Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/120/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115222645
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115222645.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu, JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej v sporovej právnej veci
žalobcu: MAKYTA, akciová spoločnosť, skrátene MAKYTA a.s., so sídlom 1.mája 882/46, 020 25
Púchov, IČO: 31 599 168, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so
sídlom Piaristická 46, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanej: Alexandra Jánošíková ALEX,
s miestom podnikania Pittsburgská 1673/13, 010 08 Žilina, IČO: 46 868 682, o zaplatenie 655,30 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/62/2015-117 zo
dňa 31.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/62/2015-117 zo dňa 31.03.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi „sumu vo
výške 655,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 98,80 Eur od 18.05.2013
do zaplatenia, zo sumy 126,- Eur od 18.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 126,- Eur od 19.07.2013 do
zaplatenia, zo sumy 126,- Eur od 17.08.2013 do zaplatenia a zo sumy 126,- Eur od 20.09.2013 do
zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to

všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 641,37 Eur titulom trov právneho zastúpenia a vo výške 39,- Eur titulom zaplateného
súdneho poplatku za žalobu, na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote do 3-dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 720 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3
zák. č. 116/1990 Zb., § 5 ods. 2 a 3 zák. č. 116/1990 Zb., § 8 zák. č. 116/1990 Zb., § 10 zák. č. 116/1190

Zb., § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe
vyhovel. Účastníci uzavreli zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 22.03.2013, ktorú okresný súd
posúdil tak, že bola riadne a platne uzavretá. Okresný súd mal preukázané vystavenie faktúr: „- faktúra
č. 1320501 zo dňa 07.05.2013 na sumu 136,50 eur, s poznámkou, že zostáva uhradiť 109,30 eur,
- faktúra č. 1320638 zo dňa 06.06.2013 na sumu 136,50 eur,
- faktúra č. 1320839 zo dňa 08.07.2013 na sumu 136,50 eur,
- faktúra č. 1320911 zo dňa 06.08.2013 na sumu 136,50 eur,

- faktúra č. 1321042 zo dňa 09.09.2013 na sumu 136,50 eur“. Žalovaná nenamietala skutočnosť, že
tieto faktúry neuhradila, dokonca to výslovne potvrdila, avšak s odôvodnením, že predmetné priestory
neužívala, nakoľko jej nevyhovovala prevádzková doba, avšak zmluvu nevypovedala, ani od zmluvy
neodstúpila, zmluva zostala napriek tomu, že priestory neužívala, v platnosti. Namietala, že jej nebolodovzdaný prevádzkový poriadok, hoci žalobca bol na to zo zmluvy povinný. Okresný súd poznamenal,
že porušenie tejto povinnosti nespôsobilo neplatnosť zmluvy, či zníženie nájomného a pod., pričom
zdôraznil, že žalovaná už v zmluve potvrdila oboznámenie sa s prevádzkovým poriadkom. Žalovaná

trvala na tom, že prevádzkový poriadok jej nebol odovzdaný, nebol ani na prevádzke k dispozícii a
nemala o prevádzkovej dobe vedomosť. Zároveň však tvrdila, že keď zistila prevádzkovú dobu, a
teda že nemôže užívať prenajaté priestory aj po 18,00 hodine cez pracovný deň a v sobotu po 12,00
hodine, komunikovala s p. C., ktorý jej mal prisľúbiť riešenie, a teda užívanie priestorov aj po uvedenej
prevádzkovej dobe. Keďže jej nevyhovoval prevádzkový čas, tak priestory nevyužívala. Vo vzťahu k

tejto argumentácii žalovanej okresný súd „poukázal na to, že skutočnosť, či nájomca užíva prenajaté
priestory alebo nie, je irelevantné vo vzťahu v zmysle nájomnej zmluvy. Podstatné je, či nájomca bol
obmedzovaný v užívaní nebytových priestorov nad rámec zmluvy.“ Bolo nesporné podľa okresného
súdu, že pred podpisom zmluvy nájomca - žalovaná si bola priestory obzrieť.

3. Spornými skutočnosťami „medzi účastníkmi bola existencia prevádzkového poriadku a či odporkyňa

bola obmedzovaná v užívaní nad rámec zmluvy.“ Žalobca tvrdil, že matka žalovanej - N. I., taktiež
mala prenajaté priestory v danom objekte, a to dlhodobo niekoľko rokov a za rovnakých podmienok
ohľadom prevádzkového poriadku, o čom musela mať žalovaná vedomosť od svojej matky. Žalobca
nesúhlasil, že žalovaná bola obmedzovaná v užívaní priestorov viac, ako bolo dohodnuté v zmluve.
Okresný súd v tejto súvislosti poukázal aj na zmluvné dojednanie článku VIII., podľa ktorého nájomca

je oprávnený vstupovať do budovy tak, ako je uvedené v prevádzkovom poriadku prenajímateľa, o čom
bola žalovaná informovaná zo strany žalobcu. Žalovaná síce tvrdila, že nebola informovaná, ani že
prevádzkový poriadok nemala k dispozícii, avšak je nepochybné, že v zmluve potvrdila túto informáciu
a vedomosť o prevádzkovom poriadku, a to svojim podpisom na zmluve. Trvala na tom, že nemala
vedomosť o tom, že musí opustiť kancelárske priestory pred 18,00 hodinou, nakoľko hoci predajná doba

v predajni bola do 18,00 hod., predavačky potrebovali odísť na autobus domov. Trvala na tom, že nebola
dohodnutá žiadna prevádzková doba. Zároveň tvrdila, že jej matka nič nepovedala o prevádzkovej dobe,
pričom bolo nesporné, že žalovaná za ňou chodila, dokonca matka žalovanej sama jej odporúčala daný
nájom.

4. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že nebola oboznámená s prevádzkovým poriadkom, hoci podľa
zmluvy bola, tak okresný súd zdôraznil, že žalovaná zmluvu dobrovoľne podpísala, a „predsa pokiaľ s
niečím nesúhlasila alebo ak neboli splnené nejaké povinnosti pri podpise zmluvy, ako tvrdí, nemusela
predsa zmluvu podpisovať. Zmluvu podpisovala ako živnostníčka, teda ako podnikateľský subjekt
a bolo v jej záujme riadne sa oboznámiť so zmluvou, či prevádzkovým poriadkom, a to ešte pred

podpisom zmluvy. Dokonca sama uviedla, že pri podnikaní robí so zmluvami, listinami a podniká v
predmete finančnom, teda z predmetu jej podnikateľskej činnosti vyplýva, že by mala mať skúsenosti
ohľadom uzatvárania zmlúv, ich preštudovanie zmluvnými stranami pred podpismi, riadne oboznámenie
so zmluvnými podmienkami, a to o to viac, že koná s klientami - spotrebiteľmi, ktorí požívajú zvýšenú
ochranu. Napriek tomu ona ako zmluvná strana - nájomca chce tvrdiť pred súdom, že bola obmedzovaná

a že nebola oboznámená s prevádzkovým poriadkom, hoci zmluvu dobrovoľne podpísala a v zmluve
potvrdila prevádzkový poriadok a oboznámenie sa s ním.“ Konštatoval, že svojím podpisom potvrdila
zmluvné ustanovenia, ktoré však začala popierať až „v tomto súdnom konaní“ začatom na základe
žaloby doručenej okresnému súdu dňa 27.07.2015, hoci zmluva bola podpísaná 22.03.2013 a faktúry
boli vystavené tiež v roku 2013. Žalovaná síce tvrdila, že namietala obmedzenia v užívaní pánovi C.,

avšaklenústne.SvedokIng.C.popreltietotvrdenia.Potvrdilibato,žežalovanásipredpodpisomzmluvy
bola obzrieť predmet nájmu. Uviedol, že prevádzkový poriadok bol umiestnený v predmetnom objekte,
a teda žalovanej bol k dispozícii k nahliadnutiu a tiež jej bol k dispozícii aj pred uzatvorením zmluvy,
podmienky zmluvy prešli pred jej podpisom, ako aj skutočnosť o existencii prevádzkového poriadku,
ktorý bol k dispozícii k nahliadnutiu. Dokonca na vstupných dverách boli aj otváracie hodiny obchodného

domu, čo mohol vidieť nielen zákazník, ale aj potenciálny nájomca. Teda žalovaná túto prevádzkovú
dobu mala k dispozícii už pri vstupe do budovy. Túto stanovenú prevádzkovú dobu považoval žalobca za
odsúhlasenú aj žalovanou, keďže zmluvu podpísala bez akýchkoľvek námietok, či požiadaviek. Žalobca
mal za to, že žalovaná mala vedomosť o fungovaní celého objektu minimálne aj z toho, že vedľajší
priestor mala niekoľko rokov prenajatý práve jej matka G. I.. Svedok si nepamätal, že by ho žalovaná

