Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 17, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/71/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112241819
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:1112241819.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Fondu na podporu vzdelávania, so sídlom
Bratislava, Panenská 29, IČO 47 245 531, zastúpeného AENEA Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Jozefská 3, IČO 35 951 125 proti žalovanému PhDr. O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., O. cesta XX/X, o
zaplatenie 264,18 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č.k. 13C/35/2013-670 zo dňa 21. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšku žaloby
žalobcu a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v tomto spore v poradí druhým, súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 214,- eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 19.10.2012
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšku žalobu žalobcu
zamietol /výrok II./ a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92,62 % voči
žalobcovi /výrok III./. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
na súde dňa 13.12.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.792,54 eur s 8,75% úrokom z

omeškania ročne zo sumy 5792,54 eura od 19.10.2012 do zaplatenia s odôvodnením, že žalovaný bol
v období rokov 2008 až 2012 členom Rady Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov (ďalej len
„Rady Fondu“). Členstvo v Rade Fondu bolo čestné a člen Rady Fondu nemohol byť zamestnancom
Fondu. Žalobca mal za to, že z charakteristiky funkcie člena Rady Fondu vyplýva, že ak člen Rady
Fondu vykonáva činnosť pre Fond, nie je oprávnený prijať odmenu za jej výkon. Uviedol, že žalobca
ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec uzatvorili dohody o vykonaní práce zo dňa 14.12.2009
s dohodnutou odmenou 132,09 eur, zo dňa 14.12.2009 s dohodnutou odmenou 3000,- eur, zo dňa

09.03.2010 s dohodnutou odmenou 132,09 eur, zo dňa 08.06.2010 s dohodnutou odmenou 132,09
eur, zo dňa 14.06.2010 s dohodnutou odmenou 2000,- eur, zo dňa 08.10.2010 s dohodnutou odmenou
132,09 eur, zo dňa 13.12.2010 s dohodnutou odmenou 132,09 eur a zo dňa 20.04.2011 s dohodnutou
odmenou 132,09 eur. Na základe predmetných dohôd vyplatil žalobca žalovanému finančné prostriedky
v sume 5.792,54 eur. Žalobca mal za to, že z obsahu dohôd vyplýva, že každé plnenie, ktoré žalovaný
Fondu na ich základe poskytol, jednoznačne súvisí s pôsobením žalovaného v Rade Fondu, a preto
žalovaný nebol oprávnený od žalobcu za tieto plnenia prijať odmenu, nakoľko výkon funkcie člena

Rady Fondu bol čestný. Tvrdil, že žalobca ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec a zároveň
člen Rady Fondu neboli oprávnení uzatvoriť dohodu o vykonaní práce v zmysle Zákonníka práce. Mal
za to, že tieto dohody o vykonaní práce boli uzavreté v rozpore so zákonom a preto sú s poukazom
na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Finančné prostriedky boli žalobcomžalovanému poukázané z titulu predmetných dohôd o vykonaní práce, a preto mal žalobca za to, že
finančné prostriedky boli žalobcom žalovanému vyplatené na základe absolútne neplatného právneho
úkonu, teda sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a je povinný žalobcovi prijaté plnenie

vrátiť podľa § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka.
2. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 13C/35/2013-366 zo dňa 29.01.2014 žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol a zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na odvolanie žalobcu proti predmetnému rozsudku tunajší
odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/409/2014-420 zo dňa 30.07.2014 rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej zamietavej časti o zaplatenie sumy 5.528,36 eura spolu s 8,75% ročným úrokom z
omeškania od 19.10.2012 do zaplatenia potvrdil a vo zvyšnej zamietavej časti o zaplatenie sumy
264,18 eura spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 19.10.2012 do zaplatenia rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyjadril záväzný právny názor, podľa
ktorého na posúdenie nárokov vyplývajúcich z neplatných dohôd o vykonaní práce je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanovenia § 451 až § 459 o bezdôvodnom obohatení.

