Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, May 3, 2012

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/187/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406205366
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2012:8406205366.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Kežmarku - samosudkyňa JUDr. Erika Borovská v právnej veci žalobkyne

Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove so sídlom Hlavná 1, Prešov, IČO : 00 179 205, právne
zastúpenéhoJUDr.RóbertomSlamkom,advokátomsosídlomAdvokátskejkancelárievDolnomKubíne,
Radlinského 1735/29, P. O. BOX 134, Dolný Kubín, proti žalovaným 1. Slovenská republika - Pamiatkový
úrad Slovenskej republiky so sídlom Cesta na Červený most 6, Bratislava, IČO : 31 755 194, právne
zastúpenému JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Prešove,
Svätoplukova 12, Prešov, 2. Pravoslávna cirkev na Slovensku - Metropolitná rada so sídlom Bayerova
8, Prešov, IČO : 31 946 763, o vydanie nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej v 1. rade náhradu trov konania vo výške 13.380,70
eur na účet právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade JUDr. Lýdie Farbakyovej, advokátky Advokátskej
kancelárie so sídlom Svätoplukova 12, Prešov do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 7. 12. 2006 domáhala uloženia povinnosti žalovanej
v 1. rade vydať jej nehnuteľnosti pôvodne zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XX Q., v súčasnosti na
liste vlastníctva č. XXX. katastrálne územie Q., a to parc. mpč. XXX/X - pasienok pri kláštore - parcela

X. - zastavané plochy o výmere XXX mX, parc. mpč. XXX - kostol pri kláštore - parcela X. - zastavané
plochy o výmere XXX mX, parc. mpč. XXX - dvor pri kláštore - parcela C-KN č. XXX - zastavané plochy
o výmere XXX mX, parc. mpč. XXX - záhrada pri kláštore - parcela C-KN č.XXX - zastavané plochy o
výmere XXXXmX, parc. mpč. XXX/X - dom pri kláštore - parcela C-KN č. XXX/X. - zastavané plochy o
výmere XXXX mX do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a nahradiť jej trovy konania.
Uznesenímvyhlásenýmnapojednávaníkonanomdňa3.5.2012súdnanávrhžalobkynepripustilzmenu
petitu žaloby tak, že žalobou v jej konečnej úprave sa žalobkyňa domáhala vydania pozemkov - parcely

registra „X.“ č. XXX/X -zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcely registra „C“ č. XXX -
zastavanéplochyanádvoriaovýmereXXXmX,parcelyregistra„C“č.XXX-zastavanéplochyanádvoria
o výmere XXX mX, parcely registra „C“ č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX mX,
parcely registra „C“ č.XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX mX, stavby s. č. XXX - kostol
pri kláštore, stavby s. č. XXX - bývalý mlyn a stavby s. č. XXX pôvodný kamaldulský dom, zapísaných
na liste vlastníctva č. XXX k. ú. Q..

Žalobu odôvodnila tvrdeniami, že nehnuteľnosti nadobudla v súvislosti so zriadením Gréckokatolíckeho
biskupstva a kapituly bulou „Relata semper„ z roku 1818. Následne tieto nehnuteľnosti spolu s ďalšími
daroval novovzniknutému biskupstvu a kapitule aj cisár František I. Zápis vlastníckeho práva v jej
prospech v pozemno-knižnej vložke č. XX Q. je pôvodný. Nehnuteľnosti prevzal štát - Povereníctvoškolstva, vied a umení, a to na základe zápisnice zo dňa 17. 10. 1952. Z tejto zápisnice vyplýva, že v
pôvodnom komplexe kláštorného objektu Q. sa nachádzali hospodárske budovy a iné stavby patriace
k pôvodnej hospodárskej usadlosti, čo korešponduje s ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z.