„dotazovala s nejakou požiadavkou ohľadom otváracej doby. Ale keby ho aj dotazovala, maximálne to
mohol preveriť, ale nič jej nemohol sľúbiť, či rovno vyriešiť. Avšak s určitosťou uviedol, že on odporkyni
nič nesľuboval ohľadom vyriešenia vstupu do budovy po prevádzkovej dobe. Nemal vedomosť ani o
žiadnej písomnej žiadosti odporkyne, nemal vedomosť o žiadnych námietkach ohľadom otváracej dobe.“K tvrdeniu žalovanej, že predavačky odchádzali dokonca skôr, t.j. pred skončením otváracích hodín,
v dôsledku čoho uzamkli budovu, a teda aj žalovaná musela odísť, okresný súd poukázal na to, že
pokiaľ predavačky odišli pred skončením pracovnej doby, je to porušením pracovnej povinnosti, čo je

však vo vzťahu k ich zamestnávateľovi. Zdôraznil okresný súd, že žalovaná tieto skutočnosti neoznámila
prenajímateľovi. Pokiaľ chcela zotrvať do 18,00 hod., teda do skončenia prevádzkovej doby, nebola
povinná akceptovať odchody predavačiek, resp. mohla to namietať u ich nadriadeného, u žalobcu,
napriek tomu tak neurobila. Žalovaná nepreukázala svoje tvrdenia ani ohľadom uzamknutia budovy pred
skončením prevádzkovej doby. Dokonca svedok pán E. J., ktorý vykonával správcu danej budovy v roku

2009, potvrdil, že po ukončení svojej funkcie správcu občas navštívil predavačky predajne žalobcu v
predmetnom objekte, ktoré sa niekedy zdržali aj po ukončení prevádzkovej doby za účelom uzavretia
kasy a pod., teda niekedy odišli aj o 18,15 hod.

5. V odôvodení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaná potvrdila, že s p. C.
prejednávala podrobnosti zmluvy pred jej podpisom, toto potvrdila na pojednávaní 25.02.2016. Na

otázku okresného súdu, prečo podpisovala zmluvu, keď tvrdila, že nebola oboznámená s prevádzkovým
poriadkom v zmysle čl. VIII a IX, žalovaná neodpovedala. Pokiaľ žalovaná predložila nejaké listiny -
zmluvy, z ktorých má vyplývať, že prevádzkový poriadok je súčasťou, prílohou zmluvy o nájme, tak
okresnýsúdpoukázalnato,žejevecouzmluvnýchstrán,načomsadohodnúačobudeprílohouzmluvy.
V danom prípade však prevádzkový poriadok nebol súčasťou, či prílohou zmluvy a predložené zmluvy

sa netýkajú zmluvných strán, preto sú irelevantné a nemožno ich použiť ako dôkaz. Právny zástupca
žalobcu však podľa okresného súdu správne poukázal na to, že tým, že žalovaná predložila okresnému
súdu formuláre zmlúv s prevádzkou dobou, iba preukazuje vedomosť žalovanej o prevádzkovej dobe,
preto neobstálo jej tvrdenie, že nemala vedomosť, že priestory nemôže užívať 24 hodín denne. Na jednej
strane uviedla, že nemohla užívať priestory, avšak na druhej strane uviedla, že jej klienti boli zvyknutí

na kanceláriu v obchodnom dome Makyta. Zároveň z jej vyjadrenia je zrejmé, že kancelária jej bola k
dispozícii, kým nebola uzavretá predajňa žalobcu. Pokiaľ predavačky skutočne odchádzali skôr a tým
aj skôr zamykali budovu, tak žalovaná to neriešila žiadnym preukázateľným spôsobom, hoci v tomto
konaní, t.j. až o cca 2 roky namietala obmedzovanie v užívaní jednak tým, že nemohla kanceláriu užívať
24 hod denne a jednak tým, že predavačky zamykali budovu už pred 18,00 hod. Na otázku okresného

súdu, či to riešila, resp. či to namietala u žalobcu, uviedla, že to nepotrebovala riešiť.

6. Okresný súd v odôvodení napadnutého rozsudku zvýraznil, že žalovaná uviedla, že obmedzenie „v
užívaní zistila asi až cca 2 týždne po uzavretí zmluvy, keď si chcela vymaľovať kanceláriu v sobotu
poobede. Z uvedeného je zrejmé, že dovtedy po prevádzkovej, či predajnej dobe v objekte, odporkyňa

priestory nevyužívala.“ Čo sa týkalo svedka pána E. J., okresný súd nepovažoval jeho výpoveď za
hodnovernú, a to predovšetkým pre jeho dlhoročný vzťah so žalovanou, „keďže dlhé roky spolu pracujú,
dokonca tykali si navzájom aj priamo pred súdom. Pred pojednávaním odporkyňa mu predložila nejaké
listiny ohľadom predmetu sporu, teda komunikovali spolu o predmete konania. U navrhovateľa pracoval,
ale iba 3 mesiace, pracovný pomer skončil dohodou bez bližšie uvedenia dôvodu.“ „Taktiež si rozporoval

ohľadomprevádzkovéhoporiadkuaprevádzkovejdohode,keďžetvrdil,žeporiadokbolsúčasťouzmluvy
azároveňajsamostatnáprevádzkovádohoda,následneuviedol,žebolipripravenédvetlačiváakojeden
dokument“. Okresný súd konštatoval, že „...jeho výpoveď o tejto skutočnosti bola značne zmätočná.
Zároveňsavyjadrovalkpredmetnejzmluve,hocineboljejúčastníkom,nebolaniprítomnýprijejuzavretí.
Avšak potvrdil prevádzkovú dobu do 18,30 hod. s tým, že predavačky museli robiť uzávierku, teda

minimálne do 18,15 hod. boli na prevádzke. Zároveň však tvrdil, že predavačky odchádzali už pred 18,00
hod.,abystihliautobus.Tedaajtujezrejmýrozporvjehovýpovedi,keďženajednejstranetvrdízotrvanie
predavačiek minimálne do 18,15 hod., o čom má vedomosť, lebo minimálne 50x odtiaľ odchádzal po
"záverečnej", ale na druhej strane tvrdí, že odchádzali pred 18,00 hod.“ Zároveň svedok sa vyjadroval
k zmluve so žalovanou s tým, že nedostala žiadny prevádzkový poriadok, avšak zmluva bola uzavretá

v roku 2013 a on pracoval u žalobcu iba cca 3 mesiace v roku 2009, teda jeho tvrdenia neboli podľa
okresného súdu objektívne.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd spochybnil aj svedkyňu G. I., ktorá je matkou
žalovanej a ktorá mala tiež prenajaté priestory v obchodnom dome žalobcu viac ako 10 rokov a

odporučila ich aj dcére - žalovanej. Je nepochopiteľné, že matka žalovanej má prenajaté priestory
v tom istom objekte viac ako 10 rokov, kde za ňou chodila aj žalovaná, „ktorá následne tiež si tam
prenajala kanceláriu, dokonca bývali aj v spoločnej domácnosti, ale podľa ich slov žalovaná nemala
vedomosť o prevádzkovej dobe svojej matky. Svedkyňa poprela vyvesenie prevádzkového poriadku.Dokoncasvedkyňasamanabádalaodporkyňunakonkrétnedôkazy.“Okresnýsúdjejvýpoveďneposúdil
ako hodnovernú. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že ona si všimla absenciu prevádzkového poriadku v zmluve
až v rámci tohto súdneho konania, tak okresný súd poukázal na jej účelové tvrdenia, „keďže na

jednej strane tvrdila, že nemala vedomosť o prevádzkovom poriadku, následne uviedla, že to, že nie
je súčasťou jej zmluvy, si všimla až v tomto konaní, teda o prevádzkovom poriadku mala vedomosť
minimálne už zo zmluvy G. I., pričom v zmluve odporkyňa potvrdila oboznámenie sa s prevádzkovým
poriadkom, dokonca zmluvu pred jej uzavretím konzultovala s Ing. C..“ Okresný súd poukázal na to, že
je irelevantné, či je prevádzkový poriadok súčasťou alebo nie, keďže v zmluve bola riadne uvedené a

žalovanou odsúhlasené, že bola ním oboznámená. Pokiaľ nebola, ako tvrdila pred okresným súdom,
tak „nemusela so zmluvou súhlasiť a podpísať ju. Veď v zmluve sa jednoznačne uvádza existencia
prevádzkového poriadku.“ Pokiaľ žalovaná namietala číslovanie poschodí, v priebehu konania to už
nenamietala, nakoľko bolo nesporné, ktoré priestory boli predmetom nájmu.

