Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 18, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/81/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201109
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7014201109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci
žalobcu: Marian Podracki - MAPO, s miestom podnikania v Turni nad Bodvou, Nová ulica č. 259/8,
IČO: 32 567 715, právne zast.: JUDr. Danielou Sokol, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kuzmányho
č. 57, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova č. 10, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 15. júla 2014, číslo: S/2014/02340-2.1,
O-247/2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. apríla 2016, č. k.
6S/113/2014-57, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. apríla 2016, č. k.
6S/113/2014-57, p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 151,58 eur
na účet JUDr. Daniely Sokol, advokátky žalobcu so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 57, a to do 15
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 28. apríla 2016, č. k.
6S/113/2014-57, postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného z 15. júla 2014, číslo: S/2014/02340-2.1, O-247/2014, ako
aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo 17. apríla 2014, Č.: 33/14/S, a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo 17. apríla 2014, Č.: 33/14/S, o uložení pokuty žalobcovi vo
výške 5.000,- eur podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene
a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“), a to za porušenie povinností

stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne, za
porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len
„zákon č. 82/2005 Z. z.“), keď žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24. októbra 2013
o 14:55 hod. závislú prácu fyzických osôb B. L., nar. XX. augusta XXXX a B. L., nar. XX. septembra
XXXX, obaja bytom v G. nad Z., K. č. XX/XX, a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa
osobitného predpisu.

Krajský súd postupoval v intenciách § 2 ods. 1, § 19 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z., § 2 ods. 2, §
3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., § 1 ods. 2 Zákonníka práce a § 3 ods. 1, 4, § 32 ods. 1 a § 46
Správnehoporiadku,akoajvzmysleprávnejúpravyustanovenejvdruhejhlavepiatejčastiObčianskehosúdnehoporiadku,upravujúcejrozhodovanieožalobáchprotirozhodnutiamsprávnychorgánovadospel
k záveru, že Inšpektorát práce Košice príslušný na rozhodnutie podľa zákona č. 125/2006 Z. z. v
prvom stupni a Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán v predmetnej veci nepostupovali

v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie
rozhodnutí, ich rozhodnutia považoval za predčasné. Zároveň uviedol, že správny orgán prvého stupňa
sa v konaní dopustil vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci, išlo o

preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt
s uložením peňažnej pokuty, bolo preto potrebné na danú vec aplikovať čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v zmysle ktorého každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Taktiež aj s poukazom na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo
147/2008, 6Sžo 51/2011) dôvodil, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní,
a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty
fyzických
osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy, a teda z tohto

hľadiska bolo potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Rovnako s poukazom
na článok 6 Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré
bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov konštatoval
potrebu aplikácie nasledovných zásad: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o
obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme

zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť
informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa
prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.

Krajský súd dospel k záveru, že Inšpektorát práce Košice ako aj žalovaný v preskúmavanej
veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania vychádzali výlučne z gramatického výkladu
uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a
nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom
zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Podľa názoru súdu z doposiaľ zadovážených

skutkových zistení plynúcich z administratívneho spisu nebolo možné ustáliť záver, že žalobca sa
dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 82/2005 Z. z.. Dodal, že prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom
ako zamestnávateľom musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti preukazujú, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24. októbra 2013 o

14:55 hod. závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX. augusta XXXX a p. B. L., nar. XX. septembra
XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Podľa názoru súdu
však z rozhodnutia žalovaného nebolo zrejmé, prečo považoval výkon práce menovaných fyzických
osôb za závislú prácu, keď neboli zistené skutočnosti, na základe ktorých sa menovaní na uvedenom
pracovisku nachádzali a ani to, pre ktorú konkrétnu osobu nejakú činnosť vykonávali. Vzhľadom na

absenciu správnej úvahy v tomto smere považoval súd rozhodnutie žalovaného v otázke zistenia
skutkového stavu a tiež aj pre nezrovnalosti, ktoré sa nachádzajú v protokole a vo vyjadrení žalobcu
za nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd mal ďalej preukázané, že prvostupňový správny orgán sa súčasne v konaní dopustil

takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť
jeho rozhodnutia, pričom nedostatok neodstránil ani žalovaný. Uviedol, že zákonodarca v ustanovení
§ 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút
za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 74 ods. 1 zákona č.

