Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 6C/85/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307204531
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Pintová
ECLI: ECLI:SK:OSLV:2019:4307204531.32

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice sudkyňou JUDr. Miriam Pintovou v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, X. v
konaní zast.: Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Budková 36, Bratislava,
IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele

1/1 vzhľadom k celku, a to:
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1632 m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 270 m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 363m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 758 m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 21m2,
- pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 37 m2,

- pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 7m2,
- pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra „C“ zastavané plochy a nádvoria, o výmere 336m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 19m2,
- pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 176 m2,
- pozemok parcelné číslo XXXX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1863m2,
- pozemok parcelné číslo XXXX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 192m2,

- pozemok parcelné číslo XXXX, parcela registra „C“, záhrady, o výmere 1730m2,
- stavbu- kaštieľ, súpisné číslo XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“,
zastavané plochy a nádvoria, o výmere 758m2,
- stavbu - pivnica, súpisné číslo XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“,
zastavané plochy a nádvoria, o výmere 21m2,
- stavbu - pivnica, súpisné číslo XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/XX, parcela registra
„C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 37m2,

pre katastrálne územie U. okres Levice, zapísaný na liste vlastníctva číslo XX, vydanom Okresným
úradom Levice, katastrálny odbor.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele
1/1 vzhľadom k celku a to :
- novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavaná plocha a nádvorie,

o výmere 16m2,
- novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“- zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 27m2,
- novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“ - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 22m2,
- novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“- zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 12m2,pre katastrálne územie U., okres Levice vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotovenom
dňa 28.3.2018 spoločnosťou Geodetická kancelária URBAN-LAUKO, spol. s.r.o., so sídlom
Rozmarínová 6, 934 01 Levice, IČO: 36 796 336, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu

Nitra, oddiel: Sro, Vložka č. : 20160/N prostredníctvom Štefana Boďo, mapový list č. ZS-III-23-1, ktorý
autorizačneoverildňa 29.3.2018Ing.PavelLauko,autorizovanýgeodetakartograf,aktorýbolnásledne
úradne overený Okresným úradom Levice, katastrálny odbor dňa 20.4.2018 pod číslom 247/2018, a
to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Súd konanie v časti o vydanie dokumentácie z a s t a v u j e.

IV. Žalobcovi sa voči žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v podanej žalobe doručenej súdu dňa 27.04.2007 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na
vydanie nehnuteľnosti.

2. Žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie a navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam, ktoré sú Správou katastra Levice pre kat. úz. U., v registri C na katastrálnej mape, na
liste vlastníctva číslo XX parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1623 m2, parc. č. XX/X
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 270 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere
363 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 758 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 21 m2, parc. č. XX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 37 m2, parc. č. XX/
XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 7 m2, parc. č. XX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere
336 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 19 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 176 m2, parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere1863 m2, parc. č.
XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 192 m2, parc. č. XXXX záhrady vo výmere 1863 m2,

kaštieľ so súpisným číslom XXX na parc. č XX/X , druh pozemku zastavané plochy a nádvoria vo výmere
758 m2, pivnica so súpisným číslom XXX na parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 21
m2, pivnica so súpisným číslom XXX na parc. č. XX/XX zastavané plocha nádvoria, vo výmere 37 m2;
na vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X trvalé trávne porasty vo výmere
183 m2 vedené Správou katastra Levice pre kat. úz. U.a v katastri nehnuteľností v registri E na mape

určeného operáta, na liste vlastníctva číslo XXX a nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 161 m2 vedené Správou katastra Levice pre kat. úz. U. v katastri nehnuteľnosti v
registri C na katastrálnej mape, bez evidencie na liste vlastníctva; spolu s dokumentáciou, ktorá k ním
prislúcha, všetko do 3 dní.
3. Žalobca žiadal žalobu zamietnuť prevažne z dôvodov nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. V časti

pozemku C-KN parc. č. XXXX/X vo výmere 161 m2, bez evidencie na liste vlastníctva, a E-KN parcelu
č. XXXX/X vo výmere 183 m2, evidované na liste vlastníctva č. XXX žiadal zamietnuť aj z dôvodu, že
vo výzve zo dňa 26.4.2006 tieto pozemky nežiadal vydať (podľa §5 zák. č. 161/2005 Z. z.)a keďže sa
podľazák.č.161/2005Z.z.majúvydaťlenprodukčnepotencionálnepoľnohospodárskepôdyevidenčné
ako orná pôda, chmelnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty, iné nehnuteľnosti ako

zastavané plochy a nádvoria netvoria poľnohospodársku pôdu, vlastnícke právo sa k nim v zmysle
zákona č. l61/1995 Z. z. nenavracia a žalobca nemá nárok na ich vydanie.( okrem pozemku C-KN parc.
č. XXXX záhrady vo výmere 1730 m2).
4. Súd zistil tento skutkový stav: Rímskokatolícka cirkev, X. písomnou výzvou zo dňa 26.4.2006, ktorá
bola žalovanému doručená dňa 28.4.2006 žiadal podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 161/2005 Z. z. o

vydanie nehnuteľností v kat. úz. U. parc. č. XX dom č. p. XXX. dvor o výmere 0,0473 ha parc. č. XX/
X záhrada vo výmere 0,0924 ha, parc. č. XX/X dom a dvor vo výmere 0,7820 ha, parc. č. XX/X roľa vo
výmere 0,2933 ha, parc .č. XX/X pajta vo výmere 0,0176 ha, parc. č. XX/X záhrada vo výmere 0,0984
ha, parc. č. XX/X dom č. p. XX a dvor vo výmere 0,0379 ha, parc. č. XX záhrada vo výmere 0,0324 ha,
parc.č.XXXdom č.p.XXvovýmere0,0407ha,parc.č.XXXzáhradavovýmere0,1155ha,parc.č.XXX

záhrada vo výmere 0,0850 ha, parc. č. XXX dom č. p. XX a dvor vo výmere 0,0314 ha, parc. č. XXX dom
č.p. XX garáž vo výmere 0,0314 ha, parc. č. XXX dom č.p. XX a dvor vo výmere 0,0615 ha, parc. č.. XXX
záhrada vo výmere 0,0959 ha, parc. č. XXX záhrada o výmere 0,0595 ha parc. č. XXX dom č. p. XX a
dvor o výmere 0,0457 ha, parc. č. XXXX lúka o výmere 1,1984 ha, parc. č. XXXX poľná cesta vo výmere
0,3568 ha, parc. č. XXXX záhrada vinice vo výmere 0,1730 ha, parc. č. XXXX pasienok vo výmere