8. Zvýraznil okresný súd, že žalovaná si vo viacerých tvrdeniach rozporovala, ako napríklad „aj v tom, že

trvala na tom, že p. C. bol splnomocnený navrhovateľom na podpisovanie zmluvy a s ním aj tú zmluvu
podpísala, avšak je nepochybné zo zmluvy, že za navrhovateľa je podpísaný Ing. Vidoman, teda zmluvu
nepodpisoval p. C., ako o tom neoblomne tvrdila odporkyňa. Taktiež rozpor je aj v tom, že na jednej
strane tvrdí, že nebola informovaná, nemala vedomosť o prevádzkovom poriadku, ale na druhej strane
zmluvu, kde je to výslovne uvedené, podpísala a teda potvrdila zmluvné dojednania.“ Ing. M. Vidoman

čestným prehlásením zo dňa 23.02.2016 (č.l. 63 spisu) vyhlásil, že so žalovanou vykonal iba jediný úkon,
a to podpísanie zmluvy o nájme. Čo sa týkalo samotnej existencie prevádzkového poriadku, žalobca
tvrdil, že bol v písomnej forme a bol verejne dostupný v predmetnom objekte, avšak tohto času už ho
nemajú k dispozícii, nakoľko objekt sa ešte v roku 2013 predal. Žalobca správne podľa okresného súdu
poukázal, že prevádzkový poriadok vyplýval aj zo zmluvy, ktorá bola podpísaná aj žalovanou, ktorá

svojím podpisom potvrdila oboznámenie sa s prevádzkovým poriadkom a s obmedzeniami v užívaní a
keďže zmluvu podpísala, potvrdila uvedené, pričom ide o zmluvu, teda dohodu, na ktorú treba minimálne
2 subjekty. Pokiaľ žalovaná namietala, že prevádzkový poriadok nebol súčasťou zmluvy, tak podľa
okresného súdu, táto skutočnosť nie je to dôvod pre neplatenie nájomného.

9. Je nepochybné podľa okresného súdu, že bola riadne uzavretá nájomná zmluva, v ktorej sa žalovaná
zaviazala „dodržiavať prevádzkový poriadok, s ktorým bola oboznámená, čo potvrdila svojim podpisom.
Preto tvrdenie, že kanceláriu nemohla užívať 24 hod. denne, je účelové a zavádzajúce, nakoľko
sama potvrdila existenciu prevádzkového poriadku a oboznámenie sa s ním.“ Preto ak žalobcom
nebol predložený tento poriadok v tomto konaní, tak okresný súd to neposúdil ako preukázanie

neexistencie takého poriadku, resp. nepreukázanie jeho existencie. Predsa žalovaná jeho existenciu
a oboznámenie sa s ním, potvrdila svojím podpisom na zmluve, pričom túto vedomosť musela mať
aj od svojej mamy, ktorá niekoľko rokov mala prenajaté priestory, ktoré tiež mohla užívať iba v rámci
prevádzkového poriadku. Skutočnosť, že žalovaná mala prenajaté aj iné priestory bola podľa okresného
súdu irelevantná, ako aj skutočnosť, že žalovaná priestory neužívala. Žalovaná sama vyslovila pred

okresným súdom, že predajná doba bola do 18,00 hod. a prevádzková do 18,30 hod., z čoho je
zrejmé, že mala vedomosť o prevádzkovom poriadku. Okresný súd dospel k záveru, že bol prevádzkový
poriadok, čo vyplývalo nielen zo zmluvy, ale aj z výsluchu svedkov, pričom predajná doba v pracovný deň
bola do 18,00 hod. a v sobotu do 12,00 hod a prevádzková doba bola o 30 minút dlhšia, aby sa mohla
urobiť závierka a uzatvoriť objekt. Žalovaná nájomné nezaplatila v žiadnej čiastke, teda ani alikvotnú

čiastku z dôvodu prípadného ňou tvrdeného obmedzenia.

10. Čo sa týkalo obmedzenia v užívaní tvrdenom žalovanou, žalovaná podľa okresného súdu
nepreukázala žiadne obmedzenie v užívaní nad rámec zmluvy, či prevádzkového poriadku. Pokiaľ bola
obmedzovaná tým, že musela vraj opustiť kanceláriu pred 18,00 hodinou z dôvodu odchodu predavačiek

a nimi uzamknutia budovy, tak toto tvrdenie nepreukázala, dokonca to čiastočne vyvrátil aj svedok
E. J., ktorý potvrdil prítomnosť predavačiek minimálne do 18,15 hod. z dôvodu uzávierky pokladne a
výslovne uviedol, že prevádzková doba musela byť minimálne do 18,15 hod. Podľa prevádzkového
poriadku žalovaná mohla zotrvať v prenajatých priestoroch tak, ako aj ostatní nájomníci (teda aj matka
žalovanej), ako aj predavačky Makyty, t.j. cez pracovné dni do 18,30 hod., v sobotu do 12,30 hod. Pokiaľ

vraj odchádzala pred uvedeným časom, toto ničím nepreukázala, ani to nikdy u žalobcu nenamietala,
tvrdila to až v tomto konaní. Dokonca aj svedok E. J. potvrdil, že často pri návšteve odchádzal z
objektu s predavačkami až po "záverečnej". Pokiaľ skutočne žalovaná odchádzala skôr, resp. pokiaľ
nájomníci akceptovali údajný odchod o 18,00 hod., resp. ešte pred 18,00 hod., bolo to vecou ich dohodys predavačkami a tolerovanie takých odchodov, ale nešlo o dohodu s prenajímateľom, a preto to nemôže
byť na úkor prenajímateľa a nemožno to považovať za obmedzenie v užívaní nad rámec zmluvy. Pokiaľ
žalovaná skoršie odchody, než stanovuje prevádzkový poriadok, nemienila akceptovať, bolo v jej záujme

túto skutočnosť oznámiť prenajímateľovi, ktorý nemal o tom vedomosť. Prenajímateľ sa so žalovanou
dohodol na prevádzkovom poriadku, ktorý považoval podpisom zmluvy za schválený žalovanou a
o žiadnych tvrdených obmedzeniach spôsobených údajne predavačkami predajne Makyty, nemal
vedomosť a nebolo mu ani to namietané. Okresný súd po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že
užívanie bolo dohodnuté v zmysle prevádzkového poriadku, pokiaľ žalovaná tvrdila, že nemohla priestor

užívať mimo prevádzkového poriadku 24 hodín, tak okresný súd ustálil, že nešlo o obmedzenie v užívaní
nad rámec dohody a pokiaľ opúšťala priestory pred prevádzkovou dobou, toto ničím nepreukázala, nikdy
to u prenajímateľa nenamietala.

