Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/232/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114231044
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114231044.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka

Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobkyne: K. W., R.. XX.X.XXXX, bývajúca v N., N.
XXXX/XX,zastúpenáJUDr.IgoromŠafrankom,advokátomAKvoSvidníku,Sovietskychhrdinov163/66,
proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
10C/403/2014-50 zo dňa 16.9.2015 takto:

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa19.10.2012 číslo zmluvy XXXXXXXXX uvedená vo Všeobecných obchodných
podmienkach bod 10 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tou spojenou, predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Ďalej žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 255,30 eur
na účet jej právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch tohto rozhodnutia
uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Žalobu odôvodnila tým, že zmluvu uzavrela za poplatok predstavujúci 90 % ročne, čo je v rozpore so
zásadou dobrých mravov. Úver jej totiž bol poskytnutý vo výške 350,- eur, splatný o 12 mesiacov za
poplatok 322,- eur. Žiadala o určenie, že zmluvná podmienka v predmetnej úverovej zmluve o tej časti
poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere a s tým spojenou administratívou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

2.Žalovanýnesúhlasilsožalobouaodmietol,žezmluvnápodmienka,ktorájeuvedenávzmluveoúvere,

o ktorej neprijateľnosti sa žalobkyňa domáha, je neprijateľnou. Poukázal na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady
93/13/EHS, podľa ktorého nemôže dôjsť k regulácii ceny, pričom cena je predmetom voľného pôsobenia
ponuky a dopytu. Bolo slobodnou vôľou spotrebiteľa prijať alebo neprijať určitú službu za ponúkanú
cenu. Z uvedeného vyplýva, že takéto podmienky nemôžu podliehať súdneho prieskumu, nakoľko sa
jedná o cenové dojednanie. Zároveň vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti.

3. Ďalej súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku uviedol, že účastníci konania uzavreli na formulári

vypracovanom žalovaným zmluvu o úvere, a to dňa 19.10.2012, na základe ktorej poskytol žalobkyni
úver v sume 350,- eur, ktorý sa zaviazala žalobkyňa zaplatiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške
322,- eur, teda celkovo sumu 672,- eur v 12 mesačných splátkach po 56,- eur, počnúc dňom 25.11.2012.
Ako vyplýva z bodu 10 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dlžník uznáva dlžnú sumu, vrátanepoplatku v celej výške na základe tejto zmluvy. Svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu a výšky tak ako je
uvedené v tejto zmluve a zaväzuje sa ju uhradiť v mesačných splátkach tak ako je to uvedené na prvej
strane zmluvy. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na

vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

4. Predmetná zmluva bola sčasti zo strany žalobkyne uhradená. Ďalej súd uviedol, že je nepochybné, že
úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 a
násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom k dátumu uzavretia zmluvy. Ďalej citoval v tejto súvislosti

ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3 a ods. 5 Občianskeho zákonníka. V danom prípade podľa bodu 10
Všeobecných obchodných podmienok žalovaného jedna tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok
a dve tretiny náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy. V
prípade žalobkyne teda úrok predstavoval 107,33 eur za jeden rok a administratívny poplatok 214,67
eur (61 % úveru). Administratívny poplatok predstavuje 61 % úveru a ako to vyplýva z VOP je za
spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa záveru, ktorý súd prvej inštancie prijal, požadovanie

úhradyadministratívnehopoplatkujeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou,keďžedodávateľvyžadujeod
spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri
poplatkuzospotrebiteľskéhoúverujetotižnevyhnutné,abysanímplatiloskutočnéplneniespotrebiteľovi
a v jeho záujme. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp.zn.
AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí

spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie
pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému
vedľajšiemu dojednaniu o cene. Preverenie úverovej spoľahlivosti a výšky úrokovej miery, ktorými banka
odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru, Vrchný krajinský súd odmietol
a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať

nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu
poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje
zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez
toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie. Súd dodáva, že tento záver si osvojil
aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 18Co/109/2011.

