Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/219/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315206854
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315206854.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobcu: I. R., nar. XX. Y. XXXX, trvalo bytom
L. XXX/XX, J., zastúpeného splnomocnenkyňou: ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, 821 02 Bratislava,
IČO: 44 449 615, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalobcu:
H. H., nar. X. Y. XXXX, trvalo bytom Q. L. s. č. XXXX, zastúpeného splnomocnenkyňou: ADVOKA, s.r.o.,
Komárnická 36, 821 02 Bratislava, IČO: 44 449 615, o náhradu škody a iné, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo 16. apríla 2018 č. k. 10C/318/2015-300, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého
ziskuvsume38.830,84euraozaplatenienáhradynákladovvsume656,94eurspojenýchspredbežným
prerokovaním nároku žalobcu na náhradu škody potvrdzuje s tým, že nariaďuje súdu prvej inštancie
opravu úvodnej časti napadnutého rozsudku správnym označením žalovaného a splnomocnenkyne
žalobcu i intervenientky.

II. V napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 3.530,12 eur a o zaplatenie

nemajetkovej ujmy 16.000 eur a v napadnutej časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie
ruší a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. návrh na prerušenie konania
zamietol; III. žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, ktorú sumu
určenú samostatným uznesením je povinný zaplatiť žalobca žalovanému do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 a 3, § 18 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „NZoZŠ“ alebo „nový zodpovednostný
zákon“) a poukazom na zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu v znení neskorších predpisov.
Vecne dôvodil, že žalobca si žalobou podanou na súd 30.3.2015 uplatnil proti žalovanému zaplatenie
ušlého zisku vo výške 42.360,96 eur, zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur a náhradu
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 656,94
eur. Žalobu skutkovo vymedzil tak, že na súde prvej inštancie sa proti nemu viedlo exekučné konanie

od roku 1997 do roku 2014 na základe platobného rozkazu Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 Rob
778/1996 z 20.9.1996, počas tejto doby žalobca nemohol disponovať svojim majetkom, vo svojom okolí
pôsobil ako neplatič, neseriózna osoba. V čase začatia exekúcie žalobca bol vo veku 25 rokov, žil u
svojej mamy v malom trojizbovom byte. Nachádzal sa v trvalom strese v dôsledku čoho sa mu poškodiltrojklanný nerv, takmer tri mesiace mal zdeformovanú tvár, musel byť hospitalizovaný v nemocnici. Na
základe tejto skutočnosti mu vznikla škoda, a to ušlý zisk a nemajetková ujma. Pri výpočte ušlého zisku
žalobca vychádzal z inkasa minimálnej mzdy od januára 1998 do januára 2014, čo predstavuje 16

rokov, t. j. 220,63 x 12 mesiacov x 16 rokov = 42.360,96 eur. Nemajetkovú ujmu vypočítal ako 16 rokov
neefektívnej činnosti OS v Galante á 1.000 eur = 16.000 eur. Žalobca dal do pozornosti výrazný a ťažko
reparovateľný moment masívneho poškodenia jeho dobrého mena, povesti, osobnej integrity, moment
dlhoročného stresu, pocity frustrácie, ako aj stratu dôvery, teda jedná sa o morálnu ujmu. Vzhľadom
na túto skutočnosť žalobca podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky /ďalej len ústavný

súd/, ktorý jeho sťažnosti vyhovel a na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podal návrh na
predbežné prerokovanie podľa § 15 NZoZŠ, avšak bezvýsledne. Právne žalobu odôvodnil NZoZŠ a §
420 Občianskeho zákonníka.
H. H. návrhom zo 7.10.2015 deklarovala svoj záujem vstúpiť do konania v pozícii vedľajšej účastníčky
z dôvodu jej právneho záujmu na výsledku konania.
Žalobca návrhom z 30.9.2016 predložil návrh na prerušenie konania s tým, aby súd predložil Súdnemu

dvoru Európskej únie nasledovnú prejudiciálnu otázku: je v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné
- v podmienkach platného znenia ZoZVM a CSP - prípustné, aby všeobecné súdy eliminovali judikatúru
ESĽP- Konkrétne judikát ESĽP (Angelina Apicella proti Taliansku /Application no. 64890/01/) o silnej,
hoci vyvrátiteľnej domnienke (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka súdneho
procesu /procesu poznamenaného až extrémnymi prieťahmi (preukázateľne podľa konkrétneho nálezu

ÚS SR)/ znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy.
Žalovaný nesúhlasil s prerušením konania z dôvodu, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou
iura novit curia /súd pozná právo/, teda právne predpisy nemôžu byť predmetom dokazovania, žalobca
musí akceptovať skutočnosť, že domnienka o tom, že neprimeraná dĺžka konania znamená vznik
morálnej ujmy je vyvrátiteľná a je pochopiteľné, že z pohľadu žalovaného je možné argumentovať v

prospech vyvrátenia tejto domnienky.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko nárok žalobcu neuznáva. Nárok na náhradu ušlého zisku
žalovaný neuznal, pretože žalobca pri podaní návrhu na predbežné prejednanie si uplatnil inú výšku
ušlého zisku ako pri podaní žaloby, čo nie je možné, pretože podmienka predbežného prerokovania je
splnená, len ak v oboch konaniach si poškodený uplatňuje rovnaký nárok, a to v rovnakom rozsahu a

z rovnakého titulu. V návrhu na predbežné prerokovanie si žalobca uplatnil z tohto titulu 3.530,12 eur
a v súdnom konaní žiada priznať 42.360,96 eur. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa žalovaný
vyjadril tak, že túto náhradu nie je možné priznať automaticky. Podľa jeho názoru ústavným súdom
bola žalobcovi v roku 2014 priznaná suma 2.500 eur ako primerané zadosťučinenie. Pokiaľ ústavný
súd považoval túto sumu za primeranú neexistuje žiaden rozumný dôvod domnievať sa, že žalobcovi

patrí ďalšia finančná čiastka. Okrem toho žalovaný namietal neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
úradnýmpostupomavznikomškodynastranežalobcu.Nároknanáhradutrovsúvisiacichspredbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody žiadal zamietnuť z dôvodu, že zákon č. 514/2003 Z. z. tento
nárok vylučuje.
Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého žalobca a intervenient

podali ústavnú sťažnosť na ústavný súd prostredníctvom právneho zástupcu proti porušovaniu
základných práv a slobôd podľa § 46 a nasl. v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. Nálezom
ústavného súdu z 19.3.2014 č. k. I. ÚS 749/2013-32 ústavný súd rozhodol, že 1. základné právo I. R.
a H. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/1188/1997 porušené bolo, 2.