11. Žalovaná u žalobcu, podľa zistení okresného súdu, nenamietala tvrdené skutočnosti ničím
hodnoverným, dokonca svedok Ing. C. poprel jej tvrdenia. Teda údajné obmedzenia ničím nepreukázala,

na faktúry nereagovala, nijako nezdôvodňovala ich neuhradenie. Faktúry za nájom v roku 2013 začala
namietať až „v tomto“ súdnom konaní začatom v roku 2015, teda až cca 2 roky po vystavení faktúr a od
vzniku povinnosti zaplatiť nájomné. Taktiež nepreukázala ani ňou tvrdenú požiadavku pre nadobudnutie
platnosti zmluvy - že vraj kým žalobca neodstráni znemožnenie prístupu aj v neskorších hodinách do
daných priestorov. Okresný súd poukázal na to, že na jednej strane žalovaná tvrdila vyššie uvedenú

podmienku pre platnosť zmluvy, ale na druhej strane vraj prevádzkovú dobu zistila až cca 2-3 týždne po
uzavretí zmluvy a zdôraznil, že žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia ohľadom
obmedzenia užívania nad rámec zmluvy a ani ohľadom namietania tohto obmedzenia u prenajímateľa.
„Svedkovia E. J. a G. I. boli spochybnení z vyššie uvedených dôvodov, ale aj napriek tomu súd
poukazuje na to, že obidvaja potvrdili prevádzkový poriadok, ako aj odchody predavačiek“. Zdôraznil,

že žalovaná prekážky v nájme namietala až v súdnom konaní, teda po 2 rokoch od vzniku povinnosti
platiť nájomné tak, ako sa zaviazala v zmluve a ani vystavené faktúry nehradila bez uvedenia dôvodu.
Taktiež nereagovala ani na pokus o zmier. Konanie žalovanej bolo preto podľa okresného súdu
nelogické s dôrazom aj na jej predmet podnikania, tvrdené obmedzenie nenamietala hodnoverným a
preukázateľným spôsobom, zmluvu riadne podpísala a potvrdila dojednané ustanovenia a na výzvy,

či faktúry žiadnym spôsobom nereagovala. Okresný súd z uvedených dôvodov vyhodnotil jej tvrdenia
ako účelovú obranu s cieľom vyhnúť sa plneniu. Pokiaľ by aj žalovaná bola skutočne obmedzovaná v
užívaní nad rámec zmluvy, čo však nebolo preukázané, nezbavilo by ju to povinnosti platiť nájomné v
celom rozsahu, ale s určitou zľavou. Napriek tomu žalovaná vystavené faktúry neuhradila bez uvedenia
dôvodu. Keďže riadne a včas neuhradila vystavené faktúry, ktorých splatnosť nenamietala, dostala sa

do omeškania, preto je povinná zaplatiť aj úroky z omeškania v zmluvne dohodnutej výške a zaviazal
žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05% denne tak, ako vyplýva z výrokovej časti
tohto rozsudku, teda z jednotlivých dlžných súm v zmysle vystavených faktúr od nasledujúceho dňa po
ich splatnosti. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.,
keďže žalobca si uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- Eur, okresný súd mu ju priznal a

žalovanú naň zaviazal, a to v zmysle § 369c Obchodného zákonníka. O trovách konania okresný súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že okresný
súd nebral do úvahy viacero faktov ohľadne nedodržania nájomnej zmluvy zo strany prenajímateľa,

povinnostivyplývajúceznájomnejzmluvyprisúdilibažalovanejaprávazaseprenajímateľovi.Povinnosti
žalobcu posúdil ako bezvýznamné, avšak povinnosti žalovanej záväzné v plnom rozsahu. Okresný súd
vôbec nebral do úvahy, že obchodný dom Makyta v Žiline fungoval bez správcu a v provizórnom režime.
V rozsudku okresného súdu boli vyjadrenia žalovanej citované neúplne, často skreslené a prekrútené
v prospech žalobcu. Naopak tvrdenia žalobcu boli brané ako jediná pravda, bez potreby dokazovať

skutočnosť a pomery v OD Makyta v Žiline. Právnik, ktorý zastupoval Makytu a.s. napr. vôbec nemal
vedomosť, ako fungoval OD Makyta, nevedel ani ako sa dalo vchádzať a vychádzať z obchodného
domu. Nevedel, že prízemie, prvé a druhé poschodie mali prepojenie na zadný východ, avšak tretie
poschodie toto prepojenie nemalo, nakoľko na treťom poschodí bola otvorená strešná terasa. Nevedel
až do tretieho pojednávania, že OD Makyta v Žiline funguje v provizórnom režime bez správcu. Toto

sa dozvedel až od svedka R. J., s ktorým sa rozprával a vyťahoval z neho informácie na chodbe pred
pojednávaním, na ktoré bol svedok predvolaný. Informácie od pána J. si okamžite zapisoval a snažil sa
mu načrtnúť, čo má hovoriť. Prestal s tým až po ráznom vyzvaní, aby to nerobil, nakoľko je to svedok
žalovanej a následne žalovaná aj p. J. požiadala, aby s ním pred pojednávaním nekomunikoval. Vrozsudku na strane 6 sa podľa žalovanej uvádza vykonštruované tvrdenie, že pred pojednávaním E. J.
predložila„nejakélistiny"čoje„výmyseladokoncaneviemsíce,ktotietovsúdnomspiseuvádzanélistiny
akože čítal, keď sa tam uvádza že sa týkali predmetu sporu. Namietam, že svedok je nehodnoverný,

z dôvodu že sa poznáme a tykáme si. Ja som na rozdiel od druhej strany úprimná a nevidím dôvod
hrať pred súdom divadlo s vykaním. Pýtam sa, svedkom môžu byť len ľudia s ktorými sa nepoznáme?
Svedka som predvolala preto, že bol správcom Makyty, aj keď len krátku dobu. Na súde som uviedla
že pred pánom J. pôsobil v Makyte správca Obesia, na neho sa mi však nepodarilo zohnať kontakt
ani adresu, aby vypovedal aká bola prevádzková a predajná doba. Údaje o dlhoročnom správcovi M.

má k dispozícii navrhovateľ, ale súd vôbec nepokladal za potrebné ho predvolať a pána J. označil za
nedôveryhodného, lebo sa poznáme. Uvádzala som súdu, že predavačky Makyty by mohli dosvedčiť v
akom provizóriu fungoval OD Makyta po zrušení funkcie správcu. Záhadným spôsobom pri vypočúvaní
svedka Ing. I. C. ani svedok ani právny zástupca, nielenže nemali vedomosť aká bola v OD Makyta
prevádzková a predajná doba, dokonca Makyta a.s. nemala vraj žiadnu kópiu prevádzkového poriadku,
ktorý akože v tom čase existoval, hoci mi mal byť odovzdaný a samozrejme nemali ani žiadne písomné

potvrdenie ani protokol že som prevádzkový poriadok prevzala.“

13. V odvolaní žalovaná namietala, že v rozsudku sa niekoľkokrát nepravdivo uvádzalo, že písomne
potvrdila oboznámenie sa s prevádzkovým poriadkom. „Je to vymyslená nepravdivá ničím nepodložená
konštrukcia. Pred súdom priznal aj Ing. I. C. zo správy Makyty a.s. v Púchove, že prevádzkový poriadok

mi neodovzdal, čím sa potvrdilo čo som pred súdom prehlásila, že nikdy som prevádzkový poriadok
neobdržala ani nevidela, ale podľa zmluvy som sa mala týmto riadiť. Ďalej sa nepravdivo uvádza, že
som tvrdila, že som si všimla absenciu prevádzkového poriadku až v rámci súdneho konania. Je to
prekrútenie mojej výpovede a uvedená len časť môjho vyjadrenia. Ja som však súdu uviedla, že až
v rámci súdneho konania som zistila rozdiel medzi nájomnou zmluvou, ktorú uzavrela moja matka a

tou, ktorú mi v čase provizória, pred navrhovateľom plánovaným predajom budovy Makyty priniesol k
podpisu pán C. a že v mojej zmluve absentuje v článku 3 bod 3 nasledovné : 3. Odovzdanie a prevzatie
prenajatých priestorov sa vykoná zápisnične. Zápisnica obsahuje skutočný stav prenajatých priestorov,
ktorú na znak súhlasu podpíšu obidve zmluvné strany a spolu s prevádzkovým poriadkom tvorí prílohu
tejto zmluvy. Prečo bol práve tento bod vynechaný z nájomnej zmluvy a ostatné články a body boli

ponechané?“ Žalobca podľa žalovanej úmyselne tento bod odstránil, lebo nebol vedel že v OD Makyta v
Žiline nebol dodržiavaný žiadny regulárny režim a zároveň je to dôkaz, že prevádzkový poriadok, podľa
ktorého mala priestory užívať, jej nebol úmyselne poskytnutý, čo okresný súd zatajil a nepriložil ku spisu
kópiu matkinej zmluvy, ktorú ona ako svedkyňa predložila sudkyni. Okrem nájomnej zmluvy, žalovaná
nepodpísala žiadnu zápisnicu ani odovzdávací protokol.

