Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 22, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200091
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcov: 1/ Patryk Zabawa - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546, 2/
Q., bytom N. Poľská republika, 3/ V., bytom B. Poľská republika, 4/ W., bytom M. Poľská republika, 5/ V.,
bytom E., Poľská republika, všetci zast.: JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom advokátskej
kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom
Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu,
na odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. decembra 2014

č.k. 15Scud/1/2014-42, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. decembra 2014 č. k.
15Scud/1/2014-42 v časti zamietnutia žalôb žalobcu v 1. rade potvrdzuje.

Odvolania žalobcov v 2. rade, 4. rade a 5.rade odmieta.

Žalobcom v 1. rade, 2. rade, 4. rade a 5. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

V časti zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade
rozsudok Krajského súdu v Prešove 17. decembra 2014 č. k. 15Scud/1/2014-42 mení tak, že konanie
zastavuje.

Žalobcovi v 3. rade náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 46787-2/2013-BA z 18.12.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 1"- č.l. 12) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.")
v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov
č. 22835-21/2013-PO zo 14.08.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie", resp. „prvostupňový orgán") a administratívne odvolanie žalobcu v 1. rade

a žalobcu v 2. rade zamietla.

2. Rozhodnutím č. 46789-2/2013-BA z 18.12.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 2"- č.l. 12) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. vzmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov
č. 22835-27/2013-PO zo 14.08.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia a administratívne odvolanie
žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla.

3. Rozhodnutím č. 46790-2/2013-BA z 18.12.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie
č. 3"- č.l. 12) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v
zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov
č. 22835-28/2013-PO z 14.08.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia a administratívne odvolanie

žalobcu v 1. rade a žalobcu v 4. rade zamietla.

4.Rozhodnutímč.500800-3/2013-BAz25.11.2013(ďalejnaúčelyrozsudkulen„napadnutérozhodnutie
č. 4"- č.l. 12, napadnuté rozhodnutie č. 1, napadnuté rozhodnutie č. 2, napadnuté rozhodnutie č. 3 a
napadnuté rozhodnutie č. 4 ďalej na účely rozsudku aj „napadnuté rozhodnutia") žalovaná ako odvolací
orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.

potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č. 22839-25/2013-PO z 12.08.2013 vo veci
zániku sociálneho poistenia a administratívne odvolanie žalobcu v 1. rade a žalobcu v 5. rade zamietla.

5. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 14 ods.
1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutých rozhodnutiach

konštatovala, že žalobca v 2. rade bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec žalobcu
v 1. rade od 01.12.2012 do 31.08.2013, žalobca v 3. rade od 01.04.2011 do 30.04.2011, žalobca v 4.
rade od 01.05.2012 do 31.12.2012 a žalobca v 5. rade od 01.11.2011. Žalobca je zapísaný v registri
zamestnávateľov vedeného prvostupňovým orgánom od 01.02.2011.

6. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14 júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,
ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.
Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len

„vykonávacie nariadenie"), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

7. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s
charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,
ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

8. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS"),

že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských
samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.
V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly", resp. všeobecne „kontrola") so zameraním na

splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

9. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo

výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcov v 2., 3., 4. a 5. rade ako zamestnancov.10. V napadnutom rozhodnutí č. 1 žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na
základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 2. rade sa od 01.12.2012 vzťahuje slovenská

legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.12.2012 podľa
slovenskej legislatívy nevzniklo.

11. V napadnutom rozhodnutí č. 2 žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie

reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na
základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 3. rade sa od 01.04.2011 do 30.04.2011 vzťahuje
slovenská legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od
01.04.2011 do 30.04.2011 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

12. V napadnutom rozhodnutí č. 3 žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na
základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 4. rade sa od 01.05.2012 do 31.12.2012 vzťahuje
slovenská legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od

01.05.2012 do 31.12.2012 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

13. V napadnutom rozhodnutí č. 4 žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na
základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 5. rade sa od 01.11.2011 vzťahuje slovenská

legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že mu povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.11.2011 podľa
slovenskej legislatívy nevzniklo.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)
14. Proti rozhodnutiam žalovanej podal žalobca v 1. rade na Krajský súd v Prešove žaloby z 22.01.2014,
21.01.2014, 20.01.2014 a 17.01.2014.

Najmä brojil proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a porušeniu zásady
dvojinštančnosti konania. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to, že kontrola
vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola
vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky nepatrí kontrola výkonu

práce a pracovnoprávnych vzťahov.

15. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely
rozsudku len „príručka"), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k

právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území
nachádza registrované sídlo podnikania.

16. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo
svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj

vykonávacieho nariadenia.

