Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/176/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216208326
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216208326.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o.,
Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom JUDr. Ján
Šoltés, Mýtna 48, Bratislava - Staré Mesto, IČO: , proti žalovanému: H. R., narodený XX. B. XXXX, trvalý
pobyt: M. A. XXX, o 1.879,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda zo 4. marca 2019 č. k. 12C/163/2016-97, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o sumu 514,07 eur s prislúchajúcim
úrokom z omeškania, ako aj v časti o zaplatenie istiny o sumu 140,- eur. V zostávajúcej časti žalobu

zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 144, §
151 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), § 52 ods. 1
O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 ZoSÚ
(zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil skúmaním
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a následným zistením splnenia zákonom stanovených podmienok

pre postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa (banky), keďže žalovaný sa preukázateľne dostal do
omeškania so splácaním úveru dlhšieho ako 90 dní, pričom bol písomne vyzvaný na zaplatenie dlhu.
Vzhľadom na charakter revolvingového úveru, nebolo možné presne stanoviť počet splátok a vyčísliť
RPMN. Súd prvej inštancie však dospel k záveru o absencii obsahovej obligatórnej náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keďže zákon výslovne požaduje špecifikáciu
splátky, aká časť z nej náleží istine, úroku a koľko z nej predstavujú prípadné poplatky. Na podporu

svojej argumentácie súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Pre absenciu
uvedenej náležitosti zmluvy je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. V dôsledku
uvedenéhoježalovanýpovinnývrátiťžalobcovilenhodnotu,ktorúmužalobkyňaakododávateľposkytla,
bez akéhokoľvek navýšenia (úrokov, poplatkov, poistenia). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
žalovaný zaplatil na úver sumu 560,- eur, v priebehu konania 701,- eur, voči žalobkyni teda žalovaný
už dlh nemá. Žaloba bola z tohto dôvodu zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej

inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého nárok na náhradu trov konania
vznikol žalovanému, v konaní úspešnému. Náhrada trov konania žalovanému priznaná nebola, pretože
mu v spore žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania podala
včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe. Žalobkyňa namietala záver súdu

prvej inštancie o bezúročnosti úveru. Revolvingový úver predstavuje osobitný typ spotrebiteľského
úveru, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Vpriebehu trvania revolvingu nie je možné na počiatku zmluvného vzťahu určiť výšku RPMN pre celú dobu
trvaniaúverovéhovzťahu.Zanesprávneprávneposúdenieoznačilažalobkyňapožadovanierozčlenenia
úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t. j. splátku istiny, úrokov a poplatkov. Takýto záver je v

rozpore s článkom 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ako právne záväzným
aktom, ktorý má prednosť pred zákonom, tiež je v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Klára Bíróová. Rozloženie
splátok je aj v rozpore s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných
náležitostí úverovej zmluvy. Súdny dvor Európskej únie v označenom rozhodnutí vyslovil, že zmluva

musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ
povinný bezplatne a kedykoľvek počas trvania zmluvy odovzdať výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Smernica teda nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré uvedená smernica neobsahuje,
ak smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (porov
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Volksbank Romania z 12. júla 2012). Ustanovenie článku

10 ods. 2 písm. u/ smernice 2008/48/ES nemožno vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti
než tie, ktoré vymenováva článok 10 ods. 2 smernice. Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Voľba režimu sankcií bola ponechaná

na zvážení členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byť adekvátna závažnosti porušení, ktoré postihujú.
Sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti je primeraná ak zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti
ako RPMN, počet a frekvenciu splátok, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 smernice, teda tie
náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tiež vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky

a poplatky, ak úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na jednotlivé zložky, keďže
nejde o obligatórnu náležitosť zmluvy v zmysle smernice a ani o náležitosť, ktorej absencia by bola
spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Iba porušenie povinností
veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky.
Právna predchodkyňa žalobkyne neporušila žiadne povinnosti, preto žalobkyni vznikol nárok aj na

zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Žalobkyňa poukázala aj na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-565/2012, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí
byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako aj na rozhodnutie C-348/2014, podľa ktorého článok 4
smernice č. 87/102/EHS z 22. decembra 1986 (smernica, ktorá predchádzala smernici 2008/48/ES)
vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah

jeho záväzku.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v zostávajúcej časti zamietol žalobu, z dôvodu, že úver sa zo
zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej obsahovej náležitostí zmluvy
ospotrebiteľskomúverepodľa§9ods.2písm.k/ZoSÚ,tedapreabsenciuvýšky,počtuatermínusplátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

