Uznesenie – Právo duševného vlastníctva ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 3, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116205325
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116205325.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov
senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 420
166, v konaní právne zastúpenej JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, advokátska kancelária so
sídlom Nám. Biely Kríž 3, 831 02 Bratislava 3, IČO: 30 853 290, proti žalovanému: LUX-BB, s.r.o., so

sídlom Nám. slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 576 626, v konaní právne zastúpenému JUDr.
Oskarom Chnápkom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská
Bystrica,IČO:45018201,ozaplatenie6292,00Eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/89/2016-522 z 20.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o zamietnutí žaloby vo zvyšku (III. výrok), o priznaní žalovanému
voči žalobcovi nároku na náhradu trov konania vo výške 100% (IV. výrok) z r u š u j e a v

tejto časti vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného na povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 213,84 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 22.03.2016 do zaplatenia
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.), konanie o zaplatenie 4 400,- Eur s
5% úrokom z omeškania od 22.03.2016 do zaplatenia zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol

(výrok III.) a rozhodol o náhrade trov konania tak, že priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania vo výške 100% (výrok IV.). Žalobca sa celkovo domáhal zaplatenia sumy 6 292,-
Eur s príslušenstvom z titulu neoprávneného použitia diela, resp. neoprávneného použitia predmetov
ochrany spravovaných žalobcom. Podaním zo dňa 26.06.2017 zobral žalobcu v časti o 4 400,- Eur s
príslušenstvom späť a v tejto časti konanie žiadal zastaviť. O zastavení konania v časti okresný súd, ako
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP (zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok).

Vo veci samej okresný súd rozhodol v zmysle ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v znení neskorších predpisov. Dospel k
záveru, že nárok žalobcu čo do základu je daný. Autorský zákon, ktorý sa aplikuje v danom prípade,
definuje organizáciu kolektívnej správy, ako právnickú osobu, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy. Podstatou kolektívnej správy je zastupovanie viacerých autorov v rôznych odboroch
vymedzených oprávnení na výkon kolektívnej správy. Z listinných dôkazov predložených žalobcom do

spisu mal okresný súd preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo udelené
oprávnenie na výkon kolektívnej správy rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165
zo dňa 11.05.2010, a to okrem iného aj v odbore verejné rozširovanie rozmnožením literárneho,
dramatického, hudobno-dramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela
výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia vypožičaním. Zároveň
žalobca predložil do súdneho spisu zoznam autorov, ktorých zastupuje. Súd mal tak preukázané,

že žalobca je aktívne legitimovaný na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia. Ďalej sa v
konaní zaoberal otázkou stanovenia výšky poplatku za výkon správy. Dospel k záveru, že žalobca akosprávca organizácie kolektívnej správy, pri určovaní poplatku za výkon správy zneužil svoje dominantné
postavenie na trhu a stanovil poplatok neprimeraný. Primeranosť poplatku súd zistil z vypracovania
komparatívnej analýzy spoločnosťou KTMG, ktorá bola zadaná Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej

republiky. Súd sa stotožnil so závermi vypracovanej komparatívnej analýzy s tým, že stanovená výška
licenčných odmien v porovnávaných krajinách Európy je 0,54 Eur na izbu, to znamená 6,64 Eur ročne
na izbu. Takto stanovená ročná výška licenčnej odmeny je podľa názoru súdu primeraná, za 33
izieb predstavuje výška sumu 213,84 Eur, na ktorú súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi spolu s
príslušenstvom 5% úrokom z omeškania ročne od 22.03.2016 do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1963 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol s prihliadnutím
na úspech žalovaného v konaní v zmysle § 255 CSP.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca vo výrokoch, v ktorých bola žaloba vo zvyšku

zamietnutá a súvisiacom výroku o náhrade trov konania. V odôvodnení odvolania uviedol, že žalobca
si žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského
zákona, ako organizácia kolektívnej správy vykonávajúca kolektívnu správu práv majetkových práv
autorov a iných nositeľov práv v zmysle oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004
Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165. Pokiaľ žalovaný v konaní