Okresnému súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/1188/1997 prikazuje konať bez zbytočných
prieťahov,3.I.R.aH.H.priznávaprimeranézadosťučineniekaždémupo2.500eur,ktoréjeOkresnýsúd
Galanta povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, 4. I. R. a H. H. priznáva
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 529,64 eur, ktorú je Okresný súd Galanta povinný vyplatiť
na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej, Advokátska kancelária, Jakubovo námestie 9,

Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, 5. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.
Ústavný súd rozhodol na základe sťažnosti po tom, ako zistil, že okresný súd porušil zákonné povinnosti
dané mu právnymi predpismi a konanie bolo poznačené ako celok neprimeranou dĺžkou konania,
neefektívnosťou a nesústredenosťou. Okresný súd vykonával mechanicky jednotlivé administratívne
úkony, ale vec meritórne neposudzoval. Postupom okresného súdu už len z dôvodu celkového trvania

konania /viac ako 16 rokov/ došlo u sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané
finančné zadosťučinenie každému po 16.000 eur. Ústavný súd pri prerokovaní tejto výšky vychádzal zo
zásady spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade ústavný
súd považoval priznanie sumy vo výške 2.500 eur každému za primerané. Žalobca 27.8.2014 predložil
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“) žiadosť na predbežné prerokovanie

podľa § 15 NZoZŠ. MS SR oznámilo žalobcovi listom z 21.1.2015, že žiadosti nebolo vyhovené, lebo
nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa predmetného zákona. Žalobca predložil prepúšťaciu
správu Infekčnej kliniky FN Trnava zo 7.9.2005, z ktorej vyplýva, že žalobca bol chorý s ušným nálezom,
hodnoteným ako herpes auriculae. Súd na návrh žalovaného lustráciou zistil, že na súde prvej inštancie

sa proti žalobcovi viedlo 20 exekučných konaní v rozpätí rokov 2003 až 2015.
Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne uzatvoril tak, že
v danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla následkom nesprávneho úradného postupu a prieťahov v konaní súdu prvej inštancie sp.
zn. 8Er/1188/1997, ktorú skutočnosť konštatoval aj ústavný súd Nálezom č. k. I. ÚS 749/2013-32 z
19.3.2014. Podľa nálezu ústavného súdu prieťahy v konaní trvali od roku 1997 do 14.1.2014, kedy bolo

exekučné konanie zastavené. K prieťahom v konaní došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., účinného
do 30. júna 2004 a v ďalšom období za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1. júla 2004. Ak
prieťahy v konaní vznikli za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a trvali do doby po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné rozhodnúť podľa tohto zákona.
Žalobca si uplatnil v konaní škodu, a to ušlý zisk a nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie dôvodil,

že v danom prípade nie je možné žalobcovi priznať ušlý zisk, pretože žalobca v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku si uplatnil náhradu ušlého zisku vo výške 3.530,12 eur a v súdnom konaní
si uplatnil ušlý zisk vo výške 42.360,96 eur a podľa § 16 ods. 4 NZoZŠ pri uplatnení nároku na
súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný, ktorú požiadavku žalobca nesplnil. Žalobca tento omyl vysvetľoval

administratívnou chybou pri počítaní, keď základ nároku nebol vynásobený mesiacmi, ale len rokmi.
Podľa názoru súdu sa v danom prípade nejednalo o zjavný omyl spočívajúci pri počítaní alebo
písaní, pretože pokiaľ by žalobca základ nároku nevynásobil aj mesiacmi uplatnil by si sumu 3.530,08
eur /220,63 x 16 = 3 530,08/ a nie ako si túto náhradu žalobca uplatnil pri predbežnom prerokovaní vo
výške 3.530,12 eur, čo by mohlo znamenať chybu pri počítaní. V tomto smere súd uviedol, že žalobca v

konaní o predbežné prerokovanie bol zastúpený právnym zástupcom a nič mu nebránilo, aby svoj omyl
opravil. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na ušlý zisk zamietol.
Súd prvej inštancie bol názoru, že prieťahy v konaní pre poškodeného môžu znamenať i materiálnu
ujmu. Dôsledkom každého porušenia základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky
je určitá ujma. V prípade nemajetkovej ujmy súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva predpokladá, že existuje silná, hoci vyvrátiteľná domnienka, že roky trvajúce konania na súde
môžu mať za následok priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie nemajetkovej ujmy však
nemôže byť automatické. Pokiaľ žalobca chcel byť úspešný v konaní musel jednoznačne preukázať, že
spôsobenú ujmu nie je možné odstrániť inak ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce na jeho strane. Žalobca pri podaní

ústavnej sťažnosti si uplatnil priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 16.000 eur. Ústavný súd z
titulu uplatneného nároku žalobcovi priznal primerané zadosťučinenie vo výške 2.500 eur. Pri určení tejto
výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu. Pri zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené všetky podmienky, a to: a/ nesprávny

úradný postup súdu, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a vznikom škody. Žalovaný namietal neexistenciu príčinnej súvislosti ako základného predpokladu pre
úspech žalobcu v konaní. Žalobca príčinnú súvislosť preukazoval dlhotrvajúcim exekučným konaním a
dôsledkami pre žalobcu. Súd zistil, že proti žalobcovi sa okrem predmetnej exekúcie viedlo ďalších 20
exekučných konaní v rokoch 2003 až 2015. Žalobca poukazoval na svoj vek v čase začatia predmetnej

exekúcie, okolnosti nemožnosti podnikania, ktoré skutočnosti vyvolávali pre žalobcu stres, z ktorého
dôvodu ochorel. Je nesporné, že akékoľvek súdne konanie je pre stranu stresujúce. Exekučné konanie
sa viedlo neprimerane dlhú dobu v zmysle konštatovania ústavného súdu, za ktorú skutočnosť bolo
žalobcovi priznané primerané zadosťučinenie. Skutočnosť, že žalobca v dôsledku exekúcie nemohol
podnikať alebo sa zamestnať žiadnym dôkazom nepreukázal. Tiež nepreukázal, že v dôsledku práve

