Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 22, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/122/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117011914
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:3117011914.6

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného U. J., nar. XX. V. XXXX v N.,
Česká republika, pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno c), odsek 2
písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín z 12. decembra 2018, č. k. 0T/96/2017-191, na

verejnom zasadnutí konanom 23. júna 2020 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného U. J. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 12. decembra 2018, č. k. 0T/96/2017-191,
uznal obžalovaného U. J. (ďalej len obžalovaný) za vinného z prečinu prenasledovania podľa § 360a
odsek 1 písmeno c), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c)

Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
od 30. apríla 2017 do 28. júla 2017 obťažoval svoju bývalú družku - poškodenú Ing. K. W. a to takým
spôsobom, že jej neustále zasiela vo veľkom množstve SMS správy zo svojho telefónneho čísla XXXX
XXX XXX na jej mobilný telefón XXXX XXX XXX, v ktorých jej okrem iného vulgárne nadával, obviňoval
ju z rozpadu ich vzťahu, vyhrážal sa jej samovraždou, pričom jeho správanie vyústilo až do toho, že jej
dňa 28.7.2017 poslal obrazovú MMS správu, kde jej vyhádzal veci a spálil ich s popisom, aby ho dala

zavrieť, taktiež ju kontaktoval prostredníctvom sociálnej siete Facebook, kde ju obviňoval, že chce jeho
smrť a chce mu ublížiť, následkom čoho má poškodená psychické problémy a má z obvineného strach,
lebo nevie, čo by jej mohol urobiť.
Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 360a odsek 2 Trestného zákona, s použitím §
36 písmeno j), § 38 odsek 2, odsek 3, odsek 8 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
6 (šesť) mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne

odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol jednotlivé dôkazy po obsahovej stránke
a následne uzavrel, že po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, vyhodnotiac dôkazy
jednotlivo i vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán tieto dôkazy navrhla,
či obstarala, dospel k jednoznačnému záveru, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný. Podľa
názoru okresného súdu sa jednotlivé vykonané priame aj nepriame dôkazy vzájomne podporujú a

dopĺňajú, pričom tieto neboli žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené, či spochybnené. Vytvárajú
tak ucelený reťazec dôkazov preukazujúcich priamo či nepriamo skutočnosť, že skutok sa stal a že
ho spáchal obžalovaný. Priamo ho usvedčuje výpoveď poškodenej a obsah elektronickej komunikácie
obžalovaného s poškodenou. Podľa okresného súdu obžalovaný v konečnom dôsledku ani nepoprel
spáchanie predmetného skutku.
Za podstatnú považoval okresný súd skutočnosť, že obžalovaný kontaktoval prostredníctvom

elektronickej komunikačnej služby poškodenú proti jej vôli z hľadiska spôsobu, obsahu a formy
kontaktovania. Za situácie, keď sa obžalovaný a poškodená navzájom nielen poznali, ale z ich spolužitiapochádza aj maloleté dieťa a z hľadiska starostlivosti o dieťa bola nevyhnutná aj ich elektronická
komunikácia, poškodená dostatočne a logicky vysvetlila, že využila možnosť zablokovania mobilného
čísla obžalovaného a podala na neho trestné oznámenie až potom, keď jej predošlé osobné upozornenia

i upozornenia prostredníctvom sms správ adresované obžalovanému, že koná proti jej vôli a aby s
takýmto spôsobom, obsahom a formou komunikácie prestal, sa minuli účinku. Už samotný obsah
elektronickej komunikácie obžalovaného s poškodenou, oboznámenej na hlavnom pojednávaní, a
obsahujúcej znevažujúce vulgarizmy, oplzlé nadávky a vyhrážky na osobu poškodenej, odôvodňuje
záver o vedomosti obžalovaného, že koná proti vôli poškodenej, pretože z hľadiska spôsobu, obsahu

a formy tejto komunikácie, presahujúcej pritom hranice spoločensky akceptovateľného správania,
nemožno predpokladať, že by s ňou poškodená ako kontaktovaná osoba mohla súhlasiť.
K právnej kvalifikácii okresný súd uviedol, že skutok posúdil ako dokonaný prečin nebezpečného
prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno c), odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom
na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, keďže boli naplnené všetky formálne znaky skutkovej
podstaty daného prečinu. Obžalovaný ako subjekt spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti z hľadiska

