Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 14, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1540/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111211284
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6111211284.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci navrhovateľa D.. F. F., nar. XX. XX.
XXXX, bytom X., X. XXX, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom so sídlom Banská
Bystrica, Rudlovská 2, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10C/92/2011-173 zo dňa 21. 10. 2014,

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 12.535,02 EUR,
p o t v r d z u j e ;

V prevyšujúcej časti, v ktorej okresný súd priznal navrhovateľovi náhradu škody a náhradu nemajetkovej

ujmy, rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu, ktorým vo zvyšku návrh zamietol, zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi
titulom náhrady škody sumu 20.833,50 EUR a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 17.600,- EUR,

všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku návrh zamietol a rozhodnutie o trovách
konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Okresný súd konal o návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a uplatnenej v sume 531.263,50
EUR, ktorá pozostávala z trov obhajoby v trestnom konaní 17.465,11 EUR, náhrady straty na zárobku
3.368,39 EUR, náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu 10.430,- EUR a za trestné stíhanie 500.000,- EUR,
a ktorá navrhovateľovi vznikla v dôsledku trestného stíhania pre trestný čin prijímania úplatku a inej

nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. Po vznesení obvinenia proti navrhovateľovi uznesením vyšetrovateľa odboru
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti MV SR, sekcie justičnej polície PZ ČVS:SJP-34/
OVOZTČ-BB-2003, dňa 25. 11. 2003, trestné stíhanie skončilo po viac ako siedmych rokoch
oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5T/30/04-1366 zo dňa 28. 09. 2009
v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica

č. k. 5To/371/09-1393 zo dňa 29. 04. 2010, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol
navrhovateľ stíhaný. Navrhovateľ bol od 25. 11. 2003 vo väzbe, o ktorej rozhodol Okresný súd Nitra
uznesením č. k. 3Tpr 116/03 zo dňa 28. 11. 2003, a ktorá začala
o 14.50 hod. v Ústave na výkon väzby v Nitre. Sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby
zamietol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Tpo 58/03-45 z 11. 12. 2003. Z väzby na slobodu bol
navrhovateľ prepustený uznesením Krajského súdu v Nitre

8 Tpo 4/04-548 až 04. 03. 2004. Na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 07. 07.
2014 obhajoval obvineného navrhovateľa advokát JUDR. Miroslav Kubovčák. Príjmovým pokladničnýmdokladom zo dňa 12. 07. 2010 mal okresný súd preukázané, že navrhovateľ vyplatil advokátovi za
zastupovaniepaušálnuodmenuvsume8.298,48EUR.ObhajobanavrhovateľaďalšímadvokátomJUDr.
Ľubomírom Hrežďovičom bola vyúčtovaná spolu v sume 9.166,63 EUR faktúrou č. 5303 z 30. 08. 2010

ako odmena a náhrada hotových výdavkov v sume 7.138,35 EUR, náhrada straty času v sume 1.322,25
EUR a náhrada celkových výdavkov v sume 706,04 EUR. Príjmovým pokladničným dokladom
č. P-001128 z 22. 09. 2010 bolo preukázané, že navrhovateľ uvedenú odmenu advokáta uhradil v
sume 1.033,10 EUR po započítaní zaplatenej zálohy 8.298,47 EUR. V čase trestného stíhania bol
zamestnávateľom navrhovateľa Banskobystrický samosprávny kraj,

uktoréhonavrhovateľčerpalneplatenévoľnood01.12.2003do04.03.2004.Zosprávyzamestnávateľa
zo dňa 07. 08. 2014 vyplývalo, že priemerná čistá mzda navrhovateľa by za obdobie od 01. 12. 2003
do 04. 03. 2004 predstavovala sumu 3.368,39 EUR (101.476,- Sk), za každý mesiac po 31.972,- Sk
+ za štyri dni v marci 2004 suma 5.560,-Sk. Navrhovateľ požiadal listom z 23. 09. 2010 adresovaným
odporcovi o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v celkovej sume 533.365,54 EUR, ktorú
uplatnil ako náhradu trov obhajoby (8.298,48 EUR + 9.166,63 EUR), náhradu ušlej mzdy počas trvania