372/1990 Zb. o priestupku, vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti
obvinenéhozpriestupkumožnovecprejednaťlenvtedy,aksaodmietnedostaviťnaústnepojednávanie,
hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého
dôvodu. Z administratívneho spisu v danej veci nevyplývalo, že by správny orgán so žalobcom prejednalpriestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na
ústne pojednávanie, ba práve naopak, žalobcom navrhovaný výsluch fyzických osôb p. B., nar. XX.
augusta XXXX a p. B. L., nar. XX. septembra XXXX žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán

odmietli vykonať. Na túto vadu súd prihliadol z úradnej povinnosti, keďže mala za následok odňatie
práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.
augusta 2010, sp. zn. III. ÚS 231/2010-38, v odôvodnení ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval povinnosť nariadiť v administratívnom konaní ústne pojednávanie nielen v priestupkových

veciach, ale aj v konaniach o iných správnych deliktoch, osobitne za situácie, že účastník konania sa
takéhoto procesného postupu správneho orgánu legitímne domáha.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti, krajský súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutí oboch správnych
orgánov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ OSP.
Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celkovej sume 505,66 eur, a to titulom trov právneho

zastúpenia vo výške 435,66 eur a náhrady súdneho poplatku v sume 70,- eur.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie.

V dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP).

Uviedol, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že inšpektorát práce svoje závery ohľadom

porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods.
2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. oprel o dôkazy poskytujúce dostatočnú skutkovú oporu tvrdeniu o
využívanízávislejprácefyzickýchosôbp.B.,nar.XX.augustaXXXXap.B.L.,nar.XX.septembraXXXX
žalobcom bez založenia pracovnoprávneho vzťahu. Za tieto dôkazy predovšetkým označil „zoznam
kontrolovaných osôb“ a zápisnice o podaní informácie z 24. októbra 2014, z ktorých jasne vyplýva, že

„prácu pomocných robotníkov“ na stavbe: predajňa MAPO Lacný tovar, Turňa nad Bodvou, vykonávali
uvedené osoby pre zamestnávateľa „MAPO - Podracki W.“ a že tak činili od XX. októbra 2013 na základe
dohody s p. B., za odmenu vo výške
15,- eur / deň, resp. 2,5 eur / hod. Zároveň dodal, že skutočnosť, že osobou, s ktorou sa dotknuté osoby
dohodli na výkone práce, bol žalobca a nie jeho brat p. G. B., je pritom zrejmá aj zo stanoviska inšpektora

práce v dodatku č. 1 k protokolu z 18. novembra 2013, z ktorého vyplýva, že p. B. L., st. a p. B. L., ml.
pracovali v čase inšpekcie práce pre žalobcu, čo inšpektorom práce potvrdil aj prítomný otec žalobcu.

Ďalej žalovaný poukázal na to, že vo výpovediach dotknutých osôb nie je zmienka o tom, že by z ich
činnosti profitovala iná osoba - p. G. B., ktorý mal byť podľa vyjadrenia žalobcu, na základe darovacej

zmluvy z 15. októbra 2013, tou osobou, ktorá bola oprávnená realizovať úpravy a opravy predmetnej
nehnuteľnosti. Uvedenou darovacou zmluvou navyše žalobca začal operovať až po tom, ako mu bolo
porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania v protokole vytknuté, k podaniu návrhu na vklad tejto
zmluvy do katastra žalobca pristúpil až dňa 18. marca 2014, teda po tom, čo mu bolo doručené
oznámenie o začatí správneho konania. Povolenie vkladu zmluvy do katastra vyvoláva právne účinky v

prípade nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda v čase inšpekcie práce bol vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti, na ktorej vyššie uvedené osoby vykonávali prácu stavebných robotníkov, ešte
žalobca, pričom ak aj tento argumentoval prevedením stavby na inú osobu, je zjavné, že k samotnému
úkonu vedúcemu k zmene vlastníka pristúpil až pod nátlakom okolností, teda po začatí konania o uložení
pokuty. Darovacia zmluva predstavuje iba snahu žalobcu liberovať sa z porušenia povinnosti, ktoré bolo

predmetom jeho sankčného postihu.