veku a neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti nasvedčujúce jeho nepríčetnosti, či zmenšenej
príčetnosti. Z hľadiska subjektívnej stránky, t. j. zavinenia, konal obžalovaný vo forme priameho úmyslu -
dolus directus a svojím konaním tak porušil záujem spoločnosti na ochrane jednotlivcov pred dlhodobým
prenasledovaním. Naplnená bola napokon aj objektívna stránka skutkovej podstaty, pretože obžalovaný
iného dlhodobo prenasleduje takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho zdravie a

podstatným spôsobom zhoršil jeho kvalitu života, tým, že sa vyhráža inou ujmou jemu, kontaktuje ho
prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, proti jeho vôli a uvedený čin spáchal na chránenej
osobe - blízkej osobe. Materiálna stránka, t. j. stupeň spoločenskej nebezpečnosti bol celkom zrejme
vyšší než nepatrný najmä s poukazom na spôsob spáchania trestného činu a najzávažnejšiu formu
zavinenia.

Kvýrokuotresteokresnýsúduviedol,žepriurčovanídruhutrestuajehovýmery vychádzalzustanovení
§ 34 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, pričom vzal do úvahy spôsob spáchania činu, jeho následky,
zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti, priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy. Pri ukladaní trestu obžalovanému taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek
2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V

prípade obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, že
pred spáchaním činu viedol riadny život, keď jeho dva priestupky v doprave vyhodnotil okresný súd ako
zanedbateľné vo vzťahu k obdobiu, po ktoré má obžalovaný vodičské oprávnenie. Priťažujúce okolnosti
u neho nezistil. Keďže prevažoval pomer poľahčujúcich okolností, znížil okresný súd postupom podľa
§ 38 odsek 3 Trestného zákona hornú hranicu zákonom stanovenej výmery trestu odňatia slobody

za prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno c), odsek 2
písmeno a) Trestného zákona (6 mesiacov až 3 roky) o jednu tretinu, t. j. na 2 roky a 2 mesiace. Po
zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu, spôsobený následok a osobu páchateľa, dospel okresný súd k záveru, že
účel trestu bude v danom prípade naplnený uložením podmienečného trestu odňatia slobody na dolnej

hranici upravenej trestnej sadzby vo výmere 6 mesiacov s uložením skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia 1 rok. Zároveň okresný súd zvažoval so zreteľom na posilnenie účinku tohto podmienečného
trestu uložiť obžalovanému povinnosť v zmysle ustanovenia § 51 odsek 4 písmeno a) Trestného zákona,
spočívajúcu v príkaze nepribližovať sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, ktorú však
neuložil najmä z dôvodu rešpektovania práva obžalovaného na pravidelný styk so svojou dcérou, pričom

prípadné uloženie vyššie uvedenej povinnosti (nepribližovať sa k matke jeho dcéry, ktorá ju má vo svojej
osobnej starostlivosti) by mohlo predstavovať závažný zásah do tohto práva obžalovaného. Napokon aj
samotná poškodená vo výpovedi na hlavnom pojednávaní poukázala na dobrý vzťah obžalovaného s
jej dcérou. Takto uložený trest je podľa okresného súdu dostatočným trestom pre celkové dosiahnutie
účelu trestu tak, ako je upravený v zmysle § 34 odsek 1 Trestného zákona, t. j. dosiahnutie individuálno-

preventívneho a s ním následne spojeného generálno-preventívneho účinku.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor vzdal práva na podanie odvolania, no
obžalovaný zahlásil voči rozsudku odvolanie čo do výrokov o vine a treste.
Zahlásené odvolanie odôvodnil písomným podaním prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra Zvaru tým, že
trvá na svoje nevine. Podľa názoru obžalovaného z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by konal

v rozpore a proti vôli poškodenej, ktorá opakovane obžalovaného navštívila, prejavila mu náklonnosť,
tak ako to vyplýva z výpovede obžalovaného, a zároveň bolo jeho konanie vyprovokované poškodenou
za účelom zamedziť mu styk s ich spoločným dieťaťom, keď poškodená bezdôvodne odoprela styk s
maloletým dieťaťom. Ani z ďalšieho skutkového priebehu okolností nevyplýva, že by mal obžalovanýopakovane prenasledovať a dlhodobo obťažovať (časové obdobie prevyšujúce 6 mesiacov) poškodenú
takou mierou a intenzitou, ktorá by mala za dôsledok dôvodnú obavu z možného ublíženia na zdraví
alebo podstatného zhoršenia kvality života poškodenej.