väzby v sume
4.800,43 EUR, náhradu nemajetkovej ujmy za osobnú, morálnu a spoločenskú ujmu, spôsobenú
nezákonným trestným stíhaním a nezákonnou väzbou v sume 500.000,- EUR a nemajetkovú ujmu za
obmedzenie osobnej slobody v sume 11.100,- EUR. Na uvedenú žiadosť odporca nereagoval.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je upravená
zák. č. 514/2003, ktorý je účinný od 01. 07. 2004, Podľa § 27 ods. 2 tohto zákona zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred jeho účinnosťou treba posudzovať podľa zák. č. 58/1969
Zb., pretože uznesenia o začatí trestného stíhania navrhovateľa a o jeho vzatí do väzby boli vydané
25. resp. 28. 11. 2003. Trestné stíhanie voči navrhovateľovi viedli orgány štátu, ktoré môžu štátu moc

vykonávať len v medziach zákona a zákonným spôsobom. Návrh navrhovateľa smeruje proti Slovenskej
republike zastúpenej príslušným ústredným orgánom štátnej správy, zodpovedným za vzniknutú ujmu.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a
väzenstvo. Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je existencia rozhodnutia zasahujúceho do práv navrhovateľa a sekundárnou jeho nezákonnosť, pričom

zákon a súdna prax nevyžaduje, aby príslušný orgán nezákonnosť daného rozhodnutia v každom
prípade výslovne konštatoval. Štát sa zodpovednosti nemôže zbaviť v prípade, ak sa nenaplní pôvodný,
v obvinení uvedený predpoklad o spáchaní trestného činu. Nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa podozrenie potvrdilo. Oslobodzujúci rozsudok
vydaný v trestnom konaní má rovnaké dôsledky, ako prípadné zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia

či vzatí do väzby pre nezákonnosť. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie
navrhovateľa skončilo a na navrhovateľa sa hľadí ako na nevinného. Ak bol obžalovaný spod obžaloby
oslobodený, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že čin nespáchal
a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu začaté a v takom prípade ide o nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V posudzovanej veci sú nezákonnými rozhodnutiami uznesenie

vyšetrovateľa odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti MV SR, sekcie justičnej polície PZ
ČVS:SJP-34/OVOZTČ-BB-2003 dňa 25. 11. 2003, ktorým začalo trestné stíhanie proti navrhovateľovi a
uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 3Tpr 116/03 zo dňa 28. 11. 2003, ktorým bol navrhovateľ vzatý
do väzby.

Navrhovateľ si ako skutočnú škodu uplatnil náhradu trov obhajoby v trestnom konaní a ako ušlý zisk
náhradu mzdy od 01. 12. 2003 do 04. 03. 2004. Rozsah obhajoby a vyčíslenie trov obhajoby považoval
okresný súd za preukázané predloženými vyúčtovaniami, príjmovými dokladmi a zmluvou o poskytnutí
právnej pomoci. Účelnosť obhajoby zdôrazňuje oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby. Okresný súd
neprihliadol na výhradu odporcu

k výške trov, lebo podľa čl. 21 zmluvy o poskytnutí právnej pomoci náhrada trov obhajoby pre JUDr.
Kubovčáka bola dohodnutá a vyplatená ako paušálna a náhrada trov obhajoby JUDr. Hrežďoviča je
zrejmá z vyúčtovania z 27. 08. 2010. Okresný súd priznal navrhovateľovi náhradu trov obhajoby, ktoré
vyplatil obom obhajcom v sume 17.465,11 EUR (8.298,48 + 9.199,63 EUR). Z dôvodu straty na zárobku
v čase výkonu väzby priznal navrhovateľovi ušlý zisk v sume 3.368,39 EUR, ktorý zodpovedal netto

zárobku navrhovateľa od 01. 12. 2003 do 04. 03. 2004.

