Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 26, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/187/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117215761
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117215761.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobcu: C. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. XX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová,
s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 508, proti žalovanému: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, o zaplatenie 940,48 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25Csp/99/2017-99
zo dňa 25. septembra 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 25Csp/99/2017-174 zo dňa 20. júna
2019 (ďalej aj rozsudok okresného súdu), takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
940,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 940,48 eur od 12.05.2017 do
zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zároveň žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená

Úverová zmluva (Hypotéka pre mladých) dňa 02.06.2014, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver vo výške 45 000 eur s úrokovou sadzbou 3,90 % ročne, s dobou fixácie 5 rokov
so splatnosťou úveru 25 rokov odo dňa podpisu úverovej zmluvy s výškou mesačnej splátky 211,68
eur. Žalobca prejavil vôľu predčasne splatiť poskytnutý úver, v súvislosti s čím mu žalovaný vystavil
potvrdenie o zostatku úveru, podľa ktorého zostatok úveru ku dňu 27.07.2016 bol v celkovej výške 43
548,26 eur. Táto suma pozostávala zo zostatku úveru vo výške 42 454,37 eur, z vyplateného štátneho
príspevku vo výške 153,41 eur a bonifikovaných úrokov vo výške 940,48 eur. Predčasné splatenie

úveru žalovaný podmienil zaplatením zostatku úveru v celkovej vyčíslenej výške. Spor medzi stranami
vznikol ohľadom nároku na vrátenie bonifikovaného úroku poskytnutého žalovaným žalobcovi vo výške
940,48 eur. Žalobca tvrdil, že konanie žalovaného nemá oporu v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách
ani v zmluvných dojednaniach a je v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a dňa 16.09.2016
reklamoval vyčíslenie zostatku úveru, ktorej reklamácii žalovaný nevyhovel. Následne preto žalobca
požiadal o prešetrenie vyčíslenia zostatku úveru Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“) ako orgán
dohľadu. Z odpovede NBS vyplynulo, že podmienenie splatenia zostatku úveru vrátením bonifikovaných

úrokov je bez opory v zákone o bankách. Žalobca zaplatil žalovanému celú čiastku v zmysle vyčíslenia
zostatku úveru a pretože trval na neoprávnenom zaplatení sumy v časti bonifikovaných úrokov, jeho
pokus o mimosúdne urovnanie vo veci bol neúspešný. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že
štátny príspevok pre mladých, ktorý bol žalobca povinný vrátiť v súlade so zákonom a príspevok bankysú vzájomne závislé a jeden nemôže byť poskytnutý bez druhého. Poukázal na špecifické podmienky
poskytovania úveru pre mladých, pričom v prípade nesplnenia týchto podmienok, resp. ich porušenia
na odobratie poskytnutých zvýhodnení. Tiež argumentoval úpravou obchodných podmienok účinných

v čase predčasného splatenia hypotekárneho úveru, podľa ktorých žalobcovi s platením úveru pred
uplynutím 4 rokov od poskytnutia úveru zaniká ako nárok na štátny príspevok pre mladých, tak aj
nárok na príspevok poskytnutý bankou. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu a odmietol použitie neprijateľných
podmienok v zmluve o úvere.

3.Nataktozistenýskutkovýstavvecisúdprvejinštancieaplikovalustanovenia§497zákonač.513/1991
Zb. Obchodného zákonníka v spojení s § 67 ods. 1, § 75 ods. 6, § 85a ods. 1 veta prvá, ods. 2, §
6 ods. 1, § 85b ods. 5 a/ bod 3., ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“) v spojení s ust. § 451, § 456 Občianskeho zákonníka.
Súčasne okresný súd poukázal na spotrebiteľskú právnu ochranu v zmysle ustanovení § 52 ods. 1,
ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „Zákon o
spotrebiteľských úveroch“) a dospel k záveru, že žalobca je spotrebiteľom a je potrebné zabezpečiť, aby
ako spotrebiteľ bol chránený pri nerovnomernom postavení voči žalovanému.