tohto exekučného konania bol hospitalizovaný v nemocnici v roku 2005, keď súd zistil, že od roku
2003 sa proti žalobcovi viedli ďalšie exekučné konania. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody, čo bol dôvod na zamietnutie nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Súd nárok žalobcu na náhradu trov súvisiacich s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody
zamietol podľa § 18 ods. 3 NZoZŠ, pretože tento nárok je zo zákona vylúčený.
Žalobcavpriebehukonaniažiadalkonanieprerušiťzdôvoduvyššieopísaného,súdprvejinštancienávrh

na prerušenie konania zamietol, pretože platí zásada iura novit curia, a teda právne predpisy nemôžu
byť predmetom dokazovania. Súd pozná judikát Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Angelina
Apicella proti Taliansku, z ktorého vyplýva, že existuje silná, ale vyvrátiteľná domnienka, že neprimeraná
dĺžka súdneho konania znamená pre účastníka ujmu a že žiadne dôkazy sa v tomto smere nevyžadujú.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP,

vecne dôvodil plným úspechom žalovaného v spore.

2. Proti tomuto rozsudku, zjavne iba voči jeho výrokom I. a III. (o zamietnutí žaloby a o priznaní
žalovanému náhrady trov prvoinštančného konania), podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho
zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Dôvodil, že v žalobe a jej doplňujúcich podaniach predložil súdu prvej inštancie svoj postoj i detailnú

právnu analýzu témy. Postupom času boli totiž čoraz zrejmejšie dezorientácia involvovanej sudkyne a/
alebo jej manifestovaná nechuť vyhovieť takémuto typu žaloby. Pokiaľ súd prvej inštancie v neprospech
žalobcu v napadnutom rozsudku uviedol, že v priebehu rokov 2003 až 2015 sa voči nemu viedlo 20
exekúcií, žalobcovi sa javí, že tým ho súd mienil diskreditovať, úplne bokom totiž ostal fakt, že jeho
insolventnosť vyvolala nezákonne iniciovaná exekúcia v roku 1997 - tá, ktorá je esenciou aféry.

Žalobcom požadovanú ujmu, rátanú ako ušlú mzdu za 16 rokov × 12 mesiacov v roku × 220,63
eur minimálnej mzdy mesačne mu súd odmietol priznať s odôvodnením a/ že žalobca v rámci
predbežného prerokovania žiadal čiastku 3.530,12 eur a b/ v konaní nárokovaných 42.360,96 eur nebolo
predrokovaných s MS SR, teda radšej súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal nič.
Satisfakciu za nemajetkovú ujmu (16 tis. eur) sa súd prvej inštancie rozhodol mu nepriznať a/ lebo

čosi už dostal od ÚS SR a nie je rozumný dôvod domnievať sa, že by žalobcovi mala patriť ďalšia
finančná čiastka, b/ predmetná exekúcia ho síce mohla stresovať, no ale veď potom bol aj pod mnohými
ďalšími exekúciami - takže „akosi si vlastne už musel zvyknúť“, c/ že by žalobca bol hospitalizovaný
v dôsledku exekúcie to nepreukázal, d/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom OS
v Galante v konaní sp. zn. 8Er/1188/97 a vznikom škody na strane žalobcu on ako žalobca tiež

nepreukázal. Teda vlastne žalobca nepreukázal nič. Súd prvej inštancie v neprospech žalobcu vyslovil
reálne záver, že žalobca bol 17 rokov pod hrozbou a tlakom nezákonnej exekúcie (pritom v značnej
hodnote). Súd prvej inštancie pozná sentenciu z rozhodnutia ECHR (kauza Angeliny Apicella proti
Taliansku, Application no. 64890/01), že neprimeraná dĺžka súdneho konania spôsobuje účastníkovi
morálnu ujmu. To je vyvrátiteľná domnienka = kto a ako túto domnienku (svedčiacu v prospech žalobcu)

vyvrátil, necháva súd prvej inštancie bez akéhokoľvek komentára. Žalobca je názoru, že v predmetnej
kauze bolo ním všetko mohutne povedané a napísané, podopreté dokonca autoritou ECHR, no každé
jeho slovo zjavne išlo do hluchých uší. Vytkol súdu prvej inštancie, že porušil zákonnú, ba až ústavne
právne garantovanú povinnosť všeobecného súdu súdne rozhodnutie dostatočne odôvodniť, v ktorej
rovine sa treba konzekventne opierať o Ústavu Slovenskej republiky, základné články CSP a Európsky

dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd. ÚS SR stojí pevne na báze, že podstatnou súčasťou právnych
záruk v súdnom konaní je aj právo na logické, spravodlivé a zákonné odôvodnenie rozhodnutia a v
tejto súvislosti poukázal na jeho rozhodnutia I. ÚS 146/2008 a I. ÚS 114/2018. Významnú úlohu v
procese hodnotenia dôkazov (čl. 15 a § 191 ods. 1 CSP) zohráva vnútorné presvedčenie súdu, ktoré

však nesmie predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, musí sa vytvoriť na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia všetkých disponibilných dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby závery harmonizovali s pravidlami formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov má
teda svoje limity, jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 220 ods. 2 CSP. Súd musí uviesť čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov,

rovnako musí uviesť ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania. Súd musí stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil. Súd musí dbať na
to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných
záruk kontroly výkonu súdnej moci. Tézu, že odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé, expressis

verbis obsahuje spomenutý § 220 ods. 2 CSP. ESĽP v súvislosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru formuloval
viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napríklad vyplýva, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (H. versus Belgicko, Application no.
8950/80).Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťsohľadomnapovahurozhodnutí.Musíalebyťvnímanýpodľa okolností každého prípadu (Ruiz Toria, resp. Rita Hiro Balani versus Španielsko, Application no.
18064/91; Anastasios Georgiadis versus Grécko, Application no. 21522/93; Higgins et. al., Application
no. 20124/92). To sa v danom prípade nestalo. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľné

a zrozumiteľné a súd je povinný ho formulovať spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Súd
je povinný navzájom si odporujúce dôkazy vyhodnotiť a potom zdôvodniť napr. prečo niektoré z nich
pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne
aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi vôbec odmietol zaoberať. Opomenutie v tomto smere per se

zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Odvolateľ citoval z rozhodnutí ÚS SR III. ÚS 311/2007,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/2003, III. ÚS 209/2004. Protest proti výroku súdneho rozhodnutia musí byť
úspešný, ak by enunciát vyvolal taký právny následok, ktorý by v podobe zákonodarcom vydanej právnej
normybolperseústavnoprávnenonkonformný.Tentoprincípjevústavnoprávnejteóriipomenovanýako
„Schumannova veta“. Inými slovami spôsob výkladu právnej normy v každom konkrétnom prípade bude
ústavne konformný len vtedy, ak a/ ani jeho zovšeobecnenie do podoby normatívneho pravidla (ktoré

by bolo súčasťou tak formulovanej všeobecne záväznej právnej normy), ani b/ následné uplatňovanie
by neviedlo v obdobných situáciách k porušeniu základných práv. Uplatňovanie tohto princípu pri
posudzovaníústavnostivýkladuprávnejnormyzabezpečuje,abysa„neschvaľoval“akoústavnesúladný
taký spôsob výkladu právnej normy, použitie ktorého by viedlo k porušeniu ústavou garantovaných
základných práv. Aplikovanie čl. 152 ods. 4 Ústavy SR zabezpečuje konzistentnosť a právnu istotu

pri uplatňovaní základných ústavných práv zo strany orgánov verejnej moci. V celom procese žalobca
hovoril, že v rokoch 1997 až 2014 bol doslova terorizovaný nezákonnou, ba protiústavnou činnosťou
všeobecnej justície, ktorá dokonca čo do plynutia času dosiahla rozmery extrémnych prieťahov. Je
všeobecne známe, že ESĽP zvažuje situácie a uprednostňuje spravodlivosť pred zákonnosťou. ESĽP
uznáva existenciu slovenského práva, ak je ale ono „obmedzené“ a kreuje na strane občana škodu,

treba jeho mantinely prekročiť. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. II. ÚS 1955/2015 z 8.12.2015, podľa ktorého súdna judikatúra nemôže byť bez vývoja. ÚS SR
recipoval názor ESĽP, že len taký postup všeobecného súdnictva reflektuje potrebu transparentnosti
vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 206/2006,
III. ÚS 311/2007, III. ÚS 194/2012, III. ÚS 675/2014). Len riadne odôvodnenie rozhodnutia je zárukou

toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp.
zn. 3MCdo/8/2011 z 9.5.2012. S uvedeným harmonizuje sentencia ÚS SR, že všeobecný súd sa v
rozhodnutí musí vyvarovať tendenčnosti a sledovania len jednej línie právnych názorov, lebo taký postup
môžemaťzanásledoknepresvedčivosťrozhodnutia,ktorámôževkonečnomdôsledkuskĺznuťdoroviny
jeho nepreskúmateľnosti a tak vyvolať účinky porušenia základného práva na súdnu ochranu k tomu

sp.zn. III. ÚS 391/2009. ESĽP v rozhodnutí Vilen Vetrenko v. Moldavsko (Application no. 36552/02)
uviedol: „jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali všetkými
najdôležitejšími argumentami vznesenými účastníkmi konania, aby výslovne uviedli dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie týchto argumentov“. Súd prvej inštancie mal povinnosť vysvetliť, prečo oných 17 rokov
nezákonnosti, ba protiústavnosti v chybnej práci všeobecnej justície, nemalo žiadny škodlivý dôsledok

na strane žalobcu. Téma zákonnosti a spravodlivosti, rozumu v práve je omnipotentná - žalobca priložil
separát.
Pre esenciálne riešenie kauzy priložil žalobca výborne formulovaný rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 25Co/45/2017-165 z 9.5.2018 v analogickej veci, inak len v odvolacom konaní ho predložil celkom
5 krát - v odvolaní a v podaniach z 20.8.2018, 8.2.2019 (v tomto podaní poukázal aj na výstižne

argumentovaný rozsudok OS v Nových Zámkoch č. k. 6C/185/2016-250 z 13.11.2017), 29.7.2019,
28.10.2018 a poukázal naň aj v podaní z 30.9.2019, v podaní z 24.8.2019 poukázal na Nález ÚS ČR sp.
zn.I.ÚS562/2011z21.6.2011arozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS236/2006,IV.ÚS49/2006,
III. ÚS 300/2006), v podaní z 3.10.2019 poukázal na rozsudok KS v Bratislave č. k. 7Co/339/2017-344 z
28.6.2019,§18NZoZŠavýpočettrovkonaniavdanejkoincidencii,ktorýpredložil,vpodaníz28.10.2018

poukázal na rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 15Co/260/2017.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť. Žalobca v jeho podaniach opakovane poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 9.5.2018, č. k. 25Co 45/2017-165, ktorý predkladá so snahou dosiahnuť

rovnaké rozhodnutie (zmeňujúci rozsudok) aj v jeho veci. Predmetom konania vedeného na OS Galanta
pod sp. zn. 10C 318/2015 je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
NZoZŠ, ktorý si žalobca uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu OS Galanta ako exekučného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8Er 1188/1997, spočívajúceho v zbytočných prieťahoch. Naplneniepodmienky stanovenej § 9 ods. 2 NZoZŠ žalobca pri tom preukazuje nálezom Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 749/2013 z 19.0 3.2014, ktorým boli namietané prieťahy v konaní konštatované. ÚS SR v
odôvodnení svojho nálezu uvádza: „Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. 8 Er/1188/1997, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, zohľadniac tiež výšku
požadovanej istiny (čo je v hre) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € každému zo sťažovateľov
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto
súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu
práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať

s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.“ Z citovaného je zrejmé, že
ÚS SR svojim rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobcu poskytnutím
mu finančného zadosťučinenia predstavujúceho dovŕšenie ochrany porušeného práva. Zároveň však
konštatoval, že pokiaľ ide o skutočnú škodu či ušlý zisk, o takomto nároku nemohlo byť rozhodované.
Žalovaný už vo svojom vyjadrení k žalobe upozorňoval na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu a z dôvodov, ktoré posudzoval ÚS SR a javí sa, že žalobca podaním žaloby

vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím ÚS SR, ktorý mu namiesto požadovaných 16.000 eur priznal „len“
2.500 eur. Žalovaný však takýto postup zásadne odmieta, nakoľko ak ÚS SR za primerané považoval
odškodniť žalobcu konštatovaním porušenia práva a priznaním sumy 2.500 eur, neexistuje žiadny
rozumný dôvod domnievať sa, že žalobcovi patrí za namietané porušenie (totožné ako v ním podanej
ústavnej sťažnosti) ďalšia finančná čiastka. Žalobcovi bola dokonca poskytnutá až trojnásobná forma