6. Súd prvej inštancie správne konštatoval, v zmysle záverov predchádzajúcej súdnej praxe, že
predmetná obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským

úverom uhrádzané. ZoSÚ nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS v znení korigenda k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu
v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k predmetnej spornej otázkeje zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, bola podporená
rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015. Až uznesením NS SR
sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej otázke s argumentáciou,

že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a preto eurokonformným
výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S poukazom na článok
2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3 CSP, odklon od
posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku
tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený.
Ani dostupnými interpretačnými metódami nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu
(napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej
únie, Úradný vestník 2012/C 326/01). Nejednalo by sa tak o interpretačnú metódu contra verba legis
(„kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie

nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra
legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho.
Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 Ústavy SR
(ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť
úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné

vyjadrenie v legislatívnom texte.

7. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že
nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy

uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

8. Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
zo dňa 5. septembra 2019, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, tak ako boli
vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu
o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku (C-42/15) a pred zmenou vnútroštátnej
právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

9. V odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval,
že požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou
právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.
Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra

legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza
z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.

10. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18,
vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej

judikatúry (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená
rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, napr. sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015, vychádzala z
výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí
špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj

na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy (zákon č.
279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým

v uvedenom rozsudku.

11. Vzhľadom na to, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutísúdov SR, ako ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému
právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a s prihliadnutím na precedenčnú

záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu
úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je preto potrebné konštatovať
zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý
dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu.

12. So zreteľom na uvedené závery, právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý
spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, už nebolo možné považovať za správny. Po
vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať
zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority, ako aj ostatných súdov, s

týmto rozhodnutím.

13. Odvolacia námietka žalobkyne o dodržaní zákonnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ bola preto dôvodná. Vzhľadom k tomu, že predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako ani zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, sa netýkalo prieskumu obligatórnych

obsahových náležitostí zmluvy (ale aktívnej vecnej legitimácie), preskúmavaný rozsudok (v poradí
druhý) bolo prípustné zrušiť, keďže sa nejednalo o nerešpektovanie inštruktívneho odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, kedy by musel odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť nedostatky
prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní.

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie v rámci navrhovaného
dokazovania sa zaoberal vyhodnotením jednej, vyššie uvedenej obsahovej náležitosti predmetnej
zmluvy, s nesprávnym právnym záverom, pričom odvolacie konanie nenahrádza prvoinštančné konanie
a dokazovanie.

15. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania,
posúdiť nárok žalobkyne uplatňovaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predovšetkým
naplnenie jej všeobecných a osobitných obligatórnych obsahových náležitostí podľa relevantných
ustanovení ZoSÚ, s uvedením argumentačného základu, obsahujúceho preskúmateľné právne úvahy,

viazaný pokynmi odvolacieho súdu.

16. Pri výklade vnútroštátneho práva bude súd prvej inštancie dodržiavať požiadavku eurokonformného
výkladu dotknutých ustanovení právnych noriem, i s prihliadnutím na prelomové rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie, tak aby výklad vnútroštátneho práva bol zlučiteľný s cieľmi smernice (porov.

rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o. z 5. septembra 2019). Výklad
právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje
význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne
vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred nadobudnutím účinnosti novelizácie predmetnej vnútroštátnej

právnejnormyapredvydanímrozsudkutýkajúcehosažiadostiovýklad(porov.rozsudokSúdnehodvora
EÚ C-42/15). Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 tiež konštatoval, že iba také porušenie
povinnosti veriteľa, ktoré má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa
vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o
neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku.

17. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil

a rozhodol.

18. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešeniekonkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

19. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami

strán konania.

20. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

21. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.