Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 12, 2020

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 15T/33/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520010180

Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2020:3520010180.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdNovéMestonadVáhom,samosudcomMgr.JánomOdnogom,vtrestnejveciobžalovaného
E. I., O.. XX.XX.XXXX X. U., stíhaného pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.
2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, na hlavnom

pojednávaní dňa 12.6.2020 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: E. I., O.. XX.XX.XXXX X. U., trvale bytom G., U. Y. Č.. XXX, t.č. ÚVTOS a ÚVV Ilava

j e v i n n ý, ž e

v presne nezistenom čase asi od 10:30 h dňa 15.02.2020 do 03:30 h dňa 16.02.2020 v Starej Turej v
byte na ul. U.. E.. Š. Č.. XXX/XX družku Ľ. E., s ktorou žije v predmetnom byte v spoločnej domácnosti,
verbálne napadol, tak, že jej povedal, že jej zlomí väzy, pichne ju nožom do brucha, že ich pozabíja
spolu aj s jej bývalým druhom G. M., že ju zničí, keď sa s ním rozíde, čím u poškodenej Ľ. E. vzbudil

strach o jej život,

t e d a

inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu, uvedený čin spáchal
na chránenej osobe - blízkej osobe,

č í m s p á c h a l

prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom § 139 ods.
1 písm. c) Tr. zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona, § 36 písm. l),
n) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať)
mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal dňa 2.6.2020 na tunajšom súde
obžalobu sp. zn. Pv 92/20/3304 - 39 zo dňa 1.6.2020 na obžalovaného E. I. stíhaného pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139

ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť na skutkovom základe ako je
uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.

Obžalovaný E. I. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.6.2020 na Okresnom súde Nové Mesto nad
Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu

ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto súd postupoval podľa § 257 ods. 5 Trestného
poriadkuaobžalovanémukládolotázkyuvedenév§333ods.3písm.c/,d/,f/,g/ah/Trestnéhoporiadku,
na ktoré obžalovaný odpovedal :
c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
odpoveď obžalovaného : áno

d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,
odpoveď obžalovaného : áno
f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu
odpoveď obžalovaného : áno

g)čiboloboznámenýstrestnýmisadzbami,ktorézákonustanovujezatrestnéčinyjemukladenézavinu,
odpoveď obžalovaného : áno
h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin,
odpoveď obžalovaného : áno

Nakoľko obžalovaný odpovedal na všetky uvedené otázky „áno“ a súd nemal pochybnosti o pravdivosti
jeho priznania, po zistení stanoviska prokurátora vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 7
Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie
o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s výrokom o treste.
Na základe uvedeného, súd potom obžalovaného uznal za vinného zo spáchania pokračujúci prečin

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. c) Trestného zákona pretože obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty daného prečinu.

Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní vykonal na základe návrhov procesných strán dokazovanie

prečítaním znaleckého posudku U.. U. D. č. 6/2020 a v súlade s ustanovením § 269 prečítal, resp.
oboznámil listinné dôkazy ako to vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu
trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri
objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej
sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na

zníženiealebozvýšenietrestnejsadzbyjerozdielmedzihornouadolnouhranicouzákonomustanovenej
trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody
na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu

uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho

funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z
ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd

vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska

posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestu pritom treba vždy vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a
to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.
V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob
spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovaného ako druh trestu trest odňatia slobody

a to vo výmere 10 mesiacov.
Z odpisu z registra trestov a oboznámených rozhodnutí tunajšieho súdu sp. zn. 1T/157/2016 a
2T/46/2017 súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ 4 krát súdne trestaný, z toho dve odsúdenia má
zahladené. Okrem toho bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhomsp. zn. 1T/157/2016 zo dňa 16.11.2016, právoplatným dňa 18.11.2016 za nebezpečné vyhrážania na
podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s probačným dohľadom, tiež ochranným
protialkoholickým liečením ambulantnou formou. Následne bol rozsudok Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom č.k. 2T/46/2017 - 267 zo dňa 6.10.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 3To/127/2017-300 zo dňa 7.12.2017 uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 16 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia za súčasného uloženia ochranného protialkoholického liečenia ústavnou formou.