Pričom synalagmatický záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatných
dohôd, ktorý vznikol medzi stranami sporu je potrebné posúdiť podľa § 457 Občianskeho zákonníka,
ktorý stanovuje, že ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Uvedený právny názor odvolacieho súdu bol v danej veci
relevantný len pokiaľ ide o tú časť žaloby, kde žalobca požadoval od žalovaného vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktoré mu vzniklo prijatím 7. odmeny 132,09 eur brutto (netto 107,- eur) vyplatenej dňa
15.12.2010 a 8. odmeny 132,09 eur brutto (netto 107,- eur) vyplatenej dňa 29.04.2011. V zostávajúcej
časti totiž žaloba žalobcu bola nedôvodná pre žalovaným vznesenú námietku premlčania, ktorú odvolací
súd považoval za dôvodnú.
3. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho konania zostala žaloba žalobcu o zaplatenie sumy

264,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 264,18 eur od 19.10.2012
do zaplatenia a náhrada trov konania. Súd prvej inštancie vykonal a doplnil dokazovanie, z ktorého,
že právny predchodca žalobcu (Pôžičkový fond pre začínajúcich pedagógov ďalej len „Fond“) uzavrel
so žalovaným podľa predmetu konania v zostávajúcej časti: - dňa 13.12.2010 Dohodu o vykonaní
práce, predmetom ktorej bolo pripraviť na zasadnutie dňa 15.12.2010 návrhy ako postupovať v prípade

poskytovania pôžičiek žiadateľom, ktorým nebola priznaná pôžička z nedostatku voľných finančných
prostriedkov v roku 2010 podľa jednotlivých krajov s dohodnutou odmenou 132,09 eura brutto (netto
107,- eur); odmena vyplatená v sume 107,- eur dňa 15.12.2010, - dňa 20.04.2011 Dohodu o vykonaní
práce, predmetom ktorej bolo pripraviť na zasadnutie dňa 29.04.2011 alternatívny návrh poskytovania
pôžičiek v roku 2011 v spolupráci s KŠÚ podľa potreby stabilizácie pedagógov v príslušných krajoch SR

s dohodnutou odmenou 132,09 eur brutto (netto 107,- eur); odmena vyplatená dňa 29.04.2011. Listom
zo dňa 02.10.2012 Fond vyzval žalovaného ako bývalého člena Rady Fondu v rokoch 2008-2011 o
vrátenie neoprávnene prijatých platieb v celkovej výške 7.272,62 eur v lehote 10 dní odo dňa doručenia
výzvy na účet Fondu. Žalovaný listom zo dňa 22.10.2012 oznámil Fondu, že s domnelou pohľadávkou
nesúhlasí, nakoľko svoje povinnosti ako člen Rady Fondu si plnil svedomite a zodpovedne. Uviedol, že

za obdobie členstva v Rade Fondu neprijal neoprávnene žiadnu odmenu. Odmeny za vykonané práce
vychádzali z platných dohôd, ktoré obsahovali konkrétne činnosti. Odmeny vychádzali z konkrétnych
splnených úloh a prác na základe dohody. Hospodárenie Fondu bolo počas celého obdobia v súlade so
všeobecnými záväznými predpismi, účtovná závierka bola každoročne potvrdená správou nezávislého
audítora, ktorá bola súčasťou každoročnej Výročnej správy Fondu. Výročná správa bola predkladaná

na rokovanie príslušného výboru NR SR, kde neboli zistené žiadne nesprávnosti, či pochybenia. Počas
konania v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 396/2012 Z. z. o Fonde na podporu vzdelávania bol Pôžičkový
fond pre začínajúcich pedagógov zrušený k 31.12.2012 a v zmysle § 23 ods. 2 citovaného zákona je
od 01.01.2013 jeho právnym nástupcom Fond na podporu vzdelávania, IČO: 47 245 531, so sídlom
Panenská č. 29, Bratislava. Žalovaný založil do spisu doklady, a to Podklad na poradu - poskytovanie

pôžičiek r. 2011 zo dňa 22.04.2011 a Riešenia neposkytnutia pôžičiek začínajúcim pedagógom z dôvodu
nedostatku voľných finančných prostriedkov - podklad na poradu zo dňa 10.12.2010. Ide o dokumenty
vytlačené z počítača žalovaného bez potvrdenia o ich prevzatí žalobcom, resp. relevantnou osobou
poverenou žalobcom. Tieto výstupy mali byť podľa tvrdenia žalovaného odovzdané riaditeľovi Fondu pre
začínajúcich pedagógov Ing. Ľubomírovi Zburínovi. Žalovaný pri svojom výsluchu na pojednávaniach