namietal výšku licenčných platieb a ich primeranú cenu, žalobca už v priebehu konania poukazoval na
to, že výška bezdôvodného obohatenie podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona je explicitne
stanovená ako dvojnásobok licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá na získavanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; že obvyklou odmenou môže
byť iba taká odmena, za akú skutočne boli poskytované licencie iným používateľom; preukázal za

akú odmenu získavali iní používatelia licenciu na používanie autorských diel, a že to bolo za licenčnú
odmenu podľa sadzobníka žalobcu, čím sa odmena podľa sadzobníka žalobcu stala obvyklou odmenou;
výsledkom analýzy je odhad vhodnej výšky poplatkov, kedy autori analýzy kreujú optimálnu primeranú
licenčnú odmenu; analýza si neukladá za cieľ preukázať výšku obvyklej licenčnej odmeny; analýza
vykazuje vážne nedostatky a jej vypovediaca schopnosť je nulová. K zneužitiu dominantného postavenia

na trhu žalobca uviedol, že o tomto rozhoduje výlučne protimonopolný úrad, pričom Obchodný zákonník
v § 42 ods. 1 definuje dve základné podstaty zneužitia účasti na hospodárskej súťaži, a to nedovolené
obmedzovanie hospodárskej súťaže a nekalé súťažné konanie a o ktorom rozhodujú všeobecné súdy.
Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ak organizácia kolektívnej správy „požaduje za svoje
služby sadzby, ktoré sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch, je treba

považovať za indíciu o zneužití dominantného postavenia“ avšak len v tom prípade, ak sa porovnanie
výšky sadzieb uskutočnilo na jednotnom základe. Žalobca poukázal na závažné nedostatky analýzy,
kedy porovnávanie sadzieb nesplnilo ani len základnú podmienku pre existenciu indície o zneužití
dominantného postavenia žalobcu, t.j. porovnávanie na jednotnom základe. Žalobca má navyše za to,
že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona,

ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom prípade závislé od
odpovedi na otázku „či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia
na trhu“. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej je relevantné dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej
odmeny. Následne sa v odvolaní žalobca zaoberal rozborom Analýzy licenčných platieb hotelových

a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vyberaných krajinách Európy, vypracovaných
spoločnosťou KPMG Česká republika, s. r. o., Praha, zo septembra 2016 na základe zadania Zväzu
hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že žalovaným predložená analýza je
nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, ale je nepoužiteľná aj na určenie primeranej
výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť. Naďalej zotrval na tom, že ustanovenie

§ 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona je reflexiou na smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22.05.2001 po zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti, v zmysle ktorej sú všetky členské štáty Európskej únie povinné zabezpečiť
primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv tak, aby tieto boli účinné,
primerané a mali odradzujúci účinok. Žalobca preto navrhol rozsudok okresného súdu v zamietavej časti

zmeniť, uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1 638,16 Eur s 5% úrokom z omeškania
ročne od 22.03.2016 do zaplatenia a zároveň priznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%.3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalovaným predložená analýza KPMG bola
vypracovaná spoločnosťou KPMG Česká republika, s. r.o., ktorá je súčasťou celosvetovej globálnej
siete poradenských spoločností poskytujúcich služby v oblasti auditu, daní a poradenstva. Táto

globálna sieť KPMG pôsobí v 152 krajinách a zamestnáva viac ako 189 tis. ľudí, ktorí pracujú v
členských firmách po celom svete. Nezávislé členské spoločnosti siete KPMG sú pridružené ku KPMG
International Cooperative. Cieľom analýzy bolo analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym
správcom v krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku
odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Žalovaný sa stotožnil

