Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216212683
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7216212683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú
P. F. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice
dieťa matky H.Í. F. nar. X.XX.XXXX bývajúcej na C. ul. XX v P. právne zastúpenej Mgr. Tomášom
Hermanom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom na Bočnej ul. 10 v Košiciach a otca E. F. nar.
X.X.XXXX bývajúceho na K. ul. X v P. právne zastúpeného JUDr. Rastislavom Cestickým advokátom
AdvokátskejkanceláriesosídlomnaŠtúrovejul.7vKošiciachvkonaníozvýšenievýživnéhonamaloleté
dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.9.2019 č.k. 11P/109/2016-305

takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od otca pre maloletú P. F.P. zo 60 € na
120 € mesačne od 1.6.2016 do budúcna, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred
matke. Dlžné výživné za obdobie od 1.6.2016 do 30.9.2019 v sume 2.400€ zaviazal otca zaplatiť matke
v troch rovnakých splátkach po 800€ s tým, že prvá splátka je splatná do 31.12.2019, druhá splátka

je splatná do 31.3.2020 a tretia splátka je splatná do 31.7.2020 pod hrozbou straty výhody splátok. O
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec podľa ust. § 127 ods. 1 v spojení s ust. § 355
ods. 1 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj „CSP“)
v zákonnej lehote odvolanie. Uplatnil odvolací dôvod vyjadrený v ust. § 62 ods. 1 CMP v spojení s
ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Vyslovil názor, že súd na podklade vykonaného dokazovania dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. skutkové zistenia, ktoré boli preukázané na pojednávaní
nesprávne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že je povinný prispievať na mal. P. 120€ mesačne.
Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil odôvodnené potreby mal. dieťaťa, to znamená pravidelné
mesačne sa opakujúce výdavky spojené s jej výchovou a výživou a jednak jeho možnosti, schopnosti
a majetkové pomery a nesprávne vyhodnotil kritéria uvedené v ust. § 75 ods. 1 a nasl. Zákona o
rodine na jeho strane. Súd nedostatočným spôsobom zohľadnil jeho finančnú a majetkovú situáciu, v
ktorej nie je schopný s poukazom na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery prispievať na

výživu maloletého dieťaťa sumou vyššou, než bola navrhnutá v priebehu dokazovania. Uvedomuje
si, že plnenie vyživovacej povinnosti je zákonnou povinnosťou každého rodiča a patrí k základným
rodičovským povinnostiam, ktorá má prednosť pred inými výdavkami, avšak treba zohľadniť aj jeho
možnosti,schopnostiamajetkovépomery.Vyššieuvedenérovnakoplatíajprejednotlivésplátkydlžnéhovýživného, ktoré pri svojich finančných schopnostiach nebude môcť zaplatiť bez vedenia exekučného
konania. Pri takto určenej výške výživného pre maloleté dieťa považuje rozhodnutie súdu za také, ktoré
neprimerane zvyšuje riziko jeho trestnej zodpovednosti pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa

ust. § 207 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon a preto je nesprávne. Vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti a skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a matku zaviazal nahradiť trovy konania v plnej výške
na účet jeho právneho zástupcu za celé súdne konanie.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne, spravodlivé a náležite odôvodnené. Súd v procese dokazovania, ani pri odôvodnení
rozhodnutia žiadnym spôsobom nepochybil. Vyživovacia povinnosť k mal. P. bola naposledy upravená
začiatkom roka 2013, teda pred viac ako šiestimi rokmi. Súdom určené výživné zohľadňuje odôvodnené
potreby maloletej a iba v minimálnej miere môže zaťažiť otca, ktorý bol v konaní pasívny, nariadených
pojednávaní sa nezúčastňoval a so súdom nespolupracoval. Odvolanie otca neobsahuje žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali skutkové zistenia súdu prvej inštancie, príp. právne
závery vyslovené v napadnutom rozhodnutí a obmedzuje sa iba na konštatáciu všeobecných tvrdení
a citáciu zákonných ustanovení, preto je nutné odvolanie považovať za neodôvodnené a obštrukčné.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny.
Podľa jeho názoru súd správne vyhodnotil, že od poslednej úpravy, ktorá bola v roku 2013, došlo k
výraznému zvýšeniu výdavkov na strane maloletej P..

5. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrariovspojenís§219ods.3CSPadospelkzáveru,žesúdprvejinštanciedostatočnezistilskutočný
stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom

starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania,
preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutých výrokoch presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje.

9. Zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcich sa

určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplýva, že kritériami určovania rozsahu
výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery
rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného preto treba vychádzať predovšetkým z toho, aká
peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto
potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na

bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho
záujmov na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby,
ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí
predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov
dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov.

Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla
rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného
stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa
odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nieje potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať treba len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa,
ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti
je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane

povinných rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné
náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti.

10. Odvolací súd dodáva, že konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní,
ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho

konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o výživnom
pre maloletú P..

11. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase
predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k
totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že bola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov

na strane maloletej P., ktorá v súčasnosti navštevuje už strednú školu 2. ročník, odôvodňujúca zvýšenie
výživného na 120€ mesačne, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého
rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, pretože zohľadňuje odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj tú
skutočnosť, že otec nemá inú vyživovaciu povinnosť. Odvolací súd konštatuje, že zvýšenie výživného zo
60€ na 120€ mesačne (čo predstavuje sumu 4€ na deň) zohľadňuje iba minimálnu časť nevyhnutných

potrieb dieťaťa a je nepochybné, že práve matka (zjavne za pomoci ostatných príbuzných) dopĺňa
zdroj výživy dieťaťa na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj, preto sú bez
právneho významu pomery matky, ktorá si dobrovoľne plní vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu
a táto odvolacia námietka otca je nedôvodná. Odvolací súd dodáva, že pomery otca, na ktoré sa
odvoláva, sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného len na 120€ mesačne, pretože

rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa by zjavne odôvodňoval zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu,
ale vychádzajúc z reálneho príjmu otca, ktorý je popri odôvodnených potrebách dieťaťa rozhodujúcim
hľadiskom pre rozhodnutie o výživnom (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), t.j. schopnosti, možnosti a
majetkové pomery povinného rodiča podmieňujú mieru uspokojenia odôvodnených potrieb dieťaťa,
preto ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti určeného výživného. Odvolací súd zdôrazňuje,

že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodičov. Ustanovenie
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine zaradilo majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky
určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšírilo východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov,
ktorá má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané
majetkovériziká,ktorézahŕňajúajtakúčinnosť,ktoráohrozujedosiahnutiepríjmu,resp.priamovyvoláva

stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je
povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho
zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť
pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon
o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1), takže nemôže obstáť

argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore
alebo na pozícii adekvátnej svojím predstavám, a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť
buď vôbec alebo v doterajšej miere. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné,
koľko si rodič prácou (podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí alebo či vôbec pracuje.
Oveľa väčšiu výpovednú lehotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná

okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb.
Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a
vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne
zarobí, ale to, čo objektívne je možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu,
odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací

súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a uvedených úvah je toho
presvedčenia, že otec dieťaťa vzhľadom na svoj vek, doterajšie pracovné skúsenosti a ním vyčíslené
náklady bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb aspoň
v minimálnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojej
maloletej dcére formou výživného, pretože matka si plní svoju vyživovaciu povinnosť formou osobnej

starostlivosti a uspokojovaním bytových potrieb dieťaťa, kým otec neprejavuje ani záujem o dieťa,
napriek tomu, že prejav otcovskej lásky si nevyžaduje žiadne finančné prostriedky, čo dovoľuje záver, že
otec okrem platenia výživného si neplní žiadnu z ostatných rodičovských práv a povinností upravených
Zákonom o rodine. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého potrebyrodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v
primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu
svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich

vlastných potrieb. Zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby.
Odvolací súd rovnako zdôrazňuje tzv. valorizačnú klauzulu obsiahnutú v ust. § 78 ods. 3 Zákona o
rodine, ktorá ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnil aj zmenu výšky
(vývoj) životných nákladov. Výška životných nákladov je zrejmá napr. z cien spotrebného koša, z miery
inflácie, resp. iných ekonomických ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna. Z ust. § 78 ods. 3

Zákona o rodine vyplýva, že vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe
mala odôvodniť zmenu výšky výživného. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona
o rodine, podľa ktorého treba prihliadať na potencionálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery
povinného rodiča v prípade, ak mu v ich využití nebránia objektívne okolnosti, za ktoré však nemožno
bez ďalšieho považovať nezamestnanosť otca s ohľadom na jeho vek, pracovné skúsenosti, zdravotný
stav, keďže zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku vážnych zdravotných problémov nepreukázal

a poznamenáva, že ani pravidelné hlásenie sa na úrade práce nie je možné považovať za aktívne
hľadanie zamestnania, pretože rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu je povinný
bez ohľadu na svoju ekonomickú situáciu a životné náklady poskytnúť svojmu maloletému dieťaťu
výživné. Odvolací súd poukazuje aj na to, že otec, ktorý nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa,
môže sa bez obmedzenia uchádzať o zamestnanie aj vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú

reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že zamietnutie návrhu
na zvýšenie výživného, resp. rozhodnutie v súlade s odvolacím návrhom otca, by znamenalo posunúť
zodpovednosť otca za zdravie a život dieťaťa na matku (druhého rodiča), ktorá sa osobne stará o dieťa
a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu na hranici svojich možností vzhľadom na jej
príjem a nepochybne by to bolo v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Odvolací

súd dospel k záveru, že zvýšené výživné v tomto prípade zodpovedá zmeneným pomerom mal. P. a
jej odôvodneným potrebám v tomto veku, dostatočne zohľadňuje možnosti, schopnosti a majetkové
pomery oboch rodičov, pričom aj dlžné výživné bolo ustálené správne, ako aj spôsob jeho zaplatenia,
preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia
sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu (§ 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže v konaniach podľa CMP žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a zároveň nezistil
žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé (§ 55 CMP).

13. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).