Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 16, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113216989
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5113216989.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu:
GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35
838 825, zastúpeného splnomocneným zástupcom Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom
Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: G. U., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt V.,
o zaplatenie 2.582,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 25C/123/2014-110 zo dňa 15. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol, a to v časti sumy 331,80 eur

a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 27,65 eur od 21. 05. 2009 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 06. 2009 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 07. 2009 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 08. 2009 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 09. 2009 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 10. 2009 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 11. 2009 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 12. 2009 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 01. 2010 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 02. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 03. 2010 do zaplatenia, zo sumy
27,65 eur od 21. 04. 2010 do zaplatenia a zo sumy 27,65 eur od 21. 05. 2010 do zaplatenia a vo výroku

o trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 25C/123/2014-110 zo dňa 15. 04. 2015 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 477,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
7,65 eur od 21. 06. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 07. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65

eur od 21. 08. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 09. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65
eur od 21. 10. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 11. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65
eur od 21. 12. 2010 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 01. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65
eur od 21. 02. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 03. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65
eur od 21. 04. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur
od 21. 06. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 07. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od
21. 08. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21. 09. 2011 do zaplatenia, zo sumy 27,65 eur od 21.

10. 2011 do zaplatenia a zo sumy 27,65 eur od 21. 11. 2011 do zaplatenia a riadnym úrokom vo výške
18,40 % ročne zo sumy 16,60 eur od 21. 07. 2010 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 08. 2010
do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 09. 2010 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 10. 2010
do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 11. 2010 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 12. 2010do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 01. 2011 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 02. 2011
do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 03. 2011 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 04. 2011
do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 06. 2011

do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 07. 2011 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 08. 2011
do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 09. 2011 do zaplatenia, zo sumy 16,60 eur od 21. 10. 2011
do zaplatenia a zo sumy 16,60 eur od 21. 11. 2011 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06. 05. 2013 (správne 27.

05. 2013, poznámka odvolacieho súdu) domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.582,64 eur s
príslušenstvom na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0423881735 uzavretej dňa 24. 11. 2006 medzi
jeho právnym predchodcom a žalovaným.
Súd zistil, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., a žalovaný uzavreli dňa 24. 11.
2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0423881735, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému úver vo výške 30.000,- Sk, t. j. 995,82 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných

mesačných splátkach vo výške 833,- Sk, t. j. 27,65 eur, splatných k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou
prvej splátky 20. 12. 2006, poslednej splátky 20. 11. 2011, pri úrokovej sadzbe 18,40 % ročne a RPMN
24,77 %.
Zmluvou o postúpení pohľadávok postúpila Slovenská sporiteľňa, a. s. ako postupca na žalobcu ako
postupníka pohľadávku voči žalovanému. Žalovaný čerpal úver v sume 30.000,- Sk dňa 24. 11. 2006,

za obdobie do 21. 12. 2010 uhradil sumu vo výške 54,37 eur, po postúpení pohľadávky uhradil sumu
20,- eur.
Listom datovaným dňom 17. 02. 2011 žalobca prostredníctvom spoločnosti Platiť sa oplatí, s. r. o.
zosplatnil pohľadávku voči žalovanému v sume 2.696,87 eur a žalovanému oznámil odstúpenie od
zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka.

Súd vo veci rozhodol citujúc ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z."), § 517 ods. 1 vety
prvej, ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z ust. § 52 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy súd konštatoval, že v prejednávanom spore ide o
spotrebiteľskú zmluvu, z ktorého dôvodu v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom v čase
rozhodovania súdu skúmal existenciu prípadného premlčania pohľadávky žalobcu uplatnenej zo zmluvy,
pričom na otázky premlčania, vzhľadom na to, že ide o spotrebiteľský vzťah, aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka (§ 100 ods. 1, § 101, § 103).
Vychádzajúc z dohodnutej lehoty splatnosti jednotlivých splátok úveru a doručenia žaloby súdu dňa 27.
05. 2013, súd ustálil premlčanie všetkých splátok splatných pred dňom 27. 05. 2010. Nepremlčané sú
tak splátky splatné od 20. 06. 2010 do 20. 11. 2011, t. j. nepremlčaná suma je 497,70 eur, z ktorej
žalovaný uhradil po postúpení pohľadávky 20,- eur, ktorú sumu je potrebné od tejto sumy odpočítať.