4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalovanému nevznikol nárok na vrátenie

poskytnutého príspevku banky a jeho zaplatením vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie.
Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že nárok na vrátenie príspevku je odôvodnený ust. § 85a
ods. 3 písm. b) Zákona o bankách v rozhodnom čase. Uviedol, že citované zákonné ustanovenie síce
podmieňuje poskytnutie štátneho príspevku pre mladých znížením úrokovej sadzby zo strany banky, t.
j. poskytnutím príspevku banky, avšak z uvedeného ustanovenia nie je možné dôvodiť, že povinnosť

vráteniaposkytnutéhopríspevkunastávavprípadenaplneniapovinnostivráteniaposkytnutéhoštátneho
príspevku. Taktiež v ust. § 85 ods. 7 Zákona o bankách v rozhodnom období (správne má byť § 85b
ods. 7, poznám. odvolacieho súdu) nie je upravená povinnosť vrátenia príspevku poskytnutého zo
strany banky pre prípad povinnosti vrátenia štátneho príspevku pre mladých, ktorý bol poskytnutý. Súd
poukázal, že nie je možné upravovať nové povinnosti neupravené zákonom, a to jeho rozširujúcim

výkladom. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že oba príspevky sú vzájomne závislé a
jeden nemôže byť poskytnutý bez druhého. Ich vzájomnú závislosť pripustil iba pokiaľ ide o vznik nároku
na štátny príspevok pre mladých, a to z toho dôvodu, že takáto úprava vyplýva priamo zo Zákona o
bankách. Čo sa týka zániku nároku na príspevok poskytnutý zo strany banky a povinnosť jeho vrátenia,
tento nie je obsiahnutý v právnej úprave Zákona o bankách. Zároveň tiež súd poukázal na predložené

obchodné podmienky žalovaného účinné od 01.07.2016, t.j. v čase predčasného splatenia úveru, ktoré
nezakotvovali povinnosť vrátiť bonifikované úroky banky v prípade, že dôjde k zániku nároku na štátny
príspevokastýmsúvisiacejpovinnostijehovrátenia.Súdprvejinštanciesúčasnepoukázalnakontinuitu
platnosti a účinnosti obchodných podmienok v rozhodnom období od uzatvorenia úverovej zmluvy až
do momentu vyčíslenia zostatku úveru a v týchto súvislostiach sa nestotožnil so žalovaným, ktorý

poukazoval na obchodné podmienky účinné od 15.08.2016, konkrétne čl. 7.10 upravujúci povinnosť
vrátenia poskytnutého príspevku banky pre prípad, že dôjde k povinnosti vrátiť poskytnutý štátny
príspevok pre mladých. V článku 9.4 označených obchodných podmienok je výslovne stanovená ich
účinnosť dňom 15.08.2016, t.j. až po predčasnom splatení úveru zo strany žalobcu. Súd taktiež poukázal
na stanovisko Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu v zmysle § 6 ods. 1 Zákona o bankách,

ktorý podmienenie splatenia zostatku úveru vrátením bonifikovaných úrokov považoval za neoprávnené
konanie žalovaného.Pretože v konaní nebolo sporné, že žalobca vyplatil žalovanému vyčíslený zostatok
úveru, vrátane sumy 940,48 eur (bonifikovaných úrokov) a nakoľko vrátenie predmetnej sumy nemá
oporu v zákone ani v zmluvných a obchodných dojednaniach medzi žalobcom a žalovaným, zaplatenie
tejto sumy vyhodnotil ako plnenie bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodné obohatenie na strane

žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súčasne priznal žalobcovi aj
uplatnené príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 517 ods. 1 veta práv a ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 účinného v rozhodnom čase, a to vo výške 5 % ročne
zo žalovanej sumy od podania návrhu, t. j. od 12.05.2017, teda odo dňa, kedy žalovaný už vedel o
bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho vydať žalobcovi až do zaplatenia.

5. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP a
žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %.6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP). Nesúhlasil
so závermi napadnutého rozsudku, že na príspevok štátu a na bonifikované úroky banky je potrebné
pozerať ako na dve samostatné položky. Hypotekárny úver pre mladých tak, ako bol do 31.12.2017
upravený v § 85a a nasl. Zákona o bankách, predstavoval formu štátnej podpory bývania pre vybranú

skupinu obyvateľstva (t. j. ľudí vo veku do 35 rokov s príjmom vo výške max. 1,3-násobok priemernej
mesačnej mzdy v národnom hospodárstve). Je samozrejmé, že pokiaľ sa ukáže, že žiadateľ o
hypotekárny úver pre mladých príspevok od štátu nepotreboval, štát má záujem ho sankcionovať. Pokiaľ
klient stratí nárok na štátny príspevok, ktorý mu bol priznaný v súvislosti s poskytnutím hypotekárneho
úveru, napr. z dôvodu predčasného splatenia takéhoto úveru v priebehu prvých 4 rokov od jeho
poskytnutia, je zo strany štátu sankcionovaný tým, že musí vrátiť 100 % poskytnutého príspevku do

štátneho rozpočtu prostredníctvom hypotekárnej banky, ktorá mu úver poskytla. Štát si takouto formou
kompenzuje svoje náklady, ktoré vynaložil na niekoho, kto takúto formu finančnej podpory nemal
za potreby. Ďalej argumentoval, že bonifikované úroky predstavujú pre hypotekárnu banku priamu
finančnú stratu. Banka ako obchodná spoločnosť, ktorej v zásade jediným cieľom je dosahovanie zisku,
nemá v záujme poskytovať stratové produkty. Napriek tomu však banky sú ochotné poskytovať takéto

hypotekárne úvery, a to z dvoch dôvodov: ide o veľkú skupinu klientov, ktorí majú potenciál mať s
bankou uzatvorené aj iné obchody a využívať jej služby a s poskytovaním hypotekárnych úverov je
spojená príležitosť banky získať finančné prostriedky, ktoré môže následne požičať svojim klientom,
a to prostredníctvom emitovania hypotekárnych záložných listov. Práve uvedené žiadnym spôsobom
neodôvodňuje závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých banka je povinná znášať svoju stratu a štát

má právo si svoju stratu (náklady) právoplatne vymáhať. Nakoľko poberateľ štátneho príspevku je
povinný vrátiť poskytnutý štátny príspevok prostredníctvom hypotekárnej banky, teoreticky sa banka
môže dostať do postavenia, kedy z hypotekárneho úveru bude mať sama stratu, keďže podľa názoru
súdu nemá nárok na vrátenie bonifikovaných úrokov a vznikne im ďalšia strata, pokiaľ za poberateľa
vrátia štátny príspevok a následne sa nepodarí banke pohľadávku vymôcť. Neexistuje preto žiadne

rozumné odôvodnenie, prečo by štát mal byť oprávnený kompenzovať si svoju stratu a zároveň by
štát nútil banku, aby svoju stratu znášala. Takáto situácia nemá žiadnu logiku a zásadným spôsobom
zasahuje do práva banky na podnikanie. Odvolateľ apeloval, že pri výklade právnych predpisov je
potrebné vychádzať aj z ich zmyslu a účelu, ktorý zákonodarca mal úmysel dosiahnuť. Pre úplnosť
uviedol, že obchodné podmienky pre úvery občanom - T. F. L., E. účinné od 15.08.2016 v bode 7.10