14. V odvolaní žalovaná uviedla, že po prečítaní „Rozsudku v mene SR, kde sa mi podsúva
údajné oboznámenie sa s prevádzkovým poriadkom som si pozorne prezrela a porovnala originál
mojej nájomnej zmluvy s navrhovateľom súdu zaslanou kópiu nájomnej zmluvy. Doteraz som toto
neporovnávala lebo som nemyslela, že by s originálom nájomnej zmluvy protistrana manipulovala.

Zistila som nasledovné šokujúce rozdiely. Moja kópia nájomnej zmluvy je v rohu prelepená páskou a
orazítkovaná razítkom spoločnosti Makyta. Na kópii ktorú navrhovateľ zaslal súdu je jasne vidno, že
zmluva bola rozopnutá. Na prednej aj zadnej strane chýba razítko Makyty a.s. Na zadnej strane je
dopísaný text s neznámym podpisom a čo ma šokovalo najviac, aj s mojim prehlasujem sfalšovaným
podpisom. Túto skutočnosť viem pred súdom dokázať.“ Na pojednávaní dňa 25.2.2016 bola žalobcovi

uložená povinnosť v lehote troch dní predložiť okresnému súdu prevádzkový poriadok objektu OD
Makyta, ktorého žalovaná mala byť nájomníčkou a predložiť zoznam navrhovaných svedkov. Žalobca
sa takticky vyjadril, že nemá k dispozícii prevádzkový poriadok, neuviedol žiadnych svedkov, t.j. ani
predavačky, ktoré by potvrdili, ako to v provizórnom režime fungovalo. Mená a adresy predavačiek
nepoznám, preto som ich nemohla dať predvolať, bola však prekvapená, že svedectvo predavačiek si

nevyžiadal okresný súd. Navrhla, „aby boli vypočuté aj predavačky, ktoré pôsobili v Makyte v roku
2013 a chodili zamykať tretie poschodie a vstup do Makyty z Národnej ulice. Taktiež je samozrejmé,
že Makyta musí mať v archíve množstvo zmlúv nájomníkov, ktorí v minulosti pôsobili na prvom aj na
druhom poschodí. Súčasťou ich nájomných zmlúv bol aj prevádzkový poriadok, ktorý platil v tom čase
a tento má určite navrhovateľ. Makyta a.s. však určite nemá žiadny prevádzkový poriadok, v ktorom

by sa uvádzalo, že predavačky uzatvárajú hlavný vchod o 18:00 a že ja sa musím 10- 15 minút pred
18:00 ukončiť svoju prácu, či jednanie s klientami, zbaliť sa a opustiť budovu. Nájomnú zmluvu s takýmto
prevádzkovým poriadkom by som nikdy nepodpísala. Až na základe vyjadrenia Makyty a.s. Puchov
zo dňa 29.2.2016, podľa ktorého nič nemajú a ani nevedia zabezpečiť prevádzkový poriadok, som sapokúšala dopátrať sa k nejakému. Mojej matke sa podarilo zohnať od bývalého pracovníka Makyty a.s.
kópiu tohto prevádzkového poriadku od bývalého zamestnanca Makyty, avšak len ako koncept. Tento
koncept som odovzdala sudkyni aj právnemu zástupcovi Makyty.“

15. Žalovaná zvýraznila v odvolaní, že v napadnutom rozsudku sa na jednej strane uvádza, že koncept
nebol súčasťou ani prílohou zmluvy a nemožno ho použiť ako dôkaz, ale na druhej strane okresný súd
opäť preferuje žalobcu, že vraj správne poukázal na to, že keď žalovaná okresnému súdu predložila
koncept s prevádzkovou dobou, ktorá bola dovtedy žalobcom zatajovaná, že vraj to preukazuje jej

vedomosť o prevádzkovej dobe v čase podpisu nájomnej zmluvy. „Ktorej prevádzkovej doby? Tej čo
platila, v čase, keď mala Makyta správcov, alebo tej provizórnej, v čase keď mi bola predložená upravená
nájomná zmluva? Zase je tu nejaká umelá konštrukcia v prospech navrhovateľa. Pritom je preukazné,
že od prvého pojednávania nikto zo zúčastnených strán nedokázal konkrétne uviesť prevádzkovú
dobu.“ Fakt, že prenajímateľ na základe nájomnej zmluvy bol povinný nájomcovi odovzdať prevádzkový
poriadok podľa článku VII. ods. 1. a toto neurobil, bolo prvé závažné pochybenie už v začiatkoch

nájomnom vzťahu. Prevádzkový poriadok žalovanej nemohol byť odovzdaný, lebo v tom čase žiadny
neplatil, nakoľko OD Makyta fungoval v provizórnom režime. Zo strany okresného súdu nebolo brané do
úvahy a ani spomenuté, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a žalovanej ako nájomcovi
bolo zatajené, že Makyta jedná o predaji nehnuteľnosti s majiteľom hotela Polom a že nájomný vzťah
z Makytou a.s. bude dočasný. Prehlásila, že nájomnú zmluvu neprevzala od štatutárneho orgánu

spoločnosti - predsedu predstavenstva Ing. M. Vidomana, ale jej ju priniesol pán Ing. I. C. zo správy
Makyty a.s. už podpísanú Ing. M. Vidomanom. Ing. Vidomana nikdy nevidela, nikdy sa s ním nestretla a
ako sám potvrdil vo svojom čestnom prehlásení: vykonal jediný úkon, a to podpis pripravenej Zmluvy o
nájme a pravdivo prehlásil, že všetky úkony spojené s komunikáciou s nájomníkmi vykonávajú poverení
zamestnanci spoločnosti. V tomto prípade to bol jediný človek Ing. I. C.. Upozornila „na nepravdivú

interpretáciu mojich slov zo strany súdu na strane 7, prvý odsek. Tvrdenie , že som vraj neoblomne trvala
na tom, že pán C. bol splnomocnený na podpis zmluvy je nezmysel. Nájomnú zmluvu som podpísala
22.3.2013,stým,ženájomnývzťahvniknedňom15.4.2013t.j.3týždnepopodpisenájomnejzmluvy.Až
keďsomsichcelavymaľovaťkanceláriuzistilasom,žedoODMakytasanedádostať,žesícemámkľúče
od zadného vchodu ale ten nie je prepojený s tretím poschodím a tým je pre mňa nedostupný.“ Zvolala

najskôr matke, ktorá mala v OD Makyta dlhodobý prenájom a tá ju po prvý krát oboznámila s provizórnym
fungovaním OD Makyta. Hneď volala a Ing. C. požiadala o nápravu, lebo na takýchto provizórnych
podmienkach sa nikdy nedohodli. Pán C. na základe jej požiadavky sľúbil nápravu. Dohodli sa, že zariadi
prechod cez prázdne druhé poschodie. Vedel aj, že dovtedy predmetnú kanceláriu užívať nebude. Pán
C. je stále zamestnanec Makyty Púchov, a preto je pre neho ťažké v tejto veci sa vyjadriť pravdivo. Pred

okresným súdom na otázku, či o tejto požiadavke jednal so žalovanou uviedol, že si nespomína, ale
nevylučuje. Žalovaná uviedla pána C. ako prvého svedka, myslela si, že jediného potrebného. Javil sa jej
ako solídny a čestný človek, lebo pri jednaní ešte pred začiatkom platnosti nájomnej zmluvy uznal, že je
neetické, aby sa predavačka s kľúčami postavila do dverí, kde sa jedná s klientom a vyzvala prítomných
aby skončili rokovanie a do 18:00 opustili budovu. „Prehlasujem, že pred druhým pojednávaním som

si ja a moja matka vypočula inštrukcie právneho zástupcu Makyty, ktorý kázal p. C. aby vypovedal, že
to nemohol sľúbiť a že ak som požadovala nápravu skutkového stavu v obchodnom dome Makyta, že
to neplatí, pokiaľ sa nespíše písomná dohoda. Nakoľko bol pán C. ku krivej výpovedi nútený, prosím
vážený súd aby bol pán Ing. I. C. opätovne a pod prísahou vypočutý. Verím, že mu svedomie nedovolí
aby v tejto veci opätovne poprel pravdu a krivo prisahal. Do pozornosti uvádzam aj fakt, že som nemala