z.. Preto je toho názoru, že tým je preukázaná v jej osobe osoba oprávnená podľa § 2 tohto zákona.
Nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX k. ú. Q. v prospech žalovanej v
1. rade. Listom zo dňa 24. 4. 2006, teda v lehote stanovenej v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.,
vyzvala žalovanú v 1. rade ako povinnú osobu, ktorá podľa § 4 ods. 1 tohto zákona nehnuteľnosti
vo vlastníctve štátu spravuje a drží, na ich vydanie. Žalovaná v 1. rade nehnuteľnosti odmietla vydať

s poukazom na rozhodnutia súdov vydané v konaniach podľa zákona č. 282/1993 Z. z. a podľa
Občianskeho zákonníka, vrátane rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 123/1996 a sp. zn. 2
Cdo 99/2000. Tieto rozhodnutia neboli zapísané v zbierke zákonov, nestali sa preto judikátmi. Nárok na
vydanie nehnuteľností uplatnený v predmetnom konaní považuje za vecne opodstatnený. Zo zápisnice
zo dňa 17. 10. 1952 nevyplýva, že by odovzdávajúca Pravoslávna cirkev v Československu mala v
tom čase nehnuteľnosti vo vlastníctve. Nehnuteľnosti odovzdávala Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi

(orgán bez právnej subjektivity) a v zápisnici je jasná zmienka, že ide o majetok Gréckokatolíckeho
biskupstva a kapituly v Prešove. Z výpisu z pozemno-knižnej vložky č. XX tiež nevyplýva, že by
vlastníctvo gréckokatolíckej cirkvi prešlo na pravoslávnu cirkev na základe Výnosu bývalého Štátneho
úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. XXXXX/XX -II/X.. z 13.2.1952. K tomu, aby sa Pravoslávna cirkev
v Československu v tom čase stala vlastníčkou nehnuteľnosti, muselo by byť na ňu vložené vlastnícke

právo do pozemkovej knihy. Musela by požiadať bývalý Ľudový (knihový) súd o zápis vlastníckeho
práva. Takýto návrh a ani uznesenie súdu sa nikdy nenašlo. Sama Pravoslávna cirkev na Slovensku
v predchádzajúcich súdnych konaniach prehlásila, že nikdy nebola vlastníčkou pôvodného komplexu
kláštorného objektu Q. a nikdy nemala ani vôľu nehnuteľnosti vlastniť. Naviac, Výnos bývalého Štátneho
úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. XXXXX/XX -II/X. z 13.2.1952 bol zrušený zákonným opatrením

Predsedníctva SNR zo dňa 29. 5. 1990 č. 211/1990 Zb. Keďže Pravoslávna cirkev v Československu
nebola vlastníčkou nehnuteľností, darovaciu zmluvu, ktorú dňa 29. 11. 1955 uzavrela Metropolitná rada
pravoslávnej cirkvi v Československu a ktorou darovala nehnuteľnosti štátu - Povereníctvu školstva,
vied a umení, je treba v zmysle zásady „Nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipso habet“
pokladať za absolútne neplatnú od počiatku (ex tunc). Za daného právneho stavu preto uplatnený nárok

na vydanie nehnuteľnosti má svoju oporu v § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z.z., nakoľko
nehnuteľnosti štát prevzal bez právneho dôvodu. V priebehu ďalšieho konania žalobkyňa dôvodila, že
nárok na vydanie opiera aj o všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Žalovanáv1.radežiadalažalobuzamietnuť.Argumentovala,žežalobkyňasvojetvrdenie,žesadomáha

vydania nehnuteľnosti, ktoré tvoria hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti, t. z. splnenie podmienky pre vydanie nehnuteľnosti podľa § 1 písm. b) zákona č. 161/2005
Z. z. nepreukázala. Žalobkyňa tiež nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona,
nakoľko vlastníctvo k nehnuteľnostiam neprešlo na štát zo žalobkyne, ale z vlastníctva tretej osoby,
a to Pravoslávnej cirkvi v Československu. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát

na základe darovacej zmluvy zo dňa 21. 11. 1955, ktorou vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v
pozemno-knižnej vložke č. XX Q. previedla Pravoslávna cirkev v Československu na Československý
štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Teda vlastníctvo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam
neprešlo na štát bez právneho dôvodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z., o ktorý
žalobkyňa opiera nárok na vydanie nehnuteľnosti. Vlastníctvo žalobkyne prešlo na Pravoslávnu cirkev

v Československu, a to na základe Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č.
j. XXXXX/XX -II/X. z 13. 2. 1952. Žalobkyňa sa vydania predmetných nehnuteľností domáha súdne
už od roku 1997. Prvý krát si nárok na vydanie uplatnila podľa zákona č. 282/1993 Z. z.. Konanie
bolo vedené na Okresnom súde v Poprade pod č. k. 11 C 89/1995. V tomto konaní Okresný súd
Poprad vydal rozsudok, ktorý potvrdil aj Krajský súd Košice (sp. zn. 14 Co 281/1995) a Najvyšší súd

SR (sp.zn. 2 Cdo 123/1996), v ktorom vyslovil ňou v tomto konaní tvrdený záver, že žalobkyňa nie
je oprávnenou osobou, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu. Tieto rozhodnutia vyriešili tiež aj otázku
prechodu vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v Československu na základe
Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č. j. XXXXX/XX -II/X. z 13. 2. 1952, ako
aj platnosť darovacej zmluvy zo dňa 21. 11. 1955. Poukázala aj na vcelku zhodné závery súdov prijaté

v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod č. k. 3C 811/1997 a č. k. 2C 76/2001. Namietala
tiež, že žalobkyňa nesplnila podmienku riadnej výzvy na vydanie nehnuteľnosti. Výzva neobsahuje
jasnú a zrozumiteľnú špecifikáciu nehnuteľnosti, pričom má za to, že žalobkyňa opomenula vo výzve
špecifikovať stavby. Je absolútne nezrozumiteľná ani čo do dôvodu navrátenia vlastníctva, nakoľkoobsahuje alternatívny výpočet právnych titulov (§ 3 písm. d), g) a h).) bez ich špecifikácie. Zákon č.
161/2005 Z. z. v § 5 ods. 1 pritom vyžaduje preukázanie skutočnosti podľa § 3. Výzvou teda nepožiadala
o vrátenie stavieb ako samostatných nehnuteľností a nepreukázala dôvod vrátenia nehnuteľností. Je

toho názoru, že v dôsledku týchto nedostatkov žalobkyni podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
právo na navrátenie vlastníctva zaniklo.

Žalovaná v 2. rade uviedla, že k právnej opodstatnenosti žaloby sa nevie vyjadriť. Je jej ľúto, že
žalobkyňa prišla takto o svoj majetok. Pravoslávna cirkev bola pri tom použitá neseriózne, štát zneužil

jej duchovných.

Z výpisu z pozemno-knižnej vložky č. XX Q. súd zhodne s tvrdením žalobkyne zistil, že pôvodným
vlastníkom komplexu kláštorného objektu Q., a to parcely č. XXX/X - pasienok pri kláštore o výmere
XXX mX, parcely č. XXX - dvor pri kláštore o výmere XXX mX., parcely č. XXX - kostol pri kláštore o
výmere XXX mX, parcely č. XXX - záhrada pri kláštore o výmere XXXXmX a parcely mpč. XXX/X - dom

pri kláštore čp. XX. o výmere XXXX mX. bolo Gréckokatolícke biskupstvo a kapitula v Prešove.

S poukazom na toto svoje pôvodné vlastníctvo sa žalobkyňa v konaní v danej veci domáha vydania
nehnuteľností - pozemkov a stavieb zapísaných dnes na liste vlastníctva č. XXX k. ú. Q. ako parcela
registra „C“ č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX mX, parcela registra „C“ č.XXX

- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX mX, parcela registra „C“ č. XXX -zastavané plochy a
nádvoria o výmere XXX mX., parcela registra „C“ č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX
mX, parcela registra „C“ č.XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX mX, stavba s. č. XXX
- kostol pri kláštore, stavba s. č. XXX - bývalý mlyn a stavba s. č. XXX pôvodný kamaldulský dom.
Žalobupritomdôvodíjednakustanoveniamireštitučnéhozákonač.161/2005Z.zonavrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, jednak všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka.