Navrhovateľ ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslenú v celkovej sume 510.430,- EUR, ktorú
rozdelil na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 10.430 EUR, vyčíslenú po 110 EUR zakaždý deň väzby a náhradu nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie ako celok, vyčíslenú v
sume 500.000,- EUR. Navrhovateľ náhrada nemajetkovej ujmy odôvodnil podľa článku 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého aplikácia vyplýva z čl. 154c Ústavy Slovenskej

republiky a v posudzovanej veci znamená, že trestné stíhanie navrhovateľa muselo byť v súlade nielen
s vnútroštátnym právom ale i s Dohovorom. Pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd
vychádzal z toho, že zák. č. 58/1969 Zb. inštitút nemajetkovej ujmy nepozná. Súdna judikatúra ustálila,
že v takom prípade treba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať podľa Čl. 5 ods. 1, ods.
5 Dohovoru, v prípade, ak sa pôvodne zákonná väzba stala z dôvodu oslobodzujúceho rozsudku

nezákonnou.

Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu okresný súd vychádzal z toho, že
väzba trvajúca viac ako tri mesiace negatívne zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa. Trestné
stíhanie a obmedzenie osobnej slobody zasiahlo celú rodinu navrhovateľa. Rozsiahla medializácia
prípadu narušila jeho dobré meno, povesť, dôstojnosť, časť i vážnosť v očiach verejnosti i v zamestnaní

a utrpelo jeho podnikanie, čo bolo preukázané výpoveďami svedkov Dušana P., brata navrhovateľa,
D.. F. B., radkyne Úradu BBSK, Ing. E. Z., spoločníčky navrhovateľa v spoločnosti Interaudit, s. r. o. a
D.. F. U., zástupcu spoločnosti GAMO, a. s., v spoločnom projekte s Banskobystrickým samosprávnym
krajom. Z výpovedí svedkov v trestnom konaní mjr. Ing. XX.XXX vyšetrovateľa PZ a policajného agenta
JurH.M.vyplývalo, že postup orgánov v trestnom konaní bol extra legem. K vzneseniu obvinenia a

k trestnému stíhaniu navrhovateľa nemalo dôjsť, vzatie do väzby si navrhovateľ nezavinil, lebo nešlo
o útekovú väzbu. Oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby a jeho prípadná medializácia boli menej
rozsiahle, ako medializácia samotného trestného stíhania a vzatia do väzby, preto nie je postačujúcim
zadosťučinením ujmy, spôsobenej trestným stíhaním a navrhovateľ má právo na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy.

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu okresný súd nevychádzal
z uplatnenej sumy 10.430 EUR, lebo vzhľadom na § 153 ods. 2 OSP by nebolo možné priznať vyššiu
náhradu. Pokiaľ čl. 5 Dohovoru umožňuje súdu priznať nemajetkovú ujmu v prípadoch, na ktoré
sa vzťahuje použitie zák. č. 58/1969 Zb., ktorý inak nemajetkovú ujmu nepozná, potom je logické, že

náhradu a výšku nemajetkovej ujmy treba posudzovať podľa
§ 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý sa použije na obdobné prípady od 01. 07. 2004 ako lex specialis
pred použitím všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je
zák. č. 215/2006 Z. z.. Podľa § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb poškodených násilnými
trestnými činmi celková výška odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
V čase rozhodnutia bola minimálna mzda v Slovenskej republike 352 EUR a jej päťdesiatnásobok
predstavuje sumu 17.600 EUR, ktorú okresný súd navrhovateľovi priznal ako náhradu nemajetkovej

ujmy za väzbu
v maximálnom zákonom limite, vzhľadom okolnosti trestného stíhania, na dĺžku väzby
a ujmu, ku ktorej došlo poškodením sociálnych väzieb navrhovateľa v súkromnom, pracovnom a
verejnom živote .