Nepremlčaná dlžná suma tak predstavuje sumu 477,70 eur (skoršie úhrady žalovaného v sume 54,37
eurbolizapočítanénaprvésplátky,ktorévčaseichúhradypremlčanéneboli).Vzhľadomnato,ženebolo
v konaní preukázané, že by žalovaný túto sumu uhradil, súd žalobe v tejto časti vyhovel a žalovaného
zaviazal na zaplatenie sumy 477,70 eur.
Súd neprihliadal na uznanie dlhu a dohodu o splátkach podpísanú žalovaným, majúc pochybnosti o tom,

že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu. Žalobca inštitúty dohody o splátkach a uznania
dlhu včlenil do jedného dokumentu, ktorý mohol žalovaný ako dlžník jedine podpísať ako celok a tým
si zabezpečiť možnosť splácať dlh v splátkach, avšak súčasne to nevyhnutne znamenalo pripojiť svoj
podpis aj k časti o uznaní dlhu, aj keď žalovaný nemal vôľu uznať dlh a už vôbec nemal vôľu uznať
čiastočne aj premlčaný dlh. Žalobca pri uzatváraní dohody využil omyl a nevedomosť dlžníka v snahe

dosiahnuť uznanie (aj sčasti premlčaného) záväzku, pričom takéto konanie podľa názoru súdu nemôže
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka požívať právnu ochranu.
Rovnako súd neprihliadol na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, keď nemal za preukázané účinné
doručenie výzvy na zaplatenie, ktorá obsahovala aj odstúpenie od zmluvy podľa § 506 Obchodného
zákonníka, žalovanému, z ktorého dôvodu nenastali účinky daného úkonu.

Vo zvyšnej časti, prevyšujúcej priznaný nárok, súd žalobu v časti uplatnenej istiny z dôvodu premlčania
zamietol.
Súd okrem istiny 477,70 eur priznal žalobcovi úroky z omeškania z 18-tich nepremlčaných dlžných
splátok, vždy odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa táto splátka stala splatnou (teda vždy od 21. dňa vtom-ktorom mesiaci). Úroková sadzba sa k prvým dňom omeškania s jednotlivými splátkami pohybovala
od 9 % ročne až po 9,5 % ročne, nakoľko si však žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 9 % ročne,
nemohol žalobný návrh prekročiť, a preto priznal z každej nepremlčanej splátky úroky z omeškania len

v sadzbe 9 % ročne.
Súd žalobcovi nepriznal úroky z omeškania uplatnené v sume 308,23 eur počítané od 21. 12. 2006
do 21. 12. 2010, nakoľko ide o úroky z omeškania premlčané, počítané aj z premlčaných splátok. Z
uvedeného dôvodu súd nepriznal ani úroky z omeškania 9 % ročne z dlžnej sumy 2.294,41 eur od 22.
12. 2010 do zaplatenia, v ktorej sume sú aj premlčané časti dlhu.

Súd žalobcovi nepriznal ani riadne úroky uplatnené v sume 1.185,62 eur od decembra 2006 do 20.
12. 2010, keď tieto boli účtované aj z premlčanej časti istiny. Žalobca zároveň nepredložil kvalifikovanú
špecifikáciu, z ktorej by sa dal vyvodiť spôsob, akým dospel k sume riadnych úrokov 1.185,62 eur.
Rovnako nebolo možné priznať úrok 18,40 % ročne zo sumy 2.294,41 eur od 22. 12. 2010 do zaplatenia,
keď v rámci tejto sumy sú aj premlčané časti dlhu, z ktorých riadny úrok priznať nemožno a v rámci tejto
sumy je už zahrnutý riadny úrok podľa špecifikácie žalobcu napočítaný v sume 1.185,62 eur, pričom