0,3006 ha, parc. č. XXXX/X roľa bez výmery, parc. č. XXXX/X roľa vo výmere 0,6504 ha, parc. č. XXXX/X roľa vo výmere 0,6504 ha, parc. č. XXXX/X hospodárska budova sušiareň bez výmery, parc. č. XXXX
dom č. p. XXX a dvor bez výmery, parc. č. XXXX/X záhrada vo výmere 0,2198 ha, parc. č. XXXX/XX roľa
vo výmere 0,0437 ha, parc. č. XXXX/ + roľa vo výmere 143,6245 ha, ktoré mali byť vedené už na liste

vlastníctva číslo XX na mene vlastníka Slovenská republika v správe Slovenského pozemkového fondu
pod parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1632 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 270 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 363 m2, parc. č.
XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 758 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo
výmere 21 m2, parc. č. XX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 37 m2, parc. č. XX/XX zastavané

plochy a nádvoria vo výmere 7 m2, parc. č. XX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 336 m2,
parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 19 m2, parc.č. XX/X zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 176 m2, parc. č. XXXX/X ostatné plochy a vo výmere 972 m2, parc. č. XXXX/X zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 1863 m2, parc.č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 192
m2, parc. č. XXXX záhrady vo výmere 1730 m2, parc. č. XXXX/X orná pôda vo výmere 18590 m2,
parc.č. XXXX/X vodné plochy o výmere 2431 m2, parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo

výmere 800m2, parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 600 m2, parc. č. XXXX/XX
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 141 m2, kaštieľ súpisné číslo XXX na parc. č. XX/X, pivnica súp.
č. XXX na parc. č. XX/X, pivnica súp. č. XXX na parc. č. XX/XX. Vo výzve zo dňa 26.4.2006 žalobca
uviedol, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam bolo Cirkvi odňaté úpravou pozemkového vlastníctva
podľa zákona č. 142/l947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, resp. zák. č. 46/1948 Zb. o novej

pozemkovej reforme a zápisom do pozemkovej knihy, pre kat. úz. U. zo dňa 5.3.l955 bolo vložené
vlastnícke právo pre Československý štát v správe Štátnych majetkov n. p. Levice podľa zákona č. 142/
l947 Zb. Návrh dohody o vydaní nehnuteľností v kat. úz. U. parc. č. XX/X zastavané plocha vo výmere
1632 m2, parc. č. XX/X . zastavané plocha vo výmere 270 m2, parc. č. XX/X zastavaná plocha 363 m2,
parc. č. XX/X zastavaná plocha vo výmere 758 m2, parc. č. XX/X zastavaná plocha vo výmere 21 m2,

parc. č. XX/XX zastavaná plocha vo výmere 37 m2, parc. č. XX/XX zastavaná plocha vo výmere 7 m2,
parc. č. XX/XX zastavaná plocha vo výmere 33 m2, parc. č. XX/X zastavaná plocha vo výmere 19 m2,
parc. č. XX/X zastavaná plocha vo výmere 176 m2, parc. č. XXXX/X zastavaná plocha vo výmere 1863
m2, parc. č. XXXX/X zastavaná plocha vo výmere 192 m2, parc. č. XXXX záhrada vo výmere 1730 m2
a stavieb na parc. č. XX/X - kaštieľ súp. č. XXX, na parc. č. XX/X - pivnica súp. č. XXX a na parc. č. XX/

XX - pivnica súp. č. XXX podľa zák. č. 161/2005 Z. z. bol žalovanému doručený 3.6.2006. Z potvrdenia o
právnej subjektivite a štatutárnych zástupcov zo dňa 1.4.2008, vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky cirkevný odbor Bratislava sa zistilo, že na základe konštitúcie Slovachiae Sacrorum Antistites
zodňa14.2.2008mápoBratislavsko-trnavskejarcidiecéze,ktorábolazriadenáapoštolskoukonštitúciou
Qui Divino pápeža Pavla VI. z 30.decembra l977 ako Trnavská arcidiecéza a premenovaná dekrétom

Kongregácie pre biskupov z 31.marca 1995 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu má právnu kontinuitu :
Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza so sídlom: Jána Hollého 10, 917 66 Trnava. Z vyjadrenia
Rímskokatolíckej cirkvi- Biskupstvo Banská Bystrica zo dňa 14.10.2008 sa zistilo, že Apoštolskou
konštitúciou Slovachiae Sacrorum Anistites o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných
provincií zo dňa 14.2.2008 (ďalej len „Konštitúcia“) došlo k novému územnému usporiadaniu diecéz

na Slovensku. Farnosť U. a sa podľa Konštitúcie nachádza na území Biskupstva Banská Bystrica a
podlieha pod jeho právomoc. Majetok farnosti U. zostal vo vlastníctva farnosti a neprešiel do vlastníctva
biskupstva. Právne nástupníctvo pôvodných pozemnoknižných vlastníkov nehnuteľností patriacich
útvarom Rímskokatolíckej cirkvi Konštitúcia neriešila.
5. Súd rozsudkom 6C/85/2007-388 zo dňa 18.06.2009 žalobu zamietol. Proti predmetnému rozsudku

podal odvolanie žalobca. Odvolací súd uznesením č. k. 6Co/207/2009-458 zo dňa 26.02.2010 rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v predmetnom
uzneseníkonštatoval,žesúdprvéhostupňasabudevďalšomkonanízaoberaťpodmienkamiuvedenými
vreštitučnomzákonezpohľadunávrhužalobcu,čitietopodmienkybolizostranyžalobcusplnenéabude
skúmať, či žalobca je oprávnenou osobou domáhať sa navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam v

zmysle vyššie uvedeného reštitučného zákona, či výzva, ktorú zaslal žalobca žalobcovi bola dostatočná,
zrozumiteľná a určitá a taktiež sa bude zaoberať skutočnosťou, či boli požadované nehnuteľnosti zo
strany štátu právnemu predchodcovi žalobcu odňaté niektorým z dôvodov uvedených v ustanovení §
3 reštitučného zákona, bude skúmať, kedy prešlo vlastníctvo na štát, z akých dôvodov a či to bolo v
rozhodnom období, a taktiež bude úlohou súdu prvého stupňa posúdiť, či nehnuteľnosti, vydania ktorých

sa žalobca domáha, boli predmetom výzvy, či sú spôsobilé na vydanie v zmysle § 6 reštitučného zákona,
čisútietodostatočnekonkretizovanéašpecifikovanéačisútotožnéstými,ktorésúzapísanévpôvodnej
pozemnoknižnej vložke. Uznesením č. k. 6C/85/2007-469 zo dňa 01.06.2010 súd vyhovel návrhu, abydo konania na miesto doterajšieho žalobcu vstúpil nový žalobca - Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo
Banská Bystrica. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2010.
6. Žalobca vyjadrením (č. l. 508 - č. l. 510) uviedol, že v konaní podľa jeho názoru boli dostatočne

preukázané všetky skutočnosti. Žalobca uviedol, že žiadané nehnuteľnosti boli súčasťou Panstva U.. V
konaní bolo príslušnými listinami preukazované, že pôvodným vlastníkom majetku Santov bolo Zirdské
opátstvo s tým, že ako uviedol žalobca v uvedenom vyjadrení, dokladoval do konania Potvrdenie
Štátneho sekretariátu, Oddelenia pre vzťahy so štátmi vo Vatikáne zo dňa 01.10.2011, ktoré potvrdenie
preukazuje skutočnosť, že „8 súčasných cirkevných právnických osôb latinského obradu s územnou

pôsobnosťou v Slovenskej republike, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska,
Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a
nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným
právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku, a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze,
Diecéze Györ, Územnému opátstvu v Pannonhalme alebo iným maďarským cirkevným právnickým
osobám ako Ostrihomská kapitula, Ostrihomský seminár, Egerská kapitula, Györská kapitula, Opátstvo