V zmysle vyššie uvedeného nie je možné ustáliť, že obžalovaný dlhodobo, systematicky a
sústavne prenasledoval poškodenú, najmä s prihliadnutím na konanie poškodenej (osobné návštevy
obžalovaného, zamedzenie styku obžalovaného s ich maloletým dieťaťom) a z uvedeného dôvodu
nie je možné kriminalizovať náhodné, krátkodobé, aj keď v základnej skutkovej podstate popísané,
prejavy správania, ktoré boli vyvolané exponovanou životnou situáciou obžalovaného a správaním

sa poškodenej (pre úplnosť uvádza, že poškodená sa odsťahovala od obžalovaného zo spoločnej
domácnosti bez predchádzajúceho oznámenia spoločne s ich maloletou dcérou a následne mu
zamedzovala styku s touto dcérou).
Vo vzťahu k elektronickej komunikácii medzi ním a poškodenou, ktorá má preukazovať spáchanie
trestného činu, obžalovaný uviedol, že je vytrhnutá z kontextu vzájomného správania obžalovaného
a poškodenej, ktorá účelovo navodzovala situácie, kedy po telefonickej alebo ústnej dohode o

možnosti obžalovaného ako otca maloletého dieťaťa, vidieť svoju maloletú dcéru, dohodnuté stretnutia
zrušila, pričom obžalovaný, napriek skutočnosti, že jeho komunikácia presiahla mieru spoločensky
akceptovateľnej konverzácie použitím vulgarizmov, reagoval na vzniknutú situáciu, ktorú vyvolala
poškodená. Zároveň poukázal v odvolaní na to, že konanie poškodenej vytvára ucelený reťazec
dôkazov preukazujúcich úmyselné konanie poškodenej, ktorým malo byť docielenie zamedzenia styku

obžalovaného - otca maloletého dieťaťa a zverenie spoločnej maloletej dcéry do výlučnej osobnej
starostlivosti matky, keďže v rozhodnom období prebiehalo občiansko-právne konania o zverenie
maloletej do starostlivosti jedného z rodičov.
Obžalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok nekonkretizuje, či konanie
obžalovaného bolo spôsobilé vyvolať u poškodenej dôvodnú obavu, resp. či konaním obžalovaného sa

podstatným spôsobom zhoršila kvalita života poškodenej a poukázal na účelovosť vyjadrení poškodenej
v predmetnej časti a zároveň na nepriekaznosť predložených dôkazov a zároveň protichodné vyjadrenia
poškodenej. Obžalovaný sa nestotožňuje ani s kvalifikáciou zavinenia ako priameho úmyslu, t. j. že
mal byť uzrozumený s tým, že môže dôjsť k ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom. Podľa
jeho názoru mu obžaloba nepreukázala úmysel (ani nepriamy) vo vzťahu k predmetnému skutku a

vzhľadom na jeho vymedzenie sa môže nanajvýš jednať o vedomú nedbanlivosť - t. j. chýba vôľová
zložka porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, o čom svedčí aj snaha obžalovaného
o bežnú komunikáciu s poškodenou vo vzťahu k starostlivosti o spoločnú maloletú dcéru.
K trestu uloženému napadnutým rozsudkom obžalovaný uviedol, že sa s ním nestotožňuje a je toho
názoru, že sa v najvyššej možnej miere jedná o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.

V konečnom návrhu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine a treste a vec
vrátil okresnému súd na nové prejednanie a rozhodnutie.
K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín písomným podaním z
18. februára 2019. V ňom uviedol, že námietky a dôvody uvádzané v odvolaní obžalovaného považuje
za neopodstatnené. Obžalovaného zo žalovaného skutku usvedčuje okrem zabezpečených správ

predovšetkým výpoveď poškodenej, ktorá potvrdila nielen to, že ju obťažovalo toto "prenasledovanie" zo
strany obžalovaného z hľadiska jeho spôsobu, obsahu i formy, ale aj to, že viackrát obžalovanému nielen
osobne, ale aj prostredníctvom sms správ povedala, že tak koná proti jej vôli a aby s takýmto spôsobom,
obsahom a formou komunikácie prestal, upozornila ho i na možnosť podania trestného oznámenia a
keďže aj napriek jej upozorneniam a proti jej vôli pokračoval v tejto komunikácii, ktorá bola nevhodná,

znevažujúca a nepriaznivo vplývala na jej zdravotný stav a bola aj dôvodom pre vyhľadanie lekárskej
pomoci (hospitalizácia vo Fakultnej nemocnici Trenčín), až potom využila možnosť zablokovania
mobilného čísla obžalovaného. Obranu obžalovaného vo vzťahu k tomu, že jej posielal správy len keď
poškodená nedodržala dohodu ohľadom ich spoločnej dcéry považuje prokurátor za účelovú, vzhľadom
k tomu, že týmto svojím konaním prekročil normy bežného správania sa a úpravu styku mal riešiť