Z Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevní v Prahe zo dňa 13. 2. 1952 č. j. XXXXX/XX-

II/X súd zistil, že tento štátny úrad bývalého Československa uvedeného dňa vydal výnos v tomto
znení : „Ve smyslu usnesení sňemu řéckokatolíckych duchovních a veřících a schválení Státního
úřadu pro věci cirkevní byla dnem 28. dubna 1950 zrušená na celém území Československé republiky
řeckokatolícka církev. Veškerá její práva, majetek a zařízení převzala tímto dnem pravoslávna církev
v Československu. ....... Knihovní soudy zapíši na žádost metropolitní rady pravoslávne církvi v

Československu u nemovitostí zapsaným dosud právom vlastníckym na řeckokatolickou církev, nebo
na jakoukoliv její složku ............ vklad práva vlastníckeho pro pravoslávnou církev v Československu ....
Metropolitní rada pravoslávne církve v Československu ve svém podání knihovému soudu určí v
každém jednotlivém případe, na ktorou právnickou osobu pravoslávne církve má být vklad práva
vlastníckeho či převod jiného vecného práva převeden.“

V konaní v danej veci žalobkyňa a žalovaná v 1. rade učinili sporným právny záver, či na základe
toho výnosu došlo k zmene vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam z gréckokatolíckej cirkvi -
Gréckokatolíckeho biskupstva a kapituly Prešov na Pravoslávnu cirkev v Československu .

Tu súd v celom rozsahu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 123/1996, v
ktorom tento súd vyslovil právny záver v otázke prechodu majetku gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu
cirkev v bývalom Československu, a to v nadväznosti na výnos bývalého Štátneho úradu pre veci
cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. XXXXX/XX-II/X. V rozsudku sp. zn. 2 Cdo 123/1996 zo dňa
6. 12. 1996 Najvyšší súd SR v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 11C

89/1995 na návrh žalobkyne podaný proti žalovanej v 1. rade o vydanie tých istých nehnuteľností,
avšak podľa zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených
cirkvám a náboženským spoločnostiam konštatuje, že : „ ... považuje za potrebné zdôrazniť, že .....
reštitučné predpisy vo všeobecnosti vychádzajú z platnosti právnych predpisov; pokiaľ niektoré predpisy
tzv. rozhodného obdobia zrušujú, nemá ich zrušenie retroaktívne účinky, ale až odo dňa účinnosti

reštitučného predpisu. Uznávajú teda napríklad, že zrušovaný právny predpis mal právne účinky v ňom
predpokladané, najmä v tom zmysle, že podľa neho došlo k odňatiu (násilnej zmene) vlastníctva veci ...“.
Zároveň vyslovuje záver, že „... právny predpis, ktorý v prejednávanej veci bol na počiatku žalobkyni
spôsobenej majetkovej krivdy, mal za následok prechod jej vlastníctva na pravoslávnu cirkev, a žežalobkyňa sa mýli, ak tvrdí, že tieto účinky nenastali. Správnosť názoru odvolacieho súdu potvrdzuje
samotný predpis, zameraný na nápravu tejto krivdy. Zákonné opatrenie Predsedníctva SNR z 29.mája
1990 č. 211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou

cirkvou, ktoré bolo schválené uznesením SNR zo 4. júla 1990 publikovaným v čiastke č. 46/1990
Zb. vychádzalo z poznania reality obdobia po roku 1948, predovšetkým pokiaľ ide o násilnosť a
nedemokratičnosť začlenenia gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej cirkvi 28. apríla 1950 a tiež pokiaľ
ide o porušenie základných princípov demokratického právneho štátu pri prevzatí majetku zanikajúcej
cirkvi pravoslávnou cirkvou. V súvislosti s nápravou následkov tohto postupu spomenuté zákonné

opatrenie zvolilo koncepciu rešpektujúcu zmenu vlastníctva, ku ktorej došlo v zmysle výnosu Štátneho
úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.februára 1952 č. XXXXX/XX-II/X. Zohľadniac ale krivdu spôsobenú
touto násilnou zmenou vlastníctva a tiež okolnosti, za ktorých k nej došlo, zákonné opatrenie v § 1 ods. 1
vyhlásilo, že všetok nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950
vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi a ktorý bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v
Prahe prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi.“

Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa súd plne stotožňuje, súd
v danej veci neakceptoval argumentáciu žalobkyne, že jej vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
neprešlo na základe výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevní v Prahe zo dňa 13. 2.
1952 č. j. XXXXX/XX-II/X na pravoslávnu cirkev v bývalom Československu. Súd sa nestotožnil ani

s argumentáciou žalobkyne, že na to, aby sa pravoslávna cirkev bola stala v tom čase vlastníčkou
nehnuteľnosti, musela by požiadať knihový súd o zápis jej vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.
Podľa zákona č. 141/1950 Zb. tzv. Stredného Občianskeho zákonníka účinného na Slovensku od
1. 1. 1951 vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samou zmluvou, ak nebolo
dohovorené inak alebo ak nevyplývalo nič iné z osobitných predpisov (§ 111 ). Účinnosťou toho

Stredného občianskeho zákonníka sa teda všeobecne upustilo od tzv. intanbulačného princípu a
zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy prestal byť hmotnoprávnou podmienkou nadobudnutia
vlastníctva. V prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovil, vlastníctvo prechádzalo priamo zo zákona
alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy (§ 114). Záver o nadobudnutí vlastníctva k
predmetným nehnuteľnostiam pravoslávnou cirkvou na základe vyššie uvedeného výnosu bez potreby

zápisu v pozemkovej knihe vyslovil v svojom rozsudku zo dňa 23. 9. 2004 sp. zn. 1 Co 366/2003
vydanom v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. k. 2C 276/2001 na návrh žalobkyne proti
žalovanejv2.radeovydanietýchistýchnehnuteľností,avšakpodľazákonnéhoopatreniaPredsedníctva
SNR z 29. mája 1990 č. 211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a
pravoslávnou cirkvou, aj Krajský súd Prešov, ktorý v ňom konštatuje : “... výnosom Štátneho úradu

pre veci cirkevné č. XXXXX/XX-II/X. z 13.2.1952 došlo k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi na území ČSR
a k prechodu všetkých ich práv a majetku na pravoslávnu cirkev. K uvedenej zmene vlastníctva došlo
na základe zákona a podmienkou tohto prevodu nebol zápis v pozemno-knižnej knihe vzhľadom na
vtedy platnú úpravu, tzv. Stredný občiansky zákonník (zák. č. 141/1950 Zb.), ktorý nevyžadoval zápis
nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemno-knižnej vložke„.

Podľa výpisu z pozemno-knižnej vložky č. XX Q. dňa 10. 12. 1955 došlo k zápisu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam na Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. K zápisu
došlo podľa darovacej zmluvy uzavretej dňa 21. 11. 1955, č. d. XX, medzi Pravoslávnou cirkvou v
Československu a Československým štátom - Povereníctvom kultúry v Bratislave, schválenej Štátnym

úradom pre veci cirkevné v Bratislave dňa 29. 11. 1955 v zmysle zákona č. 218/49 Zb., podľa ustanovení
zákona č. 137/46 Zb. a podľa výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13. 2. 1952 Q.

V danej veci žalobkyňa tvrdila, že táto darovacia zmluva zo dňa 21. 11. 1955 je absolútne neplatná.
Argumentovala predovšetkým zásadou „Nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipso habet“,

podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám. Vzhľadom na záver vyslovený súdom
v danej veci v otázke prechodu vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev na základe
výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13. februára 1952 č. XXXXX/XX-II/X, súd tento dôvod
neplatnosti zmluvy nepovažoval za opodstatnený. Súd v konaní nezistil ani žiadne ďalšie skutočnosti,
ktoré by viedli súd k záveru o neplatnosti tejto darovacej zmluvy.