Najsvätejšieho Spasiteľa v Lekeri, Opátstvo Blahoslavenej Panny Márie v Zirci a prepozitúra sv.
Michala Archanjela v Csorne“. Potvrdenie bolo vydané príslušným orgánom Rímskokatolíckej cirkvi,
nadriadeným ako slovenským tak aj maďarským cirkevným osobám. Žalobca k náležitosti výzvy na
vydanie veci poukázal na prax Ústavného súdu SR, ktorou boli ustálené minimálne požiadavky na
určitosť výzvy. Podľa Ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej

konkretizácie nehnuteľnosti, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade
uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemnoknižnej vložky a katastrálneho
územia. Výzva žalobcu zo dňa 28.04.2006 kritériá určitosti výzvy tak spĺňala, pričom bola splnená aj
podmienka doručenia výzvy v lehote do 30.04.2006. Žalobca ďalej uviedol, že bol naplnený dôvod
odňatia uvedeným ustanovením § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona, ako aj, že vlastníctvo prešlo

na štát v rozhodnom období. Žalobca uviedol, že podľa uvedeného ustanovenia sa oprávnenej osobe
navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce, na základe
odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo
podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme s tým, že v konaní bola doložená listina -
evidenčný hárok o majetku podrobenom revízii podľa zákona č. 142/47 Zb.. Z doloženej listiny je teda

zrejmé, že majetok Zirdského Opátstva bol predmetom revízie a následne prídel a revízia sa vykonala na
základe revízneho rozhodnutia zo dňa 08.07.1948. Týmto sú splnené požiadavky reštitučného zákona
na naplnenie jedného z reštitučných titulov a zároveň prechod vlastníctva na štát v období od 08.05.1945
do 01.01.1990. Žalobca uviedol v uvedenom vyjadrení, že zaslal žiadosť geodetickej kancelárii na
vypracovanie posudku o stave nehnuteľnosti, a to najmä na porovnanie stavu podľa údajov z katastra

nehnuteľností s informáciami získanými v teréne za účelom presného identifikovania nehnuteľnosti na
tvári miesta.
7. Uznesením č. k. 6C/85/2007-531 súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod č. k. IIÚS 42/2011.
8. Dňa 18.07.2013 podal žalobca návrh na zmenu žaloby (č. l. 569 - č. l. 570 spolu s identifikáciou parciel

č. l. 571 - 572). Súd uznesením č. k. 6C/85/2007-573 pripustil zmenu žaloby.
9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol k aktívnej legitimácii žalobcu s poukázaním na
rozhodnutie kongregácie pre biskupov ohľadom vzniku diecéz a o zmene hraníc diecéz na vydaný
dekrét č. 621 z roku 2008 vydaný dňa 04.02.2008, ktorý upravuje, že do Banskobystrickej diecézy
sa z Trnavskej arcidiecézy odčleňuje dekanát I. aj s farnosťou U., čím je preukázaná aktívna

legitimácia žalobcu, t. j. súčasného žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica.
Žalobca uviedol, že tiež poukazuje na dekrét Štátneho sekretariátu, odd. pre vzťahy so štátmi č.
3981/2011/RS, ktorý potvrdzuje, že Biskupstvo Banská Bystrica je legitímnym vlastníkom všetkého
hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý sa nachádza na jeho území a ktorý predtým patril cirkevným
právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku. Tento dekrét potvrdzoval už skutočnosti

odvolávajúc sa na Apoštolskú konštitúciu Praeciptiónu sacrosanti z 30.12.1977, ktorou boli hranice
jestvujúcich cirkevných právnických osôb s územnou pôsobnosťou v Československu prispôsobené
štátnym hraniciam, ako aj odvolávajúc sa na Apoštolskú konštitúciu Qui dimino tiež z 30.12.1977, ktorou
bola zriadená na Slovensku cirkevná provincia, ako aj odvolávajúc sa na Apoštolskú konštitúciu z
14.12.2008, ktorou boli reorganizované diecézy západnej provincie na Slovensku. Žalobca uviedol, že

týmto by chcel poukázať, že toto potvrdenie len konštatovalo len stav, že Zirdské opátstvo už nebolo
žiadnym vlastníkom nehnuteľného majetku na Slovensku, ale vlastníkom bol žalobca, ktorý bol tiež
aktívne legitimovanou osobou domáhať sa svojich reštitučných nárokov. Právny zástupca uviedol, že
čo sa týka výzvy, má opätovne za to, že výzva je určitá a zrozumiteľná, čo bolo ustálené rozhodnutiamiNajvyššieho súdu, takže nevie, či v tomto štádiu už žalovaný naďalej namieta náležitosti výzvy ako v
predchádzajúcich vyjadreniach. Právny zástupca uviedol, že čo sa týka reštitučného titulu, a to odňatie
z dôvodov, ktorý uvádza zákon č. 161/2005 Z. z., poukázal na zápis vo vložke č. 5, kat. územie

U., a to zápis z 30.06.1948 č. d. 2100, ktorý uvádza, že podľa návrhu a oznámenia Povereníctva,
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25.06.1948 č. B1767/48-I/D poznamenáva sa, že
nehnuteľnosti zamýšľa prevziať a tento majetok je teda predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947
Zb.. Právny zástupca uviedol opätovne k náležitostiam výzvy, že výzva spĺňa náležitosti, bola splnená aj
podmienka doručenia výzvy do 30.04.2006 s tým, že bol aj naplnený dôvod odňatia v zmysle § 3 ods. 1

písm. c) reštitučného zákona, keď podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa oprávnenej osobe vráti
vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez
náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb.. V predmetnom
konaní bol doručený ako listinný dôkaz evidenčný hárok o majetku podrobenom revízii podľa zákona
č. 142/1947 Zb. a z tejto listiny je teda zrejmé, že majetok Zirdského opátstva bol predmetom revízie
aj prídelu, ktorá revízia sa vykonala na základe rozhodnutia zo dňa 08.07.1948 a týmto má právny

zástupca za to, že sú splnené požiadavky reštitučného zákona, ako aj prechod vlastníctva na štát v
rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990. Právny zástupca uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré boli
uvedené v žalobe, boli aj predmetom výzvy, nakoľko k výzve, ktorá bola riadne doručená žalovanému,
bola pripojená PKV č. 5, ako aj identifikácia parciel z 05.05.2004. Právny zástupca ďalej uviedol, že čo
sa týka vydania nehnuteľností, poukazoval na identifikáciu nehnuteľností s tým, že zároveň uviedol, že

čo sa týka kaštieľa na parcele č. 52/8, táto budova v minulosti slúžila ako hospodárska budova, kaštieľ
nie je evidovaný v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok, a z toho vyplýva, že uvedená
nehnuteľnosť spadá do kategórie hospodárska budova, patriaca pôvodnej hospodárskej usadlosti, teda
je túto nehnuteľnosť potrebné považovať za inú stavbu patriacu k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
nakoľko jeho účel a využitie súviseli s hospodárskou činnosťou, na ktorej sa nehnuteľnosti aj využívali s

tým, že v PKV č. 5 bol uvedený kaštieľ označený ako dom č. ČP.1 a dvor intravilán pôvodne na parcele č.
XX/X. Právny zástupca ďalej poukázal na skutočnosť, že v minulosti bola časť nehnuteľnosti z PKV č. 5
vydaná,tietobolitiežpredmetomvýzvyabolauzatvorenásožalovanýmdohodaovydanienehnuteľností
ešte v roku 1955. Právny zástupca žalovaného s poukazom na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu
žiadal o poskytnutie lehoty na písomné vyjadrenie.

10. Žalovaný vo vyjadrení (č. l. 636) uviedol, že nepovažuje naďalej za preukázanú aktívnu vecnú
legitimáciu žalobca, nakoľko doklady, ktoré preukázal žalobca toto neodôvodnil s tým, že rozsudok
Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 13C/55/2007 ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14C/177/2009, ktorými súdy rozhodovali v obdobnej reštitučnej veci s tým, že v týchto
rozhodnutiach ani jeden súd neuvádzal bližšie odôvodnenie záveru o právnom nástupníctve žalobcu.

Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o druh pozemkov, ktoré sú predmetom konania, žalovaný namieta vydanie
tých, ktoré nie sú poľnohospodárskou pôdou, teda všetky nehnuteľnosti, okrem pozemku parcely č.
XXXX, druh záhrady, o výmere 1730 m2 zapísaných na LV č. XXXX. Právny zástupca žalovaného vo
vyjadrení (č. l. 641 - č. l. 648) uviedol, že Ústavný súd pod sp. zn. IIÚS 42/2011 riešil totožnú vec a
nálezom zo dňa 20.09.2012 sa zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu, ako aj pasívnou legitimáciou

žalovaného, kvalifikovanosťou výzvy, ako aj odňatím vlastníckeho práva bez náhrady, ktorej bol
práve sťažovateľom Slovenský pozemkový fond. Právny zástupca žalobcu uviedol, že nesúhlasí s
vyjadrením žalovaného, že by nebolo preukázané, že Trnavská arcidiecéza bola právnym nástupcom
po pôvodnom vlastníkovi v Zirdskom opátstve s tým, že žalovaný na podporu svojich tvrdení používa
znenie niektorých kánonov Kódexu kanonického práva a listy maďarských cirkevných predstaviteľov.

K otázke postavenia je potrebné uviesť, že súčasťou spoločenských zmien po roku 1989 bolo aj
vyriešenie viacerých v minulosti prehliadaných problémov vrátane majetkových reštitúcií. Počiatok
úpravy majetkových vzťahov štátu a cirkví v zmysle nápravy majetkových krívd napáchaných na
cirkvách a náboženských spoločnostiach v uplynulých desaťročiach potláčania demokratických práv a
občianskych slobôd možno vidieť v prijatí zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových

vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení zákona č. 338/1991
Zb. Zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších
predpisov umožnil aj cirkvám, aby za podmienok uvedených v tomto zákone získali späť vlastníctvo
k veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu najmä podľa vládneho nar. č. 15/1959 Sb. Slovenská
republika po vyčlenení zo štátneho zväzku s Českou republikou pokračovala v náprave majetkových

krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach prijatím zákona č. 282/1993 Z.z. o
zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Motívom
prijatia tohto zákona bolo naplnenie princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločností pri vrátení
odňatého majetku a poznanie, že tento majetok bude mať všeobecno-prospešný význam, predovšetkýmvcharitatívnejasociálnejoblasti,akoajvzdravotníctve,školstveainde.Vrátenietohtomajetkusledovalo
však aj dlhodobejší cieľ spočívajúci vo vytváraní ekonomických podmienok pre proces postupného
ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností. Tieto ciele sa potom následne

premietli i do zákona č. 161/2005 Z. z.. Medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike
patrí Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike (viď ust. § 22 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb.
o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností a prílohu tohto zákona
obsahujúcu zoznam cirkvi a náboženských spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe
súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky). Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska

štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 282/1993 Z, z. rozhodujúce pre zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, a bo/
a vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách
na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt
rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy alebo cirkevné základiny či iné útvary mimo
územia SR, nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de lure.

Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922 a právne toto územie aj odčlenila
od týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre, Košickej a Rožňavskej
diecéze 2. septembra 1937. Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou sa upravili
medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla platnosť 2.
februára 1928. Československá republika v tejto zmluve v článku I uznala, že len Svätá stolica má

právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, že žiadna časť Československej
republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky a že
zároveň žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa
strany dohodli, že nútená správa cirkevných majetkov nehnuteľných a hnuteľných v Československu
je dočasná, až do dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii episkopátu príslušného územia. V

súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis
incrementum“ z 2. septembra 1937, určila obvody diecéz na území Československej republiky tak,
aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení
Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali aj na územie
Slovenskej republiky. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie

Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy.
Natrvalo ďalej prisudzuje Trnavskej arcidiecéze tri farností Rábskej diecézy, nachádzajúce sa na území
Slovenska, ktoré boli dovtedy spravované Trnavskou apoštolskou administratúrou. Taktiež odčleňuje a
pripája k Trnavskej arcidiecéze dve farnosti patriace k Opátstvu sv. Martina na Panónskej hore, ktoré sa
nachádzajú na území Slovenska. Okrem toho trinásť farností Satmárskej diecézy, ktoré boli na území

Slovenska, oddeľuje od tejto diecézy a pričleňuje ku Košickej diecéze. Nakoniec, Košickú diecézu a
Rožňavskú diecézu oddeľuje od Jágerskej cirkevnej provincie a natrvalo ich pripája k Trnavskej cirkevnej
provincii. Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ prideľuje Trnavskej arcidiecéze ako sufragánne diecézy
Nitriansku, Banskobystrickú a Spišskú, ktoré boli dovtedy priamo podriadené Svätej stolici a tiež diecézy
Košickú a Rožňavskú. Svätá stolica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc

slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum
sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24. novembra 2000 (článok 3 ods. 2 a článok 19), Ústavou
Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej
viery a postavení cirkví a náboženských spoločností [§ 6 ods. 1 písm. g)], takže sa z nich musí aj

v súčasnosti vychádzať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné
dokumenty je nepochybné, že v období rozhodujúcom podľa zákona č. 282/1993 Z. z. pre zmiernenie
niektorýchmajetkovýchkrívdspôsobenýmcirkvámanáboženskýmspoločnostiam,bolarímskokatolícka
cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom
všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne

subjekty, teda aj na Zírczské opátstvo zo Zircze. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že žalovaný
síce v konaní predložil listiny, podľa ktorých malo k prevodu na štát dôjsť skôr ako v rozhodnom období
vyžadovanom zákonom č. 161/2005 a zároveň ktoré mali preukázať, že za odňaté nehnuteľnosti bola
štátom vyplatená náhrada, pričom skutočnosti, kedy k prechodu vlastníctva práva na štát došlo, sú
zrejmé z listín, a to najmä výmeru č. d. 2100/1948 a výmeru č. d. 90/1995, z ktorých je preukázané, že

Rímskokatolíckej cirkvi bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období postupom podľa zákona č.
142/1947 Zb., pričom vo veci vyplatenia, resp. nevyplatenia náhrady uviedol, že v konaní vôbec nebolo
preukázané, že by náhrada bola pôvodnému vlastníkovi aj vyplatená s tým, že listiny, ktoré predložil
žalovaný, pochádzajú z obdobia roku 1924-1936, t. j. obdobia pred prijatím zákona č. 142/1947. Právnyzástupca ďalej uviedol, že prvý relevantný zápis PKV č. 5 bol vykonaný dňa 30.06.1948 č. d. 2100, na
základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať, pričom
tento zápis bol vykonaný v zmysle § 3 ods. 2 druhá veta zákona č. 142/1947, podľa ktorého povereníctvo

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo vyznačiť vo verejnej knihe, že ide o
majetok, ktorý je predmetom revízie, ale týmto úkonom ešte neprešlo vlastnícke právo od pôvodného
vlastníka na štát, ale titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť aj prídelová listina. Ďalší nápis v
pozemnoknižnej vložke č. 5 bol vykonaný dňa 05.03.1955 na podklade prídelovej listiny č. d. 90/1955 zo
dňa 17.01.1955, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu

- štátne majetky n. p. Levice v celosti. Právny zástupca ďalej poukázal, že síce zákon č. 142/1947 Zb.
predpokladal vo viacerých prípadoch vyplatenie náhrad za zabraté nehnuteľnosti, tieto žalobcovi však
vyplatenéneboli,atonajmäzdôvodunástuputotalitnéhosystému.Zustanovenia§3ods.1reštitučného
zákona sa len predpokladá, že finančné náhrady v zmysle pozemkovej reformy neboli vyplatené a nie
je preto rozhodujúce, či mal žalobca na vyplatenie náhrady právo, ale skutočnosť, že štát túto náhradu
nevyplatil, teda boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva žalobcovi podľa § 3 ods. 1 písm.

c) Zákona č. 161/2005, nakoľko štát v rozhodnom období odňal žalobcovi nehnuteľnosti bez náhrady.
Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že boli odňaté nehnuteľnosti žalobcovi, a to nehnuteľnosti,
ktoré boli súčasťou pôvodnej hospodárskej usadlosti, pričom rozhodujúci je pôvodný stav, a teda je
nesprávny názor žalovaného, podľa ktorého je nevyhnutné vychádzať len zo skutkového stavu registra
„C“ čo do druhu pozemkov, nakoľko druh pozemku nie je rozhodujúcim pre nepriznanie reštitučného

nároku. Prekážkou vydania pozemkov tak nie je druh pozemku, ale to, či je pozemok reálne zastavaný
stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou až po odňatí nehnuteľnosti prostredníctvom pozemkovej
reformy. A tak teda prekážkou vydania pozemkov nie je druh pozemku, ako mylne uvádza žalovaný.
11. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 16.01.2015 uviedol, že trvá na podanej žalobe,
ako aj na písomných vyjadreniach. Žalovaný uviedol, že uvedené nehnuteľnosti nemôžu byť predmetom

vydania, keďže ide o poľnohospodársku pôdu.
12.Dňa13.02.2015podalžalobcanávrhnazmenužaloby.Súduznesenímč.k.6C/85/2007-694pripustil
zmenu žaloby.
13. Na pojednávaní dňa 26.05.2016 žalobca uviedol, že parcely č. XX/XX a č. XX/XX sú uvedené ako
stavby sýpka a pivnica, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve inej fyzickej osoby s tým, že uvedené

nehnuteľnosti ani nežiadali vydať a žalobca žiadal vydať len parcelu č. XX/XX a č. XX/XX, ktoré sú
vedené na LV č. XX ako aj nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX. Právny zástupca ďalej uviedol, že čo sa
týka vyznačenia na LV č. XX druh chránenej nehnuteľnosti, túto skutočnosť môže ozrejmiť len kataster,
na základe čoho boli vyznačené parcela podľa legendy č. XXX, avšak má za to, že tieto nehnuteľnosti
nespadajú pod nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať. Žalovaný uviedol, že čo sa týka aktívnej vecnej

legitimácie, rozhodnutie ponecháva na úvahu súdu, aj s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, naďalej mal však za to, že nehnuteľnosti, ktoré žiada žalobca vydať, nie je možné vydať, nakoľko
jedná sa o poľnohospodársku pôdu a mal za to, že vyznačenie nehnuteľnosti v registri „C“ je záväzné,
pričom samotná skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti nie sú zastavané, nestačí na to, aby mohli byť tieto
nehnuteľnosti následne vydané.

14. Žalovaný vo vyjadrení č. l. 755 až č. l. 757 uviedol, že parcely XX/X, XX/X, XX/X, XX/X, XX/X, XX/XX,
XX/XX a XX/XX tvoria celok, na nich sa nachádzajú stavby kaštieľ č. XX/X súp. č. XXX, na parc. č. XX/X
stavba pivnica súp. č. XXX a na parcele č. XX/XX. stavba kaštieľ súp. č. XXX, ktoré užíval štátny majetok
Šahy. Na parcele č. XX/XX je stavba pivnica súp. č. XXX vo vlastníctve I., pričom uvedené nehnuteľnosti
nie je možné vydať žalobcovi vzhľadom na druh pozemku, a to zastavanú plochu s tým, že žalovaný

zastáva názor, že v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 jednoznačne vyplýva, že predmetom vydania
sú výslovne nehnuteľnosti spĺňajúce legálnu definíciu pojmu poľnohospodárska pôda, a nie všetky
nehnuteľnosti, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond. Zastavané pozemky, ktoré sú predmetom
tohto sporu, nemajú charakter poľnohospodárskej pôdy a nie je možné ich poľnohospodársky využívať.
15. Právny zástupca žalovaného vo vyjadrení na č. l. 773 až č. l. 776 uviedol k vyjadreniu žalovaného,

že podľa ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam
vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria hospodárske budovy a iné stavby patriace
k pôvodnej hospodárskej usadlosti. V zmysle vyššie cit. ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005
Z. z. stavby možno považovať za vydateľné ako poľnohospodárske budovy a iné stavby patriace k

pôvodnej hospodárskej usadlosti, nakoľko nehnuteľnosti žalobcovi zároveň žalovaný navrhlo navrátiť
v rámci pôvodne predloženej Dohody, návrhom z júla 2013. Rozsah navrátenia Dohodou je jasný za
splnenia podmienok, ale otázka je, čo sa odvtedy zmenilo. Žalovaný v predmetnom návrhu z júla
2013 zároveň deklaroval, že v danom konaní boli splnené všetky podmienky na vydanie predmetnýchnehnuteľností. Užívanie nehnuteľností bolo Štátnym majetkom Šahy so sídlom v J., IČO: 00 194 361. V
rámci likvidácie tento majetok prešiel na žalovaného, čo vyplýva aj z príslušného listu vlastníctva číslo
XX pre katastrálne územie U. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa

vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu. Je pravdou, že predmetná kultúra
pozemkov nie je v rámci výpočtu nehnuteľných vecí, ku ktorým sa v zmysle vyššie cit. ust. § 2 ods. 1
písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. navracia vlastnícke právo. Je to však deklaratórny výpočet. Podľa ust.
§ 6 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastníctvo sa nenavracia k
a) pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín,

b) pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok
zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry,zdravotníctva,kultúry,naposkytnutie
služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie
telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto
účely,
c) pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,

d) pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,
e) pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu,
národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím
stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.
Inak, výnimka a pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo v zmysle vyššie cit. ust. § 6 zákona č. 161/2005 Z.