5. Dôvodná je žaloba o vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p..
Uvedená žaloba má opodstatnenie aj s poukazom na ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa
uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvnil alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

6. Súd dospel k záveru, že predmetná zmluvná podmienka má charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nakoľko vytvára hrubú nerovnováhu v postavení strán, kedy v podstate si žalovaný účtuje
sumu približne vo výške 61 % z poskytnutého úveru za nejasné, nezrozumiteľné a nešpecifikované

náklady, ktoré majú spočívať v jeho administratívnych nákladoch spojených so správou tohto úveru.
Takéto zmluvné dojednanie podľa súdu jednoznačne je neprijateľným a spotrebiteľ má vnútenú
povinnosť platiť za imaginárne služby, ktoré mu má poskytovať dodávateľ a ktoré v podstate sú
nevyhnutnou súčasťou správy každého úveru a nemôžu byť v žiadnom prípade účtované spotrebiteľovi
vo výške tak, ako to bolo v tomto prípade, teda vo výške, ktorá zodpovedá 61 % poskytnutého úveru.

Jednoznačne sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá zakladá hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, pričom v zmysle právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa má spotrebiteľ
právo na ochranu pred takýmito neprijateľnými podmienkami.

7. Súd poukázal aj na obdobné rozhodnutie toho istého súdu pod sp.zn. 11C/42/2012 ohľadom

rovnakého poskytovateľa úverov.

8. Pokiaľ sa týka námietok žalovaného, že v danom prípade nemôže byť preskúmavaná táto podmienka
z dôvodu, že ide o oblasť cenotvorby, ktorá je vylúčená z prieskumu v súdnom konaní, súd považoval zanutné uviesť, že sa nestotožňuje s týmito námietkami žalovaného, ktoré sú nedôvodné. Je nepochybné,
že v zmysle citovaných právnych predpisov je tu daná ochrana pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami aj pokiaľ sú tieto zakomponované do odplaty za poskytnutie úveru a v podstate by bolo

v rozpore s pravidlami logiky, ak by súd nemohol preskúmavať zmluvné podmienky a vyslovovať ich
neprijateľnosť, ak sú odplaty s tým spojené zahrnuté do nákladov úveru, čím by nebola daná akákoľvek
možnosť ochrany spotrebiteľa.

9.Pokiaľsatýkanámietkymiestnejnepríslušnosti,stoutosataktiežkonajúcisúdnestotožnilspoukazom

na ust. § 87 písm. f) O.s.p., podľa ktorého je príslušným popri všeobecnom súde odporcu aj súd, v
obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ pri sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobkyňa má bydlisko v
obvode konajúceho súdu, čím je daná miestna príslušnosť súdu pre rozhodovanie v tejto veci.

10. Výrok o trovách konania vyplynul z ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď súd priznal úspešnej žalobkyni právo
na náhradu trov konania vo výške 255,30 eur, a to za 3 úkony právnej služby pri hodnotení jedného

úkonu právnej služby vo výške 61,87 eur. V konaní bolo vykonané prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie žaloby a účasť na pojednávaní k čomu bolo treba pripočítať 2x režijný paušál po 8,04 eur za
úkony v roku 2014 a 8,39 eur za úkon v roku 2015, spolu je to suma 212,75 eur a po zvýšení o 20
% sadzby DPH vo výške 2,55 eur sú trovy právneho zastúpenia vo výške 255,30 eur. Súd nepriznal
ako neúčelné cestovné výdavky a náhradu za stratu času zo strany právneho zástupcu žalobkyne. Súd

poukázal na skutočnosť, že v obvode súdu pôsobí viac ako 100 advokátov, ktorí sa nepochybne venujú
aj oblasti ochrany spotrebiteľa, a preto nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy a zaťažovať
nimi neúspešnú stranu v prípade ak si osoba alebo účastník konania vyberie advokáta mimo obvodu
konajúceho súdu, pričom aj samotný žalobca má bydlisko v obvode konajúceho súdu. V takomto prípade
sa jedná o z neužitie práva na právnu pomoc, ak by súd zaviazal na znášanie takto zvýšených trov

právneho zastúpenia neúspešnú protistranu. Tieto náklady si môže žalobkyňa znášať na vlastný úkor,
čo je v súlade aj s rozhodnutím Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 736/2012.