inými spôsobmi. Samotný obsah elektronickej komunikácie obžalovaného s poškodenou založenej vo
fotokópiáchvtrestnomspiseaobsahujúcejznevažujúcevulgarizmy,oplzlénadávkyavyhrážkynaosobu
poškodenej, odôvodňuje záver o vedomosti obžalovaného, že koná proti vôli poškodenej, pretože z
hľadiska spôsobu, obsahu a formy tejto komunikácie, presahujú hranice spoločensky akceptovateľného
správania a nemožno predpokladať, že by s ňou poškodená ako kontaktovaná osoba mohla súhlasiť. Na

základe uvedeného bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný svoju bývalú družku prenasledoval
takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu o jej zdravie a podstatným spôsobom zhoršil jej kvalitu
života tým, že sa jej vyhrážal ujmou, pričom to vykonával prostredníctvom elektronickej komunikačnejslužby proti jej vôli. Z uvedených dôvodov v konečnom návrhu žiadal, aby odvolací súd odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Okresný súd Trenčín predložil spisový materiál Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len krajský súd) na

rozhodnutie o podanom odvolaní dňa 18. februára 2019.
V priebehu odvolacieho konania obžalovaný odvolanie doplnil prostredníctvom obhajcu Mgr. Petra
Zvaru osobitným písomným podaním, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok pokladá po vecnej ako
aj právnej stránke za nesprávny a nezákonný. Obžalovaný je toho názoru, že vydaniu napadnutého
rozsudku predchádzali podstatné chyby konania, ktoré spočívajú v tom, že rozsudok je založený na

skutočnostiach, ktoré z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynuli. Obžalovaný v ďalšom namieta
aj zistenie naplnenia znakov trestného činu, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu. Obžalovaný
nemohol v žiadnom prípade extrémnym spôsobom zhoršiť kvalitu života poškodenej, pričom zotrváva v
presvedčení, že mu nebolo preukázané, že by takto konal proti vôli poškodenej. Obžalovaný na svoju
obranu uvádza, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by konal v rozpore a proti vôli poškodenej,
ktorá opakovane obžalovaného navštívila, prejavila obžalovanému náklonnosť. Konanie obžalovaného

bolo vyprovokované poškodenou s cieľom zamedziť mu styk so spoločným dieťaťom, keď poškodená
obžalovanému bezdôvodne odoprela styk s ich dieťaťom. Ani z ďalšieho skutkového priebehu okolností
nevyplýva, že by mal obžalovaný opakovane prenasledovať a dlhodobo obťažovať poškodenú takou
mierou a intenzitou, ktorá by mala za dôsledok dôvodnú obavu z možného ublíženia na zdraví alebo
podstatného zhoršenia kvality života poškodenej.

Obžalovaný dodal, že nestačí, aby „prenasledovanie" bolo poškodenej nepríjemné, ale poškodená musí
jednoznačne prejaviť odpor proti kontaktovaniu o tom musí vedieť aj páchateľ. Tu si obžalovaný dovolí
uviesť aj tú skutočnosť, že by súd mal dôsledne zvážiť okolnosti prípadu a vziať aj do úvahy, že ide
o bývalých partnerov, ktorých známosť trvala dlhšie a zároveň, že majú spoločné dieťa. Obžalovaný
zastáva názor, že v tomto prípade išlo o nanajvýš bežnú medziľudskú komunikáciu osôb, ktoré mali

medzi sebou citový vzťah a ktoré majú spoločné dieťa, pričom táto ich komunikácia nemohla nijakým
spôsobom ohroziť život ani zdravie poškodenej ako ani kvalitu jej života. V ďalšom obžalovaný poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 18.11.2014, sp. zn. 23Tov/9/2014, v ktorom súd rozhodoval
v obdobnej právnej veci, pričom v danom konaní obžalovaného súd spod obžaloby oslobodil.
K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila aj poškodená. V písomnom podaní zo 6. marca 2019