uviedol, že do funkcie člena rady fondu ho menoval minister. Jednotlivý členovia rady fondu boli
menovaní tak, aby boli zastúpené jednotlivé kraje Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že vykonával
18 rokov riaditeľa na rôznych stredných školách v Handlovej, získal dostatočnú prax, prehľad a rozhľad
v danej problematike a na základe takto získaných skúseností bol menovaný za Trenčiansky kraj doRady Fondu. Poukázal na to, že ak vykonával jednotlivé analýzy, vypracovával rôzne správy pre potreby
Fondu, bolo to vždy na zadanie riaditeľa Fondu, nad rámec jeho funkcie, na základe požiadaviek pre
riadne fungovanie Fondu. Z jednotlivých analýz malo vyplývať, ktorých pedagogických pracovníkov

treba podporiť, ktoré smery posilniť, aby bola zabezpečená kontinuita vzdelávacieho procesu a počet
jednotlivých pedagógov. Ak by dané analýzy nevypracovávali členovia Rady Fondu nad rámec výkonu
funkcie člena Rady, riaditeľ Fondu by bol nútený tieto analýzy zadávať externistom. Uviedol, že trh
práce sa mení, a preto je potrebné trhu práce prispôsobovať aj požiadavky na školstvo, nakoľko raz
je potrebné podporiť jeden predmet, inokedy druhý. Žiadateľov o pôžičku bolo veľa a bolo potrebné

vypracovať materiály, resp. kritériá pre pravidlá na prideľovanie jednotlivých pôžičiek. Materiály boli vždy
vypracovávané nad rámec výkonu funkcie. Pri príprave jednotlivých analýz bolo nutné spolupracovať
aj s inými inštitúciami, z ktorých informácii sa potom vychádzalo. Poukázal na to, že do takéhoto
systému práce a zadávania úloh nastúpil vymenovaním do funkcie a tento systém fungoval aj pred
jeho menovaním do funkcie člena Rady Fondu dlhodobo. Nepovažoval sa za zamestnanca Fondu, a
to ani pri dohodách o výkone práce. Uzatvárané dohody nepovažoval za dohody uzatvárané v rozpore

s príslušnými ustanoveniami zákona o PFZP. Z jeho strany išlo o dobromyseľné prijímanie odmeny za
vykonanú prácu. Ak by mali len tušenie, že môže dôjsť k rozporu, resp. spochybňovaniu zákonnosti
vyplácaných odmien, dohody by neuzatvárali, nakoľko nikto z nich nechcel prísť o dobré meno či dobrú
povesť. Robili to s čistým svedomím a nikdy nemal záujem obohatiť sa, vždy do školstva skôr veci
prinášal a nikdy neodnášal tak, ako všetci učitelia. Podotkol a poukázal na tú skutočnosť, že na prvom

zasadnutí Rady Fondu, kde boli oboznamovaní, čo budú robiť, aké práce by mali vykonávať a realizovať,
bolo im povedané, čo vykonávajú ako členovia Rady Fondu a čo sa od nás bude vyžadovať nad rámec,
a to na základe dohôd. Boli ubezpečení, že tieto dohody sú v poriadku, overené tak právnikom, ako aj
audítorom a aj v Národnej rade a nemôže dôjsť k žiadnemu porušeniu zákona. Poukázal na to, že všetci
pracovali aj v iných inštitúciách, kde mali svoje postavenie a zodpovednosť, a preto mali sami záujem

na tom, aby bol zákon dodržaný a nedošlo k jeho porušeniu. Išlo o osoby ako prednosta Krajského
školského úradu, dekani, prodekani, riaditelia základných škôl, ako aj pracovníci MŠ SR. Všetci títo
ľudia pracovali pre Fond mimo svoju pracovnú dobu a vždy v prospech spoločnosti a nad rámec výkonu
funkcie. Svoju prácu v rade fondu vykonával čestne s najlepším vedomím a svedomím. Postoj žalobcu
považoval za urážlivý, pre neho nepochopiteľný a poukázal na to, že ako člen Rady Fondu spoznal

