Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 5, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/270/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244638
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244638.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: E. K., L. N.. P. Č.. XX, Ž.,
zastúpeného:FUTEJ&Partnerss.r.o.,sosídlomRadlinskéhoč.2,Bratislava,protižalovanej:Slovenská
republika,zastúpenáNárodnoubankouSlovenska,ul.ImrichaKarvašač.1,Bratislava,onávrhužalobcu
na prerušenie konania a o žalobe na zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05. septembra 2013, č. k. 7C 196/2011 - 306, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanej zaplatenia sumy 5.349,44 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len "NBS") pri vykonávaní bankového
dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI alebo

Družstvo") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj "OCP"); zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. S poukazom na § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dospel
k záveru, že v prípade, ak bude v konaní pod sp. zn. 19C/56/2011 zistený nesprávny úradný postup
NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, ide v tomto prípade o
právne irelevantnú skutočnosť, pretože v tomto konaní zo strany žalobcu sa skúma vzťah medzi
ním ako členom Družstva a Družstvom (PDSI), pre vznik prípadnej škody žalobcovi, nemá vplyv na

preukázanie bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcom v údajnom zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko
žalobca nebol v rozhodnom období v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi
(v záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi bolo iba
družstvo PDSI). Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa
čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 2 ods.2,3, čl.20 ods.3, čl. 46 ods.3,4 Ústavy SR, podľa 3 ods.1, § 4,
§ 9 ods.1, § 15, § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, § 415, § 441 Občianskeho zákonníka, § 222, § 223, § 59 Obchodného zákonníka,
podľa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a dospel k záveru,
že činnosť zo strany NBS nemohla založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho
právomoci vymedzenej zákonom. PDSI je ako družstvo spoločenstvom neuzavretého počtu osôb, ktoré
sa združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich
potrieb svojich členov a účelne hospodárili s majetkom družstva, je podnikateľský subjekt založený

podľa Obchodného zákonníka, ktorý je nositeľom podnikateľského profitu, ale aj podnikateľského rizika
(Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje
konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá).Družstvu bolo umožnené ako podnikateľovi vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním
právnych úkonov (zmlúv). V súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov
právnych vzťahov žalobca dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu s PDSI, a teda na základe

individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v
družstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach
trhovéhohospodárstva,voľnejsúťažeakonkurencie.Preštátplatí,žesamázásadnezdržaťzásahovdo
súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.
Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva (teda ani družstva

PDSI) a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie a jeho vnútorné
vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy v družstve v zmysle stanov družstva a ustanovení
Obchodného zákonníka. Pokiaľ by NBS zakázala činnosť spočívajúcu v uzatváraní záväzkovo-právnych
vzťahov s členmi družstva (občanmi) a družstvom, zasiahla by tým do občiansko-obchodno-právnych
vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov
mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich

možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky
vyplývajúce z uvedených zmlúv. Konštatoval, že až odo dňa 1. 6. 2010 - od účinnosti novelizovaného
ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch č. 129/2010 Z. z. - malo PDSI zákonom
uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície a až odvtedy mohla NBS kontrolovať,
či PDSI dodržiava schválený prospekt investície, pričom za prípadné nedodržiavanie tejto povinnosti

v období po 1. 6. 2010 bolo možné PDSI sankcionovať. Dovtedy (pred 1. 6. 2010) NBS nemohla
PDSI nič prikazovať a nariaďovať a už vôbec nemohla určovať, či a do akých konkrétnych cenných
papierov má PDSI investovať. Žalovaná nezodpovedá za podnikateľské rozhodnutia a aktivity PDSI.
Za plnenie prospektu investície PDSI zodpovedá predstavenstvo družstva ako štatutárny orgán PDSI
(pričom žalobu v mene družstva proti členom predstavenstva Družstva o náhradu škody spôsobenej

porušením povinností pri výkone ich funkcie možno podať podľa ustanovení § 251 ods. 2 a § 243a ods.
4 Obchodného zákonníka a proti členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovení § 244 ods. 8 v
spojení s § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka). Za plnenie prospektu investície PDSI nezodpovedala
žalovaná. Uviedol, že v danom prípade PDSI podnikalo na základe ustanovení
Obchodného zákonníka a v zmysle Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovalo do zmluvných

vzťahov s fyzickými osobami (žalobcom) a s právnickými osobami (obchodníkom s cennými papiermi).
Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči PDSI, keďže uzatváranie vzťahov medzi žalobcom
(ako členom družstva) a PDSI bolo mimo rámca dozoru NBS. V žalobe ani počas konania žalobca
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS si neplnila zákonom
jej dané povinnosti. Žalobca v snahe dosiahnuť vyššie výnosy z vložených peňazí si

musel byť vedomý, že uzavretie právnych úkonov s PDSI môže byť spojené s adekvátnym rizikom.
Uzatvorené právne vzťahy medzi nimi riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na
ktorýchpochopenienebolopotrebné,abyžalobcadisponovalodbornýmivedomosťamičiskúsenosťami.
Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a teda nepreukázal základný
atribút vzniku škody a to, že by žalovaná nesprávne úradne postupovala. Poukázal na výpoveď svedka