satisfakcie, keď ÚS SR okrem konštatovania porušenia práva a priznania finančného zadosťučinenia
prikázal Okresnému súdu Galanta vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Takéto odškodnenie žalobcu
možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Žalobca sa ako sťažovateľ už priznania 16.000
eur raz domáhal a ak bol v tejto časti v konaní o ústavnej sťažnosti len čiastočne úspešný, nemôže
táto skutočnosť sama o sebe založiť dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

sume 16.000 eur v inom konaní (podľa NZoZŠ). Priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej
ujmy v tomto konaní by došlo k neprípustnej revízii nálezu ÚS SR ako najvyššieho orgánu ochrany
ústavnosti v podmienkach Slovenskej republiky. Takýto postup by de facto znamenal nespravodlivosť,
neústavnosť a neprípustnú svojvôľu, nech by aj bol motivovaný snahou o dosiahnutie spravodlivosti.
Nemožnosť takéhoto postupu konštatoval napr. Krajský súd v Bratislave vo svojich rozhodnutiach

sp. zn. 14Co 53/2015 z 30.1.2018 a sp. zn. 14Co 64/2017 z 21.11.2017. Ak by aj odvolací súd v
tejto veci dospel k opačnému záveru ako opakovane konštatoval Krajský súd v Bratislave, bolo by
potrebné, aby boli v jeho rozhodnutí obsiahnuté postačujúce dôvody pre záver o nedostatočnosti,
neprimeranosti a de facto aj nesprávnosti výšky odškodnenia poskytnutého žalobcovi Ústavným súdom
SR. Ak by aj bola daná možnosť všeobecného súdu rozhodnúť o nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v konaní v
režime NZoZŠ po tom, čo už bolo priznané zadosťučinenie nálezom ÚS SR, takýto postup je možný
len pri zohľadnení špecifík a podmienok stanovených samotným NZoZŠ. NZoZŠ ustanovuje základné
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho

úradného postupu, 2/vznik nemajetkovej ujmy, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, inak zodpovednosť štátu nevzniká. Tieto podmienky
musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, príp.
splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok vzniku

zodpovednosti štátu vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku na náhradu škody
nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, že sú splnené podmienky ostatné. Žalobca v konaní o nároku na
náhradu škody podľa NZoZŠ nesie dôkazné bremeno, keďže je povinný preukázať všetky skutočnosti
odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody, t.j. preukázať splnenie zákonných podmienok vzniku
nároku na náhradu škody. Citoval § 17 ods. 2 a 3 NZoZŠ, vyvodzujúc z neho, že priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom
prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam, kde 1/ konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a 2/ kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno
napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.
V civilnom sporovom konaní je práve žalobca povinný preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle

konštantnej judikatúry považovaná za ujmu vzniknutú v inej, ako majetkovej sfére poškodeného,
pričom cieľom poskytnutia finančnej satisfakcie nie je navrátenie do pôvodného stavu alebo poskytnutie
peňažného zadosťučinenia, ale predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho
stavu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 273/2013 z 29.05.2014, narozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 129/2014-116 z 21.5.2014 a č. k. 2Co 240/2016-256
z 30.5.2018. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca bol zastúpený rovnakým právnym
zástupcom a jeho prípad sa skutkovo a právne podstatne neodlišoval od prípadu prejednávaného v

tomto konaní. Ústavnú udržateľnosť predmetného rozhodnutia posudzoval Ústavný súd SR v konaní
vedenom pod sp. zn. I. ÚS 285/2018, v ktorom ústavnú sťažnosť proti predmetnému rozsudku odmietol
z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedeného vyplýva, že štát nesie zodpovednosť za vzniknutú nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom v prípade, ak žalobca v civilnom sporovom konaní v intenciách NZoZŠ

unesiedôkaznébremenoatedapreukážekumulatívnenaplnenievšetkýchvyššieuvedenýchzákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, medzi ktoré patrí aj existencia samotnej ujmy,
náhrady ktorej sa žalobca domáha. V konečnom dôsledku rovnako musí žalobca preukazovať aj
vznik majetkovej škody a niet žiadneho zákonného podkladu pre záver, že v prípade nemajetkovej
ujmy by mali byť podmienky pre priznanie jej náhrady odlišné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva celkom jednoznačný záver, že pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi

absentovali predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, konkrétne žalobca nepreukázal tvrdené
následky nesprávneho úradného postupu a ich vzťah príčinnej súvislosti. V konaní teda neuniesol
bremeno dôkazu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a
inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa NZoZŠ nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi,
a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia

kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom. Kým podmienky pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené nie sú vôbec (viď formuláciu „ústavný
súd môže priznať“), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 2 NZoZŠ musí byť preukázaná
ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. Okrem uvedeného v prípade nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy podľa NZoZŠ, je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je
samozrejmepreukázanýjejvznik,povinnýprihliadaťnaurčitékritéria(§17ods.3a4NZoZŠ),ktorémajú
predstavovať konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného
stavu veci.
Potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v konaní o náhradu škody podľa NZoZŠ konštatoval

aj ÚS SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12.1.2012. Ako žalovaný podrobne uviedol vyššie,
preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v konaniach v intenciách NZoZŠ je imanentným predpokladom
úspechu žalobcu v takomto kompenzačnom konaní. NZoZŠ nerozlišuje nemajetkovú ujmu podľa
povahy. Uvedené teda platí aj pri nemajetkovej ujme spočívajúcej v „stave právnej neistoty“ spôsobenom
dĺžkou konania, ktorej náhrady sa okrem iného domáha žalobca. Konštantná súdna prax, vrátane

citovaného uznesenia ÚS SR názor žalovaného potvrdzuje. V danej veci sa uskutočnili celkom 4
pojednávania, na ktorých mal žalobca priestor tvrdiť a preukázať vznik nemajetkovej ujmy, ktorej
náhradu by bolo potrebné saturovať v peňažnej podobe a to nad rámec „odškodnenia“, ktoré bolo
žalobcovi vyplatené už v nadväznosti na nález Ústavného súdu SR. Pojednávania 24.3.2016 sa žalobca
nezúčastnil a jeho právny zástupca nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci vznik nemajetkovej ujmy