vynikajúcich kolegov. V zmysle vyššie uvedeného žiadal, aby súd žalobu zamietol. Svedok Ing. H. R. vo
svoje výpovedi uviedol, že vo funkcii riaditeľa PFZP pôsobil od jeho vzniku v roku 2002, kedy ho poveril
vtedajší minister školstva vykonávaním správy Fondu. Ako riaditeľ Fondu pôsobil až do 31.3.2012,
kedy odišiel do dôchodku. Ku koncu roka 2002 bol schválený zákon č. 471/2002 Z. z. , ktorým bol
založený Pôžičkový fond pre začínajúcich pedagógov (ďalej len „PFZP“). PFZP pôsobil aj ako poradný

orgán pre ministerstvo, inštitúcie, a to aj v rámci legislatívneho procesu, kedy pripravoval potrebné
novely, opatrenia. Vzhľadom na uvedené bola potrebná pomoc členov Rady Fondu. PFZP fakticky začal
vykonávať činnosť až v roku 2004, keďže do uvedeného času neboli poskytnuté finančné prostriedky na
pôžičky. Vzhľadom na to, ako riaditeľ fondu od uvedenej doby pre potreby fondu zadával členom rady
fondu na základe dohody o vykonaní práce úlohy, ktorých predmetom bolo zabezpečovať štatistické

údaje, analýzy, sprostredkovať konzultácie s jednotlivými školami v rámci regiónov pre stabilizáciu
pedagogickýchzamestnancov.Predzačatímuzatváraniatakýchtodohôd,dohodymetodickykonzultoval
s právnym zástupcom a s audítorom. Právnym zástupcom PFZP bol v uvedenom období rovnaký právny
zástupca, ako je terajší právny zástupca žalobcu. V rámci konzultácií neboli vznesené žiadne námietky
proti uzatváraným dohodám o vykonávaní práce. Pri dohodách o vykonaní práce nejde o klasický

pracovno-právny vzťah, a preto členovia Rady Fondu neboli zamestnancami Fondu. Všetky materiály
sa vypracovávali k potrebám Fondu. V roku 2004 vláda schválila vklad do pôžičkového Fondu vo výške
350 mil. Sk z fondu národného majetku z výnosov z privatizácie. Celá uvedená čiastka bola rozdelená
a v ďalších rokoch sa mohli poskytovať pôžičky len z peňazí, ktoré sa vrátili z predošlých pôžičiek.
Vzhľadom na uvedené bolo v posledných rokoch ešte väčšia potreba analýz, štatistických údajov a

informáciítýkajúcichsastabilizáciepedagogickýchzamestnancom,keďžepôžičkovýfondbolneštátnym
účelovým fondom. Potvrdil riadne prevzatie prác na základe uzatváraných dohôd. Svedkyňa Mgr. S. F.
vo svojej výpovedi uviedla, že u právneho predchodcu navrhovateľa bola najprv členkou Rady Fondu,
neskôrpredsedníčkouRadyFondu.ŽalovanýpôsobilužalobcuakočlenRadyfonduvrovnakomobdobí.
K predmetu konania uviedla, že úlohy jednotlivým členom Rady Fondu na základe dohôd o vykonaní

práce zadával štatutárny orgán Fondu, Ing. R. a to podľa potrieb PFZP. Vždy išlo o úlohy zadávané
nad rámec funkcie čestného člena Rady Fondu. Týkali sa získavania štatistických podkladov z hľadiska
potrieb pedagogických zamestnancov tak, aby dochádzalo k stabilizácii začínajúcich pedagogických
zamestnancov na materských školách, ZŠ, SŠ a v prípade odporcu v regióne Trenčianskeho kraja. Vždyišlo o materiály podľa potrieb Rady Fondu, aby rada mohla vykonávať svoju rozhodovaciu právomoc.
Pokiaľ mala vedomosť, pri uzatváraní dohôd o vykonávaní práce, tieto boli vždy prerokované s právnym
zástupcom PFZP, ktorým bola vtedy rovnaká spoločnosť, ako je terajší právny zástupca navrhovateľa.