najmenší dôvod držať si prázdne priestory a prenajať si na tej istej ulici ďalšiu kanceláriu. Túto kanceláriu
som si prenajala s úmyslom užívať ju dočasne, lebo som mala záujem o priestory v Makyte, ak by
nastalasľúbenánáprava.VMakytedlhodobopôsobilanielenmojamatka,aletamchodiliajjejpodriadení
poradcovia a bola tam naučená chodiť klientela spoločnosti, pre ktorú doteraz pracujeme. V rozsudku
vôbec neboli spomenuté všetky fakty, ktoré som uvádzala. Z mojich výpovedí sú v rozsudku vybrané

len čiastočné výňatky viet, čo účelovo skreslilo celý predmet sporu. Tvrdenia právnika Makyty a.s. boli
uvádzané ako jediná neomylná pravda a jeho požiadavky v plnom rozsahu preferované bez požiadavky
preukázať pravdivosť jeho tvrdení. Nesúhlasím s navrhovateľom uplatňovanou výškou žalovanej dlžnej
sumy, ktorú si navrhovateľ uplatňuje vo výške 655,30 eur s príslušenstvom a náhradu trov právneho
zastúpenia, nakoľko zmluvu nepokladám od samého začiatku za platnú a dokonca ako som už uviedla

s originálom nájomnej zmluvy bolo manipulované a bol tam doplnený text a sfalšovaný môj podpis.“
Žiadala, aby okresný súd v právnej veci „zrušil Rozsudok v merne SR zo dňa 31.3. 2016 a nájomnú
zmluvu vyhlásil za neplatnú.“16. K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Vyjadrenia žalovanej, že predmetná
nájomnázmluvajeneplatná,nebolipodloženéaniodôvodnené.Akovoveciokresnýsúdsprávneuviedol
v odôvodnení napadnutého rozsudku nebolo dôležité, či prevádzkový poriadok je súčasťou zmluvy

alebo nie, a jeho prípadná absencia nemôže byť dôvodom pre neplatenie dohodnutého nájomného.
Ďalej výroky žalovanej vzhľadom na osoby svedkov považoval právny zástupca žalobcu za nepravdivé
a účelové v snahe vyhnúť sa platobnej povinnosti, pričom uvedené potvrdzuje skutočnosť, že tieto
námietky žiadnym spôsobom žalovaná nenamietla ani nespomenula na nariadených pojednávaniach.
Žalovanou napadnutý rozsudok žalobca považoval za správny, pretože vo veci okresný súd vykonané

dôkazy správne vyhodnotil, na základe nich dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré správne
vyhodnotil a rozsudok náležité odôvodnil. Žalobca zotrval na svojich doterajších písomných, ale aj
ústnych vyjadreniach prednesených priamo na pojednávaniach Okresného súdu Žilina v právnej
veci sp.zn. 18Cb/62/2015. Napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 18Cb/62/2015 zo dňa
31.03.2016 považoval za správny a náležite odôvodnený, vzhľadom k čomu žalobca navrhol, aby
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanú

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote.

17. Krajský súd umožnil žalovanej vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu, k písomnému
vyjadreniu však nedošlo.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP,
§ 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

19. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania žalovanou, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 31.05.2016 (č.l. 131 spisu), v odvolacom
konaní bolo od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do
30.06.2016 (§ 473 CSP), čo vyplýva z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

23. Krajský súd uvádza, že za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z
titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli

zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím
dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkové rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa
08. októbra 2009, v zmysle ktorého „...Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov tak prvostupňového
súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu príslušnéhosúdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2Cdo 170/2015, v zmysle ktorého „...pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu
rozhodnutiasúduprvéhostupňa,takodvolacísúdsavzásademôžeobmedziťnaprevzatieodôvodnenia

nižšieho súdu“ a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla
2012, podľa ktorého „odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon,
ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa
a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.

24. Žalovaná v rámci podaného odvolania namietala závery okresného súdu, tak v skutkovej rovine ako
i v rovine právneho hodnotenia. Vyčítala okresnému súdu, že povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy
prisúdil iba žalovanej a práva iba prenajímateľovi a nebral do úvahy, že OD MAKYTA v Žiline fungoval
bez správcu a v provizórnom režime, že tvrdenia žalobcu boli brané ako jediná pravda, bez potreby
dokazovania. Právnik, ktorý zastupoval žalobcu, nemal vôbec vedomosť, ako fungoval OD Makyta,
nevedel ani, ako sa dalo vchádzať a vychádzať z obchodného domu a zároveň poukázal na tvrdenie,

ktoré malo byť vykonštruované, že pred pojednávaním predložila nejaké listiny svedkovi. Zvýraznila, že
vyhodnotenie okresného súdu, že svedok je nehodnoverný, z dôvodu, že si tyká a že sa poznajú so
žalovanou, nemôže byť dôvodom záveru prijatého okresným súdom o nehodnovernosti predmetného
svedka. V súvislosti s touto argumentáciou žalovanej v odvolaní sa odvolací súd dôsledne oboznámil
so závermi súdu prvého stupňa, ktorý podľa odôvodnenia vyhodnocoval tak tvrdenia žalobcu, ako i

tvrdenia žalovanej v rovnakej miere a tak isto i nimi produkované dôkazy. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné prijať záver, ktorý konštatovala žalovaná v odvolaní o nerovnakom prístupe
okresného súdu k vyhodnoteniu zmluvných záväzkov sporových strán vyplývajúcich z predloženej
zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22.03.2013. Z obsahu celého spisového materiálu krajský
súd konštatuje, že žalovanej bol zo strany súdu prvého stupňa vytvorený dostatočný priestor na to, aby

mohla produkovať dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení v rámci uplatnenej obrany. Ak okresný súd
na záver dokazovania konštatoval úspech žalobcu na základe dôkaznej situácie, vyplývajúcej z obsahu
spisu, tak takýto záver nie je možné pričítať na ťarchu okresného súdu. Preto krajský súd na tomto
mieste len pripomína podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 37/2001, že
právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto

právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka.

25. Pokiaľ žalovaná v rámci podaného odvolania namietala, že okresný súd nevypočul svedka, bývalého
správcu pána Obešlu, ku ktorému nevedela uviesť bližšie údaje, len to, že ako o dlhoročnom správcovi
musel mať k dispozícii údaje žalobca, ale okresný súd ho nepovažoval za potrebné predvolať a

ani nebolo vyhovené jej návrhu na predvolanie predavačiek z Makyty, tak krajský súd uvádza, že
z zhodnotenia celého priebehu prvostupňového konania, postupu okresného súdu, ktorým nebolo
vyhovené návrhom na takéto dokazovanie, čo bolo namietané žalovanou, nebolo možné konštatovať
porušenie procesných práv žalovanej, pričom sa akcentuje, ak aj súd v priebehu konania nevykoná
všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, tak

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP (účinného k momentu
rozhodnutia okresného súdu) nie je prípustné, lebo takýto postup nemožno považovať za odňatie
možnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,ktoréúčastnícimohliuplatniť
a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Toto základné právo účastníka konania
nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a

uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu
konania. Podľa judikátu R 37/1993 nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom, nie je postup, ktorým
súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vo väzbe na okresným súdom ustálený
skutkový stav veci a z neho vyvodené závery, v zmysle ktorých primárne skonštatoval existenciu
prevádzkového poriadku v čase uzavretia zmluvy, oboznámenie sa s ním žalovanou a nepreukázanie

obmedzenia v rámci nájomnej zmluvy potom konštatuje, že práve vzhľadom na tieto skutočnosti,
v konečnom dôsledku pre prijatie záverov súdu prvého stupňa nebolo potrebné vykonanie ďalších
dôkazov. Len pre úplnosť krajský súd na tomto mieste pripomína závery okresného súdu, v zmysle
ktorých „Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že nebola oboznámená s prevádzkovým poriadkom, hoci podľa
zmluvy bola, súd zdôrazňuje, že odporkyňa zmluvu dobrovoľne podpísala, a predsa pokiaľ s niečím

nesúhlasila alebo ak neboli splnené nejaké povinnosti pri podpise zmluvy, ako tvrdí, nemusela predsa
zmluvu podpisovať. Zmluvu podpisovala ako živnostníčka, teda ako podnikateľský subjekt a bolo v jej
záujme riadne sa oboznámiť so zmluvou, či prevádzkovým poriadkom, a to ešte pred podpisom zmluvy.
Dokonca sama uviedla, že pri podnikaní robí so zmluvami, listinami a podniká v predmete finančnom,teda z predmetu jej podnikateľskej činnosti vyplýva, že by mala mať skúsenosti ohľadom uzatvárania
zmlúv, ich preštudovanie zmluvnými stranami pred podpismi, riadne oboznámenie so zmluvnými
podmienkami, a to o to viac, že koná s klientami - spotrebiteľmi, ktorí požívajú zvýšenú ochranu.