žalobcu; navrhol vypočutie žalobcu. Pojednávania 5.10.2016 sa nezúčastnil tak žalobca ako ani jeho
právny zástupca (zúčastnil sa ho výlučne zástupca žalovanej). Ďalšieho pojednávania 22.5.2017 sa
žalobca opäť nezúčastnil, pričom jeho právny zástupca dokonca upustil od ním navrhovaného výsluchu
žalobcu. Ani na posledné pojednávanie 19.3.2018 sa žalobca nedostavil, dostavil sa len jeho právny
zástupca, ktorý zároveň výslovne uviedol, že nemajetkovú ujmu preukazovať netreba, ergo opäť

nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. V predmetnom konaní, ktoré nepochybne je konaním
sporovým, nedošlo v žiadnom smere k preukazovaniu vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu,
keď žalobca nepovažoval za potrebné vo veci ani len vypovedať, tobôž navrhovať dôkazy, ktoré by sa
preukazovania vzniku nemajetkovej ujmy dotýkali. Za daného stavu nemožno podľa názoru žalovaného
v žiadnom prípade uvažovať o poskytnutí ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca

nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu na preukázanie jej vzniku, čím neposkytol súdu prvej inštancie žiadnu
možnosť na úvahy korelujúce so znením § 17 ods. 2 a 3 NZoZŠ.
Žalovaný z opatrnosti argumentoval aj vo vzťahu k nemožnosti aplikácie rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Apicella vs. Taliansko na vec žalobcu a to poukazom na už citovaný rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 240/2016 z 30.5.2018, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume.

Žalobca si v konaní okrem náhrady nemajetkovej ujmy uplatnil aj nárok na náhradu ušlého zisku v
sume 42.360,96 eur, ktorý odôvodnil tak, že ho zjednodušene ráta ako adekvátny možný no legitímne
očakávateľný príjem v rozsahu minimálnej mzdy a to od januára 1998 do januára 2014. To, vyrátanév prospech žalobcu predstavuje 16 rokov. Nárok je tak vypočítaný ako 220,63 eur x 12 mesiacov x 16
rokov = 42.360,96 eur..
Hoci argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, či jeho ďalších podaniach sa náhrady majetkovej škody

dotýka len marginálne (príp. vôbec), žalovaný musí z opatrnosti aj v tejto časti nepriznaného nároku
uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a zákonné.
NZoZŠ nebol koncipovaný ako predpis zakladajúci zodpovednosť žalovaného za akúkoľvek škodu.
Žalobca majetkovú škodu v podobe ušlého zárobku vypočítava ako „možný“ príjem v rozsahu
„minimálnej“ mzdy, čo samo osebe postačuje k záveru, že tento nárok je hypotetický, nereálny a

nepreukázateľný. Podmienky pre zodpovednosť žalovaného za takýto typ nároku by boli dané za
predpokladu, že by žalobca preukázal napr. existenciu pracovnoprávneho pomeru/živnosti, z ktorého
mal pred zásahom konštantný a preukázateľný príjem a prišiel oň v bezprostrednej a priamej príčinnej
súvislosti s tvrdeným zásahom. Žalobca nielenže nepreukázal tento konštantný príjem, nepreukázal ani,
že nemohol dosahovať príjem po dobu trvania prieťahov čo i len vo výške minimálnej mzdy. Vzhľadom
k tomu ani takémuto nároku žalobcu nebolo možné vyhovieť.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že opakuje svoj repertoár argumentov, ku každému
z bodov obrany žalovaného už žalobca zaujal obsiahle stanoviská a situáciu detailne vyčíril. Na
strane žalobcu existuje výhoda, že v obdobnej situácii už KS v Trnave rozhodol rozsudkom sp. zn.
25Co/45/2017 z 9.5.2018.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení nesk. predpisov), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470
ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutých častiach
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho

vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

6. Predmetom odvolacieho konania bolo v danom prípade posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď žalobu v celom jej rozsahu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100%
trov konania. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebol

napadnutý odvolaním, v tejto časti nadobudol právoplatnosť.

7. Podľa § 16 ods. 4 NZoZŠ v znení účinnom od 1.1.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa

poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku z 27.8.2014, doručenej Ministerstvu spravodlivosti SR
27.8.2014, žalobca uviedol, že predkladá MS SR na predbežné prerokovanie podľa § 15 NZoZŠ svoj
nárok na náhradu škody, vznikla mu škoda - ušlý zisk 3.530,12 eur a nemajetková ujma 16.000 eur,
celkovo uplatňuje 19.530,12 eur. Dôvodil, že voči nemu bola vedená od r. 1997 do januára 2014 (o

tomto dátume však možno hovoriť len podmienene, lebo uznesenie OS v Galante sp. zn. 8Er/1188/1997
z 9.1.2014 nie je dodnes právoplatné, spis leží od 11.4.2014 na KS v Trnave pod sp. zn. 25CoE
69/2014, pričom o trovách exekučného konania ešte nie je rozhodnuté ani len na úrovni súdu prvej
inštancie) exekúcia na báze platobného rozkazu Okresného súdu Galanta sp. z. 1 Rob/778/1996 z20.9.1996, v predmetnom kontexte je jasná, dokázaná a ostane nepochybná hrubo nezákonná, ba
priamo protiústavná činnosť Okresného súdu v Galante. OS v Galante bol pri vyhodnotení podmienok
exekúcie, pri jej vedení a celkovo pri organizovaní svojej práce nekoncepčný, procesne neefektívny a

pracoval so značnými „hluchými“ dobami, čo viedlo k celkovo ústavne neakceptovateľnej dĺžke procesu.
Slová žalobcu dokumentuje Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 749/2013 z 19.3.2014.
Žalovaný v odpovedi z 24.2.2015 zn. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody (uplatneného žalobcom podaním z 27.8.2014 ako majetková škoda 3.530,12 eur a
nemajetková ujma 16.000 eur, ktoré mali byť žalobcovi spôsobené v dôsledku nesprávneho úradného

postupu a nezákonného rozhodovania Okresného súdu Galanta v konaní pod sp. z. 8Er/1188/1997
najmä neprimeranou dĺžkou konania) žalobcu vyrozumel, že žiadosť č. 34928/2015/34 bola predbežne
prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 NZoZŠ, pričom jej nebolo vyhovené, nakoľko nebolo preukázané
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci. Súčasne mu oznámil, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je týmto
ukončené, pričom žiadosť č. 34928/2015/34 považuje za vybavenú. Odpoveď bola právnej zástupkyni