uviedla, že obžalovaný od prepustenia z väzby v inej trestnej veci s radosťou pokračuje v jej psychickom
týraní cez sociálnu sieť Facebook a nikto jej v tejto záležitosti nevie pomôcť, hoci žiadala o pomoc aj
Generálnu prokuratúru SR. Uvedené správanie jej zhoršuje zdravotný stav, je matka samoživiteľka,
obžalovaný sa ju snaží dostať na psychické dno, čo jej aj povedal pri odchode zo spoločnej domácnosti,
že ju zničí a bude trpieť. Napriek tomu, že má obžalovaný uložené podmienky spočívajúce v zákaze

kontaktovania akýmkoľvek spôsobom, zákaze priblíženia sa na 5 metrov, ako aj jej bydlisku, neustále
sa mu darí obchádzať zákon a svojím premysleným cieleným správaním pokračuje takto v psychickom
týraní, nielen jeho osočujúcimi a urážlivými statusmi na Facebooku, ktoré majú na ňu negatívny vplyv,
ale dňa 26.2.2019 prišiel opätovne do školského areálu v MŠ T. I., kde si bola vyzdvihnúť dcérku, kde stál
v blízkosti auta poškodenej a posmešne sa usmieval a týmto správaním sa cielene v nej snaží vyvolávať

strach, že mu nikto nič nemôže, keď stojí 6 metrov od nej a podmienka je 5 metrov. Maloletá dcéra
odvtedy odmieta chodiť do škôlky, konanie obžalovaného má výrazný negatívny vplyv aj na jej psychické
zdravie. Vzhľadom k zhoršeniu zdravotného stavu bola poškodená nútená vziať si PN. K vyjadreniu
priložila potvrdenie o podaní trestného oznámenia dňa 26.2.2019.
Poškodená svoje vyjadrenie doplnila ďalším písomným podaním z 24. septembra 2019, v ktorom

zopakovala, že sa obžalovaný od prepustenia z väzby neustále správa nemiestne, na sociálnej sieti FB
ju osočuje, aj členov jej rodiny neslušnými statusmi na jeho profile D. D., ktoré si môže pozrieť široká
verejnosť, keďže ich zdieľa verejne. Taktiež zverejňuje návrhy a podnety zo súdnych spisov týkajúcich
sa ich spoločnej dcéry s osobnými údajmi na FB profile a udáva k nim nepekné komentáre k poškodenej.
Okrem iného útočí na orgány štátnej správy ako súdy, prokuratúru i ÚPSVAR v Trenčíne a neustále

podáva sťažnosti na zamestnancov týchto úradov len preto, lebo poškodená je zamestnankyňou
Krajského súdu v Trenčíne a zjavne nemá právo na spravodlivý proces. Na jednej strane má obžalovaný
zákaz ju kontaktovať akýmkoľvek spôsobom, ale na strane druhej si vybral lepší rýchlejší spôsob,
prostredníctvom sociálnej siete Facebook. Poškodená sa hanbí v organizácii, kde pracuje i pred
ostatnými zamestnancami inštitúcií, ktorí musia riešiť ich spory, na ktorých neustále obžalovaný podáva

sťažnosti. Obžalovaný jej svojim správaním neustále spôsobuje nemalé psychické problémy v súvislosti
s ohováraním, klamstvami, osočovaním, šírením nemiestnych titulov na jej osobu, o ktorých poškodenú
neustále informujú známi, keďže ona profil na Facebook-u zriadený nemá. Niekoľkokrát podala trestné
oznámenie ohľadom tohto správania, ale všetky boli zastavené. Takéto správanie je bohužiaľ dovolené!Ďalej uviedla, že na pojednávaní v ďalšej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.
zn. 6T/65/2018 voči obžalovanému vo veci týrania blízkej a zverenej osoby, kde vystupuje opäť ako
poškodená, bolo výsluchom jej ošetrujúceho lekára MUDr. W., ktorý ju lieči už vyše roka a pol /po

tom, čo jej súdnym znalcom bol vypracovaný posudok pozitívny na týranie druhom/ dosvedčené, že
uvedené správanie obžalovaného on vidí ako pokračovanie v psychickom týraní jej osoby. Poškodená
ďalej uviedla, že sa niekoľkokrát obrátila na pomoc orgánov, ale bohužiaľ neúspešne, pretože toto sa
môže. Ostala s dcérou sama, snaží sa príkladne o ňu starať, pričom obžalovaný ani neplatí pravidelne
výživné, ktoré preto, že nepracuje, je symbolické 70 Eur, nijakým iným spôsobom mi nepomáha, iba

