Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 27CoCsp/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207918
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318207918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Eva Behranová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: G. L., nar. X. D. XXXX,
X. B. XX, V., zastúpeného: Advokátska kancelárie Koncová & Partners, s.r.o., Trenčín, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, o 2.483,13 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 28 Csp 144/2018-88 z 13. júna 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje v časti výroku I, v ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi
1.692,29 €.

II. Vo zvyšnej časti výroku I, ako aj vo výroku II sa napadnutý rozsudok zrušuje a vec sa vracia súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.483,13 € ako
bezdôvodné obohatenie získané žalovaným na základe zmluvy o úvere č. 8500026404 a II. priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca ako dlžník - fyzická osoba žiadosťou z 10. júna č. 8500026404 požiadal žalovaného ako
veriteľa o poskytnutie úveru na zariadenie domácnosti v sume 1.500 € splatného v 42 mesačných
splátkach po 80,37 € s ročnou úrokovou sadzbou 70,01 % a ročnou percentuálnou mierou nákladov
(RPMN) 70,01 %, celkovo mal teda žalobca zaplatiť 3.375,54 €. Zároveň v tejto žiadosti požiadal aj
o poskytnutie revolvingu v sume 790,84 € s ročnou úrokovou sadzbou 76,21 % a RPMN 63,32 %,
celkovo mal teda na revolvingu zaplatiť 1.928,88 Súčasťou žiadosti bola aj dohoda o osobitnej službe
odkladu splátok úveru, za ktorú bol dohodnutý poplatok vo výške 215,75 € a odkladu splátok revolvingu

vo výške 112,08 €. Žalovaný túto žiadosť schválil v podstate s rovnakými parametrami. Žalobca pritom
žalovanémuužnasplátkachuhradilcelkovo3.767,38€,hocidostallen1.284,25€.Vyplatenierevolvingu
žalobcovi súd nepovažoval za dokázané, lebo žalovaný ho nepriznal.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere č. 8500026404 je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Zmluva neobsahuje konečný termín splatnosti úveru určený pevným dátumom

v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) cit. zák, ktorý nie je možné vykladať v súlade rozsudkom Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti M. V.. Úver sa tak podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dohodu o poskytnutí služby považoval za neplatnú prerozpor s dobrými mravmi. Pretože úver je bezúročný a bez poplatkov, má žalobca podľa § 451 Obč. zák.
právo na vrátenie rozdielu medzi prijatou istinou a tým, čo zaplatil žalovanému.

5. Včas podaným odvolaním (podľa záhlavia inak proti rozsudku „Okresného súdu Levice č. k.
11Csp/8/2016-100... v rozsahu výrokov III. o ručení, že zmluva... je bezúročná a bez poplatkov a
výroku IV. o náhrade trov“, čo je však vzhľadom na záverečný odvolací návrh zjavná nesprávnosť,
ktorú nebolo treba ani odstraňovať podľa § 373 C. s. p.) sa žalovaný domáha zmeny tohto rozsudku
tak, že sa žaloba zamietne. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie na výklad § 9 ods. 2 písm. f)

zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý podľa neho nevyžaduje, aby konečná splatnosť musela byť určená
konkrétnym dátumom. To vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, pričom potrebu
vykladať zákon č. 129/2010 Z. z. v súlade s týmto rozsudkom zdôrazňuje aj judikatúra Najvyššieho
súdu SR. S absenciou uvedeného údaja nemôže právny poriadok spájať následok bezúročnosti alebo
bezpoplatkovosti. Predčasný je záver o nespránom výpočte RPMN, pretože dohoda o poskytnutí služby
odkladu splátok nebola podmienkou uzavretia zmluvy o úvere a žalobca ju uzavrel dobrovoľne, čo

nepoprel. Namietol tiež, že žalobca nepoprel jeho tvrdenie, že mu bolo vyplatených ďalších 678,76 €,
takže súd z neho mal vychádzať.