B)
17. Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
15Scud/1/2014-31 z 26.11.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.") pripustil vstup osoby: G. do konania na strane žalobcu
(žalobca v 2. rade).Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
15Scud/2/2014-32 z 26.11.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup osoby: V. do konania
na strane žalobcu (žalobca v 3. rade).

Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
15Scud/3/2014-32 z 26.11.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup osoby: W. do konania
na strane žalobcu (žalobca v 4. rade).
Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.
15Scud/4/2014-30 z 26.11.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup osoby: V. do konania

na strane žalobcu (žalobca v 5. rade).

18. Uznesením vyhláseným na pojednávaní 17.12.2014 boli podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. veci vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 15Scud/1/2014,
15Scud/2/2014, 15Scud/3/2014 a 15Scud/4/2014spojené s tým, že sa budú spoločne prejednávať pod
sp. zn. 15Scud/1/2014.

19. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia a po vykonanom
pojednávaní žaloby žalobcu v 1. rade pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, vo vzťahu k žalobcom
v 2, 4. a 5. rade konanie zastavil, vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade napadnuté rozhodnutie č. 2 spolu
s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c) a d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na

ďalšie konanie, žalobcovi v 1., 2., 4. a 5. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi v 3. rade ich
náhradu priznal.

20. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia O.s.p, ktoré za žalobcu definujú fyzickú alebo

právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne
vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich
právach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne,
to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu
osobu. Žalobca v 1. rade okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého

rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z
tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

21. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca

v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že zák.
č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať
poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou

alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo
jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do
desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a
2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné,
ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči

fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.
Napadnutými rozhodnutiami vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry
žalobcu v 1. rade.

22.Zobsahužalôbjepodľanázorukrajskéhosúduevidentné,žežalobcav1.radenamietainéporušenie

svojich subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov.23. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná
ako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo
vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

24. Ani námietka žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je
podľa názoru krajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je
nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené
pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým orgánom a odvolacie konanie

tvoriajedencelok,pričomjenotorickyznámouskutočnosťou,žeprvostupňovéaodvolaciekonanietvoria
jeden celok. Podľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s cit. ustanovením a rozhodnutia
iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

25. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a
pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.

26. Vo vzťahu k žalobcom v 2., 3., 4. a 5.rade krajský súd v prvom rade skúmal, či boli žaloby podané
včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2., 3., 4. a 5. rade sa stali

účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení krajského súdu zo dňa 26.11.2014,
ktorými pripustil ich vstup do toho konania podľa § 92 ods.1 O.s.p. na strane žalobcu. Uznesenie súdu
o pripustení vstupu do konania nadobudlo právoplatnosť 18.12.2014.

27. Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom

stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej žalobca v 2.rade prevzal rozhodnutie žalovanej
dňa 07.01.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 07.03.2014.
Žalobca v 4. rade si rozhodnutie žalovanej prevzal osobne, čo vyplýva z doručenky priloženej k
rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá 07.01.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 07.03.2014.
Žalobcav5.radeprevzalrozhodnutiežalovanej10.12.2013osobne.Lehotanapodaniežalobyžalobcovi

5. rade uplynula 10.2.2014.
Vychádzajúczvyššieuvedenýchskutočnostísúdvovzťahukžalobcomv2.,4.a5.radekonaniezastavil
podľa § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že žaloby boli podané oneskorene.

28. Žalobca v 3.rade rozhodnutie žalovanej osobne neprevzal, čo vyplýva z doručenky pripojenej k

rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá 30.01.2014 inou osobou ako adresátom. Z ustanovenia § 212 zák.
č. 461/2003 Z.z. podľa krajského súdu je teda nesporné, že doručenie rozhodnutie, ktoré je určené do
vlastných rúk, a ktoré je prevzaté inou osobou ako adresátom je právne neúčinné.
Krajský súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie
doručovať žalobcovi v 3. rade ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia

dozvedel a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalobu žalobcu v 3. rade za podanú včas.

29. Krajský súd mal za to, že záver prvostupňového správneho orgánu, že nebolo preukázané, že
žalobca v 3. rade reálne vykonával činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto
nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, s

ktorým sa stotožnila aj žalovaná, za dostatočne preukázaný. Krajský súd mal za to, že napadnuté
rozhodnutie vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z
odôvodnenírozhodnutínevyplýva,akýmspôsobombolopreukázané,žežalobcav3.radereálnečinnosť
zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonával. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali
ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia,

akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť
svoju činnosť externe.