(bývalého štatutárneho zástupcu družstva) A.. B. E., ktorý bol zároveň predsedom dozornej rady OCP
s tým, že aj prostredníctvom neho malo Družstvo (čiže aj žalobca ako člen) dostupné všetky informácie
o činnosti OCP, a mali zabezpečené priame dohliadanie na činnosť OCP (vzhľadom na kompetencie
dozornej rady Družstva a členov dozornej rady najmä podľa ustanovení § 197 až § 201 Obchodného
zákonníka).Ďalejdospelkzáveru,ženiejedanápríčinnásúvislosťmedzikonanímSlovenskejrepubliky,

zastúpenej NBS a vznikom v návrhu označenej škody žalobcovi, pretože táto
nevznikla žalobcovi tým, že vložil finančné prostriedky do PDSI, ale škoda mu môže vzniknúť jedine
v dôsledku neschopnosti PDSI splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej
finančnej situácie (žalobca si uplatnil svoju pohľadávku v konkurznom konaní), pričom žalobca žalobu
voči PDSI nepodal. PDSI a jeho dcérske spoločnosti sú podnikateľské subjekty (družstvá), ktoré vznikli

a vyvíjajú činnosť podľa Obchodného zákonníka (najmä podľa ustanovení § 2 ods. 2 a § 221 až § 260
Obchodného zákonníka). Žalobca vložil svoje finančné prostriedky do PDSI s plným vedomím toho, že
vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu - družstva, pričom s členstva
sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku Družstva.
Za činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán, ktorý

riadi jeho činnosť a rozhoduje o všetkých jeho záležitostiach, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami alebo
rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu. Členovia predstavenstva sú povinní vykonávať
svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej členov (sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmeturozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo družstvu spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy, alebo záujmy jeho členov,
a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých členov alebo

záujmy tretích osôb pred záujmom družstva). Členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri
výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú svojím konaním družstvu
spôsobili (Obchodný zákonník ust. § 243a ods. 1 a 2 ). Žalobca (ako člen družstva a ako investor) vedel,
že s takouto investíciou je spojené aj riziko a doterajší (propagovaný) výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných

službách).ČlenskáschôdzajenajvyššímorgánomDružstva,prostredníctvomktoréhočlenoviauplatňujú
svojeprávoriadiťzáležitostiDružstva,kontrolujúčinnosťjehoorgánovvzmysleustanoveníObchodného
zákonníka a čl. 33 Stanov PDSI. NBS vykonáva dohľad nad PDSI, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky
majetkových hodnôt, a to len v zákonom limitovanom rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o
cenných papieroch a investičných službách. Úrad pre finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone
dohľadu prešli od 1. 1. 2006 na Národnú banku Slovenska) schválil pre Družstvo dňa 21. 3. 2002

Prospekt investície (prospekt je informačný dokument, ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok
informácií pre ich investičné rozhodnutie) podľa § 127 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch a investičných službách (právoplatný dňa 28. 3. 2002), na základe ktorého
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt
10 rokov. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedené v prospekte
investície sú úplné a pravdivé ako aj jeho podpis, ktorý prospekt investície musí obsahovať. Obsahom
Prospektu investície je iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu
podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných

službách. Zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách však nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotné zmluvy (požadoval
len ich zoznam) a schválený predmetný prospekt investície tieto samotné zmluvy nikdy neobsahoval.
Schválenie prospektu neznamenalo schválenie zmluvy. Schválením Prospektu investície nevznikol
medzi Družstvom a OCP, prospekt investície neukladá povinnosti tretím osobám (ani obchodníkovi s

cennými papiermi), ale zaväzuje len vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Povinnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo uzatvoriť s obchodníkom s cennými papiermi
zmluvu, ktorá by obsahovala zásady správy portfólia uvedené v prospekte, kontrolovať plnenie zmluvy
a v prípade jej neplnenia vymáhať súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich na
prospech členov družstva (investorov). Družstvo (predstavenstvo a tiež kontrolná komisia) boli povinné

vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky záväzky voči svojim členom, pričom členovia Družstva,
teda aj žalobca, majú práva a povinnosti spojené s členstvom v Družstve, okrem iného aj schvaľovať
ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov predstavenstva a kontrolnej komisie. Národná
banka Slovenska vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
v zákone č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách len v zákonom vymedzenom

limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt ustanovených v zákone č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách, teda kontroluje zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky
(ust. § 126 ods. 2 a ust. § 127 citovaného zákona), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty
trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením Národnej banke Slovenska na posúdenie
oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách. S účinnosťou odo
dňa 1. 6. 2010 bola Národná banka Slovenska oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Národná banka Slovenska nevykonávala

a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo bolo podľa
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách povinné predkladať Národnej
banke Slovenska polročné a ročné správy o svojom hospodárení, čo aj pravidelne predkladalo. Z
hospodárskych výsledkov, uvedených v týchto správach, nevyplývali indície ani informácie o zhoršenej

finančnej situácii Družstva, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku
jeho členom. Národná banka Slovenska po podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami
uvedenými v podnete vykonala ihneď v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u OCP
dohľad na mieste. OCP neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákonač. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, v rámci dohľadu na mieste nepredložil
Národnej banke Slovenska žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že OCP obhospodaroval
portfóliá tých družstiev, s ktorými uzavrel zmluvu o riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu,

ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv
o riadení portfólia, nepredložil žiadne pokyny portfólia manažéra, konfirmácie obstaraných obchodov
pre družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných papierov obstaraných
pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce úschovu a správu cenných
papierov. Zdôraznil, že vlastníctvo členských podielov patriacich jednotlivým členom Družstva zaväzuje

členov Družstva, aby sa aktívne a s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímali o svoje
práva a výkon svojich práv voči Družstvu, pretože inak ich podcenením či zanedbaním sa môžu sami
pričiniť o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich majetkových, satisfakčných a iných práv
súvisiacich s Družstvom. Zo skutkových okolností prípadu dospel k záveru, že bol to práve samotný
žalobca (v danom prípade sa jedná o člena Družstva a vzťah člena Družstva k Družstvu a
dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám),

ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a preto
musí následky s tým spojené znášať sám. Mal postupovať ako člen družstva v spolupráci s ďalšími
členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a
zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje. V čase
rozhodnutia súdu žalobca nepodal nijakú žalobu o náhradu škody proti PDSI, proti žiadnemu členovi

predstavenstva PDSI ani proti žiadnemu členovi kontrolnej komisie PDSI aj keď každý člen Družstva
je oprávnený v mene Družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho
zodpovednosti voči Družstvu za ním spôsobenú škodu, každý veriteľ Družstva môže vo svojom mene
a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva,

a ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov Družstva proti členom predstavenstva
a tiež proti členom kontrolnej komisie môže uplatňovať správca konkurznej podstaty Družstva. Žalobca
sa mohol a súčasne mal povinnosť sa presvedčiť ako člen Družstva o skutočnostiach uvádzaných
PDSI, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímať o svoje
práva (výkon svojich práv) voči Družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa sám pričinil o

znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich majetkových, satisfakčných práv súvisiacich s
Družstvom, a pokiaľ sa rozhodol v spornom období vložiť peňažné prostriedky do Družstva, pretože
ponúkalo zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované
bankami, znamená to, že žalobca mal vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky. Žalobca svoje
finančné prostriedky vložil do družstva PDSI a ponechal ich v družstve PDSI (štandardne ako svoj

členský vklad), a bol v danom prípade v právnom vzťahu s PDSI, či už na základe
vloženého členského vkladu, zmenky, prípadne na základe zmeniek vydaných na výplatu údajných
vyrovnacích podielov. S poukazom na ustálený skutkový stav dospel k záveru, že iba PDSI
vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi finančné prostriedky v žalovanej výške. A len v prípade, ak by sa
žalobca nedomohol svojich pohľadávok proti PDSI, tak až následne by bolo zrejmé, či mu vznikla alebo

nevznikla škoda (a v akej výške). Žalobca vložil finančné prostriedky do podnikateľského subjektu,
ktorým je PDSI. Podľa Stanov PDSI, je družstvo spoločenstvom neuzavretého počtu osôb, ktoré sa
združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich
potrieb svojich členov a účelne hospodárili s majetkom družstva. S poukazom na zistený skutkový
stav dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže NBS vydala relevantné rozhodnutia, pričom neboli
zistené ani prieťahy v jej konaní, NBS postupovala v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a v súlade so zákonom o dohľade. Nemožno sa
stotožniť ani s tvrdením žalobcu v tom, že medzi žalobcom označenou škodou, ktorá sa
má rovnať hodnote investovanej sumy (vkladu) do PDSI a žalobcom označeným údajným nesprávnym