žalobcu doručená 3.3.2015.
Súd prvej inštancie vo vzťahu k ušlému zisku, uplatnenému žalobou celkovo vo výške 42.360,96
eur, dôvodil, že nie je možné žalobcovi priznať ušlý zisk, pretože si žalobca v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku uplatnil náhradu ušlého zisku iba vo výške 3.530,12 eur a v súdnom konaní si
uplatnil ušlý zisk až vo výške 42.360,96 eur a podľa § 16 ods. 4 NZoZŠ pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný, ktorú požiadavku žalobca nesplnil. K tvrdeniu žalobcu o omyle resp.
administratívnejchybepripočítaní,súdprvejinštancieuviedol,žesanejednaloozjavnýomylspočívajúci
v chybe pri počítaní alebo písaní, pretože pokiaľ by žalobca základ nároku nevynásobil aj mesiacmi
uplatnil by si sumu 3.530,08 eur /220,63 x 16 = 3 530,08/ a nie ako si túto náhradu žalobca uplatnil pri

predbežnom prerokovaní vo výške 3.530,12 eur, čo by mohlo znamenať chybu pri počítaní, žalobca v
konaní o predbežné prerokovanie bol zastúpený právnym zástupcom a nič mu nebránilo, aby svoj omyl
opravil. Na základe týchto dôvodov nárok žalobcu na ušlý zisk zamietol.
Odvolací súd je taktiež názoru, že prípadný omyl resp. chyba žalobcu pri výpočte uplatneného nároku
nemôže byť na ujmu žalovaného. V spore bolo teda jednoznačne preukázané (žiadosťou a odpoveďou

na žiadosť), že žiadosťou z 27.8.2014 si žalobca uplatnil nárok na náhradu ušlého zisku iba vo výške
3.530,12 eur a žalobou v predmetnom spore uplatňuje nárok na náhradu ušlého zisku vo výške
42.360,96 eur.
Odvolací súd sa však nemohol stotožniť v celom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie, že nie je
možnéžalobcovipriznaťušlýzisk(42.360,96eur),pretožesivžiadostiopredbežnéprerokovanienároku

uplatnil náhradu ušlého zisku iba vo výške 3.530,12 eur a v súdnom konaní si uplatnil ušlý zisk až vo
výške 42.360,96 eur, keď podľa § 16 ods. 4 NZoZŠ pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný, ktorú požiadavku žalobca nesplnil.
Odvolací súd je názoru, že práve uvedená argumentácia súdu prvej inštancie je dôvodná iba vo vzťahu k

nároku na náhradu ušlého zisku prevyšujúceho sumu 3.530,12 eur, t. j. vo vzťahu k uplatnenému nároku
na ušlý zisk v sume 38.830,84 eur (42.360,96 eur-3.530,12 eur), vo vzťahu ku ktorému sa odvolací
súd so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, v tejto časti považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny.
Vo vzťahu k sume 3.530,12 eur, uplatnenej z titulu ušlého zisku, ktorá bola riadne uplatnená v žiadosti

predbežné prerokovanie nároku a neskôr zahrnutá do žaloby do celkovej sumy uplatňovaného nároku
na ušlý zisk (42.360,96 eur), však odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje žiadnu
argumentáciu, ktorá by odôvodňovala zamietnutie žaloby aj v tejto časti, a ktorú by mohol odvolací súd
preskúmať.
O nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(ako tomu bolo v danom prípade). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať, aké zistenia z
konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného práva. V odôvodnení
rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a
na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,

lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy
iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z
hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany strán sporu i vyššieho súdu, ktorý

ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku mal uviesť
súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyložiť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré
nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval
a posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016.
V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci samej o zaplatenie ušlého zisku

3.530,12 eur absentoval argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Odôvodnenie
nepriznania uvedenej sumy nezodpovedalo vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.
Rovnaký záver (o nepreskúmateľnosti a nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku) sa vzťahuje aj
na zamietajúcu časť napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa žalobcom uplatneného nároku na

zaplatenie nemajetkovej ujmy 16.000 eur, v ktorej časti absentoval dostatočný argumentačný základ,
ktorý by mohol byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie v odôvodnení tejto časti
jeho rozhodnutia uviedol, že nespochybňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
existuje silná, hoci vyvrátiteľná domnienka, že roky trvajúce konania na súde môžu mať za následok
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bol však názoru, že priznanie nemajetkovej ujmy nemôže byť

automatické, pokiaľ žalobca chcel byť úspešný v konaní musel jednoznačne preukázať, že spôsobenú
ujmu nie je možné odstrániť inak ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tomto
smere však žalobca podľa súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce na jeho strane.
Ďalej dôvodil, že žalobca si pri podaní ústavnej sťažnosti uplatnil priznanie primeraného zadosťučinenia
vo výške 16.000 eur, Ústavný súd SR mu priznal primerané zadosťučinenie vo výške 2.500 eur,

keď pri určení tejto výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu. Uviedol tiež, že žalovaný namietal neexistenciu príčinnej súvislosti
ako základného predpokladu pre úspech žalobcu v konaní, žalobca príčinnú súvislosť preukazoval
dlhotrvajúcim exekučným konaním a dôsledkami pre žalobcu, súd prvej inštancie zistil, že proti žalobcovi

sa okrem predmetnej exekúcie viedlo ďalších 20 exekučných konaní v rokoch 2003 až 2015, žalobca
poukazoval na svoj vek v čase začatia predmetnej exekúcie, okolnosti nemožnosti podnikania, ktoré
skutočnosti vyvolávali pre žalobcu stres, z ktorého dôvodu ochorel, súd prvej inštancie považoval
za nesporné, že akékoľvek súdne konanie je pre stranu stresujúce, exekučné konanie sa viedlo
neprimerane dlhú dobu v zmysle konštatovania ústavného súdu, za ktorú skutočnosť bolo žalobcovi

priznané primerané zadosťučinenie. Skutočnosť, že žalobca v dôsledku exekúcie nemohol podnikať
alebo sa zamestnať žiadnym dôkazom nepreukázal, tiež nepreukázal, že v dôsledku práve tohto
exekučného konania bol hospitalizovaný v nemocnici v roku 2005, keď súd prvej inštancie zistil, že od
roku 2003 sa proti žalobcovi viedli ďalšie exekučné konania. Súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj tým, že žalobca nepreukázal príčinnú