30.Podľakrajskéhosúduzčl.11ods.3a13ods.1a3základnéhonariadeniatedajednoznačnevyplýva,
že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú

legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo
vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto
podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli L. M., ani skutočnostisúvisiacesotázkoukdebolauzatvorenáväčšinazmlúvsklientmi,smiestomkdebolivykonávanéhlavné
finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie
skúmané neboli. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho

výkonu činností žalobcu v 3. rade ako zamestnanca.

31. Krajský súd mal za to, že doteraz vykonané dokazovanie je s poukazom na ustanovenia § 195
a 196 zák. č. 461/2003 Z.z. však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 3. rade
na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák.
č. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na
základe ktorých rozhodovala.

32. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v
3. rade zrušil napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho
orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

III.
Odvolanie žalobcov a žalovanej/stanoviská

A)
33. Vo včas podanom odvolaní z 21.01.2015 (č.l. 51) proti rozsudku krajského súdu žalobcovia v 1., 2., 4.

a 5. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadli výrok o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade a
zastavení konania voči žalobcom v 2., 4. a 5. rade a v zmysle § 205 O.s.p. uviedli ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods. 2 písm. d) O.s.p.] a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.

f) O.s.p.].

34. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:

- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu v 1. rade, najmä porušenie práva na
spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie
verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,
pričom žalobca namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie
za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,

- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti
konania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli
predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,
predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.
Týmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu

verejnej správy,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie
žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,
- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu
neobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,

z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa
dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,
žalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,
- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné
výkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva

činnosť,
- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,- závery prijaté konajúcim súdom vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobcu v 3. rade ako zamestnanca
o nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v
1. rade ako zamestnávateľa.

35. Odvolanie v časti týkajúcej sa žalobcov v 2., 4. a 5. rade bolo odôvodnené tým, že súd prvého
stupňa pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania nesprávne posúdil otázku (ne)zachovania lehoty
na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Podľa názoru žalobcov lehotu podľa § 250b ods. 1 O.s.p. nemožno počítať odo

dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníkov do konania, ale postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov
správneho konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí.

36. Žalobcovia poukázali na výslovné znenie § 250 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd aj bez návrhu
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté. Ak by sa mala lehota podľa § 250b ods. 1 O.s.p. počítať od pribratia

účastníka do konania, bolo by to výslovne uvedené v ustanovení § 250 ods. 1 O.s.p. Žaloby boli z
hľadiska účelnosti a rýchlosti podané len žalobcom v 1. rade, no v celom rozsahu aj v záujme a na
prospechostatnýchžalobcov,pričomjevtejtosúvislostipotrebnéuvažovaťajonerozlučnomprocesnom
spoločenstve.

37. Žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
žalobám žalobcov vyhovie a prisúdi každému žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho
konania.

38. Vo včas podanom odvolaní z 28.01.2015 (č.l. 54) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to

vo vzťahu k žalobám žalobcu v 3. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.].

39. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:
- napadnuté rozhodnutia boli podľa žalovanej vydané na základe dostatočne zisteného skutkového

stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,
pred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, pričom bolo
zistené, že kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri
nenachádzala,

- žalovaná zastáva názor, že aj za predpokladu, že by zamestnanci vykonávali činnosť mimo
registrovaného sídla žalobcu v 1. rade je nevyhnutné, aby boli splnené určité podmienky, v rámci
skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a
správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a
pod.,

- žalovaná zdôraznila, že pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla žalovaná
nepostupuje podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami
EÚ a z praktickej príručky, rovnako vychádzala z termínov, na základe ktorých je možné určiť
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe
prípadu Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06,

- hoci bol žalobca v 3. rade vyradený zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike, stále
podlieha poľskej legislatíve, a preto nie je možné hovoriť o jeho diskriminácii,
- pri vydávaní napadnutých rozhodnutí žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne vo
vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami EÚ,
- k nedoručeniu napadnutého rozhodnutia žalobcovi v 3. rade riadne (do vlastných rúk) žalovaná uviedla,

že v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. sa rozhodnutia vo veci zániku sociálneho poistenia nedoručujú do
vlastných rúk a na vykázanie ich doručenia postačuje doručiť rozhodnutia doporučene.

40. Žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobu žalobcu v 3. rade zamieta, resp. ak žaloba bola podaná oneskorene, konanie

o žalobe zastavil.

B)41. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 60) z 05.03.2015 označili žalobcovia odvolanie žalovanej za nedôvodné,
žalobcovia sa stotožnili s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na samotnú
žalobu, v zmysle ktorej vykonanie predmetných kontrol u žalobcu v 1. rade vzhľadom na povahu

činnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym
spôsobom nepostačuje.

42. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:
- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej

republiky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu
musí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,
- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje
do vlastných rúk.

43. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá

odvolaním žalovanej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

44. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 62) z 10.03.2015 vyplýva, že žalobcovia v odvolaní neuviedli také
námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých
rozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko

ku každej námietke žalobcu v 1. rade obsiahnutej v žalobe.

45. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:
- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia
jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol

povinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná
žalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní

žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,
- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v
súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,
- podľa názoru žalovanej každý zo žalobcov koná sám za seba, pričom ich procesné úkony sa posudzujú

samostatne, žalobcom v 2., 4. a 5. rade nebolo odopreté právo domáhať sa svojich práv súdnou cestou
v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa doručenia napadnutých rozhodnutí žalovanej, ak žalobcovia v
2., 4. a 5. rade svoje práva neuplatňovali prostredníctvom podania žaloby na súde, žalovaná má za to,
že neboli dotknutí na svojich právach, pretože tieto formou žaloby na súde nehájili.

46. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa žalobcu
v 1., 2., 4. a 5. rade potvrdil.

IV.

Prejudiciálne konanie

47. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únie Súdnemu dvoru bolo konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky uznesením z
28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/19/2015 prerušené.

48. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho

parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou
osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b ačlánku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením
č. 465/2012."

V.
Právne názory odvolacieho súdu

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)

v intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
vyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal
rozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku
ďalej len „O.s.p.") s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§

3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie žalobcu
v 1. rade nie je dôvodné, a preto výrok rozsudku krajského súdu o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade
a zastavenia konania vo vzťahu k žalobcom v 2., 4. a 5. rade postupom podľa§ 219 ods. 1 v spojení s
§ 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalovanej vo vzťahu k žalobcovi
3. rade je dôvodné, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že konanie v tejto časti zastavil.

50. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)

v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správneho
orgánu.

51. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho

prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolania proti
rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania napadnutého
rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných
kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne
preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade

príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. zanikli, resp. nevznikli.

52. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním
napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1.
rade aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej

týkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.
Týmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.

53. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,
že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na
ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv
žalobcu v 1.rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade.

54. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca v 1. rade svoje odvolanie oprel o odvolacie
dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, avšak
vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojich zamestnancov. Námietky o nezákonnosti kontroly

vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania, nepreukázaní registrovaného
miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami nie sú preto vo vzťahu k
porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.55. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie
je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.
So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby
aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak

môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.

56. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp. zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym
rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri
rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym

žalobcovým právam.

57. Žalobca v 1. rade v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na
spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej
správy na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania,

ako aj právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a
právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru
o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie
sú podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca v
1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného

poistenia zamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu
ako zamestnávateľa. Žalobcovi v 1. rade nebola napadnutými rozhodnutiami zakázaná podnikateľská
činnosť, ani právo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej
republiky. Ani tieto odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.

58. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že
žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov,
keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady
dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu
zákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie

krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Rovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti
konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie
uvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade
nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.

59. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v 1. rade si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok
Najvyššieho súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov
nevidí odvolací súd dôvod sa odchýliť:
„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne

hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie
práv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd

žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov."
Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie
krajského súdu v časti o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade.

60. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2., 4. a 5. rade, Najvyšší súd ako súd odvolací, dospel k záveru,
že ich odvolanie je potrebné odmietnuť.61. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len žalobcom a
nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len žalobcom z hľadiska
hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení zamestnancov ako pribratých

účastníkov v konaní. Pribratím účastníkov do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu. Žalobcovia v 2., 3., 4. a 5. rade, aj keď ich krajský súd za žalobcov označil, žaloby
nikdy nepodali. Do konania boli pribratí uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako
na pribratých účastníkov nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa
odvolací súd rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné

postavenie v konaní.
Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov
do konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na
postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý pribral
zamestnancov do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením

priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;

62. Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia napadnutého
rozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého rozhodnutia a ujme v
jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba pribratá do konania stáva aktívne
legitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva spochybniť zákonnosť rozsudku krajského
súdu.

Nakoľko majú žalobcovia v 2., 4. a 5. rade len postavenie pribratého účastníka konania a nie žalobcov,
nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1
písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie zamestnancov ako neprípustné odmietnuť a bližšie
sa ním nezaoberať.
Podľa § 103 O.s.p. v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za

ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

63. Krajský súd konanie voči žalobcom v 2., 4. a 5. rade podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu,

že žaloby boli podaná oneskorene, nakoľko žalobcovia v 2., 4. a 5. rade sa stali účastníkmi konania
až ich pribratím do konania na strane žalobcov uznesením krajského súdu podľa § 92 ods. 1 O.s.p.,
čo bolo po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Odvolací súd však považuje za nesporné,
že žalobcovia žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodali, čo predstavuje neodstrániteľnú
prekážku konania a je potrebné konanie voči zamestnancom žalobcu v 1. rade zastaviť. Zastavenie

konania nemožno s poukazom na tieto skutočnosti považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Vzhľadom na to, že krajský súd konanie voči žalobcom v 2., 4. a 5. rade zastavil (aj keď podľa § 250d
ods. 3 O.s.p), odvolací súd rozhodnutie krajského súdu v tejto časti s poukazom na § 219 ods. 1 v
spojení s § 246c ods. 1 potvrdil.

64. Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie č. 2 nebolo
doručené priamo adresátovi - žalobcovi v 3. rade, ale prevzala ho iná osoba. Krajský súd opätovne
neukladal žalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi v 3. rade, ale považoval ho za podané v
zákonom stanovenej lehote a na jeho základe napadnuté rozhodnutie č. 2 v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

65.Odvolacísúdsanestotožnilstýmtoprávnymposúdenímvecivovzťahukžalobcoviv3.rade.Žalobca
v 3. rade netvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil
jeho doručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemal vedomosť.

66.Akoužbolouvedenévyššie,zceléhopredloženéhospisovéhomateriálunevyplýva,žebyžalobcovia
v2.,3.,4.a5.radepodaližalobu,čiužsamialeboprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu.Ajnapriek
tomu, že krajský súd ich označoval ako žalobcov v 2., 3., 4. a 5. rade, ide stále o pribratých účastníkova kladné rozhodnutie krajského súdu o ich návrhu na vstup do konania na strane žalobcov podľa § 92
ods. 1 O.s.p., bezpochyby nenahrádza absenciu ich aktivity na podanie žaloby.

67. Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj vo vzťahu k V.i, ktorý žalobu na
preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku
konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.
Vzhľadom na to, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí nebola týmto zamestnancom
podané, nemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia

napadnutého rozhodnutia č. 2 a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p. zmeniť a konanie zastaviť.

68. K námietke žalobcu v 1. rade týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to,
že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to
najmä aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd

nedal odpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,

I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

69. Záverom považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o namietanej povinnosti doručovať
napadnuté rozhodnutia žalobcom do vlastných rúk. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej,
že v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu v 1. rade

nie je doručovanie do vlastných rúk povinné.
Podľa § 212 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rozhodnutie sa
účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia
a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,

b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,
c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) <. o uložení pokuty a penále,
d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.
Podľa § 178 ods. 1 O.s.p. v cit. znení do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...
8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
9. o uložení pokuty a penále,...

70.Zcitovanýchustanovenízák.č.461/2003Z.z.jezrejmé,žezákonrozlišujevrámcivecnejpôsobnosti
pobočky pojmy rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,
čo bolo aj predmetom prvostupňových a aj napadnutých rozhodnutí a ďalej rozhodovanie o poistnom a
o príspevku na starobné dôchodkové poistenie a rozhodovanie o uložení pokuty a penále.
Ustanovenie o doručovaní do vlastných rúk však pojednáva len o doručovaní rozhodnutia o poistnom

(napr. určenie jeho výšky) do vlastných rúk a nie o rozhodnutí o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia. Porovnaním týchto ustanovení je nutné uzavrieť, že ak by bolo povinnosťou prvostupňového
orgánu a žalovanej doručovať aj rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia do
vlastných rúk, musela by byť táto povinnosť v zákone priamo zakotvená. Vo svetle uvedeného považuje
odvolací súd preukázateľné doručenie rozhodnutia doporučene za účinné.

VI.71. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade neobsahuje
žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci
svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené v žalobách o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie
uplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal
s argumentmi žalobcu v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho
právnehoposúdeniadospelkzáveruopotrebezamietnutiažalôb.Odvolacísúdsastotožňujesozávermi

zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím priamo
dotknuté a jeho námietky dôvodné.

72. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovanej považuje vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade

(nesprávne označeného za žalobcu) za dôvodné, a to v časti týkajúcej sa nesprávneho procesného
postavenia v konaní a skutočnosti, že nepodal žalobu. Nakoľko dospel odvolací súd k záveru o potrebe
zmeny rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími
v odvolaní uvedenými argumentmi a námietkami.

73. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcov a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru
(sp. zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa
odchýliť, s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 220 O.s.p. s
oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku.

74. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §

250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

75. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §

250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcom v 1., 2., 4. a 5. rade
právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

76. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade zmenil odvolací

súd aj výrok o trovách konania tak, že tomuto žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania
nepriznal, pretože nebol v prvostupňovom konaní úspešný. Rovnako odvolací súd nepriznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani v tomto konaní žalobca v 3. rade úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).