Uviedla, že čo sa týka žalovaného, nikdy neboli zaznamenané námietky proti jeho práci, materiály boli
vypracovávané na vysokej kvalitatívnej úrovni a v termínoch.
4. Uvedené zistené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 3 ods. 1, 9, § 4, § 5 ods. 4 zákona
č. 471/2002 Z. z. o pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov (ďalej len „zákon o PFZP“), podľa §
39, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013, § 10c nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne. Strany sporu zhodne
v konaní tvrdili, že žalobca uzavrel so žalovaným viaceré dohody o vykonaní práce v zmysle § 226 a
nasl. Zákonníka práce, pričom predmetom tohto konania sú už len 2 dohody, a to zo dňa 13.12.2010
Dohoda o vykonaní práce, predmetom ktorej bolo pripraviť na zasadnutie dňa 15.12.2010 návrhy ako
postupovať v prípade poskytovania pôžičiek žiadateľom, ktorým nebola priznaná pôžička z nedostatku

voľných finančných prostriedkov v roku 2010 podľa jednotlivých krajov s dohodnutou odmenou 132,09
eur brutto (netto 107,- eur), pričom odmena vo výške 107,- eur bola vyplatená dňa 15.12.2010 a
zo dňa 20.04.2011 Dohoda o vykonaní práce, predmetom ktorej bolo pripraviť na zasadnutie dňa
29.04.2011 alternatívny návrh poskytovania pôžičiek v roku 2011 v spolupráci s KŠÚ podľa potreby
stabilizácie pedagógov v príslušných krajoch SR s dohodnutou odmenou 132,09 eur brutto (netto 107,-

eur), pričom odmena vo výške 107,- eur bola vyplatená dňa 29.04.2011. Žalobca sa v spore domáhal
vydaniabezdôvodnéhoobohateniaodžalovanéhozdôvodu,žepovažujepredmetnéDohodyovykonaní
práce za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko ich obsah odporuje ustanoveniam §
3 ods. 9 a § 5 ods. 4 zákona č. 471/2002 Z. z. o Pôžičkovom fonde pre začínajúcich pedagógov.
Žalovaný na druhej strane rešpektujúc názor odvolacieho súdu o neplatnosti dohôd o vykonaní práce

poukázal na to, že ak žalobca nie je schopný vrátiť žalovanému jeho výkony (ktoré boli po ich odovzdaní
žalovaným žalobcovi upotrebené), resp. peňažnú náhradu za prijaté výkony vo výške ich ceny (2 x
132,09 eur), nemôže sa žalobca domáhať, aby žalovaný vrátil prijaté odmeny v uvedenej výške 2 x
132,09 eur. Súd prvej inštancie rešpektujúc záväzný právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého
sú predmetné dohody o vykonaní prác zo dňa 13.12.2010 a 20.04.2011 uzavreté medzi žalobcom a

žalovaným absolútne neplatné, aplikoval na posúdenie nárokov vyplývajúcich z neplatných dohôd o
vykonaní práce ustanovenia § 451 až § 459 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Pričom
synalagmatický záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatných dohôd
posúdil na základe vykonaného dokazovania a aj rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej
republiky v obdobných veciach tak, že práce, ktoré žalovaný na základe týchto dohôd vykonal, a to

Podklad na poradu - poskytovanie pôžičiek r. 2011 zo dňa 22.04.2011 a Riešenia neposkytnutia pôžičiek
začínajúcim pedagógom z dôvodu nedostatku voľných finančných prostriedkov - podklad na poradu zo
dňa 10.12.2010, sú činnosti, ktoré predstavujú plnenie povinností člena Rady Fondu a nie sú plnením
nad rámec funkcie vykonávanej žalovaným u žalobcu v danom období. Žalovanému sa v rámci konania
nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať, že tieto doklady aj riadne doručil žalobcovi, nakoľko

nedisponoval potvrdením o prijatí týchto dokladov od žalobcu. Ich prevzatie potvrdzoval len Ing. R.,
a to vo všeobecnej rovine, keď vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že všetky práce na základe
uzatváraných dohôd o vykonaní práce boli jednotlivými členmi rady Fondu riadne vykonané a jemu
odovzdané. No žiaden hodnoverný listinný dôkaz o tom predložený nebol. Keďže súd po doplnení
dokazovaniadospelkzáveru,žeprácevykonanéžalovanýmnazákladepredmetnýchdohôdsúčinnosti,

