.,nar.X.C.XXXX,bytom
Y. M. XX/XX, G. R., o zaplatenie 1.634,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda z 18. mája 2018 č. k. 5Csp/237/2017-109, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie
278,84 eur, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 278,84 eur od 30.11.2014 do zaplatenia
a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu

1.355,58 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 1.355,58 eur od 30.11.2014 až do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, III. a IV. žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 65,86 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanovením § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1
a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj

„Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len ZoSÚ), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku
dňu omeškania.
Vecne dôvodil uzavretou zmluvou o úvere č. 6174620 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne

(Consumer Finance Holding, a.s.) a žalovaným dňa 24.3.2014, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 1.500 eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 48,14 eur (počet splátok 60). Ročná úroková sadzba bola dojednaná vo výške 32 %.
Predmetná zmluva bola súdom prvej inštancie kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva (§ 52 a nasl. O.
z.). Keďže sa jednalo aj o spotrebiteľský úver, podstatnou náležitosťou zmluvy mal byť údaj o termíne
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ZoSÚ (§ 9 ods. 2 písm. f/). Termín konečnej splatnosti

úveru môže byť definovaný výlučne uvedením dátumu poslednej splátky, pričom zo zmluvy nevyplýva
ani dátum splatnosti prvej splátky. Právna predchodkyňa žalobkyne v zmluve uviedla konečnú splatnosť
mesiacom a rokom, bez uvedenia dňa poslednej splatnej splátky. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že z tohto dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov. Ďalej konštatoval, že neboli splnené podmienky
na zosplatnenie. Dodal, že úrok dojednaný v zmluve zjavne prevyšuje obvykle požadovanú odplatu na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, keď ten bol jednostranne stanovený veriteľom vo výške 32 %, čo

predstavuje skoro trojnásobok obvykle požadovanej odplaty na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery,
v dôsledku čoho zmluva pre rozpor so zákonom je v tejto časti neplatná. Za dôvodný súd prvej inštanciepovažoval len nárok žalobkyne v sume 1.355,58 eur (po odpočítaní uhradenej sumy 144,42 eur od
výšky poskytnutého úveru 1.500 eur). V tejto časti súd žalobe vyhovel a v zostávajúcej časti bola žaloba
zamietnutá ako neopodstatnená. Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením dlhu, bola žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania, ktorých výška je stanovená vykonávacím predpisom,
a to o 5 percentuálnych bodov viac, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobkyne v rozsahu 65,86 %.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zmenu v napadnutej časti tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 278,84 eur,
úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 5,05 % ročne od 30.11.2014 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Právny názor súdu prvej
inštancie, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov nie je možné považovať za

správny s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, na ktorý súd prvej inštancie
neprihliadol. Poukázala i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017.
Termín konečnej splatnosti v danom prípade je dostatočne jasne a zrozumiteľne určený údajom
„03/2019“ za súčasného vymedzenia splatnosti splátok 20. dňa v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky
bola v zmluve vymedzená tak, že táto je splatná 20. dňa v mesiaci, nasledujúceho po mesiaci, v ktorom

došlo k uzavretiu zmluvy o úvere (bod 6 zmluvy). Za správny nepovažuje ani názor súdu prvej inštancie,
že dohodnutý úrok je neprimeraný. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v
zmluve neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 O. z. platného a
účinného v čase uzavretia zmluvy a je v súlade s maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Poukázala na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/181/2017.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

5. V posudzovanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že úver v

danom prípade je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu termínu konečnej
splatnosti úveru ako obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy a dodal, že úroky dohodnuté v zmluve zjavne prevyšujú obvykle
požadovanú odplatu na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, preto v tejto časti je zmluva neplatná.

6. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako

spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy. Žalovaný uzatváral zmluvu
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Právna predchodkyňa žalobkyne vystupovala v postavení dodávateľa, teda
osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne
inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 O. z.). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva

o úvere je zmluvným typom upraveným v ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov).8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,
napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v
čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).

Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade noriem na ochranu spotrebiteľa reflektovať

obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach.

9. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí

zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov

je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne

dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu
(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

10. V dôsledku rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016 (Home
Credit Slovakia a.s./Klára Bíróová) bol prijatý zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý v zmysle dôvodovej správy upravil obsahové

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v prípade absencie ktorých, sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v
čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná
harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov; v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené,
že ,,členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa

odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“

11. Požiadavka ZoSÚ ohľadom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere po vyššie uvedenej
novelizácii (s účinnosťou od 1.5.2018), a to uvedenie doby trvania zmluvy (vypustením slov „a termínkonečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“) je v súlade so smernicou (článok 10 ods. 2 písm. c/), ktorá
stanovuje povinnosť zrozumiteľne a stručne uviesť dĺžku trvania zmluvy o úvere.

12. V predmetnej veci bola splatnosť úveru v zmluve vymedzená údajom 03/2019 (marec 2019), pričom
v zmysle článku 6.2, 6.3 zmluvy splatnosť jednotlivých splátok bola stanovená na 20. deň v mesiaci
a prvá splátka bola splatná nasledujúci mesiac po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu zmluvy. Takéto
vymedzenie je možné považovať za splnenie obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm.
f/ ZoSÚ. Termín konečnej splatnosti, respektíve dobu trvania zmluvy o úvere (časový údaj ohraničujúci

začiatok a koniec trvania zmluvy o úvere), predmetná zmluva zrozumiteľne a stručne obsahuje.

13. Pokiaľ ide o záver súdu vo vzťahu k výške úroku, odvolací súd dodáva nasledovné.

14. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),
ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(porov. napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti
odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s
ohľadom na okolnosti každého prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.
marca 2016 sp. zn. 4Cdo 163/2015).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovení § 220 ods. 2, podľa ktorých v odôvodnení rozsudku má uviesť súd
podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyložiť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a

posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

18. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

19. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými

skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).20. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v prejednávanej veci nezodpovedá vyššie uvedeným
požiadavkám, kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postráda argumentačný základ vo

vzťahu k neprimeranosti dojednania úroku vo výške 32 %. Nie je totiž zrejmé, na základe čoho súd
prvej inštancie k uvedenému dospel; poukazuje na obvyklú požadovanú odplatu na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery, pričom z odôvodnenia nevyplýva, akú hodnotu mala táto odplata predstavovať
a z čoho uvedená skutočnosť bola súdom prvej inštancie zistená. Žalobkyni preto bolo znemožnené
realizovať jej patriace procesné oprávnenia postupom súdu prvej inštancie v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete).

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia,
odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli
spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

22. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní posúdiť zmluvu o spotrebiteľskom

úvere podľa platnej právnej normy z hľadiska obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy (je zrejmé, že
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ v danom prípade neabsentovala). V prípade absencie niektorej
obligatórnejnáležitosti,budepotrebnévychádzaťzozákonomstanovenýchnásledkovpríslušnejprávnej
normy, upravujúcej konkrétnu náležitosť zmluvy a dôsledky tejto absencie posúdiť v súlade so zákonnou
úpravou. Súd prvej inštancie posúdi na základe vykonaného dokazovania nárok žalobkyne v časti,

ktorá zostala predmetom konania. Stranám musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015).

23. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a

preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia (i vo vzťahu k výške úroku) a právne závery
(vrátane uvedenia relevantných zákonných ustanovení), na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

24. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby

riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr.
sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

25.Podľa§396ods.3CSPakodvolacísúdzrušírozhodnutieaakvrátivecsúduprvejinštancienaďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí

rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

26. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu

koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.