z. nenavracia, je pozemok, ktorý bol po prechode alebo prevode vlastníctva štátu zastavaný, t. j. nie
an bloc všetky zastavané pozemky, ale dôležitý je okamih ich zastavania. Zároveň sa domnievame, že
predmetné nehnuteľnosti boli zastavané pred odňatím, a teda nespĺňajú výnimku z povinnosti vydať
vec. Zákonodarca uvedeným zrejme zamedzuje vzniku rozdielneho vlastníctva k pôde a stavbe, čo v
tomto prípade (vlastníctva stavby a pozemkov cirkvi) nie je zamedzené a zároveň samotný reštitučný

zákon nestanovuje, kedy sa považuje pozemok za zastavaný. Judikatúra je s ohľadom na ustálenú prax
jednotná. Nakoľko samotný zákon č. 161/2005 Z. z. nemá ustanovenia o náhrade (vecnej
alebo finančnej) za nehnuteľnosti, ktoré podľa reštitučných predpisov nie je možné vydať, a boli
riadne a včas cirkvou uplatnené na príslušnom orgáne, u oprávnenej osoby, reštitučný zákon je v tomto
voči cirkvám a náb. spoločnostiam oproti iným zákonom diskriminačný, čo predpokladáme zároveň

nie je primárnym cieľom právnej úpravy zákonodarcu, t. j. nie nevydať nehnuteľnosti, ale odstrániť,
resp. napraviť majetkové krivdy. Žalovaný sa snaží o opak. Druh pozemku záhrady = produkčné
potenciálna pôda, poľnohospodárska pôda podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 o ochrane a
využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a
kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, t.j. nie je dôvod

ju nevydať, rovnako ako v zákone č. 161/2005 Z. z. nediferencuje pôdu, pozemky vo vzťahu k ich
vydateteľnosti, či sú v intraviláne obce alebo nie, to je už podľa nášho názoru príliš reštriktívny výklad
právnej normy (zákona č. 161/2005 Z. z.) zo strany žalovaného. Pozemky pod bodom 2/ zastavaná
plocha a nádvorie parcelné číslo registra „C“ 55/3 a 55/6 neboli vydané ABU TT. Nebol predložený
dôkaz, nakoľko sú zapísané na liste vlastníctva. A ak boli vydané ABU TT v roku 1999 na základe

zákona č. 282/1993 Z.z., tak prečo ich žalovaný vydal a v súčasnosti má žalovaný vydať zvyšné
pozemky? Stavby vydateľné v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. pozemky netvoria
taxatívny výpočet nehnuteľností, ktoré nemožno, napriek kultúre, v zmysle ust. § 6 zákona č. 161/2005
Z. z. vydať, ak zároveň boli zastavané stavbou pred prechodom vlastníctva na štát, záhrada je kultúra
vydateľná podľa príslušných ust. zákona č. 161/2005 Z. z., v kontexte prejednávanej veci je nevyhnutné

hľadieť na účel zákona č. 161/2005 Z. z., úmysel zákonodarcu napraviť spáchané (majetkové) krivdy
a navrátiť cirkvám majetok, vlastníctvo. Žalovaný uvádza, že zastavané plochy a nádvoria nemôžu byť
predmetom vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z.. S týmto názorom nie je možné sa stotožniť, a
to z nasledovných dôvodov. Zákon č. 161/2005 Z. z. nadväzuje na zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým osobám, a z tohto dôvodu majú

oba spomenuté zákony porovnateľnú právnu úpravu. Účelom oboch reštitučných zákonov je umožniť
nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime, vykonaných v
rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. V samotnej dôvodovej správe k zákonu č. 161/2005
Z. z. sa uvádza, že účelom zákona je poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a
vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké

postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich vlastníckych práv. Ak by
sa zákon č. 161/2005 Z.z. vykladal v neprospech oprávnených osôb a vydávanie nehnuteľností by
sa posudzovalo podľa prísnejších kritérií, máme za to, že by došlo k porušeniu ústavného princípu
rovnosti účastníkov konania. Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zák. č. 503/2003 Z. z., ktorý obsahuje podobnúprávnu úpravu ako zák. č. 161/2005 Z. z., vlastníctvo k pozemkom nebolo možné vrátiť, ak pozemok
bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. V takomto prípade sa však oprávnenej
osobe previedli bezodplatne do vlastníctva náhradné pozemky alebo sa oprávnenej osobe poskytla

finančná náhrada (§ 6 ods. 2 citovaného zákona). Podľa zákona č. 161/2005 Z. z. v prípade nevydania
vlastníctvaknehnuteľnostizniektoréhodôvoduuvedenomvust.§6zákonač.161/2005Z.z.,oprávnená
osoba nemá právo na náhradný pozemok ani na finančnú náhradu. Na druhej strane nevydanie
vlastníctva sa v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z.z. týka len takých zastavaných
pozemkov, ktoré boli zastavané stavbami, ktoré slúžia zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva,

kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu
a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely. Uvedené ustanovenie taxatívne
vymenúva typy pozemkov, ktoré nepodliehajú reštitúcii. Prekážkou nevydania pozemku nie je však druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria, ale to, či je pozemok zastavaný stavbou konkrétneho určenia.
Obdobný výklad je potrebné uplatniť aj na ostatné plochy alebo vodné plochy. Druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy teda nie je rozhodujúci pre nepriznanie reštitučného

nároku a nevydanie nehnuteľnosti oprávnenej osobe. Takýto reštriktívny výklad zákona by bol v rozpore
s účelom zákona ako aj s ust. § 6 zákona č. 161/2005 Z.z. Preto je potrebné vykladať obmedzujúce
ustanovenia v prospech oprávnenej osoby, v opačnom prípade by bol zák. č. 161/2005 Z.z. prísnejší ako
zákon č. 503/2003 Z.z. a došlo by tak k porušeniu ústavného princípu rovnosti účastníkov reštitučného
nároku. Tento výklad podporuje aj stanovisko Najvyššieho súdu SR na základe mimoriadneho dovolania

podaného prokurátorom v rozsudku sp. zn. M-Sždov 13/2002, v ktorom uviedol: „Zákon pri rozhodovaní
správneho orgánu o nevydaní resp. vydaní pozemku oprávneným osobám neukladá správnemu orgánu
povinnosť rozhodnúť podľa toho, ako je pozemok označený v katastri nehnuteľností. (...) Ani drobné
stavby,akorozvodnésieteumiestnenépodzemou,nebrániapoľnohospodárskemuvyužitiupozemku,čo
je všeobecné známa skutočnosť. Také stavby ako žumpa, studňa alebo cesta cez pozemok síce sťažujú,

ale neznemožňujú poľnohospodársku výrobu (rozhodnutie doložené v súdnom spise). V posudzovanom
prípade žalobcovi boli odňaté nehnuteľnosti, ktoré boli súčasťou pôvodnej hospodárskej usadlosti,
pričom rozhodujúci je pôvodný stav, resp. označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia
pôvodnému vlastníkovi. Na potrebu komplexného chápania hospodárskej usadlosti poukazujeme na
rozhodnutie Najvyššieho Slovenského súdu č. 22/1941-12 zo dňa 22.09.1941, podľa ktorého „pod pojem

panstvo, ako sa uvádza z jeho bežného ponímania, treba rozumieť hospodársku jednotku, t.j. súhrn
všetkých vecí a práv, z ktorých pozostáva.“ Pojem panstvo (v maďarskom preklade „birtok“) bolo veľmi
často uvádzané v pozemkovoknižných vložke v časti A - majetková podstata ako základné pomenovanie
určitej hospodárskej jednotky, t.j. súboru konkrétnych nehnuteľností. Podľa žalobcu je nesprávny názor
žalovaného, podľa ktorého je nevyhnutné vychádzať len zo skutkového stavu registra „C" katastrálnej

mapy čo do druhu pozemku, nakoľko druh pozemku nie je rozhodujúcim pre nepriznanie reštitučného
nároku. Žalovaným uplatnený reštriktívny výklad zákona č. 161/2005 Z.z. je v rozpore s účelom zákona
č. 161/2005 Z.z., ako aj s ust. § 6 zákona č. 161/2005 Z.z. Prekážkou vydania pozemkov nie je
druh pozemku, ale to, či je pozemok reálne zastavaný stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou
až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný stav, resp.

označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cbo 131/1996, ako aj stanovisko NS
SR vo veci sp. zn. M-Sždov 13/2002 (Rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 06.11.2008, sp. zn.
20C/234/2007, potvrdený rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 30. 9. 2009, sp. zn. 24CO/31/2009).
Vymedzenie nehnuteľných vecí upravuje ust. § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. Predmetom vydania

je v prvom rade poľnohospodárska pôda, ako aj hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
hospodárskej usadlosti, ďalej lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním
a podiely spoločnej nehnuteľnosti. Zákon č. 161/2005 Z,z. v ust. § 6 negatívne vymedzuje, ku ktorým
nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia - v predmetnej veci do úvahy pripadá aplikácia ustanovenia
§ 6 písm. b) reštitučného zákona, podľa ktorého sa vlastníctvo nenavracia k pozemku, ktorý bol po

prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Z aktuálnej identifikácie parciel totiž vyplýva,
že predmetné nehnuteľnosti sú označené aj ako zastavané plochy a nádvoria. Žalobca sa domnieva,
že prekážkou vydania pozemkov nieje druh pozemku, resp. to, ako je evidovaný v príslušnej evidencii
nehnuteľností, ale to, či je pozemok reálne zastavaný stavbou s konkrétnym určením, vybudovanou
až po odňatí nehnuteľností prostredníctvom pozemkovej reformy. Rozhodujúci je pôvodný stav, resp.

označenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodným vlastníkom. Medzi účastníkmi
nieje sporné, a vyplýva to aj zo zápisu v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke č. 5 pre katastrálne územie
U., že predmetné nehnuteľnosti boli hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti. Považujeme za preukázané, že žalobca sa domáha vydania nehnuteľností v súlade s ust. §2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., pričom tieto nehnuteľnosti netvoria výnimku podľa ust. § 6 zákona
č. 161/2005 Z.z., t.j. nie je daný dôvod, pre ktorý by nemali byť predmetom vydania. S poukazom na
vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu žalovaný uviedol, že žiada žalobu čiastočne zamietnuť s tým,

že súhlasí len s vydaním parcely č. XXXX záhrady o výmere 1730 m2 s tým, že ostatné parcely nie je
možné vydať, lebo sa jedná o zastavané plochy a nádvoria.
16. Právny zástupca žalobcu doručil súdu dňa 22.09.2016 návrh na zmenu žaloby spolu s geometrickým
plánom (č. l. 842 až č. l. 844). Súd na pojednávaní dňa 11.05.2017 pripustil zmenu žaloby.
17. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový a právny stav.

18. Dňa 27.04.2007 podal žalobca Rímskokatolícka cirkev bratislavsko-trnavská arcidiecéza žalobu, v
ktorej žiadal vydanie nehnuteľnosti vedenej na PKV č. X (č. l. 23 až č. l. 33). Žalobca žalovaného vyzval
výzvou zo dňa 26.04.2006 (č. l. 34 až č. l. 36 spolu s priloženou identifikáciou) na vydanie nehnuteľnosti,
ktorá výzva bola žalovanému doručená dňa 28.04.2006, ako vyplýva z prezenčnej pečiatky. Okresný
súd Levice rozsudkom č. k. 6C/85/2007-388 žalobu zamietol s tým, že Krajský súd, ako už bolo vyššie
konštatované, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, s tým, že žiadal v ďalšom dokazovaní zistiť, či je

žalobca oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona, či výzva na vydanie nehnuteľností je určitá,
či bol naplnený reštitučný dôvod podľa § 3 zákona č. 160/2005 Z. z., kedy prešlo vlastníctvo na štát a či to
bolo v rozhodnom období a či sú nehnuteľnosti spôsobilé na vydanie. V priebehu konania s poukazom už
na rozhodovaciu prax alebo činnosť súdov v obdobných veciach rozhodnutia Najvyššieho súdu samotný
žalovaný uviedol, že čo sa týka otázky aktívnej vecnej legitimácie náležitosti výzvy ponecháva na úvahu

súdu.
19. S poukazom na vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že Rímskokatolícka cirkev mala
na území dnešnej Slovenskej republiky status štátom uznanej cirkvi a aj v tzv. rozhodnom období
vymedzenom zákone č. 161/2005 Z. z. a bola tak vlastníčkou týchto nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách ako vlastníctvo iného zahraničného právneho subjektu.

V období, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie danej veci, boli vzhľadom na uplatnenie územného
princípu subjekty Rímskokatolíckej cirkvi, sídliace na území dnešnej SR vlastníkmi nehnuteľností,
ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách ako vlastníctvo cirkevných subjektov, sídliaceho
mimo tohto územia. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR aj v iných rozhodnutiach, napr.
3Cdo/119/2002 a 2Cdo/208/2009. Spôsob, akým bola vo veci sp. zn. 2Cdo/208/2009 Najvyšším súdom

SR riešená otázka prechodu vlastníctva, bol spochybnený v ústavnej sťažnosti, o ktorej rozhodol
aj Ústavný súd SR, ktorý podanú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (IVÚS
216/2011) a obdobne rozhodol Ústavný súd SR o ústavnej sťažnosti podanej vo veci Krajského súdu
Nitra 9Co/232/2007 (IIIÚS 142/2009). Súd poukazuje ďalej na to, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu vyplýva záver, že pokiaľ by z kanonického práva vyplývali iné závery, tieto nie sú záväzné,

nakoľko súdy sú viazané nielen pod zákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou
slovenského právneho poriadku, a teda nie sú viazané kanonickým právom, a preto sa súd ani
nezaoberal vyjadreniami žalovaného týkajúcej sa aplikácie kanonického práva. S poukazom na uvedené
súd tak dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v predmetnom spore, na ktorú
skutočnosť poukázal aj samotný žalovaný berúc do úvahy už rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Súd

okrem aktívnej vecnej legitimácie sa zaoberal aj pasívnou vecnou legitimáciou ex offo s tým, že dospel
k záveru, že žalovaný je povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., keďže
žalovaný je právnickou osobou, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. spravuje nehnuteľné
veci vo vlastníctve SR, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Jazykový aj logický výklad tohto ustanovenia
nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený

zákon umožňuje, aby oprávnená osoba tak uplatnila svoj nárok voči osobe povinnej, ktorá zároveň
môže spravovať a držať nehnuteľnú vec, ale môže túto vec len spravovať alebo držať. Žalovaný je tak
v predmetnej veci pasívne vecne legitimovaný.
20. V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od
požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu, ako aj podmienky jej platnosti v súlade

s § 37 Občianskeho zákonníka. Nakoľko však, že v § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je bližšie
vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérii pre jej
určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona.
Stanovenie minimálnych kritérii pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy
je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky a rovnako je na mieste neopomenúť a prihliadať

na konkrétne okolnosti, veci vrátane subjektu, a to oprávnenej, ako aj povinnej osoby. Vzhľadom na
uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od
požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný
nárok a uvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie požiadavky, teda určitosti výzvy požiadavkaminimálnej konkretizácie nehnuteľnosti bola splnená, a to označením príslušnej pozemkovoknižnej
vložky a katastrálneho územia (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010 sp. zn. IÚS 12/2010). Na
základe uvedeného tak súd dospel k záveru, že výzva spĺňa všetky uvedené požadované náležitosti,

a teda označenie pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia. Zároveň súd poukazuje na to, že
súčasťou tejto výzvy bola aj príloha, a to identifikácia parciel, kópia katastrálnej mapy, a teda týmito
prílohami boli presne špecifikované požadované nehnuteľnosti. Uvedená výzva tak spĺňala všetky
uvedené kritériá a zároveň súd konštatuje, že táto výzva bola doručená v lehote do 30.06.2006, ktorú
skutočnosť žalovaný ani nenamietal. Z vykonaného dokazovania tak bolo preukázané, že pôvodným