Z výpisu z ústrednej evidencie priestupov a registra priestupkov vyplýva, že obžalovaný bol 1 krát
postihnutý za drobný priestupok chodca s uložením sankcie napomenutie.
Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd
u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa
obžalovaný priznal a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že
napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to v štádiu

súdneho konania súdu, keďže obžalovaný svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle
§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v podstate odbremenil súd od dokazovania jeho viny, ktorou
skutočnosťou napomáhal súdu pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu
SR č. 44 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). U obžalovaného
súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť a to podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol za trestný

čin odsúdený, pričom na toto odsúdenie súd prihliadal.
Obžalovaného súd odsúdil za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona,pretomuukladaltrestpodľaodseku2,kdejezákladnátrestnásadzbavrozmedzíod6mesiacov
do 3 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad
priťažujúcimi, znižovala sa postupom podľa § 38 ods. 3, ods. 8 Trestného zákona zákonom ustanovená

horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej sadzby po
úprave predstavovalo trestnú sadzbu 6 mesiacov až 26 mesiacov.
Súd pri konečnom rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmere ako nevyhnutný aj vzhľadom na
predchádzajúce odsúdenia obžalovaného za rovnakú trestnú činnosť považoval trest odňatia slobody a
to vo výmere 10 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súd

pritom prihliadol na jednej strane aj na samotný postoj obžalovaného k spáchanému trestnému činu,
teda, že sa k jeho spáchaniu priznal, trestný čin oľutoval a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie,
že je vinný, čo súd osobitne zdôrazňuje aj vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu a v podstate
nejednoznačnú otázku času spáchania skutku, k čomu ale obžalovaný zaujal jednoznačný postoj, s
tým, že o tom vie ale chce sa aj tak priznať k trestnému činu, odsedieť si svoje a začať nový život

v Bratislave, nikdy sa už nekontaktovať s poškodenou, vzťah s ktorou bol nielen konfliktný ale bol
aj dôvodom jeho opätovného odsúdenia, s tým, že určitú časť konfliktov možno pripísať aj požívaniu
alkoholických nápojov poškodenou, k čomu súd uvádza, že pomerne vysoká hladina bola nameraná u
poškodenej aj v tomto konaní, viac ako promile. Na druhej strane súd nemohol nechať bez povšimnutia,
že obžalovaný sa dopustil nielen druhovo rovnakej trestnej činnosti, ale aj konkrétneho trestného činu

nebezpečného vyhrážania. U obžalovaného tak ide o špeciálnu recidívu, teda páchanie tej istej trestnej
činnosti, ktorú nemožno pri opätovnom rozhodovaní o trestnom čine ponechať iba na spodnej hranici
zákonom ustanovenej trestnej sadzby i keď už s uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody. Z
uvedeného dôvodu súd uložil s prihliadnutím prevahe poľahčujúcich okolností, k priznaniu obžalovaného
a ľútosti trest 10 mesiacov, ktorý trest považuje súd za nielen zákonný ale aj v súlade so zásadou

individualizácie trestu. Takto uložený trest plní zároveň funkciu generálnej ako aj individuálnej prevencie.
Naviac súd prihliadol aj k tomu, že obžalovaného ešte čaká vykonať zvyšok trestu, z výkonu ktorého bol
podmienečne prepustený, čo v spojitosti s uloženým trestom bude dostatočným trestom pre nápravu
obžalovaného.
Pretože obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone

trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd obžalovaného podľa § 48 ods.
2 písm. b) Trestného zákona pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.
S predmetným trestným konaním nebolo spojené konanie o náhrade škody, tzv. adhézne konanie,
keďže taký nárok si voči obžalovanému v prípravnom konaní nikto neuplatnil, a preto ani výroková časť

rozsudku neobsahuje výrok týkajúci sa náhrady škody.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží

tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech
obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť

výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca
obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony

obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný
zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka
mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.

Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o
náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže
podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.