Uvedený výklad umožňuje súdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5
ods. 1, ods. 5 Dohovoru len za nezákonné obmedzenie alebo pozbavenie osobnej slobody väzbou a
nie za samotné trestné stíhanie. Z toho dôvodu navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, uplatnenú
za trestné stíhanie zamietol

Okresný súd zamietol aj tú časť návrhu, ktorou požadoval 9 % ročný úrok z omeškania od 29. 03. 2011.
Uvedený nárok navrhovateľ uplatnil podaním doručeným súdu 04. 09. 2014, ktorým rozšíril pôvodný
žalobný návrh. Prihliadol tak na odporcom vznesenú námietku premlčania, lebo úrok z omeškania sa
ako celok premlčal už 29. 03. 2014 po uplynutí trojročnej zákonnej lehoty, ktorá začala plynúť od 29. 03.
2011, odkedy mal odporca uspokojiť nárok na náhradu škody po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty,

na základe žiadosti zo dňa 28. 09. 2010. Navyše, právo na úrok z omeškania pri náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia.Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 3 čl. 51 ods. 2 , čl. 154c Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 1
až 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 , § 10 a § 20 zák.

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, § 17 ods. 4, § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho
zákonníka..

Odporca vo včas podanom odvolaní okresnému súdu vytýkal nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie a tiež odňatie možnosti konať pred súdom. Namietal, že okresný súd
priznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci zák. 58/1969 Zb. taký nárok
nepredpokladá. Priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil potrebou
aplikácie čl. 5 Dohovoru a pri určení jej výšky si vypomohol § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Okresný
súd náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 17.600 EUR priznal za neoprávnený zásah do

osobnosti navrhovateľa, spôsobený
3 mesiace trvajúcou väzbou. Potom nie je zrozumiteľné, prečo pri určení výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy bral do úvahy vznesenie obvinenia ako aj samotné trestné stíhanie. V tejto časti je
odôvodnenie rozsudku rozporné, nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené a nezodpovedá kritériám
§ 157 ods. 2 OSP. Okresný súd sa necítil byť viazaný vôľou navrhovateľa, ktorý uplatňoval nemajetkovú

ujmu za väzbu v sume 10.430 EUR a za samotné trestné stíhanie 500.000 EUR, ale takáto miera zásahu
súdu do žalobného návrhu je neprípustná. Navrhovateľ v návrhu jasne označil, od ktorého skutkového
základu odvodzuje konkrétny peňažný nárok. Odporca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 122/2012 z 03. 10. 2012, podľa ktorého súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac,
ako sa domáhajú, a zásadu viazanosti súdu petitom, ktorá vyžaduje, aby súd neprisúdil iné plnenie, než

akého sa účastníci domáhajú. Rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom znamená,
že plnenie nemožno priznať ani z iného skutkového základu. Okresný súd si vypomohol § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z. z., ktorý nesprávne vyložil, lebo mal posúdiť okolnosti uvedené v celom § 17. Pretože
kritériá uvedené v § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. obišiel, resp. zjednodušene vyložil len v prospech
navrhovateľa, ktorému priznal viac, ako si uplatnil. Navrhovateľovi priznal najvyššiu možnú sumu 17.600

EUR za 100 dní väzby, ktorá nie je primeraná v porovnaní s obdobným odškodňovaním zásahov do
základných práv zaručených ústavou, napr. ujmy na zdraví alebo živote. Tým, že dôkazy vyhodnotil
jednostranne iba v prospech navrhovateľa a nevzal do úvahy dôkazy v prospech odporcu, okresný
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a týmto postupom
odňal odporcovi možnosť konať pred súdom.