boli výlučne upravované z toho dôvodu, aby bola klientom výslovne a jednoznačne jasná povinnosť
vrátiť banke sumu zvýhodnených (bonifikovaných) úrokov v prípade straty nároku na štátny príspevok.
Týmto žiadnym spôsobom nepripustili skutočnosť, že klienti do 15.08.2016 neboli povinní bonifikované
úroky vrátiť. Vzhľadom na uvedené navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietnuť a
žalovanému priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného vyplynulo, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za vecne správny a tento navrhol potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolacím dôvodom odvolateľa uviedol, že z obsahu podaného odvolania nie je zrejmé, akou
konkrétnou vadou by konanie na súde prvej inštancie malo byť postihnuté, ktorá by spôsobila nesprávne

rozhodnutie vo veci a zároveň nešpecifikoval, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam by súd na
základe vykonaného dokazovania mal dospieť (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ CSP). Žalobca mal za to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je postihnuté ani odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP, keďže okrem vyjadrenia subjektívneho názoru žalovaného na vec nešpecifikuje žiadne právne
skutočnosti, na základe ktorých by súd vec nesprávne právne posúdil.

8. V odvolacej replike sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiaval svojej odvolacej argumentácie, ktorú
žalobcažiadnymspôsobomnevyvrátil.Doplnil,ževpredmetnomprípadenemožnonahliadaťnažalobcu
ako na spotrebiteľa, nakoľko úverová zmluva Hypotéka pre mladých bola uzatvorená podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, a teda je absolútnym obchodom, preto na ňu nemožno prihliadať ako

na spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať na postavenie žalobcu ustanovenia Zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako to urobil súd v napadnutom rozsudku.
9. V odvolacej duplike žalobca opätovne zdôraznil, že sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného
a jeho tvrdeniami o zákonnosti postupu vo vzťahu k uplatňovanému nároku na vrátenie príspevkubanky. Odmietol názor žalovaného, že by žalobca v danom prípade nemal postavenie spotrebiteľa s
odkazom na ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý považuje úverovú zmluvu za absolútny
obchod, ktorý výklad je v rozpore so špecifickou právnou úpravou ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, keďže žalovaný v rámci zmluvného vzťahu vystupoval ako podnikateľ, ktorý konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako spotrebiteľ, ktorý nemá postavenie podnikateľa a
ktorý nemohol ovplyvniť podstatný obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok tvoriacich súčasť
tejto zmluvy. Hoci úverová zmluva bola uzatvorená v zmysle Obchodného zákonníka a ide o absolútny
obchod, vzhľadom na charakter postavenia jej účastníkov ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu.

10. Vyjadrenia žalovaného zo dňa 01.08.2019 obsahuje len konštatovanie, že sa pridržiava doterajších
svojich vyjadrení a písomných podaní, ako aj odvolacej argumentácie.

11. Vyššie označené vyjadrenia strán sporu boli súdom prvej inštancie zasielané v priebehu odvolacieho
konania stranám sporu v zmysle ustanovenia § 374 CSP. S ďalšími vyjadreniami strán odvolací súd v

priebehu odvolacieho konania nedisponoval.

12. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že opravným uznesením č. k. 25Csp/99/2017-174 zo dňa 20.06.2019
súd prvej inštancie opravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia
právneho zástupcu, konkrétne identifikačného čísla zastupujúcej spoločnosti.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z
dôvodov podaného odvolania (§ 379 CSP a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa
§ 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09).

15. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku. S ohľadom k obsahu podaného odvolanie je
zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil predovšetkým s právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli
prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

17. V zásade odvolateľ v odvolaní neprezentoval nič iné, len svoje názory a právny výklad ustanovení
vzťahujúcich sa na súdenú vec, s ktorými sa súd prvej inštancie v konaní zaoberal a tieto aj odôvodnil
v rámci záverov svojho rozhodnutia.