úradným postupom spočívajúcim v údajnej nečinnosti NBS, je daná príčinná súvislosť, a ani v tom,
že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť PDSI a OCP, nebol by žalobca svoje peniaze
zveril PDSI. Uzavretím právneho úkonu s PDSI, žalobcovi (členovi Družstva) ním označená škoda ešte
nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči PDSI a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči PDSI, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú

súvislosť v údajnej nečinnosti NBS, ale vo finančnom hospodárení PDSI (družstva) v rozsahu jeho
predmetu podnikania. Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť PDSI a OCP tak to samo o sebe ešte
neznamená, že pohľadávka žalobcu z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená, práve naopak
uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskúčinnosť.Štát(Slovenskárepublika)nemôžepriamozasahovaťdovlastnejčinnostidružstva ajeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy PDSI sa
spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca ako člen

družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,
prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť
družstva v jeho orgánoch v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov PDSI. S poukazom na
uvedené uzavrel, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia t.j. že NBS porušila svoju povinnosť tým, že

neurobila nekonkretizovaný úkon alebo nevydala nekonkretizované rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, že bola nečinná pri výkone verejnej moci, že robila zbytočné prieťahy v konaní alebo že vykonala
iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Nazákladeuvedenýchprávnychzáverovmalzato,ževkonanínebolipreukázanézákonnépredpoklady
zodpovednosti štátu - Slovenskej republiky za žalobcom uplatnenú škodu titulom nesprávneho úradného
postupu, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Za dôvodný nevyhodnotil ani návrh

žalobcu na prerušenie konania v danej veci do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011. Konštatoval, že v uvedenom konaní sa nerieši
žiadna otázka, ktorá by mohla mať vplyv pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Predmetom konania v
danej veci je výlučne nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a nie nad
OCP, ktorý je predmetom konania vedeného pod sp. zn. 19C/56/2011, a preto dokazovanie nesprávneho

úradného postupu v konaní sp. zn. 19C/56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá
by mala význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vzhľadom na právny vzťah medzi žalobcom - ako
členom Družstva a Družstvom nemá na preukázanie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu
vplyv prípadné zanedbanie dohľadu NBS nad OCP, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo.
Otázka existencie a vzniku škody Družstva je rovnako pre prejednávanú vec bezpredmetná, pretože

úspech, prípadne neúspech Družstva, ako účastníka súdneho konania sp. zn. 19C/56/2011, má význam
len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je toho času skončené
a prebieha naďalej. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej
nepriznal náhradu trov konania, keďže jej žiadne trovy konania nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho

zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§

205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi

predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na
riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad
nadprospektominvestíciejepodľaNárodnejbankySlovenskalenformálny,resp.žetakýtojejehoobsah
podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom
investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,

ktorýsanažalovanúzhľadiskastabilityaochranyinvestíciespoľahol.Argumentžalovanej,žeupozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval
záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom

stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §
137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladovo skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k

povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala
preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že

mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov
dohliadaných subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka A.. B. E., M.., preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené

portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá
v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa
po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po

tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné
dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.. Vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, A.. Z. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,

že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a
v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila

svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,

pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným
dohľadomani vminimálnejmožnejmiereneochránila.Poukázaltiežnato,žeNárodnábanka
Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu
zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho

vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011,
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom
ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v
skutočnostineaktuálnedlhodobopredmájom2010,tátoneaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedy

došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnejponukymajetkovýchhodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvaboli

neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129
ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a

nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v
konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až
na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zodňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť

plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej a prvoinštančného súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon
o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za

škodu, ako i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by
to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne
prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporovprotiNárodnejbankeSlovenska,Garančnémufonduinvestícií,čipoisťovniChartisEuropeainým

žalovaným. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť.
Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu

prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie

otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou práva
na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobcu. Argumentovala, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho

majetkom.KompetencieNárodnejbankySlovenskaprivykonávanídohľadunaddohliadanýmisubjektmi
sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a
konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči
Družstvuaajobchodníkoviscennýmipapiermidodržiavalazákonnépravidlázakotvenévustanoveniach
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť

známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite

zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte
investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia

rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu
informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu
v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt
muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu

investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a
to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Žalovaná uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať
len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130
zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,

nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o
dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, uviedla, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne

sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje
iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr

využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a
nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcovi
doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti
eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne
likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi sa stane

fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.9.2011,vktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktoré
bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,

účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal listinné dôkazy v
súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne

uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyzodňa27.2.2008,sp.zn.1Obo283/2006,vyplýva,žedôkazy,naktoréstrana

dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana viedla desiatky sporov na rovnakom
skutkovom aprávnomzákladevočirôznymdlžníkom,takžedokazovanievtomtosmerenebolopotrebné
vykonať. Je jej známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakomskutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho
zástupcu.
4. Na základe dovolania žalobcu bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.

k. 8Co/114/2014 - 358 zo dňa 24. 03. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený; zrušený
uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo 37/2017 zo dňa 25. septembra 2017 z dôvodu nedoručenia
vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcovi.
5. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadrenia žalovanej zo dňa
11.11.2013 ( č.l. 398) k odvolaniu žalobcovi dňa 20.10.2017 (č. l. 397 spisu); odvolací súd opätovne

preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
6. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.
7. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona súd môže (fakultatívne) prerušiť konanie, pokiaľ je vhodné
v konaní dočasne nepokračovať vzhľadom na predbežnú otázku, ktorú pre svoje rozhodnutie môže
síce posúdiť v prebiehajúcom konaní sám, ale môže tiež vyčkať až na jej posúdenie v inom konaní,
pričom vyriešenie tejto predbežnej otázky v inom konaní môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ide

teda o prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné, a preto súd konanie nemusí
prerušiť; je na úvahe vec prejednávajúceho súdu, či túto procesnú možnosť využije, keďže to nie je
jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, a až keď tieto zlyhajú, môže
konanie prerušiť, pričom musí vždy mať na zreteli požiadavku rýchlej a účinnej ochrany strán v súdnom
konaní (§ 6 O.s.p. - podľa novej právnej úpravy čl. 17 CSP) a hospodárnosť konania, z hľadiska ktorých

by malo prerušenie konania predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.
8. S poukazom na vyššie uvedené postupoval súd prvej inštancie v danom prípade dôsledne podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (podľa novej právnej úpravy § 164 CSP) skúmajúc, či sú splnené zákonné
predpoklady na prerušenie konania, pričom dospel k správnemu záveru, že v konaní
vedenom pod sp. zn. 19C/56/2011 sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať zásadný a rozhodujúci význam

pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a pokiaľ návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol, rozhodol vecne správne.
9. Odvolací súd poznamenáva, že v konaní prebiehajúcom pod sp. zn. 19C/56/2011 sa vyriešenie
otázky nesprávneho úradného postupu NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s
cennými papiermi neodrazí priamo vo výroku rozsudku, ktorý je podľa § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný pre

všetky orgány (vrátane súdov). Len skutočnosť, že vzhľadom na zhodné tvrdenia žalobcov v oboch
konaniach o tom, že im vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS vo vzťahu k
obchodníkovi s cennými papiermi, je potrebné v oboch konaniach posúdenie rovnakých predbežných
otázok, nezakladá potrebu prerušenia toho konania, keďže túto otázku je potrebné vyriešiť vo vzťahu k
rozdielnym subjektom vystupujúcim ako poškodení; keď žalobcom v konaní pod sp. zn. 19C/56/2011 je

PDSI, ktoré bolo v zmluvnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na rozdiel od žalobcu v tomto
konaní, ktorý ako člen Družstva, nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s
cennými papiermi. Súdu prvej inštancie nič nebránilo túto otázku samostatne v tomto konaní posúdiť,
bez zreteľa na výsledok konania pod sp. zn. 19C/56/2011, a preto neobstojí ani argumentácia potreby
prerušenia konania z hľadiska jeho hospodárnosti, či duplicitného vedenia rovnakého dokazovania v

oboch súbežne prebiehajúcich konaniach.
10. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
11. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.
14. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.
15. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje

zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobomnapĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.
16. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,

ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.
Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.
17. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,

čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobca dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo

forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z

uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda

štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorým sa
domáhal zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala
žalovaná na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich

základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1 ) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a

zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len " zákon o dohľade") a svoje
dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov
štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z

hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

20. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju

právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných
ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.
21. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti
a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a
z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny
orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho

je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe
či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu
sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov
sa má rozhodnutie dotýkať.

22. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.
Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa §
135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok

ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v
rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie.
Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu
k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu
podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok
prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP.
Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP
v znení zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej

zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a
uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený
predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a
podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti,
ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo

môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a
nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.
23. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia

rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani
žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík;
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP
stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je

spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
24. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBSv tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.
25. So zreteľom na uvedené potom žalobca nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené

nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.
26. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie

prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo
strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície

im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam
bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími
dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície,
z ktorého vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na
celkových aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa

jeho investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať
ako povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď
navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného
vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v
relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho

orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004
Z.z.. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných
nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V
danom čase nemalo Družstvo zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS
nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti,

pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.
27. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s
cennými papiermi spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste
a v nadväznosti na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva

Družstva, začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom
ktorého bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ
v tomto smere žalobca namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje

odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne

nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.
28. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

29. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP.
Okrem toho je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej
služby od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie
na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola

medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.
30. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods.4vspojenís§122ods.4až9 zákonaoCP,vzneníúčinnomdo1.8.2008,vintenciáchktoréhopreskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o žiadosti
o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a oprávnenosti

osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v prospekte
nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície podľa § 128
ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v

zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov
zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela
uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1.
1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona
o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá
mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich

zrozumiteľnosť (§125ods.7).Vovzťahukuschvaľovaniudodatku prospektu(cennýchpapierov)
bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku
sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm. h/). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009
bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení
účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok
na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací
súd uzavrel, že žalobca v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako

z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície,
napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva.
Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobcu, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali
vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu,

ovplyvnilo jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobca
ničím nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení mu vyrovnacieho podielu došlo
v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho
nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou
údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

31. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u
OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste

v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo
dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo
zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala

NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi
s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie
v súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.

32. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.
33. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.
34. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca mal postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s

jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej
ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobca pretonedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.

Žalobca rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to
riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobca uložením peňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík
spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

35. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať
hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby včas
zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebol by žalobca svoje peniaze zveril Družstvu,
resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobcovi nevznikla škoda tým, že
vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr

nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola
Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že

pohľadávka žalobcu by bola uspokojená.
36. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti

domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.
37. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobca nebol v žiadnom právnom vzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -

vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej
a priamej príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku
vzniku škody na majetku žalobcu.
38. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
39. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná

peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti

dlžníkovi nie je uspokojené.
40. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobca uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky

môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobcovi škoda (v
podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobca musí vysporiadať
svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať
mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových

vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobcu na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené.
Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších
subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda
predvyporiadanímpohľadávkyžalobcuvočiDružstvu,atobuďvrámcisúdnehočikonkurznéhokonania,
eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov

titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so
záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobu žalobcu bolo potrebné
zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne podaný.41. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného

právneho vzťahu. Žalobca sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi mu
automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobcu, že zákon číslo

514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a že
žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.
42. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že
tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť

až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žaalobca obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.
43. Inou vadou konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je procesná vada, ktorá na rozdiel od
vád taxatívne vymenovaných v § 389 ods. 1 CSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom

je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v civilnom sporovom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 380 ods. 2 CSP). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania
nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 157
ods. 2 O.s.p.).
44. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p., § 188 ods. 1 CSP). Dôkaz listinou
sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo
oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p., § 204 CSP).

45. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s
ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 204 CSP), nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo
skutočnosti, že v zápisnici nie je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvej inštancie prečítaním
presne označených listín alebo ich presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť,
resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené

samotným žalobcom, a preto mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti
s preukazovaním svojho nároku, a preto súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní
zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti,
ktoré by žalobcovi neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebol mohol v konaní patrične,
svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon žalobca, resp. jeho právny zástupca,

nenamietali v priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp.
že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.
46. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvej inštancie a strany sporu mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa

k týmto dôkazom vyjadriť § 123 O.s.p. (čl. 9 CSP).
47. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade
s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 188 ods. 1 CSP a § 204 CSP), a preto v konaní pred
súdom prvej inštancie nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.48.Sozreteľomnavyššieuvedenédospelodvolacísúdkzáveruzhodnémusosúdomprvejinštancie,že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri

svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základnýchprávaľudskýchslobôd,apretozjejstranynemohlodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu
a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.
49. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu,
keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
50. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania, ako aj jeho žalobu vo veci samej z dôvodu nesplnenia zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
51. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v
odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania priznal.

52. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľomfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).