Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 31, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/28/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216215803
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7216215803.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a

členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci žalobcu P. E. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v H.F. na Y. N. XX/B proti povinnému G. E. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v
H. na Y. X zastúpeného advokátkou JUDr. Marianou Lechmanovou so sídlom Advokátskej kancelárie
v Košiciach na Štúrovej 20 v konaní o zvýšenie, zníženie a zrušenie vyživovacej povinnosti o odvolaní
povinného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 15.11.2016 č.k. 24Pc 1/2016-68 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného za obdobie
od11.7.2016do28.2.2017aod1.3.2017zrušujevyživovaciupovinnosťpovinnéhovočižalobcoviurčenú

rozsudkom Okresného súdu Košice II z 23.1.2013 č.k. 41P 250/2012-38.

Povinný nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15.11.2016 č.k. 24Pc 1/2016-68 zamietol návrh žalobcu na zvýšenie
výživného a návrh povinného na zníženie výživného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti výroku rozsudku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného podal včas odvolanie povinný z

dôvodu podľa § 355 ods. 2 CSP, § 357 písm.d/ CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 365 ods. 1 písm.a/, b/, d/, e/,
f/, g/ a h/ a § 62 ods. 1 CMP. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný
stav veci. Uviedol, že návrh na zníženie výživného podal z dôvodu, že od 22.9.2015 je vedený na
úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie a je poberateľom dávky v hmotnej
núdzi 61,60 € mesačne. Nechcel ohroziť životné potreby syna pred dokončením strednej školy, preto
na výživné čerpal zo svojich úspor od septembra 2015 do júla 2016, kedy podal návrh. V súčasnosti
nie je schopný uhrádzať výživné pre syna vo výške 150 € mesačne, ktorý je už plnoletý a dokáže si

príležitostnými prácami na dohodu privyrobiť pre seba toľko peňazí, koľko potrebuje. Nestotožnil sa s
odôvodnením napadnutého rozsudku, že má objektívne predpoklady na to, aby si našiel zamestnanie,
prípadne aj brigádnicky, aby mohol prispievať na výživu svojho syna vo výške podľa jeho reálnych a
primeraných potrieb. Vytkol konajúcemu súdu, že nevzal do úvahy jeho zdravotný stav, ktorý nie je
najlepší a v dôsledku toho je často práceneschopný. Aj v prípade, ak by si dokázal nájsť zamestnanie,
jeho príjem bude z dôvodu zdravotného stavu a častých práceneschopností riadne znížený a nebude
schopný z neho uhrádzať výživné 150 € mesačne. Zdôraznil, že od poslednej úpravy výživného došlo k

podstatnej zmene pomerov na jeho strane, preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie a znížil výživné zo 150 € na 27,13 € mesačne od 11.7.2016 a zaviazal žalobcu nahradiť mu
trovyprávnehozastúpeniado3dníodprávoplatnostirozhodnutia.Alternatívnenavrhol,abyodvolacísúd
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie.3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že od 1.3.2017 nežiada od povinného žiadne výživné,
nakoľko už nie je študentom vysokej školy a od povinného nebude požadovať žiadne finančné plnenie

ani v budúcnosti.

4. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu navrhol, aby súd s účinnosťou od 1.3.2017 zrušil jeho
vyživovaciu povinnosť voči synovi.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na
zníženie výživného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým,
že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo

prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho
je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti o zamietnutí návrhu na zníženie výživného za obdobie
od 11.7.2016 do 28.2.2017 presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu
už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinný ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol

žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom za obdobie od 11.7.2017,
ako to žiadal v návrhu, do 28.2.2017. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na súde
prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom za
uvedené obdobie, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací
súd tiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne

zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne
nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej
inštancie obsahuje všetky náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka
vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie

nezákonným a nepreskúmateľným.

7. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že plnoletý syn povinného P.
pokračoval v príprave na budúce povolanie a rozširoval si svoje vzdelanie na Leteckej fakulte Technickej
univerzity v Košiciach v súlade s jeho ústavným právom zaručujúcim čl. 2 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie č. 209/1992 Zb.), podľa ktorého
nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie a čl. 42 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Vo vzťahu k odvolacej námietke povinného odvolací súd
dodáva, že na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča nemá vplyv nepravidelný príjem
z brigádnickej činnosti dieťaťa pripravujúceho sa na budúce povolanie dennou formou štúdia a tento

príjem zásadne nezbavuje rodičov vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu, pretože len málo zasahuje
do priemeru, z ktorej je táto povinnosť určená a slúži dieťaťu k dosiahnutiu len určitého prilepšenia a nie
na úhradu jeho základných osobných potrieb.

8. Odvolací súd zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je zákonnou

povinnosťou rodičov. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine zaradil majetkové pomery povinného
medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie
tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že
povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozujedosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa
tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv.
potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon v Slovenskej

republike nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v
ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§
62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože
sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, ale na pozícii adekvátnej svojim predstavám, a
preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo v doterajšej miere. Pre určenie

vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp. podnikaním alebo inou
zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie
jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými
nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej
úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča.
Častokrát totiž ochota rodiča plniť určitú výšku výživného pre svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné

náklady napríklad ani na mobilný telefón. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí,
ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu,
odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací
súd dôsledne vychádzajúc zo skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie a uvedených úvah
je toho presdvedčenia, že povinný vzhľadom na svoj vek (50 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti

získané prácou v zahraničí v pomerne lukratívnej oblasti (hudobník), bol schopný zabezpečiť si finančné
prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb minimálne v bežnom rozsahu, preto možno od neho
spravodlivo žiadať zabezpečenie rovnakého štandardu svojmu synovi formou výživného vo výške 150 €
mesačne. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné
prihliadať na potencionálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča v prípade,

ak mu v ich využití nebránia objektívne okolnosti, za ktoré však nemožno bez ďalšieho považovať
nezamestnanosť povinného trvajúcu od 22.9.2015 s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav (povinný
nepreukázal ohrozenie zdravotného stavu v súvislosti s výkonom práce) a pracovné skúsenosti a navyše
povinný, ktorý nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže sa bez obmedzenia uchádzať o
zamestnanie aj vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné

možnosti. Vo vzťahu k odvolacím námietkam povinného odvolací súd tiež poznamenáva, že jeho
argumentácia rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom
k vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi nevyvážene a dovoľuje záver, že subjektívne vnímanie
vlastnej životnej situácie povinnému bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb plnoletého
syna preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd dospel k presvedčeniu,

že pomery povinného sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako
aj v priebehu odvolacieho konania a tento záver umocňuje aj fakt, že povinný si svoje životné náklady
vedel zabezpečiť aj po tom, keď sa evidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie.

9. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1

CSP ako vecne správny vo výroku o zamietnutí návrhu povinného na zníženie výživného za obdobie
od 11.7.2016, kedy podal návrh na zníženie výživného do 28.2.2017 a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia len doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd na základe nepochybného vyjadrenia žalobcu, že od 1.3.2017 prestal byť študentom

Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach a od toho dňa nežiada výživné, zrušil vyživovaciu
povinnosť povinného voči žalobcovi určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II z 23.1.2013 č.k. 41P
250/2012-38 dňom 1.3.2017 (návrh na zníženie výživného subsumuje návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosti) a dodáva, že pokiaľ bolo plnenie vyživovacej povinnosti určené súdnym rozhodnutím, je vždy
potrebné rovnakým spôsobom túto povinnosť zrušiť.

11. Odvolací súd nepriznal povinnému nárok na náhradu trov konania, pretože v mimosporových
konaniach platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní
platil (§ 49 CMP), každý z účastníkov si teda sám znáša trovy (§ 52 CMP) a s ohľadom na okolnosti
prípadu by nebolo spravodlivé náhradu trov konania priznať (§ 55 CMP).

12. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanieniejeprípustnéprotirozsudku,ktorýmsavyslovilo,žesamanželstvorozvádza,žejeneplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.