6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznil, že zákon č. 129/2010 Z. z.
implementuje smernicu 2008/48/ES, ktorá je podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie záväzná

len čo do jej cieľa. Členské štáty môžu ustanoviť prísnejšie pravidlá než ustanovuje smernica. Žalovaný
bol povinný konať podľa zákona, no úvery poskytuje s cieľom obohatiť sa. Nesprávne je tvrdenie, že
dohoda o službách bola uzavretá dobrovoľne, žalobca však nemal vedomosť, že táto služba je súčasťou
papierov, ktoré podpisuje. Žalovaný nedodržal niekoľko zákonných povinností, hoci je silnejšou stranou
sporu.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti

(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa
názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade

s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť
a pravdivosť v konaní nebola spochybnená. Výnimku však tvorí zistenie výšky peňažných prostriedkov,
ktoré boli žalobcovi na základe spornej zmluvy vyplatené.

9. Aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), sa podľa § 300

C. s. p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C.
s. p. o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. potom platí, že skutkové tvrdenia
strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Použiteľnosť tohto ustanovenia
nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie
vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho,

že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej
obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej
správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač
1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej
aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže

však považovať tvrdenia žalobcu za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel.

10. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné
tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak
neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové

tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodná pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná
pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda
obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného
tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný,alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo
skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.). Svoju pochybnosť a
jej dôvody je súd povinný náležitým spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, ktoré je na tejto pochybnosti

založená. Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. § 186 ods. 2 C. s. p. povinný
z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.

11. V prerokúvanej veci žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu predniesol, že okrem sumy
1.284,25 € uvedenej v žalobe bolo žalobcovi 22. júna 2015 vyplatených ďalších 790,84 € ako revolving.

Odpor bol žalobcovi doručený 15. februára 2019 do rúk jeho zástupcu (doručenka č. l. 57). Podľa § 151
ods. 1 C. s. p. tak mohol poprieť, že by mu uvedená suma bola vyplatená, čo by zrejme postačovalo
na účinné popretie (keďže k nej ťažko možno zmysluplne pripojiť vlastné skutkové tvrdenie v zmysle §
151 ods. 2 C. s. p.), a žalovaný by bol povinný podoprieť toto svoje tvrdenie dôkazmi. Žalobca však toto
tvrdenie nepoprel, len na pojednávaní sa obmedzil na tvrdenie, že o tom „nedisponuje dokladmi“, čo
nemožno považovať za výslovné popretie v zmysle § 151 ods. 1 C. s. V dôsledku toho sa podľa § 151

ods. 1 C. s. p. malo toto tvrdenie považovať za nesporné. Podľa názoru odvolacieho súdu tu v danom
čase ani nebol priestor na dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia, že žalobcovi bola skutočne táto
suma poukázaná. Takéto tvrdenie totiž neodporuje žiadnemu z vykonaných dôkazov a podporuje ho aj
samotnétvrdeniežalobcu,žezaplatil3.767,38€,hocipodľazmluvymalcelkovonaúver(bezrevolvingu)
splatiťlen3.375,54€.Žalobcapritomnetvrdil,žebymužalovanývyúčtovalakékoľvekdodatočnéplnenia

(pokuty, ďalšie poplatky a pod.). Za daných okolností tak pôsobilo vcelku dôveryhodne, že žalobcovi boli
ešte vyplatené ďalšie prostriedky, a tak splácal aj tieto.

12. Vzhľadom na to mal súd prvej inštancie správne podľa § 186 ods. 2 C. s. p. vychádzať z toho, že
žalovaný skutočne vyplatil žalobcovi ešte aj ďalších 790,84 €. Súd prvej inštancie preto nesprávne a

s ohľadom na § 151 C. s. p. aj prekvapivo zaťažil žalovaného dôkazným bremenom na preukázanie
práve tejto skutočnosti. Tým súd prvej inštancie v rozpore so zákonom ustanovenou rovnosťou strán
(čl. 6 ods. 1 základných princípov C. s. p.) namiesto žalobcu uplatnil prostriedok procesnej obrany -
popretie skutkovej protistrany, v dôsledku čoho následne dospel k záveru, že žalovaný v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno, hoci nemal dôvod uplatňovať žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku

a procesnej obrany. Týmto nesprávnym postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jeho procesné
práva v tej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm.
b) C. s. p. Náprava týchto nedostatkov v odvolacom konaní pritom vzhľadom na ustanovenie § 366 C.
s. p. neprichádza do úvahy.

13. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500069355 z 11.
júla 2014 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných pôžičkách a úveroch pre spotrebiteľov v znení účinnom k tomuto dňu. V dôsledku
toho musela táto zmluva spĺňať náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 cit. zák. s tým následkom, že pokiaľ
neobsahovala náležitosti uvedené v § 11 ods. 1 cit. zák., považoval sa úver za bezúročný a bez

poplatkov. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že táto zmluva nespĺňa
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zák. o požiadavke na termín konečnej splatnosti úveru. K tomu
stručne odkazuje na medzičasom ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a v nej uvedené argumenty (uznesenia 3 Cdo 146/2017, 3 Cdo 56/2018, 4 Cdo 187/2017, 4 Cdo
211/2017, 7 Cdo 98/2018), ktoré sa inak zaoberajú aj otázkou eurokonformného výkladu a dospievajú

k celkom opačnému názoru než súd prvej inštancie v ods. 30 a 31 svojho rozsudku. Pre záver súdu
prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, ale postačí, ak zmluva neobsahuje čo len
jednu z náležitostí uvedených v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) cit. zák.
je potom úver bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 19 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z. z. sa RPMN vypočíta podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2. Podľa oddielu I tejto prílohy sa
RPMN vypočíta tzv. základnou rovnicou, ktorá kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú
hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov
nastranedruhej.JednouzveličínvstupujúcichdotejtorovnicejeCk,ktorousarozumievýškačerpaniak.

14. Obe strany konania zhodne pripomínajú, že zákonom č. 129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku
SlovenskejrepublikyimplementovanásmernicaEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz 23.apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladaťho v čo najväčšej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou
sledovanývýsledok,atedakonaťvsúladesčlánkom288tretímodsekomZmluvyofungovaníEÚ(porov.
z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ zo 6. novembra 2018 vo veci C-684/16, Max-Planck-

Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften eV proti Z. F., ods. 58). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne
súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich
výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je
v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. napr. rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci
C-282/10, U. Y. proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods.

27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade oddielu
I prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých
ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku
zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Prílohou č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. bola do
právneho poriadku Slovenskej republiky prevzatá príloha I smernice 2008/48/ES. Tieto ustanovenia
smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 21. apríla 2016 vo

veci C-377/14, M. T. E. a B. E. proti Finway, a.s., vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať „v tom zmysle, že... výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené“. Z uvedeného rozsudku, najmä z jeho ods. 82, je zrejmé, že v ňom šlo presne o rovnakú

situáciu ako v prerokúvanej veci. Manželom E. bol poskytnutý úver v určitej výške, no veriteľ si už v
okamihu jeho poskytnutia oproti tomuto úveru započítal nárok na poplatok za poskytnutie úveru. To
podľa ods. 87 cit. rozsudku vedie nevyhnutne k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet závisí od celkovej
výšky úveru.

15. Z citovaného rozsudku teda možno vyvodiť, že pod pojmom „celková výška čerpania“ v prílohe I
smernice 2008/48/ES nemožno rozumieť sumu dohodnutú ako suma úveru alebo úverový limit v zmluve
o úvere, ale sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva
uzatvára. Tým samozrejme nie je vylúčené, že napr. v zmluve môže byť ako suma úveru dohodnutá
určitá suma, z ktorej dlžník dostane k dispozícii len časť, po zrážkach (započítaní) poplatkov účtovaných

zo strany veriteľa, ba dokonca to nevylučuje ani to, aby sa z takejto dohodnutej sumy vychádzalo pri
úročení. Zmluva však potom zároveň musí podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. obsahovať
aj celkovú výšku úveru v zmysle, v akom ju definuje cit. rozsudok Súdneho dvora, a z takejto výšky sa
potom podľa prílohy č. 2 cit. zákona musí vychádzať aj pri výpočte RPMN. V prerokúvanej veci zmluva o
revolvingovom úvere č. 8500026404 obsahuje údaj o RPMN vo výške 70,01 %. Už z odporu žalovaného

je zrejmé, že tento pri výpočte RPMN vychádza z toho, že čerpaných podľa zmluvy o revolvingovom
úverebolo1.500€.Zozistenéhoskutkovéhostavuvšakvyplýva,žeúverbolvskutočnostičerpanýlenvo
výške 1.284,25 €, teda nižší o 215,75 €, ktoré žalovaný započítal na úhradu poplatku za službu odkladu
splátok. Dôsledkom väčšej hodnoty veličiny Ck je potom podhodnotenie RPMN, teda hodnota uvedená
v zmluve je nižšia než je skutočná hodnota počítaná v súlade s prílohou č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.