Okresný súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške trov obhajoby. V časti trov obhajoby,
ktoré vznikli zastupovaním navrhovateľa JUDr. Kubovčákom, navrhovateľ predložil zmluvu o poskytnutí
právnej pomoci a príjmový doklad o uhradení sumy
8.298,84 EUR, ale nešpecifikoval všetky úkony, ktoré mali byť na základe uvedenej zmluvy vykonané,

za ktoré mali trovy v uvedenej výške vzniknúť. Z vyúčtovania trov obhajoby JUDr. Hrežďoviča vyplýva,
že úkony právnej služby účtoval dňom prevzatia zastúpenia
(25. 11. 2003), až do právoplatného skončenia trestného konania.

Okresný súd uvedené námietky odporcu neakceptoval, v odôvodnení rozhodnutia sa nimi nezaoberal.

Nereagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, ktoré boli pre rozhodnutie
rozhodujúce. Z toho dôvodu je rozsudok nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Odporca
navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť alebo zrušiť a vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v rozsahu danom ust. § 212 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „OSP“) a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214
ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 12.535,02 EUR podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne
správne. Naproti tomu rozsudok v časti, v ktorej okresný súd priznal navrhovateľovi náhradu škody v
časti prevyšujúcej sumu 12.535,02 EUR až do sumy 20.833,50 EUR a náhradu nemajetkovej ujmy
v sume17.600 EUR, podľa § 221 ods.1, písm. h) OSP zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,
pretože nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil.
Podľa § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na

škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa
§ 27 ods. 2, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí,
ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak

bol spod obžaloby oslobodený

Podľa § 10 zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov
odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v
tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý

zisk).

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod
č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“), každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 153 ods. 2 OSP súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú,
iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Okresný súd správne zistil, že nezákonnými rozhodnutiami, na základe ktorých navrhovateľ uplatnil
žalobný nároky, sú uznesenie vyšetrovateľa
ČVS: SJP-34/OVOZTČ-BB-2003 dňa 25. 11. 2003, ktorým začalo trestné stíhanie proti navrhovateľovi
a uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 3Tpr 116/03 zo dňa 28. 11. 2003, ktorým bol navrhovateľ vzatý
do väzby. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca nárok navrhovateľa

neuspokojil do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, a že uplatnená náhrada škody, ušlý zisk a
nemajetková ujma zodpovedali žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
28. 09. 2010.

Okresný súd priznal navrhovateľovi náhradu trov obhajoby, ktoré vyplatil obom obhajcom v sume

17.465,11 EUR, keď príjmovým pokladničným dokladom zo dňa
12. 07. 2010 mal preukázané, že navrhovateľ vyplatil advokátovi JUDr. Kubovčákovi za zastupovanie
dohodnutú paušálnu odmenu v sume 8.298,48 EUR a obhajoba navrhovateľa advokátom JUDr.
Ľubomírom Hrežďovičom je zrejmá z vyúčtovania z 27. 08. 2010, kde bola vyúčtovaná spolu vsume 9.166,63 EUR. Rozsah obhajoby a vyčíslenie trov obhajoby považoval okresný súd za
preukázané predloženými vyúčtovaniami, príjmovými dokladmi a zmluvou o poskytnutí právnej pomoci,
ale nevysporiadal sa s obranou odporcu, ktorý spochybňoval výšku takto uplatnenej škody, a či

úhradou trovy obhajoby navrhovateľ preukázal uplatnenú škodu, ktorá mu vznikla trestným stíhaním. Z
vyúčtovania, faktúry a pokladničného dokladu JUDr. Hrežďoviča, vyplýva, že úkony obhajoby vykonával
od začiatku až do skončenia trestného konania (č. l. 43 - 50). V špecifikácii úkonov advokát uvádzal, že
dňa 29. 04. 2004 sa uskutočnilo rokovanie advokátov JUDr. Hrežďoviča
a JUDr. Kubovčáka s navrhovateľom. Následne navrhovateľ dňa 07. 07. 2004 uzavrel