Napriek tomu ona ako zmluvná strana - nájomca chce tvrdiť pred súdom, že bola obmedzovaná a že
nebolaoboznámenásprevádzkovýmporiadkom,hocizmluvudobrovoľnepodpísalaavzmluvepotvrdila
prevádzkový poriadok a oboznámenie sa s ním. Svojím podpisom potvrdila zmluvné ustanovenia, ktoré
teraz popiera, pričom toto popiera až v tomto súdnom konaní začatom na základe žalobného návrhu
doručeného súdu dňa 27.07.2015, hoci zmluva bola podpísaná 22.03.2013 a faktúry boli vystavené tiež

v roku 2013“, ktoré závery v podanom odvolaní neboli relevantne žalovanou spochybnené a ku ktorým
nepodala žalovaná žiadne bližšie, resp. konkrétne vyjadrenie, vysvetlenie. Nemožno opomenúť, že „V
občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie
§ 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak

účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok
v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto
dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je

umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významnépodľahmotnéhoprávaprerozhodnutie.Zdôrazňujeodvolacísúd,že„...Napovinnosťtvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti
preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je

procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v
konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť
dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu)
konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy
riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd
podľa zistení odvolacieho súdu správne rozhodol, ak konštatoval na základe skutočností vyplývajúcich
zo spisu, že „...dospel k záveru, že bol prevádzkový poriadok, čo vyplýva nielen zo zmluvy, ale aj

z výsluchu svedkov, pričom predajná doba v pracovný deň bola do 18,00 hod. a v sobotu do 12,00
hod a prevádzková doba bola o 30 minút dlhšia, aby sa mohla urobiť závierka a uzatvoriť objekt. Súd
poukazuje na to, že odporkyňa nájomné nezaplatila v žiadnej čiastke, teda ani alikvotnú čiastku z
dôvodu prípadného ňou tvrdeného obmedzenia...“, preto odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

26. K hodnoteniu svedeckej výpovede svedka E. J. krajský súd uvádza, že pri hodnotení tejto svedeckej
výpovede, ani pri hodnotení ďalších svedeckých výpovedí nebolo zistené, že by okresný súd nezohľadnil
kritériá, ktoré vyplývajú zo zákonnej úpravy § 126 OSP (účinnej k momentu rozhodovania okresného
súdu). Vo vzťahu k vyhodnoteniu hodnovernosti výpovede predmetného svedka krajský súd poukazuje

naodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduazdôrazňuje,ževýpoveďpredmetnéhosvedka
tvorila len jeden z vykonaných dôkazov, pričom nešlo ani o hlavný, či jediný dôkaz vo veci. Nosnými
skutočnosťami v tomto prípade, ktoré boli posudzované, bola písomne uzavretá Zmluva o nájme
medzi účastníkmi konania, ako i ostatné listinné dôkazy, ktoré boli okresným súdom vyhodnocované a
nadväzne potom výpovede svedkov. Pokiaľ okresný súd vo svojom rozsudku vyhodnocoval výpoveď

predmetného svedka, tak poukázal na celú jeho výpoveď a posudzoval ju vo väzbe na ďalšie zistené
skutočnosti, a to najmä na dlhoročný vzťah so žalovanou, ako i na to, že dlhé roky spolu pracujú,
tykajú si navzájom i pred súdom a nemohol okresný súd prehliadnuť i zistenie, že komunikovali
spolu o predmete konania. Pre krajský súd ako súd odvolací, pri rozhodovaní o odvolacej námietke
žalovanej však bol nosný záver okresného súdu pri hodnotení dôkaznej sily tejto svedeckej výpovede,

v zmysle ktorého „...Taktiež si rozporoval ohľadom prevádzkového poriadku a prevádzkovej dohode,
keďže tvrdil, že poriadok bol súčasťou zmluvy a zároveň aj samostatná prevádzková dohoda, následne
uviedol, že boli pripravené dve tlačivá ako jeden dokument... Teda jeho výpoveď o tejto skutočnosti
bola značne zmätočná. Zároveň sa vyjadroval k predmetnej zmluve, hoci nebol jej účastníkom, nebolani prítomný pri jej uzavretí. Avšak potvrdil prevádzkovú dobu do 18,30 hod. s tým, že predavačky
museli robiť uzávierku, teda minimálne do 18,15 hod. boli na prevádzke. Zároveň však tvrdil, že
predavačky odchádzali už pred 18,00 hod., aby stihli autobus. Teda aj tu je zrejmý rozpor v jeho

výpovedi, keďže na jednej strane tvrdí zotrvanie predavačiek minimálne do 18,15 hod., o čom má
vedomosť, lebo minimálne 50x odtiaľ odchádzal po "záverečnej", ale na druhej strane tvrdí, že
odchádzali pred 18,00 hod. Zároveň svedok sa vyjadroval k zmluve s odporkyňou s tým, že nedostala
žiadny prevádzkový poriadok, avšak zmluva bola uzavretá v roku 2013 a on pracoval u navrhovateľa
iba cca 3 mesiace v roku 2009, teda jeho tvrdenia nie sú objektívne“ (č.l. 122 spisu). Pre úplnosť

a len podporne a primerane odvolací súd poukazuje i na právny názor vyslovený Ústavným súdom
Slovenskej republiky, že: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na
základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť
výpovedí spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy
jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi
sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k

vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdených účastníkov
konania (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp.zn. III. ÚS 276/2014-29).
Okresný súd v rámci vykonaného dokazovania podľa zistení odvolacieho súdu postupoval so závermi
predmetného Nálezu, z ktorého bolo odvolacím súdom citované a na dôvažok odvolací súd uvádza, že
výpoveď predmetného svedka, tak ako už odvolací súd konštatoval v tomto svojom rozhodnutí, nebola

spochybnená len vzhľadom na vzťah svedka k žalovanej, ale boli vyhodnocované skutočnosti, ktoré
sa týkali samotných skutkových okolnosti, pričom odvolací súd závery okresného súdu v tomto smere
citoval v tomto rozhodnutí.

27. Žalovaná v odvolaní uviedla, že okresný súd nepravdivo uviedol, že písomne potvrdila oboznámenie

sa s prevádzkovým poriadkom a že ide o vymyslenú, nepravdivú, ničím nepodloženú konštrukciu
(č.l. 132 spisu). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd konštatoval, že
žalovaná potvrdila oboznámenie sa s prevádzkovým poriadkom a v súvislosti s týmito svojimi závermi
vychádzal z predloženej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22.03.2013, v ktorej v čl. VIII. je
uvedené, že nájomca je oprávnený vstupovať do budovy tak, ako je uvedené v prevádzkovom poriadku

prenajímateľa,ženájomcajepovinnýdodržiavaťdohodnutúprevádzkovúaotváraciudobuaženájomca
ako aj iné osoby, u neho pracujúce, sú povinné uskutočňovať vstup alebo výstup tak, ako je uvedené
v prevádzkovom poriadku prenajímateľa. Zvýrazňuje odvolací súd, že tieto skutočnosti vyplývajú zo
samotného textu uzatvorenej Zmluvy o nájme. V rámci čl. IX. bod 5 zmluvy účastníci zmluvy výslovne
prehlásili, že táto zmluva bola napísaná slobodne, vážne zrozumiteľne, určite a bez nátlaku, čo potvrdili

svojimi podpismi. Napriek tejto odvolacej námietke žalovanej podľa zistení odvolacieho súdu potom
vzhľadom práve na citovaný čl. VIII. zmluvy o nájme, nemožno závery okresného súdu v tejto rovine
potom vyhodnotiť ako nesúladné so skutkovými okolnosťami, ktoré predsa vyplývajú priamo z písomnej
zmluvy. Navyše bolo nesporné, tak ako ustálil okresný súd, ktorú skutočnosť žalovaná v odvolaní ani
nenamietala, že pred podpisom zmluvy žalovaná si bola priestory obzrieť, a teda získala prehľad o

samotných priestoroch. Pred súdom prvého stupňa ďalej uviedla, ktoré skutočnosti sa premietli i do
odôvodnenianapadnutéhorozsudku,žeobmedzenievužívanízistilaažcca2týždnepouzavretízmluvy,
keď si chcela vymaľovať kanceláriu v sobotu poobede, avšak napriek tomu, takéto podľa nej existujúce
obmedzenie, prešla bez ďalšieho a vo vzťahu k žalobcovi ako zmluvnej strane nevykonala žiadne
úkony, ktorými by namietala a žiadala o odstránenie pre ňu nevyhovujúceho stavu - plnenia zo strany