Tu opätovne súd poukazuje na právne závery vyslovené už súdom v tejto otázke v konaní vedenom na
Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 11C 89/1995, a to najmä v rozhodnutí Krajského súdu Košice
zo dňa 16. 4. 1996 sp. zn. 14 Co 281/1995 - 55, v ktorom tento súd konštatuje, že: “..... Táto darovaciazmluva bola uzavretá v zmysle vtedy platných predpisov, pretože bola schválená Slovenským úradom
pre veci cirkevné v Bratislave v zmysle zákona č. 218/1949 schvaľovacou doložkou na zmluve zo dňa
29. 11. 1995, č. j. XXX/XX-II..práv. Predmetné nehnuteľnosti boli štátnym kultúrnym majetkom v zmysle

zák. č. 137/1946 Zb. ............ Odvolací súd je toho názoru, že z tohto pohľadu bolo treba posudzovať
právoplatnosť darovacej zmluvy z 21. 11. 1955, teda či zodpovedala právnym predpisom v dobe jej
uzavretia. Nemožno jej platnosť posudzovať z terajšieho hľadiska tak, ako to zrejme posudzoval žalobca
pri uplatňovaní svojho nároku. Keďže súd prvého stupňa a taktiež odvolací súd považujú darovaciu
zmluvu z 21. 11. 1955 ako právny titul, na základe ktorého došlo k prevodu majetku z pravoslávnej

cirkvi na štát, potom z toho vyplýva záver, že v rozhodnom období do vlastníctva štátu neprešla na
základe darovacej zmluvy vec patriaca vlastnícky žalobcovi, ale vlastnícky patriaca inému subjektu, a
to pravoslávnej cirkvi a preto žalobca nesplňuje podmienky oprávnenej osoby uvedenej v § 2 zák. č.
282/ 1993 Z. z. “.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č.161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a

náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „ zákon č.
161/2005 Z. z.“) vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a)poľnohospodársku pôdu
b)hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti
c)lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním

d)podiely spoločnej nehnuteľnosti

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa
ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom
na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná

vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2.
novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k
nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obec na základe

h) prevzatia bez právneho dôvodu.

V danej veci sa súd stotožnil s argumentáciou žalovanej v 1. rade, a zhodne s právnym záverom prijatým
súdmi v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad č. k. 11C 89/1995, v ktorom
sa žalobkyňa domáhala vydania tých istých nehnuteľností podľa reštitučného zákona č. 282/1993 Z. z.

prijal záver, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou ani v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., a
to z toho istého dôvodu ako v tomto predchádzajúcom reštitučnom konaní, z dôvodu, že v rozhodnom
období (8. 5. 1945 - 1. 1. 1990) do vlastníctva štátu neprešli nehnuteľnosti patriace jej, ale nehnuteľnosti
tretieho subjektu, a to Pravoslávnej cirkvi v Československu. Preto súd v danej veci žalobu o vydanie
nehnuteľnosti žalobkyni podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. nepovažoval za opodstatnenú.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené právne závery prijaté v danej veci jednak v otázke prechodu
vlastníctva z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v bývalom Československu, ako aj v
otázke platnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 11. 1955, žalobu o vydanie nehnuteľností nepovažoval
za opodstatnenú ani podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 126 ods. 1

Občianskeho zákonníka vlastník veci má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práv
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Základnoupodmienkouúspešnostitakejtovlastníckejžalobyjepreukázanievlastníckehoprávažalobcu.
Žalobkyňa v konaní v danej veci nepreukázala, že by bola vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorých vydania
sa domáha. Vlastníctvo na základe v konaní zisteného skutkového stavu svedčí žalovanej 1. rade, ktorá

je zapísaná aj ako vlastníčka na LV č. XXX k. ú. Q..