s JUDr. Kubovčákom zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, v ktorej sa podľa článku
1.1. JUDr. Kubovčák zaviazal vykonať všetky úkony obhajoby podľa Trestného poriadku a s tým
súvisiace poskytovanie právnych rád, za čo sa navrhovateľ zaviazal (podľa článku 2.1.) zaplatiť
advokátovi paušálnu odmenu v sume 250.000 Sk. Dohodnutú odmenu navrhovateľ zaplatil po skončení
trestného konania, čo mal okresný súd preukázané podľa príjmového pokladničného dokladu 12. 07.
2010 (č. l. 18, 19). Pokiaľ sa odporca domáhal, aby okresný súd preskúmal, či dodatočné trovy

obhajoby, ktoré vznikli pribratím obhajcu JUDr. Kubovčáka, boli účelné a hospodárne bol okresný
súd povinný priznaný nárok odôvodniť aj z toho dôvodu, že účelnosť a hospodárnosť obhajoby
bola medzi navrhovateľom a JUDr. Kubovčákom dohodnutá v článku 1.5 zmluvy zo dňa 07. 07.
2004. Pre záver, že navrhovateľ uplatnil škodu v skutočnej výške nepostačuje iba to, že uhradil
svojmu obhajcovi dohodnutú odmenu, ale preukázanie toho, či obhajoba, ktorú navrhovateľovi poskytol

pribratý dadvokát JUDr. Kubovčák bola účelná a hospodárna a v akom rozsahu, keďže počas celého
trestnéhostíhanianavrhovateľoviposkytovalobhajobuJUDr.Hrežďovič.Spochybnosťami,ktorúuviedol
odporca,saokresnýsúdnedostatočnevysporiadalibakonštatovaním,žeúčelnosťobhajobypodčiarkuje
oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby.

Za uvedeného stavu navrhovateľ preukázal skutočnú škodu iba vo výške trov obhajoby, ktoré uhradil
JUDr. Hrežďovičovi v sume 9.166,63 EUR a nebola riadne preukázaná škoda, ktorá mala navrhovateľovi
vzniknúť tým, že uhradil dohodnutú odmenu pre JUDr. Kubovčáka. Odporca neuviedol také dôvody,
ktorými by spochybnil trovy obhajoby JUDr. Hrežďoviča ani náhradu ušlej mzdy navrhovateľa za čas
strávený vo väzbe v sume 3.368,39 EUR, preto krajský súd rozsudok okresného súdu z toho istého

dôvodu potvrdil v časti, v ktorej bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady
škody sumu 12.535,02 EUR (9.166,63 + 3.368,39 =12.535,02).

Okresný súd odôvodnil nemajetkovú ujmu, ktorú priznal navrhovateľovi za väzbu vo výške 17.600 EUR,
tým, že nevychádzal z uplatnenej sumy 10.430 EUR, lebo vzhľadom na

§ 153 ods. 2 OSP by nemohol priznať vyššiu náhradu, ale priznal náhradu v maximálnej možnej sume
podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi. Použitie neskoršej právnej úpravy, ktorá sa na posudzovanú
vec nevzťahuje, lebo tomu bráni § 27 ods. 1 zák.
č.514/2003Z.z.okresnýsúdodôvodnilrozhodovacoupraxousúdov,ktorépodľaČl.5ods.5Dohovoruo

ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdpriznávajúnemajetkovúujmuzaväzbuvprípadoch,naktoré
sa vzťahuje použitie zák. č. 58/1969 Zb., ktorý inak nemajetkovú ujmu nepozná. Uvedený rozširujúci
výkladpoužitiaprávnejnormypovažujeodvolacísúdzaprípustný,lebovychádzaz čl.5ods.5Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd na základe ktorého môže súd priznať dotknutej osobe
nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu. Okresný súd však nebol pri právnom posúdení dôsledný,