so závermi predloženej analýzy, že priemerná výška mesačného poplatku kolektívnemu správcovi
ochraňujúcemu záujmy tvorcov audiovizuálnych diel, t.j. organizáciami kolektívnej správy obdobných
žalobcovi, prepočítaná na jednu izbu je celkom 0,54 Eur za mesiac na izbu, pričom tento poplatok je
zvažovaný za celé ubytovacie zariadenie, teda vrátane spoločných priestorov a hotelovej reštaurácie.
Stotožnil sa preto so závermi vypracovanej komparatívnej analýzy. To, že žalobca uzatvoril s inými
používateľmi niekoľko licenčných zmlúv s výškou licenčnej odmeny, ako požaduje aj od žalovaného,

nemá absolútne žiadny podstatný ani právny význam pre vydanie rozhodnutia. Žalobca počas konania,
akoajvpodanomodvolanívplnomrozsahuspochybnilanalýzurenomovanejorganizácie,ktorúpredložil
žalovaný na preukázanie neodôvodnenosti výšky nároku žalobcu. Navrhol preto rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti potvrdiť.

4. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovaného zotrval na svojich argumentoch, poukázal na zaužitú
rozhodovaciu prax súdov, zotrval na svojom odvolaní, ako aj dôvodoch odvolania.

5. Žalovaný k podanému vyjadreniu žalobcu v písomnej reakcii rovnako zotrval na svojich doterajších
podaniach a vyjadreniach a opätovne navrhol rozhodnutie súdu v napadnutej časti potvrdiť.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (a contrario § 385
ods. 1 CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušil v zmysle § 389 ods.
1 písm. b) CSP a v tejto časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa

§ 391 ods. 1 CSP.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

8. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom
nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a ak tento nedostatok nemožno

napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

9. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie, je
preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997,
Recueil III./1997). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu, ale nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Toria c.
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s. 12 § 29; Hirobalany c. Španielsko z 09.12.1994, séria

A, č. 303-B;). Rovnako aj Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutia aj v náleze III.ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV.ÚS
115/03).

10. Rozhodnutie okresného súdu pre jeho nedostatočné odôvodnenie nie je riadne preskúmateľné.
Okresný súd síce dospel k záveru, že sadzobník, ktorý bol prijatý žalobcom odporuje platným právnym
predpisom, avšak neuviedol z akého dôvodu, v akom rozsahu, ktorým právnym predpisom, rovnako
tak nešpecifikoval prečo sadzobník nie je v súlade s dobrými mravmi, a prečo poplatky stanovené v
sadzobníku nemôžu predstavovať cenu obvyklú. Rovnako okresný súd neodôvodnil, prečo pri určovaní

poplatkov za výkon správy žalobca zneužil svoje dominantné postavenie na trhu a stanovil neprimeraný
poplatok. Nakoľko rozhodnutie okresného súdu v tomto smere je nepreskúmateľné, odvolací súd
nemohol pre tento nedostatok zmeniť rozhodnutie okresného súdu. Z týchto dôvodov musel rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, došiel k správnemu záveru, že žalobca ako organizácia

kolektívnej správy v zmysle zák. č. 618/2003 Z.z. vykonáva kolektívnu správu aj na použitie diel ním
zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania, pričom ide predovšetkým
o použitie diel prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v
izbách a iných priestoroch ubytovacích zariadení, pokiaľ takýto používateľ (žalovaný) neuzavrel licenčnú
zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, ktorým je udelený súhlas na použitie predmetov ochrany

ku ktorým organizácia kolektívnej správy spravuje práva podľa autorského zákona. Takáto organizácia
kolektívnejsprávyjeaktívnelegitimovanánadomáhaniesavydaniabezdôvodnéhoobohateniavzmysle
§ 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z.z.

12. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 618/2003 Z.z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene

zasiahloaleboktoréhoprávuhrozíneoprávnenýzásah,môžesadomáhaťnajmävydaniabezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

13. V danej veci nebolo sporné, že žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje

nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet (§ 81 ods. 3 zák. č. 618/2003 Z.z.) môže sa domáhať
vydaniabezdôvodnéhoobohateniavzhľadomnaneoprávnenýzásahdoautorskýchprávzastupovaných
nositeľov práv zo strany žalovaného. Spornou zostala otázka výšky bezdôvodného obohatenia.

14. Zákon 618/2003 Z.z. v § 56 ods. 1 písm. g) explicitne upravuje, že výška bezdôvodného obohatenia

je dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Z ustanovenia zákona jasne vyplývajú predpoklady, z
ktorých je potrebné vychádzať pri určení výšky bezdôvodného obohatenia. Kritériom je odmena, ktorá
je obvyklá po a) za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach, b) v čase neoprávneného
zásahu do tohto práva, pričom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je vo výške dvojnásobku

takejto odmeny.

15. Pokiaľ sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného
za rok 2015 (verejný prenos zvukovo-obrazovými zariadeniami v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela
LUX v roku 2015) súd mal vychádzať pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia z odmeny, ktorá je

obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v roku 2015.

16. V zmysle § 81 ods. 1 písm. i) zák. č. 618/2003 Z.z. organizácia kolektívnej správy je povinná
riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu

kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku
sám domáha alebo ak je to nehospodárne.

17. Za odmenu, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach je potrebné
považovať odmenu, akú obvykle platia aj iní používatelia za získanie licencie v zmysle sadzobníka

autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a
audiovizuálnych diel účinného v rozhodnom období, v tomto prípade za rok 2015 podľa sadzobníka
účinného od 01.01.2015.18. Analogicky vo vzťahu k obvyklej odmene je možné prihliadnuť na závery Ústavného súdu
Slovenskej republiky v uznesení II. ÚS 101/2011-7 z 24. marca 2011 z ktorých vyplýva, že odmena
za používanie autorských diel by mala byť určovaná podľa sadzobníka organizácie kolektívnej správy.

(Pokiaľ teda krajský súd pre účely posúdenia toho, či sťažovateľom navrhovaná kolektívna licenčná
zmluva, ktorej uzavretia so žalovaným sa sťažovateľ domáhal, medzi inými najmä v podstatnej časti
- odmeny za používanie hudobných diel zodpovedá zákonodarcom vymedzenému kritériu „rovnakých
a primeraných podmienok“, vychádzal z obsahu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi
žalovaným ako organizáciou kolektívnej správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých

hudobných diel, ktoré ako predmet ochrany užíval aj sťažovateľ, v žiadnom prípade nemožno v
tomto postupe vidieť znaky arbitrárnosti. Práve naopak, ak by autori diel nemali zaručené právo na
udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce
používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä
pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie
sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej

ochrany. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že „... argument súdu o 150 zmluvách jednak nie je
pravdivý...“, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom ako ani v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu vo veci samej žiadne námietky, čo sa týka vierohodnosti, platnosti a
tiež počtu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným a ďalšími 150 používateľmi,
vzťahujúce sa na ten istý predmet ochrany, nevznášal, ale jeho argumentácia sa obmedzovala iba na

tvrdenie, že ním navrhovaná kolektívna licenčná zmluva, ktorej uzavretia so žalovaným sa domáhal, je v
súlade so zákonom. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil možnosť
namietať hodnovernosť, platnosť, ako ani počet žalovaným uzavretých hromadných licenčných zmlúv s
ďalšími 150 používateľmi hudobných diel prostredníctvom hudobných skríň, ktoré sa vzťahujú na ten istý
predmet ochrany, nie je možné, aby ústavný súd túto námietku sťažovateľa v rámci konania o sťažnosti