ktoré predstavujú plnenie povinností člena Rady Fondu, považoval súd ďalšie dokazovanie o tom, či
práce boli riadne odovzdané žalobcovi za bezpredmetné a nehospodárne, a preto návrhy na doplnenie
dokazovania výsluchom svedkov PhDr. V. a Ing. R. zamietol. Z dôvodu, že súd mal za to, že uvedené
práce vykonané žalovaným na základe týchto dohôd sú činnosti, ktoré predstavujú plnenie povinností
člena Rady Fondu, nepatrila žalovanému ako členovi Rady Fondu za ich výkon odmena, keďže táto

funkcia bola v uvedenom období vykonávaná čestne, t. j. bezodplatne. V zmysle § 458 ods. 1 OZ sa
musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením a ak to nie je dobre možné, najmä
preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. V danom prípade to
znamená, že len žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v rámci synalagmatického záväzku na vydanie
bezdôvodného obohatenia získané plnenie z neplatných dohôd. Žalovaný je teda povinný vrátiť 2 x 107,-

eur, ktoré mu boli reálne vyplatené na základe predmetných dohôd, a to suma 107,- eur dňa 15.12.2010
a suma 107,- eur dňa 29.04.2011. O inú sumu (odvedená daň z príjmu v sume 50,18 eur) sa žalovaný
bezdôvodneobohatiťnemohol,keďžetátosumanebolažalovanémuvyplatená,alebolazaplatenáštátu.
Žalobca si uplatnil voči žalovanému aj úrok z omeškania v zákonnej výške 8,75% ročne zo sumy 264,18eurod19.10.2012dozaplatenia,t.j.počnúcdňomnasledujúcimpomárnomuplynutí10dňovejlehotyna
dobrovoľné zaplatenie po doručení výzvy žalobcom žalovanému dňa 08.10.2012. Súd rovnako dospel
k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia v sume 214,- eur

odo dňa nasledujúceho po dni, kedy márne uplynula lehota na dobrovoľné zaplatenie bezdôvodného
obohatenia po doručení výzvy, t.j. odo dňa 19.10.2012. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 214,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 214,- eur
od 19.10.2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu vo zvyšku ako nedôvodnú
zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že
vo väčšej miere úspešnému žalovanému priznal nárok na nárok na náhradu trov celého konania podľa
pomeru úspechu a neúspechu, pričom úspech žalobcu je 3,69% (úspech žalobcu 214,- eur z 5.792,54
eur) a úspech žalovaného 96,31% (úspech žalovaného 5.788,85 eura z 5.792,54 eur), čo predstavuje
čistý úspech žalobcu v konaní 92,62% (96,31% - 3,69%= 92,62%).
6. Proti tomuto rozsudku do výroku II. o zamietnutí zvyšku svojej žaloby a do výroku III. o nároku na

náhradu trov konania podal včas odvolanie žalobca s odôvodnením, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tejto časti vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa neho súd prvej inštancie opomenul, že je potrebné rozlišovať osobu daňovníka a osobu
platiteľa dane. Nepriznaní nárok predstavuje sumu, ktorá bola poukázaná príslušnému orgánu žalobcom
v súlade s jeho zákonnými povinnosťami, a to za žalovaného a v jeho prospech. Žalobca má nárok na

vydanie všetkého o čo sa žalovaný obohatil, teda na všetko, čo musel vynaložiť na základe neplatných
dohôd o vykonaní práce, teda aj na sumu dane, ktorú v zmysle zákona plnil za žalovaného. Žalobca bol
len v pozícii platiteľa dane a mal zákonnú povinnosť vykonať zrážku dane príslušnému subjektu za a v
mene daňovníka, teda žalovaného. Žalobca má tak nárok aj na vrátenie sumy zaplatenej dane a to od
žalovaného. Mal mu tak byť priznaný celý uplatnený nárok a v tomto zmysle aj náhrada trov konania.