obmedzil len na § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., hoci právna norma prikazovala nemajetkovú ujmu
posúdiť a odôvodniť aj z hľadiska § 17 ods. 2, ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nepovažuje za postačujúce dôvody, pre ktoré okresný súd prekročil návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy za väzbu, uplatnený v sume 10.430 EUR. Navrhovateľ už v žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28. 09. 2010 vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy za
väzbu sumou 3.330 EUR za každý mesiac väzby, čo zodpovedá sume 110 EUR/deň väzby (č. l.
56). Okresný súd nedal účastníkom možnosť vyjadriť sa k právnemu posúdeniu, ktoré urobil a v
odôvodnení rozhodnutia presvedčivo nevysvetlil prípustnosť prekročenia návrhu, ktorý bol v časti o
náhradunemajetkovejujmypredmetomkonania.Rozhodnutímnahradildispozitívnyúkon navrhovateľa.

Použitie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v spojení s § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. okresnému súdu bez ďalšieho
neumožňuje prekročiť uplatnený návrh, lebo je to v rozpore s § 153 ods. 2 OSP. Okrem toho priznaním
náhradynemajetkovejujmyzaväzbuvsumevyššej,akobolauplatnená,saokresnýsúddostaldokolízie
s odôvodnením výroku, ktorým a v akej výške, zamietol vo zvyšku návrh nemajetkovej ujmy uplatnenejza trestné stíhanie v sume 500.000,- EUR. Z uvedených dôvodov bol záver okresného súdu ohľadne
nemajetkovej ujmy priznanej v sume 17.600,- EUR urobený predčasne a odvolací súd zrušil rozsudok
okresného súdu aj v tejto časti.

Okresný súd zamietnutie návrhu v časti nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie založil na správnom
závere, že náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 1, ods. 5 Dohovoru nemožno priznať za
samotné trestné stíhanie, ale len za nezákonnú väzbu. Rovnako správne zamietol návrh v časti úroku
z omeškania s peňažným plnením z dôvodu uplatnenia námietky premlčania, z dôvodu, že nárok nebol

uplatnenývtrojročnejpremlčacejlehote.Vuvedenejčasti,vktorejokresnýsúdvozvyškunávrhzamietol,
rozhodnutie nebolo napadnuté odvolaním a rozsudok okresného súdu zostáva nedotknutý.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd vychádzal z toho, že väzba trvajúca viac ako
tri mesiace negatívne zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa a súčasne, že trestné stíhanie a
obmedzenie osobnej slobody zasiahlo celú rodinu navrhovateľa. Okresný súd konštatoval poškodenie

sociálnych väzieb navrhovateľa v súkromnom, pracovnom a verejnom živote. Odporca dôvodne
poukázal na to, že pri odôvodnení náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu okresný súd dôsledne
nerozlišoval dôvod plnenia, ale priznaný nárok odôvodnil aj samotným trestným stíhaním.

V ďalšom konaní okresný súd znovu posúdi a urobí záver o tom, či dodatočné trovy obhajoby, ktoré

vznikli pribratím obhajcu JUDr. Kubovčáka, boli účelné a hospodárne, navrhovateľ bude musieť uviesť
a konkretizovať úkony právnej služby obhajoby
JUDR. Kubovčáka, ktoré by mali vyplývať z pripojeného trestného spisu.

V novom rozhodnutí o náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu bude okresný súd zisťovať a posudzovať

len tie skutočnosti, ktoré majú význam pre posúdenie nemajetkovej ujmy v dôsledku väzobného stíhania
navrhovateľa za čas väzby a dôsledne rozlišovať, aby dôvod priznané plnenie odôvodnil z dôvodu
nezákonnej väzby a nie poukazovaním na samotné trestné stíhanie navrhovateľa. Pokiaľ okresný súd
použije analógiu novšej právnej úpravy, bude musieť vychádzať z § 17 ods. 2 až 4 zák. č. 514/2003 Z.
z. a rešpektovať to, v akej výške bol uplatnený nárok navrhovateľa predmetom konania.

Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách odvolacieho konania
(§ 224 ods. 4 OSP).
Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.