Dodal, že ani tvrdenie žalobcu, že práve p. G. B. bol na základe darovacej zmluvy tou osobou, ktorej
pokyny mohli primäť dotknuté osoby k výkonu pracovnej činnosti, nemôže zmeniť právny pohľad na
vec. Je neprípustné limitovať nelegálne zamestnávanie spôsobom, ktorý predostrel žalobca, nakoľko

v takom prípade by orgán dozoru nemohol za porušenie tejto povinnosti sankcionovať napríklad taký
subjekt, ktorý v rozpore so zákonom (bez založenia pracovnoprávneho vzťahu) využíva závislú prácu
fyzickýchosôb,ktoréprenehovykonávajúnapr.upratovaciepráce,atozdôvodu,žetietoosobysúčinné
v priestoroch nehnuteľnosti, s ktorou tento subjekt nemá oprávnenie nakladať. Takýto výklad zákonazo strany žalobcu považuje žalovaný minimálne za nesprávny, ak nie za výsostne účelový. Pri definícii
nelegálneho zamestnávania je rozhodujúcou tá skutočnosť, že činnosť, ktorú dotknutá osoba realizuje
mimo pracovnoprávneho vzťahu napĺňa znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, čo v

prípade p. B. L. (nar. XX. augusta XXXX) a p. B. L. (nar. XX. septembra XXXX) mal inšpektorát práce (a
následne i žalovaný), aj so zreteľom na ich prvotnú výpoveď, za preukázané.

K záveru súdu, že správne orgány nenariadili ústne pojednávanie žalovaný uviedol, že zákon č.
125/2006 Z. z. v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že na konanie podľa § 19 a 20 sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. A keďže inú právnu úpravu
predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, že na sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa
§ 19 menovaného zákona (teda aj za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné
použiť Správny poriadok. Ten v dikcii § 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel
od Zákona o priestupkoch ponecháva výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie
nariadi alebo nie. V prejednávanom prípade sa inšpektorát práce ako aj žalovaný zaoberali potrebou

nariadenia ústneho pojednávania, pričom obaja dospeli k záveru, že si to povaha veci nevyžaduje,
nakoľko disponujú dostatočným dôkazovým materiálom na účely jednoznačného preukázania porušenia
povinnosti zo strany žalobcu.

Žalovaný sa taktiež nestotožnil s poukazom krajského súdu na § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006

Z. z., podľa ktorého mali inšpekčné orgány na základe analógie legis postupovať v súlade so zákonom
o priestupkoch. Uviedol, že oprávnenie inšpektorátu práce uložiť žalobcovi pokutu za porušenie zákazu
nelegálneho zamestnávania nevyplývalo z vyššie citovaného ustanovenia, ale z dikcie § 7 ods. 3 písm.
i/ zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19
(správne delikty), § 20 a osobitného predpisu. Prejednanie priestupkov a rozhodovanie o uložení pokuty

za priestupky, je ďalším a od tohto prípadu odlišným oprávnením inšpektorátu práce, ktoré nemožno
zamieňať s rozhodovaním o sankcionovaní za správne delikty.

Žalovaný ďalej akceptoval analogické použitie zákona o priestupkoch na trestanie správnych deliktov,
avšak nakoľko Správny poriadok obsahuje samostatnú úpravu inštitútu ústneho pojednávania, použitie

analógie sa javí v tomto prípade ako nadbytočné a právne neupotrebiteľné. Zmyslom analógie je
totiž, aby sa normatívny právny akt aplikoval na prípad, ktorý nie je výslovne upravený právnou
normou, čo však v prejednávanej veci naplnené nebolo (§ 21 Správneho poriadku). Oporu tomuto
tvrdeniu poskytuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. apríla 2015, sp. zn.
10Sžso/28/2014, podľa ktorého je analógia označená za interpretačný postup, ku ktorému má teória

správneho práva skôr negatívny prístup. Kritika k využitiu analógie v správnom trestaní je založená
na viacerých argumentoch, ktoré spočívajú najmä v nesplnení podmienok jej prípustnosti v otázkach
správneho trestania. Uvádza sa, že analógia je jedným z interpretačných postupov v tých prípadoch,
kedy zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho problému. Všeobecne sa v
správnom práve analógia nepripúšťa. Na jej výnimočné a obmedzené použitie by mali byť zároveň

splnené tieto podmienky: medzera v zákone, použitím analógie neutrpí páchateľ, jej použitím neutrpí
chránený záujem. Uvádza sa tiež, že pre uplatnenie väčšiny zásad aplikovaných v trestných konaniach
aj v konaniach, v ktorých sú ukladané správno-právne sankcie, analógia vôbec potrebná nie je.