vlastníkom uvedených nehnuteľností bolo Zirdské opátstvo, čo bolo preukázané potvrdením štátneho
sekretariátu zo dňa 01.10.2011. Čo sa týka preukázania prechodu vlastníckeho práva na štát, toto bolo
preukázané zo žalobcom predloženého dôkazu, a to výmeru č. 2100/1948 a výmeru č. d. 90/1955 zo
dňa 17.01.1955, a teda z týchto listinných dôkazov bolo náležite preukázané, že Rímskokatolíckej cirkvi
bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období, a to postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb.. V
uvedenom konaní nebolo relevantne preukázané, že došlo k vyplateniu uvedenej náhrady s tým, že

súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobcu, že v tomto prípade je podstatné, či náhrada bola vyplatená
alebo nebola vyplatená, ktorá skutočnosť v konaní preukázaná zo strany žalovaného v zmysle jeho
tvrdenia preukázaná nebola. Z vykonaného dokazovania ďalej bolo preukázané, a to podľa zápisov z
PKV č. X bolo preukázané, že prvý relevantný zápis bol vykonaný dňa 30.06.1948, na základe ktorého
sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii

v zmysle pozemkovej reformy. Uvedený zápis bol vykonaný podľa § 3 ods. 2 druhej vety zákona č.
142/1947 Zb., kde povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na Slovensku dalo vyznačiť
vo verejnej knihe, že ide o majetok, ktorý je predmetom revízie. Týmto úkonom však vlastnícke právo na
štát neprešlo, ale titulom mala byť až prídelová listina s tým, že ďalší zápis, ako vyplýva z PKV č. X bol
vykonaný dňa 05.03.1955, a to práve na podklade prídelovej listiny č. d. 90/1955 zo dňa 17.01.1955, na

základe ktorej sa preukázateľne zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu -
štátne majetky Levice, a to v celosti. Ako už bolo uvedené, žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal,
že mu v zmysle pozemkovej reformy bolo vlastnícke právo odňaté bez náhrady. Tieto náhrady žalobcovi
jednoznačne vyplatené neboli, pričom z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa predpokladá,
že finančné náhrady neboli vyplatené, teda nie je preto rozhodujúce, či žalobca mal právo na vyplatenie

tejto náhrady, ale skutočnosť, že štát náhradu nevyplatil. S poukazom k uvedenému je teda zrejmé, že
bolisplnenépodmienkynanavrátenievlastníctvažalobcovipodľa§3ods.1písm.c)Zákonač.161/2005
Z. z., keďže štát v rozhodnom období, t. j. od 08.05.1945 do 01.01.1990 odňal žalobcovi nehnuteľnosti
bez náhrady, a to postupom podľa § 142/1947 Z. z..
21. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré

tvoria a/ poľnohospodársku pôdu, b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti,c/lesnýpôdnyfond,hospodárskestavbyaostatnéstavbysúvisiacesním,d/podielyspoločnej
nehnuteľnosti.
22. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť

so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých
nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským
obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.
23. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z.z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k
nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady

postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č.
46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).
24.Podľa§4ods.1zákonač.161/2005Z.z.,povinnouosoboujeprávnickáosoba,ktorákudňuúčinnosti
tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec
drží.

25. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto
lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
26.Podľa§6zákonač.161/2005Z.z.,vlastníctvosanenavraciaka/pozemku,naktorombolpoprevode
alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode

do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej
kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na
pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať
ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebochatová osada, d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemku, ktorý slúži
na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky,
chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom

ochrany.
27. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že uvedené nehnuteľnosti patrili k pôvodnej
hospodárskej usadlosti, pričom pri posúdení, či je možné uvedené nehnuteľnosti v zmysle reštitučného
zákona vydať, je rozhodujúci stav pôvodný, teda stav rozhodný v čase ich odňatia pôvodnému
vlastníkovi. Súd tak mal za to, že všetky nehnuteľnosti, ktoré žiadal žalobca vydať, spĺňajú podmienky

na vydanie, a to v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2005 Z. z. s tým, že v konaní nebolo
preukázané, ani zo strany samotného žalobcu, že by k nehnuteľnostiam, okrem parcely č. 1376, druh
pozemku záhrada, s ktorým vydaním žalovaný súhlasil, nebolo možné tieto nehnuteľnosti vydať a že by
tieto podliehali nehnuteľnostiam, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia, v zmysle § 6 zákona č. 161/2005 Z.
z.. Súd poukazuje ďalej na to, že samotný žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ako aj
náležitosti výzvy, a zároveň namietal aj reštitučný dôvod, na ktorý poukazoval žalobca s tým, že preto

nie je zrejmé, z akých dôvodov tie uvedené skutočnosti žalovaný namietal, na druhej strane súhlasil
s vydaním tejto nehnuteľnosti, keď žalobca namietal aktívnu vecnú legitimáciu, náležitosti výzvy, ako
aj reštitučný dôvod. S poukazom na vykonané dokazovanie tak mal súd za to, že boli splnené všetky
zákonné podmienky na vyhovenie k predmetnej žalobe, i v zmysle pripustenej zmeny žaloby, v súlade
s geometrickým plánom, vyhotoveným v priebehu konania, tak, ako je uvedené vo výroku č. I a II tohto

rozsudku.
28. Podľa § 144 žalobca môže vziať žalobu späť.
29. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
30.Podľa§145ods.2CSPakježalobavzatáspäťsčasti,súdkonanievtejtočastizastaví.Očiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

31. S poukazom na späťvzatie žaloby v časti vydania dokumentácie súd konanie v tejto časti zastavil, a
to v zmysle § 145 ods. 2 CSP tak, ako je uvedené vo výroku č. III tohto rozsudku.
32. Podľa § 155 ods. 1 CSP každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v
jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S
prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.

33. Podľa § 155 ods. 2 CSP trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku,
ktorému rozumie, znáša štát.
34. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
35. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že

žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, vychádzal z toho, že žalobca čiastočne zavinil
zastavenie konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP, pričom súd vychádzal aj z toho, že v tomto prípade sú
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré je potrebné vidieť, a to v samotnom predmete konania. Súd
mal za to, že samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť konaní, ktorými dochádza
k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch, v tomto prípade cirkvi, t.

j. žalobcu. Na uvedenom nemení ani skutočnosť, že samotný žalovaný nevyvinul dostatočné úsilie a
spoluprácu pri vydaní nehnuteľnosti a v prípade dobrovoľného vydania by neboli vznikli náklady spojené
s týmto konaním, keďže až následná rozhodovacia prax súdov vyššej inštancie ustálila minimálne
náležitosti výzvy, ako aj aktívnu legitimáciu, a preto podľa názoru súdu nebolo možné posúdiť neúspech
v konaní, len konaniu žalovaného. Súd ďalej poukazuje na to, že žalobca v predmetnom konaní získal

sporné nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa tak môže podieľať na nákladoch konania, v rozsahu svojich
nákladov na predmetnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
jeho doručenia v 2-och písomných vyhotoveniach prostredníctvom podpísa-

ného súdu na Krajský súd v Nitre ( § 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie; proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ) (§ 363 CSP).Podľa 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení
- Exekučný poriadok).