hádže polená pod nohy. Na záver uviedla, že si nepraje nič, len aby konečne po dva a pol roku od
odchodu zo spoločnej domácnosti mohla viesť kľudný život a nie byť neustále v obavách a strachu,
keďže nikdy nevie, čo obžalovaný opäť prichystá.
V ďalšej fáze odvolacieho konania vzniesol obžalovaný námietku zaujatosti voči všetkým sudcom
Krajského súdu v Trenčíne z dôvodu, že poškodená je zamestnankyňou Krajského súdu v Trenčíne,
má s tamojšími sudcami dlhoročné pracovné vzťahy, dokonca údajne dôverný, ba až intímny vzťah s

nemenovaným sudcom tohto krajského súdu, ktorý je v pracovnom vzťahu so zákonnými sudcami v
tejto veci. Tento vzťah môže dosiahnuť taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom stanovenej
povinnosti nebudú zákonní sudcovia môcť rozhodnúť nezávisle a nestranne.
Predseda senátu krajského súdu vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 odsek 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 18. septembra 2019, sp. zn. 3Ndt/21/2019, rozhodol
podľa § 23 odsek 1 Trestného poriadku, že sa trestná vec obžalovaného vedená na Krajskom súde v
Trenčíne pod sp. zn. 3To/15/2019 tomuto súdu odníma a prikazuje sa Krajskému súdu v Trnave.
Spisový materiál bol predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie 25. októbra 2019.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 23.

júna 2020. Verejné zasadnutiu bolo vykonané v prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry a obhajcu
obžalovaného, keďže obžalovaný sa ospravedlnil z účasti a súhlasil s konaním verejného zasadnutia v
jehoneprítomnosti.Anipoškodenásaverejnéhozasadnutianezúčastnila,žiadalakonaťvneprítomnosti.
Dokazovanie krajský súd na verejnom zasadnutí nedopĺňal, keďže v tomto smere žiadne návrhy neboli.
Pokiaľ ide o konečné návrhy, prokurátor žiadal odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Obhajca obžalovaného sa pridržal písomného odvolania s tým, že žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1, odsek 3 Trestného poriadku

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba - obžalovaný,
proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku,protiktorýmbolopodanéodvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo.
Na chyby odvolaním nevytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie

dovolania. Zároveň ale krajský súd dodáva, že také chyby nezistil.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné.Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom, obžalovaný v odvolaní konkrétne
procesné pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby konania, ktoré
by mali bezprostredný (priamy) vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal
všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy následne okresný súd
v súlade s ust. § 2 odsek 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel
k správnemu záveru o vine obžalovaného.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 odsek 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne
úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z
odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona.
Podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, vychádza zo

skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd proti nemu nemá žiadne
výhrady. Aj podľa názoru krajského súdu je obžalovaný z protiprávneho konania bezpečne usvedčovaný
primárne výpoveďou poškodenej a sekundárne fotokópiami SMS a MMS správ a komunikáciou
prostredníctvom siete Facebook. Krajský súd si odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere v
plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že jeho konanie nevzbudilo u poškodenej dôvodnú obavu, k tomu krajský
súd uvádza, že spôsobilosť vzbudiť dôvodnú obavu sa posudzuje vždy v okolnostiach konkrétneho
prípadu. Stačí pritom, aby konanie ako také bolo spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, nie je potrebné z
hľadiska naplnenia zákonných znakov, aby táto obava naozaj vznikla. V tomto prípade poškodená vo
výpovedi jednoznačne uviedla, že z konania obžalovaného mala strach. V kontexte okolností prípadu

nemal preto ani krajský súd najmenšie pochybnosti o tom, že konanie obžalovaného dôvodnú obavu
o život resp. zdravie u nej reálne vzbudilo, čo je evidentne zrejmé z reakcie poškodenej na konanie
obžalovaného.
Pokiaľ obžalovaný v ďalšom namietal, že v jeho konaní absentuje zákonný znak - prenasledovanie iného
dlhodobo, tu krajský súd poukazuje na právne závery Uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky

z 24. apríla 2019, sp. zn. 8 Tdo 178/2019 (dostupné na L.), v zmysle ktorých zákonný znak „iného
dlhodobo prenasleduje“ v prípade prečinu nebezpečného prenasledovania môže byť naplnený aj v dobe
trvajúcej jeden mesiac, ak ide o veľmi intenzívne konanie vyznačujúce sa sústavnosťou, úpornosťou,
tvrdošijnosťou, a pre svoju nebezpečnosť vyvoláva dôvodnú obavu u poškodeného a prípadne graduje
vofyzickénásilie,výraznevybočujezmedzínormálnychspoločenskýchvzťahov,jevykonávanérôznymi