11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol tento zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za

nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 a ust. § 167 ods. 2 O.s.p. Zároveň
uviedol, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť, je možno
považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
a teda je daný aj odvolací dôvod pre ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.. Žalovaný poprel právny status
žalobkyne ako spotrebiteľa. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany sa

dohodli v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právny vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako
nepomenovaná zmluva uzatvorená za účelom povolania. Prvostupňovú súd posúdil zmluvu ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, a preto vychádzal pri jej obsahu aj k nej prináležiacim náležitostiam, avšak
dotknutá zmluva predstavuje zmluvu, ktorá bola uzatvorená ako nepomenovaná, a preto je potrebné

pri jej posudzovaní vychádzať z náležitostí nepomenovanej zmluvy. Vzhľadom na to, že obligatórne
sa vyžaduje jedine dostatočné vymedzenie zmluvných strán a predmetu zmluvy, žalovaný má za to,
že v dotknutej zmluve o úvere je obsiahnuté všetko, čo je zákonom predpísané. Náležitosti by sa mali
ďalej posudzovať podľa tej zmluvy, ktorá je jej charakterovo najbližšia, a teda zmluvy o úvere, ktorá je
upravená v § 497 a násl. Obchodného zákonníka. V prípade Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX nešlo

teda typovo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a žalovaný mal nárok nielen na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného
poplatku, ktorý v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavoval v 1/3 dohodnutý
úrok a vo zvyšných 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tou spojenou. Taktiež rozdiel, ktorý spočíva v ustanoveniach medzi Občianskym a

Obchodným zákonníkom spočíva v dispozitívnych normách, ktoré upravujú možnosť na základe dohody
strán určiť úroky z omeškania, a preto tie v prípade ich výšky nie sú posudzované ako neprimerané.
Keďže Obchodný zákonníka aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka,
je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či

ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny
obchodný záväzkový vzťah. Slovenská práva úprava v oblasti spotrebiteľských úverov k účtovaniu
poplatkov výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky:
za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď. V prípadedefinície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú
okrem iného aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Taktiež Obchodný zákonník umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok

úveru a úroku. Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy, poukazuje žalovaný na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch - zákon č. 132/2013 Z.z.
účinný od 10.6.2013. Žalovaný zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť
poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9
ods. 10 novelizovaného zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž veriteľovi zakazuje požadovať

od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo
správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský
úver, a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo
poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až
§ 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou
úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca

explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp.
účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho
výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch
prípustný.Žalovanýžiada,abyodvolacísúdvoveciaplikovalrozhodnutieSúdnehodvoraEurópskejúnie
č. C-26/13 vo veci Árpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai/ OTOP Jelzálogbank Zrt zo dňa 30. 4. 2014

v spojení s dispozitívnym ust. § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca napáda poplatok za poskytnutie
peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že žalobca predovšetkým mieri na poplatok
ako taký. Ak teda žalobca namieta výšku odplatu za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov,
znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy

išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský
zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naproti tomu
si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora, ako inštančne
najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov Spolkovej republiky Nemecko, ktoré je

aktuálnejšie, ako žalobcom uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor
výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. Na základe
vyššie uvedených skutočností žalovaný mal za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo, a preto
nie je možné vydať finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté v súlade so zmluvou a všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru. Rovnako sa žalovaný nestotožňuje s výrokom, ktorým mu bola uložená

povinnosť zaplatiť trovy konania, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne, a
pretonároknaúhradutrovkonania,ktorýmábyťpriznanýstrane,ktorábolaúspešná,jevdanomprípade
predčasné aplikovať. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobkyne
zamietne, prípadne ho zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