Záverom súd len dáva do pozornosti, že tak, ako to konštatoval Najvyšší súd SR v svojich už
vyššie uvedených rozhodnutiach, na nápravu majetkovej krivdy spôsobenej žalobkyni nepochybne
násilnosťou a nedemokratičnosťou začlenenia gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej cirkvi 28. apríla

1950 a tým porušením základných princípov demokratického právneho štátu pri prevzatí majetku
zanikajúcej cirkvi pravoslávnou cirkvou bolo prijaté už spomenuté zákonné opatrenie Predsedníctva
SNR z 29. mája 1990 č. 211/1990 Zb. o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a
pravoslávnou cirkvou. Zohľadniac krivdu spôsobenú touto násilnou zmenou vlastníctva a tiež okolnosti,za ktorých k nej došlo, toto zákonné opatrenie v § 1 ods. 1 vyhlásilo, že všetok nehnuteľný majetok na
území Slovenskej republiky, ktorý bol pred 28. aprílom 1950 vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, ktorý
bol na základe výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe prevedený do vlastníctva pravoslávnej

cirkvi a ktorý bol ku dňu účinnosti tohto opatrenia (29. 5. 1990) vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi je
majetkom vo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi. Žalobu žalobkyne o vydanie nehnuteľností podľa tohto
zákonného opatrenia súd však v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. k. 3C 811/1997 a č. k.
2C 276/2001 proti žalovanej v 2. rade ako neopodstatnenú zamietol s odôvodnením, že na základe
tohto opatrenia gréckokatolícka cirkev nenadobudla ex lege všetok nehnuteľný majetok, ku ktorému bolo

jej vlastníctvo prevedené na pravoslávnu cirkev výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z
13. februára 1952 č. XXXXX/XX-II/X, teda bez ohľadu na zmeny vlastníctva, ktoré vo vzťahu k tomuto
majetku nastali, ale iba ten nehnuteľný majetok, ktorý bol vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi aj v deň
účinnostiopatrenia.Skonštatoval,žetotozákonnéopatrenie neobsahuje žiadneustanovenievovzťahu
k týmto tretím osobám.

O náhrade trov tohto konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., t . z. podľa zásady úspechu v
konaní. Žalované v 1. a 2. rade boli v konaní úspešné. Preto im prislúcha právo na náhradu trov účelne
vynaložených na bránenie svojich práv v plnej výške. Žalovaná v 2. rade o priznanie náhrady trov tohto
konania nepožiadala. Preto jej súd náhradu nepriznal. Žalovanej v 1. rade súd vychádzajúc z písomnej
špecifikácie a vyčíslenia jej trov písomným podaním právnej zástupkyne zo dňa 3. 5. 2012, ktorým

celkovú výšku požadovanej náhradu vyčíslila na sumu 17 319,09 eur, a vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len“ Vyhlášky“) súd
priznal náhradu trov tohto konania nasledovne :

a/ tarifnú odmenu za zastupovanie advokátom v konaní podľa § 13 ods. 1 Vyhlášky vychádzajúc z

tarifnej hodnoty veci - u pozemkov 40 eur á 1 m2, čo pri výmere celkom 9 355 m2 predstavuje 374.200
eur (11.273.149,20 Sk ), u stavieb 398.327 eur (hodnota stavieb podľa účtovnej evidencie žalovanej v
1 . rade z roku 1994 ), spolu 772.527 eur :

rok 2007

- príprava a prevzatia zastúpenia ................................................................... 35 250, -Sk
- písomné vyjadrenie k žalobe z 2.5.2007(vrátane doplnenia z 19.11.2007)... 35 250, -Sk
- zastúpenie na pojednávaní dňa 23. 11. 2007............................................... 35 250 - Sk

rok 2010

- písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne voči uzneseniu z 14. 1. 2010.......... 618,30 eur
(§ 14 ods. 3 písm. b) - 1 -ica z 1 236,61 eur)
- zastúpenie na pojednávaní dňa 10. 12. 2010 ................................................. 1.163,57 eur

rok 2011

- písomné vyjadrenie vo veci z 9. 2. 2011 ..................................................... 1.163,57 eur
- písomné vyjadrenie vo veci z 2. 8. 2011 .............................................. ...... 1.163,57 eur

rok 2012
- písomné vyjadrenie vo veci z 17. 4. 2012 ..................................................... 1.163,57 eur