prostriedkami a spočíva v kombinácii alternatív vymedzených v ustanovení Trestného zákona.
S týmto právnymi závermi sa krajský súd stotožňuje a dodáva, že konanie obžalovaného ustálené
časovo v skutkovej vete výroku o vine od 30. apríla 2017 do 28. júla 2017 napĺňalo z
toho pohľadu znaky dlhodobosti, lebo bolo intenzívne, gradovalo a bolo vykonávané kombináciou dvoch
alternatív vymedzených v ust. § 360a Trestného zákona.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal absenciu úmyselného zavinenia (teoreticky pripúšťa len
zavinenie vo forme vedomej nedbanlivosti), k tomu krajský súd uvádza, že prečin, z ktorého bol
obžalovaný uznaný za vinného, vyžaduje úmyselné zavinenie vo forme úmyslu priameho (dolus
directus) alebo úmyslu nepriameho (dolus indirectus - eventualis).
V prvej alternatíve páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť

záujem chránený týmto zákonom, v druhej alternatíve páchateľ vedel, že svojim konaním môže také
porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený. Zavinenie je
vybudované na zložke a) poznania, ktoré zahŕňa vnímanie páchateľa, ako aj predstavu predmetov a
javov,ktorépáchateľvnímalpredtýmalebokuktorýmdospelsvojimúsudkomnazákladepoznatkovana
zložke b) vôľovej, ktorá zahŕňa chcenie alebo uzrozumenie, teda rozhodnutie konať určitým spôsobom

so znalosťou podstaty veci. Vedomostná zložka je pri priamom i nepriamom úmysle rovnaká. Vôľová
zložka zavinenia je pri priamom a nepriamom úmysle odlišná, spočívajúca v jej odstupňovaní. Pri
priamom úmysle páchateľ chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, pričom
slovom „chcel“ je vyjadrená tak vôľová zložka, ako aj zložka vedomostná, premietnutá v predstave
páchateľa o chránenom záujme, proti ktorému smerovala jeho vôľa poškodiť ho alebo ho ohroziť.

Pri nepriamom úmysle páchateľ vedel, že svojim konaním môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie
záujmu chráneného trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. V prípade
uzrozumenia páchateľ nerátal so žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť následku,
ktorý si predstavoval ako možný.Priamy i nepriamy úmysel ako formy zavinenia sú obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného
činu, ktorej naplnenie je jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Preukázanie jednej
z foriem úmyselného zavinenia podlieha dokazovaniu rovnako ako objektívne znaky trestného činu

(konanie, následok, príčinný vzťah). Záver o zavinení teda vychádza z dôkazov v ich jednotlivostiach
i v ich súhrnne.
Treba pripomenúť, že zavinenie je psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu.
Keďže ide o vnútorný (subjektívny) vzťah, nie je možné skúmať ho priamo, ale len sprostredkovane, t.
j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní. Inak povedané, tento vnútorný vzťah, odohrávajúci sa

v psychike páchateľa, je navonok poznateľný tým, že slovnú informáciu o ňom poskytne sám páchateľ,
najčastejšie vo svojej výpovedi, ktorá je najpreukaznejšou sondou do jeho vnútorného vnímania,
prežívania, prejavov a spúšťacích mechanizmov jeho konania. Spravidla je to jeho priznanie, ktoré
najjednoznačnejšie preukáže priamy či nepriamy úmysel páchateľa. Pri absencii tohto dôkazu je
potrebné vychádzať z ostatných dôkazov na preukaznosť jednej z týchto dvoch rovín úmyselného
zavinenia. Súčasne ale platí, že pri zisťovaní okolností, významných pre záver o zavinení, nemožno

vopredprikladaťosobitnývýznamžiadnemudôkaznémuprostriedku,alenazavinenieajehoformutreba
usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný a zo všetkých
vykonaných dôkazov významných z tohto hľadiska. Zavinenie je výsledkom (okrem iného) i osobných
vlastností páchateľa, a preto tiež z nich možno na formu zavinenia usudzovať.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že pokiaľ na základe vykonaného dokazovania

okresný súd v tejto veci ustálil u obžalovaného zavinenie vo forme priameho úmyslu, nemožno mu v
tomto smere nič vytknúť. Záver o tejto forme zavinenia bolo možné bezpečne vyvodiť z objektívnych
skutočností, konkrétne z povahy činu a spôsobu jeho uskutočnenia charakterizovanými v skutkovej vete
výroku o vine slovesami preukazujúcimi aktívne konanie obžalovaného (obťažoval, zasielal, nadával,
obviňoval, vyhrážal, vyhádzal a spálil, kontaktoval).