z. Ak by totiž žalovaný správne použil ako hodnotu Ck 1.284,25, hodnota RPMN by predstavoval 90,96
%. Takéto podhodnotenie je uvedením RPMN nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo podľa už cit. §
11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

16. Záver súdu prvej inštancie o tom, že úver a revolving poskytnutý podľa zmluvy o revolvingovom

úvere č. 8500026404 je bezúročný a bez poplatkov, je teda správny už z tohto dôvodu. Preto nie je
potrebné ďalej rozoberať ostatné ním použité dôvody. Právny následok ustanovenia § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. znamená v podstate čiastočnú neplatnosť zmluvy úvere v časti úrokov a poplatkov,
takže veriteľ na ne nemá nárok (porov. v tomto smere napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 238/2017).
Žalovaný ako veriteľ mal nárok len na zaplatenie reálne vyplatenej istiny. Sumy prijaté žalovaným nad

rámec tejto istiny sú plnením z (čiastočne) neplatného právneho úkonu, teda bezdôvodným obohatením
podľa § 451 ods. 2 C. s. p. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca skutočne zaplatil
žalovanému na jeho nároky zo zmluvy č. 8500026404 sumu 3.767,38 €. V dôsledku nesprávneho
procesného postupu však nie je riadne skutkovo ustálené, či žalovaný vyplatil žalobcovi len 1.284,25 €
alebo aj ďalších 790,84 € (revolving podľa zmluvy). Nie je teda riadne zistené, či žalovaný mal vrátiť len

1.284,25 € alebo celkovo (1284,25 + 790,84 =) 2.075,09 €. V dôsledku toho potom ani nemožno ustáliť,
či žalovaný má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nad rámec druhej sumy, teda (3.767,38 -
2.075,09 =) 1.692,29 €, alebo nad rámec prvej sumy, teda (3.767,38 - 1.284,25 =) 2.483,13 €.17. Na základe toho však nateraz možno uzavrieť, že žalobca má v každom prípade voči žalovanému
nároknavydanie1.692,29€.Vtejtočastitaksúdprvejinštanciežalobesprávnevyhovel,apretoodvolací
súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil (výrok I). Vo zvyšnej časti

vyhovujúceho, ako aj v nadväzujúcom výroku a trovách konania ho však z hore opísaných dôvodov
podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie (výrok II).

18. Súd prvej inštancie teda v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 C. s. p.), ktorého predmetom zostáva len

nárok na zaplatenie ďalších 790,84 € bude vychádzať z vyslovených právnych názorov odvolacieho
súdu a z tohto hľadiska pristúpi aj k posúdeniu rozdelenia bremena tvrdenia a dôkazu medzi stranami.
Z hľadiska závažných pochybností o prípadných nesporných skutočnostiach v zmysle § 186 ods. 2
C. s. p. pritom súd prvej inštancie vezme do úvahy, že takáto pochybnosť môže vyplývať aj z obsahu
samotného odvolania, kde žalovaný tvrdí, že žalobcovi 22. júna 2015 previedol len ďalších 678,76 € (č.
l. 95), nie 790,84 €, ako tvrdil v odpore. Preto súd prvej inštancie vytvorí obom stranám náležitý priestor

na riadne doplnenie svojich skutkových tvrdení ohľadom tejto sumy a uplatnenie ďalších prostriedkov
procesného útoku a obrany (§ 149 C. s. p.). Následne súd prvej inštancie opätovne zhodností všetky
vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.), a v spojení s
nespornými skutkovými tvrdeniami strán ustáli, či žalobcovi boli poukázané ďalšie finančné prostriedky
a v akej výške. Takto zistený skutkový stav potom podrobí novému právnemu hodnoteniu a znova vo

veci rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C.
s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

19. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti výroku I tohto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421
C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Proti výroku II tohto rozsudku nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).