Taktiež žalovaný nepopiera ani súdmi deklarovanú potrebu aplikovať trestnoprávne princípy v správnom

trestaní a na základe nich poskytovať žalobcovi všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému (článok
6 Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách). Dodal, že žalobca
ako osoba čeliaca správnej sankcii, bol informovaný o obvinení proti nemu, mal poskytnutý priestor na
prípravu svojej obhajoby, bol informovaný o povahe dôkazov proti nemu a bolo mu umožnené vyjadriť
sa predtým, ako bolo vo veci prijaté rozhodnutie. Preto nemožno usúdiť, že zo strany správnych orgánov

došlo v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania (ktoré je navyše fakultatívnym) k odňatiu práva
žalobcovi na spravodlivý proces tak, ako to vo svojom rozsudku deklaruje krajský súd. Zároveň poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2014, sp. zn. 3Sžo/21/2014, podľa
ktorého otázka zásad vzťahujúcich sa na správne trestanie je veľmi všeobecná a Odporúčanie výboru
ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách možno použiť len ako legislatívnu pomôcku

pre výklad zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.III.

K odvolaniu sa vyjadril podaním z 12. júla 2016 žalobca.

Rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny, krajský súd vec správne právne posúdil.
Skutočnosť, že osoby p. B. L., st. a p. B. L., ml. vykonávali pre žalobcu „prácu pomocných robotníkov“
vyplývala výlučne zo zápisníc, ktoré vypisovali samotní inšpektori. Uvedenú skutočnosť mal potvrdiť

aj samotný otec žalobcu, avšak neexistuje o tom žiaden dôkaz. Žalovaný nevykonal procesné úkony
za účelom odstránenia pochybností, ktoré mu objektívne v priebehu správneho konania vznikli,
vyhodnocoval ako pravdivé dôkazy výlučne vyjadrenia inšpektorov, ktorí sú súčasne zamestnancami
žalovaného v pozícií podriadenosti. Ďalej poukázal na to, že žalobca je fyzickou osobou podnikateľom,
ktorý v daných priestoroch pred prevodom vlastníckeho práva na brata mal predajňu textilu a preto
objektívne nemal potrebu a ani záujem využívať závislú prácu vyššie uvedených osôb. Žalobca podniká

v inej oblasti ako stavebníctvo, a preto nemal záujem prijímať „pomocných robotníkov“ do pracovného
pomeru,respektíveich(podľatvrdenížalovaného)nelegálnezamestnať.Žalovanývôbecneprihliadalna
povahu nehnuteľnosti, pri ktorej kontrolu vykonával. Predmetná nehnuteľnosť nemá povahu stavby, je to
rodinný dom, v ktorej jednej časti bola prevádzka obchodu. Žalovaný teda predmetnú právnu vec posúdil
v intenciách svojich štandardných postupov bez ďalšieho zisťovania a súvisiacich vzťahov. Poukázal

na to, že medzi jeho bratom a vyššie uvedenými osobami došlo k uzatvoreniu ústnej nepomenovanej
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, uzavretiu ktorej nebránia žiadne právne predpisy. Namietal,
že žalovaný aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 125/2006 Z. z. a zákona č. 82/2005 Z. z. bez
zhodnotenia tých skutočností, ktorých posúdenie je zásadné pre určenie existencie nelegálnej práce.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej
len „SSP“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní

žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s § 212 ods. 1 OSP a§ 492 ods. 2 SSP) postupom podľa
§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá, § 211 ods. 2 OSP a § 492 ods. 2 SSP), a dospel k
záveru, že rozsudok je potrebné, čo do nedostačujúceho zistenia skutkového stavu na posúdenie veci

(§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP) potvrdiť.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa
zrušil rozhodnutie žalovaného z 15. júla 2014, číslo: S/2014/02340-2.1,
O-247/2014, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo 17. apríla 2014, Č.: 33/14/S, a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Najvyšší súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení
s prvostupňovým správnym rozhodnutím, ako aj konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu,

či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a z
takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného z 15. júla 2014,

číslo: S/2014/02340-2.1, O-247/2014, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
správne rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo 17. apríla 2014,
Č.: 33/14/S, o uložení pokuty žalobcovi vo výške 5.000,- eur podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona
č. 125/2006 Z. z. za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod
4 zákona č. 125/2006 Z. z.