nemožno priznať úrok z úroku.
Súd preto priznal riadne úroky len z nepremlčaného dlhu a len z istiny úveru vo výške 18,40 %, keď
sadzba úrokov bola so žalovaným riadne v zmluve dojednaná. Vzhľadom na to súd priznal riadne úroky
z dlžnej nepremlčanej istiny každej z 18-tich splátok odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti každej
jednotlivej splátky. Riadny úrok zo splátky splatnej dňa 20. 06. 2010 nepriznal, pretože na túto splátku

započítal dodatočnú úhradu žalovaného v sume 20,- eur.
Z dôvodu premlčania súd zamietol žalobu žalobcu aj v časti uplatnených poplatkov za upomienky v sume
46,48 eur, splatných v roku 2007 a poplatkov za vedenie účtu, všetky splatné pred 27. 05. 2010. Súd
zároveň mal za to, že poplatok za správu úveru je už súčasťou splátky, preto ho nie je možné priznať
osobitne nad rámec priznaných splátok, z ktorého dôvodu žalobu v tejto časti tiež zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2, § 151 ods. 1 vety prvej Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. 06. 2016 (ďalej len „O. s. p.") avšak žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešnejšou stranou, a teda mal by nárok na pomernú náhradu trov konania, náhradu trov nepriznal,
nakoľko žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal žalobca odvolanie,
ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v zaviazaní žalovaného i na zaplatenie sumy 331,80 eur
predstavujúcej 12 splátok po 27,65 eur splatných v období od 20. 05. 2009 do 20. 05. 2010 a úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 27,65 eur od 21. 05. 2009 do zaplatenia, od 21. 06. 2009 do
zaplatenia, od 21. 07. 2009 do zaplatenia, od 21. 08. 2009 do zaplatenia, od 21. 09. 2009 do zaplatenia,

od 21. 10. 2009 do zaplatenia, od 21. 11. 2009 do zaplatenia, od 21. 12. 2009 do zaplatenia, od 21. 01.
2010 do zaplatenia, od 21. 02. 2010 do zaplatenia, od 21. 03. 2010 do zaplatenia, od 21. 04. 2010 do
zaplatenia a od 21. 05. 2010 do zaplatenia, alternatívne jeho zrušenia v uvedenom rozsahu a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Nesúhlasil s aplikáciou Občianskeho zákonníka na premlčanie, nakoľko v danom prípade ide o zmluvu o
úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného

zákonníka patrí medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka, a
to bez ohľadu na povahu účastníkov.
Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho
zákonníka na daný vzťah nemajú podľa žalobcu žiadnu normatívnu oporu a priečia sa pravidlu lex
specialis derogat lex generali, pričom v tomto prípade lex specialis je ust. § 261 ods. 3 písm. d)

Obchodného zákonníka.
Ust. § 54 Občianskeho zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych
noriem uvedených v Občianskom zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala odklon od nich
v neprospech spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Občianskeho zákonníka na
spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54, resp. § 60.

VďalšomžalobcapoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.32Cdo3337/2010
či rozhodnutia viacerých odvolacích súdov, z ktorých vyplýva, že zmluvnou podmienkou, ktorou sa v
zmysle § 54 Občianskeho zákonníka nemožno odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa,
nemožno rozumieť aj zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, týkajúcu sa premlčania.V prípade zmluvy o úvere uzavretej podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka sa teda na
takýto zmluvný vzťah bude aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých
nárokov a bude potrebné postupovať podľa § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa 27. 03. 2013, ktorým
najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu Prešov založený na rovnakom nesprávnom právnom
posúdení veci ako je tomu v tomto prípade.
Odvolaním napadnutý rozsudok môže byť podľa žalobcu postihnutý i vadou nepreskúmateľnosti z
dôvodu nedostatočného odôvodnenia v uvedenej časti týkajúcej sa premlčania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p."), účinného od 01. 07. 2016, bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov

uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p."). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.),

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p., § 201
O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods.
1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a tieto, pokiaľ ide o aplikáciu Občianskeho zákonníka na premlčanie uplatneného nároku i správne
právne posúdil.

7. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným,
že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Zmluvou o splátkovom úvere č. 0423881735
uzavretou dňa 24. 11. 2006 medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a. s.,
Bratislava a žalovaným je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedenej zmluvy o úvere je

zrejmé, že ide o typickú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., v rámci ktorej mal
žalovaný (ktorý nebol podnikateľom a úver nebral za účelom podnikania či výkonu povolania) postavenie
spotrebiteľaaSlovenskásporiteľňa,a.s.(akofinančnáinštitúciaposkytujúca,mimoinýchslužieb,úvery)
postavenie dodávateľa. I keď ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďovalo len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, zákon č. 634/1992 Z.
z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy v ust. § 23a ods. 1 medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďoval
všetky zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné

zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; s tým, že aj na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné na právny vzťah medzi žalobcom (resp. jeho právnym
predchodcom) a žalovaným aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského

charakteru, predovšetkým príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., zákona č. 634/1992 Z. z. a
prostredníctvom neho (§ 23a) aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

8. Pokiaľ ide o aplikáciu Obchodného či Občianskeho zákonníka na otázku premlčania pri
spotrebiteľských vzťahoch, súdna prax v tomto smere nebola jednotná. Potrebe aplikácie Občianskeho

zákonníka na tieto vzťahy aj v otázke premlčania však nasvedčuje i aktuálne znenie ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka (účinné do 01. 04. 2015).9. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka v prípade dodávateľom uplatneného nároku na
plnenie z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou riešil i Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25. 01. 2011 (t. j. pred účinnosťou novely
ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinnej od 01. 04. 2015), ktoré bolo neskôr publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát č. R 36/2013,
zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť
zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie

spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu
(trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná)
premlčacia doba. V rozsudku sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015 najvyšší súd konštatoval,
že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (obdobne rozhodnutia
sp. zn. 8Mcdo 13/2014, 4MCdo 17/2014, 1Cdo 203/2018). Tento rozsudok najvyššieho súdu bol

napadnutý ústavnou sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením zo dňa 12. 04. 2016 sp. zn.
III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Obsahovo identické právne závery zaujal najvyšší súd
aj v iných neskorších skutkovo a právne obdobných veciach. I keď v danom prípade je teda úver tzv.
absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka, úverová zmluva vykazuje aj
znaky spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na uvedené je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa

požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola
aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia aplikovaná právna úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku a nie v Obchodnom zákonníku. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná
zákonom č. 102/2014 Z. z. následne definitívne expressis verbis vyriešila dovtedy existujúce výkladové
rozdiely tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Cieľom prijatia uvedenej právnej normy bolo práve odstránenie výkladových problémov v otázke
použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi súvisiace.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd dôvod nepostupovať v súlade s tou súdnou
praxou, v zmysle ktorej vychádzajúc zo znenia § 52 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 03. 2015,

je potrebné otázku premlčania v spotrebiteľských vzťahoch posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.
Napadnutý rozsudok tak podľa názoru odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení
otázky aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie žalobcom uplatneného nároku.

10. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním

napadnutej časti, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, keď súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania zároveň správne aplikoval ust. § 142 O. s. p., ako
vecne správny potvrdil.

11. Vo zvyšnej časti - čo do výrokov, ktorým súd žalobe žalobcu v časti vyhovel a čo do zvyšnej časti

zamietavého výroku, ktorá nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací
súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,

preto mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalovanému
v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu, vychádzajúc zo zásady
hospodárnosti konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v dôsledku čoho nie je
následne potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p., ktorá v
danom prípade predstavuje 0,- eur).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)