12. Žalobkyňa sa na odvolanie žalobcu vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiťapriznaťjejnáhradutrovodvolaciehokonania.Úvodnánámietkažalovanéhosatýkaodňatiamu
možnostikonaťpredsúdomzdôvodunedostatočnéhoanepreskúmateľnéhoodôvodneniapredmetného
rozsudku. Tu žalobkyňa poznamenala, že súd odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol prehľadne, jasne
a zaoberal sa všetkými rozhodnými skutočnosťami. Je toho názoru, že žalovaným skoncipovaná zmluva

o úvere ako tzv. nepomenovaná zmluva jej nemôže zabrániť domôcť sa vyrovnania jej nerovného
postavenia voči veriteľovi. Žalovaný označí zmluvu ako úverovú a napriek tomu, že takýto typ zmluvy
pozná Obchodný zákonník, ju nazve ako nepomenovanú a pri svojich argumentoch odkazuje práve
na ustanovenia o zmluve o úvere v Obchodnom zákonníku. Táto vnútorná roztrieštenosť jeho názoru
úplne opomína fakt, že tu existuje osobitný predpis o spotrebiteľských úveroch, ktorý kladne presné a

nespochybniteľné nároky na dodávateľa pri koncipovaní zmluvy o úvere a je mu cudzia zmluvná voľnosť
Obchodného zákonníka, ktorý sa tým pádom nesmie použiť na posúdenie obsahu takejto zmluvy.
Ochrana spotrebiteľa pred svojvôľou veriteľa je obsiahnutá ako v § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
tak aj v § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. Žalovaná prístup ku spotrebiteľom prekračuje hranice zákonnosti,
konania s odbornou starostlivosťou a nie je v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľská úverová zmluva,

okrem neprijateľného administratívneho poplatku, je úžerná a neobsahuje náležitosti vyžadované zák. č.
129/2010 Z.z., a to napr. RPMN, priemernú RPMN, rozčlenenie mesačných splátok a preto je bezúročná
a bez poplatkov. To sú zákonom stanovené predpoklady, z ktorých plynie bezdôvodné obohatenie
žalovaného. Na nič z vyššie uvedeného žalovaný adekvátne nereaguje. Predmetnú úver je bezúčelový,čo je v zmluve o úvere jasne uvedené. Nepreskúmateľné tak nie je rozhodnutie súdu ako na to poukazuje
žalovaný, ale práve jeho odvolanie, pretože z neho nie je možné určiť, z čoho vyvodzuje presvedčenie,
že v tejto právnej veci nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Napriek tomu, že sám žalovaný považuje svoju

zmluvu, ktorú vytvoril, za nepomenovanú zmluvu, odkazuje na § 499 Obchodného zákonníka s tým, že
zákon povoľuje popri úrokoch dojednať poplatok za rezervovanie peňažných prostriedkov. Spoločnosť
Pohotovosť, s.r.o. podniká v oblasti poskytovania úverov, ale spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. si s ňou
výslovne nedojednala odplatu za dojednanie úveru, pretože takéto ustanovenie, ani jeho výška sa
v zmluve nenachádza. Poplatok vo výške 322,- eur sa skladá z 1/3 úroku a 2/3 administratívneho

poplatku. Teda žiadna odplata výslovne za rezervovanie finančných prostriedkov v zmluve neexistuje.
Na strane 3 odvolania žalovaný tvrdí, že ide o poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, čo
len potvrdzuje neurčitosť administratívneho poplatku. V tejto súvislosti žalobkyňa citovala ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka a dala do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-26/13
a jeho body 49, 50, 71 a 72. V bode 49 je text: Naproti tomu tak isto vzhľadom na povahu čl. 4
ods. 2 Smernice 93/13 ako výnimky a na požiadavku striktného výkladu tohto ustanovenia, ktorá z

toho vyplýva, zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto
ustanovenia sa musí chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju
ako také charakterizujú. V bode 50 sa uvádza: Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu
vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať
pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13. V bode 71 sa uvádza: Požiadavka

transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len
na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Pod bodom 72 sa uvádza text: Naopak, na
to,žeakobolouvedenévbode39tohtorozsudku,systémochranyzavedenýSmernicou93/13vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko.