žalobcu. Svedok Ing. C. uviedol, že prevádzkový poriadok bol umiestnený v predmetnom objekte, a teda
žalovanej bol k dispozícii k nahliadnutiu, bol jej k dispozícii aj pred uzavretím zmluvy, podmienky zmluvy
spoločne prešli pred jej podpisom a dokonca na vstupných dverách boli otváracie hodiny obchodného
domu. Ak žalovaná tieto skutočnosti v relevantnom období neriešila, resp. nevyjadrila svoj nesúhlas,
prípadne nezvolila postup, ktorým by uplatnila nároky z vád plnenia žalobcu, tak potom za skutkovej

situácie, tak ako bola ustálená okresným súdom a právne vyhodnotená, nebolo možné jej tvrdenia
považovať za také, ktoré by sa mali premietnuť do záveru okresného súdu, v zmysle ktorého by mal
žalobu zamietnuť. Je zrejmé, že okresný súd konštatoval, že samotný prevádzkový poriadok, teda jeho
prípadné neodovzdanie žalovanej bez ohľadu na to, či bol súčasťou zmluvy alebo nie, nebol tým nosným
dôvodom, pre ktorý by žalobu zamietol, keďže v zmluve bolo riadne uvedené a žalovanou odsúhlasené,

že bola s ním oboznámená. Je potrebné dať za pravdu okresnému súdu, podľa zistení odvolacieho
súdu, že v zmluve sa jednoznačne uvádza existencia prevádzkového poriadku a súhlas žalovanej s jeho
dodržiavanímčl.VIII.Podľaodvolaciehosúdu,argumentáciažalovanejvrovinepostupuokresnéhosúdu
vovzťahukžalovanoupredloženémukonceptuzmluvy,nepovažovalodvolacísúdzatakúargumentáciu,ktorá by mohla mať vplyv na správnosť nosných záverov okresného súdu, a to v spojení s poukazom na
písomne uzatvorenú zmluvu medzi účastníkmi konania a tiež samotné správanie žalovanej v priebehu
zmluvného vzťahu, kedy žalovaná relevantným spôsobom ňou tvrdené vady plnenia zo strany žalobcu v

relevantnom časovom úseku neuplatnila u žalobcu, ktoré skutočnosti zostali v konaní nespochybnené.

28. Ak žalovaná v rámci podaného odvolania zvýraznila, že jej „bolo zatajené, že sa Makyta jedná o
predaji nehnuteľnosti s majiteľom hotela Polom a že nájomný vzťah s Makytou a.s. bude dočasný“ (č.l.
133 spisu), tak uvedené skutočnosti v tomto štádiu konania vo väzbe na obranu žalovanej vo väzbe

k uplatnenému nároku žalobcu za situácie, keď v rozhodnom období nebola preukázaná zmena
vlastníctva, nemohli byť vyhodnotené tak, že by dokázali ovplyvniť závery súdu prvého stupňa, s ktorými
sa odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil.

29. V rámci podaného odvolania žalovaná navrhla opätovné vypočutie svedka Ing. C. s tým, že ho
žiadala vypočuť v rovine jej žiadosti o nápravu v rovine využitia predmetu nájmu, ktorú jej mal prisľúbiť.

Argumentovala tým, že „Nakoľko bol pán C. ku krivej výpovedi nútený, prosím vážený súd, aby bol pán
Ing. I. C. opätovne a pod prísahou vypočutý“ (č.l. 134 spisu), preto krajský súd uvádza, že vzhľadom
na túto argumentáciu žalovanej sa oboznámil s obsahom spisového materiálu a z výpovede svedka
Ing. C., ktorý vypovedal pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice dňa 25.02.2016 (č.l. 69 spisu)
a po poučení podľa § 126 OSP. Vzhľadom na uvedené zákonné poučenie svedka a argumentáciu

žalovanej v odvolaní, nebol dôvod, napriek tomu, že táto argumentácia žalovanej bola odvolacím
súdom dôsledne posúdená, na opätovné predvolanie tohto svedka, z dôvodov uvádzaných žalovanou
v odvolaní. Ak teda okresný súd vychádzal i z tejto svedeckej výpovede a ak svedok bol relevantne
poučený podľa § 126 OSP a pri hodnotení tejto výpovede potom vychádzal z jej vierohodnosti, s
prihliadnutím k tomu, aký mal vzťah svedok k účastníkom konania, k prejednávanej veci, tak takémuto

postupu okresného súdu nemožno vyčítať, že by nezohľadnil, aká bola rozumová a duševná úroveň
tohto svedka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedal
a ak potom dospel okresný súd k celkovému posúdeniu uvedených hľadísk a ustálil záver o pravdivosti,
či nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností, tak s takýmto postupom sa odvolací súd napriek
námietkam žalovanej stotožnil ako s vecne správnym. V priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k

výpovedi nielen svedka Ing. I. C., ale ani ostatných svedkov vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil tieto kritériá, stanovené
v § 126 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu). Krajský súd tiež konštatuje, že okresný
súd postupoval v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn.
3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommá
zhľadiskapravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.“Za

podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.11.2010,sp.zn.5Cdo218/2010,sktorýmsastotožnilavzmyslektorého„Obsahprávanaspravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

30. Vyčítala žalovaná v odvolaní okresnému súdu, že v rozsudku neboli spomenuté všetky fakty,
ktoré uvádzala a že sú z jej výpovedí vybraté len čiastočné výňatky viet, ktoré účelovo, podľa nej,
skreslili celý predmet sporu. Na základe vykonaného odvolacieho prieskumu sa odvolací súd nemoholstotožniť s týmito závermi žalovanej, má za to, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože okresný súd

sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel
ich účel ani význam. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť,
že dovolateľ s právnym názorom všeobecného súdu sa nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Krajský
súd tiež konštatuje, že stručnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v rovine niektorých prijatých

záverov okresným súdom netvorila nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd pre úplnosť,
vzhľadom na namietaný procesný postup okresného súdu opakovane konštatuje, že napadnutý
rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157
ods. 1, 2 OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu) a ktorý by nebolo možné považovať
za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-
právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého
procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a následného Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto
princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a
vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP),

a to spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami,
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak,

ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej
a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp.
posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s
takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho

rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia
vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale
aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté
okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z

odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

31. Podľa § 366 CSP (k momentu rozhodovania odvolacieho súdu), prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v
odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami a
listinnými dôkazmi, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaná ako odvolateľka nepoužila
v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formulovala v podanom odvolaní, ktoré sa týkali
argumentácie v rovine pripojených listín na č.l. 135 a nasl. spisu. Odvolací súd uvádza, že i pokiaľ by

listinné dôkazy pripojené žalovanou až v odvolacom konaní posúdil, tak relevantné bolo, že nielenže
sa týkali iného zmluvného vzťahu, ale čl. VIII. potvrdzoval existenciu prevádzkového poriadku, ktorú
žalovaná popierala. Uvedené argumenty žalovanej, uvádzané až v odvolaní a viažuce sa na ňou
pripojené listinné dôkazy až v odvolacom konaní, preto zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie
v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje

i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu v zmysle § 120 ods. 4 OSP v znení účinnom do
30.06.2016 (naposledy na č.l. 107 spisu), pričom žalovaná netvrdila ani nepreukázala v rámci podaného
odvolania, že by v štádiu konania pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúcesa uvedenej novej argumentácie, nemohla označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny právneho posúdenia veci, ale aj roviny skutkovej.

33. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i
krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného
súdu, tak v meritórnom výroku, ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods.
1, 2 CSP).

34. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého,
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý v súvislosti
s týmto konaním uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola priznaná plná
náhrada odvolacích trov.

35.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania

pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.