- zastúpenie na pojednávaní dňa 3. 5. 2012 ................................................... 1.960,29 eur
__________________________________________________________________________________
Odmena s p o l u : .............. 105.750,-Sk ( 3.510,26 eur) + 7.232,87 eur = 10 743,13 eur

b/ hotové výdavky a náhrady advokáta :
· režijný paušál (§ 16 ods. 3) - 3 x 178 - Sk ............................................... 534,- Sk
- 2 x 7,21 eur ................................................ 14,42 eur
- 2 x 7,41 eur ................................................. 14,82 eur

- 2 x 7,63 eur ................................................. 15,26 eur
____________________________________________________________________________
Spolu režijný paušál ......................... 534,- Sk (17,73 eur) + 44,50 eur = 62,23 eur· náhradu za stratu času (§ 17 ods. 1) na cestách C. - Y. a späť, celkom 170 km jedna cesta tam a späť
v rozsahu 2 x 4 polhodiny - 8 polhodín jedna cesta osobným motorovým vozidlom nasledovne :

- 23. 11. 2007 - 8 x 297,- Sk .............................................................. 2 376,- Sk
- 10. 12. 2010 - 8 x 12,02 eur ................................................................ 96,16 eur
- 3. 5. 2012 - 8 x 12,71 eur.................................................................. 101,68 eur
____________________________________________________________________________
Spolu náhradu za stratu čas 2.376,- Sk (78,80 eur) + 197,84 eur = 276,64 eur

· náhradu cestovného (§ 15 písm. a) na ceste C. - Y. a späť, celkom 170 km jedna cesta tam a späť,
osobným motorovým vozidlom zn. SEAT TOLEDO, ev. č. : C., pri priemernej spotrebe 7 l/100 km,
základnej náhrade za použitie mot. vozidla 6,20 Sk (rok 2007) a 0,183 eur nasledovne :

- 23. 11. 2007 - 170 km x 0,07 l x 1,26 eur + 170 km x 0,20 eur ............ 48,99 eur

- 10. 12. 2010 - 170 km x 0,07 l x 1,103 eur + 170 km x 0,183 eur ......... 44,23 eur
- 3. 5. 2012 - 170 km x 0,07 l x 1,54 eur + 170 km x 0,183 eur............... 44,42 eur
_____________________________________________________________________________
Spolu náhradu cestovného .................................................................... 137,64 eur

S p o l u :
Odmena a režijný paušál + 20 % DPH ........................................................... 12 966,43 eur
Náhrada za stratu času ...................................................................................... 276,64 eur
Náhrada cestovného ......................................................................................... 137,64 eur
___________

13 380,70 eur -

Za trovy konania účelne vynaložené žalovanou v 1. rade v konaní súd teda vychádzajúc z vyššie
uvedenej špecifikácie považoval trovy v celkovej výške 13.380,70 eur. Súd pritom odmenu z tarifnej
hodnoty 772.527 eur (hodnota pozemkov aj stavieb) žalovanej v 1. rade priznal iba v prípade zastúpenia

na pojednávaní dňa 3. 5. 2012, nakoľko až na tomto pojednávaní súd uznesením pripustil zmenu petitu
žaloby a predmetom konania sa stali aj stavby. Odmenu za písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne
voči uzneseniu z 14. 1. 2010 súd žalovanej v 1. rade priznal iba vo výške jednej polovice, nakoľko nešlo
o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej. Podanie z 19. 11. 2007 (doplnenie vyjadrenia k žalobe) súd
považoval za súčasť podania zo dňa 2. 5. 2007 (vyjadrenie k žalobe).

Poučenie:

O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.
O V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
O Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
O Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).