18. V zmysle ust. § 85b ods. 5 písm. a) bod 3. Zákona o bankách, nárok na štátny príspevok pre mladých
zaniká, ak mladý poberateľ hypotekárneho úveru splatí hypotekárny úver pred uplynutím 4 rokov od
poskytnutia hypotekárneho úveru. Za tohto zákonného predpokladu je poberateľ hypotekárneho úveru
povinný bezodkladne prostredníctvom hypotekárnej banky vrátiť štátny príspevok pre mladých, ktorý
mu bol poskytnutý (ods. 7 citovaného zákonného ustanovenia). Pod štátnym príspevkom pre mladých

sa rozumie percento, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom
úvere (§ 85a ods. 2 Zákona o bankách). Takýto štátny príspevok pre mladých sa poskytne mladému
poberateľovi hypotekárneho úveru, ktorý spĺňa zákonné predpoklady pre poskytnutie tohto typu úveru
a hypotekárna banka sa zaviaže, že tomuto mladému poberateľovi hypotekárneho úveru na dobu 5rokov od poskytnutia a začatia úročenia hypotekárneho úveru zníži úrokovú sadzbu určenú v zmluve
o hypotekárnom úvere v rovnakej výške, ako sa určí štátny príspevok pre mladých podľa odseku 2,
najviac však o 1%, umožní odložiť splátky istiny hypotekárneho úveru a umožní mimoriadnu splátku

hypotekárneho úveru bez poplatku (§ 85a ods. 3 zákona o bankách).

19. Aj z vyjadrenia Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu nad činnosťou bánk v Slovenskej
republike, ktoré v rámci procesnej obrany ponúkol súdu na potvrdenie svojej právnej argumentácie
žalobca vyplynulo, že legálna definícia pojmu „štátny príspevok pre mladých“ predstavuje percento,

o ktoré štát (a nie banka) znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere.
S poukazom na ustanovenie § 85a ods. 3 písm. b) bod 1. Zákona o bankách mala za to, že
príspevokbankynespadápodlegálnudefiníciuštátnehopríspevkupremladých,nakoľkoniejemladému
poberateľovi hypotekárneho úveru uhrádzaný z prostriedkov štátneho rozpočtu, práve naopak, je
mladému poberateľovi hypotekárneho úveru uhrádzaný z peňažných prostriedkov banky, pričom banka
má povinnosť vyplácať mladému poberateľovi hypotekárneho úveru príspevok banky priamo zo Zákona

o bankách, a teda sa nemôže tejto povinnosti zbaviť. Z ustanovenia § 85b ods. 3 písm. a) v spojení
s § 85 ods. 7 prvá veta Zákona o bankách nevyplýva, že mladý poberateľ hypotekárneho úveru, ak
predčasnesplatíhypotekárnyúverpreduplynutím4rokovodposkytnutiapredmetnéhoúveru,jepovinný
vrátiť doposiaľ vyplatený príspevok banky. Túto povinnosť Zákon o bankách neobsahuje. Povinnosť
prostredníctvom banky vrátiť doposiaľ vyplatený štátny príspevok pre mladých je zákonom vymedzený

spôsob splnenia záväzku mladého poberateľa hypotekárneho úveru. V týchto súvislostiach aj Národná
banka Slovenska zdieľala názor, že v danej situácii poberateľ hypotekárneho úveru nemá povinnosť
vrátiť doposiaľ vyplatený príspevok banky a požiadavka banky voči klientovi nie je oprávnená. Súčasne
však NBS poukázala na svoju kompetenciu posúdiť zákonnosť postupu banky s tým, že nemôže banke
prikázať, aby nárok žiadaný klientom splnila.

