Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812213260
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho

a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35724803, zastúpeného advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, proti žalovaným 1/ C.
N., bývajúcemu v C., 2/ K. N., bývajúcej v C., o zaplatenie 2 659,61 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 C 13/2013, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. októbra 2013 sp. zn. 11
Co 83/2013 a rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z 10. apríla 2013 č.k. 11 C 13/2013-71, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 10. apríla 2013 č.k. 11 C 13/2013-71 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaným bola uložená povinnosť zaplatiť mu do 15 dní 2 659,61
€ s príslušenstvom špecifikovaným v žalobe. V odôvodnení uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu
(GE Money, a.s.) a žalovaný 1/ uzatvorili 2. októbra 2008 zmluvu o úvere. Úver, ktorý bol poskytnutý
vo výške 1 659,70 €, mal byť splácaný v mesačných splátkach po 40,93 €. Vzhľadom na neplnenie

podmienok splácania úveru bola 21. januára 2011 uzatvorená „Dohoda o splátkovom kalendári a uznaní
záväzku“ (ďalej len „Dohoda“), v ktorej žalovaný 1/ a žalovaná 2/ uznali čo do právneho dôvodu a výšky
záväzok voči žalobcovi a vyhlásili, že majú vedomosť o premlčaní dlhu. Súd prvého stupňa považoval
predmetnú zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a konštatoval, že k uznaniu dlhu žalovanými došlo
v čase, keď dlh ešte nebol premlčaný - premlčacia doba začala v danom prípade plynúť 10. marca 2009
a pri všeobecnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka) uplynula 10. marca 2012. K uznaniu
záväzku žalovanými došlo v písomnej forme, a to na takom žalobcom vopred pripravenom tlačive, názov,

formulácie a obsah ktorého môže bežného spotrebiteľa zmiasť do tej miery, že si ani neuvedomuje
právne následky tohto úkonu. So zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu Dohody,
dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalovaní neuznali dlh tak, ako to predpokladá § 558 Občianskeho
zákonníka. V nadväznosti na to konštatoval, že vzhľadom na uplynutie premlčacej doby 10. marca 2012
apodaniežalobynasúde20.novembra2012trebaprihliadnuťnaúčinnevznesenúnámietkupremlčania
a v dôsledku toho žalobu zamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 83/2013
napadnutýrozsudokpotvrdilakovecnesprávny(§219ods.1O.s.p.);rozhodoltiežotrováchodvolacieho
konania. Stotožnil sa s odvolacou námietkou žalobcu poukazujúcou na rozdielnosť podstaty a právnych
účinkov uznania práva (§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) a uznania dlhu (§ 558Občianskeho zákonníka), dospel ale k záveru, že či už Dohoda obsahovala prvý alebo druhý právny
úkon, je v každom prípade neplatná, lebo sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka). Tento záver vyvodil z toho, že dohoda má v názve „uznanie záväzku“ a v ďalšom texte

obsahuje formulácie týkajúce sa vedomosti žalovaného o premlčaní dlhu, nejde ale o uznanie dlhu.
Pritom § 558 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby uznanie dlhu v písomnej forme malo také textové
vyjadrenie, ktoré nevyvoláva pochybnosti o tom, že dlžník vie o premlčaní záväzku. Odvolací súd
považoval za rovnako významné to, že v predtlači Dohody sú pojmy a odborné výrazy používané v
oboch zákonných ustanoveniach (§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho

zákonníka), i keď ide o odlišné právne inštitúty a právne úkony s odlišnými právnymi účinkami. Takéto
formulácie v okolnostiach prejednávanej veci mohli na žalovaných pôsobiť mätúco. Ak žalobca sám,
využívajúc faktickú nerovnosť zmluvných strán, vyhotovil takúto Dohodu, konal v rozpore s dobrými
mravmi. Pokiaľ teda súd prvého stupňa nepriznal právne účinky Dohode a dospel k záveru o účinnom
vznesení námietky premlčania, rozhodol vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu
žalobcu napadol rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu mimoriadnym dovolaním, v ktorom
navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkol, že
nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere. Prehliadli, že zmluva o

úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), na ktorý
treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, kto sú účastníci tohto právneho
vzťahu. Ani zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov(ďalejlen„zákonč.258/2001Z.z.“),ktorýbolplatnýaúčinnývčaseuzatvoreniapredmetnej
zmluvy o úvere, neupravoval v tomto smere žiadnu výnimku. Rovnako v súčasnosti žiadne zákonné

ustanovenie zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa nezakladá možnosť voľby toho právneho režimu, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné
podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej podľa
§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka treba tento zákonník aplikovať pri riešení otázky premlčania,
ktorá je v ňom tiež upravená. V zmysle § 397 Obchodného zákonníka je všeobecná premlčacia doba

štyri roky. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania podal generálny prokurátor výklad a rozbor § 110 ods.
1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval inštitúty upravené v týchto
ustanoveniach a vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania práva a uznania dlhu.
Konštatoval, že Dohoda obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu a že
súdy v predmetnej veci neskúmali dôvodnosť vznesenej námietky premlčania v súvislostiach, ktoré sú

naznačené v mimoriadnom dovolaní. Napadnuté rozsudky založili na nesprávnej aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka, i keď právna úprava premlčania je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. V
dôsledku toho sú tieto rozsudky v rozpore s platným právom.

Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods.
1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods.
1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za
podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných vád konania majúcich
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.) prihliada najvyšší súd nielen v konaní
o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku uplatnené. Procesné vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. neboli v
mimoriadnom dovolaní uplatnené a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo.Generálny prokurátor namieta, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z napadnutých rozhodnutí vyplýva názor súdov, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“ zmluvy o
úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu
založeného touto zmluvou (i keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod). Generálny
prokurátor zastáva opačný názor a zdôrazňuje, že predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa
sú zmluvné podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere
uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka generálny prokurátor konštatuje, že
napriek „spotrebiteľskému charakteru“ úverovou zmluvou založeného vzťahu treba premlčanie práva

posudzovať podľa Obchodného zákonníka.

V súvislosti s posudzovaním, či námietka premlčania bola v preskúmavanej veci vznesená účinne,
vychádzal súd prvého stupňa z názoru, že Dohoda je absolútne neplatná (a preto nemala žiadne právne
účinky). Odvolací súd dospel k rovnakému názoru, pričom doplnil dôvody, so zreteľom na ktoré mal tiež

za to, že Dohoda je neplatná [sčasti vzhľadom na mätúce formulácie v nej obsiahnuté, ale predovšetkým
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka)]. V mimoriadnom dovolaní
generálny konštatoval, že Dohoda bolo vyhotovená „v písomnej forme, vyplýva z nej dôvod vzniku
pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub žalovaných dlh zaplatiť, čo má za následok, že záväzok trval
aj v čase uznania. Obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu“.

Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi mimoriadneho dovolania bolo potrebné vziať na
zreteľ, že podané mimoriadne dovolanie konštatuje (len), že Dohoda mala všetky predpísané náležitosti,
nespochybňuje však správnosť právneho záveru, podľa ktorého je Dohoda neplatná vzhľadom na jej
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka). Vo všeobecnosti pritom ale platí,

že aj taký právny úkon, ktorý má všetky zákonom vyžadované náležitosti, môže byť neplatný vtedy, keď
sa prieči dobrým mravom. Keďže správnosť právneho záveru o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t.j.
o jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená, najvyšší súd sa touto
otázkou nezaoberal.

Preskúmaním napadnutých rozhodnutí dospel najvyšší súd k záveru, že ich zrušením by sa nedosiahol
účel mimoriadneho dovolania. Pri zaujímaní tohto záveru vychádzal najvyšší súd z nasledovného:

Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o

úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho

premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a
účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie

najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku
zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať

alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie

Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor
navrhuje zrušiť.

Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b ods.
1 O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť

trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal
podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaní nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania omimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.