Najvyšší súd upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým.
Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiama postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi

a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov
uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac,
že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na

svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení
sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym

orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už
vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.
2 OSP).

Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva

na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových
otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani
ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom
samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym
orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí

správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí
sám.

Zákon č. 82/2005 Z. z. vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz
vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného

orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (§ 1).

Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie
právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu
a/ fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer

podľa osobitného predpisu; 2)

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie
nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa §
2 ods. 3.

Zákon č. 125/2006 Z. z. upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana
zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vymedzuje pôsobnosť orgánov
štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu
a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby (§ 1).

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z., inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania;Podľa § 7 ods. 3 písm. i/ a j/ zákona č. 125/2006 Z. z., Inšpektorát práce
i/ rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu,17a)

j/ prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných
predpisov; 18)
Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., Inšpektorát práce uloží pokutu
a/ zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za
1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000,- eur do 200 000,- eur, a ak ide o nelegálne

zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000,- eur;

Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a
e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a t/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20 sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné
predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia

podľa tohto zákona.

Podľa § 3 ods. 2, 4 a 5 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

(4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom

konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

(5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 21 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to
vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny

orgán spíše zápisnicu.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

(2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred

vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie.

Podľa § 34 ods. 1 - 5 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

(2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

(3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.(4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
(5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril pripojený administratívny spis, najvyšší súd zistil, že dňa
24. októbra 2014 o 14:55 hod., vykonali zamestnanci Inšpektorátu práce Košice kontrolu zameranú na
dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona č. 82/2005 Z. z.. Prvostupňový správny
orgán dňa 4. novembra 2013 na základe vykonanej kontroly vyhotovil Protokol č. IKO-140-53-1.2/P-
B25-13, B 139 so záverom konštatujúcim vo vzťahu ku kontrolovanej osobe (žalobca) porušenie zákazu

nelegálneho zamestnávania plynúce z § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.
82/2005 Z. z.. Na základe podaného vyjadrenia žalobcu k Protokolu prvostupňový správny orgán dňa
18. novembra 2013 vyhotovil Dodatok č. 1 k Protokolu č. IKO-140-53-1.2/P-B25-13, B 139, v ktorom
zotrval na predchádzajúcich záveroch plynúcich z Protokolu. Prvostupňový správny orgán listom zo
6. februára 2014, číslo 33/14/L, oznámil žalobcovi začatie správneho konania, ku ktorému sa žalobca

podaním z 10. marca 2014 vyjadril s tým, že dňa 15. októbra 2013 darovacou zmluvou previedol dom č.
XXX. v G. nad Z. na svojho brata p. G. B., ktorý počnúc týmto dňom bol oprávnený začať so stavebnými
prácami, na ktorej si podľa vedomosti žalobcu objednal p. B. L., st. a p. B. L. ml. Okrem toho navrhol,
aby prvostupňový správny orgán nariadil ústne pojednávanie za účasti žalobcu, brata žalobcu p. G. B.,
ako aj p. B. L., st. a p. B. L., ml..