20.Popreskúmanípredmetnejvecisaodvolacísúdvplnomrozsahustotožnilsnázoromprezentovaným
súdom prvej inštancie na riešenie predmetnej spornej právnej otázky - nároku banky na zaplatenie
bonifikovaných úrokov. K vyriešeniu tohto sporu pristupoval súd prvej inštancie komplexne v zmysle
dotknutých zákonných ustanovení - vzniku nároku mladému poberateľovi hypotekárneho úveru na

štátny príspevok pre mladých a s tým spojených zákonných povinností banky ako aj zániku nároku
na tento príspevok predvídaného hypotézou právnej normy - pri predčasnom splatení hypotekárneho
úveru pred uplynutím štyroch rokov od jeho poskytnutia (§ 85b ods. 5 zákona o bankách) ako aj
zmluvných dojednaní predmetnej úverovej zmluvy (Hypotéky pre mladých) v spojení s platnými a
účinnými obchodnými podmienkami. Na tomto základe dospel k správnemu záveru, že povinnosť

stanovenú poberateľovi zákonom pri zániku nároku na štátny príspevok nemožno vykladať extenzívnym
spôsobom vo vzťahu k banke a jej prípadným nárokom. Podľa názoru odvolacieho súdu je úplne logické,
že zákon poskytuje riešenie len vo vzťahu k štátnemu príspevku, pretože ide o účelnosť nakladania
s prostriedkami štátneho rozpočtu na vopred stanovený účel - podpory hypotekárnych úverov pre
mladých. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že bonifikované úroky predstavujú pre hypotekárnu banku

priamu finančnú stratu a ako podnikateľský subjekt si nemôže dovoliť poskytovať „stratové“ produkty
bolo na ňom, aby poznajúc zákonný rámec pre poskytovanie tohto špecifického produktu minimalizoval
svojepodnikateľskérizikovhodnezvolenouzmluvnouúpravou.Skutočnosť,žesineošetrilsituáciu,ktorá
nastala v prípade predčasnej splatnosti predmetného úveru a „spoliehal“ sa len na subjektívny výklad
zákona neobstojí a ide na ťarchu banky - žalovaného. Aj v duchu ďalšej argumentácie odvolateľa, že

bolo pre neho zaujímavé poskytovať hypotekárne úvery, pretože ide o veľkú skupinu ľudí s potenciálom
aj ďalších obchodov pre banku je zrejmé, že pri veľkom počte prípadov bolo predovšetkým v záujme
poskytovateľa úverov nastaviť zmluvné podmienky tak, aby tieto boli v súlade s jeho podnikateľským
zámerom. Pokiaľ odvolateľ apeloval na výklad právnych predpisov (ich zmyslu a účelu) v tomto
smere odvolací súd uvádza, že interpretácia právnej normy je vybudovaná na všeobecne uznávaných

metódachvýkladu,ktorýchúčelomjepochopiťobsahazmyselprávnejnormy.Podľanázoruodvolacieho
súdu na vec aplikované právne normy sú dostatočne určité a zrozumiteľné už pri využití gramatického a
logického výkladu. Ak sa však žalovaný domáha povinnosti, ktorú právna norma neukladá nie je možne
ani s pomocou výkladových metód a to ani ich kombináciou dospieť k opačnému záveru, t.j. o existencii
takej povinnosti.

21. Odvolací súd sa samostatne nezaoberal námietkou odvolateľa voči spotrebiteľskému charakteru
predmetnej úverovej zmluvy (aj keď sa v tomto smere stotožnil so záverom súdu prvej inštancie) a
poukazuje na ust. § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého má odvolateľ právo dopĺňať odvolacie dôvodydo uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ide o zákonnú koncentráciu konania, ktorá sa uplatňuje
aj v opravných konaniach stanovením časového momentu (uplynutím lehoty na podanie odvolania)
dokedy možno vymedziť program odvolacieho konania určením rozsahu prieskumu rozhodnutia ako aj

argumentácie tvrdenej vadnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Predmetnú námietku
odvolateľ vzniesol až v odvolacej replike, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania.

22. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

23. V tomto kontexte odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako neopodstatnené,
pričom zároveň nezistil v postupe okresného súdu ani nedostatky, na ktoré odvolací súd prihliada z
úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom
a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle §
220 ods. 2 CSP správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil.

24. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
vecisamejzávislývýrokotrováchprvoinštančnéhokonania,ktorýplnezodpovedáprocesnémuúspechu
strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala
v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).