Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/264/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213070
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomvBratislave,Župnénámestieč.13,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 13. 10. 2014, č. k.: 9 C/206/2012-31, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu v exekučných veciach.
Tvrdil, že v exekučnom konaní Okresný súd v Rimavskej Sobote nerozhodol v zákonnej lehote 15-

tich dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, keďže k rozhodnutiu o žiadosti
došlo po uplynutí zákonnej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Odporca žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že navrhovateľ nepreukázal splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

Súd mal preukázané, že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn.: 3Er/2216/2010 oprávnený
podal návrh na exekúciu dňa 21. 07. 2010 a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia dňa
09. 09. 2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia súd rozhodol uznesením
zo dňa 13. 09. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 24. 02. 2012. Exekúcia následne bola zastavená

uznesením zo dňa 14. 03. 2012.

Okresný súd konštatoval, že možno spochybniť, že okresný súd v danej exekučnej veci nerozhodol
v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom tak, ako na to poukazuje navrhovateľ, keďže o žiadostisúdneho exekútora bolo rozhodnuté v lehote 4 dní. Touto lehotou však okresný súd nebol viazaný. V
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie lehota 15-tich dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí

rozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomamusírozhodnúťozamietnutížiadosti
ovykonanieexekúcie.Vuvedenomustanoveníjetaktiežvýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahuje
aj na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku
zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie
dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré v danom prípade ani nemusia byť

prílohou návrhu na vykonanie exekúcie, a to napríklad rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky. V danom prípade teda v danej exekučnej veci existovali oba dôvody, pri
ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného

nároku na náhradu škody, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup
okresného súdu, preto v ďalšom konaní sa súd nezaoberal skúmaním otázky, či na strane navrhovateľa
týmtoprípadnýmnesprávnymúradnýmpostupomvzniklaškodaaleboinánemajetkováujmaačiexistuje
príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pretože 15 dňová
lehota v konkrétom prípade neplatila, pretože žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

bola zamietnutá.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok tým,
že opätovne posúdil práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v rámci exekučného konania a tým založil
prekážku veci rozhodnutej, súd poukázal na § 44 ods. 2 EP, kde jednoznačne je uvedené oprávnenie

exekučného súdu skúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a v prípade zistenia rozporu je v kompetencii
exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd nevykonával
žiadny nelegálny postup, keď postupoval v zmysle zákonných ustanovení.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p,
pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), súd vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2

písm. a) O. s. p.), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.) a že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).

Konkrétne uviedol, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho

právneho zástupcu. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, preto okresný súd nemohol
postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Ajkeďnatútookolnosťkrajskýsúdneprihliadol,
v jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na

nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podal odvolanie. V čase podania odvolania o

zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Namietal,
že meritórne rozhodnutie je predčasné, pretože ním predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o
prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu.Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na
pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho

právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.
Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem

toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Preto súd
nemohol založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

Namietal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa §
114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p. Tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Namietal, vyše vo veci sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom tvrdil, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,vecpreskúmalvrozsahudanomust.§212ods.1O.s.p.abeznariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov
konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v žalobe, ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,

a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník

nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za

dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že

zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 13. 10. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.

Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 22. 09. 2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a

rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť
dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo

všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ v rozhodovanom prípade však nedoručil na Okresný súd Rimavská Sobota návrh na
zrušenie nariadeného pojednávania (ako mnohých ďalších prípadoch).

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (v danom prípade navrhovateľa, ktorý podal námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.
zn. 41NcC/52/2012 z 10 10. 2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota neboli vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod spisovou značkou 9C/206/2012
okrem sudcu JUDr. Erika Vargu.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Odvolací súd zároveň odkazuje na webovú
stránku Ústavného súdu SR, kde z jeho mnohých rozhodnutí vyplýva, že sťažnosti navrhovateľa v

obdobných veciach, vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, boli odmietnuté, napr.
II. ÚS 443/2013 - 11 zo dňa 12. 09. 2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10. 10. 2013.Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR
v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013

z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z
26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013
z 15. augusta 2013.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v

čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v tejto veci nepodal návrh na prerušenie konania, hoci to v
odvolaní namieta, resp. súd o podaní ústavnej sťažnosti neinformoval ani takéto svoje podanie nijako
nepreukázal.

K námietke nerešpektovania požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní treba uviesť, že nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101
ods. 2 O. s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení

svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,

na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať
svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v
rámciprincípuarbitrárnehoporiadkuuskutočniťkonanietak,abybolovydanémeritórnerozhodnutieibez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho

konania. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za
dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., preto navrhovateľ
a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia
(napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v
tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Navrhovateľ v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g)
O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.,
pričom posledné odvolacie dôvody uvedené navrhovateľom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci), len vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z ., pričom po vykonaní dôkazov
oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu a zo strany navrhovateľa bola žaloba podaná bezdôvodne. Okresný
súd disponoval spisovým materiálom dostatočne preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ

v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním
označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa
s jeho obsahom, preto neobstojí námietka navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom
a tvrdeniam odporcu, z ktorých pri rozhodnutí súd vychádzal a založil na nich svoje rozhodnutie.
Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie len na dôkazoch relevantných pre rozhodnutie vo veci,

ktoré sám navrhol navrhovateľ. Svoje rozhodnutie nezaložil na iných tvrdeniach odporcu, pretože ich
neakceptoval, čo v rozhodnutí aj odôvodnil. Odvolací súd nezistil, že by záver prvostupňového súdu o
dodržaní lehôt nebol správny, pretože svoje zistenia riadne a konkrétne odôvodnil, pričom navrhovateľ
len všeobecne namietal správnosť týchto zistení, avšak nekonkretizoval, v čom boli nesprávne.Je nepochybné, že navrhovateľ nepreukázal, že by prvostupňový súd o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, pretože

súd rozhodol v tejto lehote, naviac, lehota 15 dní v tomto prípade neplatila, pretože súd žiadosti
exekútora o vydanie poverenia zamietol.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonával a založil na

nich svoje rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri rozhodovaní vychádzal z tvrdení
navrhovateľa, dokazovanie vykonal v súlade s návrhom navrhovateľa a vykonal dôkazy, ktoré priamo
navrhoval v návrhu na začatie konania. Pretože nič mu nebránilo zúčastniť sa na pojednávaní, nemohlo
dôjsť k tejto nadácii zásady kontradiktórnosti a k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako
aj možnosti konať pred súdom.

Námietky navrhovateľa v tomto smere sú preto právne irelevantné. Pokiaľ namieta, že nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd rozhodol na riadne
nariadenom pojednávaní. Námietka navrhovateľa, že súd rozhodol na základe dôkazov získaných
z vlastnej iniciatívy, nie je pravdivá, pretože svoje rozhodnutie založil na dôkazoch navrhnutých
navrhovateľom.

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ tvrdí, že vo veci nebolo možné rozhodnutia bez nariadenia pojednávania,
vo svojom odvolaní si odporuje, keď v úvode uvádza, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a
následnetvrdí,žesaneuskutočniloústnepojednávanie,pretoževovecisúdnariadilriadnepojednávanie
a aj vec pojednával.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože
odporca sa k návrhu riadne vyjadril, svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil, pričom ust.
§ 153b O. s. p. upravuje možnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pri splnení všetkých
predpokladaných podmienok, nie však povinnosť.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne, pretože o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v zákonnej lehote.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.
s. p. v spojení s ust. § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporca trovy odvolacieho konania nenavrhol nahradiť.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.