Navrhol preto, aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že mu
prizná aj sumu 50,18 eur s príslušným úrokom z omeškania alebo aby v napadnutej časti vo výrokoch
II. a III. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že podľa zákona o dani z príjmov je žalobca platiteľom dane,
ktorý je povinný zraziť preddavok na daň od daňovníka a túto odviesť správcovi dane. V zmysle zákona

aj platí, že ak zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, odviedol preddavky na daň vo vyššej sume, ako
bol povinný odviesť, a nemôže si o túto sumu znížiť odvod preddavkov na daň, požiada správcu dane o
vrátenie tejto sumy. Žalobca tak môže svoj nárok na vrátenie zrazeného preddavku na daň uplatňovať
voči správcovi dane. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

8. Žalobca k tomuto vyjadreniu žalovaného uviedol, že jeho argumentácia je v rozpore s § 454
Občianskeho zákonníka. Z tohto ustanovenia a z jeho aplikácie rozhodovacou praxou súdov vyplýva,
že ak určitý subjekt plnil za iného, má právo požadovať vrátenie plnenia iba od osoby, za ktorú sa plnilo
a nie od osoby, ktorej sa plnilo.
9. Žalovaný na toto vyjadrenie uviedol, že na svojej argumentácii z vyjadrenia k odvolaniu žalobcu

zotrváva.
10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 379 a
§ 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo
výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 214,- eur s
8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 19.10.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku /výrok I./ odvolaním napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozsudok súdu
prvej inštancie právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.
12. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí o zamietnutí žaloby žalobcu o zaplatenie sumy 50,18 eur s

príslušným úrokom z omeškania /výrok II. napadnutého rozsudku/ vzal do úvahy všetky skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri
rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový

stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom
rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva
nasledovné:13. Súd prvej inštancie správne usúdil, že suma 50,18 eur, ktorú žalobca odviedol ako preddavok na
daň z príjmu žalovaného príslušnému správcovi dane nie je bezdôvodným obohatením, ktoré by mal
žalovaný žalobcovi vydať podľa § 451 ods. 1, 2 a § 457 v spojení s § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Nejde o plnenie, ktoré by žalovaný dostal od žalovaného podľa neplatných dohôd o vykonaní práce
zo dňa 13.12.2010 a 20.04.2011, keď žalobca tieto sumy žalovanému nevyplatil spolu s odmenami
vyplatenými podľa týchto dohôd ale ich sám odviedol ako preddavok na daň z príjmu žalovaného
príslušnému správcovi dane.
14. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že tento nárok možno kvalifikovať ako

nároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniapodľa§454Občianskehozákonníka,tedaakobezdôvodné
obohatenie, ktoré žalovaný získal na úkor žalobcu tým, že žalobca za neho plnil to, čo podľa práva mal
plniť sám. Predpokladom vzniku tohto bezdôvodného obohatenia sú dve skutočnosti: 1. predovšetkým
musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt na základe svojej povinnosti plniť sám a 2. ten, kto plní za iného,
nemá sám povinnosť plniť. V tomto prípade nie je splnená už prvá z uvedených podmienok, teda že by
malo ísť o plnenie, ktoré mal žalovaný povinnosť plniť sám. Odvolací súd nespochybňuje argumentáciu

žalobcu v odvolaní, že podľa zákona o dani z príjmu je zamestnávateľ len v pozícii platiteľa dane, ktorý
má zákonnú povinnosť vykonať zrážku preddavku na daň a odviesť ju príslušnému subjektu, a to za a
v mene daňovníka, ktorým je zamestnanec. V tomto prípade ale o takýto prípad nejde, pretože dohody
o vykonaní práce, ktoré boli stranami sporu uzatvorené boli absolútne neplatnými právnymi úkonmi.
Medzi stranami nevznikol platne pracovnoprávny vzťah podľa dohody o vykonaní práce a plnenia, ktoré

žalobca odviedol príslušnému správcovi dane tak nemohli byť preddavkami na daň z príjmu, ktorý by bol
povinný platiť žalovaný ako zamestnanec zo svojho príjmu zo závislej činnosti a žalobca by bol povinný
ako zamestnávateľ ich od neho vybrať a za neho odviesť. Žalovaný preto nemá žiadnu právnu povinnosť
vydať tieto plnenia žalobcovi, pretože nejde o bezdôvodné obohatenie, ktoré by získal na jeho úkor.
15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu /výrok II./ je teda vecne

správne a v tomto zmysle potom obstojí aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného na
náhradu trov konania /výrok III./, keď žalovaný bol v tomto spore prevažne úspešnejší a pomer jeho
úspechu možno vyčísliť ako 92,62 %.
16. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).