Poplatok používaný žalovaným sa týka administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy a z vyššie uvedeného rozsudku je zrejmé, že poplatok s týmto účelom nie je možné považovať
za podmienku vymedzujúcu samotnú podstatu zmluvného vzťahu, t.j. že ide o vedľajší predmet zmluvy.
Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok, a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné

zistiť o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou
administratívou má dopad na neplatnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá
podľa jej názoru neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa Súdny dvor EÚ vyjadril
rozsudkom sp.zn . C-143/13 z 26.2.2015 takto: pod bodom 70 je uvedený text: Totiž, stále s výhradou
overenia týmto súdom niektoré okolnosti v spise zrejme naznačujú, že predmet sporu vo veci samej sa

netýka primeranosti medzi výškou tohto poplatku a kýmkoľvek plnením poskytnutým veriteľom, keďže sa
tvrdí, že neposkytuje nijaké skutočné plnenie, ktoré by mohlo predstavovať protihodnotu tohto poplatku,
takže otázka primeranosti tohto poplatku nemôže vzniknúť. V bode 71 sa uvádza text: Naopak, okolnosti
v spise, ktorý má Súdny dvor EÚ k dispozícii, nasvedčujú tomu, že spor vo veci samej sa zameriava
na otázku dôvodov, ktoré dotknuté podmienky odôvodňujú a osobitne na otázku, či tieto podmienky

musia byť, čo sa týka skutočností, že spotrebiteľovi ukladajú povinnosť zaplatenia vysokého poplatku,
ktorý má zabezpečiť splatenie úveru, zatiaľ čo sa tvrdí, že toto riziko je už zabezpečené hypotékou
a že banka výmenou za tento poplatok neposkytuje spotrebiteľovi skutočnú službu výhradne v jeho
záujme, považovaný za nekalé v zmysle čl. 3 Smernice 93/13. V bode 72 je text: Nakoniec je treba
uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté Súdnym dvorom

v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného predmetu
zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti, ceny alebo odmeny, nič to
nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich
prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd, že
nie sú formulované jasne a zrozumiteľne. V bodu 77 sa uvádza: Po druhé, čo sa týka podmienok,

ktoré upravujú „poplatok za riziko“, vznikla otázka, čo dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným
spôsobom dôvody odôvodňujúcu odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku, keďže sa spochybňuje
povinnosť veriteľa poskytnúť skutočnú protihodnotu za získanie uvedeného poplatku, okrem prevzatia
rizika nesplatenia úveru, ktoré je už údajne zabezpečené hypotékou. Nedostatok transparentnosti
uvedenia dôvodov odôvodňujúcich tieto podmienky v zmluvách dotknutých vo veci samej je okrem toho

zrejmé potvrdená skutočnosťou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku, že v predmetnej veci veriteľ
navrhol dlžníkom nahradiť označenie uvedených podmienok označením „poplatok za správu úveru“ bez
toho, aby zmenil ich obsah.13. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva
v tom, že si Pohotovosť nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani
len svojim okruhom, kedy cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť

ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok závisel na výške poskytnutého úveru. Pohotovosť
vôbec nevysvetľuje, prečo vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu ako od toho,
ktorému požičiava menej. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
5Co/219/2013 z 28. 8. 2014, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 11C/42/2012 z
13. 9. 2013, ktorým bol predmetný poplatok určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa

sa stotožňuje s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd v Banská
Bystrica svojim rozsudkom sp.zn. 14Co/321/2012 z 10. 9. 2013, podľa ktorého ustanovením § 53a
OZ sa do právneho poriadku zavádza, i keď nepriamo, precedentný charakter súdneho rozhodnutia v
spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci
na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z
ust. § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd

v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva
zo samotného rozhodnutia. Žalovanému nie je možné priznať právo na úroky, ktoré, ako sám uvádza
v zmluve, nemusia byť uvedené. Kogentné ust. § 9 ods. 2 písm. i) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a)
Zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza úplný opak, pretože zmluva, ktorá neobsahuje výšku ročnej
úrokovej sadzby, vedie k bezúročnosti a bez nákladovosti úveru, ako sankciu za nedodržanie povinnosti

veriteľa. Vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní ani nežiadala, napriek tomu to žalovaný na
4 strane svojho odvolania uvádza.

14. Odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. 7. 2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred
týmto dátumom, preto ide o právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov.
Niet žiadneho zákonného dôvodu prejednať odvolanie žalovaného podľa nových právnych predpisov.
S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie

žalovaného podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje,
ževpodmienkachprávnehoademokratickéhoštátumajúprávnenormypôsobiťzásadnedobudúcnosti.
Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl.
I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj
zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval

na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis
nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho
predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva
už nemôže ovplyvniť svoje práva nadobudnuté v minulosti. Odvolateľ naviac použil odvolacie dôvody v

zmysle Občianskeho súdneho poriadku a týmito odvolacími dôvodmi sa musel odvolací súd zaoberať,
pričom niektoré z nich už nie sú odvolacími dôvodmi podľa Civilného sporového poriadku. V zmysle
vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods.
2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací
súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku a na zdôraznenie správnosti uvádza ďalšie
dôvody:

16. Pokiaľ žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetná zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou, táto námietka neobstojí, pretože nie je pravdivé jeho tvrdenie v odvolaní, že by
úver bol poskytnutý na účel zamestnania či povolania, keďže evidentne zo zmluvy vyplýva, že tento bol
poskytnutý na iný účel. Z postavenia účastníkov tejto zmluvy evidentne vyplýva, že v prípade žalobkyne
ide o spotrebiteľa ako fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a v prípade žalovaného ide
o dodávateľa ako osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z toho pohľadu potom súd prvej inštancie správne skúmal
to, či uvedená spotrebiteľská zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhuv právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, konkrétne tú podmienku,
ktorú žalobkyňa namietala. Súd prvej inštancie správne poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu
Prešov č.k. 11C/42/2012-46, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.

5Co/219/2013-91 a v ktorom bolo určené, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 8.12.2010, číslo zmluvy XXXXXXXXX o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú
2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tou
spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom na strane žalovanej tu vystupovala
Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, teda išlo o toho istého žalovaného ako v tomto

konaní a so zreteľom na toto rozhodnutie platí ust. § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo
vo Všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými

spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd
uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

17. So zreteľom na toto ustanovenia potom platí, že takéto rozhodnutie rozširuje svoju pôsobnosť

na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z
uvedeného ustanovenia vyplýva pre žalovaného povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky,
ktorúsúdvakomkoľveksúdnomkonaníoznačilzaneprijateľnúaleboneprijateľnosťzmluvnejpodmienky
vyplýva zo samotného rozhodnutia.

18. So zreteľom na tieto dôvody i dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

19. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP. Odvolací súd poznamenáva, že žalovanému nedoručoval vyjadrenie žalobkyne, a to z

dôvodu, že meritom sporu je právna kvalifikácia inak náležite zisteného skutkového stavu veci (právna
otázka), ktorú nemohlo neposkytnutie možnosti k tzv. replike ovplyvniť, lebo súd na základe vyjadrenia
protistrany nedospel k inému záveru o zistenom skutkovom stave v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ani k
potrebejehoinéhoprávnehohodnotenia(NálezÚstavnéhosúduČRz16.2.2016sp.zn.III.ÚS1139/15).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).