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že jeho konanie nie je trestné, nanajvýš je ho možné považovať
za priestupok, na túto námietku dostal jednoznačnú odpoveď v uznesení Krajského súdu v Trenčíne
z 11. januára 2018, č. k. 3To/122/2017-134, ktorým bolo uznesenie Okresného súdu Trenčín zo 16.
augusta2017,sp.zn.0T/96/2017,opostúpenítejtotrestnejvecipodľa§280odsek2Trestnéhoporiadku
Okresnému úradu Trenčín na prejednanie ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa §

49 odsek 1 písmeno d/ zákona SNR o priestupkoch č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov
zrušenéavecbolavrátenáokresnémusúdu,abyonejznovukonalarozhodol.Argumentyprezentované
v predmetnom uznesení ohľadom právnej kvalifikácie skutku, jeho zákonných znakov, ale aj ohľadne
materiálneho korektívu si krajský súd osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje bez potreby ich
opakovať.

Ostatné odvolacie námietky obžalovaného prezentované v odvolaní sú v podstate len opakovaním
obhajoby použitej v konaní pred okresným súdom, s ktorou sa okresný súd v rozhodnutí riadne
vysporiadal.
Bez nutnosti opakovania krajský súd na argumenty okresného súdu odkazuje a dodáva, že právo na
spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov
(v tomto prípade ide o tvrdenia obžalovaného, že poškodená koná účelovo a vo výpovediach klame)
a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade tvrdením
obžalovaného, že nejde o trestný čin, ale maximálne o priestupok).

Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný namietal, že sa s trestom nestotožňuje, nakoľko ide nanajvýš
o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Podľa názoru krajského súdu uvedená výhrada
nesmeruje voči trestu, ale týka sa právneho posúdenia skutku, na čo bolo daná odpoveď vyššie v texte.
Vo vzťahu k výroku o treste tak obžalovaný právne relevantné námietky neuplatnil, možno len v širšom
kontexte usudzovať na to, že trest považuje za neprimerane prísny. Krajský súd sa preto pri prieskume

výroku o treste zameral na všeobecné posúdenie zákonnosti a primeranosti uloženého trestu.
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k
spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj
pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiideoprečin,

zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti
nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje
záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti.Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol

riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a
nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,

pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a
mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery
trestu musí súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania
trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Pokiaľideodokazovanievovzťahukvýrokuotreste,vtejtotrestnejvecivykonalokresnýsúddostatočné
dokazovanie, následne správne vyhodnotil osobu obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre
uloženie trestu. Svoje zistenia a závery následne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom rozviedol v
napadnutom rozsudku.
Krajský súd považuje zistenia, ktoré bral okresný súd do úvahy pri určení druhu trestu a jeho výmery,

vrátane zohľadnenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, za správne, ktoré potom okresný súd
relevantným spôsobom aj vyhodnotil.
Pokiaľ ide o druh trestu, aj podľa názoru krajského súdu bolo potrebné obžalovanému ukladať trest
odňatia slobody, keďže iný druh trestu (alternatívny) by nesplnil u obžalovaného svoj účel predovšetkým
z hľadiska individuálnej prevencie. Pokiaľ ide o výmeru trestu, okresným súdom uložený trest odňatia

slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, výkon ktorého bol obžalovanému podmienečne odložený na
skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok je trestom zákonným z pohľadu správne stanovenej trestnej sadzby.
Pokiaľ ide o primeranosť tohto trestu, vzhľadom na nekritický postoj obžalovaného k spáchanej trestnej
činnosti, okolnostiam trestnej činnosti a následku, ktorý bol spôsobený, javí sa byť trest uložený mu
na samej dolnej hranici trestnej sadzby skôr ako mierny, určite nie neprimerane prísny. Len čas tak

ukáže, či trest uložený na samej dolnej hranici splní svoju úlohu predovšetkým z hľadiska individuálnej
prevencie a teda, či odradí obžalovaného od podobného konania v budúcnosti. V konečnom dôsledku
ale ide o trest spravodlivý, ktorý v sebe nesie aj prvok generálnej prevencie a morálneho odsúdenia
konania obžalovaného.
Z vyššie prezentovaných záverov vyplýva, že v predmetnej trestnej veci krajský súd nezistil žiadny

zákonný dôvod na zrušenie či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.