akýmkoľvek spôsobom zohľadnil. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že zo samotného autorského
zákona nijako nevyplýva, že by odmena za používanie autorských - hudobných diel mala byť určovaná
podľa „svojvoľného sadzobníka“ žalovaného ako organizácie kolektívnej správy, ústavný súd podotýka,
že dohodnutie podstatne vyššej odmeny za používanie hudobných diel v hromadných licenčných
zmluvách dobrovoľne uzavretých medzi žalovaným a ďalšími 150 používateľmi podľa sadzobníka

odmien žalovaného, nehovoriac o hromadných licenčných zmluvách uzavretých so 14 používateľmi
hudobných diel, ktorí sú dokonca členmi sťažovateľa, je iba dôkazom toho, že iní používatelia tých
istých hudobných diel na rozdiel od sťažovateľa odmenu podľa sadzobníka žalovaného považovali za
primeranú.)

19. Pokiaľ okresný súd pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia ju stanovil v rozpore so zákonom
(§ 56 ods. 1 písm. g/ zák. č. 618/2003 Z.z.) a nevychádzal zo sadzobníka žalobcu účinného od
01.01.2015, jeho rozhodnutie je potrebné považovať za nesprávne. V tomto smere okresný súd
musí náležite vypočuť žalobcu, aká obvyklá odmena bola platená používateľmi za získanie licencie
v obdobných zmluvných podmienkach v roku 2015 s uvedením názorného príkladu, ktoré konkrétne

subjekty takúto obvyklú odmenu platili a pokiaľ zo strany žalobcu budú tieto skutočnosti preukázané,
je povinný rozhodnúť v súlade so zákonom tak, ako to predpokladá ustanovenie § 56 ods. 1 písm.
g) zák. č. 618/2003 Z.z. Pokiaľ okresný súd bude považovať sadzobník za rozporný s platným
právnym predpisom, a nesúladný s dobrými mravmi, bude musieť svoje rozhodnutie v tomto smere
náležite odôvodniť. Rovnako náležité odôvodnenie vyžaduje aj prípadné poukázanie na zneužívanie

dominantného postavenia žalobcu na trhu. V tomto smere odvolací súd sa musí prikloniť k odvolacej
námietke žalobcu, že o zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne Protimonopolný
úrad SR tak, ako to vyplýva zo zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných
ústavných orgánov štátnej správy SR v znení neskorších predpisov.

20. Pokiaľ okresný súd prihliadol k Analýze licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení
kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy, vypracovanej spoločnosťou KPMG Česká
republika,s.r.o.,Praha,vseptembri2016, ajvtomtoprípadeodvolacísúdmusíprihliadnuťnaodvolaciu
námietku žalobcu, že autori analýzy nezisťovali, či a za akých podmienok používatelia skutočne

uzatvárali licenčné zmluvy, ani si nekládli za cieľ zisťovať skutočnú výšku obvyklej odmeny, za akú v
nimi vybraných krajinách získavali v roku 2015 používatelia súhlas od rovnakého rozsahu autorov na
používanie rovnakého rozsahu a druh kolektívne spracovaných predmetom ochrany formou verejného
prenosu technickými zariadeniami.21. V tejto súvislosti odvolaciemu súdu neuniklo, že pre spracovanie analýzy spracovateľ prácu na štúdiu
začal 01.07.2016 a ukončil 12.09.2016, pričom pri analýze situácie vo vybraných krajinách vychádzal

zo sadzobníkov vzťahujúcich sa na rok 2016 s informáciami známymi dňa 08.08.2016 (tak ako je to
uvedené na strane 16 analýzy). Odvolací súd nevidí súvis tejto analýzy s vymáhaním bezdôvodného
obohatenia od žalovaného za neoprávnený zásah do autorských práv za rok 2015.

22.Okresnýsúdviazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdu nazákladenaznačenýchinštrukciívoveci

opätovne rozhodne, zároveň rozhodne aj o náhrade trov konania, pričom zváži aj procesné zavinenie
zastavenia konania žalobcom v rozsahu 4 400,- Eur s príslušenstvom. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 CSP.

23. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).