Následne 17. apríla 2014, vydal prvostupňový správny orgán pod Č.: 33/14/S rozhodnutie o uložení
pokuty vo výške 5.000,- eur podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. za porušenie
povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z..
Konkrétne sa jednalo o porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005

Z. z., keď žalobca ako fyzická
osoba - podnikateľ využíval dňa 24. októbra 2013 o 14:55 hod. závislú prácu fyzických osôb p. B., nar.
XX.augustaXXXXap.Z.,nar.XX.septembraXXXX,obajabytomvG.nadZ.,K.č.XX/XXanemalsnimi
založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. V čase začatia výkonu kontroly nelegálnej
práce a nelegálneho zamestnávania dňa 24. októbra 2013 o 14:55 hod. na stavbe: predajňa MAPO

- Lacný tovar, Turňa nad Bodvou č. 435, vykonávali vyššie uvedené fyzické osoby pre žalobcu prácu
pomocných robotníkov za dohodnutú odmenu (konkrétne p. B. L., nar. XX. augusta XXXX vo výške 2,5
eur na hodinu a p. B. L., nar. XX. septembra XXXX vo výške
15,- eur na deň), pričom žalobca nemal ani s jedným z nich založený pracovnoprávny vzťah podľa
Zákonníka práce.

Na odvolanie žalobcu (v ktorom opätovne žalobca žiadal nariadiť ústne pojednávanie) žalovaný
napadnutým rozhodnutím z 15. júla 2014, číslo: S/2014/02340-2.1, O-247/2014, zamietol odvolanie a
prvostupňové správne rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že Inšpektorát
práce Košice, príslušný na rozhodnutie podľa zákona č. 125/2006 Z. z. v prvom stupni a Národný
inšpektorát práce Košice ako odvolací správny orgán, v predmetnej veci nepostupovali v intenciách
citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia
a preto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné a súčasne správny orgán prvého stupňa sa v

konaní dopustil vady konania, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté
rozhodnutia najvyšší súd nepovažoval za súladné so zákonom, a preto krajský súd rozhodol v súlade
so zákonom, keď rozhodnutie žalovaného z 15. júla 2014, číslo: S/2014/02340-2.1, O-247/2014, ako aj
rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo 17. apríla 2014, Č.: 33/14/S, zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym záverom, ku ktorému dospel krajský súd, že z doposiaľ
zadovážených skutkových zistení plynúcich z administratívneho spisu nie je možné ustáliť záver, že
žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z.. Vyššie citované ustanovenie § 32 ods. 1 Správneho poriadku
vyjadrujepožiadavku,abyskutočnýstavbolzistenýbezakýchkoľvekpochybností.Jetotižpredovšetkým
úlohousprávnehoorgánuzistiťskutočnýstav(princípmateriálnejpravdy;§3ods.5Správnehoporiadku)

tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a preukázané, že sa účastník konania porušenia
zákonnej povinnosti dopustil. Najvyšší súd má to, že v danej veci neboli vykonané žalobcom navrhované
dôkazy, pričom ich nevykonanie nebolo presvedčivo zdôvodnené, hoci išlo o dôkazy, ktoré boli plne
spôsobilé objasniť skutkový stav.
Správne orgány konštatovali dostatočné zistenie skutočného stavu s poukazom na „zápisnice o podaní

informácie spísané dňa 24. októbra 2013 p. B. L., nar. XX. augusta XXXX a p. B. L., nar. XX. septembra
XXXX, z ktorých malo jasne vyplývať, že menované osoby vykonávali „prácu pomocných robotníkov“
na stavbe: predajňa MAPO - Lacný tovar, Turňa nad Bodvou č. 435, pre žalobcu ako aj s poukazom na
Dodatokč.1kProtokolu,vktorominšpektorprácekonštatoval,ževýkonprácvyššieuvedenýchosôbpre
žalobcupotvrdilajprítomnýotecžalobcu.Ktomunajvyššísúduvádza,ževzápisniciopodaníinformácie
musí byť jasne, určito a zrozumiteľne zachytená výpoveď dotknutej osoby, a to zároveň spôsobom

nevyvolávajúcim akékoľvek pochybnosti o obsahu podanej informácie. Príslušné zápisnice, na ktoré sa
žalovaný správny orgán odvoláva a zároveň ktoré považuje za kľúčový dôkaz, jasne preukazujúci výkon
prác pre žalobcu, vyššie uvedené kritériá nespĺňajú.