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody.
Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy 16.000 eur, v ktorej časti
súd prvej inštancie žalobu zamietol, odvolací súd uvádza, že bolo možné sa stotožniť s názorom súdu
prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať(aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať
aj náhradu v peniazoch. Finančná kompenzácia nemajetkovej ujmy je totiž dôvodná iba v prípade,

že nie je postačujúce morálne zadosťučinenie. Odvolací súd uvádza, že peňažné zadosťučinenie
priznané žalobcovi Nálezom Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 749/2013-32 z 19.3.2014, je nárokom,
ktorý s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa NZoZŠ nemožno stotožniť. Ústavný súd SR
konštatuje porušenie práva sťažovateľa, neprimerané prieťahy v konaní a priznáva v prípade potreby
poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie v inom kontexte ako slovenský všeobecný súd, ktorý

rozhoduje o náhrade nemajetkovej ujmy podľa NZoZŠ. V konaní pred Ústavným súdom SR bola
žalobcovi v konaní o jeho sťažnosti poskytnutá nielen nepeňažná satisfakcia, vo forme konštatovania
porušenia práva, ale aj satisfakcia peňažná. Žalobca však v predmetnom spore tvrdil tak závažnú
nemajetkovú ujmu (následky), v prípade ktorej na poskytnutie dostatočného zadosťučinenia podľa
neho nepostačovalo samotné konštatovanie porušenia práva, morálne zadosťučinenie, ale je namieste
finančná kompenzácia nemajetkovej ujmy, keďže nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd prvej inštancie síce citoval ust. § 17 ods. 2 a 3 NZoZŠ, ale ho nevyložil, nevysporiadal sa s
hypotézou tejto právnej normy, neuviedol, či výsledky vykonaného dokazovania umožňujú a prečo
podriadiť uplatnený nárok pod toto hmotnoprávne ustanovenie, neuviedol či a aké dôkazy v tomto smere
a za týmto účelom vykonal, čo na ich základe zistil a aké právne závery prijal, chýbal argumentačný
základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil vykonané

dôkazy, keďže ich nevyhodnotil jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach.
Ako bolo už vyššie uvedené súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch aj tým, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu a vznikom škody.
Odvolací súd uvádza, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými
sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia
nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej

ujmy musí byť, navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Podľa
právneho názoru Ústavného súdu ČR, v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačí tvrdiť
prieťahy v konaní a "primeranosť nároku", existencia (imateriálnej) ujmy a príčinná súvislosť medzi ňou
a nesprávnym úradným postupom musí byť tvrdená a preukázaná. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti
je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako

príčinou)tejtoujmymábyťpríčinnásúvislosťzisťovaná.Preposúdeniezodpovednostimápretozásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za ktorú je požadovaná náhrada. Tejto
otázke nevenoval súd prvej inštancie dostatočnú pozornosť. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného(akvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne),prípadneinouskutočnosťou
(ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou

príčinou vzniku ujmy, stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V
postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku

musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Objasneniu
tejto otázky nevenoval súd prvej inštancie takmer žiadnu pozornosť, neuviedol medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná, napriek
tomu zdôvodnil zamietnutie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj tým, že
žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom ujmy.

Ako bolo už aj vyššie uvedené o nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej (ako tomu bolo v danom prípade). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má
obsahovať aké zistenia z konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného
práva. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a

zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej
inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd
rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 16.000 eur nezodpovedá uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

Podľa § 18 ods. 1 až 3 NZoZŠ, v znení účinnom od 1.1.2013: (1) Náhrada škody zahŕňa aj
náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe,
zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo
súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. (podľa pozn. č. 9 - § 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov.) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Súd žalobu vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu trov súvisiacich s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody zamietol podľa § 18 ods. 3 NZoZŠ, pretože tento nárok je zo zákona
vylúčený. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že náhradu nákladov spojených

s predbežným prerokovaním nároku žalobcu na náhradu škody, vo výške 656,94 eur, nebolo možné
žalobcovi priznať, nakoľko zákon vylučuje z náhrady škody náklady, ktoré poškodenému vznikli v
súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody s príslušným orgánom, pretože toto
predbežné prejednanie nároku má iba formálny charakter. Pokiaľ v tejto časti súd prvej inštancie žalobu
zamietol, jeho rozhodnutie v tejto časti bolo vecne správne.

Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 38.830,84 eur a o zaplatenie náhrady
nákladov v sume 656,94 eur spojených s predbežným prerokovaním nároku žalobcu na náhradu
škody podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. V súlade s § 224 CSP však
nariadilsúduprvejinštancieopraviťúvodnúčasť(záhlavie)napadnutéhorozsudkusprávnymoznačením

žalovaného (Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,) a splnomocnenkyne žalobcu i intervenientky (ADVOKA, s.r.o.,
Komárnická 36, 821 02 Bratislava, IČO: 44 449 615), keďže žalobca ako žalovaného označil iba
Slovenskú republiku, za ktorú iba koná Ministerstvo spravodlivosti SR a JUDr. Jana Kompišová,
advokátka, je už od 8.2.2018 spoločníčkou a konateľkou ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, 821 02

Bratislava, IČO: 44 449 615, prostredníctvom ktorej vykonáva advokáciu (porovnaj § 15 ods. 6 zákona
č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov).
V napadnutej časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie ušlého zisku v sume 3.530,12 eur a o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 16.000 eur a v závislej časti náhrady trov prvoinštančného konania odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec (v zrušenom rozsahu) vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 391 ods. 1 CSP), z dôvodu, že v dôsledku
nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia v uvedenej časti došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces, keďže nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené uskutočňovať procesné práva
žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné

napraviť v konaní pred odvolacím súdom (chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd
preskúmať).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

8. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní (o veci v zostávajúcej časti) riadiť sa
názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, postupovať pri posudzovaní
predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobcu v súlade s prejednacou zásadou
civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, vyhodnotiť

dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a subsumovať preukázaný skutkový stav pod relevantné
ustanovenia právnych noriem.
Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, vrátane žalobcu, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešeniekonkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s

uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany, s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré
nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa

vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, teda aj žalobcu.

9. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
Nakoľko v predmetnej veci odvolací súd zrušil, aj keď len čiastočne, napadnutý rozsudok vo veci samej
aj rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania a vec vrátil v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, v novom rozhodnutí o veci (v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o
náhrade trov konania (vrátane trov tohto odvolacieho konania).

10. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)