- Zo zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku z 24.

októbra 2013 (p. B. L., nar. XX. augusta XXXX) bolo konštatované cit.: „pracujem na základe dohody od
18.10.2013. Dohodol som sa s pánom B.. Odmena je 2,50 eur / hod.“

- Zo zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku z 24.
októbra 2013 (p. B. L., nar. XX. septembra XXXX) bolo konštatované cit.: „pracujem na základe dohody

od 18.10.2013. Dohodol som sa s pánom B.. Odmena je 15,- eur / deň.“

Z uvedených vyjadrení vyplýva, že menované osoby jednoznačne nešpecifikovali subjekt
zamestnávateľa, nakoľko ako „p. B.“ prichádza do úvahy buď žalobca (p. W. B.), alebo jeho brat p. G.
B.. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že osoba zamestnávateľa bola v príslušných zápisniciach

uvedená, nakoľko išlo o záznam / zápis uskutočnený zamestnancom príslušného inšpektorátu práce a
nie výslovne menovanými osobami, teda p. B. L., nar. XX. augusta XXXX a p. B. L., nar. XX. septembra
XXXX.

Rovnako neobstojí konštatovanie správnych orgánov, že výkon prác uvedených osôb pre žalobcu

potvrdil aj sám otec žalobcu, nakoľko uvedené tvrdenie otca žalobcu z obsahu administratívneho spisu
nevyplýva. Pokiaľ otec žalobcu vypovedal, mal správny orgán výpoveď spísať vo forme zápisnice (§
22 ods. 1 Správneho poriadku), ktorá by uvedené konštatovanie inšpektorov „povýšila“ na skutočnosť
s dôkaznou hodnotou. V opačnom prípade nemožno toto konštatovanie bez ďalšieho považovať za
relevantný dôkaz.

Najvyšší súd však vyhodnotil ako nesprávny záver krajského súdu, podľa ktorého mal správny orgán
podľa § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupku prejednať priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní. Na daný prípad nemožno
aplikovať § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého inšpektorát práce prejednáva

priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov
- zákon o priestupkoch, ale § 7 ods. 3 písm. i/ v spojení s § 21 ods. 3 menovaného zákona, podľa
ktorých na konanie, v ktorom inšpektorát rozhoduje o uložení pokút aj podľa § 19 sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom
konaní - Správny poriadok. Zákon č. 125/2006 Z. z. v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že

na konanie podľa § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon
neustanovuje inak a keďže inú právnu úpravu predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, že na
sankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z. z. (teda aj za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné použiť práve Správny poriadok, ktorý v ustanovení
§ 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona o priestupkoch ponecháva

výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie.

Správny orgán v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku je povinný použiť
najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci, ako aj § 32 ods. 1 Správneho poriadku,podľa ktorého je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Správny orgán pri svojej úvahe vychádza z konkrétnych okolností prípadu
a nariadi ústne pojednávanie v prípade, ak to prispeje k objasneniu skutkových okolností prípadu.

Spravidla to bude vhodné v prípadoch, keď v konaní vystupujú účastníci konania s protichodnými
záujmami, keď treba vypočúvať svedkov, a tiež keď ústne pojednávanie poskytne najvhodnejšiu
príležitosť na to, aby všetky osoby majúce zákonné právo zúčastniť sa ústneho pojednávania, mohli v
rámci neho realizovať svoje procesné práva (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku).

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní pred správnym orgánom za účelom
úplného zistenia skutočného stavu veci domáhal, aby boli v konaní vypočutí ako svedkovia p. G. (brat
žalobcu), p. B. L., nar. XX. augusta XXXX a p. B. L., nar. XX. septembra XXXX, ktorí sa mali podľa
žalobcuvyjadriťknímoznačenýmskutočnostiam,majúcimvzťahkpredmetuadministratívnehokonania.
Žalobca za týmto účelom žiadal vykonať ústne pojednávanie už vo svojom vyjadrení z 10. marca 2014
k oznámeniu o začatí správneho konania, ako aj v odvolaní podanom voči prvostupňovému správnemu

rozhodnutiu. Zároveň nevykonanie ústneho pojednávania žalobca namietal aj v podanej žalobe. Žalobca
sa verejnosti a ústnosti konania v konaní pred správnymi orgánmi teda nevzdal, ale práve naopak,
výslovne sa jej dožadoval.

Nakoľkovšaksprávnymorgánomzadováženédôkazynepredstavovalidostatočnýpodkladpreustálenie

si záveru o porušení právnych predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania, malo byť zo strany
správneho orgánu tejto žiadosti vyhovené.

Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu
zrušil s odôvodnením, že správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla

mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý
nedostatok neodstránil ani žalovaný, najvyšší súd sa s takýmto záverom stotožnil.

Najvyšší súd zároveň dodáva, že zápisnica predstavuje iba jeden z možných dôkazov (§ 34 ods. 2
Správneho poriadku) v správnom konaní, a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu ako iné dôkazy, pričom

správny orgán ju hodnotí v súlade s § 34 ods. 5 Správneho poriadku. V prípade, ak by sa však vyskytli
pochybnosti o správnosti zápisnice, správny orgán je povinný urobiť potrebné šetrenia na zistenie
skutočného stavu veci, a teda aplikujúc uvedené na daný prípad, bolo žiadúce, aby správny orgán v
predmetnej veci nariadil ústne pojednávanie a vyššie uvedené osoby vypočul.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že tak zákon č. 125/2006 Z. z. ako aj správny
poriadok neustanovujú špeciálnu právnu úpravu postupu správneho orgánu na konanie a rozhodovanie
o administratívnom delikte, a preto bolo povinnosťou správneho orgánu v konaní a zisťovaní porušenia
právnej povinnosti a vydania rozhodnutia o uznaní žalobcu za vinného z porušenia právnej povinnosti
a uloženia sankcie za administratívny delikt postupovať analogicky v zmysle trestnoprávnej úpravy

tak, aby žalobcovi ako subjektu obvineného z administratívneho deliktu boli zabezpečené záruky, ktoré
trestnoprávna úprava zaručuje obvinenému z trestného činu, a to predovšetkým právo na obhajobu
svojich práv, spočívajúce v jeho práve vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu.
Aj keď v konaní o administratívnom delikte a uložení sankcie zaň pre nedostatok špeciálnej úpravy
administratívneho trestania je povinnosťou správneho orgánu je postupovať „analogiae legis“ podľa

ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu, a teda poskytnúť subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná
administratívna zodpovednosť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom
poriadku obvinenému z trestného činu, to však neznamená, že povinnosťou správneho orgánu v konaní
o administratívnom delikte je postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku a Trestného
zákona, čo je len povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní.

Žalovaný v podanom odvolaní s odkazom na rozsudok zo 7. októbra 2014, sp. zn. 3Sžo/21/2014
dôvodil,žeotázkazásadvzťahujúcichsanasprávnetrestaniejeveľmivšeobecnáaOdporúčanievýboru
ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách možno použiť len ako legislatívnu pomôcku
pre výklad zákona. Najvyšší súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že v prípade odporúčaní sa síce

jedná o tzv. soft law, teda absentuje v nich právna záväznosť, teda chýba im nadväznosť na inštitút
medzinárodnoprávnejzodpovednostipreprípadichporušovania,respektívenerešpektovania.Nadruhej
strane, je však nutné dodať, že Výbor ministrov môže podľa potreby požiadať vlády jednotlivých
členských štátov Rady Európy, aby ho informovali o krokoch, ktoré podnikli v súvislosti s týmitoodporúčaniami (Kapitola IV, Článok 15, písm. b/ Štatútu Rady Európy z 5. mája 1949). Taktiež ich
dodržiavanie je vecou medzinárodnej dôveryhodnosti členských štátov, ktoré ich prijali. Možno hovoriť
aj o tzv. zásade poctivého plnenia záväzkov na poli medzinárodnej morálky.

Vzhľadom na vyššie uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, s § 219 ods.
1, 2 OSP a s § 492 ods. 2 SSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

V.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 1 OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP tak, že žalobcovi priznal ich náhradu, pretože

bol v odvolacom konaní úspešný.

Nakoľko bol žalobca v odvolacom konaní zastúpený advokátom, patrí mu náhrada trov odvolacieho
konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia. Pri určení výšky týchto trov najvyšší súd vychádzal z
§ 11 ods. 4 vety prvej a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v rozhodnom znení. V
odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 151,58 eur,
a to:
- za 1 úkon právnej služby v roku 2016
- vyjadrenie k odvolaniu z 12. júla 2016 - 143 eur

- k tomu zodpovedajúci režijný paušál 1 krát 8,58 eur - 8,58 eur
celkovo teda 151,58 eur.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.